Slepá láska – V. Láska sa na vek nikdy nepýta

Po mesiaci bola viac ako polovica obrazu – portrét kniežaťa, hotová. Bola to krajina. Krajina kniežatstva. Na ľavom rohu bolo vysoké bralo, pod ktorým stál Draganov dom. Potom sa krajina menila, rieky, hory, jazerá, morský breh.

“Je to krásne, ako živé, ale stále nevidím nikde seba,” skonštatoval knieža Prokop VII. Prišiel sa pozrieť, ako pokračuje Teo vo svojej práci.

“Mrzí ma, knieža, že sa ti môj obraz nepáči.”

“To som vôbec nepovedal, tá krajina, hory, rieky, polia, lúky dôverne poznám, mám ich vo svojom srdci, je to naše kniežatstvo,” povedal knieža. Chytil Tea za ruku. Skúmavo mu pozrel do tváre.

“Nebuď z toho smutný, Teo, ty maľuješ len to, čo vidí tvoj vnútorný zrak,” snažil sa zlepšiť náladu Tea, ktorý sa posledné dva týždne deň zo dňa stával smutnejší. Smútok videl aj na jeho milom – Draganovi.

“Knieža, ja nie som smutný z obrazu…,” pošepol Teo.

“A z čoho môj milý?” chcel poznať príčinu knieža.

“Dragan je stále neslobodný a tucet nevinných je uväznených v kameni,” povedal, čo ho tlačí na duši.

“A čo by si chcel, Teo, čo by ste chceli vy dvaja?” pozrel na Dragana, ktorý hľadel smutne do zeme opodiaľ.

“Ja by som sa najradšej vybral hľadať tých ďalších stratených.” 

“A ja by som sa vrátil znova do väzenia, nech mi zas dajú ruky do klady,” Dragan pozrel rozhodne do očí kniežaťa.

“Vám sa u mňa nepáči?” opýtal sa.

“Páči, ale aj tu sme zavretí. Hoci máme všetko, sme zavretí v zlatej klietke. Chýba nám sloboda,” zdvihol zelené oči ku kniežaťu.

“Rozumiem vám. A čo môj obraz?” položil im otázku.

“Akonáhle bude Dragan slobodný, vrátime sa a prácu dokončím. Nerád nechávam rozrobené veci, ale toto je ako mlynský kameň,” dal si ruky na prsia.

“Popravde, nerád vás púšťam, ale pozerať sa na smútok vo vašich tvárach ma neteší. Kedy chcete odísť?” posmutnel knieža.

“Hoc aj hneď, milé knieža, nech sa sem čím skôr vrátime ako slobodní ľudia tvojej krajiny,” vyslovil želanie Teo. Knieža si zhlboka vzdychol.

“Nebudem vás zdržiavať, len počkajte, dám pripraviť dve skupiny vojakov, jedna ťa bude doprevádzať Teo pri hľadaní nezvestných a druhá eskortuje Dragana do väzenia.”

“Nepotrebujem doprovod, knieža, to by som sa stále cítil neslobodný, vojaci by ma rozptyľovali a otupovali moje zmysly pri hľadaní kameňov,” poďakoval sa Teo za doprovod.

“Knieža, a ja do väzenia trafím aj sám. Keby som chcel utiecť, za ten čas, čo som bol u sudcu aj u teba, som mohol utiecť 123-krát,” povedal Dragan.

“Dobre, ešte sa spolu naobedujeme a pôjdete, Teo pôjde bez doprovodu, ale teba, Dragan, pre tvoju bezpečnosť musia vojaci doprevádzať.” Knieža nechal mládencov samých. Nechal si zavolať dvoch kapitánov. Jednému oznámil, že so svojimi vojakmi poobede odprevadia Dragana k väzeniu. Druhá vojenská jednotka sa má prezliecť do civilných šiat a budú nenápadne doprevádzať Tea. Musia to robiť tak, aby o nich nevedel. Ich úlohou bude zaisťovať jeho bezpečnosť.

Na obed sa ukázal pri stole aj sudca. Knieža vedel, že sa otec bude chcieť so synom pred cestou rozlúčiť. Spoločne sa naobedovali. Nikomu nebolo do reči. Sudca spomínal, že ho navštívil obchodník s otrokmi a vykúpil z väzenia všetkých zločincov, vrahov a ničomníkov. Vraj taký skvelý obchod sa mu nikdy nepodaril. Bandu ničomníkov a kmínov vymenil za mešce plné zlata.

Všetci vedeli, že po krásne strávenom čase na hrade príde lúčenie. Nech im bolo akokoľvek skvelo, obaja milenci pociťovali ťarchu neslobody. A to bolo horšie ako to, že ich teraz čakalo odlúčenie. Koľko bude ich samota bez milovanej osoby trvať, v tej chvíli nik netušil. Dragan s Teom sa obliekli do svojich jednoduchých odevov. Krásne pánske oblečenie si nechali na hrade v nádeji, že čo nevidieť sa vrátia voľní a oblečú si ho znova. V pančuchách sa im celkom zapáčilo, bolo to príjemné priliehavé oblečenie, ktoré krásne zvýrazňovalo krásu ich dokonale tvarovaných nôh. Zároveň jeden na druhom okamžite zbadali, kedy sa jeho milému nalieva dravec v pančuchách.

Knieža vyobjímal oboch mládencov. Ich prítomnosť mu rozveselila jeho smutný život vdovca. Teraz, keď odchádzali, pocítil veľkú clivotu. Objal aj sudcu. Pošepol mu do ucha.

“Teodor, keď ti bude otupno samému, príď,” a stisol ho ešte viac.

“Prídem, Prokop,” sľúbil mu.

Sudca s mládencami nasadli do koča a hnali sa mestom. Vedľa nich cválalo desať vojakov na koňoch – Draganova eskorta. Chcela za nimi vyraziť v závese aj druhá časť vojakov, ktorá mala zaistiť Teovu bezpečnosť na ceste v utajení. V tom si veliteľ všimol, že za kočom vyrazila skupina náhodne postávajúcich chodcov a jazdcov. Veliteľ zdvihol ruku. Vojaci zastali a nechali druhú skupinu, aby prenasledovala koč s doprovodom. Pohli sa, až keď koč s jazdcami aj ich prenasledovatelia zmizli v mestských uličkách. Veliteľ dal nejaký povel vojakovi a vyrazili za nimi, nešli však presne ich cestou. Vnorili sa do mesta uličkami naľavo. Keď sa aj tajná jednotka kniežaťa stratila z dohľadu, otvorila sa znova brána hradu a vycválalo ďalších desať jazdcov a za nimi dvadsať pešiakov aj s lukmi.

Za mestom sa rozlúčil Teo s otcom aj s Draganom. Ich objatie bolo dlhé a vrúcne. Ťažko sa im lúčilo. Potom sa Teo vymanil z Draganovej náruče. Utrel si slzu, usmial sa na polodraka, poločloveka a rýchlym krokom sa vybral úzkym chodníkom, ktorý smeroval od cesty do hustého lesa. Sudca s Draganom nasadli do koča. Vojenský doprovod otočil kone a pomalým klusom sa vracali cez úžľabinu do mesta. Tu na nich zaútočila tlupa ničomníkov, ktorých z väzenia vykúpil obchodník s otrokmi. Začal sa tvrdý boj.

Lumpi útočili prakmi, fúkačkami. Hákmi na lanách sa pokúšali jazdcov strhnúť z koní. Mali sekery, mačety, palcáty s ostrými hrotmi. Vrhacie hviezdice. Vojaci celkom úspešne odolávali útoku zberby a koč držali od nich v bezpečí. Z mesta sa prirútila maskovaná skupina vojakov princa Ctiboja. Útočníci už boli v presile. Vojaci kniežaťa začali boj prehrávať. Pár jazdcov sa lumpom podarilo strhnúť z koní. Jeden zločinec s veľkou tesárskou sekerou zhodil pohoniča z kozlíka. Opratami chcel švihnúť kone po zadku. Priletel šíp a zasiahol ho do krku. Oprát sa zmocnil jeden z vojakov kniežaťa. Útočníkov začali zrážať k zemi šípy. Prihnala sa aj maskovaná jednotka kniežaťa a za chvíľu dorazili aj jazdci. V doprovode šiestich jazdcov sa koč tryskom vrátil do mesta.

Vojakom kniežaťa sa podarilo zajať štyroch útočníkov, dvoch vykúpených lumpov a dvoch vojakov. Kniežací vojaci ich odvádzali, chystali sa ich vypočuť, kto ich poslal a prečo útočili na kniežacieho sudcu. V tom prileteli šípy, ktoré preťali zajatcom hrdlá. Takto ich spolubojovníci umlčali.

***

Večer prišiel sudca ku kniežaťu. Spolu sa navečerali. Mali pečenú rybu. K tomu pili biele víno. S pohármi si sadli pred horiaci krb.

“Ani si nevieš predstaviť, Teodor, ako mi chýbajú tí dvaja. Je to len pár hodín, čo odišli, a ja mám pocit, že je to celá večnosť,” smutne povedal knieža.

“Prokop, a čo mám hovoriť ja, mne odišiel syn, okrem neho nikoho nemám,” ešte smutnejšie znel sudcov hlas.

“Ty máš úžasného syna, možno aj svojho nástupcu a koho mám ja?” oponoval knieža, že je viac opustený ako on.

“Ty máš predsa celú krajinu, všetci si ťa vážia, milujú ťa.”

“Máš pravdu, milujú, ale milujú vládcu. Keď som videl ten krásny a úprimný vzťah medzi tvojim synom a Draganom, tak som im závidel. Keby niekto o mňa prejavil záujem ako o človeka, ako o muža, ako o bytosť, ktorú dokáže milovať, objať ju,” chytil mimovoľne sudcu za ruku. Sudca pocítil, ako ho ten dotyk rozpaľuje.

“Neviem, či ma chápeš, Teodor,” pozrel mu do očí. Keď uvidel tie plamienky v zelených očiach sudcu, uvedomil si, čo spravil.

“Prepáč, Teodor, to je bláznovstvo!” zahanbil sa knieža za svoj čin.

“Prokop, a čo je na láske bláznivé? Ja myslím že nič,“ chytil sudca knieža znova za ruku. Teraz aj panovník pocítil tú spaľujúcu vášeň. Obaja muži sa postavili, pozerali si do svojich očí. Pomaly sa ich tváre blížili k sebe. Obaja mali obavy aj strach, tie ich brzdili, túžba a vášeň ich hnala však po milimetri k sebe bližšie a bližšie. Dotkli sa perami.

“Teo…,” pošepol knieža.

“Prok…,” odpovedal mu sudca. Muži sa prisali k sebe v dlhom bozku. Na zem začalo padať ich oblečenie. Dve nahé telá zrelých mužov, ktorí mali odžitú tú väčšiu časť života, sa zložili na medvediu kožušinu ležiacu pred kozubom. Plamene osvetľovali, ako telá zachvátila vášeň. O chvíľu sa aj pred kozubom rozhorel ďalší plameň. Vzplanul plameň práve zrodenej lásky.

***

“Babráci! Babráci! Babráci!” zlostne švihal princ po holých zadkoch päť pážat konským bičíkom. Pážatá boli prevesené na dlhej koze. V strede miestnosti stáli dvaja doráňaný vojaci. Prežili boj s kniežacím vojskom. V pozadí sa z miestnosti vytratilo páža, ktoré poradilo princovi vykúpiť väzňov z kniežacieho väzenia. Zmizlo vo vedľajšej miestnosti.

“Dám vám posily, tentoraz neprejdete však hranicu po zemi. Priplávate obchodnou loďou. Ich tajná polícia nebude vedieť, že ste z nášho kráľovstva. A čo tí vykúpení lumpi a zbojníci? Pomohli nám nejako, lebo nás stáli viac zlata ako stotina vojska!” prešiel ešte raz okolo holých zadkov pážat a švihal ich po polovičkách.

“Snažili sa, ale nie sú to vojaci. Viac ako polovicu z nich vojaci kniežaťa zabili. Dvoch a dvoch našich vojakov zajali. Aby nič neprezradili, boli umlčaní šípmi,” oznámil druhý vojak.

“No pekne, tak nie že nás hluší vojsko kniežaťa, my sa hlušíme sami medzi sebou! Vykúpení väzni nech sa vrátia do kniežacieho väzenia. Budeme tam mať svojich ľudí,” zúril princ.

“Týchto tu nemilosrdne vytrtkajte tak, aby týždeň nevedeli chodiť!” vyriekol princ svoj tvrdý rozsudok nad nevinnými pážatami, ktoré sa stali obetnými baránkami za zbabranú bitku.

“Princ môj ľúbezný, ale týchto päť pážat za nič nemôže!” zastal sa ich jeden z princových chránencov.

“A to mám podľa teba bičovať vojakov, ktorí pôjdu znova do boja? Ak ti je ľúto niektorého z nich, stiahni pančuchy a vystrč zadok. Pokojne ho môžeš nahradiť!”

“Tak som to nemyslel, princ,” ustupoval chránenec.

“Tak mlč! Kde je Augustín? To bol jeho nápad vykúpiť väzňov. Pred chvíľou tu bol!” pážatá a mládenci sa obzerali okolo seba. Ale Augustína nebolo nikde. Jeden z mládencov nazrel do vedľajšej komnaty.

“Princ, tu je Augustín,” zdesene pošepol.

“Tak nech ide sem a nech sa prevesí na kozu!” jačal Ctiboj.

“Princ, Augustín už nikam nepôjde…,” zdesene oznámil mládenec.

“Ako to!” princ aj ostatní jeho milenci sa natlačili do dverí. Nad posteľou s nebesami sa hojdalo obesené telo pážaťa Augustína. Na prvý pohľad bolo vidieť typický znak obesenca, pod pančuchami sa mu zdúval vták, ktorý sa nalial krvou.

“Čuráka mu odrežte, dajte vypreparovať, budeme mať novú hračku. Telo zakopte za hradby do neoznačenej jamy. Somár, ja som ho chcel za nápad s väzňami pochváliť a za odmenu pretiahnuť.”

***

Teo vedľa cesty našiel prvý kameň s dierkou, z ktorej cítil vytekať Dragana. Pritúlil sa ku kameňu. Začal sa s ním láskať. Po chvíli sa pri spomienke na Dragana natoľko vzrušil, že vsunul svojho sokolíka do kamennej dierky a začal do nej prirážať. O chvíľu pocítil, ako kameň mäkne a mení sa na pružný zadok pohoniča, ktorého Dragan stretol pri ceste.

***

Knieža so sudcom s pohármi vína v rukách oblečený len v bielych košeliach sedeli v kreslách pred horiacim kozubom. Holé nohy mali položené na medvedej kožušine. Chodidlá mužov sa stretli. Jemne sa dotýkali prstami na nohách. Stretli sa aj ich pohľady. Chytili sa za ruky. Knieža sa jemne usmial. Sudca ostával vážny.

“Mrzí ťa, Teo, čo sa medzi nami stalo?” Po chvíli sa sudca odhodlal na odpoveď:

“Nie, to nie, len si kladiem otázku, čo bude ďalej? Ty to vieš?”

“Ak to dokážeme predýchať, čo sa stalo, mali by sme sa s tým vyrovnať a prijať to…,” odmlčal sa knieža.

“A potom čo, Prokop?” bol zvedavý, aké má riešenie.

“Až potom sa môžeme k našej láske priznať.”

“Myslíš?”

“Určite, viem, bude to pre mnohých šok, ale určite menší, ako keby sme to tajili a časom by nás určite niekto odhalil. Nemáš ten dojem, Teo?”

“Máš pravdu, asi je to tak.”

Tváre mužov sa na pozadí plameňov k sebe priblížili a pobozkali sa.

“Poď sem, Teo,” kľakol si na medvediu kožušinu knieža. Sudca si kľakol k nemu. Boli oproti sebe, len v tenkých bielych košeliach s holými nohami. Tváre im osvetľovali plamene krbu. Muži sa začali bozkávať. Ich telá sa spojili v objatí.

***

K Draganovi priviedol strážca dvoch chorých. Dragan ich vyšetril. Povedal im, aké byliny si majú zohnať a ako ich majú užívať. A ak choroba nepopustí do týždňa, majú prísť znova a doniesť so sebou aj prvý ranný moč. Chorí sa mu poďakovali. Keď sa pýtali, čo sú mu dlžní, povedal im:

“Každý obdarujte prvého žobráka, ktorého stretnete. Ja nepotrebujem nič.”

Vyliečení chorí vyšli pred väzenie a obdarovali dukátmi dvoch žobrákov, ktorí čakali na milodary. Žobráci sa ich pýtali, prečo sú tak štedrí. Dostanú tak grajciar, dva a oni ich obdarovali rovno dukátmi. Uzdravení im povedali, že to je príkaz ich liečiteľa Dragana. Aj keď je vo väzení, má povolené liečiť. Žobráci boli prezlečení vojaci princa Ctiboja. Už vedeli, ako sa k Draganovi dostanú.

Sudca sedel znova pri krbe s kniežaťom. Pili opojné víno, držali sa za ruky. Teo mu oznámil, ako sa časť vykúpených lumpov dobrovoľne vrátila do väzenia. Vraj to, čo zažívali u otrokára, bolo mnohonásobne horšie ako život vo väzení. Rozhodol sa ich trest skrátiť, lebo už gesto ich návratu sľubovalo, že sa zmenili. Ani jeden zo zamilovaných mužov si neuvedomoval, že to mohla byť len pasca. Ospravedlňovalo ich oboch to, že ich zdravý úsudok bol opojený vzájomnou láskou.

***

K mestu sa vracal Teo a šesť vyslobodených mužov a mládencov. Hoci nemal celý tucet, rozhodol sa, že sa vráti, lebo nesmierne túžil na chvíľu znova “vidieť” svojho milovaného Dragana.

O to väčšie bolo jeho zdesenie, keď sa z úst svojho otca, sudcu Teodora, dozvedel, že sa prezlečeným vojakom princa Ctiboja, za pomoci “napravených” lumpov a zločincov, podarilo Dragana z väzenia uniesť.

Išli rovno bez ohlásenia za kniežaťom Prokopom VII. Ten sa potešil, že vidí znova Tea, a sľúbil mu, že sa určite o pár dní uvidí aj so svojim Draganom. Potešil sa aj, že vidí sudcu, hoci sa vídali denne. Oznámil im, že vyslal poslov ku Ctibojovi. Požaduje, aby mu okamžite vrátil uneseného Dragana, inak na kráľovstvo zaútočí kniežacie vojsko. Ak nevydá Dragana dobrovoľne, vezme si ho silou.

“Vojna, moje knieža, to nie. Vydrž, kým sa rozhodneš dať rozkaz k útoku. Ja sa pokúsim oslobodiť svojho milého sám. Koľkokrát je rozum väčšia sila, ako tá najmocnejšia armáda na svete.” Knieža nerád, ale súhlasil. Mal obavy, že príde aj o druhého, jeho srdcu blízkeho, mládenca. Jeho portrét ostane nedomaľovaný. Knieža a sudca sa priznali Teovi so svojou vzájomnou náklonnosťou. Slepý mládenec mal z toho veľkú radosť. Tešil sa, že osamelí muži už nemusia byť osamelými. Teo sa vychystal na cestu a na druhý deň ráno vyrazil.

***

Pred Ctiboja priviedli spútaného Dragana.

“Tak tu je môj záhadný prvý milenec, na ktorého neviem zabudnúť,” potešil sa princ a tvárou sa láskajúc priblížil k Draganovi. No nepobozkal ho. Nosom nasával jeho nezabudnuteľnú vôňu a rukou mu rovno stlačil jeho rozkrok. Dragan sa netešil z tohto stretnutia, ale jeho dravec v nohaviciach na princovu ruku reagoval prívetivo, či chcel alebo nechcel.

“Vystríham ťa, princ, nerob to!” varoval ho Dragan.

“A povieš mi prečo, ryšavý krásavec?” zahryzol mu laškovne do ušného lalôčika.

“Choďte všetci von!” prikázal pážatám, mládencom aj vojakom, ktorí priviedli polodraka.

“Princ, sám ťa upozorňuje, že ti hrozí nebezpečie,” protestoval jeden z vojakov.

“Ostaňte stáť vonku pri dverách, keby bolo treba, zavolám!” povedal princ, ktorý nechcel, aby niekto druhý počul, čo mu vlastne hrozí.

“A ty vrav, čo mi hrozí, ak sa budem s tebou milovať.”

“A keď ti to odmietnem povedať?” nebol dvakrát ústretový Dragan.

“Ako myslíš, čo ak si všetko vymýšľaš?” rozopol nohavice ryšavého krásavca, zobral jeho sokolíka do úst a začal mu ho bozkávať, potom mu ho začal sať. Dragan, či chcel, alebo nie, začal vzdychať.

“Prestaň princ, keď ma privedieš na vrchol a začnem od rozkoše striekať, zmením sa na draka. To keď uvidia tvoje oči, tak na mieste skamenieš,” prezradil tajomstvo. Až teraz mu Ctiboj polovzrušeného dravca pustil.

“Takto je to, predsa je asi pravda, že máš za milenca slepého cigána. Ten ťa nevidí!”

“Vidí a vidí ma dobre, ale svojím vnútorným zrakom.”

“Takže, nesmiem ťa len vidieť, vravíš…,” princ zavolal sluhov, dal zniesť dole do pivničných priestorov, do rozľahlej miestnosti s kozubom, posteľ a celé zariadenie izby. Priestor osvetľovali fakle, ktoré držali sluhovia. Keď bolo všetko, ako chcel, princ poslal sluhov preč. Držal pritom Dragana za ruku. Keď sluhovia so zdrojmi svetla odišli a zavreli za sebou dvere, usadil princ polodraka na posteľ a začal ho láskať v rozkroku svojimi žiadostivými ústami. Dragan nerád, ale postupne sa oddával tomuto nedobrovoľnému milovaniu, čo vyvrcholilo jeho premenou na draka. Keďže sa všetko dialo v tme, princ jeho premenu prestál bez akejkoľvek úhony.

Chvíľu obaja zhlboka dýchali. Na to mu princ oznámil, že by chcel vniknúť do jeho lákavej dierky. Dragan zaprotestoval, vraj čo urobí, ak nebude chcieť.

“Nemusíš, do ničoho ťa nejdem nútiť,” zavolal na sluhov, tí vošli s fakľami. Dal doviesť páža Dáriusa. Ďalšiemu sluhovi čosi pošepol. Krásny modrooký blonďavý Dárius sa uklonil. “Dal si ma zavolať, princ,” placho pozrel na princa a potom na Dragana.

“Na kolená!” prikázal mu bezcitne princ.

“Čo som vykonal, výsosť?” v očiach sa mu zračil strach.

“Ty samozrejme nič, milý Dárius, niekto iný však nechce vykonať, čo od neho chcem, tak možno tvoje slzy alebo krv ho obmäkčia.”

Do podzemia prišiel kat so sekerou. Na hlave mal červenú kuklu. Katov pomocník priniesol drevený klát.

“Čo mu skrátim, princ Ctiboj?” opýtal sa kat, ktorý už dobre poznal princovu krutosť.

“Najprv mu doprajeme trochu šľahačky, až potom skrátime ručičky o pršteky, a tak postupne…, kým nezmäkne ten, kto je tvrdohlavý,” rozhodol princ. Kat zaťal sekeru do klátu. Dárius sa tak strhol a zbledol, akoby mu práve odťal malíček. Kat si odpásal dlhý bič, ktorý mal na sebe ako opasok. Dvakrát pleskol bičom nad hlavou Dáriusa. Páža sa zakaždým strhlo. Po chlapčenskej tvári sa začali kotúľať slzy.

“Tak začneme!”

“Zadrž kat!” povedal rozhodne poločlovek. Aj keď jeho srdce bolo na polovicu dračie, bolo v ňom dosť súcitu, aby zabránil utrpeniu nevinného. Dragan poslal preč kata, sluhov aj páža. Princ dosiahol svoje. Zmocnil sa Dragana. Potom chcel, aby Dragan pomiloval jeho. Ak nechcel polodrak, aby zavolali kata a nevinné páža, musel sa zmeniť dvakrát na draka. Keď ostal Dragan v temnej miestnosti sám, začal premýšľať, ako by sa mohol vyslobodiť. Ako princa premeniť na kameň. To bola jediná možná cesta k slobode.

Teo s vojenským doprovodom cválali k hraniciam Ctibojovho kráľovstva. Cestou natrafili ešte na päť dračích kameňov. Teo požiadal zakaždým vojenský doprovod, aby ho na chvíľu s kameňom nechali samého. Odkliatych mužov a mládencov poslal Teo, aby sa vybrali do hlavného mesta. Tam sa mali hlásiť u sudcu Teodora.

Princ chodil za Draganom každý deň. Každý deň sa Dragan musel meniť aspoň trikrát na draka. Neostávalo mu nič iné, ak nechcel preliať nevinnú krv niektorého z pážat alebo mládencov.

Hodiny strávené v tme umožnili Draganovi spoznávať svet, v akom žije jeho milovaný Teo. Najprv Dragan stále do niečoho narážal, nič nevedel nájsť, ale po pár dňoch sa v priestore začal orientovať. Pomocou ostatných zmyslov začal “vidieť”.

Raz, keď sa tak s istotou pohyboval po tmavej komnate, pocítil slabý prievan. Začal pátrať, odkiaľ ide. Prúd vzduchu ho doviedol ku kozubu. Sluhovia v ňom občas zakúrili, aby vyhriali staré studené kamenné múry podzemnej komnaty. Teraz bol kozub vyhasnutý. Dragan nazrel dnu, a keď sa pozrel smerom hore, uvidel svetlo. Svetlo, ktoré prenikalo cez komínový otvor.

Na hrad dorazil Teo aj so svojim vojenským doprovodom. Predstúpil pred Ctiboja aj s kniežacou pečaťou, ktorá ho zmocňovala jednať v mene kniežaťa Prokopa VII. Všetkých prekvapilo, že tvár princa bola zahalená škraboškou. Teo žiadal o slobodu a prepustenie Dragana. Ctiboj mu oponoval, že Dragan je s ním dobrovoľne. Spolu si užívajú hry lásky. Ak sa s ním chce Teo stretnúť, požadoval princ, aby mu slepý cigánsky mládenec namaľoval jeho portrét. Teo v tom nevidel problém. Stačil mu jeden rozhovor, aby presne videl princa Ctiboja svojim vnútorným zrakom.

“Aby som vylúčil akýkoľvek podvod, odteraz už nik neuvidí moju tvár,” tešil sa princ, že určite znemožní Teovi, aby ho namaľoval.

Za Draganom chodievalo aj vďačné páža Dárius, ktorého Dragan zachránil pred utrpením a možno aj smrťou. Dragan ho požiadal, aby mu páža prinieslo malé zrkadlo, motúz a kus tmavej látky.

Teo sa okamžite pustil do maľovania princa Ctiboja. Na druhý deň ráno predstúpil pred mladého spupného budúceho vládcu krajiny.

“Tvoj portrét je hotový, princ. Chcem, aby si sa naň pozrel najprv ty sám,“ navrhoval mu Teo.

“Nech len vidia, ako ma vidí tvoj vnútorný zrak, o ktorom idú chýry,” nedbal na radu Ctiboj.

“Ako myslíš, princ, varoval som ťa!” Teo stiahol plátno, ktoré zakrývalo obraz. Vnútorný zrak videl princa Ctiboja ako stoporený dračí penis. Na obnaženom bordovom penise, pri lepšom prizretí sa, bolo naozaj vidieť princovu podobu. V sále nastal šum. Ozvalo sa vzrušené šepkanie. Pážatá si zakrývali ústa, aby nevybuchli do smiechu.

“Okamžite to zakryte a toho špinavého cigána hoďte do temnice. Bude tam dovtedy, kým namaľuje môj skutočný poriadny portrét!” princ bol zdesený, že vnútorný zrak vnímavého mládenca presne odhalil, na čo myslí dňom i nocou, odkedy ho Dragan vyliečil.

Princ, ktorý aj keď bol totálne zaslepený a posadnutý milovaním s polodrakom a zahľadený do seba, pocítil tú štipľavosť a pohŕdanie utajeného výsmechu svojich podaných. Teo ho hodil naozaj do blata medzi svine v prasacom výbehu. Rozľútostený princ išiel na svoju potupu zabudnúť do temnej miestnosti za Draganom. Vyžaloval sa mu, ako ho jeho milý vymaľoval.

“Bol to môj bývalý milý. Princ, teraz milujem len teba. Uvedomil som si to počas nášho krásneho milovania. Naučím ťa niečo nové, len sa musíš vyzliecť donaha,” ťahal mu klamlivé medové motúzy popod nos. Skutočný motúz mal blízko svojej pravej ruky. Dragan pomáhal princovi s vyzliekaním. Stiahol mu hodvábne pančuchy. Dal mu dole bielu košeľu z najjemnejšieho ľanu. Hladkal princovo telo. Princ bol celkom namäkko z toho, aký je zrazu Dragan k nemu prívetivý. Natoľko ho to vzrušilo, že jeho majestát stál ako vojak na stráži. Vzal do úst Draganovho dravca a začal ho láskať jazykom. Keď Dragan cítil, že princova hra a vášnivé satie ho privádza k vrcholu, potiahol motúz, a tým stiahol tmavú látku zo zrkadla. Jeho tvár zalial slabý kužeľ svetla, ktoré z komína odrážalo zrkadlo.

Dragan sa začal meniť na draka. Ako princ pocítil prvý dračí výstrek, pootvoril oči. Ako zbadal Draganovu dračiu podobu, oťažel mu jazyk a celé ústa sa zmenili na kamenný otvor. O chvíľu sa princ zmenil na kus kameňa. Dragan počkal, kým sa vráti do podoby človeka, a vytiahol svojho mäknúceho dravca z kamenného otvoru.

Dragan sa obliekol do princových šiat. Na tvár si dal škrabošku, na ryšavé vlasy baret s perom. Svoje vlasy starostlivo upravil, aby spod baretu nevytŕčali. Vyšiel z dverí temnej komnaty. Pred ňou čakali dvaja sluhovia s fakľami.

“Zamknúť,” prikázal Dragan.

“Okrem mňa odteraz za ním nik nesmie!” vydal príkaz. Kľúč od temnej komnaty si zobral.

“Odveďte ma za tým cigánskym nešťastníkom,” sluhovia poslušne odprevadili princa na koniec chodby. Odomkli kobku, v ktorej bol Teo. Dragan v prestrojení vstúpil dnu. Teo sa okamžite začal usmievať, lebo to bol rytmus chôdze jeho milého. Zacítil aj Draganovu vôňu. Domnelý princ priložil na Teove ústa svoj prst. Naznačil mu, aby ich neprezradil.

“Teo, ja princ Ctiboj, dám ti ešte jednu šancu vymaľovať môj portrét,” hovoril tak, aby jeho milý pochopil, čo sa deje.

“Mrzí ma, princ, že sa ti môj portrét nepozdáva,” pochopil Teo, že Dragan sa vydáva za princa.

“Poď, Teo, myslím, že ma potrebuješ lepšie spoznať, prevediem ťa po hrade,” rozhodol Dragan.

“Princ, ale vravel si, že väzeň nesmie opustiť celu,” namietal sluha.

“A teraz hovorím, že sa ide so mnou rozprávať! Nechcem nikoho bezdôvodne väzniť!” tieto slová sluhu prekvapili, také niečo by od princa nečakal.

“Odprevaď nás na hradby, žiada sa mi čerstvý vzduch,” prikázal sluhovi. Cez labyrint chodieb sa dostali na ochozy a ďalej na hradby, odkiaľ bol výhľad na voľnú krajinu. Dragan poslal sluhu preč, nech ich nechá samých. Hneď, ako sluha odišiel a zabuchol ťažké dubové dvere do hradu, Dragan s Teom si padli do náručia. Po dlhom bozku ich od slobody delilo len to, aby si dal Dragan ruky na prsia. Zmenil sa na draka. Zobral Tea do náručia a vzlietli k slobode.

Pristáli pri táboriacich kniežacích vojakoch. Tí mali radosť, že ich úlohu sa podarilo splniť a pred knieža privedú oboch mladíkov. Síce Teo išiel oslobodiť Dragana, v skutočnosti to bolo naopak, Dragan oslobodil Tea.

Po pár dňoch dorazili na hrad kniežaťa. Rýchly posol informoval knieža, že sa šťastne vracajú obaja mládenci. Teo už vedel o tom, že jeho otec a knieža pocítili k sebe náklonnosť. Pre Dragana to bola novina.

“Milý Dragan, a to nie je všetko, teba by som chcel…,” Dragan sa preľakol, že knieža by ho chcel tiež za milenca. Dragan si už kládol ruky znova na prsia. On chcel patriť len Teovi, nikomu inému. Knieža si to všimol.

“Zadrž, Dragan, ešte som nedopovedal. Teba by som chcel prijať za svojho syna. Princezná Slavona, tvoja mama, bola moja sesternica. V tvojich žilách koluje kráľovská krv. Chcem, aby si po mne prevzal vládu nad kniežatstvom,” oznámil mu svoj zámer.

“Pýtam sa ťa preto, Dragan, chceš sa stať mojím synom?”

“Áno, otec, chcem,” povedal Dragan a objal knieža.

***

S preberaním moci nad kniežatstvom aj so sudcovským úradom začali postupne. Istý čas túto prácu vykonával knieža a sudca Teodor. Obaja mládenci ich pri tom sledovali. Potom úrad prevzali mladí muži a knieža so sudcom ich sledovali. Medzi tým dokončil Teo portrét kniežaťa. Bolo to vlastne celé kniežatstvo. Na obraze bolo aj knieža sediace na koni pred hradom obklopené davmi ľudí, ktorým sa v kniežatstve dobre žilo. Po čase sa staré knieža aj sudca vybrali do domu pod vysokým bralom. Tu si užívali svoju lásku.

Teo s Draganom spravovali zverený úrad a po čase sa aj oni na pár dní vybrali do domu pod vysokým bralom. Ich otcovia ich na ten čas zastúpili.

Mohli by sme povedať, žili, milovali sa, až kým nepomreli. Kým to poviem, zalovím ešte v starých archívoch pamäti, či sa zo spomienok slepého cigánskeho chlapca Tea a polodraka, poločloveka Dragana neobjaví nejaká príhoda.

Zatiaľ teda dávam na domec pod vysokým bralom zvonec, ale isto počujete svojím vnútorným sluchom. Ešte nezvoním.