Slepá láska – IV. Portrét kniežaťa

“Pastier Augustín, trubadúr Qvido, mládenec na hríboch Berty, vojak Urban, furman Ján…,” vymenoval sudca 24 mien a 24 profesii. Sudca bol starší šedivý muž s výraznými zelenými očami. Tie oči ako keby Dragan poznal, ale kde ich videl, kto má také oči?

“Vrav, Dragan, poznal si tých mužov a mládencov?” spýtal sa sudca.

“Pán sudca, tie mená mi nič nehovoria, ale pastiera, trubadúra, mládenca na hríboch, vojaka, furmana…,” vymenoval 24 profesií Dragan, “tak takých som stretol.”

“No dobre, priznávaš. A čo sa dialo potom, ako si ich stretol?”

“Boli to pekní, rúči chlapi. Dali sme sa do reči, potom sme sa spolu pohrali a to bolo všetko, pobral som sa preč,” stručne popísal priebeh stretnutí s nezvestnými.

“Pohrali…, hrajú sa deti. Ako ste sa hrali vy, dospelí muži a mládenci?” pokračoval vo výsluchu.

“No, ako by som to povedal…, dotýkali sme sa navzájom. Viete, som liečiteľ, dotýkal som sa ich tak, ako keď zisťujem, či má chorý v tele nejaký neduh, chorobu, zlomenú kosť,” popisoval Dragan.

“Ale títo menovaní boli zdraví!” skonštatoval sudca.

“Áno, pán sudca, zdraví ako rybičky,” súhlasil Dragan.

“A tie dotyky…, dalo by sa to nazvať aj obcovanie, že to bolo ako prejav lásky, uspokojenie túžby?”

“Áno dalo, bolo to o vzájomnom prejavení príťažlivosti,” doplnil Dragan.

“A konali nezvestní toto obcovanie dobrovoľne, alebo si ich do toho nútil?” skúmal sudca, ako to prebiehalo.

“Celkom dobrovoľne, ani jedného som ničím a do ničoho nenútil.”

***

Pred princom Ctibojom stálo desať urastených mužov. Princ bol obklopený svojimi pážatami – milencami. Princ sa postavil a obzeral si ich svalnaté urastené telá. Všetci desiati boli ako jeden. Akoby ich jedna mater mala, len tvárami sa na seba nepodobali.

“Vojaci, je pred vami ťažká a náročná úloha. Potrebujem, aby ste zo susedného kniežatstva doviedli do nášho kráľovstva uväzneného liečiteľa Dragana. Nik sa však nesmie dozvedieť, že ste ho uniesli vy, vojaci nášho kráľovstva. To by hrozila vojna, pretože ich kniežatstvo je silné, utrpeli by sme porážku napriek tomu, že oni sú len kniežatstvo a my kráľovstvo,” oznamoval im Ctiboj a so záľubou si obzeral pevné mužské telá.

“Pôjdete v prestrojení za kupcov, náhodných pocestných, tovarišov hľadajúcich prácu. Budete mať dostatok peňazí, zlata a drahokamov, aby ste kohokoľvek podplatili, a tak sa Dragana zmocnili. Na dosiahnutie tohto cieľa môžete použiť akúkoľvek zbraň, jed alebo lesť, ale Draganovi sa nesmie skriviť ani jeden vlások na hlave!”

***

K mestskej bráne prichádzal Teo a s ním dvanásť mužov a mládencov. Teo už vedel, že Dragan je uväznený. Presne platilo, že dobrá správa sa šíri rýchlo a zlá ešte rýchlejšie. Vojakom pri bráne povedali, že chcú predstúpiť pred sudcu. Vojak zatrúbil na trúbku a o chvíľu prišla vojenská patrola, ktorá ich odviedla k súdu.

Pred sudcom stál Teo a vedľa neho dvanásť nezvestných mužov a mládencov. Sudca pozeral na Tea, tá tvár mu bola povedomá. Kde tohto pekného cigána už videl. Nevedel si spomenúť.

“Doveďte Dragana!” povedal sudca. Vojaci priviedli Dragana, ten keď zbadal Tea, vykríkol.

“Môj Krásny, Teo, láska moja!” vytrhol sa vojakom, aj keď bol spútaný.

“Dragan, drahý môj! Našiel som ťa!” objal ho Teo. Obom sa z očí začali rinúť slzy. Vojaci chceli Dragana od Tea odtrhnúť, ale sudca zdvihol ruku, aby ich nechali tak. Po chvíli ale povedal rozhodne:

“Dobre, zvítali ste sa, ak sa ukáže Draganova nevina, môžete sa objímať, koľko chcete.”

Chlapci neradi, ale predsa sudcu poslúchli. Dragan sa vrátil medzi vojakov, ktorí ho chytili za ramená i za lakte, aby sa už nemohol pohnúť z miesta pre súdených. Teo sa vrátil k bývalým nezvestným chlapom a mládencom.

“Dragan, poznáš týchto mužov a mládencov?” pozrel na Dragana.

“Áno, pán sudca, poznám,” pokorne povedal Dragan.

“Vy, muži a mládenci, poznáte liečiteľa Dragana?” obrátil sa na už nájdených nezvestných.

“Poznáme!” odpovedali ako jeden.

“Dobrovoľne ste sa podvolili hrám a obcovaniu s Draganom?”

“Dobrovoľne,” zaznelo zborovo.

“Máte niekto zášť za to, že ste sa premenili na kameň?”

“Nemáme!” znova sa zhodli.

“V prípade týchto dvanástich nezvestných mužov a mládencov si, Dragan, nevinný. Ostáva však ešte ďalší tucet stratených. Kým sa nenájdu do posledného, musíš, Dragan, ešte ostať vo väzení. Ako nahradíš ich čas, že boli premenení na kameň, nad tým budem musieť pouvažovať. Nebude to jednoduché. Aj vám možno niečo príde na um, ako by to Dragan odčinil,” priznal sudca, že nevie nájsť adekvátnu náhradu za skamenenie.

Muži a mládenci sa začali radiť medzi sebou, čo by za dobu, ktorú strávili ako kameň, požadovali.

“Pán sudca, aj vy muži a mládenci, viem, ako by si to mohol Dragan odčiniť,” prerušil ich Teo.

“Tak hovor, mládenec!” sudca stále uvažoval, kde len tú peknú tvár videl. Dragan si všimol, že sudca a Teo majú rovnaké oči. Zvláštne, pomyslel si. Zvláštne, tie oči sú celkom rovnaké, aj keď jedny sú žiaľ slepé.

“Prvú časť náhrady som za Dragana urobil ja, jeho milý. Ja som ich vrúcnym objatím z kameňa vyslobodil a druhú časť náhrady by vykonal Dragan, že by ich do konca svojho alebo ich života bez nároku na odmenu liečil. Čo poviete?” Mládenci a muži súhlasne prikyvovali, Dragan sa na Tea usmial. Naozaj skvelý nápad, pomyslel si.

“Som sudcom pomaly dvadsať rokov, urobil som veľa nezvyčajných rozhodnutí a rozsudkov, ale takéto dobré a akurátne rozhodnutie sa mi málokedy podarilo. Výborne, mládenec, si veľmi rozumný a spravodlivý. Vraví sa, že spravodlivosť má byť slepá…”

“Ja som slepý, pán sudca,” priznal Teo.

“Tak tvoje múdre rozhodnutie ti slúži ešte viac ku cti,” chválil ho.

“Vy, muži a mládenci, môžete odísť, vojaci, nechajte ma chvíľu s Draganom a jeho milým osamote. Keď bude treba, zavolám vás,” rozhodol sudca. V sieni ostal len on, uväznený Dragan a záchranca 12-tich mužov a mládencov, Teo.

“Aby ste videli dobrú vôľu zákona, za dvanástich nájdených mužov a mládencov vám umožním, aby ste 12 dní boli spolu. Za každého dostanete deň. Potom bude treba nájsť a zachrániť aj ten druhý tucet, potom bude tvoj drahý voľný. Najprv som vás chcel nechať vo väzení, ale ponúkam vám svoj dom. Som bezdetný vdovec a vo vašej spoločnosti mi bude veselšie,” oznámil im sudca svoje rozhodnutie, z ktorého boli obaja nadšení.

“Ďakujeme ti, pán sudca,” poďakovali.

“Povedz, Teo, kto si, kto sú tvoji rodičia?” pozeral na tú povedomú tvár.

“Pán sudca, ja som sirota. Okrem Dragana na svete nemám nikoho. Moja mamka bola cigánka z rodu kotlárov a môj otec bol vyslúžilý vojak…”

“Tvoja mama sa volá Zuna? Čo sa jej stalo?” pýtal sa sudca. Teo ostal prekvapený, odkiaľ sudca pozná meno jeho matky.

“Ponorila sa do rieky a už sa nikdy nevynorila. Utopila sa. Odvtedy som sirota,” vzdychol Teo pri spomienke na svoje detstvo.

“Nie si sirota, Teo, ja som tvoj otec, vojak Teodor,” roztvoril náruč sudca. Teo k nemu pristúpil. Sudca ho objal. Po lícach sudcu aj Tea sa kotúľali slzy. Pri tom dojímavom obraze zvlhli aj oči Dragana.

***

Sudca si vyžiadal audienciu u kniežaťa a oznámil mu, ako prekvapivo pokročilo vyšetrovanie záhadných zmiznutí, a aj o tom, ako našiel syna, o ktorom nevedel, že ho má. Knieža sa potešil, že záhade prišli na koreň. Mal radosť, že jeho obľúbený úradník, sudca Teodor, našiel svojho potomka. Prejavil želanie, že by chcel mládencov spoznať. Trval zároveň na tom, že počas dvanástich dní, kedy bude v jeho dome väznený Dragan spolu aj s Teom, musia jeho dom strážiť vojaci. Sudca nerozumel jeho rozhodnutiu, ale neprotestoval. Knieža dostal hlásenie, že zo susedného kráľovstva pred pár dňami prišlo niekoľko kupcov a tovarišov. Podľa strážcov hraníc je celkom možné, že to nie sú praví kupci a tovariši, ale prezlečení vojaci.

Sudca zobral mládencov k sebe do domu. Ponúkol im izbu, kde býval so svojou nebohou manželkou. Od jej smrti spáva vo svojej izbe, kde zvykne pracovať a má tam veľa kníh. Z neďalekého hostinca dal doniesť pečenú hus, lokše, dusenú kapustu, koláče a krčah dobrého vína.

Sudca sa predviedol ako skvelý hostiteľ. Porozprával im, ako po prepadnutí doviedli zbojníkov pred knieža. Starý sudca bol veľmi chorý, ležal už na smrteľnej posteli. Vtedy sa nás mladý knieža spýtal, aký trest by sme im navrhli. Každý z nás, vyslúžilých vojakov, mal nejaký nápad. Ja som navrhol, aby za trest dohliadali na trhu, aby nik nekradol, aby v krčmách neboli bitky. Toto mali za trest robiť tri roky. Za každú krádež a bitku sa im trest predĺži o mesiac. Moji spolubojovníci navrhovali žalár, bičovanie, škripec. Kniežaťu sa páčil môj trest. Ponúkol mi miesto sudcu. Po 4 rokoch sa zo zbojníkov stali slušní a čestní ľudia. Dnes sú to vážení občania v tomto meste. Z bývalých kmínov a naničhodníkov sa stali slušní ľudia, ktorých bola v kniežatstve drvivá väčšina. Milovali svoju krajinu aj svojho panovníka, lebo vedeli, že je spravodlivý.

Všetci traja sa z chuti najedli. Sudca videl, ako túžobne sa Teo s Draganom snažia nenápadne dotýkať aspoň rukami. Sudca zívol. Povedal im, že je unavený. Navrhol im, nech si zoberú zvyšok nedopitého džbánu a víno dopijú. Ukázal im, kde sa môžu poumývať. Objal novoobjaveného syna i zatiaľ uväzneného Dragana a poprial im dobrú noc.

Mládenci si zohriali vodu, naplnili veľkú kaďu, v ktorej sa spolu vykúpali. Zmyli tak z Dragana pach väzenskej cely a z Tea dlhú cestu. Už v kadi sa Dragan dvakrát zmenil na draka. A v premenách pokračovali aj v sudcovej manželskej posteli. Zaspali až tesne nad ránom. Spali dlho, keď sa zobudili, v kuchyni počuli šramot. Išli tam. Gazdiná tam práve dokončievala obed. Opýtala sa ich, či si dajú raňajky alebo chvíľu počkajú na pána sudcu, ktorý príde na obed. Chlapci povedali, že počkajú, stačí im len čaj alebo pohár mlieka.

Keď sa napili, chceli ísť poriadiť miestnosť, kde sa včera večer kúpali. Gazdiná sa usmiala, že nemusia nič riadiť, vraj to už dala do poriadku.

“Vyzeralo to tam, ako by sa tam čerti ženili,” pozrela sa na chlapcov, tí sa na seba len pozreli a figliarsky sa usmiali. Ponúkli sa, že gazdinej pomôžu s obedom. Povedala im, že ak chcú, môžu ošklbať bažanty, ktoré chce pripraviť zajtra na obed. Chlapci sa pustili do práce. Šklbali vtáky a Teo vyzvedal, ako ich chce pripraviť. Gazdiná na prípravu týchto divých operencov poznala len jeden recept. Pečené zo slaninkou. Teo sa ponúkol, že ak chce, môže ich urobiť on, ako protislužbu za to, že obriadila miestnosť po ich divokom kúpaní. Gazdiná súhlasila, vraj teda ona môže upiecť štedrák – koláč so siedmymi plnkami. Pán sudca ho má veľmi rád, len je s ním veľa roboty.

Gazdiná zjojkla. Zabolelo ju k krížoch. Dragan sa jej ponúkol, že jej pomôže od bolesti. Uložil gazdinú na lavicu a pomasíroval jej chrbát. Gazdiná si pochvaľovala, že má zázračné ruky. Hneď sa jej uľavilo. Dragan sa jej spýtal, či má také a také bylinky. Gazdiná ich priniesla. Dragan jej sľúbil pripraviť tinktúru, ktorá jej na boľavý chrbát pomôže.

Sudca prišiel domov. Spoločne sa naobedovali. Počas obeda hovoril o zamotanom prípade, ktorý práve rieši. Nevie, ako rozhodnúť, aký výrok vyrieknuť, aký trest dať vinníkovi a akú náhradu poškodenému. Teo okamžite reagoval a prišiel s jednoduchým nápadom, ale spravodlivým. Čím viac sudca spoznával svojho slepého syna, tým viac v ňom videl seba samého.

Výzorom to bol na prvý pohľad cigán, ale jeho oči…, to boli oči sudcu, prenikavé, keď bolo treba, vedeli preniknúť pod kožu. Vedeli byť aj spravodlivé a súcitné a radi sa umývali v slzách, keď ich nikto nevidel.

Obdivoval, ako statočne sa Teo so slepotou vyrovnal. Ako rýchlo sa dokázal v novom prostredí zorientovať a presne si pamätať, kde čo je. Napríklad sudca prišiel na obed a pri odchode hľadal svoju paličku. Teo mu povedal, nech sa pozrie na stoličku napravo od neho. A naozaj, palička bola tam.

“To je neuveriteľné, môj pozorný nevidomý syn mi musí povedať, kam si ja, neporiadnik starý, odkladám veci,” pobozkal syna na čelo.

“Otecko, budem ti robiť ochotne sluhu, a čiapku budeš mať padnutú pri kresle vedľa dverí. Keď si si vyzliekal mentieku, počul som ju šuchnúť na zem,” usmial sa Teo.

“Ty si počul padnúť na zem kožušinovú čiapku?” divil sa sudca.

“Náš Teo má uši ostrejšie ako vlk,” chválil ho Dragan.

“On počuje prichádzať aj moju myšlienku, ktorá mi ešte ani nestihla napadnúť,” usmial sa a pobozkal Tea.

“Dragan, prosím ťa, nepreháňaj,” skromne sa bránil Teo.

“Syn môj, aj ja žasnem nad tvojím bleskovým úsudkom a ostrovtipom. Rozmýšľaš tak spravodlivo a rozvážne, že aj ja, starý sudca, sa mám čo od teba učiť.”

Prišiel deň audiencie u kniežaťa. Sudca kúpil obom mládencom nový odev. Vyzerali ako skutoční páni, keď nasadali do koča. Veľkosťou hradu boli mládenci ohúrení. Dragan jeho majestátnosť vnímal očami, Teo počul, ako dlho k nim putoval odraz zvuku ich krokov. Dotykom cítil precízne opracovaný hladký kameň. Dlhou chodbou prišli do veľkej miestnosti, kde sa konala audiencia.

Sudca predstavil kniežaťu svojho syna Tea a jeho priateľa a lásku Dragana, ktorý stále čelil obvineniu zo zmiznutia tuctu mládencov a mužov. Knieža Prokop VII. bol sivovlasý muž, o pár rokov starší ako sudca. Mal tmavé prívetivé oči, výrazný nos a ústa, ktoré nemali problém vytvoriť na tvári úsmev.

Knieža s nimi hovoril otvorene, priamo. Zaujímal sa, ako sa mládenci spoznali, čo spolu zažili, ako sa Teovi podarilo odkliať dvanásť Draganových náhodných lások. Priznal sa, že aj on zažil lásku s mužom. Mal priateľa, s ktorým spolu vyrastal. Keď dospievali, pocítili k sebe ešte väčšiu náklonnosť. Zažili spolu veľa krásnych chvíľ. Jednou z povinností kniežaťa bolo však aj zachovanie rodu. Knieža sa musel oženiť. Jeho priateľ odišiel z krajiny. Spravil to, aby budúca kňažná nežiarlila a knieža nemal potrebu a nutkanie kňažnú s ním podvádzať. Žiaľ, ich manželstvo ostalo bezdetné. A kňažná pred nedávnom umrela, tak isto ako sudcova manželka.

Sudca chválil svojho syna, ako vie krásne maľovať. Maľuje to, čo vidí svojim vnútorným zrakom. Knieža to veľmi zaujalo a rád by sa na tie obrazy pozrel.

“Žiaľ, tie ostali v dome môjho otca,” ospravedlňoval sa Teo.

“Neostali, prepáč, Teo, ja som ich so sebou zobral. Vedel som, že naše knieža bude mať záujem vidieť tvoje mimoriadne schopnosti.” Sudca zatlieskal a povedal sluhovi, aby z koča priniesol to, čo je v plátennom vreci pod sedadlami. Po chvíli sa sluha vrátil a sudca s úctou vyberal plátna, ktoré namaľoval jeho nevidomý syn. Portréty vytvorené len pomocou vnútorného zraku. Knieža sa zachádzal údivom. Keď Dragan prezradil, ktorý portrét Teo videl svojim vnútrom ako jeho a ktorý ako seba, tak knieža len neveriacky krútil hlavou. Pod chvíľou pozeral na jeden portrét, na druhý, potom na mládencov a znova na obrazy.

Sluha prišiel oznámiť, že občerstvenie pre audienciu je pripravené. Knieža ich pozval do vedľajšej miestnosti, kde bol prestretý stôl. Na ňom všelijaké pochúťky. Zapíjali to opojným červeným vínom.

“Teo, myslíš si, že by si vedel namaľovať aj môj portrét?” opýtal sa knieža.

“Výsosť, poznám ťa veľmi krátko, aby som sa podujal na takú zodpovednú prácu,” skromne sa uklonil Teo.

“Milý Teo, aj keď tvoje oči nevidia, ja v nich cítim bystrý a vnímavý pohľad. Prijmi pozvanie pobudnúť na mojom hrade aj so svojim priateľom Draganom. Môžete byť v mojej spoločnosti od rána do večera. Popri mojich povinnostiach sa môžeme zhovárať. Keď usúdiš, že si ma dostatočne spoznal, pustíš sa do maľovania. Čo si o tom myslíš, sudca Teodor?” opýtal sa ho, či súhlasí.

Sudca bol na jednej strane poctený, akú ponuku dostal jeho syn, na druhej strane bolo jeho sudcovské rozhodnutie, že Dragan dostal len dvanásť dní na to, aby mohol byť s Teom. Potom by sa mal podľa jeho výroku vrátiť späť do väzenia. Knieža sa spýtal, či v je kniežatstve niečo, čo stojí nad zákonom, nad rozhodnutím súdu. Sudca prikývol, že stojí, a to je rozhodnutie, ktoré urobí kniežací majestát.

Knieža dal zavolať pisára a nadiktoval mu rozhodnutie. Zo svojej moci zmenil obmedzenie slobody Dragana, kým sa nenájde všetkých 24 nezvestných, miesto väzenia za kniežací hrad. A trest mu rozšíril na to, že bude poslušne pomáhať Teovi pri maľovaní obrazu. Pisár dopísal listinu.

Knieža ju podpísal. Strážca pečate doniesol pečať. Na listinu naliali vosk a odtlačili doňho znak kniežacieho majestátu a podal ju sudcovi.

Chlapci sa rozlúčili so sudcom, ktorý posmutnel. S chlapcami mu bolo v pustom dome veselo. Nepociťoval samotu.

Teo s Draganom dostali krásnu veľkú komnatu, kde bola veľká posteľ s nebesami. Sudca im poslal po sluhovi ešte v ten večer ich pár vecí, ktoré ostali v jeho dome. Do rána sa Dragan štyrikrát zmenil na draka. Chlapci sa umyli, chceli si obliecť svoje veci, ale sluhovia im povedali, že si majú obliecť to, čo im priniesli. Podali im košele z hodvábu, hodvábne pančuchy, kabátce. Mládenci mali pančuchy na nohách prvý raz, bol to pre nich nezvyk, ako obopínali ich pekne tvarované nohy a hore prezrádzali, že ich sokolíky sú z pohľadu na seba, v tomto pre nich novom a nezvyčajnom odeve, vzrušené.

Sluhovia im oznámili, že o chvíľu pôjdu do jedálne, kde sa spolu s kniežaťom naraňajkujú. Dragan nezaprel svoj kráľovský pôvod. Prikázal sluhom:

“Teraz nás nechajte samých, potrebujeme sa vážne porozprávať. Keď nastane čas raňajok, príďte nás zavolať. Trikrát klopať a vstúpiť, až keď vám povieme – slobodno!”

Sluhovia sa uklonili a opustili ich komnatu. Dragan okamžite chytil Tea za vzdúvajúceho sa sokolíka v pančuchách. Teo len vzdychol. Cítil, ako mu Draganova ruka žiadostivo masíruje jeho dravca a aj vajká, na ktorých sedel.

Dragan mu ho vyslobodil z pančúch a vložil si ho do úst. Teo ho tlačil k posteli. Tam sa obaja položili vedľa seba tak, aby hlavy mali pri svojich rozkrokoch. Vášnivo sa ústami zmocňovali jeden druhého.

K stolu prišli takmer naraz s kniežaťom, uklonili sa mu, a keď im kývol, zasadli aj oni k stolu. Dopriali si všakovaké lahôdky. Rôzne paštéčky, nakladané ryby, rôzne druhy zeleniny. Chrumkavé pečivo. Výborný čaj z exotických bylín. Po raňajkách mal knieža stretnutia s rôznymi ministrami, povedal mládencom, že pod podmienkou mlčanlivosti sa ich môžu zúčastniť.

“Neboj sa, knieža, budeme ticho ako pena,” povedal Teo.

“Milý Teo, mlčanlivosťou som myslel to, že nebudete nikomu hovoriť o tom, čo budete počuť. Naopak, váš názor ma zaujíma,” vysvetlil knieža, ako to myslel.

Ako prvé knieža a minister pre obživu riešili nedostatok obilia po neúrode a povodniach. Teo hneď dostal nápad.

“Dajte vymlátiť seno. V pokosenej tráve sa nachádza veľké množstvo lahodných a výživných semien. Tie sa môžu pomlieť a pridávať do múky z obilia.“ Vyskúšali to. Pečivo a chlebík z takejto múky bol dokonca lahodnejší ako len z čistej pšenice. Čo chvíľa si získal obľubu. O takúto múku prejavili záujem aj susedné krajiny, lebo chýr o skvelom chlebíku sa rýchlo šíril. Po krátkom čase kniežatstvo menilo vrece trávových semien za 5 aj 10 vriec obilia. Pri ďalších problémoch a starostiach s nápadom prišiel aj Dragan.

Veľa ľudí v krajine trpelo rôznymi chorobami. Dragan navrhol, aby pozornosť nevenovali len chorým, ale aj zdravým. Aby jedli veľa ovocia, zeleniny, pili bylinkové čaje a sladili ich medom. Dragan odporučil aj tie správne byliny, ktoré majú ľudia používať. A naozaj, chorí sa liečili a noví maródi nepribúdali.

Teo s Draganom za zúčastňovali aj audiencii. Každý večer za nimi prišiel sudca. Knieža ho vždy pozval na večeru. Keď sudca hovoril o tom, čo riešili na súde, Teo za každým prišiel so zaujímavým nápadom trestu. Knieža si mládencov obľúbil. Najradšej by Draganovi udelil milosť. Sudca mu medzi štyrmi očami povedal, že môže tak urobiť, má na to právo, ale v obyvateľoch kniežatstva by to mohlo spôsobiť aj nevôľu. Každý skutočný zločinec, o ktorého nikdy nebola núdza, by sa tiež dožadoval kniežacej milosti. Naviac pre sudcu bolo dôležité, aby sa dokázala celková Draganova nevina. Aby sa našiel aj ďalší tucet nezvestných chlapov a mládencov.

Po týždni Teo povedal, že by sa už do portrétu kniežaťa pustil. Začali vyberať plátna, na ktoré by maľoval. Všetko sa mu zdalo malé. Začali s plátnom lakeť na šírku a dva na výšku. Keď doniesli najväčšie plátno, desať lakťov dlhé a päť vysoké, a aj na to, čo videl Teo svojím vnútorným zrakom, bolo malé, knieža dostal nápad. Zaviedol ho do vynovenej trónnej miestnosti, kde spravili novú podlahu z krásneho mramoru a všetky steny boli omietnuté jemnou kriedovou omietkou. Previedol Tea popri najdlhšej stene, ten prikývol.

“Sem, knieža, dokážem vtesnať všetko to, ako ťa vidí môj vnútorný zrak,” povedal Teo. Hneď a zaraz sa s Draganom pustili do prípravy farieb, ktorých bolo treba na obraz kniežaťa neúrekom.

***

Princ Ctiboj oblečený celý v žltom sedel na tróne obklopený svojimi žiadanými pážatami a mládencami s penismi rôznych veľkostí a tvarov. Či už malé šikovné čuráčiky akurát do dlane. Také, ktoré sa celé aj s guľkami zmestia do úst ako rybka. Také, ktoré vniknú do riťky bez toho, aby hostiteľ pocítil väčšiu bolesť a dokážu v nej skákať ako neposedná žabka. Alebo nejaké väčšie, pevnejšie a hrubšie, ktoré do dlane neskryješ. Máš čo robiť, aby si takého bimbíša na polovicu dostal do úst. Ak ho chceš celého, musíš poriadne otvoriť ústa a potom ti žaluďom šteklí mandle.

Boli tam kohútiky bez hrebienka s odrezanou predkožkou s pevnými, do fialova sfarbenými žaluďmi. Bambusy obrastené blonďavým ochlpením až po čierne džungle. Ako turecké šable ohnuté dohora, ktoré si cítil až v krku, keď návštevník vrazil svoju zbraň medzi dve polovičky. Naopak zahnuté kosáky smerom dole, ktoré šteklili uzlík nervov vo vnútri toho, do koho kosák vnikol.

A bol tu aj jeden, doslova a do písmena, obor – kokotisko. Vyrastal z tmavého tela mladého murína, ktorý bol odetý len v kovových krúžkoch a cez plecia mal striebornou sponou upevnenú kožu geparda. Mal takého obra, ktorého by mu závidel aj plemenný žrebec. Mohol si ho chytiť vedľa seba do dvoch dlaní a ostával ešte kus, ktorý by bežný mladík, ale aj dievčina, považovali za skvelý nástroj lásky. Riťku tomuto čiernemu démonovi otrčili len tí najodvážnejší mládenci. Odmenou im bola za to nesmierna rozkoš a aj to, že do druhého dňa chodili z nohami tak doširoka, že ledva vedeli prejsť dverami.

Pred princa predstúpil jeden z vojakov, ktorý odišiel do kniežatstva, aby doviedli princovi ryšavého mládenca Dragana.

“Aké správy mi nesieš?” pýtal sa zvedavo princ.

“Nie dobré, osvietený princ Ctiboj. Tvojho Dragana teraz väznia priamo v hrade u kniežaťa. Je tam spolu s mladým cigánom, ktorý je obdarený mimoriadnym darom. Hoci je slepý, dokáže maľovať podľa svojho vnútorného zraku,” oznamoval vojak v prestrojení.

“Nezaujíma ma nejaký špinavý slepý cigán, ale Dragan!” rozhneval sa Ctiboj. Od zlosti tak šibol rukavicou, ktorú držal v ruke, jedno páža po chvoste stojacom ako oltárna svieca, že mladíček zavil ako vlk a schúlil sa k zemi. Druhé páža sa priklonilo k princovi a čosi mu pošeplo.

Princ mu chytil do dlane obe guľky.

“Dobrý nápad…,“ uznal princ a obrátil sa na vojaka.

“Prestroj sa za obchodníka s otrokmi a pokús sa vykúpiť všetkých trestancov, medzi nimi aj Dragana, že ich kupuješ, aby si ich predal na galeje. Doneste dvadsať mešcov zlatých dukátov.”

Vojak sa uklonil. Princ sa pozrel na páža, ktoré prišlo so skvelým nápadom. Usmial sa naň. Úsmev sa mu stratil tak náhle ako sa mu objavil. Zovrel mu guľky tak silno, že páža zajačalo bolesťou.

“Ty si ma neželaj, ak sa tvoj plán nepodarí, tak ti vymasírujem gule, že budeš striekať syrové nite!” Princ natiahol ruku a chytil murína. Pritiahol ho k sebe zadkom a surovo si ho narazil na svoj kráľovský majestát. Teda princ to za majestát považoval. Murín vykríkol bolesťou. Princ chytil pevný, ako eben čierny a lesklý zadok a surovo ho začal preťahovať. Čiernu postavu si narážal až po samý koreň. Murín od bolesti skučal, vykrikoval a jojkal. Zdesené pážatá pozerali na tvár skrivenú bolesťou. Pod chvíľou sa objavili, ako alabaster biele, zuby murína. Jeho obor lietal vzduchom ako kyjak, občas udrel ním aj princa po nohách.

Keď videl, ako pážatá a mládenci trpia spolu s ním, ako hroznú bolesť mu princ spôsobuje, murín sa usmial a žmurkol na nich. Keď všetci pochopili, že je to len hra, boli spokojnejší. Ako princ nepočul výkriky ebenového mládenca, pritvrdil a on so širokým úsmevom doprial princovi počuť to, čo očakával. Pážatá a mládenci s hraným zdesením sledovali túto scénu “krutého” znásilnenia.