Tiché dotyky III.

Filip stál na rohu ulice, jeho myseľ bola zamotaná z Petrových slov. Všetky tie jemné náznaky, ktoré Peter vyslovil, sa mu vracali do hlavy. Marek stretol Štěpána a Filip o tom nič nevedel. Bolo možné, že Marek pred ním niečo tajil? Jeho dôvera bola zrazu otrasená a práve v tej chvíli sa zdalo, že Peter to presne vedel.

„Filip, poď, dajme si niečo, nejaký drink. Mohli by sme sa porozprávať,“ navrhol Peter jemne, no jeho hlas niesol náznak manipulácie.

Filip zaváhal. Mal ísť domov a počkať na Mareka, spýtať sa ho na to priamo. Ale Peter bol tam, ochotný ho vypočuť, a teraz mu pripadalo, že potrebuje niekoho, komu sa môže zdôveriť. Možno Peter vedel viac, ako mu povedal.

„Dobre,“ prikývol Filip ticho. „Môžeme si dať niečo na pitie.“

Vybrali sa do baru, ktorý Peter dobre poznal. Miesto bolo útulné, no s príliš tichou atmosférou, ktorá pripomínala Filipovi, ako veľmi je teraz zraniteľný. Sadli si k stolu a Peter objednal drinky. Jeden pohár prešiel, potom druhý, a Peter sa snažil, aby sa rozhovor uvoľnil. Filip si začal všímať, že ho Peter obratne vedie v rozhovore späť k Marekovi a Štěpánovi.

„Vieš, Filip,“ začal Peter znovu, „keď som videl Mareka s tým Štěpánom… Myslel som si, že si to zaslúžiš vedieť. Boli si blízki. Možno blížšií, než by bolo vhodné, ak vieš, čo myslím.“

Filip stiahol obočie.

„Blízki? Ako to myslíš?“

Peter si povzdychol a priložil ruku na Filipovo plece.

„Vieš, nechcel som ti to povedať, ale… je lepšie, ak vieš pravdu. Marek s ním strávil viac času, než by mal. A… vyspali sa spolu.“

Tieto slová zasiahli Filipa ako úder. Cítil, ako sa mu všetko rúca. Alkohol už stúpal do hlavy a jeho schopnosť rozlíšiť realitu od manipulácie bola čoraz slabšia.

„Vyspal sa s ním?“

Peter jemne prikývol, jeho pohľad bol zrazu mäkký, ale zároveň kalkulatívny.

„Áno, Filip. Viem, že to bolí, ale musíš to vedieť. Marek ti to nikdy nepovie, ale ja som tu, aby som ti povedal pravdu.“

Filip v zmätku a bolestnej žiarlivosti nevedel, čo si má myslieť. Mal pocit, že všetko, čo doteraz veril, je len lož. Marek ho podviedol. Opakoval si to v hlave, až kým sa mu to nezačalo zdať pravdou.

Peter sa k nemu priblížil bližšie, jeho ruka sa dotkla Filipovej tváre, jeho hlas bol tichý a jemný.

„Nemusíš byť sám, Filip. Som tu pre teba. Vždy som ťa obdivoval, videl som, čo v tebe je. Vieš, že si zaslúžiš viac. Nájdeš niekoho, kto by ťa nikdy nezradil.“

Filip bol natoľko zmätený a zranený, že na chvíľu zaváhal, až kým si Peter neprisadol ešte bližšie a neponoril sa do jeho pohľadu. Pomaly, ale vedome ho Peter zviedol. Filip sa nechal viesť prúdom emócií, jeho rozum bol zatemnený alkoholom a zraňujúcimi myšlienkami na Mareka.

Noc skončila tým, že sa Peter a Filip ocitli v Petrovej posteli, a v tej chvíli sa Filip nechal zviesť žiarlivosťou a zraniteľnosťou. Nebolo v tom nič než zmätok a túžba po odpovedi na bolesť, ktorú cítil. Ich telá sa spojili, ale v jeho vnútri nezostával žiadny pocit uspokojenia, iba prázdnota, ktorá ho ešte viac obklopila.

Keď sa ráno prebudil, jeho hlava dunela od alkoholu a zmiešaných pocitov. Otočil sa a zistil, že je v Petrovej posteli, obklopený spomienkami na niečo, čo sa nemalo nikdy nastať. Jeho žalúdok sa stiahol od viny a hnevu, keď pochopil, čo sa stalo.

Na nočnom stolíku ležal jeho mobil. Rýchlo ho zobral a uvidel desiatky zmeškaných hovorov a správ. Všetky od Mareka.

„Kde si?“ „Filip, volám ti.“ „Je všetko v poriadku?“ „Prečo neodpovedáš?“

Filip cítil, ako sa mu srdce rozbúšilo. Marek ho hľadal celú noc. Volal, písal… Staral sa o neho, zatiaľ čo on bol s Petrom, zranený lžami a pochybnosťami.

Sedel tam s mobilom v ruke, oči upreté na správy, zatiaľ čo mu srdce klesalo hlboko do priepasti. Zrazu si uvedomil, že Peter ho zmanipuloval, že celá táto situácia bola nesprávna. Zradil Mareka na základe klamstva, ktoré mu nasadil do hlavy. Ale teraz… teraz už bolo neskoro.

V izbe zavládlo dusivé ticho. Filip sa díval na spúšť, ktorú po sebe zanechal, a nevedel, čo má ďalej robiť. Ale vedel jedno – musel čeliť dôsledkom toho, čo urobil.

Filip otvoril dvere ich bytu, vošiel ticho ako tieň, srdce mu búšilo v hrudi. Bolo neskoro ráno a Marek už musel byť doma. Vedel, že ho Marek bude hľadať, že ho bude konfrontovať s tým, kde bol celú noc. Ale Filip sa nemohol pozrieť Marekovi do očí. Jeho myseľ bola stále zatemnená spomienkami na Petra, na vinu a hanbu, ktorá ho dusila. Cítil, ako ho tie pocity zožierajú zvnútra.

Keď vstúpil do bytu, Marek stál v kuchyni a práve si robil kávu. Otočil sa k nemu, zmätený a trochu rozrušený.

„Filip? Kde si bol celú noc?“ spýtal sa Marek a hneď si všimol, že Filip pôsobí unavene a nepokojne.

Filip sa zhlboka nadýchol, snažiac sa udržať pokojný výraz. Nemohol povedať pravdu, to by Mareka zničilo. Vedel, že ak prezradí, čo sa stalo medzi ním a Petrom, už nebude cesty späť. Tak sa rozhodol zaklamať.

„Bol som vonku so spolužiakmi z vysokej. Po rokoch sme sa stretli a šli sme sa zabaviť, trochu sme to prehnali. Odišiel som až nadránom.“

Marek naňho chvíľu hľadel, jeho oči hľadali odpoveď v tvári, ale nakoniec len pokrčil plecami. Filipove klamstvo vyzeralo dostatočne uveriteľne.

„Tak aspoň že si v poriadku,“ povzdychol si Marek, hoci bolo vidieť, že ho Filipova neprítomnosť trochu rozrušila. „Mohol si mi dať aspoň vedieť.“

„Prepáč,“ odvetil Filip, ktorý sa cítil, ako mu srdce zavalila ťažoba viny. „Bol som taký zaneprázdnený, že som na to zabudol.“

Marek na chvíľu zmäkol a usmial sa.

„Hlavne, že si doma.“

Ale Filip sa nedokázal usmiať. Vo vnútri cítil, že zničil niečo vzácne, že sa vzdialil od Mareka viac, než si kedy predstavoval. Keď ho Marek objal a pobozkal, Filip sa sotva mohol pozrieť na jeho láskavé oči. Hanbil sa a vedel, že toto tajomstvo medzi nimi bude rásť.

O niekoľko dní neskôr Marek odchádzal na ďalšiu služobnú cestu do Prahy. Filip ho vyprevádzal s ťažkým srdcom, no snažil sa správať normálne, aby Marek nič nezbadal. Keď sa Marek lúčil, v jeho očiach bolo niečo neviditeľné – ako keby niečo tušil, ale zatiaľ to nechal tak. Filip si nebol istý, či Marek začal niečo tušiť, ale v tej chvíli to nebolo podstatné. Marek odišiel.

V Prahe Marek narazil na Petra a Štěpána. V meste bolo rušno, a keď sa zrazili na ulici, Peter pozval Mareka aj Štěpána na drink. Marek s radosťou súhlasil, tešil sa na uvoľnený večer. Netušil však, že tento večer mu zmení pohľad na všetko.

V bare atmosféra stúpala, nálada bola dobrá a po niekoľkých drinkoch sa rozhovory stali osobnejšími. Peter bol, ako vždy, sebavedomý a šarmantný, a keď si uvedomil, že Marek si stále nevšimol jeho manipulatívne správanie, rozhodol sa, že začne hrať svoju ďalšiu hru.

„Marek,“ začal Peter nenútene, usmievajúc sa cez pohár vína. „Tvoj Filip je naozaj zaujímavý chalan.“

Marek sa usmial, cítil hrdosť, keď Peter spomenul Filipa.

„To je,“ odvetil s úsmevom. „Je to ten najlepší človek, akého som kedy stretol.“

Peter nadvihol obočie a so zlomyseľným úškrnom si povzdychol.

„Vieš, to je zaujímavé, pretože som mal celkom zvláštny zážitok s Filipom pred pár dňami.“

Marek sa zamračil, zrazu bol na pozore.

„Zvláštny zážitok?“

Peter sa na chvíľu odmlčal, ale potom sa rozhodol, že mu to povie priamo, pod vplyvom alkoholu a so škodoradosťou v očiach.

„Vyspal som sa s tvojím Filipom.“

V miestnosti zavládlo mrazivé ticho. Marek stuhol, akoby sa svet na okamih zastavil. Nevedel, či tomu môže veriť. Myslel, že to musí byť žart, nejaká zvrátená hra. Ale Peter sa naňho pozeral s úplnou vážnosťou a Štěpán, sediaci vedľa nich, tiež stíchol, nevediac, kam tento rozhovor smeruje.

„Čo to hovoríš?“ Marek zašepkal, oči sa mu zúžili, akoby hľadal v Petrovej tvári nejaké náznaky klamstva.

Peter sa usmial, jeho hlas sa stal ešte tichším.

„Áno. Filip bol so mnou pred pár dňami. Boli sme spolu a… povedal ti klamstvo. Hovoril ti, že bol so spolužiakmi, však? No, bol so mnou. A nakoniec skončil v mojej posteli.“

Marek cítil, ako mu srdce začalo búšiť do hrude, krv sa mu rozprúdila v žilách, zmes hnevu, zrady a bolesti. Nedokázal tomu uveriť. Filip, ten istý Filip, ktorému veril, s ktorým chcel stráviť celý život…, mohol ho zradiť?

„Ty si klamár,“ povedal Marek, hoci v jeho hlase bolo cítiť neistotu. „Filip by to nikdy neurobil.“

Peter sa len uškrnul, spokojný so svojou hrou.

„Môžeš sa ho spýtať, Marek. Ale priprav sa na to, že odpoveď nebude taká, akú chceš počuť.“

Marek sa cítil, akoby sa mu svet pod nohami rozsypával. Zradil ho Filip? Či to bola len ďalšia z Petrových hier? Nevedel, komu veriť, ale vedel, že musí čeliť pravde – nech bola akákoľvek.

Marek sedel v aute vedľa Štěpána, ticho medzi nimi bolo napäté. Po stretnutí s Petrom v Prahe a jeho priznaní o Filipovi, mal Marek v hlave len zmätok. Myšlienky sa mu neustále vracali k Filipovi, k tomu, čo Peter povedal. Bola to pravda? Skutočne Filip zradil ich vzťah? Alebo Peter opäť iba manipuloval, aby rozbil niečo krásne? Štěpán, vedľa neho, bol ticho, ale po chvíli prehovoril, lámajúc ticho, ktoré viselo vo vzduchu.

„Marek…,“ začal Štěpán pomaly, jeho hlas bol jemný, ale nesmelý. „Vím, že to není nejlepší čas, ale musím ti něco říct.“

Marek sa naňho pozrel, oči mal zamračené, stále zamyslený nad tým, čo sa stalo.

„Čo sa deje?“ spýtal sa, hoci nemal silu na ďalší komplikovaný rozhovor.

Štěpán si povzdychol, jeho ruky pevnejšie zovreli volant.

„Celou dobu, co jsme se potkávali… Cítil jsem k tobě něco víc. A teď, když vím, že možná věci mezi tebou a Filipem nejsou takové, jak se zdají, chtěl jsem ti říct pravdu. Marku, zamiloval jsem se do tebe.“

Marek stuhol. To bola posledná vec, ktorú chcel počuť. Štěpán bol príťažlivý, šarmantný, všetko na ňom bolo dokonalé…, ale Marek cítil, že niečo chýba. Nebola to tá istá vášeň, tá istá láska, ktorú cítil k Filipovi.

Štěpán pokračoval, jeho hlas bol teraz naliehavejší.

„Myslím si, že bychom to mohli zkusit spolu. Můžu ti dát všechno, co potřebuješ. Filip tě zranil, nemůžeš mu důvěřovat. Vím, že je to těžké, ale zasloužíš si někoho, kdo tě bude milovat tak, jak si zasloužíš. A tím někým bych mohl být já, ale musím ti říct, že v minulosti jsem s Petrem něco měl, ale to dávno skončilo.“

Marek na neho pozrel, na chvíľu ho zaplavila neistota. Mohol by to s ním skúsiť? Štěpán bol ideálny vo všetkých ohľadoch a predsa… jeho srdce patrilo niekomu inému. Filipovi. Napriek všetkému, čo sa stalo, napriek klamstvám, žiarlivosti a pochybnostiam, jeho láska k Filipovi bola hlbšia než čokoľvek, čo cítil k iným.

Pomaly pokrútil hlavou.

„Štěpán…, si skvelý chalan a som poctený tým, čo si mi povedal. Ale… nemôžem. Milujem Filipa. Napriek všetkému, čo sa stalo, ho nemôžem len tak nechať. Niečo medzi nami je…, niečo, čo neviem vysvetliť, ale viem, že sa toho nemôžem vzdať.“

Štěpán sklonil hlavu, sklamanie v jeho očiach bolo zrejmé, no nenaliehal ďalej.

„Rozumím,“ povedal potichu, hoci bolo jasné, že ho Marekovo rozhodnutie ranilo. „Ale pokud si to někdy rozmyslíš…, budu tady.“

Marek sa len smutne pousmial. Vedel, že by sa k Štěpánovi nikdy nevrátil, pretože jeho srdce už bolo niekomu dané. Keď dorazili na železničnú stanicu, rozlúčili sa a Marek nastúpil na vlak. Po ceste domov bola jeho myseľ plná myšlienok na to, čo príde. Mal pocit, že jeho vzťah s Filipom je na tenkom ľade, ale v hĺbke duše vedel, že Filip bol jeho jediná pravá láska.

Keď Marek dorazil domov, byt bol tichý a pustý. Filip tam nebol. Marek si zložil veci a prešiel po byte, ale atmosféra bola zvláštna, napätá. Vo vzduchu viselo niečo nevyjasnené. Keď vošiel do spálne, jeho pohľad padol na nočný stolík.

Ležala tam obálka.

Marek k nej pristúpil pomaly, jeho srdce sa rozbúšilo. Obálka bola adresovaná jemu, rukopisom, ktorý dobre poznal – Filipovým. Cítil, ako sa mu v hrudi ozvala zmes obáv a nádeje. Otvoril obálku a vybral z nej list.

S trasúcimi rukami začal čítať Filipove slová.

„Marek,

viem, že si to zaslúžiš počuť odo mňa a že je zbabelé to písať do listu, ale pravdu už nedokážem ďalej skrývať. Zasiahla ma taká obrovská hanba a vina, že už neviem, ako sa s tým vyrovnať.

Milujem ťa. Ale zradil som ťa. Zradil som nás. Peter ma zmanipuloval a v slabom momente, keď som bol zranený a plný pochybností, som urobil niečo, čo si nikdy neodpustím. Vyspal som sa s ním. A hoci ma to neskutočne mrzí, viem, že to, čo som urobil, už nejde vrátiť späť.

Každý deň od toho momentu som si prial, aby sa to nikdy nestalo, aby som mal silu povedať nie. Ale teraz už viem, že jediná cesta, ako sa z toho dostať, je povedať ti pravdu. Pretože ak má medzi nami niečo prežiť, musí to byť založené na úprimnosti.

Neviem, čo urobíš, keď toto dočítaš. Možno sa rozhodneš, že ma opustíš, a ja to pochopím. Ale chcem, aby si vedel, že moja láska k tebe bola vždy skutočná. A hoci som spravil chybu, ty si jediný, koho som kedy miloval.

Filip“

Marek držal list v rukách, jeho oči sa zaliali slzami. Všetky emócie, ktoré v ňom vreli, sa zrazu vyliali na povrch. Bol zranený, zradený a zároveň cítil, že Filip, aj keď spravil chybu, bol k nemu napokon úprimný. To, čo príde ďalej, bolo nejasné, ale vedel, že pred sebou má najťažšie rozhodnutie svojho života.