Christmas reunion III.

Nemám šajnu, či sa mi snívalo niečo zlé, ale nadránom sa zobudím celý spotený. Zhodím zo seba prepotené pyžamo a ospalý sa prejdem k peci, v ktoré ešte úplne nevychladlo. Hodiny ukazujú iba päť hodín trinásť minút, no neľahnem späť do postele, lebo by som už určite nezaspal. Zalievam si kávu a zapálim si k nej cigaretu.

Pri svetle sviečky, čakajúc na denné svetlo, spíšem zoznam vecí, ktoré musím nakúpiť. Viackrát zakrúžkujem poslednú položku na zozname – stojan pre vianočný stromček. Znova, rovnako ako pred spaním, rozmýšľam, ako sa mohol stromček dostať do šopy cez zamknuté dvere. Kto by sa už vlámal do šopy a namiesto krádeže tam niečo zanechal?

Deň ubehne rýchlo pobehovaním po meste medzi davom nakupujúcich. Väčšina ľudí nakupuje posledné darčeky, zabudnuté potraviny, ale našli sa aj takí, čo sa až deň pred štedrou nocou spamätali a behali pre darčeky, a keď nič nenašli, tak sa sťažovali. Mal som pocit, akoby som bol znova vo veľkomeste. Asi nikdy nepochopím, prečo musí byť tento sviatok hlavne o darčekoch a nie o trávení voľných chvíľ v kruhu blízkych.

Prehrabujúc sa v kufri zisťujem, že som si nezabalil nič, v čom by som mohol na dnešnú večeru s Martinom. Nechápem, prečo sa tak snažím, veď nejde o žiadne rande. Naťahujem sa po telefón v snahe zrušiť večeru, no dôjde mi, že nemám Martinovo číslo. Skontrolujem čas a v uteráku okolo pása zmätene pristúpim k dverám. Nechápavo sa pozerám na Martina, ktorý došiel o polhodinu skôr, ako mal.

„Prišiel som rovno z roboty, dúfam, že to nevadí.“ S mikulášskou čiapkou a viacdňovým strniskom vyzerá ako Mikuláš vo výučbe. Až pri pohľade do jeho pobehujúcich očí po mojom tele mi dôjde, že mám na sebe iba uterák. Začervenám sa, lebo nemám telo modela, a náhlivým krokom prejdem do izby. Už asi nemôžem zrušiť rande. Obliekam si prvé tričko, čo mi príde pod ruky, a nato si obliekam sveter, ktorý mi daroval Daniel minulé Vianoce.

„A vraj nemáš rád Vianoce.“ Najprv sa iba nechápavo pozriem na Martina, no až potom mi dôjde, o čom hovorí.

„Nikdy som netvrdil, že nemám rád Vianoce. Iba nemusím tú verziu sviatku, čo nasleduje väčšina ľudí. Darčeky. Každý sa predbieha s darčekmi. Čo najväčšie a najdrahšie. Nejaké malé veci mi problém nerobia, ale prečo musia niektorí rodičia kupovať pre svoje deti drahé veci?“ zmĺknem a dúfam, že Martin dokáže ešte stále čítať medzi riadkami. Nemám chuť rozoberať túto tému.

Reštaurácia, ktorú Martin vybral, vyzerá, akoby jej majitelia chceli, aby vyzerala draho a elegantne, ale lacné obrusy a záclony hovoria o niečom inom. Jediná dobrá vec na takýchto reštauráciách je jedlo, ktoré pripomína domácu kuchyňu.

Rozhovor počas večere bol zvláštny. Témy rodina, záľuby a robota mi prišli trocha povrchné, ale aspoň som sa dozvedel niečo o vzťahu medzi Peťkovou mamou a Martinom. Obaja sme akoby úmyselne obchádzali, čo sa stalo pred pätnástimi rokmi.

„Čo by si povedal na malú prechádzku? Neďaleko sú vianočné trhy, a keďže zajtra nerobím, dal by som si varené víno,“ navrhne Martin, keď vychádzame z reštaurácie.

Ľudia sa vo väčších a menších hlúčikoch popíjajú, jedia a smejú sa. Z neba padajúce snehové vločky si nikto nevšíma. Martin sa zastaví pri jednej skupinke, čo využijem na telefonovanie.

„Tak čo stratený? Nejako dlho ti trvalo sa ozvať. Nechaj ma hádať. Predaj domu si iba vymyslel a namiesto toho si zavretý v hotelovej izbe s nejakým chlapom, o ktorom si nám ešte nestihol povedať,“ začal Daniel hneď po zdvihnutí telefónu.

„Musím ťa trošku poopraviť. Sú dvaja a robím im sluhu,“ od začiatku nášho priateľstva sme radi vymýšľali historky.

„Toto si nechajte na neskôr. Ako sa máš? Čo tam porábaš, že sa nám neozývaš?“ primieša sa do nášho rozhovoru Erik a pokazí našu srandu.

„Dobre sa mám,“ ďalej nekomentujem.

„Čo tam robíš už tretí deň?“ znova sa ma spýta Erik.

„Užívam si krásne slnečné počasie, prírodu, …“

„Kde si? Počujem nejaké hlasy a hudbu,“ preruší ma Daniel.

„Na vianočných trhoch,“ zrazu sa predo mnou zjaví Martin. Podáva mi varené víno, začo mu potichu poďakujem.

„Ty medzi ľuďmi? Veď okrem roboty nikde nechodíš a už vonkoncom nie medzi davy ľudí. Takže Dano má nakoniec pravdu, musí v tom byť chlap. Veď ani my ťa nedokážeme vytiahnuť von. Kto je ten nešťastník, ktorého pred nami tajíš?“ až ma striaslo pri predstave, čo ma bude čakať, keď sa vrátim domov.

„Už musím končiť. Zajtra vám zavolám,“ rýchlo ukončím hovor ešte predtým, ako ma začnú ďalej spovedať.

Martin vyzerá, akoby sa na niečo chcel spýtať, no nakoniec sa iba napije. Opakujem po ňom a tiež sa napijem.

„Zľakol som sa.“ Martin sa na mňa iba nechápavo pozrie, keď z ničoho nič začnem rozprávať po druhom pohári vína. Presnejšie druhom pohári vareného, ale vcelku treťom pohári vína, keďže jeden pohár som si dal už v reštaurácii. „Potom, čo som ťa pobozkal, si ma odsotil od seba. Neviem, čo ma vtedy napadlo. Asi som si myslel, že cítiš to isté čo ja. Bol som do teba zamilovaný a do toho momentu som si to ani veľmi neuvedomoval. Plakal som celú cestu k babke. Nechápal som svoje pocity, ale hlavne som sa bál, že ťa stratím ako kamaráta. Babke som všetko vyrozprával. O bozku som mlčal. Nedokázal som sa na ňu pozrieť, kým som hovoril. Pozrel som sa na ňu, až keď som skončil. Takú rozzúrenú som ju nikdy predtým nevidel. Najprv bola ticho, no po pár minútach ticha mi povedala, že pôjdeme za farárom a všetko bude v poriadku. Farár ma mal vyliečiť, aby som neostal hriešnikom. Odmietol som, načo ma prefackala a začala na mňa kričať. Neviem, čo všetko na mňa nakričala, lebo som sa v rýchlosti zbalil a odcestoval domov z posledných peňazí, čo mi nechali rodičia.“

Slzy mi tečú pri spomienke na deň, ktorý mi zmenil celý život. Neplaťem iba kvôli spomienkam, ale aj preto, že som práve pokazil pekný večer s Martinom. Utierajúc slzy sa prvýkrát pozriem na neho od začiatku môjho monológu. Martin iba ticho stojí predo mnou a pritom pozerá do zeme. Prečo nič nehovorí? Zabudol už, čo sa stalo pred rokmi potom, čo som ho pobozkal? Nepotrebuje žiadne vysvetlenie?

Než stihne niečo povedať, pristaví sa pri nás partia jeho kolegov, čo využijem na útek. Nechám ho s ostanými a bez toho, aby som sa obzrel za sebou, vyberám sa pešo k babkinmu domu.