Christmas reunion II.

Martin večer nedošiel. Bol som trocha sklamaný, ale čo som čakal. Tiež som sa pred rokmi vyparil bez slova. Akurát ja som mal vtedy svoje dôvody. Žeby odplata? Dlho som však nad ním v posteli nerozmýšľal. Vďaka celému dňu som zaspal v momente, čo som položil hlavu na vankúš.

S kávou v ruke sledujem zasneženú krajinu cez zatvorené okná. Spomeniem si, ako som v detstve z tohto miesta mohol vidieť skoro až na druhý koniec mesta, ale teraz mi nové stavby na neďalekom sídlisku neumožňujú ten krásny výhľad.

Bez väčšieho plánu sa vyberám do mesta pozrieť výklady obchodov. S dvomi dňami do štedrej večere by sa o takomto čase, niečo po deviatej ráno, ľudia ešte veľmi nemali behať po uliciach, takže by som nemusel stretnúť davy nakupujúcich.

V minulosti mali všetky obchody vo výkladoch vianočné scenérie, no ani jeden z nich neponúkal žiadne akcie, maximálne zakomponovali zľavnený tovar do scénky. Ako malý som sa na ne stále tešil.

Budovy sa v centre mesta za posledné roky veľmi nezmenili, ale zo starých obchodov tu neostal skoro žiaden. Aj toto mestečko epidémia čínskych obchodov ako vidím. To ľudia vážne nedokážu pochopiť, že už aj v týchto obchodoch sú pomaly také isté ceny, na ktoré predtým nadávali?

Jediný vianočná výklad pripomínajúci moje detstva má kníhkupectvo. Stojac pred obchodom sa mi vynárajú spomienky na chvíle, ktoré sme tu s ostatnými deckami trávil ako malý na predčítaniach a ručných prácach.

Nič, ale vôbec nič sa tu nezmenilo, skonštatujem pri vstupe do kníhkupectva. Pomaly sa prechádzam medzi regálmi, ale nohy ma berú na detské oddelenie. Prvé, čo uvidím na oddelení detských kníh, je chlapec okolo piatich rokov, ako si obzerá knihy. Martina sediaceho v kresle s telefónom v ruke si všimnem až neskôr.

„Prepáč za včerajšok,“ začne ihneď, ako ma zbadá.

„Nič sa nestalo,“ klamem s úsmevom na tvári.

„Karol, kolega, s ktorým sme sa včera zastavili, by ti povedal, ako som sa tešil na večer, kým neprišiel telefonát od Peťkovej mamy,“ vysvetľuje, akoby ma nepočul.

Prečo chlapcovu mamu nenazval manželkou ani bývalou? Žeby malý nebol jeho? napadne ma, no nestihnem sa nič spýtať, pretože sa dostaví pri nás malý a prehovorí na Martina.

„Oci, môžem si od Ježiška pýtať dve knihy? Neviem sa rozhodnúť,“ odpoveď na jednu otázku dostanem od malého, ktorý si ma ale vôbec nevšíma.

„Nechceš nechať aj iným deťom niečo na čítanie?“ čakám krik a plač, ako je to zvykom u detí, ale malý si bez slova začne obzerať knižky a za krátku chvíľu podá jednu otcovi a druhú vráti na miesto.

„Čo poviete na horúcu čokoládu?“ spýta sa nás Martin, keď sa malý vráti. Malého netreba dvakrát prehovárať, pretože v momente, čo Martin dokončí otázku, Peťko ho už ťahá za sebou von z kníhkupectva. Šťastie, že vošli do cukrárne oproti kníhkupectva, inak by som mal čo robiť, aby som ich dobehol.

„Ako vidím, je celý po tebe. Aj ty si mal rád sladké. Veľakrát som rozmýšľal, ako môžeš ostať taký chudý pri toľkých sladkostiach,“ pripomeniem Martinovi, pričom oči nespustím z Peťka stojaceho pred zákuskami.

„Dobré gény a tiež veľa športových krúžkov mi pomohli ostať chudým. Trošku ťa však musím poopraviť. Ešte stále mám rád sladké,“ žmurkne na mňa vyzliekajúc si bundu. „Čo si dáš?“

„Prekvap ma.“ Ak by s nami nebol malý, tak by som mal pocit, že sme na rande.

Martin ma prekvapí mätovým latte, čo je podľa jeho slov úžasné. Musím uznať, že má pravdu.

Hodina v kaviarni prešla ako nič, pričom sme sa s Martinom pri Peťkovi k slovu veľmi nedostali. Nielenže som od malého dozvedel o nových rozprávkach, ktoré momentálne bežia v telke, ale aj mená učiteliek v škôlke. Rovnako mi vymenoval každého kamaráta zo škôlky, že o rok pôjde do školy, ale hlavne, že Martin a jeho mama nie sú spolu. Martin iba pyšne vedľa svojho syna a občas ho pripomenul, nech sa nezabudne nadýchnuť počas svojho monológu.

„To už je toľko hodín?“ pýtam sa kontrolujúc čas na mobile. „Pomaly by som mal ísť domov. Zatiaľ som nespravil žiaden pokrok s vyprataním domu,“ aj keď čas s chalanmi prešiel príjemne, takto som si naše prvé spoločné chvíle s Martinom po dlhých rokoch nepredstavoval.

„Pôjdeme už aj my. Máš sa ako dostať domov?“ dozvedá sa Martin.

„Pozriem sa, kedy ide MHD, alebo sa prejdem,“ priznám sa.

„Tak na MHD by som sa v našom meste veľmi nespoliehal. Zoberieme ťa domov, iba musíme skočiť pre auto,“ nepokúšam sa protestovať, lebo ak ma pamäť neklame, tak Martinovi sa nedali vyhovoriť veci, ktoré si vzal do hlavy.

„Čo je s malým?“ pýtam sa v aute Martina. „Zrazu je nejako ticho a vyzerá byť smutný,“ všimol som si, ako stál pri kôpke snehu so sklonenou hlavou, kým sme čakali na Martina.

„Videl si toho snehuliaka, ktorého sme postavili ráno pred bránou?“ spýta sa potichu Martin. Nechápavo sa na neho pozriem a ani nemusím dlho čakať na vysvetlenie. „Presne. Žiaden tam nebol. Už je to piaty deň za sebou, čo nám niekto ničí snehuliakov.“

Zvyšok cesty absolvujeme každý vo svojich myšlienkach. Peťko očividne smutný kvôli snehuliakovi, Martinovi neviem, kde behal rozum popri šoférovaní, ale zato ja som sa nechcel ozvať. Nevedel som, čo mám povedať.

„Myslím, že na dvore postavím snehuliaka. Kto sa pridá?“ prelomím ticho. Neviem, prečo ma niečo také napadlo. Žiadneho snehuliaka som nestaval už roky.

„Aj tvoj niekto zničí ako tie naše,“ ozve sa zozadu Peťko.

„Ujo Peter býva v rodinnom dome a má veľký dvor. Tam to nikto nezničí,“ vysvetlí mu Martin.

Trocha skepticky, ale nakoniec sa malý aj tak spýta otca, či mi môže pomôcť so stavaním snehuliaka.

V trúbe s pizzou a ohňom založeným v peci sledujem chalanov na dvore, ako stavajú snehuliakov. Namiesto pôvodného jedného snehuliaka dokončujú už tretí. Iba by som rád vedel, odkiaľ vyhrabali toľko starých hrncov.

„Ujo Peter, kde máš vianočný stromček?“ spýta sa Peťko vchádzajúc do domu.

„Nemám vianočný stromček,“ odpoviem.

„Prečo? Nemáš rád Vianoce? My už máme doma veľký stromček, lebo Ježiško mi prinesie veľa darčekov,“ kde sú tie časy, kedy som aj ja veril na Ježiška.

„Vieš aj aké darčeky ti prinesie?“ nechápem, ako ľahko sa mi s ním komunikuje.

„S ockom sme mu napísali dlhý list,“ povie hrdo a začne menovať všetko, čo je na zozname.

„Peter, mám na teba veľkú prosbu,“ vyláka ma z kuchyne Martin, „mohol by si postrážiť malého na hodinku? Musím mu ešte dokúpiť pár darčekov a práve mi volali z roboty, že zajtra musím na záskok za kolegu.“

„Hodinu nejako dám, ale dlhšie to sám nevydržím s deťmi,“ poviem na rovinu, ale tak ako pred rokmi, ani teraz sa na neho nedokážem hnevať za zmeny plánov dlhšie ako pár sekúnd.

„Čo by si povedal, ak by sme pohľadali moje staré hračky?“ spýtam sa drobca po obede. Nielenže mi to príde ako dobrý nápad, ako zabaviť Peťka, ale aspoň začnem s prehrabávaním skríň.

To, že by babka vyhodila moje hračky, ma napadne, až keď otvárame tretiu skrinku a stále vidíme iba jej šaty. Ešteže sa Peťkovi páči „hľadanie pokladov“, ako to sám nazval.

„Nerád prerušujem vašu hru, ale Peťko už musí domov,“ vyruší nás Martin v tom najlepšom. Ani sme si nevšimli, kedy sa vrátil. Malý sa s malým protestom postaví a odchádza pre svoje veci do kuchyne.

„Ďakujem, že si ho postrážil. Zajtra ťa pozývam na večeru. Ako vďaku za dnešok a tiež ospravedlnenie za včerajší večer,“ vždy sa mi páčili muži, ktorí sa nepýtajú, ale idú si za tým, čo chcú.

„O ktorej mám byť pripravený?“ pýtam sa bez rozmýšľania.

„O pol ôsmej.“ Usmeje sa, pristúpi ku mne a objíme ma. „Som rád, že si späť.“

Po odchode chlapcov sa vrátim k prehrabávaniu skríň a šuplíkov. Trocha ma prekvapí babkin receptár v jednom zo šuplíkov v obývačke, ale radšej akoby som rozmýšľal, prečo nie je v kuchyni, ho otvorím a začnem v ňom listovať. Zažltnuté listy, roztečený atrament a škrabopis. To vážne nevedeli naši starí rodičia písať pekne a čitateľne?

„Bingo,“ poviem si nahlas pre seba pri pohľade na jeden z receptov.

Škvŕkanie v bruchu a zima ma prinútia vstať zo zeme. Nemám poňatia, ako dlho som sedel, odkedy chalani odišli. Znova založím oheň v peci s poslednými polenami, ktoré mi ostali v dome. Povzdychnem, lebo sa mi nepáči predstava vychádzky do zimy len kvôli drevu, ale nakoniec sa premôžem. Prečo nemôže byť zima teplejšia?

„Čo to?“ vyslovím nahlas, načo iba zakrútim hlavou. Ešte pár dní sám a budú ma mať za blázna, ak sa neprestanem rozprávať sám so sebou.