Královské koláčky / Kráľovské koláčiky 3.

Jindřich zaťukal na dvířka malé chaloupky, ve které se svítilo. Otevřela drobná stařenka, jíž se při pohledu na mladíka rozzářily oči.

„Jindro,“ oslovila ho s úsměvem.

Poznal ji na první pohled. „Chůvo moje milovaná.“ Vklouzl jí do náručí, přitiskl k sobě a zavřel oči, z nichž se mu vykoulely dvě osamělé slzy.

„Pojďte dál, ať vás nikdo nevidí. Nepotkali jste nikoho, když jste sem šli?“

„No ano, kancléře, ale poslal jsem ho do kuchyně… Chůvo, tohle je Ondřej, můj…,“ zarazil se. Čím vlastně pro něj Ondřej byl?

„Já vím, já vím, tvůj milovaný…,“ zakývala vědoucně hlavou.

„Ale to ne… tak to není…,“ blekotal princ, „on je můj sluha.“

„Dobrá, dobrá, sám jednou poznáš, ale teď pojď ke světlu, ať si tě mohu pořádně prohlédnout. Vyrostl jsi, zmužněl, ale také ti na dlouhou dobu ti tři proradní rádcové vzali zdravý rozum a uvažování. Ještě, že ti Bůh seslal tohoto mladíka, aby ti otevřel oči. Už jsem se na to nemohla dívat…“

„Ty myslíš, že rádcové nejsou ti praví, kteří by měli otci radit?“

„Jistěže ne, však už jsi to sám pochopil. Jindřichu, dávej na sebe pozor a dávej pozor i na toho chlapce, věř, že to není jen obyčejný kluk, který pase krávy…“

„Nerozumím…“

„Jednou pochopíš, ale teď už běžte, kdyby vás u mě našli, nemuselo by to dopadnout dobře.“

S těmito slovy je postrčila ke dveřím a do rukou jim oběma vložila koláčky.

„A pamatuj, Jindřichu, u mě máš dveře vždycky otevřeny.“

Ondrej sa naposledy prekvapene otočil na drobnú starenku. Bol prekvapený, toto…, nečakal. Ona ho spoznala, bezpochyby, a nechala ich ďalej žiť ich životy. Nepovedala Henrichovi, ako sa veci majú. Verila Ondrejovi, aj keď ho nepoznala. Bola zvláštna…

Všimol si úsmev, ktorý sa jej objavil na perách, a tak sa usmial tiež. Áno, bola zvláštna, on však mohol len dúfať, že až všetko vyjde najavo, bude sa s ním Henrich ochotný ešte vôbec porozprávať. Nevedel, či by s ním bol, alebo nebol šťastný. Nevedel, ako dlho by trvalo, než by si prial nikdy si ho nevziať. Prial si ale skúsiť to, prial si, aby sa do neho Henrich zamiloval, pretože… Prečo?

Zatriasol hlavou, aby hlúpe myšlienky odohnal, a takmer automaticky sa zadíval do princovej tváre. Vonku sa už zotmelo a hoci bolo šero, mohol si všimnúť Henrichových ostrých rysov, jemnú bledú pleť a červené pery, mohol si všimnúť každú nedokonalosť, ktorá ho robila dokonalým. Bol tak krásny, oveľa viac, než keď ho brunet videl na tom obraze, vtedy sa do jeho podoby zamiloval a teraz, keď naňho pozeral, nedokázal povedať, čo cíti. Mal chuť chytiť ho za ruku a bežať s ním šantiť v snehu, akoby boli deti, alebo utekať, hrať sa a hneď potom odpočívať v spoločnom objatí. Ležať a nič nehovoriť, hovoriť úplne o všetkom, v ten moment dovolil všetkým citom a pocitom, ktoré mal vo svojom vnútri, aby sa prihlásili  o slovo a on zrazu chcel všetko a nič zároveň, pozeral na neho a prial si ho nikdy nestratiť.

Opatrne čiernovláska chytil za ruku a preplietol si s ním prsty. Zaregistroval, že sa naňho prekvapene pozrel. Sám mal však pohľad uprený kamsi do zeme a možno, celkom máličko, sa aj červenal. Netušil prečo, už s Henrichom robil oveľa intímnejšie veci, po všetkých tých myšlienkach sa mu ale zdalo ako šialene krásne.

Nevedel si predstaviť, čo príde, pokiaľ ho Henrich raz zavrhne. Nevedel si predstaviť všetky tie pocity, ktoré by ho týrali, keby s ním Henrich po zistení, kým skutočne je, odmietol ďalej hovoriť. Možno, že si prial, aby sa do neho čiernovlások zamiloval, pretože o neho tak zúfalo nechcel prísť. Čo to ale znamenalo?

Videl, že sa blížia k zámku. Zastavil sa preto, jemne k sebe princa otáčal, pomaly, akoby čakal, že mu ujde, a objal ho okolo pása. Ešte sa nechcel vrátiť, chcel využiť, že ich nikto nestrážil a nekontroloval. Chcel pozorovať hviezdy plávajúce po búrkových očiach ako po hladine pokojného oceánu. Chcel ho pobozkať. A preto sa sklonil a jemne spojil ich pery, na dlhú a zároveň krátku dobu, nedokázal určiť, ako dlho sa skutočne bozkávali. Vedel len, že sa mu točila hlava a v srdci aj bruchu cítil tisíce emócií.

„Som rád, že si si toho princa nevzal, Henrich,“ zašepkal potom, ako ho znova jemne pobozkal a natlačil na seba. Mohol cítiť jeho nezameniteľnú vôňu a s ňou všetky emócie, mohol cítiť, ako mu búši srdce, v krku mal hrču, ale takým zvláštne pekným spôsobom.

„Myslíš…“

Nebol si veľmi istý, čo presne chce povedať, keď jeho hlas znova prerezal tmu. Alebo naopak bol až veľmi…

„Myslíš, že by som za tebou po večeri zase mohol prísť?“

Princ se jen jemně pousmál. Bylo tak příjemné se držet za ruku s někým, kdo se před ním neplazí, kdo ho nekomanduje a neříká, co by měl nebo naopak neměl dělat. Cítil se svobodný, jako by mu najednou patřil celý svět, všechny ty zlaté mříže, za kterými se ještě nedávno cítil tolik v bezpečí, najednou padly, a on měl dojem, že by snad mohl i vzlétnout.

Na malinkou chvíli zapomněl, že je princ s povinnostmi a že jej za zdobenými dveřmi, přes něž za malou chvíli přejdou, budu čekat ti, kteří ho dusí a tahají dolů do propasti. Měl by se jim postavit… A jednou to udělá, teď však může rebelovat jen za jejich zády. „Ano, mohl, rád tě uvidím. Jen si dej pozor, ať tě nikdo nevidí. Mám dojem, že jsme teď dost sledováni, a já bych tě nerad ohrozil.“

Přitáhl si jej do náručí a lehce otřel své ledové rty o jeho, překvapivě horké a vláčné, jako by venku ani nemrzlo.

„Běž napřed, nemůžeme přijít do zámku společně, a po večeři, až budeš mít hotovo v kuchyni, přijď. Budu tě čekat.“

Na tie slová sa Ondrej rozpustilo zazubil, naposledy svojho princa pobozkal kamsi na tvár a odišiel do zámku v ústrety povinnostiam, ktoré ho ešte čakali. Chvalabohu nestretol nikoho z radcov ani im podobných. Dokonca ani v kuchyni nezazrel nikoho známeho. Všetci sa venovali svojej práci a jeden vandrák sa im zdal byť úplne ukradnutý. To bolo dobre.

V jednej z poličiek, na ktorej bol s kuchárkou dohodnutý, našiel svoju porciu večere, a tak sa do nej hladný pustil. Viac ako jedlo ale opäť vnímal svoje myšlienky a pocity. Cítil sa podivne ľahký, akoby ho neťažilo vôbec nič. Už by sa mal vrátiť do svojho kráľovstva, keď ho spoznala opatrovateľka, mohol aj ktokoľvek ďalší. Radcovia mu zrejme nepriali nič pekné a on sa rovnako nahlúplo usmieval, kedykoľvek si spomenul na nehou naplnené šedé oči, ktoré akoby sa k nemu prihovárali.

Nechcel ich opustiť, nikdy. Prial si odviesť si princa k sebe na hrad, položiť si ho do svojej postele a každý večer s ním zaspávať, každé ráno vstávať, vládnuť bok po boku a chodiť sa prechádzať do záhrad i podhradia. Prial si s ním žiť, a nie z povinnosti, nie preto, že sa mu páčil, ale pretože bol taký, aký bol…

Cesta spletitými chodbami zámku potom bola pre mladého kráľa náročnejšia, než očakával. Kedykoľvek narazil na niekoho, koho poznal, radšej zmenil smer, aby nikto nemohol spoznať, kam presne má namierené. Krúžil tak zámkom aspoň dvadsať dlhých minút, kým sa konečne dostal k vyrezávaným dverám požadovanej komnaty. Cítil, ako sa tep jeho srdca nepatrne zrýchľuje – asi to robil vždy, azda si to Ondrej všimol až posledné dni, neuveriteľne sa ale tešil, že zas zbadá princov úsmev, a už len tá predstava mu spôsobovala motýliky v bruchu. Vedel, že po pyšnom princovi, za ktorým pôvodne išiel, nezostalo ani pamiatky – toto bol Henrich, jeho Henrich. A s tou myšlienkou dvere otvoril a vošiel do izby, sadajúc si na posteľ vedľa čiernovláska, ktorého pohladil po tvári.

„Pekný večer, mein liebling,“ zazubil sa brunet. Jazyk Tretej ríše sa mu nijako významne nepáčil, skôr naopak, toto slovo ale miloval – bolo také jemné, mäkké, maznavé. Azda ako jediné.

Princ se na něj usmál a přitáhl si jej do náručí a zašeptal mu do ucha: „Hned teď mi pověz, co jsi mi řekl.“

Když Ondrej nesouhlasně zavrtěl hlavou a potutelně se usmál, Jindřich nemínil dál tolerovat jeho nehoráznosti, povalil jej na postel, sedl na něj a chytil mu ruce nad hlavou.

„Jestli mi okamžitě neřekneš, co znamenala ta cizí slova, ulechtám tě tady k smrti,“ řekl naprosto vážným a studeným hlasem, ale v očích mu tančily jiskřičky, které nikterak skrýt nedokázal. A aby ho přesvědčil, že to myslí vážně, volnou rukou mu vytáhl halenu z kalhot a hbitými prsty začal tančit na jeho žebrech.

V ten moment sa Ondrej rozosmial, až mu z očí vytryskli slzy, statočne ale mlčal, odmietajúc prezradiť význam nežného slovíčka, ktoré Henrichovi povedal. Pripadalo mu to, akoby dlhé hodiny trpel pod prstami svojho mučeníka – v skutočnosti to bolo pár mizivých sekúnd, to si ale odmietal pripustiť.

„Dosť! He-Henrich, do-osť,“ dostával zo seba medzi smiechom, ktorému sa nedalo ubrániť. Cítil, že ho jeho milý na moment nechal vydýchnuť a to využil, vytiahol ruky z jeho zovretia a natlačil ho na seba, otáčajúc sa s ním tak, že ich do seba kompletne zamotal.

„Mein liebling, darling, chéri,“ zazubil sa naňho a pobozkal ho. „Mi quierida…“

Jindřich se od něj odtáhl, nafoukl tváře a překřížil ruce. Věděl, že vypadá jako trucující dítě, ale tohle ho nikterak netrápilo. Chtěl rozumět všem těm slovům, ačkoliv tušil jejich význam. Chtěl znát nejen tato mazlivá oslovení, toužil, aby byl tolik znalý jako jeho společník. Otočil se na něj.

„Řekni mi, Ondřeji, kdo jsi? Chůva tvrdila, že nejsi obyčejný člověk. Tak kdo jsi, že znáš tolik jazyků, ovládáš dějiny i zeměpis. Jsi učitel? Nebo jsi jen tolik cestoval a sbíral znalosti po svém putování? Nic o tobě nevím…,“ povzdechl si a upřel na něj smutné světlounké oči.

Keď ich Ondrej videl, srdce sa mu zovrelo. Prial si všetko svojmu princovi povedať, prial si odhaliť svoj skutočný pôvod a nemusieť sa ďalej desiť budúcnosti. Vedel, že to raz aj tak bude musieť urobiť. V ten moment, keď ale videl dôverné iskry a videl, ako ho mal ich majiteľ rád… Nie, teraz jednoducho nemohol. Nedokázal by to, nebol pripravený prísť o neho, a tak nejako tušil, že nebude nikdy, to sa ale rozhodol odsunúť do pozadia. Len to nechcel urobiť dnes, na ničom inom nezáležalo.

„Ako mladší som veľa cestoval,“ vydýchol potom. Aspoň niečo mu o sebe povedať chcel, aspoň pár informácií. „Rodičia mali vysoké nároky a chceli, aby som bol vzdelaný, pretože oni sami boli. Strýko bol učiteľ, jeden z najlepších, a tak šlo všetko tak nejako samo… Dejiny ma zaujímali už od detstva, zemepis, matematika, čítanie a písanie. Všetko možné ma učil on, a keď som bol dosť starý, začal som cestovať po svete. Rodičia chceli, aby som sa naučil cudzie jazyky, a ja som chcel vypadnúť, čo sa podarilo. Základy som poznal už vtedy a potom… Človek sa toho priamo na mieste naučí viac, než si pôvodne myslel. Tiež ťa ich naučím a zvyšok príde sám. Až niekedy budeš stáť ďaleko na západe pri nekonečnom oceáne a počúvať tie jazyky, zvykneš si na ne skôr, než sa nazdáš,“ usmial sa povzbudivo. Vedel, že pokiaľ mu Henrich skutočne dá šancu, zoženie mu najlepších učiteľov a vezme ho práve k západným brehom kontinentu, ktoré by si isto zamiloval.

„Z tvých slov teď vím, že nejsi obyčejný člověk,“ zamyslel se Jindřich a na obličeji se mu vytvořil drobný úsměv. To by ovšem znamenalo, že by jejich případný vztah nemusel být úplně zapovězený. Nevěděl, co cítí. Možná to byla láska, možná jen touha po těle toho, který seděl vedle něj… A tou si byl jistý, toužil po něm jako po nikom předtím. Srdce mohlo být zmatené, bylo komplikované a stále si kladlo otázky, ale tělo si zpívalo svou píseň, aniž by se ptalo rozumu, jestli je to, co majiteli provádí, správné. Prohlížel si pozorně jeho tvář, na které byl ten sladký úsměv tak přirozený, byl tam stále, i když si z něj tropil šprťouchlata, dokonce i ve chvíli, kdy byl na něj princ zlý a panovačně ukazoval, že on je něco víc.

„Chci se naučit všechno, co znáš, ale nyní bych chtěl poznat taje jiného umění…,“ to už jen vydechl do jeho ucha.

Doufal, že jeho společník nebude proti, ale pojistil si svá slova drobným polibkem, a rukou, kterou neomaleně položil hnědovlasému mladíkovi do rozkroku jej opatrně pohladil. Cítil, že touha není jen z jeho strany, a tak se osmělil, a než by se snad Ondřej zmohl k protestům, rozvázal tkanici na kalhotách a vsunul ruku do hořícího, nadmíru tvrdého rozkroku.

Brunetovi z pier skĺzlo tiché zaúpenie, keď ladné štíhle prsty princa chytili jeho erekciu a jemu sa pred očami zatočil svet. Nedokázal dodať vôbec nič, ani svojmu princovi potvrdiť, či vyvrátiť jeho domnienku a ani mu oznámiť, aké zákerné toto bolo. Nechával jeho ruku tam, kde bola. Svojimi vlastnými mu zašiel raz pod košeľu a raz do nohavíc, kde stisol bledú polovicu vo svojej dlani, a zase ruky vybral. Sťahoval z Henricha košeľu, ktorú potom nešetrne odhodil kamsi na zem. Znovu ticho zastonal a konečne vybral šikovné prsty zo svojich nohavíc, nechcel, aby všetko skončilo veľmi skoro. Sám náhlivo vyzliekol vlastnú košeľu a s nahou hruďou sa natlačil na tú čiernovláskovu. Cítil, ako sa ich rozpálená pokožka dotýkala. Stožiar medzi jeho nohami, akoby sa stal ešte väčším, dlaňami mu prešiel po chrbte. Potom zašiel do vlasov, priťahujúc si princa do vášnivého bozku. Po brade mu stieklo pár zhustnutých slín, ktoré ale nevnímal. Rukou ho stále jemne ťahal za čierne pramienky a tou druhou začal šnurovať jeho nohavice, ktoré sa ale zdali ako zložitý hlavolam, a tak len prstami prešiel po zväčšujúcej sa hrči a nepatrne ju stisol cez obťažujúcu látku.

Jindřich dlouho nevydržel boj třesoucích se rukou se složitým šněrováním, mírně jej odstrčil a stejně neklidnými prsty se zbavil tkanice i kalhot.

Zadíval se do jeho touhou rozšířených očí a pousmál se. Stáli tam vedle sebe jen ve spodním prádle.

Princ zamrkal, když si uvědomil, že do komnaty může kdykoli kdokoli vejít.

Klíč… někde ho určitě měl. Věděl, že si ho schovával, ale nikdy ho nepotřeboval. Nahoře na vyřezávané vysoké komodě.

Přešel k ní, ale už v tu chvíli věděl, že tam nedosáhne. Ale jeho společník by mohl.

„Klíč. Je tam nahoře, pomoz mi, prosím.“

Keď si Ondrej všimol zlý pohľad, ktorý čiernovlások venoval príliš vysokej skrini, musel sa usmiať. Bol roztomilý, to sa nedalo poprieť. Vražedný, ale roztomilý. Nevylučovalo sa to. A tiež čertovsky príťažlivý.

Pristúpil k nemu zozadu, a než stačil princ protestovať, zdvihol ho do vzduchu a nechal natiahnuť sa pre strieborný kľúč, ktorý na skrini ležal. Potom ho znovu postavil, zostával ale nalepený na jeho chrbte, bozkami mapujúc celú jeho šiju a potom aj hornú časť chrbta. Jemne mu z dlane vzal kľúč a náhlivo prešiel ku dverám, ktoré zamkol, vtláčajúc ho späť do svojho náručia. Pobozkal ho na krk, rameno a potom cez celú snehobielu ruku až na jemné dlhé prsty, od ktorých vzhliadol hore, k očiam svojho milenca, a v tej chvíli mal pocit, že tam môže zahliadnuť všetko. Celý svoj vesmír a svet, úplne všetko, čo kedy potreboval. Henrich naňho pozeral úplne inak než na začiatku, usmieval sa a v očiach mal nehu a vášeň, azda aj lásku. Ondrejovo srdce búšilo ako splašené a zároveň v sebe cítil taký zvláštny pokoj uzavretý kdesi hlboko v búrke. Telo mu horelo a jeho srdce našlo mier.

Takto chcel raz stáť – nie nahý. Oblečený, s korunou na hlave, snubným prstienkom v zamatovej krabičke a snehobielou rukou v tej svojej. Áno, o tú vtedy žiadal, veľmi dobre si to pamätal – o tú krásnu jemnú rúčku, ktorú už od samého začiatku chcel pobozkať.

Otočil ju a vtlačil svojmu princovi bozk aj do jemnej dlane, stále mu pritom pozeral do očí, na perách úsmev. Prirodzenie ho bolelo túžbou a on všetko tak naťahoval, áno, aj to v nich mohol vyčítať a sám si to uvedomoval, tentoraz ale nechcel to, čo naposledy.

Chcel sa s ním pomilovať.

To zistenie akoby ešte viac rozhorelo oheň v jeho srdci a on sa naň znovu natlačil. Bozkávajúc ho na plné pery, nepatrne ho nadvihol, aby sa aj s ním náhlivo presunul do pohodlnej postele a znovu ho tam objal. Chcel cítiť každý kúsok Henrichovho tela a chcel sa s ním milovať, chcel ho cítiť úplne všade.

V Jindřichovi se rozhořel chtíč dosud nepoznaný. Horkost, která se v něm přelévala po dotecích chtivých dlaní, se najednou všechna přesunula do jeho údu a poslední zbytek oblečení byl najednou velmi obtěžující.

Celou dobu si byl v oblasti lásky a milování neobvykle nejistý, ale najednou se před ním zjevily řádky zapovězené, jen ručně psané knihy, kterou mu na jeho žádost sehnala komorná, když se dověděla, že její princ se nikdy se zalíbením nepodívá pod širokou sukni, ale spíše ho zajímají pevné svaly a to, co se skrývá pod kalhotami sličných mládenců. Skoro už zapomněl, měl ji jen krátkou chvíli a už je to nějaký čas, ale nyní si na všechno vzpomněl. Oba už v rouše Adamově, přitisknutí k sobě se vzájemně hladili a zkoumali svá těla, když se Jindřich opět odhodlal obejmout svou drobnou rukou Ondřejův úd a jal se jej laskat, pomalu, ale láskyplně, jako by se bál, že by mu mohl ublížit. Přitom líbal rudé rty svého milence tak divoce, že se to vůbec neslučovalo s pomalým tempem laskajícím jeho penis. Přesto se mu zdálo, že Ondřej kráčí ke kýženému uvolnění rychleji, než se zdálo možné.

Jeho tiché sténání v něm vzbuzovalo čím dál tím větší divokost. Z jeho vlastního mužství vytékala předzvěst a jediná jeho myšlenka tepala v hlavě jako kameník tesající kus skály. Chtěl být v něm, toužil se s ním spojit, netušil však, jestli mu to zkušenější mladík dovolí.

Z brunetových pier ticho skĺzavalo Henrichovo meno a on pevne zovrel viečka k sebe. Bol len maličký kúsok od vytúženého uvoľnenia, a tak sa mu nebránil. Nechal drobnú rúčku ďalej láskať jeho pýchu, hladne ho pobozkal a cítil, akoby mu telo explodovalo. Vrchol ho dostihol ďaleko skôr, než očakával a on v ten moment zaťal prsty do princových ramien, vzápätí sa však na neho ale ospravedlňujúco pousmial, na malý, maličký moment sa vydýchavajúc. Ten ale čoskoro pominul a on sa znovu prisal k plným perám. Vedel, že jeho milenec sa sám ešte k vrcholu nedostal a prial si, túžil, aby až to bude, aby to bolo v jeho tele, v jeho objatí a s jeho menom na perách. Chcel ho cítiť.

Už len z tej myšlienky a za pomoci šikovných prstov, ktoré sa opäť prebojovali do jeho lona cítil, že sa znova vzrušuje, ľahol si na posteľ, priťahujúc svojho princa na seba a stehnami chytil jeho boky. Nechcel mu dovoliť utiecť a tušil, že to by jeho milenec teraz ani nedovolil.

„Henrich…,“ zastonal túžobne kamsi do jeho ucha, keď sa mu telom prehnala ďalšia vlna horúčavy. Minulý orgazmus bol takmer okamžite zabudnutý a on už po ňom zase túžil, tentoraz ale viac. Chcel ho, skutočne jeho, a to nielen kvôli tej nekonečnej túžbe, bolo to kvôli citom a pocitom, kvôli srdcu, ktoré chcelo byť s tým jeho jeden celok.

A tak mu to povedal.

„Pomiluj ma,“ zašepkal mu do ucha, rukami mapujúc celý jeho hrudník a končiac opäť na chrbte, kde jednu dlaň nechal. Prsty druhej premiestnil do jemných čiernych vlasov.

„Chcem ťa. Potrebujem ťa. Túžim po tebe, Henrich, strašne, veľmi. Mein liebling, mi quierida, pomiluj ma,“ dostal zo seba, kým ho znova roztúžene pobozkal.

Princ zalapal po dechu nejen nedostatkem vzduchu, o který ho jeho milenec obíral, ale také stále silnější vášní, jež mu svým vyznáním přivodil. Touhou se mu téměř zatmívalo před očima, ale věděl, že nesmí být netrpělivý.

Pohladil jeho penis, který byl opět v pozoru, a jemně promnul varlata. Chvíli si s nimi pohrával a tím ještě víc dráždil nejen Ondřeje, ale i sebe, a poté lehce sjel po hrázi ke zvrásněné rozetě. Lehce po ní přejel a pokoušel se vniknout dovnitř. Vchod byl úzký a pochopil, že suchým prstem se dovnitř nedostane, pokud nechce svému milenci ublížit.

Chvíli vnitřně panikařil, ale potom sebral z malého stolku, jenž stál u postele, lahvičku s léčivým olejem, který tam zůstal ještě z dob, kdy ležel v posteli s horečkami.

Pochopil, že tohle by mohlo fungovat. Nakapal pár kapek na prsty a masíroval vchod do té doby, dokud nebyl vláčný a přístupný.

Oddechl si a opatrně vsunul do útrob první prst. Obepnulo ho horko a úzko. V té chvíli odhodil všechny pochybnosti a nechal se opět strhnout lavinou vášně.

Poddajná jeskyně brzy přijala i druhý. Slastné sténání jeho milého bylo pro uši prince symfonie a on věděl, že obavy, že by mu snad ubližoval, nebyly nutné.

Jeho vlastní penis však už tepal nedočkavostí a mučivě strádal. Věděl, že už se dlouho neudrží.

Pre Ondreja boli všetky pocity, ktoré sa jeho telom prelievali z jednej strany na druhú, úplne nové, nepoznané, a on bol snáď aj vďaka predošlému orgazmu uvoľnený, necítil žiadnu bolesť. Henrich šiel na všetko pomaly, opatrne a bolo divné a zvláštne mať v sebe čosi navyše, čo tam podľa prvých pocitov rozhodne nepatrilo. Na podobnú plnosť nebol zvyknutý, po určitej chvíli sa ale z nepríjemného pocitu stali celkom príjemné, privieral oči a len si tú starostlivosť a pozornosť užíval, páčila sa mu.

Videl, ako sa jeho milenec premáha, napriek tomu však ešte malú chvíľu čakal, kým sa necítil skutočne pripravený. Vedel, ako veľmi je to dôležité.

„Už môžeš,“ vydýchol a on z neho prsty opatrne vybral. Bolo to divné, tá zvláštna plnosť akoby zrazu nebola taká zvláštna, ba naopak. Bolo divné zase na moment ležať bez nej, prázdny. Netrvalo ale dlho a jeho milenec sa presunul nad neho, v očiach mal rovnakú túžbu a vášeň, aká sa prelievala aj Ondrejovým telom. Chcel ho, strašne, veľmi. Pozeral mu do búrkových očí a veril im, veril, že mu neublíži. Že jeho princ je ten jediný, s kým chce toto skúsiť, s kým sa chce pomilovať – ​​nie vyspať, nie si zašukať, nie nič podobné, ale pomilovať sa, na základe citov, srdca, vášne…

Cítil na svojom vstupe špičku Henrichovej pýchy a telom akoby mu prešla horúčava. Bolo to tak neskutočne intímne. To všetko, ale ten moment najviac, tak dôverný. Rukami sa držal jeho ramien a pod zadok si skúsil položiť jeden z vankúšov, aby mal Henrich lepší prístup.

Napokon cítil, že sa v ňom pomaly posúva vpred. Bolelo to, to nešlo poprieť, ale nie nijak neznesiteľne, skôr to bolo nepríjemné. Bol pripravený dostatočne, snažil sa uvoľniť seba samého, dýchať, napriek tomu to ale nebolo také príjemné ako Henrichove prsty a on dúfal, že sa celý zážitok ešte vylepší.

Jindřich se celou dobu díval do očí svého milence, a když v nich uviděl bolest, chtěl to všechno vzdát. Bylo mu jasné, že to musí bolet, a on byl ten poslední, který by mu chtěl ublížit, jakkoli. Byl připravený to vzdát i za cenu svého neukojení, protože oči dívající se sice s láskou, ale zamlžené slzami bolesti, mu způsobovaly trýzeň.

Už už se chtěl od něj odtáhnout, ale Ondřej pochopil, co se mu honí v hlavě a co má v úmyslu udělat. Silou, kterou by od štíhlého hnědovláska nečekal, jej Ondřej přichytil za boky a držel jako klíště.

Princ přestal skoro dýchat a ztuhl na místě. Ondřej si jej k sobě tlačil, ale Jindřich tušil, že kdyby se nechal vést tlakem jeho rukou, ublížil by mu.

Posouval se tedy pomalu a mučivě, milimetr po milimetru, aby měl jeho milenec co nejvíce času si zvyknout.

Začal dýchat přerývavě a ztrácel soudný rozum z touhy být v něm celý. Krev se v něm bouřila a horká pokožka těla ležícího pod ním sálala a způsobovala žár i jemu.

Netušil, jak dlouho vydržel se probojovávat do vroucího nitra, když se tak však stalo, ruce, na kterých se podpíral, se mu podlomily. Sladký obličej a skelné oči měl přímo před sebou. Přitiskl se na něj a vpil se do jeho rtů divoce a nespoutaně.

Jejich těla se o sebe otírala, lesklá od potu a rozžhavená burácejícím nitrem, které z nich obou odráželo touhu.

Jindřich cítil, jak se úzké nitro stalo poddajnějším, a zkusil se pohnout. Nemohl již déle čekat. I pro něj to bylo bolestivé a přivádělo ho to k šílenství. Postupně zrychloval a nedokázal už mlčet. Tlumené sténání však nevycházelo jen z jeho úst.

Ondrej sám bol zo začiatku pripravený všetko to zvládnuť, pre Henricha – nič viac. Vedel, že by milovanie malo prestať bolieť, veľmi nádej v to, že by si to sám užil, ale nevkladal – naozaj to bolelo, len čo bola pravda. Cítil ten nepríjemný tlak po celý čas, čo do neho Henrich vstupoval, mal dojem, že sa doňho celý snáď nezmestí, nemohol ale dopustiť to v tej chvíli nedokončiť. Začali, pretože cítil, že je pre neho čiernovlások špeciálny, a to rozhodne neodplávalo, chcel pre neho podstúpiť všetko, čo mu urobí radosť, aj za cenu bolesti. Stálo mu to za to.

Jeho pery boli potom pre neho ako záchranné lano, objal svojho princa okolo krku a nechal ho preniknúť mu jazykom do úst. Sústredil sa len na tie sladké ústa a ani tak nestihol postrehnúť, kedy presne bolesť zmizla. Vedel len, že v určitú chvíľu Henrich ich bozk rozpojil, keď mu z pier skĺzol tichý ston a z Ondrejových prekvapivo tiež. Zrazu, akoby sa tlak schoval kamsi do pozadia, a rovnako, ako keď mal v sebe Henrichove prsty, bolo to príjemné, viac a viac. Držal sa ramien svojho milenca a ticho šepkal jeho meno. Po čele mu stekali drobné kropaje potu a on sa nepatrne usmieval, tak ako vždy. Vlastne to bolo pekné…

Pozeral do búrkových očí s dôverou, oddanosťou a uistením v tých svojich. Snažil sa mu svojim pohľadom odovzdať všetky pocity a ukázať, že bol v poriadku viac ako inokedy. Lenže potom sa Henrich pohol v uhle, v ktorom to do tej doby neurobil, a po tlaku a bolesti nezostalo ani pamiatky. Gúľal očami, prehol sa v chrbte a zalapal po dychu. Telom sa mu prehnalo horúco, ale nie ako vždy, toto horúco začínalo… všade. V každej bunke jeho tela sa ten pocit vytvoril a všetko to potom smerovalo do jeho erekcie, ktorá mu pulzovala, planula, zase si ju veľmi dobre uvedomil. Žiadostivosť akoby ním zalomcovala, nič také nikdy predtým nezažil!

Cítil, ako sa jeho milenec na moment zastavil, asi v strachu o jeho zdravie.

„T-tam!“ vydýchol, na polovicu ako žiadosť a na polovicu ako rozkaz, zatvárajúc oči. Tie ale znovu otvoril, keď Henrich pohyb zopakoval a jemu telom opäť prešli všetky tie emócie, zakláňal hlavu tak, že videl rám postele za sebou, lapal po dychu aj stonal a kŕčovito sa držal prestieradla pod sebou. Vedel, že keby sa držal svojho princa, ublížil by mu. Akoby mal telo v jednom ohni, túžbou sa mu zatmievalo pred očami a slasť akoby ho napĺňala viac, než koľko sa jej doňho vošlo. Mal dojem, že mu pulzujúca pýcha za moment praskne. Už iba malý kúsok zostával, vedel to.

Oba se vzpínali proti sobě, v Jindřichovi už nezbyl ani kousíček rozumu, který by ho snad znejistil, a při pohledu do slastí stažené tváře a poslechu jeho roztoužených stenů pochopil, že tělo ví, co má dělat. Že všechno, co se teď dělo, bylo správně. Nejen pro něj, pro oba dva.

Chytil si boky svého milence a už se nekontroloval, nebyl nijak něžný a věděl, že i kdyby byl, nejspíš by se to Ondřejovi tolik nelíbilo. Cítil, viděl, slyšel, všemi smysly vnímal, že se oba blíží nezadržitelně k uvolnění. Veškerá energie, která roky dřímala kdesi v něm, se hnala a tlačila ven mílovými kroky, a on cítil, že už ji dlouho nezadrží. Kdesi v koutku mysli však nechtěl zklamat toho, který mu tuto slast způsoboval.

Najednou se nitro jeho milence stáhlo a téměř uvěznilo jeho úd v pohybu. Ondřejovy ruce jej chytily za boky a nedovolily vyklouznout, ba naopak narazil si ho do sebe až po kořen, a z jeho mužství vyvěralo množství bílé mízy, stříkající až na hruď.

V té chvíli se i z Jindřicha uvolnila bouře, která poslední minuty zuřila uvnitř něj, a s prohnutými zády setrvával dlouhé sekundy přitisknutý a třesoucí se na Ondřejově těle.

Ten ho na seba natlačil ako sviatosť a nedovoľoval mu odísť, odtiahnuť sa, ba aj len z neho vystúpiť. Držal ho pri sebe a stále dookola šepkal jeho meno ako akúsi mantru. Jednu dlaň stále na jeho chrbte a tú druhú mu zamotal do vlasov, jemne ho v nich prstami hladkal a držal, vydýchaval sa z dokonalého búrlivého orgazmu, aký nikdy nezažil. Na perách sa mu usadil úsmev, ktorý nemohol zmazať azda nikto.

Konečne ho pustil, aby z neho čiernovlások mohol opatrne vystúpiť, a potom ho znova objal, uväzňujúc jeho pery v tých svojich. Jemne ich nimi láskal, nežne ich olízal a vplával svojím jazykom dovnútra. Stále sa držal spoteného tela, ktoré sa potom položilo vedľa neho, a on mal možnosť pozrieť sa do búrkových očí. Boli tak blízko, mohol vidieť úplne všetko. Plné pery, mierne napuchnuté od bozkávania, drobný nos, ostré rysy a kropaje potu, ktorými boli miestami zlepené aj jeho vlasy, každú nezrovnalosť na zamatovej koži, ktorá ju robila tak dokonalú.

Toto nebol princ, ktorého vtedy videl na obraze, to nebol princ, za ktorým prišiel. Nemohol byť. Pamätal si, aké chladné tie oči boli. Ako ho ich majiteľ odstrkoval a díval sa naňho ako z poschodia, tak neprístupne a zle. Pamätal si, ako mu prikazoval, ako mu dokazoval, že vždy bude vyššie ako Ondrej. A teraz tu zrazu ležal, usmieval sa ako nikto pred ním a jeho oči tiež, Ondrej si pripadal, akoby sa celý jeho svet a všetko, na čom si kedy zakladal, borilo. Všetko, čo cítil ako dôležité, sa stalo úplne nepodstatným. On si prial ležať tam a pozerať na svojho princa až do skonania sveta. Prial si chytiť ho a nikdy nepustiť. Jednou rukou ho objímal a vedel, že je to tak správne. Chápal, že sa čiernovlások veľmi zmenil práve kvôli nemu, a že pre neho bolo náročné tak sa otvoriť. Chápal, že sa možno bál, a že to možno bolo ťažké, a vedel, že by si nikdy neodpustil sklamať ho. Nikdy by nezvládol, keby ho nechal ísť, keby ho, až sa dozvie, kým skutočne je, pustil k vode. Vedel, že by nikdy neuniesol, keby ho Henrich nenávidel ako na samom začiatku, pretože…, pretože…

Do šľaka! Pretože ho jednoducho miloval!

Na malý moment prekvapene zažmurkal, potom sa mu ale kútiky úst roztiahli do oveľa väčšieho, láskyplného úsmevu, ktorý nedokázal vysvetliť ani skryť. Oprel si čelo o to Henrichovo a opäť ho pobozkal.

Miloval ho, bol si tým istý, a vlastne to chápal, vlastne to sám sebe nemusel nijako rozprávať alebo vysvetľovať, pretože to bolo tak pochopiteľné, rozumné, úplne jasné. Henrich bol dokonalý, bol presne tým, koho si kedy mohol priať, a on pre neho chcel byť, čím len bude chcieť, pokojne kráľom a pokojne vandrákom až do konca života.

A s tým uvedomením sa mu zároveň stiahlo srdce, keď si uvedomil, ako ľahko by sa ho mohol čiernovlások vzdať, až zistí, že mu celý čas klamal.

Objal ho pevnejšie, natlačil na seba, akoby mu chcel utiecť. Nechcel premýšľať nad tým, čo bude. Teraz ho tu mal. Teraz bol len jeho. Teraz ho mohol milovať, dokazovať mu svoju lásku, teraz ho mohol objímať a bozkávať, tak sa nechcel trápiť. Pretože kým bol s ním, mohol byť skutočne šťastný.

Jemne vzal jednu jeho drobnú dlaň do svojej a zdvihol ju, aby si ju mohol natlačiť na horúcu tvár, na moment zatvárajúc oči, potom ich ale zase otvoril.

„Henrich?“

Slová akoby sa vyslovovali samé. Všetko bolo také jednoduché a samozrejmé. Tak, ako sa to dialo, to jednoducho malo byť.

„Staneš sa mojím priateľom? Ako neoficiálne oficiálne? Tajne, ale naozaj?“ usmial sa, keď si všimol prekvapených iskier v šedých očiach, hravo sa zazubil ako dieťa a ukradol si náhlivý bozk z tých prekvapením pootvorených pier, „budeš môj chlapec?“

Najednou se v šedivých očích zaleskl smutek. Tolik by mu chtěl odpovědět ano. Vždyť to, co se právě stalo, bylo to nejintenzivnější, co za svůj mladý život zažil. Tolik pocitů, lásky, uspokojení… Byl si jistý, že to nebylo jen ukojení pudů, bylo v tom víc, byla v tom láska.

Jenže on byl následník trůnu, princ a zanedlouho bude král. Nemohl si dovolit románek s mužem, který byl bůhví odkud. Jistě, nebyl to jen obyčejný sedlák, ale zákony jeho země, jeho lid, otec – všichni po něm žádali, aby se zasnoubil s princeznou… nebo princem. Už toto byl jejich ústupek vzhledem k tomu, že sňatkem s mužem nikdy svému království nedá následníka…

Tolik ho chtěl obejmout a ujistit ho, že už navždy zůstanou spolu. Nemohl.

Co na tom, že v jeho srdci zůstane navždy jen on, že na něj nikdy nezapomene a bude na něj vzpomínat jako na jedinou lásku svého života…

Tolik litoval, že je tím, kým je. Svázaný konvencemi a vlastně ten nejméně svobodný člověk v království. I ten nejposlednější chudák si může vybrat dívku svých snů a vzít si ji.

Byl bohatý, jednou, až jeho otec odejde na pravdu boží, bude nejmocnější člověk. Měl všechno, na co si ukázal, ale láska k nepravému člověku byla zapovězena.

Nemělo cenu se trápit v tajném vztahu, později by to bolelo mnohem víc než utrpení, které zažíval teď.

Nikdy neměl připustit, aby se tak sblížili, a nyní? Bude mu muset ublížit svým odmítnutím a sám sobě tím zlomí srdce.

„Nemůžeme… Je mi to líto. Strašně moc. Musíš chápat, v jaké jsem situaci. Já… měl jsem na toto myslet dřív. Omlouvám se. Prosím, odpusť mi to. Nemůžu… nemůžu s tebou být…,“ poslední slova už zašeptal a vložil hlavu do dlaní.

V ten moment aj z červených pier Ondreja zmizol úsmev a on ich naprázdno otvoril, akoby snáď chcel niečo povedať, nedokázal ale vysloviť jedinú hlásku. Posadil sa a pokúsil sa zažmurkať zradné slzy, ktoré sa mu drali do očí, nechcel prehovoriť, pretože tušil, že až to urobí, hlas sa mu zlomí.

Cítil, akoby sa mu zastavilo srdce, bolo to, akoby naňho niekto vylial vedro ľadovej vody a všetka hlúpa hrejivá zamilovanosť bola preč. Toto prebudenie nečakal, bolo až veľmi skoro, bolo až veľmi bolestivé. Hrdlo sa mu zovrelo, cítil v ňom veľkú hrču, cez ktorú mohol hovoriť len ťažko. Videl ale, ako na neho čiernovlások na moment uprel smutné oči, musel mu niečo povedať, čokoľvek…

„Nie, to je…,“ vydýchol, v ten moment sa ale zarazil. Nebolo to v poriadku, bolelo to a pálilo a on si zúfalo prial, aby všetko bolo akokoľvek inak.

„Jedno.“

Nebolo to jedno.

„Ja…,“ chcel povedať, že to chápe, naozaj, lenže nechápal. Bol tu sám, s ním, a len kvôli nemu. Iste, rodičia už ho nedržali, ani radcovia, lenže keby mu to Henrich len na moment dovolil, mohol by ho namiesto tých všetkých ľudí držať on, nebol najsilnejší v kráľovstve, ale Henricha by nikdy v živote nepustil, nikdy by mu nedovolil zakopnúť a spadnúť.

Sám by sa pre neho hral na vandráka pokojne po celý život. Iste, mal svoje kráľovstvo a zodpovednosť. Nikdy by svojich poddaných nenechal trpieť, ale snažil by sa a nejako všetko vymyslel, spolu by niečo vymysleli tak, aby bol Henrich šťastný – aj keby v skutočnosti nebolo všetko ľahšie, než to vyzeralo, jednoducho by niečo urobil. Vtedy, vo svojom prvom vzťahu, bol tiež ochotný urobiť celkom všetko, a keby bol blonďák ochotný tiež, zostali by spolu. Ako si spätne uvedomoval, našťastie ochotný nebol.

„To je jedno,“ vydýchol znova, vstal a pomaly sa začal obliekať. Nedokázal povedať nič ďalšie, hrča akoby sa ešte o kúsok zväčšila a on potreboval ísť preč. Preč z dusivej atmosféry, ktorá sa v miestnosti zrazu objavila. Ešte chvíľu si prial byť v prítomnosti svojho princa, do smrti ho objímať a bozkávať, a teraz zrazu nemohol ďalej čeliť jeho smutným očiam.

Upravil sa a otočil sa na princa, akoby azda vážne chcel ešte niečo povedať, z hrdla mu však nevyšla jediná hláska a z očí sa konečne dostali tie hlúpe slané slzy, ktoré si náhlivo zotrel, otočil sa, vykročil k dverám, otáčajúc kľúčom, dlaň potom kladúc na kľučku. Akoby v tej chvíli zmrzol v pohybe a na malú chvíľu tam len stál a premýšľal, túžil sa ešte raz otočiť a pozrieť sa, či Henrich predsa len nezmenil názor, potom ale zvesil hlavu a sám pre seba s ňou pokrútil. Pripadal si ako zbitý pes a asi tak aj vyzeral. Musel ísť preč.

A tak miestnosť opustil, vydávajúc sa temnými chodbami hradu kamsi preč, dúfajúc, že ​​to všetko prestane bolieť a jeho srdce sa v noci ako zázrakom vylieči…

Sotva za Ondřejem zaklaply dveře, princ se svalil zpět do postele a zadíval se na štukovaný strop. Věděl, že udělal nejhorší chybu za celý svůj život, ale neviděl jiné východisko. Když si představil smutek, který viděl v Ondřejových očích, stáhlo se mu srdce. Ublížil mu, hodně. Nejspíš mu neměl dávat naděje, ale sám princ si neuvědomil, co se může stát, když dojde k milování. Bylo to, jako by prošel branou z temného hvozdu do růžové zahrady zalité sluncem.

Možná měl věděl, že to v nich zanechá stopu. V nich obou. Neměl sice žádné zkušenosti s láskou, ale probůh – kolik knih červené knihovny už přečetl? Proč naivně doufal, že milování s Ondřejem v něm nic nezmění.

Když nad tím vším tak přemýšlel, vlastně to nic nezměnilo, ta láska už tu byla dlouho, jen jejich spojení mu otevřelo oči.

Jenže s tím nemohl nic dělat. Řekl mu krutou pravdu a tato zlatá klec pro něj bude vždycky omezující. Nemohl si dovolit lásku. Lásku k prostému klukovi…

Ondrej zatiaľ ďalej prechádzal temnými chodbami a rukávom košele si stieral slzy gúľajúce sa po jeho lícach. Bolo ich málo, boli ťažké, veľké a paradoxne ďaleko bolestivejšie, do každej akoby vkladal ešte viac pocitov a emócií. V ten moment cítil, že keby sa celý svet zrútil, nezáležalo by mu na tom, pretože jeho vlastný svet už nestál. Potreboval, aby sa vrátilo teplo, na ktoré si v posledných dňoch zvykol. Teplo, ktoré akoby ho zvnútra hrialo a teraz jednoducho chýbalo. Bola mu zima…

„Teď!“ počul za sebou. Nestačil postrehnúť blížiacu sa postavu, ktorá ho teraz chytila ​​za ruky a za chrbtom mu ich začala zväzovať.

„Čo to robíš? Pusť ma!“ vykríkol, snažiac sa oslobodiť svoje ruky, po chrbte ho polial studený pot a v krvi cítil adrenalín. Keby na to bol čas, nadával by sám sebe, že nedával pozor, ale on to nestihol.

„Pozor, je nebezpečný,“ počul a ten hlas sa mu zdal nanajvýš odporný, priradiť ho niekam ale bolo oveľa náročnejšie, než by zdalo. Celý svet sa mu zatočil, ruky ho pálili, a lýtko, do ktorého ho ktosi kopol, ho bolelo, všetko zrazu zmizlo, keď spadol na zem. Potom už prišla len tupá rana, ktorou ho niekto úspešne poslal do oslobodzujúceho bezvedomia.

Keď sa prebral, chvíľu mu trvalo, kým dokázal otvoriť oči. Bolela ho hlava a celá tvár bola ulepená od zaschnutých sĺz a asi aj od krvi, ktorá mu začala tiecť, keď ho ktosi udrel do nosa. Teraz už ale nepočul žiadny hluk ani hlasy, okolo bolo mŕtvo a chlad, ktorý ho obalil, akonáhle zmizla teplá deka zamilovanosti. Celé telo ho bolelo od pádu na tvrdú zem a v hlave mu trešťalo.

Keď sa bolesť aspoň máličko rozptýlila, konečne sa posadil a pokúsil sa otvoriť oči. Okolo bola tma, len úzky pruh svetla dopadal na zem kus od neho a on naň musel zaostriť. Všetko sa mu zdalo akosi rozmazané. To sa ale nakoniec podarilo a mladý kráľ mal možnosť uvidieť obrys mreží, cez ktoré dovnútra svetlo prenikalo.

Mreže?

Prekvapene zažmurkal, potom sa však prudko otočil, aby sa mohol presvedčiť, že skutočne vidí, čo vidí.

„Dočerta!“ uniklo mu, keď ho z toho prudkého pohybu opäť zabolela hlava, okienko, ktoré očakával, tam ale skutočne bolo, aj s čiernymi kovovými mrežami vysoko nad jeho hlavou a on znova ticho zaklial, snažiac sa oprieť o stenu za sebou.

Bol vo väzení. Bol si tým istý.

„Dofrasa,“ zašepkal, keď cítil, že si jednu dlaň položil do vedra s vodou, ktoré sa v cele nachádzalo. „Dofrasa, došľaka, dočerta…“

V hlase mu zaznievalo zúfalstvo, ktoré nešlo schovať, náhlivo vstal a presunul sa k mrežiam, na skúšku s nimi kývajúc. Nestalo sa nič, od strážcu, ktorý okolo prechádzal, mal však možnosť vypočuť si pár pikantných slov, a tak svoje snahy nechal, vracajúc sa k stene, po ktorej sa pokúsil vyliezť hore k malému okienku. Múr bol ale plochý, tu bola jeho snaha snáď ešte hlúpejšia než pri dverách a on bol nútený znovu sa zosunúť na zem, hlavu si schovávajúc do dlaní.

„Došľaka.“

Vedel, kto ho sem zavrel, v hlave sa mu znova vybavil ten odporný hlas a on si bol istý, že išlo o samotného kancelára, ktorého ešte v ten deň tak rozčúlil, keď ho Henrich poslal do kuchyne. Vlastne ho rozčuľoval počas celej doby svojho pobytu a veľmi dobre si to uvedomoval. Toto ale nečakal, nemohol. A asi si až v tomto momente konečne uvedomil, aké je to preňho teraz veľmi zlé. V tomto momente nemohol vôbec, ale vôbec nič.

Ako vandrák nemal najmenšie právomoci, ako vandráka ho po všetkých urážkach mocných radcov nikdy nepustia a priznať, kým skutočne je? Zabili by ho už dupľom. Radcovia ho mali dokonale v hrsti a jedna možnosť tu bola horšia ako druhá. Nemal okolo seba jediného svojho vojaka, aby sa mohol prezentovať ako kráľ a nemal jediného vyššie postaveného človeka, ktorý by sa za neho bol aktuálne ochotný postaviť.

Prečo len si z tých páprdov robil srandu? Teraz, v tento moment, keby zistili, kým je, bola by jeho smrť zabitie dvoch múch jednou ranou. Musel sa dostať späť do svojho kráľovstva, za každú cenu. Celá táto vec bola také bláznovstvo. A to najhoršie na tom všetkom bolo, že celá jeho výprava bola úplne zbytočná. Henrichovo srdce nezískal, nedonútil ho dovoliť Ondrejovi dať mu to svoje a možno ho zmenil. Jediné, čo zapríčinil, však bolo, že sa čiernovlások trápil vecami, ktoré mu predtým nevadili. Nepomohol mu, ba naopak urobil jeho život ešte smutnejším a samotného Ondreja k sebe aj tak dostatočne nepustil. Všetko to bolo zbytočné.

Pritiahol si skrčené nohy k telu, objal ich pažami a z úst mu unikol dlhý zmučený povzdych, ktorý nedokázal zadržať. Pretože aj napriek tomu všetkému, čo sa stalo, on Henricha miloval viac, než by si prial, lenže Henrich nemiloval jeho, a tak tu teraz sedel, v chlade a vlhku. Nielen, že jemu hrozila smrť, jeho kráľovstvu záhuba a jeho city boli rozdrvené. Nielen, že ho bolel každý kúsok tela zvonku i zvnútra, ale ešte zničil život tomu, koho nadovšetko miloval. Všetko zničil. A bola to iba jeho chyba.