Nečakané vzplanutie - 3

Zavrel som oči a predstavil som si Jakubovu krásnu tvár. Cítil som sa strašne. Na papier mi padla slza. Pokračoval som v čítaní.

Nikdy som si nepredstavoval ani v tom najhoršom sne, že sa to medzi nami skončí takto. Láska moja jediná. Si láska môjho života. Nepreháňam, keď to tvrdím. Je to na 100% tak. Robil si ma šťastným už len tým, že si bol. Tieto slová píšem s veľkou bolesťou v srdci. Odchádzam. Odchádzam, aby si Ty mohol byť šťastný so svojim dieťaťom. Ver mi, nie je to ľahké. Odísť bez rozlúčky, bez posledného bozku, bez objatia, ale radšej to urobím takto, lebo potom by som nikdy neodišiel. Prepáč mi, láska moja. Milujem Ťa. Jakub

P. S. Možno raz osud dovolí, aby sme boli spolu.

Ticho som hľadel do prázdna. V hlave mi doznievali posledné slová z listu. Možno raz…

Nechcelo sa mi žiť. Ako to mám zvládnuť? Žiť so ženou, ku ktorej nič necítim. Prečo som to dovolil? Prečo to muselo byť takto? Prečo… V tom zazvonil telefón a ja som sa vrátil späť do reality. To je Jakub, napadlo ma ako prvé. Na moje veľké sklamanie to bola Simona:

„Nezabudni, dnes ťa čakám u nás. Všetko je pripravené."

„Neboj, prídem," a zložil som. Postupne som si začal uvedomovať, čo sa vlastne deje. Začína sa nová etapa môjho života. Asi to takto malo byť, pomyslel som si, no vedel som, že sám seba klamem.

Hneď po práci som zašiel do obchodu kúpiť nejakú fľašu a potom som zamieril k Simone. Zaparkoval som pred jej domom. Akosi sa mi nechcelo vystúpiť z auta. Stále som rozmýšľal, či nerobím najväčšiu chybu v mojom živote. Potom som si predstavil to nevinné dieťa, ktoré za nič nemôže. Ako bude vyrastať bez otca? Ostatné deti sa mu budú posmievať a to nemôžem dovoliť. Otvoril som dvere na aute a s odhodlaním som sa vydal smerom k domu.

Zaklopal som, otvoril mi Simonin otec. „Vitaj Lukáš, už ťa všetci netrpezlivo očakávame."

Vošiel som, cítil som sa ako v pasci, do ktorej som sa dobrovoľne chytil. Simona ma usadila vedľa seba a nastalo ticho. Sedeli sme tam ticho ako v kostole, nikto nič nepreriekol. Chcelo sa mi zvracať. Tak zle som sa cítil. Nakoniec som prehovoril ja:

„Tak, určite viete, aká je situácia. Nebudeme okolo toho robiť veľké haló. Dohodnime čím skôr svadbu, pokiaľ nebudú dedinské klebetnice rozoberať náš život." Simonin otec sa pozrel na moju budúcu svokru a bolo na ňom vidno, že mu odľahlo.

„Dobre, teda, čím skôr," odpovedal.

Naša svadba so Simonou prebehla hneď o týždeň. Za svedka som si zobral môjho mladšieho brata Juraja. Mal som ho veľmi rád. Bol medzi nami dosť veľký vekový rozdiel. Juraj študoval na gymnáziu. Bol šikovný a učenie mu nerobilo žiadne problémy. Bol som na neho právom hrdý.

Svadba ubehla rýchlo, veľa si z nej nepamätám. Totálne som sa ožral. Nechcel som, aby sme strávili svadobnú noc spolu. Nevedel som si to predstaviť. Chcel som Simone ukázať, že si ju beriem len kvôli dieťaťu. Na druhý deň som mal výčitky svedomia. Možno raz ju budem milovať, možno raz. Ale určite jedinou najväčšou láskou môjho života ostane Jakub. Môj princ.

Tak rýchlo ako prebehla svadba, rovnako sa začal aj náš spoločný život so Simonou. O Jakubovi som odvtedy, ako odišiel, nepočul. V práci dal výpoveď. A ja som ho viac nehľadal. Každý deň som vstal, išiel do práce, prišiel a dookola to isté. Veľmi sme spolu nekomunikovali. Vyhýbal som sa jej. Našťastie pre mňa nechcela sex, keďže bola tehotná. Mesiace ubiehali a deň narodenia môjho syna sa blížil. Vedeli sme, že to bude chlapec. Čím viac sa ten deň približoval, tým viac som sa tešil. Aspoň jedna pozitívna vec v mojom manželstve. 28.4. sa narodil Samko. Krásny chlapček, 3185 g, 51 cm, môj syn.

V práci som si zobral týždeň voľna, aby som sa mohol venovať Samkovi. Myslel som si, že ho budem viniť za to, že Jakub odišiel z môjho života, ale našťastie to nebolo tak. Mal som Samka nesmierne rád. Ako veľmi sa zmení život človeka, keď sa mu narodí dieťa. Rozhodol som sa, že budem Samkovi plnohodnotným rodičom. A viac už na Jakuba nebudem myslieť. Začnem od začiatku. Len ja, Simona a Samko. Ale dá sa nemyslieť na človeka, ktorého milujem nadovšetko milovať stále budem?

Simona sa po pôrode veľmi zmenila. Bola skoro stále mysľou neprítomná. Snažil som sa, aby videla, že chcem z nás troch urobiť šťastnú rodinu, že sa ju naučím mať rád. No ona to zjavne cítila opačne.

Každý deň sa u nás zastavil môj brat Juraj. Budúci krstný otec sa veľmi tešil, že môže byť so Samkom. Mal ho očividne rád. Niekedy som mal pocit, akoby k nemu pociťoval väčšiu lásku ako len strýko. Simona vždy ožila, keď bol Juraj u nás. Bola akási šťastnejšia, zhovorčivejšia, milá.

Keď že sa blížil koniec školského roka, v práci som trávil dlhé hodiny. Simone som zavolal, že prídem neskôr, nech ma nečaká. Dnes bolo na škole rodičovské združenie a k tomu nekonečný rad písomiek, opravy, krúžkovanie známok… Pri pomyslení na to všetko som bol znechutený. Tešila ma len spomienka na Jakuba. Predstavoval som si, ako tu sme spolu. Vždy keď som prešiel okolo Jakubovho stola, cítil som ho. Otočil som sa, že ho tam zazriem, ale potom som si uvedomil, že je to klam. Ako sa blížil čas, kedy sme sa po prvý krát stretli, viac a viac som po ňom túžil. Nič som o ňom nevedel. Neozval sa mi a ja som ho nevyhľadával. Veď nešťastní sme už boli dosť, tak na čo si ešte viac zraňovať srdcia.

Slnečné lúče už pomaly zachádzali a ja som si ani neuvedomil, že už je skoro 18:00. Pri myšlienkach na moju lásku som nemal pojem o čase. Skoro som sa pobalil a vyrazil domov. Cestou som sa ešte zastavil na pohárik, ale nakoniec sa z jedného stalo pár. Domov som dorazil totálne unavený. Ani som nevedel, koľko je vlastne hodín. A popravde ma to ani nezaujímalo. Nechcel som nič len zaliezť do sprchy a potom sa vyvaliť do postele. Otvoril som vchodové dvere a hneď som zbadal Jurajove topánky. Čudoval som sa, že je u nás v takúto neskorú hodinu. Vošiel som do kuchyne, otvoril som chladničku a odpil si z minerálky. Akosi ma sušilo. Ťažkým krokom som sa doteperil do obývačky. Simona už asi spí. Nakukol som do Samkovej izby. Sladko spinkal. Moje zlatíčko, pomyslel som si. Ale kde je Juraj? Bolo mi to čudné. Keďže som bol trochu omámený alkoholom, moje myšlienkové pochody pracovali pomalšie. Prestal som myslieť na Juraja a zamieril som do spálne. Dostal som chuť na poriadny sex. Hmmm, nespoznávam sa. Únava ma akosi rýchlo prešla a ja som otvoril dvere na spálni. To, čo som tam videl, by ma nenapadlo ani v tom najhoršom sne. Akoby do mňa udrelo tisíc bleskov.

„Juraj? Nie! Nie! To nemôže byť pravda! Preboha! Nie! Ako? Čo to?"

Môj malý brat si to rozdával s mojou ženou. Neveril som vlastným očiam.

„Lukáš, ja…, prepáč, to… ja…"

Nezmohol sa na slovo. Simona si zakryla tvár.

„Ty cundra!"

Zavrel som dvere na spálni a odišiel som do kuchyne. Hľadal som súrne nejaký alkohol. Potreboval som zapiť to, čoho som bol práve svedkom. Celý som sa triasol. Chcel som Juraja zabiť, ublížiť mu a rovnako aj Simone. Počul som za sebou kroky. Otočil som sa a na prahu dverí stál Juraj. Nechcel som ho ani vidieť. Otočil som sa k nemu chrbtom a potom zo mňa vyšlo len tiché:

„Ako si mohol? Ako?Zviedla ťa! Áno, ona to bola, pobehlica jedna!"

„Lukáš, nie je to tak."

„A ako to je?" zvýšil som na Juraja hlas.

„Vypadni, už ťa tu v živote nechcem vidieť!"

Všimol som si na Jurajovej tvári slzy. V tom som zazrel Simonu, ako si sadá v obývačke na gauč. Cítil som k nej taký obrovský odpor. Nenávidel som ju. Za všetko. Za Jakuba, za Juraja.

Juraj sa vydal ku vchodovým dverám a potom náhle zastal. Otočil sa k Simone a s plačom na ňu skríkol:

„Tak mu to už konečne povedz!Povedz mu pravdu!"

Stále mi to nedochádzalo. Akú pravdu? Že spolu spávajú? To už som zistil. Tak o čom to Juraj hovorí?

„Juraj, nie! Mlč!" ozvala sa Simona.

„Ja to už nevydržím, Lukáš. Nevydržím Ti už klamať. Nedokážem to. Samko nie je tvoj syn…, ale môj."