• black
Stylromantika
Datum publikace1. 1. 2023
Počet zobrazení608×
Hodnocení4.77
Počet komentářů7

Slepý cigán Teo si potrel oči tekutinou z guľatej fľaštičky. Zrazu pocítil obrovskú bolesť. Do očí mu vniklo prudké, zapadajúce, zimné slnko. Svietilo rovno do okna ich domu. Teo sa porozhliadol po izbe. Všetko vyzeralo veľmi podobne ako to Teo vnímal svojím vnútorným zrakom. Pohľad mu padol na posteľ, kde by mal vidieť Dragana. Ale videl tam len kožušiny. Ale nie, je tam ešte niečo. Niečo ryšavé ako plamene, možno koža líšky. Urobil pár krokov k tomu čudu. V tom si uvedomil, že to nie je kožušina ani líška. Panebože, toto má byť môj milovaný Dragan?

“Dragan,” vyšepol zdesený Teo. Čudo reagovalo hlasom Dragana.

“Spinkaj, Môj Krásny Teo,” zo sna pošepol Dragan.

“Nie!” vykríkol vo svojom vnútri Teo. Nie, ja nechcem takéhoto Dragana, ja chcem toho, ktorého poznám svojim vnútorným zrakom. Chytil fľaštičku so živými očami a vylial ju na zem. Prázdnu položil na truhlicu. Chytil hranatú s mŕtvymi očami a začal ju piť. V poslednom záblesku zraku mu pohľad padol na vedro s vodou. Na vodnej hladine ho zbadal. Do tváre sa mu pozeral Dragan. Áno ten Dragan, ten krásny Dragan, ktorého poznal zo svojho vnútorného zraku. Všetko okolo Tea sa znova ponorilo do tmy. Ako odkladal mŕtve oči, zhodil prázdnu fľaštičku so živými očami. Tá sa rozbila. Dragan sa okamžite zobudil.

“Chlapec môj krásny, čo to robíš?” zľakol sa hluku. Keď ho videl pri truhlici pochopil, že Teo objavil vianočný dar. Zdesil sa, keď videl na zemi mláku a rozbitú fľaštičku “živých očí”.

“Teo, do čerta, čo si to spravil! Prečo si to bral do rúk! Však ani nevieš, ako sa to používa!” hneval sa Dragan.

“Ale viem, počul som všetko, ako si sa rozprával s Radúzom,” povedal na svoju obranu Teo.

“Keď si to vedel, prečo si to bral do rúk! To si nevedel vydržať do zajtra? Musel si to zničiť?” neupúšťal Dragana hnev.

“Prepáč, Dragan, bol som zvedavý. Chcel som to vyskúšať, aby zajtra…,” ospravedlňoval sa Teo.

“Tvoja zvedavosť všetko zničila! Do čerta aj s tvojou zvedavosťou!” zlostil sa polodrak, poločlovek. Teo ho objal.

“Nehnevaj sa, Dragan, ale moja zvedavosť mi potvrdila, že ja viac verím svojmu vnútornému zraku. Ja vidím svojimi ušami, nosom, jazykom a prstami. Oči by mi boli naozaj zbytočné,” chcel ho na uzmierenie pobozkať Teo. Dragan ho odtisol.

“Nevieš, čo hovoríš, nevidel si východ ani západ slnka!” vravel, o čo všetko prichádza, keď je slepý.

“Západ aj východ slnka cítim na svojej tvári, keď sa ma dotknú prvé slnečné lúče alebo posledné lúče západu. Za tú chvíľu som mal možnosť pozrieť do zapadajúceho zimného slnka a bola to azda tá najväčšia bolesť, akú som v živote zažil. Keď ma má videnie tak bolieť, naozaj po ňom netúži,” povedal rozhodne.

“Nevidel si vtáky letiace na oblohe, rozkvitnutú jarnú lúku, nepozrel si mi do očí,” pokračoval Dragan, čo si myslel, že môže človek vnímať jedine očami.

“Keď letia husi, už z diaľky počujem ich hlas, počujem aj pískanie orla krúžiaceho na oblohe. Rozkvitnutú lúku cítim jasne nosom a neviem, či oko vie rozlíšiť toľko farieb, koľko ja cítim vôní. A v tvojich očiach vidím teraz blčať hnev, zlosť a za tým zármutok z mojej slepoty. Mrzí ma, Dragan, že ma nechceš takého, aký som. Ver mi, ja som šťastný, že som slepý. Keby som videl, mnohé v živote by som si ani neuvedomil,” pocítil, ako ho Dragan chytil za ruku. Cítil, že jeho milého už neopantáva hnev.

“Ty Môj Krásny Teo, prepáč. Povedal si to presne. Máš pravdu, tým darom som myslel viac na seba ako na teba. Neuvedomoval som si, že aj bez očí môžeš vnímať, aký je krásny svet. Asi som chcel, aby si konečne videl, ako vyzerám,” objal si Dragan Tea a začal ho bozkávať. Veď to je to, aký si! V duchu si pomyslel Teo na tú líščiu hlavu, ktorú videl v posteli. Potom našťastie videl Dragana vo vode, ktorá bola vo vedre. Teo mu opätoval bozky.

“Neboj sa, môj najmilší Dragan, čo chvíľa zistíš, ako ťa vidím ja svojím vnútorným zrakom,” snažil sa ho Teo potešiť.

“Chceš, Môj Krásny Teo, vidieť, aká krásna je zimná noc? Ideme sa preletieť?” pohladkal slepého cigána po tvári. Teo samozrejme súhlasil. Obliekol si teplú kabanicu podšitú barančinou. Na hlavu dal čiapku. Pobozkal svojho milého. Chytili sa za ruky a vyšli pred dom. Zasnežená pláň pred domom bola osvetlená mesačným svitom. V kryštálikoch snehu sa odrážali miliardy hviezd na oblohe.

Dragan sa chytil za bradavky a v tom momente sa zmenil na draka. Vzal do náručia Tea. Slepý chlapec cítil teplý dračí dych. Dragan vzlietol a leteli v ústrety ďalšiemu krásnemu spoločnému zážitku. Celú tú nádheru vnímal svojim dokonalým vnútorným zrakom. Na odhalenej pokožke tváre cítil tie tisícky ihličiek mrazu, ktoré sa zabodávali ako ihly pod kožu. Ale stále mu tvár ohrieval vrúcny dych jeho draka. Vo vnútri ho hrialo vedomie, že aj keď Dragana neskutočne nahneval, aj keď zničil možnosť, aby videl. A hlavne, že ho presvedčil o svojom vnútornom zraku. Ten jeho vnútorný zrak je minimálne tak dokonalý ako oči, ktoré vidia.

Teo pocítil, že sa blížia k zemi. Vietor v tvári už nebol tak intenzívny. Pristáli na samom vrchu brala nad ich domom. Dragan prijal znova ľudskú podobu a začali sa vášnivo bozkávať. Teo pocítil, ako mu Draganova ruka vniká do nohavíc a pevne mu zovrela jeho nalievajúceho sa sokolíka.

“Čo robíš, Dragan? Však tu zamrzneme!” preľakol sa Teo, že sa chce jeho milý láskať na tomto mieste. Na samom vrchu brala.

“Neboj sa, Teo, naša láska a naše rozpálené telá nás budú hriať,” začal sa polodrak-poločlovek milovať so slepým cigánikom na vysokom brale. A naozaj ich roztúžené telá a žeravé srdcia prekonali ten drsný mráz a chlad.

***

Prípravy na Vianoce boli aj v kniežacej pevnosti, ktorá bola na sútoku dvoch riek hneď na kraji najväčšieho mesta kniežatstva. Knieža, hoci mohol používať aj kráľovský imperatív, sa nechával oslovovať len ako knieža. Jeho krajina bola veľká ako stredne veľké kráľovstvo. Pokračoval tak v tradícii svojich predkov. Krajina sa od svojho založenia vďaka svojim múdrym panovníkom z roka na rok rozširovala. Spočiatku to boli úspešné vojenské ťaženia. Neskôr výhodné manželské zväzky, ale aj odkupovanie území od svojich susedov.

Kniežatá sa vždy obklopili múdrymi a čestnými ľuďmi, ktorí sa starali o chod krajiny. Knieža len dohliadal na to, aby ich rozhodnutia boli spravodlivé a výhodné pre ľudí, ale aj pre kniežatstvo. Tak krajina žila v pokoji a blahobyte. Jedna z mála vecí, ktoré trápili kniežatstvo, bolo 24 zmiznutých mládencov, mladých aj zrelých mužov. Sudca informoval, že preverili už takmer všetky prípady tejto záhady, a častokrát pred alebo po zmiznutí sa tam objavil Dragan. Mladý liečiteľ syn draka Árona a princeznej Slavony.

“Preverte ešte posledné prípady a potom dáme zlapať Dragana a uvidíme, ako nám vysvetlí svoju účasť či neúčasť v prípade tejto záhady,” povedal knieža a zaujímal sa, ako vyzerá kniežatstvo so zásobami obilia po povodniach, ktoré boli na jar a zaliali veľa polí.

***

Za prestretým stolom v dome pod bralom sedel Dragan, Teo a Radúz. Pochutnávali si na vianočných dobrotách. Hríbová polievka, šošovica výrazne korenená bylinkami, cvikla, obilná kaša so sušeným ovocím, orechmi a medom, voňavý chlebík, medovina. Po sýtej, aj keď bezmäsitej večeri, prišli na rad darčeky. Aj keď sa Dragan hneval, že pre Tea nebude mať nič po rozbití živých očí a vypití mŕtvych, nebola to pravda. Mal preňho krásnu kabaňu a mentieku, podšité kožušinou z mladých jahniat, k tomu aj nohavice a čižmy, tak isto aj čiapku a plášť. Keď si to Teo obliekol, vyzeral ako skutočný pán.

Radúz dostal sadu novučkých kotlíkov na varenie svojich lektvarov, demižón znamenitého vína, tabak do fajky. Keď Teo vybral vyšívané košele pre Dragana, ten nemohol veriť vlastným očiam, boli tak krásne povyšívané a plátno bolo zafarbené. Také košele veru nikde nevidel. Objal Tea. Radúz skonštatoval, že také by obdivovali aj kráľovskí krajčíri.

Radúz im priniesol množstvo bylinkových čajov na rôzne neduhy. Medovinu korenenú rôznymi koreninami. A dal im dva prstene, ktoré sa dali spojiť v jeden celok. V prsteňoch sú vraj zázračné kamene, ktoré sa priťahujú. Ak by sa niekedy stratili jeden druhému, tie prstene majú takú moc, že ho privedú k tomu druhému, nech by bol kdekoľvek na svete. Dragan nasunul prteň Teovi na ruku a Teo jemu. Pocítili na svojich prstoch, ako sa prstene k ich prstom priam prilepili. Mládenci sa objali a pobozkali.

“A ešte tu mám niečo,” povedal Teo. Išiel do vedľajšej izby a priniesol plochú akoby dosku zabalenú v plátne.

“Dragan, chcel si vidieť, ako ťa vidím ja, nuž takto,” stiahol z obrazu plátno. Na Dragana sa pozerala presná kopia Tea, tak verne a dokonale namaľovaná, akoby to bolo dielo toho najchýrečnejšieho maliara. Dragan a Radúz ostali v nemom úžase.

“Obzerajte, či som Draganovu podobu trochu utrafil, idem do kuchyne vybrať koláč, už rozvoniava, nech sa nespáli,” odbehol Teo.

“Je to možné? Čo je to za cigánsku mágiu, on presne vymaľoval seba,” nevedel to pochopiť Dragan.

“Nie, milý môj krstný syn. Spýtam sa ťa takto. Čo máš v srdci?” skúmavo hľadel naňho Radúz.

“No čo by som mal, predsa jeho, Tea,” odpovedal.

“Čo sa ti odráža v očiach, keď na teba Teo hľadí, aj keď je slepý?” pokračoval Radúz.

“No kto by sa odrážal, predsa on Teo. Kto iný?” priznal Dragan.

“Tak vidíš, jeho vnútorný zrak je naozaj dokonalý a neklame ho. V tvojich očiach aj v tvojom srdci nevidí a nemôže vidieť nikoho iného, len a len seba. Tak aj keď je to jeho presný obraz, si to v skutočnosti ty, Dragan.”

Teo prinášal rozvoniavajúci koláč.

“Krásny obraz, Teo, vystihol si Dragana dokonale,” chválil ho Radúz.

“Láska moja, keď si tak dokonale dokázal na obraz vymaľovať mňa, neskúsiš vymaľovať aj seba?“

“Seba a prečo seba?” nerozumel tomuto želaniu Teo.

“Preto, lebo som zvedavý, či ťa tvoj vnútorný zrak vidí tak dokonale ako videl mňa.”

***

Divoké milovanie si dopriaval aj princ Ctiboj. Rešpektoval doporučenie záhadného liečiteľa, ktorý tak náhle zmizol. Princ bol obklopený peknými pážatami a mládencami. Boli to doslova a do písmena orgie, alebo ak chcete grupák. Princ sedel v bledomodrom renesančnom odeve na zlatom tróne. Z pančúch mu trčalo jeho kráľovské žezlo, ktoré držalo v ústach páža v bieločervenom odeve. Druhé páža v oranžovo-žltom odeve stálo pri princovi a ten mal v ústach jeho chrumkavý penis. Rukou hladkal v rozkroku modro-ružového mladíka. Vybral mu jeho vtáčika z pančúch a dotykmi jeho ruky sa menil na divokého vtáka. Okolo ďalšie pážatá a mládenci boli v objatiach a spoločne vytvárali mravenisko vášne, prienikov a vzrušení.

Otvorili sa dvere do komnaty a vstúpil posol. Hlboko sa uklonil.

“Osvietený princ Ctiboj…,” posla zastavila ruka Ctiboja, ktorý sa práve dostával na vrchol. Posla vôbec neprekvapovalo, čo vidí. Naopak, páčilo sa mu to. Zalizol sa a naprázdno preglgol. Princ sa dostával do extázy. Plnil ústa červeno-bieleho pážaťa tekutými princami a princeznami. Sám pregĺgal šťavu, ktorú mu striekalo do úst oranžovo-žlté. Keď ho dokonale vysal, obrátil sa k modro-ružovému, aby tiež vysal jeho šťavičku. Keď si doprial túto lahodnú porciu dezertu lásky, ďalšie páža mu podalo hodvábnu šatôčku. Princ si osušil ústa. Otočil sa na posla, ktorému sa v okrových pančuchách urobila z videnej rozkoše poriadna hrča.

“Teraz hovor, milý posol,” vyzval ho princ. Posol sa znova uklonil.

“Osvietený princ Ctiboj, v neďalekom kniežatstve tiež pátrajú po mládencovi, ktorý zodpovedá presne tvojmu popisu,” oznámil mu dôležitú správu.

“A tušíš, prečo po ňom pátrajú?” zaujalo to princa.

“Vraj je zapletený do záhadného zmiznutia 24 mladíkov, mladých aj zrelých mužov,” oznámil posol.

“Našli ich mŕtvych?” vyzvedal ďalej so záujmom.

“Práveže nie, žiadna mŕtvola, zmizli bez stopy,” povedal posol a všimol si, že princ mu pozerá na hrču v pančuchách.

“A aký súvis majú tí zmiznutí s našim hľadaným liečiteľom?”

“Videli ho často práve na mieste, kde videli naposledy aj tých, čo tak záhadne zmizli,” posol bol trochu nesvoj, že mu princ pozerá stále do rozkroku. V tom si princ spomenul na Draganove slová. Zneli mu s ozvenou v ušiach.

Bohužiaľ, princ, to nepôjde, ďalšia láska, milovanie so mnou by ťa zabilo.” To bude určite on. Ale ako by ho to zabilo, však predsa žiadne telá ani žiadne mŕtvoly nenašli.

“Na tých miestach sa objavili aj kamene, ktoré majú dierku, z ktorej vyteká liečivá tekutina,” dodal posol.

“No nič, poď so mnou, zaslúžiš si mimoriadnu odmenu,” objal princ posla okolo pliec a odvádzal ho do vedľajšej komnaty. V strede miestnosti bola veľká posteľ s nebesami. Ako zavreli za sebou dvere, zovrel princ posla za hrču v pančuchách a vybral mu zažiadaný tvrdý penis.

***

Teo maľoval svoj portrét. Maľoval pomocou prstov, ktoré si namáčal do farby. Aby mal istotu, že použije tú správnu farbu, najprv ju ovoňal, a keď mal pochybnosti, tak ju ochutnal. Počul, ako Dragan chcel potíšku prejsť okolo neho a pozrieť sa na obraz. Teove uši však okamžite odhalili Draganov zámer. Rýchlo rozmaľovaný obraz zakryl plátnom a usmial sa smerom, z ktorého sa jeho milý plížil.

“Nie, drahý môj, buď trpezlivý, vieš, že ti obraz ukážem, ale až keď bude hotový,” karhal ho Teo.

“Ale ja som nechcel nazerať na nehotový obraz, ja som ťa chcel stisnúť, poláskať,” zaklamal mu.

“To vieš, že na takú výzvu ti vždy prikývnem. Cítim, ako môj sokolík šuchorí perie v nohaviciach,” potešil sa Teo.

“Poď mi naliať vodu na ruky, nech si zmyjem farbu a môžeme ťa zmeniť do dračej podoby, láska moja.” Dragan mu nalial na ruky vodu a Teo si ich dôkladne poumýval. Čistými rukami objal svojho milého a jazyky im vnikali do úst, keď sa prisali jeden k druhému ústami. O chvíľu už ležali obaja na kožušinách v posteli a každý mal v ústach kolík lásky svojho najdrahšieho. Po krásnom milovaní, kedy sa podarilo Draganovi ešte dvakrát dostať do dračej podoby, zaspali.

Nasledujúci deň po raňajkách sa Teo pustil do maľovania. Dragan si balil veci. Keď sa ho Teo opýtal, kam sa chystá, Dragan mu povedal, že ide do mesta skontrolovať, ako sa darí nemocným, ktorých lieči. Odniesť im liečivé čaje a masti a zistiť, či niekto ďalší nepotrebuje jeho pomoc. Teo povedal, že pôjde s ním. Dragan nesúhlasil, vraj v ľudskej podobe by sa veľmi dlho plahočili snehom. Na to, aby letel Teo s ním, by to v tomto mrazivom počasí bolo veľmi nebezpečné. 

“Môj Krásny Teo, ty dokonči obraz, v ktorom bude vymaľovaná tvoja podoba. Už sa teším na to, ako mi ho ukážeš, keď sa vrátim. Neboj sa, do večera budem doma. Ak by som sa aj v meste zdržal, zajtra alebo na pozajtra priletím určite. Potom mi ukážeš, ako ťa vidí tvoj vnútorný zrak, a pomilujeme sa zas vášnivo a krásne,” pobozkal Tea na rozlúčku a vybral sa na priedomie. Teo ho išiel vyprevadiť. Dragan sa rukami chytil za prsia a o chvíľu už Teo počul vzďaľujúci sa šum dračích krídel. Teovi sa zo slepého oka vykotúľala slza. Utrel si ju. Prstom od farby si pod okom urobil čiernu šmuhu. Keby Teo videl, určite by sa preľakol, že to asi nebude dobré znamenia.

***

Dragan pristál ako drak neďaleko mestskej brány. Priložil si dračie laby na prsia a zmenil sa na človeka. Trochu sa ponaťahoval, upravil si odev a vykročil k mestskej bráne. Ako ho vojaci s halapartňami zbadali, spozorneli. Mali rozkaz tohto ryšavého liečiteľa okamžite zadržať. Zaistiť, aby im neutiekol. Privolať ďalších vojakov a tí ho odvedú k sudcovi.

“Kto si ryšavý mládenec?” opýtal sa ho prvý vojak.

“A vari ma nepoznáte, som liečiteľ Dragan, syn draka Árona a princeznej…”

“Dobre, si to ty! Máme rozkaz zadržať ťa a odviesť k sudcovi. Tak sa nevzpieraj, nechceme ti ublížiť,” povedal druhý vojak a šikoval Dragana do malej zamrežovanej kobky pri bráne. Dragan sa vypytoval, o čo ide. Povedal, že ho nemusia zatvárať, že on sám pôjde k sudcovi. Ale vojaci boli neoblomní. Zavreli ho do kobky. Jeden zobral trubku a zatrúbil na nej dohodnutý signál. Po pár chvíľach pripochodovalo desať vojakov. Dragana spútali ako najväčšieho zločinca a pod halapartňami a kopijami ho viedli mestom k budove, kde sídlil sudca.

Súdny zriadenec mu odobral všetky veci. Všetko starostlivo zapísal. Opýtal sa Dragana, akým spôsobom sa mení na draka.

“A čo sa stane, keď vám to nepoviem?” Dragan bol nahnevaný, že s ním zaobchádzajú ako so zločincom.

“Ako myslíš, kat ťa dá na škripec a rád nám to povieš. Ak nepomôže škripec…,” s úsmevom mu oznámil zriadenec.

“Dobre, dám si ruky na prsia…,” začal Dragan a s rukami sa blížil k prsiam.

“Už aj ho chyťte, nesmie sa dotknúť rukami pŕs!” vykríkol zriadenec. Vojaci mu rýchlo vykrútili ruky. Dragan bolesťou zjojkol.

“Nebojte sa, nechcel som sa premeniť na draka,” oznamoval im.

“Zavolajte sudcu, vraj chce so mnou hovoriť!” chcel mať Dragan za sebou celú túto nepríjemnosť.

“Zavoláme, to sa neboj! Keď sa vráti,” oznámil zriadenec.

“A kedy sa vráti?” vyzvedal Dragan.

“Viem to tak isto ako ty. Teda neviem,” vysmial ho zriadenec.

“A kam išiel, ak to nie je tajomstvo?”

“Do susedného kráľovstva, kde zlapali zbojníkov, ktorí zbíjali na hranici toho kráľovstva s naším kniežatstvom.”

“A dávno tam išiel?”

“Dnes ráno. Takže tam bude o päť dní,” skonštatoval.

“Vy ma tu chcete držať mesiac?” preľakol sa.

“Aj dva či tri. Toľko, koľko bude treba! Kým sa sudca nevráti,” vecne odpovedal zriadenec a prikázal vojakom, nech ho odvedú do cely. Rozhodol, že Dragana musia v cele spútať tak, aby si rukami nedosiahol na prsia. Ruky mu dali do klady, ktorú zamkli.

***

V dome pod bralom Teo dokončil obraz. Bol na ňom jeho autoportrét. Namaľoval to, ako sám seba vnímal a videl svojím vnútorným zrakom. Na prvý pohľad to nebol nik iný ako Dragan. Presne to, čo Teo videl v rohu postele, keď si pretrel svoje slepé oči zázračným roztokom. To, čo ho tak vydesilo. To, s čím sa nevedel zmieriť, že by tak mal vyzerať jeho milovaný Dragan. Namaľoval len to, čo cítil vo svojom srdci, čo jeho vnútorný zrak videl ako zrkadlenie v jeho slepých očiach.

Teo vyšiel pred dom. Slepé oči upieral do jasnej oblohy a jastril ušami, či nezačuje šum dračích krídel. Ale všade bolo ticho. Len slabý vetrík šumel v zasnežených stromoch. V nohaviciach pocítil pnutie. Cítil, ako jeho sokolík šuchoril perie. Pri myšlienke na očakávaného Dragana sa prebúdzala túžba. Túžba, aby sa s jeho sokolíkom Dragan hral. Chytil ho do svojich rúk. Poláskal ho jazykom. Vložil ho do svojich úst. Jemne doňho zahryzol. Možno by to aj zabolelo, ale bola by to nesmierna rozkoš. Potom by ho lákal medzi svoje polovičky, kde by ho prijala tá vášnivá dierka. Ona svojimi sťahmi vedela vyžmýkať aj tú poslednú kvapôčku vášne z neho, z Teovho sokolíka.

Podobné myšlienky lietali aj v hlave Dragana. Mal obavy, čo si jeho krásny Teo počne, keď sa domov nevráti. Určite bude smutný, veľmi smutný. Isto sa aj rozplače. Najrozumnejšie by Teo urobil, keby sa čím skôr vybral sa múdrym strigôňom Radúzom. On určite dostane nápad, ako by mu mohli pomôcť. Dragan po Teovi nesmierne túžil. Z očí mu začali vytekať slzy.

“Ty nezbedník, nestavaj sa na zadné, musíme počkať, kým sa nám vráti Dragan!” pozeral Teo na hrču, ktorá sa mu dvíhala pod nohavicami. Aj keď Teovi bola poriadna zima, túžbou ovládnuté telo stále pumpovalo horúcu krv do rozkroku. Teo vedel, že keby ešte chvíľu zotrval vonku, tak by o chvíľu prestal chlad cítiť. Postupne by necítil nič. Telo by mu zaplavili krásne sny a on by zamrzol. Vraj smrť zamrznutím je tá najkrajšia smrť. Nerád, ale predsa sa vrátil do domu.

Do pece hodil pár polienok. Napil sa vlažného bylinkového čaju. Nepociťoval hlad, ale prinútil sa zjesť tanier polievky. Obliekol si huňu, dal si čiapku a vyšiel znova pred dom. Napínal uši, ale žiaden šum krídel sa odnikiaľ k domu pod bralom neblížil. Pocítil chlad prichádzajúcej noci. Na oblohe sa začali objavovať prvé hviezdy. Premrznutý Teo sa vrátil do domu. Znova priložil do pece a išiel si ľahnúť. Zaspal v nádeji, že zajtra pred domom začuje šum dračích krídel. Ale ten nezačul ani zajtra, ani pozajtra, ani popozajtra.

Po týždni beznádejného čakania si pobalil do vaku svoje veci. Do plátna zabalil Draganov aj svoj portrét. Zabalil si aj jedlo na cestu. Zo stajne vyviedol oba kone. Osedlal ich. Na Draganovho koňa dal náklad vecí. Držiac svojho grošáka za uzdu sa vybral dole prudkým svahom. Druhý kôň mal uzdu zakvačenú o sedlo prvého. Keď sa dostali na začiatok svahu, kde začínala rovina, vysadol Teo na koňa a vyrazili k Radúzovi. Do večera boli u starého múdreho strigôňa.

Radúz sa potešil návšteve, ale keď sa dozvedel, prečo prišiel Teo a prečo prišiel sám, posmutnel. Spoločne odsedlali kone. Do sucha ich vyutierali, dali voňavé seno, čistú čerstvú vodu, až potom sa Teo po ceste umyl a strigôň mu ponúkol polievku a nakladanú zeleninu s výborným kozím syrom. Radúz uložil unaveného Tea do postele a sám sa pustil do čarov a mágie, aby zistil, čo sa s Draganom stalo. Ako a kto by mu vedel pomôcť. Na diaľku sa spojil aj s mocnou čarodejnicou Tetivou.

***

Dragan bol stále vo väzení, kde čakal na príchod sudcu. Hoci vo väzení dostával jedlo, dosť pochudol. Jediným rozptýlením preňho bolo, že púšťali k nemu jeho chorých, ktorých mohol vyšetriť, ale len jednou rukou. Stráže mali prísny zákaz uvoľniť mu z klady naraz obe ruky.

Radúz oznámil Teovi, že jediný, kto môže Dragana zachrániť, je on, slepý cigán Teo. On musí napraviť krivdy, ktoré vykonal Dragan na nevinných ľuďoch. Keď počul Teo, že jeho milovaný Dragan nejakému človeku, nejakým ľuďom, ukrivdil, nemohol tomu uveriť.

“Radúz, krivdy? Vravíš krivdy? Môj Dragan? Tomu neviem uveriť,” krútil hlavou Teo.

“No vlastne máš pravdu, nie je to ani krivda, ale kliatba…,” nevedel nájsť správne slová Radúz. Ani magická krištáľová guľa, ani vodná hladina, ani plameň, ani črevá jazveca, ani popol z 13 vešteckých bylín, nič nebolo schopné dať presnejšiu odpoveď, a to som sa pýtal ja a aj Tetiva. Vždy vyšlo, tým, ktorým bolo ublížené…, a krivdu odčiní len slepý mládenec, ktorý má v srdci draka.

“Keď je tak, Radúz milý, ja hneď, teraz a zaraz, vyrážam krivdy odčiniť a oslobodiť Dragana,” povedal odhodlane Teo. Radúz zobral do ruky krištáľovú guľu.

“Pýtal som sa gule, kedy je najpríhodnejší čas, aby si na cestu vyrazil a pozri…,” v guli sa zjavil miznúci sneh, potom spln mesiaca a zakvitnutá jarná lúka. Vtedy si Radúz uvedomil, o akú somarinu sa pokúšal. Čo už uvidí slepec v krištáľovej guli?

“Ja somár starý, prepáč Teo.” Napriek tomu držal Teo ruku pri guli. Jeho zrak videl všetko presne. Teo sa veštbe podvolil. Ako zmizol sneh, počkal na spln mesiaca a hneď ráno vyrazil. Na obraz, kde bol Teov autoportrét, ale inak podoba Dragana, pripol Radúz maličký zvonček.

“Keď budeš chcieť ukázať, koho hľadáš, ukazuj vždy len obrázok, ktorý zazvoní.” Teo sa Radúzovi poďakoval za to, že mohol uňho prečkať do konca zimy. Kone nechal u strigôňa a len peši vyrazil na cestu. Vždy išiel tam, kde ho ťahal prsteň na ruke.

Občas ho chytala dobrá nálada, keď ho opantala viera, že napraví Draganove krivdy a nájde ho. Občas ho opantala skľúčenosť, keď pociťoval trýznivú samotu a prestával veriť, že svojho milého ešte niekedy stisne v náručí. S takouto smutnou náladou prišiel na lúku, na ktorej bol kameň. Bol to kameň, na ktorý sa premenil pastier, ktorý sa s Draganom ako prvý miloval.

Teo si sadol ku kameňu. Zazdalo sa mu, že hlboko v kameni cíti nejaké zvláštne teplo. Ľahol si k nemu. V tele pocítil vzrušenie. Jeho sokolík sa nalial krvou a pýtal si láskanie. Tea premkla túžba vystriekať svoju nahromadenú vášeň. Jeho prsty narazili na dierku v kameni, ktorá bola vlhká od mazľavej tekutiny. Zvlhnuté prsty si priložil Teo k nosu. Až v ňom preskočilo 328 bleskov. To bola vôňa Dragana. Oblizol tekutinu. Aj chuťou to bol Dragan.

Teo vybral z nohavíc svojho tvrdého sokola a vrazil ho do dierky. Bolo to dosť bolestivé prirážať do tvrdého kameňa. Teo nevnímal tú bolesť. Vzdychajúc vyriekol.

“Vráť sa mi, môj milý, vráť sa do mojej náruče.”

Zrazu sa kamenná dierka začala meniť na niečo pružné, Teove ruky pocítili, že kameň sa mení na telo mládenca. Výkrikom rozkoše sa Teo v zášklboch svojho tela vystriekal do mladého krásneho pastiera.

***

V Novom roku nech aspoň raz pomilujete draka.
Keď nie draka, tak nech máte vždy tvrdého vtáka.
To Vám praje všetkým iný nik,
ako usmiaty gay black, výmyselník.

Hodnocení
Příběh: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (24 hlasů)
Vzrušení: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (24 hlasů)
Originalita: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (24 hlasů)
Sloh: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (23 hlasů)
Celkem: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (26 hlasů)

Autoři povídky

Celé jméno-
Věk0

Život bez pančucháčov, je život s holými nohami.

Autor

Nezapomeň napsat komentář, a podpořit tak další publikaci autora!

Komentáře  

+2 #7 Odp.: Slepá láska – III. Vnútorný zrakGD 2023-01-04 17:15
Cituji black:
Môžeme byť radi, že Draganovi milenci skameneli, keby zdreveneli, služba v delignifikačnej jednotke by bola iste životu nebezpečnejšia. 8)

No tak s tím bych až tak nesouhlasil.🤣 Spíše než o život by šlo o zdraví, pravda na takovém místě, že následky by život zásadním způsobem znehodnotily.
Citovat
+3 #6 Odp.: Slepá láska – III. Vnútorný zrakblack 2023-01-04 09:17
Ďakujem za Slovakia chvály. Som rád, že sa Vám príbeh páči.
Vidím, že viacerí máte obavy ako sa podarí Teovi odkliať všetkých skamenelých mládencov a chlapov. Čo tak vytvoriť spoločnú demineralizačnú jednotku. Navrhujem, že staršie ročníky, by oživovali mladších skamenelých mládencov. Bolo by tak zaručené, že odkliatie by prebehlo ohľaduplnejšie a mäkkšie.
Naopak mladší příslušníci by mali na starosti okliatie chlapov, aby proces okliatia prebehol s požadovanou razanci a dôraznosťou.
Môžeme byť radi, že Draganovi milenci skameneli, keby zdreveneli, služba v delignifikačnej jednotke by bola iste životu nebezpečnejšia. 8)
Citovat
+3 #5 Odp.: Slepá láska – III. Vnútorný zrakGD 2023-01-03 18:52
Ach blacku, ty tak krásně píšeš s nevídanou fantazií, až se to hodí jako pohádka před spaním s hezkými sny. Teda Teovi jeho misi nezávidím, bude to mít těžké. Navíc jeho vnútorný hlas mu ještě může, ale nemusí, zamotat šišku.
Budeme číst o všech kamenech? :D
Citovat
+7 #4 Odp.: Slepá láska – III. Vnútorný zrakHonzaR. 2023-01-02 08:41
Asi bude mít Teo docela dost „práce“. :lol:

A jo, Zdenda má pravdu, je to dobrá pohádka pro dospělé.
Citovat
+6 #3 Odp.: Slepá láska – III. Vnútorný zrakZdenda TB 2023-01-02 06:20
Tohle je dokonalá pohádka pro dospělé. :lol:
Citovat
+4 #2 Odp.: Slepá láska – III. Vnútorný zrakblack 2023-01-01 18:27
Mishoples ďakujem za Tvoj komentár. Veľmi si ho vážim. 8)
Citovat
+6 #1 slepá láska-vnútorný zrakmishoples 2023-01-01 17:25
Aj táto časť príbehu, ak je písaná niekým, kto vie precítiť lásku medzi dvoma mužmi, kto dokáže vhodnými slovami uceliť pútavý príbeh, zaujať dejom aj obsahom čitateľa, musí zožať úspech. Čitateľ uverí každému slovu a v duchu sa vcíti do postáv príbehu, prežije s autorom príjemné chvíle a uverí, že láska nepozná hraníc,že život aj v rozprávke môže biť bolestivý,ale krásny zároveň.A tak verím, že sa Teovy podarí oslobodiť a ,,spasiť" dušu polodraka-poločloveka-jeho lásky Dragana.Láska vždy víťazí...aj za hranicou života.
Citovat