Christmas reunion IV.

„Oci, pozri,“ prekvapí ma Peťkov hlas. „Hovoril som ti, že ujo Peter nie je zlý,“ prečo si myslel, že som zlý, mi dôjde, až keď malý pristúpi k vianočnému stromčeku.

Stromček, ktorý som našiel v zamknutej šope, som stihol ozdobiť po včerajších nákupoch. Možno z domu vyhodím veľa vecí, no babkine sklenené vianočné ozdoby do smetí určite nepôjdu.

Po mojom večernom výleve srdca a úteku bez rozlúčenia som nečakal, že Martina ešte niekedy uvidím. Hlavne nie takto skoro.

„Vybrali sme sa korčuľovať a Peťka napadlo, či sa nechceš pridať. Vidím, že si zaneprázdnený, takže ťa nebudeme rušiť,“ prehovorí Martin, pričom sa na mňa ani nepozrie.

„Prečo máš na sebe zásteru? To nosia iba ženy,“ Peťko si zatiaľ nevšimol napätie medzi jeho otcom a mnou.

„Zástery nenosia iba ženy, ale každý, kto robí v kuchyni a nechce si zašpiniť šaty,“ trochu ma vytočí malého poznámka, ale vzápätí som si spomeniem na to, že ten iba hovorí a správa sa podľa toho, čo ho učia jeho rodičia. „Za chvíľu končím s košíčkami, a ak mi pomôžete s ich zdobením, tak budú hotové rýchlejšie a môžem sa ísť s vami korčuľovať,“ nechápem, prečo bez rozmýšľania pristúpim na ich návrh. Je to vôbec dobrý nápad ísť s nimi von, keď ani neviem, na čom stojím s Martinom? „Pamätáš sa, čo vravievala babka, keď ťa videla kradnúť košíčky predtým, ako boli všetky hotové?“ pýtam sa Martina, keď ich prichytím pri „ochutnávaní“ košíčkov.

„Vraj nedostanem žiadne darčeky. Skoro som zistil, že to nie je pravda.“ Zrazu vidím pred sebou desaťročného Martina. „Len aby si vedel, toto je kontrola kvality. Doteraz nikto nevedel spraviť také košíčky ako tvoja babka, ale tvoje majú k tomu blízko.“

Nepoznám toto klzisko. Nielen klzisko, ale ani športový areál tu nebol v časoch, ktoré som ako dieťa trávil u babky. Martin, akoby čítal moje myšlienky, mi začne vysvetľovať, že celý areál postavilo mesto pred štyrmi rokmi vďaka jednému z projektov, ktoré po ostatné roky vyhrávali, odkedy je nový starosta vo funkcii. Ženy určite ostali doma pripravovať štedrú večeru, skonštatujem rozhliadajúc sa po areáli.

„Číslo?“ buď mi od zimy nedochádzajú veci, alebo sa Martin zbláznil. „Akej veľkosti máš nohy? Prišli sme sa korčuľovať a majú tu požičovňu,“ vysvetlí a zároveň ukazuje smerom k stánkom. Ani som si nevšimol, že jeden zo stánkov je požičovňou.

„Myslím, že to vynechám. Skočím sa pozrieť, čo ponúkajú v bufete, ešte som neraňajkoval.“ Naschvál mu zabudnem dodať, že v žiadnom prípade ma na ľad nedostane.

Možno by ma Martin začal prehovárať, keby ho Peťko nezačal ťahať smerom ku klzisku.

Ako to, že Martin došiel pre mňa? Po včerajšku som si myslel, že už sme nadobro skončili spolu. Neverím však, že iba Peťko chcel, aby som s nimi došiel na klzisko. Veď mu kľudne mohol vymyslieť nejakú výhovorku, prečo s nimi nemôžem. Kedy sa budeme rozprávať o veciach, ktoré som včera načal? S podobnými otázkami ich sledujem, ako sa naháňajú na klzisku.

„Si si istý, že nechceš na ľad?“ zastaví sa pri mne Martin asi po polhodinke šantenia sa s malým. Iba pokrútim hlavou.

Prejde ďalších dvadsať minút, kým chalani opustia klzisko. Pred odchodom z areálu si v bufete dáme niečo pod zub a následne sa vyberieme k autu.

„Vyzdvihnem ťa o pol šiestej,“ oznámi mi Martin, keď vystupujem z auta.

Na otázku, prečo ma vyzdvihne, mi odpovie len, že nechce, aby som bol na Vianoce sám.

Neviem, čo mám očakávať od večere, ale čakanie ma zabíja, preto sa vyberám pešky vybral k Martinovmu bytu. Ani na chvíľu ma nenapadne, že by večera mala byť niekde inde. Z neba padá nová nádielka snehu. Cestou obzerám domy a záhrady vysvietené pestrými svetlami. Niektorí nešetrili svetielkami, čo je časť Vianoc, pri ktorej mi nevadí rozhadzovanie peňazí.

Vonku niet živej bytosti, čo mi pripomína moju osamotenú existenciu, čo ma napadne prvýkrát, odkedy som vystúpil z vlaku. Možno kráčam na večeru s mojou prvou láskou, ale budem tam iba hosťom. Kto každý tam bude? Iba Martin s Peťkom? Bude tam aj malého mama? Čo Peťkovi starý rodičia?

„Čo tu robíš?“ nechápavo si ma premeriava Martin. „Poď ďalej. Ak sa dobre pamätám, plán bol, že dôjdem pre teba. Kľudne si urob pohodlie, kým sa oblečiem. Obývačka je tým smerom,“ ukáže opačným smerom, akým sa vyberá on.

Peťko mal pravdu, keď tvrdil, že majú obrovský vianočný strom. Práve kvôli stromčeku si skoro ani nevšimnem prestretý stôl.

„Prečo je prestreté iba pre dvoch?“ toto som nečakal.

„Pretože budeme iba dvaja. Doteraz sme trávili s Peťkom a jeho mamou všetky Vianoce spolu, no teraz vďaka jeho babke toto bude prvýkrát, čo nie sme spolu na Štedrú noc. Včera som ti povedal, že stará nedokáže pochopiť fakt, že nie sme spolu s jej dcérou. Nechcem si nič namýšľať, ale mám pocit, že aj ruku si zlomila naschvál, len aby malý nemohol byť dnes so mnou,“ niečo mi hovorí, aby som sa postavil a objal ho, no ostávam na svojom mieste a ani sa nepohnem.

„Kedy si stihol toto všetko uvariť?“ ukážem na prestretý stôl.

„To priniesla Erika, Peťkova mama,“ prizná sa a vytiahne mi stoličku od stola. „Aké víno si dáš? Mám otvorené biele aj červené. Alebo sa môžem pozrieť, či nemám náhodou aj niečo tvrdšie?“

„Dám si to isté čo ty,“ mám z neho dojem, že takéto večere neabsolvuje často.

„Takže čistú vodu? Po večeri idem do roboty, takže si nemôžem dať s tebou nič,“ ako by nestačilo, že neuvidí, ako si malý otvára darčeky, ale ešte musí ísť aj do roboty.

Jeme potichu, neprehovorí z nás ani jeden. Ani neviem, o čom by sme sa mohli rozprávať. Včera mi Martin nepovedal nič, keď som mu vylial srdce, a znova to vyzerá, akoby sme ignorovali tú tému.

„Rodičia ma učili, že pár tvorí iba muž so ženou. Nie muž s mužom alebo žena so ženou,“ začne Martin po večeri. „Učili ma, že tí ľudia, čo myslia a konajú inak, sú zvrátení. Veď je to aj v biblii. To som mal v hlave, keď si ma pred rokmi pobozkal. Nechcel som byť zvrátený. Dlho som rozmýšľal potom, čo si utiekol. Prečo boh dovolil, aby niekto v mojom okolí bol zvrátený? Prečo práve ty? Veď som ťa mal tak rád,“ žalúdok sa mi začal dvíhať pri jeho slovách. „Bol som zmätený, preto som ťa v ten deň už nehľadal. Nehľadal som ťa druhý, ani tretí deň. Potom som sa len dopočul od našich, že si odišiel. Chcel som ti pomôcť, ale nevedel som ako. Začal som ti písať, keď si sa dlho neozýval,“ o žiadnom liste som nikdy nepočul. „Aj keď som ti písal skoro každý deň, ani jeden list som nakoniec neposlal. Bál som sa, aby ich neotvorili tvoji rodičia. Po nástupe na strednú školu som si našiel prvú priateľku. Nevydržalo to dlho. S druhou babou sme boli spolu skoro tri roky. Vieš si predstaviť, že by si chodil s niekým tak dlho a nespali by ste spolu? Nelákalo ma to. Myslel som, že niečo so mnou nie je v poriadku. Každý okolo mňa už mal za sebou prvý sex. Ja nič, nelákalo ma to. Ani neviem, či som ju vôbec miloval. Po rozchode s ňou a jednej prechýrenej noci so spolužiakmi som začal piť. Rodičia ma namiesto odvykačky poslali za farárom.“ Na chvíľu prestanem počúvať, čo hovorí, lebo sa mi dvíha žalúdok z jeho príbehu. Hnevám sa na jeho rodičov kvôli tomu, čo mu narozprávali. Možno práve preto si nalievam už druhý pohár vína. „…vtedy som zistil, že som na chlapov.“ V momente vytriezviem. Nejako mi ušlo, kedy na to prišiel. „Hneď som si spomenul na teba. Myslím, že si bol mojou prvou láskou, aj keď som o tom vtedy ešte nevedel.“ Pozerám sa na neho a vyzerá byť rozmazaný.

Nenechám ho dokončiť svoj príbeh. Bez slova sa postavím a odchádzam, znova bez rozlúčky. Opäť raz plačem, iba nechápem prečo. Stále som chcel vedieť, čo sa stalo s Martinom, no nikdy som si nemyslel, že sa ešte niekedy uvidíme. Prečo mi musel povedať, že ma miluje, vlastne miloval?

Neviem, čo všetko sa mi honilo hlavou cestou k babkinmu domu, no od zimy a plaču vyčerpaný som sa prezliekol, ľahol do postele a zaspal v momente, čo som položil hlavu na vankúš.

„Žiaden môj vnuk nebude homosexuálom. Zajtra pôjdeme za farárom. On ťa vylieči a všetko bude v poriadku.“

„Nepotrebujem sa vyliečiť, iba chcem, aby ma Martin miloval. Kvôli tomu za žiadnym farárom nepôjdem,“ kričím babke.

Jedna facka za druhou mi dopadá na tvár. Babka vyzerá, akoby bola posadnutá. Kričí na mňa. Vraj zhorím v pekle a žiaden bohabojný človek nemôže byť teplým. Schúlim sa do klbka a rukami si kryjem hlavu, ale jej ruky dopadajú všade na moje telo.

Ešte chvíľu ostanem schúlený, potom čo odíde z izby, no keď sa nevracia už nejaký čas, rýchlo sa pozbieram zo zeme a zamknem dvere izby. Do cestovnej tašky nahádžem všetky svoje veci, skontrolujem si peňaženku a cez okno vyleziem z domu. Na dvore sa porozhliadnem po babke, ale keď ju nikde nevidím, začnem behať s cestovnou taškou smerom do mesta.

„Chlapče nemáš toľko peňazí,“ oznámi mi predavačka lístkov.

Unavený si sadnem na lavičku pred stanicou. Už ani plakať sa mi nechce. Iba sa pozerám pred seba. Nevnímam nič a nikoho.

„Odišiel by si bez rozlúčky?“ prehovorí na mňa Martin.

S otvorenou náručou a úsmevom sa na mňa pozerá moja láska. Skontrolujem čas na hodinách pred stanicou. Bez rozmýšľania ho začnem ťahať za sebou. Na vlak naskočíme v poslednej chvíli.

Znova sa zobudím spotený. Možno ešte spím, napadne ma, keď započujem, akoby niekto zatváral vchodové dvere. V panike vystrelím z postele. Z okna vidím auto stojace pred bránou. Premkne ma strach a skoro si ani nevšimnem zapnuté svetielka na vianočnom stromčeku.

„Zabudol som ti dať baterky, ktoré si chcel kúpiť cestou na klzisko,“ prehovorí na mňa stromček.

„Ako si sa sem dostal? Prečo si tu vlastne? To vás na akadémii neučili, že sa nemáte ľuďom vkrádať do domov?“ srdce mi bije ako splašené.

„Mal si odomknuté dvere, tak som si myslel, že ešte nespíš. Priniesol som ti aj darček, ktorý si zabudol u mňa,“ obálky previazané červenou stuhou ležali pod stromčekom. „Sú to všetky listy, ktoré som ti napísal.“

Keď nič nepoviem, Martina si to nasmeruje k dverám, no v poslednej chvíli si to rozmyslí.

Znova sa mi rozbúši srdce, no nie je to strach, čo cítim. Pozeráme sa jeden druhému do očí a netrvá dlho, kým ma oboma rukami chytí za hlavu a pobozká.

Pätnásť rokov. Presne toľko som čakal na tento moment a ani som o tom nevedel. Zrazu sa cítim ako tínedžer. Objímem ho okolo pása a pritiahnem si ho k sebe. Netrvá to dlho, kým sa odtiahne, len aby sa mi znova pozrel do očí. Obaja sa usmievame.

„Šťastné Vianoce,“ znova ma letmo pobozká. „musím naspäť do roboty, ale ráno sa vrátim a už ťa nepustím.“