Christmas Reunion I.

„Si si istý, že tam chceš ísť a tráviť Vianoce sám?“ Daniel mi pokladá tú istú otázku už po päťdesiaty krát za poslednú polhodinu.

„V byte sám alebo v dome sám, aký je v tom rozdiel?“ pýtam sa tiež dookola.

„Koľkokrát sme ti povedali, že si u nás vítaný? Už to vzdávam.“

„Presne toľkokrát, čo som vám povedal, že nedôjdem. Sú to vaše prvé spoločné Vianoce s Erikom. Bývalý priateľ je to posledné, čo tam potrebujete,“ pripadám si ako papagáj.

„Ak by sme si mysleli, že je to zlý nápad, tak ťa nepozývame. Veď vieš dosť dobre, že Erik ťa má rád a vôbec ťa neberie ako môjho bývalého. Pravdu povediac, občas mám pocit, že ťa má radšej ako mňa. To aby si oslávil Vianoce s nami bol jeho nápad, načo som mu rovno povedal, že určite povieš nie,“ aspoň nejakou novinkou ma prekvapil Daniel.

„Nečudujem sa mu, že ma má radšej. S tebou sa to dlho nedá vydržať. Okrem toho, myslím, že tento rok chcem byť sám na Vianoce,“ celý rok som bol sám a nemám v pláne to meniť kvôli jednej večeri. „Bude to pre mňa niečo ako výlet.“

„Lenže ty nejdeš na žiaden výlet, ale na vyprázdnenie domu,“ pripomenie mi.

„To je pravda, akurát zabúdaš, že za domom začína menší les. Asi ti musím pripomenúť aj kopec, na ktorom sa tiahne nielen les, ale je aj postavený dom.“

„Prečo musíš mať stále posledné slovo? Nepamätám sa, že by si bol takýto, kým sme boli spolu,“ tvrdo rozmýšľa môj bývalý priateľ, s ktorým sme sa rozišli po päťročnom vzťahu.

„Občas som ťa nechal. Veď vieš, kompromisy patria k vzťahu. Tiež som nechcel, aby si si myslel, že som múdrejší ako ty,“ obaja dobre vieme, že ho iba naťahujem.

„Máš všetko zabalené? Nabíjačku na mobil, notebook, spodné prádlo na každý deň, …“

„Áno, otec, mám všetko,“ prisahám, že raz za čas by som ho najradšej prefackal. Samozrejme z lásky.

„Ťažko by som bol tvojím otcom, keď si starší ako ja,“ pripomenie mi s vyškerenými zubami.

Odignorujem jeho poznámku a v tichosti fajčíme ďalej pred železničnou stanicou. Neznášam cestovať pred sviatkami, lebo každý sa ponáhľa, je nervózni a nik nevedia, kde mu hlava stojí.

„Ešte raz mi prosím pripomeň, čo tam budeš robiť dva týždne.“ Začal vymenovávať všetky moje pripravované aktivity, ktoré mi zaberú maximálne dva dni. „Počkať, ty tam nejdeš sám, že mám pravdu? Niekoho si tam pozval. Kto to je a prečo o ňom nevieme?“

„Budem tam sám. Potrebujem si oddýchnuť, takže mám zabalené svoje vianočné filmy a aj zopár knižiek. Ak by som sa veľmi nudil, tak sa vrátim skôr,“ vysvetľujem sledujúc čas na mobile.

„Knihy?“ Daniel si ma nechápavo premeriava. „Dokážem spočítať na prstoch jednej ruky, koľko kníh si prečítal za tie roky, čo sa poznáme.“

„Držte sa a príjemné sviatky prajem. Pobozkaj za mňa Erika,“ objímem Daniela a vykročím s poslednými nastupujúcimi na vlak.

Zvláštne ako väčšina ľudí hovorí, že nevychádzajú, poprípade sa úplne odignorujú so svojimi bývalými, no s Danielom sme ostali aj po rozchode najlepšími priateľmi. Miloval som ho pred, počas aj po vzťahu, ale iba ako najlepšieho kamaráta. Možno práve preto sme si ostali blízky. Ani neviem, ako a kedy nás napadlo, aby sme sa dali dokopy, iba sme začali spolu spávať, lebo ani jednému sa nám nechcelo hľadať si jednorazovky. Ani sme sa nenazdali a zrazu sme všetko robili spolu, akurát tomu niečo chýbalo. Prešlo zopár rokov, kým sme si uvedomili, že nepatríme k sebe, ale nezmenilo sa medzi nami nič po rozchode. Iba sme prestali spolu spávať. Bol to Daniel, kto sa posunul ďalej, keď si našiel milenca. Nečudoval som sa mu, keďže sme prestali spolu spávať.

Som zástancom využívania hromadnej dopravy, čo by som aj využil, ak by som pri sebe nemal kufor s vakom, ale predstava preplnenej mestskej dopravy s batožinou mi naháňa hrôzu, preto som si ešte z vlaku zavolal taxíka na stanicu. Čakajúc na odvoz sa obzerám po okolí stanice v snahe zachytiť nejaké zmeny, ktoré sa tu mohli udiať za roky mojej neprítomnosti, no zatiaľ žiadne väčšie zmeny som nenašiel.

Nielenže sa nezmenilo okolie stanice, ale rýchlo zisťujem, že ani mesto sa veľmi nezmenilo, odkedy som tu bol naposledy. Nové farby na starých budovách, možno nový majiteľ, ale väčšiu zmenu som cestou k babkinmu domu nepostrehol. Krv sa mi však v žilách skoro zastavila, keď šofér zastavil na križovatke. Cez cestu prechádzala mladá rodinka, na čom by nebolo nič zvláštne, ak by sa hlava rodiny nepodobala na moju prvú lásku.

Bol to on, alebo nie? Čo tu vôbec robí? Ak dobre viem, jeho starí rodičia už tu roky nežijú. Prečo ma to vlastne zaujíma? Kedy sa stihol oženiť? Koľko má rokov malý? Napadali ma aj ďalšie otázky, no z myšlienok ma vytrhol hlas taxikára: „Vyzerá to tak, že odtiaľto budete musieť ísť pešo.“ Ani som si nevšimol, že sme zastavili. Cesta k babkinmu domu ešte očividne nebola odhrnutá, čo nie je žiadnou novinkou, pretože dom leží na vedľajšej ulici, a ak sa nemýlim, tak nik iný si tam už dom nepostavil okrem mojich starých rodičov.

Chôdza mi dala trochu zabrať vďaka snehu, strmému svahu a batožine, ktorú som vláčil so sebou. Od nového roka začnem cvičiť, napadne ma na verande, lebo dýcham, akoby som ubehol pol maratón. Zhlboka vydychujúc sa pokochám okolím, ktoré je pokryté čerstvo napadnutým snehom. Strechy rodinných domov, stromy, záhrady, všetko je zahalené do bieleho. Takto by mala vyzerať zima a hlavne Vianoce, napadne ma.

V dome ma privíta nielen vôňa, ktorú poznám odmalička, ale aj zatuchnutý vzduch málo vetraných priestorov, preto nechávam dokorán otvorené dvere a rýchlo otváram aj okná v izbách, aby som čo najrýchlejšie vyvetral. Je divné byť v tomto dome po toľkých rokoch a zvláštne je, že nepočujem nikde babku.

Spomienky na detstvo sa mi vynárajú z každého rohu. Prechádzam sa po izbách a vôbec nemám pocit, akoby prešlo pätnásť rokov, odkedy som tu bol naposledy. Okrem drobností sa tu rovnako ako v meste skoro nič nezmenilo. Ticho. To je niečo, čo tu nikdy nebolo, kým som sem ako malý chodil na prázdniny. Vyjaví sa mi spomienka na babku, spievajúcu ľudové piesne spolu s rádiom, ktorý mala v kuchyni. Rovnako ako babkin spev si spomeniem aj na chvíle, kedy som len tak sedel pred svadobnou fotkou svojich starých rodičov. Dokázal som pred ňou presedieť minúty. Pozerajúc sa na babku oblečenú v niečom inom ako čiernom a na deda, ktorého som nikdy nepoznal, lebo zomrel iba polroka predtým, ako som sa narodil. Jeho som poznal iba z maminho a babkinho rozprávania.

Premrznutý zatvárajúc okná sa rozhliadam, čo by som spravil ako prvé, a založenie ohňa v peci mi príde ako dobrý nápad. V šope vedľa domu si vezmem suché polená, aj kartóny na vajíčka, ktoré babka používala na podpálenie dreva. Zase si preceňuješ svoje schopnosti, poviem si sám pre seba, keď sa z pece začne valiť čierny dym ani nie minútu po založení ohňa. Znova otváram okná a dvere, aby sa dym dostal von z domu čo najrýchlejšie. Postávajúc pred domom rozmýšľam, kde som spravil chybu, veď polená, ktoré som našiel v šope vedľa domu, boli úplne suché.

„Možno si mal pravdu. Nemal som sem chodiť,“ píšem správu Danielovi, ktorú hneď aj zmažem, lebo je schopný nasadnúť do auta a dôjsť pre mňa. Nie som veľkým fajčiarom, ale niečo mi hovorilo, aby som si pred cestou kúpil krabičku cigariet, z ktorej si jednu zapálim rozhliadajúc po dvore.

Predtým ako sa znova pokúsim založiť oheň v peci, začnem odhŕňať sneh aspoň od brány k vchodovým dverám. Fyzická robota mi možno pomôže rozvíriť krv v žilách, vďaka čomu nezmrznem, kým bude v dome teplo.

Srdce mi skoro vyskočí z tela, keď na mňa niekto zatrúbi za mojim chrbtom. Potichu si rátam v hlave, aby som niekomu nevynadal, pričom sa otočím k bráne, v ktorom stojí policajné auto.

„Dobrý deň. Prajete si niečo?“ prehovorím vyberajúc si slúchadlá z uší.

„Dobrý deň. Pred chvíľou nám volali znepokojení občania, že videli čierny dym vychádzajúci z tohto domu. Mohol by som vás poprosiť, aby ste sa preukázali preukazom totožnosti a tiež dôvod, čo tu robíte?“ prehovorí policajt stojaci pred bránou.

„Prosiť môžete, akurát neviem, prečo by som vám mal vyhovieť. Ako vidíte, akurát sa snažím opaľovať,“ začínam tárať ako stále, keď som nervózny.

„Vtipné,“ odpovie bez mihnutia oka a pokračuje, „očividne ste na súkromnom pozemku a radi by sme vedeli, kto ste a čo tu robíte.“

„Vôbec som si nevšimol, že som na súkromnom pozemku,“ sarkazmus mi nie je cudzí. Otvárajúc bránu naznačím chlapíkovi v zelenej uniforme aby vstúpil. „Všetky doklady mám v dome,“ kolená sa mi podlomia v momente, čo zahliadnem druhého policajta.

„Vidím, ešte stále používaš sarkazmus, keď si nervózny,“ pristupuje ku mne s úsmevom na tvári Martin. Kamarát z detstva. Moja nie úplne platonická prvá láska.

„Pravdaže. Ak to prechádza deťom, tak prečo by to nemalo prejsť aj mne?“ už len jeho som tu potreboval.

„Vitaj doma,“ objíme ma. „Prezradíš nám, čo stváraš a ako sa ti podarilo vystrašiť okolie?“

„Robím veľké zimné upratovanie. Nemal som chuť čakať, kým sa prehrejú radiátory, tak som zapálil staré časopisy v strede obývačky,“ naďalej táram.

Martin prikyvuje s úsmevom na tvári, kým ma jeho kolega sleduje a očividne rozmýšľa nad tým, či som v poriadku.

„Dáte si kávu alebo vodu? Žiaľ ničím iným vás ponúknuť nemôžem, keďže som zatiaľ nestihol spraviť nákup,“ ponúkam ich a dodám, „musel som najprv vystrašiť okolie.“

„Ďakujeme, ale musíme ísť sa vrátiť na policajnú stanicu,“ odvetí Martinov kolega, ktorého meno som ešte stále neviem.

„Ak platí tá káva aj na neskôr, tak sa zastavím po práci. Dokedy tu ostávaš?“ dozvedá sa Martin.

„Asi až do nového roka,“ odpoviem, pričom rozmýšľam, či by nebolo najlepšie, ak by som odišiel hneď.

„Tak večer sa určite vrátim. Zatiaľ sa maj.“ Znova ma objíme. Možno sa mi to iba zdá, ale akoby toto objatie trvalo dlhšie, ako je spoločensky prijateľné medzi mužmi.

Strnisko a malinké vrásky okolo očí mu pristanú. Určite nosil aj strojček, lebo si nepamätám, že by mal také rovné zuby ako teraz. A ten zadok v uniforme. Prečo mi vlastne behá po rozume niekto, koho som po rokoch videl iba pár sekúnd? Nielen pri dome, ale aj počas nákupu, na ktorý som sa vybral polhodinu nato, čo odišli Martin s kolegom.

V hypermarkete som si vďaka myšlienkam o Martinovi nevšímal dav a ani otrasné reklamy na „akciové darčeky“ a vianočnú výzdobu. Kedy a prečo sa z Vianoc vlastne stali sviatky na míňanie peňazí?