Slepá láska – II. Vianočný dar

Tea zobudili teplé lúče slnka. Bolo už vysoko na oblohe. Slasť v tele a žiarivé augustové teplo pohládzalo nahé chlapčenské telo. Teo sa cítil, akoby bolo ponorený v  hrejivom a liečivom kúpeli. Na čelo mu dával bozky príjemný vánok. Bol to sen alebo to bola skutočnosť? Všetko bolo tak trblietavé, krásne a slastné. Všetko to, čo zažil s Bélom v noci, sa mu teraz zdalo ako ten najkrajší sen.

Spomenul si na záblesk svetla, keď na chvíľu opäť videl. Keď videl nad sebou vášnivého mladého korytára Bélu. Na každom kúsku svojho tela cítil jeho dotyky. Každým nádychom sa mu dostávala do nosa jeho opojná vôňa. Rukou chcel nahmatať Bélovo telo. Skúšal na jednu stranu, na druhú. Stále sa ho nedokázal dotknúť. Na chvíľu sa započúval, či nezačuje jeho dych.

Na lúke medzi starými stromami okrem štebotu vtákov a bzučania hmyzu bolo počuť len šum neďalekého vodopádu.

“Béla, Béla!” najprv ho hľadal polohlasom. Odpoveď neprichádzala. Skúsil to hlasnejšie. Znova nič. Teo sa zhlboka nadýchol a z plných pľúc zakričal:

“Béééélaaaa!!!” Ale ani teraz neprišla žiadna odpoveď. Pozbieral si svoje porozhadzované veci z lúky a pomaly kráčal k vodopádu. Vedel, že pachy z toho, čo sa dialo v noci, treba z tela zmyť. O chvíľu by sa príjemná vôňa zmenila na niečo kyslasté. To by už nebolo príjemné mať celý deň na tele. Veci si položil na breh a vošiel pod vodopád. Prudký príval vody zmýval z jeho mladého tela stopy krásnej prvej noci. Už necítil výraznú Bélovu vôňu.

Teo sa vrátil do tábora. Nenašiel tam korytárov, ale už ani svojich kotlárov. Podľa chladnúcej pahreby zistil, že oba klany hneď ráno odišli, každý svojou cestou. Posmutnel. Tešil sa, že sa s Bélom aspoň rozlúči. Ten bol však preč. Teo si na chvíľu sadol. Premýšľal. Má sa vydať za svojimi kotlármi alebo ísť po stopách korytárov? Túžil, tak veľmi túžil objať svoj Bélu. Vedel, že jeho kotlári teraz zostúpia dole dlhým úbočím, prejdú k rieke. Na mieste, kde rastú vysoké topole, ju prebrodia, potom po druhom brehu budú pokračovať v ceste popri rieke, kde sa vlieva ešte do väčšej rieky.

Vedel, že keby teraz vyrazil, poobede by bol už so svojimi ľuďmi. Pri brode vždy táboria. Nachytajú si ryby, raky a tými sa potom hostia na večeru. Cigánky do rána uvaria znamenitú rybaciu pikantnú polievku a až potom prebrodia rieku. Zbiehali sa mu slinky pri pomyslení na túto lahôdku. V žalúdku pocítil hlad. Je to veru ťažké, keď cigánovi v žalúdku vyhráva cigánska kapela. A jemu hrala o 106. Primáš tej hladovej kapely ťahal po strunách svojich huslí slák a ten vydával clivé, ťahavé túžobné tóny. V rytme huslí si začal Teo spievať:

“Béla, kde si sa mi stratil?
Chcem aby si sa prinavrátil.
Béla, vezmi ma do svojho náručia.
Inak ma kamene žiaľu rozpučia.”

Túžobná, clivá a plačlivá pieseň slepého zelenookého cigánskeho mladíka sa niesla krajinou. Aj vtáky prestali spievať. Počúvali ten zvonivý a smutný hlas. Počas spevu zo slepých zelených očí vytekali pramienky sĺz. To, že Teo spieval, mu umožnilo zabudnúť na pálčivý hlad.

Rozhodol sa. Nepôjde za svojimi kotlármi, ale vydá sa po stopách korytárov. Teo odhodlane vykročil. Po pár krokoch do niečoho zakopol. Zohol sa. Bol to batoh. Vnikol rukou do batoha. Nahmatal tam kus chleba, dve jabĺčka, v lopúchu zabalený kus pečeného mäsa. Nožík, áno to je jeho nožík a boli tam aj jeho veci. Keď neprišiel do tábora, jeho veci mu nechali zabalené. Predpokladali, že sa Teo do táboriska vráti. Uvedomil si, ako ho jeho ľudia majú radi. Vážil si, že naňho jednoducho nezabudli. Vedeli, že Teo, aj keď je slepý, tak ak bude chcieť, tak ich nájde.

Teo si odkrojil kus chleba, kus mäsa a najedol sa. Cigánska kapela aj clivota sa stratili. Teo si do trávy utrel ruky a plný optimizmu vykročil na cestu. Nevybral sa však smerom, ktorým odišli kotlári. Išiel po stopách, kde cítil výraznú vôňu topoľového dreva a koní ťahajúcich vozy korytárov.

V duchu si začal spievať.

“Idem cestou neznámou, 
idem iba Devla to vie kam,
nejdem veru za mamou,
kráčam lesom, horou sám. 

Ničoho sa ja už nebojím.
Za láskou svojou kráčam,
keď ju nájdem, k nim sa pripojím.
Po ich stopách sa stáčam. 

Béla, Béla, Béla, Béla!
Za tebou ide cesta smelá.
Že ich nájdem, to dobre viem.
A nič viac vám už nepoviem!”

Teo naplnili slová piesne optimizmom. Aby si dodal viac elánu a chuti do cesty, začal si pieseň spievať nahlas. Vtáky sa pripojili k jeho radosti a odhodlaniu tiež. Svojim spevom mu robili hudobný doprovod. Medvedica vedúce svoje dve medvieďatá sa zastavila. Vstala na zadné. Spustila sa späť na štyri a pobrala sa iným smerom, aby mladému cigánovi neskrížila cestu.

Na Tea zdvihol pohľad aj srnec pasúci sa so srnou. Roztopašná veverička hodila po ňom šišku. Teo šišku zdvihol a hodil ju smerom, kde počul šuchot vo vetvách jedle. Teo prišiel na rázcestie. Chvíľu váhal, ktorým smerom sa pobrať. Kľakol si na kolená. Rukami sa dotýkal prachu cesty, aby prečítal, ktorým smerom išli korytári. Vôňu topoľového dreva bolo cítiť na oboch cestách. Nevedel sa rozhodnúť, ktorú si vybrať. Po dlhom váhaní si vybral cestu napravo. Kráčal po nej dosť dlho. Zrazu sa mu zdalo, že topoľové drevo už necíti. Zastal započúval sa. Z diaľky sa k nemu doniesli zvuky úderov sekier.

Teo sa otočil a vydal sa cestou nazad k rázcestiu. Tu si na chvíľu sadol a zjedol kus toho, čo mu nechali jeho kotlári. Zjedol aj jabĺčko, napil sa vody zo studničky.  Kráčal za zvukmi sekier. Ako sa zvuk stával zreteľnejší, Teo svoju chôdzu zrýchľoval. Občas sa aj potkol alebo vybočil z cesty. Sekery náhle stíchli. Teo sa rozbehol. Bežal, čo mu sily stačili. Pády boli čoraz častejšie. Až vybehol z cesty a rútil sa dole prudkým zrázom. Podarilo sa mu zachytiť o korene stromu.

Doudieraný, dotlčený sa pomaly s vypätím všetkých síl vyštveral nazad na cestu. Trvalo mu to hodne dlho. Vysilený sa zvalil do prachu. Dýchal zhlboka. Chytala ho beznádej a zúfalstvo. Zrazu niečo zacítil. Bola to výrazná intenzívna vôňa. Išiel za ňou. Pár metrov od cesty rástli maliny. Teo sa najprv nakŕmil. Potom si urobil z listu lopúcha kornút a nazbieral si maliny do zásoby. Počul jarabice. Ich typické – pitt, pitt… pik… pitt… prrr, pik. Išiel za ich hlasmi. Potom sa ozval aj kohútik – "čerrek, kerrek" a potom "kirr-rek, kierr-ik“. Išiel k tomu miestu. Kľakol si na zem a opatrne rukami hľadal na zemi. O chvíľu nahmatal malé strakaté vajíčka. Nazbieral si z nich. Trochu oddýchnutý vyrazil znova na cestu.

***

K Draganovi sa doniesla správa, že v susednom kráľovstve vážne ochorel princ Ctiboj. Dragan sa tam vybral. Vo svojej krajine už začínal mať dosť obavy. Tu stretol pekného rybára, inde osamoteného kosca v poli. Drevorubača v lese, vojaka na stráži, posla na koni. Inokedy mladíka zbierajúceho v lese hríby, potulného trubadúra. Všetci tí sa bez stopy stratili. Okrem nich záhadne zmizli aj mnohí ďalší. Už to začalo byť podozrivé vrchnosti. Za dva roky sa stratilo v kniežatstve rovných 24 mládencov, mladých mužov, ale aj chlapov v najlepšom veku.

Keď Dragan prišiel do susednej krajiny, začal sa vyzvedať, čo o princovi Ctibojovi hovoria ľudia. Princ bol vraj veselý. Rád jazdil na koni, chodil na poľovačky. Vyžíval sa v rytierskych turnajoch. Najradšej zo všetkého mal zápasenie. Bez zbrane, len holými rukami. Do pol pása vyzlečený. Uchopiť súpera a svojou šikovnosťou, mrštnosťou a aj silou zložiť ho na zem. Dostať ho na lopatky. Rád sa zabával. Krásne spieval, tancoval, hral na všakovaké hudobné nástroje. 

Jeden pastier mu rozpovedal, ako raz pri pasení oviec hral na fujare. Okolo išiel princ so sprievodom. Princa tak zaujal jeho nevšedný hudobný nástroj, že sa od sprievodu odpojil. Pricválal na koni k nemu, zoskočil a počúval jeho pieseň. Opýtal sa, či môže pohladkať jeho hudobný nástroj. Keď sa ho dotkol, hneď sa mu v pančuchách pod krátkym kabátcom urobila veľká hrča. Kto vie, ako by to dopadlo, keby po princa neprišli dvaja mladí zbrojnoši. Tí chceli pastierovi fujaru zobrať, keď sa princovi tak páčila. Ctiboj im to však nedovolil. Vraj fujara je moja. Zázraky robí len, keď je v mojich rukách a priložená je k mojim ústam.

Dragan pocítil vzrušenie, keď mu pastier o fujare hovoril. Poprosil ho, aby mu zahral, a za odmenu mu dal drahý kameň. Pastier zobral fujaru a za štedrú odmenu začal hrať. Dragan hladkal počas krásnej hry fujaru. Pohladkal aj pastiera. Ten jeho dotyky prijímal s úsmevom. Dragan cítil, že by to dopadlo zle, ak by pokračoval ďalej. Keď pastier dohral a hľadal štedrého pocestného, ten bol preč.

Všetko nasvedčovalo, že Ctiboj je zdravý, veselý mladý muž, ktorý si užíva život plnými dúškami. Keď dovŕšil osemnásty rok života, jeho otec, kráľ Svorad, pozval princezné, kňažné a iné urodzené dievčiny zo susedných krajín. Princ si z nich mal vybrať svoju budúcu manželku. Prišiel deň, keď pred princa malo predstúpiť niekoľko tuctov krásavíc. Od toho momentu sa začala princova záhadná a ťažká choroba.

Dragan začal tušiť, čo spôsobilo túto zákernú chorobu, ktorá princovi odobrala chuť žiť. Princ chradol, stal sa smutný, neduživý. Nevychádzal už ani zo svojej komnaty. Posledné dni vraj už ani nevstával z postele. Dragan si to dal celé dohromady a príčina záhadnej Ctibojovej choroby mu začínala byť jasná. Pokiaľ žil princ šťastne a všetky radosti života bral plným priehrštím, nikdy v ňom nefigurovali ženy ani dievčatá.

***

Pri rieke padal súmrak. Vtedy sa pri pňoch zoťatých topoľov objavil Teo. Ohmatával pne.

“Béla, Béla, Belko…,” vyšepol zúfalý Teo. Rozkričal sa z plných pľúc.

“Béla, Béla, kde si! Prečo predo mnou utekáš?!” kričal, ale jeho hlas letel ponad vodu a zanikal. Prišiel k pahrebe, ktorá bola ešte teplá. Pozbieral triesky zo zoťatých topoľov a hodil ich na uhlíky. O chvíľu už na odštepoch dreva tancovali plamienky. Teo sa uložil k spánku pri ohni.

Ráno si Teo opiekol na ohni hríby a s chuťou ich zjedol. Z pahreby vybral jarabičie vajíčka. Ako sladkú bodku si dal maliny zabalené v liste lopúcha. Po výdatných raňajkách si dal dole košeľu, vyhrnul nohavice po kolená a išiel sa umyť do rieky. Dlaňami naberal vodu. Opláchol si tvár, umyl sa pod pazuchami. Zrazu pocítil v rukách čosi klzké. Zovrel prsty a v dlaniach držal rybu. Vyhodil ju na breh. Z nohavíc vybral nožík. Pichol rybe za hlavu. Keď sa prestala metať, prerezal jej brucho. Vybral ikry. Ostatné vnútornosti hodil nazad do rieky. Rybu s ikrami zabalil do lopúcha. Zrazu začul ponad rieku vzdialené údery sekier. Rybu v lopúchu si vložil do batoha. Pozbieral veci a rozbehol sa smerom, odkiaľ prichádzali zvuky.

***

Dragana voviedli do princovej komnaty. Sluha v bordovej tunike a bielych pančuchách na chodidlách s črievicami so zdvihnutými špicmi voviedol a predstavil Dragana.

“Urodzený princ Ctiboj, privádzam vám chýrečného liečiteľa…” Princ mu skočil podráždene do reči.

“Načo! Načo! Načo! Nik mi nevie pomôcť, všetci tí zaručený doktori, felčiari, fyzikusi…,” pohľad mu spočinul na peknom ryšavom mládencovi. Celkom sa princovi pozdával. Pehavá tvár, usmievajúce sa zelené oči a strapaté ryšavé vlasy. Pravý opak toho, čo za ním doteraz chodilo. Všetci to boli veľavážení a vzdelaní muži a starci. Tí sa ho snažili s odvarmi, masťami, práškami, tinktúrami a všakovakými lektvarmi liečiť. Vyhnať z jeho tela ten neduh. Výsledkom bolo, že princa buď prehnalo alebo zapieklo. Všetky tie zaručené postupy vysávali ako pijavice z neho posledné zvyšky chuti do života.

“Čo tu stojíš ako osol, keď sa zatne na ceste? Zatvor dvere mojej komnaty zvonka a čakaj, kým ťa nezavolám,” posielal princ sluhu preč.

“Ale, urodzený princ…,” protestoval sluha.

“Čomu z toho, aby si zavrel dvere mojej komnaty zvonka, si nerozumel? Nebudem chýrečnému liečiteľovi pred tebou ukazovať môj kráľovský zadok,” zvýšil hlas princ. Sluha s hlbokým úklonom odišiel.

“Máš pravdu, princ Ctiboj, možno príde rad aj na zadok,” usmial sa Dragan.

“A ty máš milý úsmev, ako ťa volajú?”

“Dragan, výsosť.”

“Tak čo mi je podľa teba? Čujme.”

“Keď tak na pozerám na tvoje smutné oči a všetko to, čo som sa o tebe dozvedel, je to veru ťažká nemoc. Som presvedčený, že je to čistá forma chlapcotužbózy, iní znalci ľudských nemocí ju nazývajú aj chlapcochtíč a ten, ak sa nelieči, prerastie do chlapochtíča,” pozeral mu Dragan do modrých očí.

“Sú to smrteľné nemoci?” V princových očiach za objavil strach.

“Bohužiaľ, milý princ, sú, ale máš šťastie, ja viem, ako ich úspešne a trvalo liečiť,” usmial sa Dragan.

“Tak pusť sa do liečenia, neviem prečo, ale mám k tebe dôveru.”

Čím ďalej, tým viac si Ctiboj uvedomoval, ako sa mu Dragan páči, ako ho priťahuje.

“Dobre výsosť. Moje praktiky sa ti budú zdať možno najprv trochu divné, ale uvidíš, uvoľnenie sa dostaví takmer okamžite. Najprv ti z dychu odstránim to, čo ťa otrávilo. Vzalo ti životnú silu. Potom budem pokračovať aj inými údmi a otvormi tvojho nemocného tela.”

“Zverujem sa ti do rúk, Dragan,” položil Ctiboj plavovlasú hlavu na vankúš. Jeho kadere sa krútili v prstencoch. Dragan ho chytil za ruku. Pobozkal ju. Už tento prvý dotyk princa rozochvel. Cítil, ako sa ryšavý mladík sa nad neho naklonil. Jemnými, takmer chlapčenskými bruškami prstov mu prechádzal po tvári. Chvenie princa narastalo. K zamatovým prstom sa pridali aj jemné vlhké a plné Draganove pery.

Bozkával Ctiboja po tvári. Nevynechal jedno jediné miesto. Potom sa mu prisal na pery. Ich ústa sa spojili v krásnom dlhom bozku. Draganov jazyk vnikol do princových úst. Doslova mu chutil princ kráľovsky. Aj princovi chutil Dragan. Celkom zabudol na to, že ešte pred pár okamihmi nechcel vôbec žiť. Draganove ruky začali s liečivými dotykmi po celom princovom tele. Hladkal jeho bradavky, ktoré začali tvrdnúť od vzrušenia. Hladkal ho po hrudníku, prešiel cez brucho k pupku a už iba kúsok chýbal, aby v dlani zovrel jeho nalievajúci sa kráľovský penis.

Na cestu za rukou sa vybrali Draganove ústa. Zovrel do zubov Ctibojove bradavky. Princ zasyčal bolesťou. Tá bolesť ho však vzrušovala. Páčila sa mu.

“Pokračuj, neprestávaj!” pošepol princ. Dragan sa dostal k jeho krásavcovi. Vybozkával mu jeho majestát od koreňa až po samý koniec, stiahol mu predkožku, jazykom obkrúžil celý žaluď, prešiel mu po uzdičke, zlízol prvú kvapôčku rozkoše. Začal mu spracovávať túžiaci obelisk. Netrvalo dlho a o chvíľu mal Dragan v ústach to, po čo prišli všetky tie vznešené a urodzené princezné a šľachtičné. Všetky tie, ktorých prítomnosť spôsobila v princovi tú hroznú smrteľnú chorobu. Dragan preglgol princovo semeno, ktoré dokázalo zaistiť pokračovanie rodu množstvom potomkov. Princovia a princezné v tekutom stave chutili naozaj kráľovsky.

“Drahý princ, povedz, ako sa cítiš teraz,” utieral si Dragan ústa, na ktorých mal zvyšok kráľovskej genetickej informácie.

“Úžasné, Dragan, bolo to úžasné,” plný prežitej rozkoše pošepol princ.

“A takto ťa môže liečiť ktorýkoľvek chlapec, mládenec alebo muž, ktorého si vyberieš. Dievčatá alebo ženy sú pre teba bohužiaľ jed, drahý princ Ctiboj,” povedal Dragan.

“Dragan, môj milý, ja chcem, aby si ma liečil ty,” pritiahol sa princ k nemu a pobozkal ho.

“Bohužiaľ, princ, to nepôjde, ďalšia láska, milovanie so mnou by ťa zabilo,” smutne mu oznámil, že by hrozila skaza, ak by pokračovali.

“Dobre, tak mi dovoľ…,” chytil ho za dračo-ľudský penis, ktorý sa vzdúval v Draganových nohaviciach. Ctiboj mu ho vybral a náruživo sa mu naň prisal ústami.

“Nie princ, nerob to!” bránil sa Dragan. Ale princa nezastavil. Temperamentne sa zmocňoval jeho vzrušeného údu. Dragan cítil, ako v ňom narastá vzrušenie. Podarilo sa mu penis vytiahnuť z princových žiadostivých úst.

“Tebe sa to nepáči, ako to robím?” preľakol sa Ctiboj.

“Naopak, princ, robíš to skvele, naozaj úžasne, len ma zachvátila horúčosť, potrebujem sa nadýchať čerstvého vzduchu, lebo sa zadusím. Dovolíš mi, otvorím okno,” vyhováral sa Dragan, ktorý nechcel princa zmeniť na kameň.

“Pokojne, Dragan,” povedal princ. Dragan išiel k veľkému oknu. Otvoril ho. Pocítil príjemný chladivý vzduch. Musí vyskočiť! Veril, že sa zmení na draka, a tak sa zachráni. Keby princ skamenel, bola by to preňho istá smrť.

“Pozor Dragan, aby si nevypadol,” ani nestačil dopovedať princ a Dragan zmizol v otvorenom okne.

***

K čerstvo zoťatým topoľovým pňom pristúpil Teo. Dotýkal sa miest, kam sa zatínali ostré sekery korytárov. Cítil slabnúcu Bélovu vôňu. Ani nešiel zisťovať, či je pahreba ešte teplá. Sadol si k pňu, oprel sa oň. V šachorine a tŕstí hral vietor svoju tklivú pieseň. Teo sa do nej započúval a z jeho úst začal vychádzať smutný, žalostný, ale čistý hlas:

“Béla, Béla, Béla, chlapec môj,
spôsobil si v mojej duši nepokoj.
Nechal si ma na ceste samého stáť
a ja som ti chcel svoje srdce dať.
Opustil si ma, ako nepotrebnú, starú vec
a ja mám v srdci vyhňu, rozpálenú pec.
Zhorím, ak ťa Béla nikdy nenájdem
alebo z tohto sveta navždy odídem.
Béla, Béla, Béla, chlapec milý môj,
si ako kôň, čo nechá na ceste hnoj.”

Počas jeho spevu, neďaleko neho, zašumeli krídla. Teo tomu vôbec nevenoval pozornosť. Bol celkom ponorený vo svojej clivote. Rukou si vošiel do nohavíc a začal sa hrať so svojím operencom. Draganovi, ktorý sa po pristáti zmenil znova na ryšavého mládenca, zažiarili oči. Od jedného krásneho šuhaja odletel rovno k druhému.

“Počkaj, krásny chlapec, ja ti pomôžem,” nežne sa mu prihovoril. Teo sa aj tak strhol. Netušil, že je v jeho blízkosti niekto.

“Kto si?”

“Volám sa Dragan,” predstavil sa mu polodrak, poločlovek.

“Viem, ako vyliečim tvoj smútok. Ako sa voláš, krásne chalanisko?” sadol si k nemu a do ruky zobral jeho tvrdnúceho vtáka.

“Načo to potrebuješ vedieť, aj tak ma opustíš, keď sa spolu pohráme,” smutne povedal Teo.

“Sľubujem ti, že nie,” povedal Dragan.

“Aj Béla mi všeličo sľúbil a potom sa stratil. Už ani neverím, že či to bolo naozaj, alebo to bol len krásny sen.”

“Ja ti sľubujem, že ostanem pri tebe naveky, až pokým jeden z nás nezka… nezomrie,” rýchlo sa opravil, aby neprezradil peknému chlapcovi, že o chvíľu sa premení na studený kameň. Draganovi ho bolo ľúto, ale jeho túžba bola väčšia.

“Povedz mi, aké krásne meno nosí toto krásne stvorenie?” chcel vedieť, ako sa volá.

“Poviem ti ho, až keď budem mať istotu, že ma naozaj neopustíš.”

“Dobre, ako myslíš,” smutne povedal Dragan. Pomyslel si, škoda, že sa tvoje meno nikdy nedozviem. Spracovával ústami Teovho jastraba. Teo ho hladkal po ryšavých vlasoch. Jeho prsty mu hovorili, že to bude niečo, ako vajdova huňa z medveďa. Boli príjemné na dotyk a hriali mu prsty, hoci Draganove vlasy boli ryšavé, Teov vnútorný zrak ich videl ako tmavé, čierne. O chvíľu naplnil Teo Draganove ústa svojou vášňou. Ústa mladíkov sa spojili vo vášnivých bozkoch. Teo sa rukou hral s Draganovým šarkanom. Zobral ho do rúk. Pod chvíľou Dragan dvíhal hlavu, aby sa naposledy s vášnivým cigánom na rozlúčku pobozkal.

Dragan sa vymanil z objatia Teových úst a povedal, že sa ide ovlažiť do rieky. Chcel to úžasné milovanie predĺžiť. Teo ho nechcel pustiť, chcel mu urobiť dobre, tak ako to urobil on jemu. Dragan bol však sinejší. Vytrhol sa mu, zhodil zo seba oblečenie a skočil do rieky. Teo urobil to isté. Mládenci sa vo vode špliechali. Ich penisy na chvíľu v chladnej vode ochabli, ale už o chvíľu sa zas čneli ako sviece. Dragan sa zmocnil Tea a začal mu vnikať medzi jeho polovičky. Obaja si to užívali.

Dragan vedel, že o chvíľu jeho šarkana zovrie tvrdý kameň, ale už z toho nemal strach. Prišiel vrchol na oboch chlapcov naraz. Dragan sa zmenil na draka, striekal, ale stále prirážal do netvrdnúcej chlapčenskej dierky. Keď sa pomocou dračích pazúrov vystriekal aj Teo, otočil sa k Draganovi.

“Dragan, ty miluješ ako skutočný drak,” vzdychal mu na šupinatom dračom ramene.

Dragan bol z toho totálne šokovaný. Však ho predsa videl, vidí ho a aj mu to povedal, že sa miluje ako skutočný drak a nič, on ostal človekom. Nepremenil sa na kameň. Dragan od dojatia a šťastia začal plakať.

“Krásny môj cigánik. Nikdy ťa neopustím, chcem s tebou prežiť celý život,” sľúbil mu polodrak, ktorý našiel toho, s kým sa bude môcť milovať každý deň.

“Ďakujem, Dragan, tak veľmi ti chcem veriť, ale stále je vo mne trpkosť z toho, ako ma opustil môj prvý chlapec. Moje meno ti poviem, až keď ti začnem trochu veriť.”

“Dobre, môj krásny,” súhlasil Dragan. Chlapci pozbierali odštepy topoľového dreva, ktoré zanechali ostré sekery. Nahádzali ich na vyhasnuté ohnisko a o chvíľu už na nich tancovali plamienky. Tak ako boli, celkom nahí, si opiekli na ohni rybu aj s ikrami. S chuťou to zjedli a potom sa celú noc milovali. Do rána sa Dragan sedemkrát stihol zmeniť na draka. Nad ránom sa im podarilo zaspať. Spali dlho, zobudili sa, až keď slnečný kotúč bol vysoko na oblohe. Hneď sa občerstvili náruživými bozkami a aj sa pomilovali. Keď sa Dragan vrátil zas do ľudskej podoby, opýtal sa zvedavo:

“Môj krásny, prezraď mi, ako ma vidíš?”

“Tvoj krásny ťa vidí ako zelenookého tmavovlasého mládenca, ktorý sa pri milovaní zmení na skutočného draka,” usmial sa Teo.

“Môj krásny, pozri sa lepšie, naozaj som tmavovlasý?” opýtal sa Dragan, lebo okrem farby vlasov povedal Teo všetko presne podľa skutočnosti. Teo zdvihol ruku, dotkol sa Draganových ryšavých vlasov.

“Áno sú tmavé, hebké a teplučké ako vajdova medvedia huňa,” povedal Teo a pobozkal Dragana. Dragan mu zamával rukou pred očami. Teo vôbec nezareagoval, ani nežmurkol.

“Môj krásny, ty si slepý?” prekvapene povedal Dragan.

“To si si všimol až teraz?” zosmutnel Teo.

“Až teraz, môj krásny, čo si posmutnel?” pýtal sa ho Dragan.

“Teraz, keď to vieš, tak ma opustíš,” zo slepých očí začali vytekať slzy.

“Môj krásny, prečo by som to robil?” nerozumel jeho reakcii.

“A kto by chcel slepého cigána?”

“Ja ho chcem, môj krásny. Sľubujem, že ťa nikdy neopustím, si to najkrajšie stvorenie, ktoré som v živote stretol,” objal si ho Dragan.

Keď si chlapci spolu poplakali a uistili sa, že ostanú navždy spolu, išli sa okúpať do rieky. Potom spoločnými silami nachytali raky aj ryby, aby mali čo jesť na obed. Vykopali aj korene rastlín, z ktorých sa dala uvariť polievka. Teo mal v batohu aj malý medený kotlík. Kým sa obed uvaril, Dragan sa dvakrát zmenil na draka. Poobede si ľahli a znavení zaspali. Rozhodli sa, že na tomto mieste ostanú ešte jednu noc. Bol to znova vášnivý večer. Zaspali v náruči však omnoho skôr ako predošlú noc.

Ráno sa okúpali v rieke. Dragan chytil Tea za ruku.

“Kým nájdeš voči mne dôveru, budem ťa volať Môj a druhé meno ti dám Krásny,” pošepol mu.

“To máme skoro rovnaké mená, lebo ty si Môj Krásny Dragan.”

Dali si vášnivý bozk a vyrazili na cestu. Keby bol Dragan sám, chytil by sa za prsia. To bola ďalšia možnosť, ako sa vedel zmeniť na draka, teda okrem vzrušenia. Ako drak by vzlietol a bol by u seba doma pod bralom po pár hodinách letu. Takto ich čakala dlhá a namáhavá cesta. Mládenci si ju užívali. Kedykoľvek mali chuť alebo potrebu, milovali sa. Potravu si nachádzali cestou.

Ak mali chuť na zajaca, Dragan sa zmenil na draka a poľahky ulovil aj rýchlonohého ušiaka. Keď cestou objavili hostinec, vošli dnu a za drahé kamene, ktoré mal Dragan v mešci, sa do sýta najedli. Hostinský im núkal aj nocľah, ale chlapci dali prednosť spánku a hlavne milovaniu pod hviezdami. Na štvrtý deň dorazili do mesta, kde sa konal jarmok. Dragan sa rozhodol, že si kúpia kone. Pri kúpe koní sa Teo ukázal ako skutočný znalec. Vybral im silné, ale rýchlonohé grošáky. Kúpili si aj sedlá. Dragan kúpil Teovi aj nové oblečenie, lebo jeho starý cigánsky odev bol už hodne zničený a dotrhaný. Na siedmy deň dorazili k domu pod vysokým bralom. Posledný úsek cesty museli z koní zosadnúť a za uzdy ich doviesť až k domu.

“Môj Krásny, tak toto bude teraz tvoj domov. Uvidíš, či sa ti tu bude páčiť,” objal ho Dragan a s láskou ho pobozkal.

“Môj Krásny Dragan, mne sa tu páči už teraz a hlavne sa teším, že po týždni si stále pri mne. Prvé písmeno môjho mena je T.”

“Môj Krásny T, ani nevieš, aký som ti vďačný a šťastný, že som získal konečne kúštiček tvojej dôvery.” Obaja boli tak šťastní, že na tom mieste sa začali hneď milovať. Po krásnom, nežnom, ale aj vášnivom spojení, vzal Dragan Tea do náruče, chytil sa za bradavky. Zmenil sa na draka. S Teom v náručí vzlietol a obleteli celý dom.

“Čo sa to deje, Môj Krásny Dragan?” pýtal sa prekvapene Teo, keď pocítil, aký je ľahký, a ako okolo neho sviští ovzdušie.

“Čo by sa dialo, Môj Krásny T, to obaja lietame od šťastia,” povedal mu.

“Dragan, ale ja neviem lietať.”

“Čo by si nevedel, Môj Krásny T. So mnou môžeš odteraz aj lietať.”

***

Týždeň upratovali a čistili dom. Teo bol zvyknutý bývať a spávať pod holým nebom. Povedal, že veru spať nebude ani medzi pavučinami, ani v mravenisku. Dragan bol prekvapený, aký čistotný a pracovitý je ten, ktorého oslovoval “Môj Krásny T”.

O týždeň prezradil Teo aj druhé písmeno svojho mena. Od toho momentu ho Dragan oslovoval “Môj Krásny Te”. Od radosti ho Dragan v tele draka znova zobral do náruče a obleteli celé bralo nad domom. O ďalší týždeň mu prezradil aj posledné písmeno svojho mena “o”. Tak už mal kompletné meno – “Môj Krásny Teo”. Dragan ostal smutný, Teo to hneď pobadal a opýtal sa ho, čo sa stalo. Dragan povedal:

„Môj Krásny Teo, škoda, že tvoje meno je také krátke.“ Po milovaní znova vzlietli do povetria a leteli za strigôňom Radúzom. Konečne mu mohol Dragan svojho chlapca predstaviť. Skôr, kým nepoznal jeho meno, to nechcel urobiť.

Radúzovi sa Teo pozdával. Bol šťastný, že jeho krstný syn si našiel krásneho, aj keď slepého priateľa. Dôkladne si obzrel Teove oči, ale nevedel, ako by mladému cigánovi pomohol. Obaja mládenci u Radúza prespali. Ráno sa s Radúzom rozlúčili a späť sa vrátili peši, aby Teo spoznal cestu k strigôňovi, keby chcel niekedy za ním ísť sám.

Dostali sme sa na miesto, kde asi očakávate, že zaznie: “Žili šťastne, až kým nepomreli.” Áno bolo aj to, ale mládencov ešte čakalo ďalšie poznanie, splnené aj nesplnené túžby. Po jeseni prichádzala zima a samozrejme Vianoce. Teo na trhu kúpil najjemnejšie plátno, a keď Dragan nebol doma, ušil mu košele a krásne ich povyšíval. Kus plátna natiahol na drevený rám a začal naň nanášať prstami farby. Farby rozoznával podľa vône. Ak si s nejakou farbou nebol istý, dal ju bokom a rozmaľovaný obraz skryl.

Keď prišiel Dragan domov, opýtal sa ho, aká to je farba. Dragan mu odpovedal.

“Zelená ako tvoje krásne, ale žiaľ slepé oči, zelená ako tráva na jar, ako listy stromov.“ Teo si to zapamätal a farbu použil, keď zas Dragan nebol doma.

Raz, keď mládenci poobede po milovaní zaspali, prišiel do ich domu Radúz. Potichu zobudil Dragana a odišli von na priedomie. Teo to zaregistroval, ale robil sa, že tvrdo spí. Počul všetko, čo Radúz Draganovi vravel.

“Dragan, tu máš ten vianočný dar pre Tea. Táto guľatá fľaštička sú živé oči a táto hranatá mŕtve oči. Stačí dať na prst kvapku a potrieť oči – živé oči bude vidieť, mŕtve – vráti sa do slepoty. Tak, aby neskamenel, pred milovaním vždy musí použiť mŕtve oči. Po tom živé a zas bude vidieť. Pozor nech sa ale nenapije, lebo to by buď trvalo videl, alebo ostal zas navždy slepý,” vysvetľoval Radúz. Teo si uvedomil, že aj keď sa Dragan tvári, že je šťastný, jeho slepota ho trápi. A prečo by skamenel? Asi to súvisí s tým, že keď sa Dragan pri milovaní zmení na draka. Teraz mu to došlo. Pochopil aj to, čo ľudia vraveli o tých záhadných kameňoch. Jeho úvahy prerušil Draganov hlas.

“A dáš mi aj recept na tie tinktúry, aby som si ich pripravil, keď sa minú?” prosil Radúza.

“Dragan, nemôžem, aj keď by som akokoľvek chcel. Ak by som ti aj prezradil, ako ich pripraviť, tinktúry by stratili zázračnú moc,” vysvetlil mu.

“A drahý bol ten recept?” pýtal sa Dragan.

“Na cenu daru sa nikdy nepýtaj! Je to dar pre vás dvoch. Vaše šťastie je pre mňa tým najcennejším, čo vám môžem dať. Takže nie, nebol to drahý dar, aj keď stál veľa,” povedal Radúz.

“Choď za tým svojim krásnym mládencom, keď sa prebudí, nech nie je sám,” lúčil sa Radúz so svojím krstným synom. Dragan potichu vošiel do izby. Fľaštičky skryl do truhlice. Potichu vkĺzol pod kožušiny k Teovi, ktorý spokojne dýchal. Dragan ho pohladkal.

“Spinkaj spokojne, láska moja. Krásny Môj Teo, zajtra je Štedrý večer a ty ma prvý raz uvidíš. A ja uvidím, či sa ti naozaj budem páčiť aj potom,” pritisol sa Dragan k nemu. Na oči mu sadol sen. Po chvíli sa Teo pohol. To, že spí, len na Dragana hral. Aj on bol zvedavý, či naozaj Dragan vyzerá tak, ako ho vidí svojim vnútorným zrakom. A možno vyzerá celkom inak. Z toho mal obavy, aby Dragana nezranil svojou reakciou, keď ho zajtra uvidí.

“Dragan! Dragan!” dvakrát pošepol Teo, ale jeho poločlovek, polodrak zaspal naozaj tvrdo. Teo prišiel k truhlici. Vybral fľaštičky. Pripomenul si, guľatá živé, hranatá mŕtve oči. Len na chvíľu kukne, ako tá jeho láska skutočne vyzerá, a hneď sa nazad stane slepcom. Zajtra tak nezažije šok alebo prekvapenie, keď ho oficiálne prvý raz uvidí. Jednoducho, chlapčenská zvedavosť bola silná.

Teo otvoril guľatú fľaštičku. Kvapol si na prst, pretrel si pravé aj ľavé oko. Zrazu dostal úder do hlavy. Bol to úder svetla, lebo pozeral von oknom, kde zapadalo zimné slnko. Teo prižmúril oči. Rozhliadol sa po ich izbe. Všetko vyzeralo viac menej tak, ako to videl svojim vnútorným zrakom. Pohľad mu padol na posteľ, kde by mal vidieť Dragana. Ale videl tam len kožušiny. Ale nie, je tam ešte niečo. Niečo ryšavé, ako plamene, možno koža líšky. Urobil pár krokov k tomu čudu. V tom si uvedomil, že to nie je kožušina ani líška. Panebože, toto má byť môj milovaný Dragan?

“Dragan,” vyšepol zdesený Teo. Čudo reagovalo hlasom Dragana.

“Spinkaj, Môj Krásny Teo,” zo sna pošepol Dragan.

“Nie!” vykríkol vo svojom vnútri Teo. Nie, ja nechcem takéhoto Dragana, ja chcem toho, ktorého poznám svojim vnútorným zrakom. Chytil fľaštičku so živými očami a vylial ju na zem. Chytil hranatú s mŕtvymi očami a začal ju piť. V poslednom záblesku zraku mu pohľad padol na vedro s vodou. Na vodnej hladine ho zbadal. Do tváre sa mu pozeral Dragan. Áno, ten Dragan, ten krásny Dragan, ktorého poznal zo svojho vnútorného zraku. Všetko okolo Tea sa znova ponorilo do tmy.

Milí moji ostrovania, prepáčte, že som sa s Teom a Draganom vkradol do vašich teplých, ihličím prevoňaných domovov. Berte tento môj príbeh ako skromný Vianočný darček. Dávam Vám ho so želaním pokojného prežitia Vianočných sviatkov a prajem Vám, aby ste ich prežili v pokoji a mieri.

Váš black, ktorý sa v tejto rodine po pol roku začína cítiť ako doma.

Na záver zdravotnícke okienko.

Smrteľné ako zákerná chlapcotužbóza, ale aj chlapcochtíč, ktorý časom prerastie do chlapochtíča, sú choroby, ktoré dnes už bežne vieme liečiť. Farmaceutický priemysel ponúka aj širokú škálu liekov a liečiv. Ponúkam Vám ich zoznam:

Šukalín forte, Peniscylín, Spermazin retard, Ejakulatóza, Buzilóza, Vitagay. O ich dávkovaní sa poraďte so svojim milencom alebo prvým nadržaným chlapom túžiacim po druhom chlapovi. Dostanete v každom Gay bare. Upozornenie, neodporúča sa pre použite homosexuálnymi dámami.

Pre ne pripravili farmaceuti nasledovné produkty: Lesbicylín, Róbertkóza, Mužatkón.