Královské koláčky / Kráľovské koláčiky 5.

Bola hlboká noc, nad ich hlavami už dávno svietili hviezdy a tma zahaľovala každý kúsok podhradia, keď sa ozvalo tiché klopanie a potom do chalúpky vstúpil drobný muž s ostražitým pohľadom. V momente, keď sa za ním zavreli dvere a on sa konečne zadíval do Ondrejovej tváre, osvietenej plameňom sviečky, sa mu v očiach objavil šok skombinovaný s poznaním. Veľké prekvapenie a azda aj zdesenie z prostého oblečenia, ktoré na sebe vladár mal. V tom momente muž vyzeral, že onedlho omdlie.

„Nejjasnější králi,“ vydechl, hluboce se ukláněje.

„To nebude nutné,“ odvetil Ondrej, iba a nepatrne sa pousmial.

„Potreboval by som vašu pomoc…, a tiež vaše mlčanie. Neviem, čo všetko vám žena, čo vás sem poslala, povedala, ide ale o budúcnosť celej ríše a okrem iného aj o život princa Henricha. Prosím, posaďte sa,“ vydýchol, a keď sa muž usadil, krátko a stručne mu rozprával časť jeho príbehu – to, čo muž potreboval vedieť. S každým ďalším slovom akoby naňho pozeral ešte prekvapenejšie, kýval ale súhlasne hlavou, a tak Ondrej pokračoval až do situácie, v ktorej sa nachádzali teraz.

„Princ je nevinný, nič neurobil. Radcovia sa ho snažia zbaviť a ja ho musím dostať do svojej zeme, ale na hrad nemôžem. Potrebujem vašu pomoc, viem, že možno žiadam príliš. To, čo od vás chcem, by vás mohlo stáť život, ak by sa plán pokazil, hoci pokiaľ by vykonaný nebol, stál by život princa. Toto ale nie je rozkaz, ide o žiadosť a ja vám preto hovorím, ak sa rozhodnete nesúhlasiť, smiete odísť, tváriť sa, že celá naša schôdzka neprebehla. Nič sa vám nestane,“ povedal.

Muž se na moment zamyslel, pak ale zavrtěl hlavou.

„Pomohu vám, králi,“ vydechl.

Ondrej sa naňho usmial, vyťahuje starostlivo zložený list pergamenu, ktorý mužovi ukázal.

„Toto je príkaz na prepustenie princa Henricha a vydanie ho do vašich rúk. Potrebujem, aby ste s tým išiel k strážam pri princových komnatách a dostal ho von, priviedol sem a potom sa čo najrýchlejšie skryl. Prisahám, že na vás nezabudnem, dostanete, čo si budete priať,“ povedal a muž pokýval hlavou, prezerajúc si úhľadne napísaný list pergamenu. Mladý kráľ ho znovu zložil a nakvapkal naňho trochu vosku, z krku si zložil retiazku s prsteňom, ktorý pri sebe nosil. Drobnú pečať do vosku odtlačil. Príkaz skutočne vyzeral vierohodne.

„To niení pečeť našeho krále,“ zkonstatoval muž po chvíli a Ondřej se nervózně pousmál.

„Nie je. Viem, že vy to poznáte, s kráľovskými príkazmi sa stretávate denne, dúfam však, že by v prvých momentoch nemuselo stráže napadnúť niečo také. Pečať je znakom kráľa, a ako by mohli tušiť, že nejde priamo o toho ich. Vsádzam na to. Budete ochotný to urobiť?“ spýtal sa, naťahujúc ruku s príkazom k mužovi, a ten si ho od neho prevzal.

„Už jsem to slíbil, Vaše Veličenstvo,“ podotkl, schovávaje si pergamen do kapsy kabátu.

„Ať žije král.“

„Nech žije kráľ,“ zopakoval Ondrej a potom už mohol len pozorovať, ako chrbát jeho jedinej možnej záchrany mizne kdesi ďaleko za kopcami, a dúfať, že ospalosť stráže dopomôže ich plánu, a že všetko prebehne tak, ako dúfal…

Směsice pocitů, která útočila na princovu mysl, začínala být po dvou dnech nesnesitelná. Bál se smrti, měl strach, že se za něj nikdo nepostaví, ale ještě víc se obával o Ondřeje. Netušil, jak na tom je, jestli už je zdráv a odešel, nebo je stále u chůvy, kde ho mohou objevit a zavřít. Noční můry toho, že by jej uviděl na šibenici byly mnohem horší, než když tam ve snech vidíval sám sebe. S tím už byl smířený, jen by rád umíral s pocitem, že je Ondra za horami. Bylo mu líto obyvatel jeho země, nicméně teď sám viděl, jak velké sousto si ukousl a kam až jsou rádci schopní zajít. Nikdy by to sám nedokázal. Byl nezkušený, nevzdělaný, neznal zákony a neměl nikoho, kdo by se za něj postavil a pomohl mu. Byl tu pro něj jen Ondřej. Snad jen jemu mohl věřit, alespoň v to doufal.

Za ty dny nemluvil s lidskou duší kromě svých strážných, kteří mu nosili jídlo a urputně odmítali se s ním dát do řeči. Ani otec za ním nepřišel, a to ho mrzelo nejvíce. I kdyby mu spílal, kdyby mu řekl, že ho nenávidí, že je sprostý vrah, bylo by mu to milejší než to, že se neukázal a nedal mu možnost obhajoby. Takový nebýval… Možná stáří, možná našeptávání rádců ho přesvědčilo, že je lépe si se zlotřilým synem vůbec nepromluvit.

A tak jako každý den i dnes seděl u okna a hleděl na zasněženou zahradu a ledové sochy, které mu tolik připomínaly, že svého milého zklamal. Jen pevně doufal, že Ondřej věděl, co se stalo, a nevyčítá mu jeho nepřítomnost.

Seděl na parapetu a víčka se mu klížila, když se dveře otevřely. Rychle se probral a udiveně hleděl na příchozího. Byl to jen strážný, nicméně nebyl čas oběda či večeře.

Mladík držel v ruce list, na kterém princ viděl pečetní vosk. Netušil, jestli se má bát nebo být šťastný, že se konečně něco děje.

„Král si vás zavolal, princi. Připravte se, tito pánové vás k němu doprovodí,“ řekl suše.

Princ se rozhodl, že se nikterak víc strojit nebude. Proč taky, nejspíš ho čekal soud a rozsudek smrti si může vyslechnout i v jednoduchém oblečení.

Se sklopenou hlavou a víc zlomený, než si vůbec přál, se nechal vést velkolepými chodbami jeho domova. Až teď si uvědomil ten paradox. Žili v přepychu na rozdíl od všech těch chudáků, kteří neměli ani maso na nedělní oběd.

Byl v takovém zamyšlení, že si ani nevšiml, že nezabočili k trůnnímu sálu. Až když stejným bočních vchodem, který nedávno použil, aby pomohl Ondrejovi uniknout, vyběhli do mrazivého podvečera, pochopil, že je cosi špatně.

„Kam mě to vedete?“

„Nebojte se, princi, a pojďte rychle! Nám můžete věřit, tuto lest vymyslel váš přítel,“ uklidňoval ho jeden z mužů a až v té chvíli si uvědomil, odkud je zná.

Byli to poslové.

To už ale stáli u chaloupky jeho chůvy a ťukali na dveře nejspíš domluvený signál.

Když se dveře pootevřely, rychle do nich postrčili zkoprnělého prince a sami rychle zavřeli a zaklapli zámek.

Po dlouhých a osamělých dnech konečně spatřil toho, který mu nenávratně ukradl srdce.

A v ten moment, keď ho Ondrej konečne zazrel, v tú chvíľu, keď konečne cítil, že zmizlo najhoršie nebezpečenstvo a princ tu stál, živý a zdravý, v poriadku, keď ho konečne zase smel vidieť, tak krásneho a hlavne živého, odmietal sa ďalej držať a hrať sa na úctivý odstup. Všetci v chalúpke vedeli, kým boli, lenže on Henricha miloval a odmietal robiť, že mu nechýbal, a že sa o neho nebál už od momentu, keď pre neho muž vyrazil. Mal šialený strach!

Dvoma dlhými krokmi bol pri ňom, a kým sa princ stačil rozhliadať, pevne si ho vtlačil do náručia, hlavu mu zaborujúc do odhalenej kože medzi ramenom a krkom a nadýchol sa tej dokonalej vône. V tom momente mu bolo úplne jedno, čo na to Henrich povie, či to muža pred nimi neprivádza do rozpakov, alebo či to nie je nedôstojné. Za tie dni, čo bol bez neho, sa takmer zložil, aký zúfalý bol, a to ani nehovoril o strachu a zdesenie z toho, že by jeho Henrich mohol umrieť. Potreboval ho držať, potreboval sa aspoň týmto uistiť, že žil, dýchal, že bol v poriadku a v jeho náručí.

Konečne sa od neho odtiahol a otočil sa na muža, ktorý mu princa priviedol, na perách veľký vďačný úsmev. Stále ho jemne pridržiaval pri sebe, jednou rukou ovinutú okolo jeho pása, nemohol si to odpustiť.

„Ďakujem vám,“ vydýchol a muž sklonil hlavu, naznačuje poklonu.

„Máte ten príkaz?“

„Ne. Vzali si jej ti strážní. Je jen otázkou času, kdy přijdou na to, že jasný princ zmizel, a začnou prohledávat město. Musíte pryč, pane. I my už budeme muset,“ řekl.

Ondrej kývol hlavou, že porozumel.

„V tom prípade už bežte a ešte raz vám ďakujem. Potom si vás nájdem, sľubujem,“ povedal a muž sa opäť uklonil obom pánom, na perách úsmev vypovedajúci o odvahe i odhodlaní, ktoré cítil. A Ondrej chápal, že práve títo ľudia mohli byť tými najlepšími možnými radcami každého vladára. Vedel, že aj keby sa všetko pokazilo a oni nezachránili Stredoríšu a museli sa obaja uspokojiť s Východným kráľovstvom, v ktorom by spoločne vládli, prial by si Ondrej mať týchto mužov vo svojich službách.

„Šťastnou cestu, pane,“ řekl ještě muž, než dvojici zmizeli z dohledu a oni v chaloupce na malý moment konečně osaměli.

„Ondro, všechno mě to tak mrzí, je to jenom moje vina. Nemáme koně, ale musíme zmizet co nejdříve. Jsi už zdráv?“

Princ se na svého společníka zadíval, a když viděl zdravou barvu v jeho tváři, nepochyboval, že mohou vyrazit už dnes v noci.

Teď si chtěl ale ještě chvíli užívat pevného stisku jeho přítele.

„Tolik jsi mi chyběl…,“ zamumlal do jeho hrudníku a přitiskl na něj ucho, aby se mohl zaposlouchat do tlukotu srdce. Zavřel na chvíli oči a nechal se unášet pocity, dříve nepoznanými, a cítil, že se tlukot jejich srdcí sjednotil a uklidnil. Potřeboval by se vyspat, věděl, že tentokrát by bylo snění bez hrůz, které musel poslední dny každou noc prožívat. Avšak také dobře věděl, že zde zůstat nemohou. Ani do rána. Bylo to příliš riskantní a rádcové měli své lidi úplně všude. Museli pryč ihned.

Probralo ho až zaklapnutí truhly, z níž chůva vytáhla lněnou prostou košili a teplý jednoduchý kabátec.

Na toto Jindřich nepomyslel. Musel se převléct, nemohl po kraji chodit jako princ, to by je chytli za prvním bukem, ještě před branami královského města.

V rychlosti se převlékl, chůva jim každému vtiskla do rukou uzlík s kusem chleba a koláčky a se slzou v oku je oba objala.

„Vrátim sa pre teba,“ zašepkal jej Ondrej do ucha, kým svoju tetu pustil a náhlivo chalúpku opustili. Cítil, že by sa ďalej nemohol pozerať do jej sklených očí. Tak krátka doba uplynula od momentu, keď zistil, že ju má, nechcel ju opúšťať, nič iné im ale nezostávalo a Ondrej vedel, že nemôžu ďalej zostávať už pre jej bezpečie. Museli ísť preč.

„Poď, musíme rýchlo,“ sykol smerom k princovi, keď v diaľke zazrel vojakov na koňoch križujúcich mesto. Vedel, že v lese sa už mužom nejako stratí. Princa chytil za ruku a rozbehol sa s ním smerom k mestským hradbám, všade okolo bol hluk a zmätok a jemu z toho hučalo v hlave, akoby mu v nej však svietil jeden jediný žiarivý nápis – musel sa postarať o princa. Nemohol ich nechať zabiť ho, za žiadnu možnú cenu.

„Prohledejte město, nikdo nesmí utéct!“ počul kúsok za sebou, mohlo ísť len o pár ulíc, a tak pridal, na hlave si pridržiaval kapucňu a napoly viedol, napoly za sebou ťahal Henricha, taktiež si schovávajúceho tvár a hlavu. Kopytá udupávali sneh s tupým zvukom a v podhradí panoval chaos, všetko bolo tak zmätené a on cítil, ako mu zbesilo búši srdce a krv mu mrzne a zase rozmŕza v žilách, cítil adrenalín a zároveň neskutočný strach. Nebál sa o seba, tušil, že by ho aj tak nespoznali. Miestni obyvatelia často netušili, ako vyzerá ich vlastný kráľ, nieto ešte kráľ cudzej krajiny.

Napokon niekoľko desiatok metrov pred nimi zazrel veľkú bránu mesta.

„Hlídejte všechny brány!“

Na moment sa mu zatmelo pred očami, keď začul približujúci sa dupot a cinkanie kovovej zbroje. Museli pridať, všetko sa približovalo, a pritom dialo ako v spomalenom filme, ťahal princa za sebou a snažil sa predbehnúť vojaka a prebehnúť kamsi do hlbokého lesa prestierajúceho sa za hradbami, musel pridať, ešte trochu, ešte…

A v tom momente sa to stalo. Veľký kameň, ktorý sa nachádzal pod snehom, ani on neočakával a v rýchlosti ho nezaregistroval, svet sa mu zatočil a on len tak tak pustil Henrichovu dlaň, aby ho nestiahol so sebou. Všetko ustalo a na malý moment bolo okolo ticho, ktoré preťalo len hlasné konské zaerdžanie, náhlivo preto vstal a rozhliadol sa. A prisahal by, že by sa v ňom nedorezal jedinej kvapôčky krvi.

Za ním sa nachádzala honosná brána, ku ktorej mierili, pred ním však hlasno a hrozivo odfrkoval obrovský kôň s plechovkou na chrbte, vysokou a so širokým jednoručným mečom namiereným kamsi na Ondreja.

Schoval Henricha za seba, asi automaticky, a zdvihol ruky v obrannom geste. Prial si nejako telepaticky mu oznámiť, nech utečie aspoň on, nech sa zachráni, srdce mu búšilo a pred očami sa mu na moment všetko rozmazalo. Mal pocit, že by počul aj ihlu na zem spadnúť, aj napriek snehu všade po zemi, ktorý by akýkoľvek hluk znemožnil.

Boli to stotiny sekúnd, počas ktorých sa všetko odohralo, a napriek tomu mu to pripadalo ako dlhé minúty, počas ktorých zavrel oči a viac pred seba natiahol ruky. Hrot meča sa stále nachádzal len centimetre od jeho hrude a on vedel jedno – teraz, teraz mal umrieť.

„No tak, kluku, nezacláněj,“ zahundral vojak, plochou stranou meča oboch na pohľad núdznych a bezvýznamných chlapcov odstrkujúc do strany a zamieril k bráne, kde začal čosi horlivo hovoriť mužovi v malej búdke strážiacemu novo prichádzajúci, a kameň, ktorý mu v ten moment spadol zo srdca, by mohol popísať len ťažko.

Rýchlo svojho princa znova chytil a obaja prekĺzli bránou, miznúc mestu kdesi medzi hustými stromami vysokého lesa.

„Počkej chvíli, zpomal! Já už nemůžu,“ zavolal Jindřich na táhnoucího Ondřeje, který se nechtěl pustit jeho ruky. Opravdu už nemohl popadnout dech, nejen prožitým adrenalinem, ale také zděšením, jak moc je zhýčkaný luxusem i tím, že za něj jeho komoří dělali úplně všechno. Kdy naposledy držel v ruce meč a trénoval? To už jsou věky… Bál se, že i to málo, co uměl, dávno zapomněl a jeho kondice byla na nule.

„Musím si odpočinout.“

Mladík táhnoucí ho za ruku zvolnil, ale nezastavoval se a Jindřich brzy pochopil proč. Dusot koňských kopyt a štěkot psů se přibližoval rychleji, než by si přál. Ondřej změnil směr a seběhl z úzké prošlapané cestičky.

Oba mladíci však věděli, že to bude nejspíš jejich konec. Na cestě je brzy dostihnou a stopy ve sněhu, které zanechají, je prozradí také.

Doběhli k vysokému srázu a poslední jiskřička naděje se vytratila. Jindřich se svalil do nafoukané sněhové závěje a zavřel oči. Zhluboka oddechoval, v krku ho pálilo z ledového vzduchu a beznaděj prostupovala celou jeho myslí.

Nebál se o sebe, chtěl jen, aby se jeho láska dostala domů.

Ondřej se však nevzdával a tahal jej na nohy s prosbami, že to nemohou vzdát. Jenže to už mladíky obklopila tlupa psů, za nimiž přijížděli královští vojáci. Jindřich stejně jako Ondřej si posunul kápi víc do obličeje, ačkoliv věděli, že jim to nebude nic platné.

Jeden z drábů surově chytil Jindřicha za kabátec a postavil jej na nohy, aby se mu mohl podívat do obličeje. Sotva mu kápě sjela z hlavy, zadíval se s odporem do tváře vojáka, který se vítězně zašklebil.

„Poznal jsem vás, Jasný! Půjdete s námi a ten vandrák také!“

„Nepůjdu!“ řekl princ pevným hlasem a koutkem oka viděl, jak Ondřej něco ukazuje a tiskne mu přitom ruku, které se nemínil stále vzdát.

Jindřich poodstoupil a mrknul okem na stranu, na kterou Ondřej gestikuloval. Uviděl, že jen kousíček od nich vede srázem cesta z klád, kterou postavili dřevorubci na svoz kmenů stromů, aby nemuseli tahat koně dost neprostupným lesem plným kamení a polomů. A na začátku toho sjezdu byl jeden připravený.

Okamžitě pochopil, co měl Ondrej na mysli, i když si uvědomoval, jak nebezpečné toto je. Nicméně nechat se odvézt do zámku by byla jistá smrt jich obou. Neměl čas se rozmýšlet a věřil Ondřejovi. Proto ve chvíli, kdy voják seskakoval z hřbetu koně, se oba rozeběhli, nehledě na běsnící psy.

Jindřich se ani nestihl ohlédnout a už seděl na kládě, která se rychle rozjížděla po vyhlazených dřevech směrem do neznáma.

Prívalom vetra sa aj z Ondrejovej hlavy zviezla kapucňa a studený zimný vietor mu rozvial gaštanové vlasy, adrenalín v jeho tele akoby sa ešte zvýšil, a on pevne objal svojho princa okolo pása, pozerajúc sa mu cez rameno na trasu pred nimi a počul, ako sa psy kdesi v diaľke rozštekali a muži na koňoch začali nadávať, za nimi už však nemohli. Ušli, aspoň zatiaľ. Azda…

Všimol si strom, ktorý sa pred nimi nachádzal, až veľmi nízko, aby prešli narovnane, a tak sa aj s princom na moment na brvno položil, pozorujúc konáre stromov, ktoré sa mihali nad nimi, a potom sa narovnali a krajina okolo nich ďalej prichádzala a mizla, tlačil sa na drobné milované telo osoby, ktorá pre neho znamenalo všetko. Všetko nebezpečenstvo, ktoré im hrozilo, v ten moment rozhodne nezmizlo, svojím spôsobom to však bolo neskutočne krásne, a než si to stačil rozmyslieť, ticho sa rozosmial, viac Henricha objal a položil si hlavu na jeho rameno, videl, ako sa na neho čiernovlások na maličký moment zarazene otočil, asi v snahe zistiť, čomu sa smeje, to by sa však len veľmi zle vysvetľovalo. Vlastne mu takto, s milovaným princom v náručí a ďaleko od všetkého, čo ich zväzovalo, v úplne netradičnej a divnej situácii v koryte na zvoz brvien, bolo hrozne pekne. Nielen priamo kvôli tej situácii, skôr tak všeobecne…

„Voda,“ vydýchol s úsmevom, keď si všimol, čo sa pred nimi nachádzalo, potom ale aj jeho úsmev zmrzol.

Voda.

Kým sa nazdal, koryto skončilo a oni obaja leteli v ústrety ľadovej hladine, z pier im skĺzol výkrik a Ondrej podvedome zavrel oči a chytil svojho princa za ruku, ako by tým mohol akokoľvek aspoň pre jedného z nich zabrániť tomu, čo muselo nevyhnutne prísť. Ich telá sa bez varovania alebo možnosti akejkoľvek prípravy ponorili do hlbokej, ľadovej vody, ktorá ich obklopila, a chlad sa zažral do každého kúska tela. Nebolo to ako v lete, keď chladná voda jednoducho chladila, toto bolo bolestivé, akoby sa krv v jeho tele chcela za každú cenu dostať von a bunky mu jedna po druhej explodovali a zároveň zamŕzali, nebol sa schopný pohnúť a zároveň musel, vedel to.

Povedať, že mu bola zima, by bolo slabé slovo. Necítil telo. Alebo vlastne cítil, ho až moc.

Konečne sa dostal nad hladinu a náhlivo začal plávať k brehu, keď naň však obaja vyliezli, chlad sa znovu zabodol do ich tiel a on mal neskutočnú potrebu schúliť sa do klbka pre aspoň minimálne teplo, zároveň mal potrebu ochraňovať Henricha pred rovnakými pocitmi, aké mal on, a zároveň vlastne nevedel. Telo sa mu klepalo a mozog odmietal uvažovať.

„Co to provádíte, vy blázni?“ slyšel najednou a v ten moment k nim přiběhl muž, zhruba ve středním věku, a spěšně je začal tahat ke koni taženému vozu, na němž přijel.

„Pojďte, rychle, než tu umrznete. Co jste na té kládě vůbec dělali? Tady? Zmrzli byste!“

Než se nadáli, seděli vedle sebe na voze, který se rychle rozjel kamsi vpřed a Ondřej spěšně objal drobné třesoucí se tělo vedle sebe, aby si tak alespoň trochu předali teplo, které jim zoufale chybělo.

Princ cítil, že se jej snaží Ondřej zahřívat, ale celé jeho tělo ale bylo jako z ledu, necítil končetiny a chtělo se mu spát. I jeho společníkovi se zavíraly oči. Věděl, že jsou zachráněni. Doufal však, že je onen muž nepozná a neudá.

Co si ale matně pamatoval, jeho oči byly dobrosrdečné a jinou možnost, než přijmout úkryt v jeho domě a tam se usušit a zahřát, stejně neměli.

Netrvalo dlouho a už seděli převlečení u kouřícího hrnečku čaje a sledováni osmi páry zvědavých očí.

„Co jste tam propánajána dělali? Vždyť jste museli vědět, že to koryto končí v řece. Jediné štěstí, že v té části je led tenký a neskončili jste pod ním. To už byste se živí z řeky nedostali.”

„Nezlobte se, hospodáři, nevěděli jsme, chtěli jsme to jen vyzkoušet a nedomysleli jsme následky. Ale děkujeme za čaj a suché šaty. Jakmile uschnou, půjdeme dál.“

„Do večera už stejně neuschnou a na noc vás takhle promrzlé stejně nepustíme.“

„Stejně bychom měli raději jít…“

„Copak vás tak žene dál? A kampak vlastně míříte?“

„Jdeme do země Vycházejícího slunce.“

„Ach tak. Chápu vás, tady není dobrý život. Ale přece tak spěchat nemusíte. Přespíte ve stáji, koně tam mají příjemně teplo a v seně se vám bude spát jako králům. Doma vás nechat nemohu, je nás tady jako much. Sami vidíte.“

Oba muži se podívali po malinké světničce plné dětí, která byla nejspíš jediná obytná v celém domě.

„Jistě, to je v pořádku, nevadí nám to, zvlášť když tvrdíte, že se nám bude spát jako králům,“ zasmál se Jindřich. „A děkujeme za všechno.“

Byla už hluboká noc, když se oba muži najedli trochy chleba a kaše, které jim dobrosrdeční lidé věnovali, a rozešli se za ženou, která se rozhodla ukázat jim jejich spaní.

Keď však v miestnosti zostal len on a hospodár, otočil sa naň Ondrej s vďačnými iskrami v očiach, a ešte na malý moment sa k nemu posadil.

„Ďakujeme vám úplne za všetko. Bez vás by sme obaja prišli o život… Prosím, keby existovalo čokoľvek, čo by mohlo za záchranu našich životov zavďačiť sa, čo by to bolo? Želajte si čokoľvek, pokojne aj niečo drahé a nesplniteľné, pretože vedzte, že urobím všetko preto, aby som to pre vás zohnal. Dom, kone, voz, čokoľvek,“ vydýchol a úpenlivo sa zadíval do tváre muža, ktorá sa po tých slovách roztopila a jeho pery sa stočili na veľký hrejivý úsmev. Pozeral na Ondreja ako na syna, bolo to…, zvláštne, ale pekne zvláštne.

„I kdybyste byl sám pan král, nic bych po vás nechtěl. Vždyť já peníze nepotřebuji, máme, co máme, a všichni jsme zdrávi, jsme spokojeni,“ řekl, pak ale jeho úsměv na moment zvadl.

„Od smrti královny je v naší zemi všechno horší a horší, nežije se tu dobře, pane. Snad jediné, co bych si přál, by bylo konečně zase žít klidně, bez strachu, že dalšího dne přijede výběrčí daní a o vše nás připraví, že skončíme ve vězení za tu trochu trávy z královských luk, kterou sežerou naši dva koně, nebo za těch pár polen z lesa, o něž král stejně nezchudne. Ale to vy zařídit nemůžete,“ povzdychl si a v ten moment dovnitř opět vstoupila hospodářova žena a zadívala se na svého muže s výtkou v očích.

„Tohle bys neměl říkat, jednou nás za to pověsí,“ napomenula jej a jemně Ondřeje postrčila ke dveřím, než se na něj omluvně pousmála a dovedla ho ke stodole za Jindřichem. Ten už v rukou držel teplé deky a nepatrně se na něj usmíval.

Pomohol mu teda s rozprestretím jednej po sene, aby sa im spalo pohodlnejšie, a potom sa na deku položil, na perách úsmev, ktorý nedokázal skryť. Netušil, prečo sa usmieva, už zase netušil, čo presne ho robilo šťastným, keď sa však za dobrosrdečnou ženou zavreli dvere a oni sa na seba na moment pozreli, všade bola tma a oni ležali tak blízko, pozerali sa na seba a Ondrej akoby čítal v drobných nerovnostiach na snehobielych lícach, jednoducho to tam bolo. Ten hrejivý pocit kdesi hlboko v ňom.

A mal chuť ho pobozkať, mal chuť objímať ho okolo pása a tlačiť ho na seba, pretože práve v tom momente, konečne prvýkrát za celú tú dobu, mohli. Zároveň sa však všetko zdalo až veľmi zamotané a on netušil, čo čiernovlások vlastne chcel a nechcel, rozhodol sa preto nepatrne sa od neho odsunúť, aby ho tie pery, takmer neznateľne pootvorené, tak nedráždili a ruka ho nepálila túžbou dotknúť sa štíhleho, a tak krásneho tela.

A napriek tomu to malo svoje krásne kúzlo. Boli šľachtici, žilami im mala kolovať modrá krv a oni napriek tomu ležali tu, v sene, obaja takí obyčajní a pritom pre seba navzájom výnimoční, nie preto, ako sa narodili, ale preto, kým skutočne boli. Aj keď sa ho Ondrej bál dotknúť, to kúzlo jednoducho nemohlo zmiznúť.

Bola to ich prvá spoločná noc.

Princ nebyl zvyklý ležet na jiném loži než v nadýchaných peřinách, a proto se zavrtěl. Stále mu bylo trochu zima a horkost těla ležícího vedle něj ho lákala. Přestože na zámku se až tak neostýchal, tady u cizích lidí mu to připadalo nepatřičné.

Chtěl se podívat Ondrovi do očí a přečíst v nich, na co v tuto chvíli myslel, byla tam však tma, a tak se musel přiblížit tak blízko, až cítil jeho horký dech. Tělem mu projela horkost a v tu chvíli zapomněl, kde se vlastně nachází. Viděl jen svého zachránce a jiskry v jeho očích. A také touhu, stejnou, jakou cítil i on sám. Toužil jej políbit, toužil se dotknout jeho jemného těla. Toužil se s ním spojit.

Přerývavě vydechl a koutkem oka viděl dva grošáky, na které dopadal svit měsíce, prodírající se malým okýnkem.

Na chvíli se zarazil, ale touha po polibku byla silnější. První se o jeho ústa jen lehce otřel, ale žár jeho rtů byl natolik vábivý, že polibek prohluboval a po chvíli už byl pevně přitisknutý k Ondřejově hrudi, a jeho jazyk se propletl s druhým. Touha jím prostupovala do hloubky, cítil, jak se jeho tvrdnoucí mužství vzpíná proti upnutým kalhotám. Otřel jej o Ondrovo stehno, aby si trochu ulevil, ale pochopil, že cesta k uvolnění vede jinudy.

„Ondruško, toužím po tobě,“ vydechl a vzepjal se proti němu, aby mu dokázal svým tvrdým pyjem, jak moc jsou jeho slova pravdivá.

Z Ondrejových pier ticho vykĺzlo Henrichovo meno, keď sa ich oči stretli a on mal aj napriek tme okolo možnosť vyčítať v tých studničkách všetku túžbu, a slová, ktoré princ vyslovil, taktiež robili svoje. Cítil, že jeho vlastný penis sa začínal stavať do pozoru rýchlejšie, než by si prial. Tiež po ňom túžil, túžil ho bozkávať a držať, zároveň to však bolo zvláštnym spôsobom bolestivé a on si až príliš kruto uvedomoval, ako to všetko v skutočnosti bolo. Henrich po ňom ďalej túžil. Viac ako jeho priateľ, v zmysle kamarát, ale nikdy byť nechcel – možno pre verejnosť by si ho vzal, ale citovo to jednoducho nešlo, a to Ondrej chápal, nijako ho neobviňoval, len…, to jednoducho bolelo…

Vtlačil si ho do náručia a náruživo ho pobozkal, odkedy od neho ten večer takmer utiekol, to nemohol urobiť, ani po tom, čo Henrich unikol smrti, ho nesmel pobozkať, teraz do toho bozku preto vložil všetky emócie, pocity, všetok strach, ktorý cítil, aj naliehavosť, bolesť i lásku, toľko lásky, že mal dojem, že sa od nej zadusí a musel mu ju konečne odovzdať. Túžbu. Tú, čo pramení hlboko za srdce.

Rukami mu zašiel pod hrubšiu ľanovú košeľu a mohol si všimnúť, ako sa mu pod tým dotykom vytvorila husia koža, bál sa ho vyzliecť úplne kvôli zime, ktorá okolo stále bola, a trpko si uvedomil, že k milovaniu ako takému tu dôjsť nemôže. Steny neboli zas také nepriedušné a nechcel svojim záchrancom postriekať seno síce pomerne organickou látkou, zato však pre zvieratá trochu nevhodnou.

„Tu nemôžeme,“ vydýchol mu do pier, keď si však všimol zúfalých iskier v šedých očiach, pousmial sa a pohladil svojho princa po rozpálenej tvári.

„Neboj sa, pomôžem ti,“ zašepkal mu do ucha, na ktoré ho pobozkal, konečne mu z pulzujúcej pýchy stiahol obťažujúce nohavice a v momente, keď v prstoch zovrel horúcu erekciu a Henrich zaklonil hlavu slasťou, na moment sa prisal k jeho krku, vytvárajúc mu naň fialovú značku. Túžil, aby bol iba jeho, túžil vlastniť Henrichovo srdce, a to sa nikdy nemohlo stať. Vedel, že keď si Henrich uvedomí, čo urobil, pravdepodobne nebude rád, v tom momente ale nepremýšľal. Chcel mu dokázať, ako veľmi ho miluje. Chcel mu tým sladkým spôsobom dokázať, že za neho vždy bude bojovať.

Oblizol novo vytvorený fialový fliačik a zahrnul mu krk množstvom mokrých bozkov, prstami ďalej jemne obšťastňoval stožiar medzi jeho nohami i semenníky pod ním, svoju vlastnú túžbu pre ten moment odsúvajúc kamsi do pozadia. Teraz sa chcel postarať o neho.

Uvoľnil jeho krk dúfajúc, že ráno nebude až taký výrazný, a presunul sa medzi jeho nohy tak, že mal majestátny, vysoko týčiaci sa úd blízko pri svojej tváre a hodnú chvíľu naňho potom len pozeral, všimol si, ako veľmi to vedomie jeho priateľa vzrušovalo. Dlaňami mu prešiel po snehobielych stehnách a konečne sa k jeho erekcii sklonil.

Netušil, čo má robiť, nikdy nič také nerobil. Vlastne mu to pripadalo také zvláštne dôverné, bolo to niečo, čo by neurobil len tak. Lenže on Henricha miloval a prial si urobiť pre neho niečo špeciálne, čo ho dostane do inej krajiny, medzi hviezdy, na obláčik slasti, kamkoľvek len bude chcieť. A tak ho najprv pobozkal na špičku, kedy mal možnosť prvýkrát cítiť, ako chutí jeho predzvesť, a potom si ho do úst zasunul úplne, teda najviac, ako to len dokázal.

Jindřich měl co dělat, aby nevykřikl. Pocity tak silného rázu nezažil snad nikdy, a to měl představu, že nic krásnějšího a smyslnějšího než okupovat Ondřejovu jeskyni snad nikdy nezažije. Tohle stálo ještě výš a jemu se z jeho vlhkých úst a mrštného jazyka jen zatmívalo před očima a skoro se bál, že vlny touhy ho oberou o všechen vzduch a on snad omdlí. Tlumeně sténal, drtil stébla sena v pěstích a přestával se kontrolovat. Nadzvedával své boky a přirážel do sladkých úst svého milence, který ho dostával do jiných světů a věděl, že rozkoš mu přinášející nemůže dlouho vydržet. Na chvíli pootevřel oči, a když uviděl zelené hloubky svého milence na něj se upírající, vyvrcholil.

Malou chvíli musel lapat po dechu, protože jeho výstřik byl pro něj nepochopitelně rychlý a neplánovaný. Bál se, jestli v těch chvílích, kdy byl úplně mimo, nějak Ondřejovi neublížil.

Když však viděl spokojenou tvář a usmívající se ústa potřísněná bělostným spermatem, usoudil, že je nejspíš všechno v pořádku. Zavřel tedy ještě oči a stále ještě svým plicím dodával větší dávky vzduchu, o který byly v předchozích minutách oloupeny. Jakmile svou hlavu prokrvil a uklidnil se, uvědomil si, že nejen on sám, ale i jeho Ondřej potřeboval pomoci.

Zvedl se a otočil na Ondru, ležícího stále na břichu a zadíval se na jeho rozkrok. Pohled na vzdouvající se kalhoty ho opět vzrušil a ujistil, že i on mu musí ulevit v jeho chtíči. Netušil však, jestli mu dokáže přivodit stejnou rozkoš, jako dal jeho milenec jemu.

Beze slov jej začal zbavovat kalhot a třít jeho rozkrok. Jakmile se penis vyhoupl z podvlékaček, věděl, že touha ho uspokojit i samotné jeho vzrušení jej bude vést.

Opatrně olízl žalud a cítil, jak se tělo pod ním otřáslo, penis před jeho očima sebou cukl a drobná kapka na vrcholu, kterou ochutnal, se objevila znovu. I tuhle lačně olízl a celý žalud lehce stiskl rty. Cítil, jak tato činnost opět posílá vibrující vlny do podbřišku a pak ještě níž. Ani se nestihl nadechnout a penis mezi jeho nohama byl opět v pozoru, a čím víc se věnoval mužství patřícímu jeho hnědovlasému příteli, tím více na něj jeho slast působila. Teď dobře chápal, proč se na něj Ondřej díval, zatímco ho obšťastňoval. Jen pohled do jeho slastí stažené tváře byl neuvěřitelně smyslný.

V tom momente mal Ondrej dojem, že cíti asi úplne všetko, čo mohol, všetky krásne emócie sa mu prelievali telom z jednej strany na druhú a potom do mužstva, ktoré už tepalo túžbou uľaviť si od tej nekončiacej slasti. Cítil Henrichov pohľad, ktorý ho dostával ešte vyššie, videl, že aj sám jeho milenec si tú činnosť istým spôsobom užíva, a to Ondreja rajcovalo ešte viac, dokonca ho vzrušovalo aj nepohodlie spôsobené senom pod ním, tma okolo, všetkého toho bolo veľa.

Prsty zaplietol do jemných čiernych vlasov, a keď za ne jemne zatiahol, plné pery sa okolo jeho erekcie zovreli ešte pevnejšie a on mohol cítiť to teplo a vlhko, a zároveň vidieť, ako si aj jeho milenec oslobodzuje znovu pripravený penis a štíhlymi prstami sa zbavuje napätia. Ten pohľad, to bolo to, čo už Ondrej nevydržal. Stúpal nahor až príliš rýchlo, prepínal sa v chrbte, a ako najtichšie mohol, šepkal Henrichovo meno, akoby to mohlo uľaviť tej nekončiacej slasti, prsty na nohách sa mu krútili a Henrich stále pozeral na svoje dielo, v očiach mal potešenie, v ústach jeho penis a v dlani svoj vlastný. A to už Ondrej nevydržal, konečne prepadávajúc cez okraj kamsi do vĺn búrlivého orgazmu, posielajúc všetku slasť do šikovných úst. Po čele mu stekal pot a mohol zaregistrovať, že aj Henrich v tom momente dosiahol orgazmus. Než sa Ondrej stačil vydýchať, uložil sa späť vedľa neho, oblečený, čistý a s tak potešeným výrazom, že mu Ondrej musel úsmev opätovať.

Upravil sa tiež, natiahol deku, ktorú obaja skopali, a prikryl ich, kým si svojho princa pritiahol do náručia a pobozkal ho kamsi do vlasov, kam si tiež zaboril tvár. Nadýchol sa jeho prirodzenej vône zmiešanej s potom, čo bola kombinácia, ktorá mu v tom momente pripadala neuveriteľne príťažlivá. A tak neskôr aj zaspal, natlačený na tele svojej lásky a s chmúrnymi myšlienkami schovanými až do najskrytejšieho kútika zmätenej mysle.

Keď sa ráno prebral, Henrich už v jeho náručí neležal. Asi mu v noci bolo horúco, azda odišiel na záchod alebo napiť sa a už sa do jeho objatia nechcel vrátiť a asi sa len podvedome pregúlil, v tom momente to ale bolo úplne jedno. Spal. Líca mal ružové, pery pootvorené a takmer neznateľne sa usmievali. Akoby si žiadali bozk, ktorý by im tak rád venoval…

A potom sa Henrich pretočil na chrbát, dávajúc tak na obdiv svoj farebný krk, a Ondrej mal dojem, že to v tom momente neunesie.

Myslel si, že mu urobil iba jednu malú modrinu. Prisahal by, že bola len jedna! Do čerta, Henrich ho zabije, to vedel. Neobťažoval sa znamienka počítať, takmer celý Henrichov krk hral všetkými farbami, a keby neriskoval jeho prebudenie, asi by zavzdychal. Mali jediné šťastie, že už neboli na zámku.

Prial by si s ním ležať ešte dlhé roky, nakoniec sa však rozhodol seno opustiť a premiestnil sa do domčeka, kde už bola celá rodinka na nohách. Obliekol sa do svojich starých šiat, ktoré už boli suché, znova niekoľkokrát poďakoval za nocľah aj za jedlo, ktorého opäť trochu dostal.

„Kdepak je váš přítel, ještě spí?“ zeptala se žena s úsměvem.

Pokrútil hlavou rýchlejšie, než si to stačil rozmyslieť.

„On nie je môj priateľ,“ vydýchol a tie slová ho kdesi hlboko v ňom samom zaboleli, zároveň si ale potreboval pripomenúť, ako to všetko skutočne bolo. Až príliš neskoro si uvedomil, že žena svoju otázku myslela inak.

„Áno, spí, bol veľmi unavený,“ povedal nakoniec, aby zamaskoval rozpaky, presne v tom momente sa ale otvorili dvere a v nich sa objavil rozospatý Henrich pretierajúci si unavené oči, a keď si Ondrej mohol na svetle prezrieť celú ozdobu, ktorá sa za tú dobu vyfarbila ešte viac, začervenal až po korienky vlasov. Žena sa však iba rozosmiala, aj jej manžel sa rozosmial, a deti, ktoré asi ani nemohli tušiť, čo sa stalo také vtipné, potom tiež.

Henrich ho zavraždí!

„Neviete, po akých cestách by sme sa čo najrýchlejšie dostali do kráľovstva Vychádzajúceho slnka?“ opýtal sa radšej, aby zamaskoval rozpaky, a muž, stále so slzami smiechu v očiach, sa prívetivo usmial.

„Ještě, že jste mi to připomněl, málem bych zapomněl! Dnes se tam zrovna chystám, jen kousek za hranice, i tak bych však mohl pomoci,“ řekl dobrosrdečně.

„Mockrát vám děkujeme,“ ozval se Jindřich a oddychl si, že dle slov hospodáře k hranicím se zemí krále Slovenského už to není daleko. Stále žil ve strachu, že je někdo objeví a odtáhne zpět na zámek. Netušil sice, jestli to bude v sousedním království lepší, dle poznatků, které dostal od rádců. Ale mohl jim alespoň v tomto věřit? Usoudil, že nikoliv. Podle toho, co prozatím poznal, všude mají nějaká práva a mají se lidé líp než v jeho království. Styděl se a znova, jako už posté, se zapřisáhl, že to musí změnit.

Seděli už vzadu na voze, zabalení do houní, které jim panímáma půjčila na cestu vozem, a Jindřich se nemohl zbavit podezření, že je něco jinak, než by mělo být. Proč by se mu jinak obyvatelé chaloupky tak smáli?

„Ondřeji, řekni mi, vypadám nějak směšně, mám ještě seno ve vlasech? Nebo jsem někde urousaný? Proč se mi tak smáli?“

V tom momente sa naň brunet na moment pozrel previnilo, potom sa ale nervózne pousmial. Čo mal povedať? Zľutoval by sa nad ním jeho milenec, keby mu priamo povedal, že mu zafarbil komplet celý krk a každučký človek, ktorý ich spolu teraz videl, si mohol odvodiť, čo v noci robili? Že sa mu podarilo presne to, čo celý čas na zámku nechcel? Nie, vedel, že by to nepomohlo. Okrem toho, Henrich nemal pravdu, nevyzeral nijako smiešne. Vyzeral úplne dokonale.

„Nesmiali sa tebe,“ vydýchol nakoniec, čo bola vlastne aj pravda, netušil teda, prečo mu pripadala taká vymyslená. Ďalším svojim slovám už však bezhranične veril, skoro ho bolelo, ako veľmi.

„Vyzeráš presne tak, ako by si vyzerať mal,“ usmial sa. Tak by si prial, aby toto bol ich štandard, bože, zase ho toľko túžil pobozkať na jednu z tých dokonalých modriniek! Bol na svoje dielo neskonale pyšný, čiernovlások skutočne vyzeral ako jeho, bohužiaľ si ale myslel, že na nich nie je nič poznať a Ondrej ho nesmel ani chytiť za jemnú belostnú rúčku. Keby len jeho princ vedel…

V tom momente mu však hlavou preletelo niečo iné, podstatnejšie a ďaleko desivejšie. Ak by skutočne prešli hranice a došli až k hradu bez toho, aby ich niekto spoznal… Čo by bolo potom?

Toto nedomyslel. Musel Henrichovi povedať, kým skutočne je, nemohol dopustiť, aby sa to dozvedel od nejakého sluhu, až za nimi vybehne na nádvorí a bude sa ho pokúšať odstrojiť, v prípade jeho priateľov skôr pokarhať. Musel mu to povedať sám! Lenže…, kedy? Ako?

Telo mu zaplavil strach a chrbát mu zalial studený pot, keď si to v tom momente čo i len predstavil. Nemohol to urobiť, tak sa bál! Vedel, že by ho Henrich opustil, bol si tým stopercentne istý. On mu veril, nemohol priznať, že mu celý čas klamal, ale s dobrými úmyslami. Áno, inak by sa nikdy nespoznali, áno, nechcel mu ublížiť, ale teraz už by to urobil. Nevedel si predstaviť prísť o neho, tak ho miloval a stratiť aj to, čo teraz dostával?

On by bez Henricha neprežil, to vedel. Teraz, po tom všetkom, keby sklopil hlavu, zamrmlal pár slov o tom, že to takto nejde a po lícach sa mu gúľali slzy, alebo keby sa naopak hneval a kričal, keby sa šialene smial a celkom pokojne potom Ondrejovi povedal, že mu celý čas veril, bolo to jedno, všetky tie varianty by Ondreja zložili, rozožrali zvnútra a on vedel, že by sa zrútil, že by to psychicky nezvládol. Tak mu na ňom záležalo, život by za neho položil. Prečo ho teda nebol schopný uchrániť pred sebou samým? Pred svojou vlastnou pavučinou klamstva?

„Henrich?“

Teraz to urobí. Teraz sa mu zverí! Musí! Pretože ho miluje!

Cítil, ako sa mu stiahlo hrdlo.

Nezvládne to…

„Až prídeme k hradu, odvediem ťa na jedno miesto, kde ťa na moment schovám, dobre? Musím do hradu ísť ako prvý sám, aby som ti tam zariadil miesto niekde, kde nespôsobíš toľko rozruchu. Potom pre teba prídem alebo niekoho pošlem. Nesmie nik na teba prísť,“ zamrmlal a cítil, ako sa mu srdce zovrelo hanbou. Bože, on bol taký nepodarok…

Mladý princ se schoulil do klubíčka. Nechtěl v cizí zemi zůstat sám. Nikdy nikde sám nezůstával, když už někam jeli, měl vždycky kolem sebe komorné a stráže. Chápal však, že musí být opatrní, a kdyby to šlo udělat jinak, Ondřej by jej jistě neopouštěl. Věřil mu, přestože dosud netušil, kým doopravdy je. Předpokládal, že by mohl být knihovník, možná i posel, když zná tolik jazyků, a jistojistě pracoval na zámku.

Němě přikývl a opřel si hlavu o jeho rameno. Teď ho měl ještě u sebe a věřil, že jej nenechá dlouho o samotě.

V prvním městečku za hranicemi poděkovali hospodáři, rozloučili se a vydali se dál. Jindřich nevěřil vlastním očím, když viděl upravené domečky, u nichž se pásly kozy a ovečky. Kdesi kousek od nich zakokrhal kohout a v dálce viděl na louce stádo krav. Smějící se děti a pěkně oblečená děvčata na ně mávaly a vyptávaly se jich, jakou měli cestu. Všechno působilo, jako by celý svět byl zalitý sluncem, na rozdíl od ponurého a vesměs chudého obyvatelstva Jindřichova království. Přišlo mu, že nad jeho zemí leží těžký mrak, a on dobře věděl, jaké tváře ona mračna mají.

Panímáma, které se ptali na cestu, jim s úsměvem poradila a vtiskla každému do dlaní uzlík s koláčky.

Slunce se už klonilo k západu, když zahlédli bránu do královského města.

Každým ďalším krokom potom bolo Ondrejovi čím ďalej tým horšie. Predstava, v ktorej by sa Henrichovi priznal, sa zdala čím ďalej neznesiteľnejšia, srdce mu tĺklo až vysoko v krku a to bolo až bolestivé. Chcel sa priznať, naozaj! Túžil sa mu konečne smieť pozrieť do očí ako ten, kým skutočne bol, túžil vedieť, že ho za to Henrich neopustí, lenže…, čo ak by opustil? Čo ak by ho vážne nechal, hneval sa, trápil… To bolo azda ešte horšie ako všetko, čo by bol nútený cítiť Ondrej. Vedel, že by Henrichovi ublížil, viac než ktokoľvek pred ním, a práve to ho najviac týralo.

Lenže, či mohol donekonečna skrývať, kým bol?

Konečne sa pred nimi objavil menší domček, v ktorého malých okienkach sa svietilo, a to donútilo Ondreja pousmiať sa. Už dlho svojho priateľa nevidel, dúfal len, že ho pochopí. Sám mu vtedy, hoci neochotne, schválil odísť, to Štefan sa staral o kráľovstvo, zatiaľ čo bol preč, azda ho teda aj teraz podporí…

Zaklopal na dvere a aj s princom v závese vošiel do chalúpky. Jeho oči sa stretli s modrými a obyvateľ chalúpky na moment len hlúpo otvoril ústa prekvapením.

„Vaša…“

„Štefan, toto je môj…“

Do čerta. Toto nedomyslel.

„Toto je Henrich. Potreboval by som, aby si ho tu na chvíľu schoval, len na moment,“ dostal zo seba s prosebným výrazom a Štefan šokovane zažmurkal, potom sa ale upokojil. Bolo až fascinujúce, ako elegantne zvládal spracovať všetky Ondrejove šialené nápady i výplody jeho horúcej hlavy.

„Som Štefan, poznáme sa s Ondrejom od detstva,“ vydýchol nakoniec, podávajúc Henrichovi ruku, keď mu došlo, čo od neho jeho kráľ pravdepodobne chce, potom sa ale otočil na svojho kráľa a zamračil sa.

„Henrich, na moment sa tu posaď, prinesiem ti čaj. Vonku je zima… A ty poď so mnou,“ určil si nevyberavo, odvádzajúc Ondreja preč z miestnosti, na druhú stranu chalúpky, odkiaľ dúfal, že ich mladý princ nebude počuť.

„Výsosť, čo to má znamenať?“ vydýchol nahnevane.

„Nemusíš mi vykať ani tu,“ rypol si Ondrej a Štefan ho znova spražil pohľadom.

„Do šľaka, veď to je princ, ten, za ktorým si išiel! Sedával som s tebou pri tom obraze tak dlho, myslíš, že ho nespoznávam? Už koľko rokov chceš odo mňa, aby som sa k tebe správal ako k seberovnému, a teraz mám aj k Jeho jasnosti? Či ma vážne chceš dostať do blázinca?“ vyčítal mu Štefan a Ondrej si povzdychol, krátko svojmu priateľovi opisujúc celú ich situáciu, podmienky v Stredoríši i ich útek, všetko, až do momentu, v ktorom boli teraz. Nebál sa, vedel, ako na tom Štefan je. Veril mu.

„A prečo mu teda nepovieš, kým si, a neodvedieš si ho do zámku? Prečo má zostávať tu so mnou?“ nechápal, tentoraz však hovoril o poznanie miernejšie. Ondrej bol jeho priateľ, a to sa skrátka nezabúdalo.

„Ja nemôžem! Chcel by som, vážne, lenže sa hrozne bojím…, Štefan, on mi odíde, viem to. Dnes jednoducho nemôžem, pochop ma…“

„Dva dni,“ určil si nekompromisne a Ondrej šokovane vypuľoval oči.

„Len?“

„Áno. Ja ti ho privediem a ty mu to povieš, je na tebe ako. Uznávam, teraz už je neskoro, je unavený a ty tiež, potrebujete odpočívať. Nevadí mi, keď tu prespí. Ale do dvoch dní bude vedieť, s kým má tú česť,“ povedal, a tak Ondrej porazene prikývol.

„Tak dobre… Ale dnes ho tu prosím nechaj. A Štefan? Teda…, myslíš, že by si ho zajtra mohol odviesť na pár minút niekam do hradu, ako pracovať? Aby to nevyzeralo tak divne, nechcem, aby si ho za mnou viedol s tým, že ide za kráľom,“ zaprosil a Štefan si povzdychol.

„Ondrej, ty sa do toho šialene zamotáš,“ vydýchol a kráľ smutne prikývol. Voda, ktorú počas tej konverzácie dali variť na sľúbený čaj, už začínala vytvárať veľké bubliny.

„Ja viem. Ale ja ho šialene milujem,“ zašepkal, a hoci voda spôsobovala dostatočný hluk, aby nebol vypočutý, položil mu Štefan ruku na rameno a povzbudivo sa naňho zadíval.

„Však ja to vidím. A neboj sa, však on to pochopí. Ak si ho dostal až sem, toho ľadového princa, ktorým býval, je v tom rovnako po uši ako ty, nehľadiac na ten fialový krk, o ktorom, ako ťa poznám, tiež ešte nevie. A teraz už poď,“ usmial sa jeho priateľ, a tak mu Ondrej úsmev opätoval, sprevádzajúc Štefana do jedálne, kde pri stole stále sedel jeho princ a pozeral sa naňho smutne, snáď mu vyčítal, čo ani netušil. A Ondrejovo srdce sa trieštilo. Nebude to ani štyridsaťosem hodín a už sa naňho nepozrie nikdy…

„Budem už musieť ísť,“ povedal nakoniec, obliekajúc si opäť svoj kabátec, keď si znova všimol tie smutné oči. Nemohol im ďalej čeliť, skutočne to nešlo, lenže on musel už len preto, že ich majiteľa toľko miloval. Nechcel, aby bol smutný, nechcel odísť len tak, lenže čo všetko mu bolo povolené? Mohol ho teraz pobozkať? Čo keď to tak Henrich nechcel? A čo keď chcel?

Asi nie…

Podišiel ku dverám, tam sa ale zarazil. Do čerta so všetkým!

Rýchlo sa otočil, pribiehajúc späť k prekvapenému princovi, a zovrel ho v náručí tak pevne, láskyplne a zároveň jemne, ako len dokázal. Držal ho, akoby na tom závisel celý jeho život, a na ten kratučký moment bol skutočne šťastný, ale to neskutočne bolelo.

„Drž sa, prosím… Neopustím ťa, sľubujem. Kým so mnou budeš chcieť byť, nikdy ťa neopustím,“ zamrmlal smutne, potom už ho ale pustil a rýchlejšie, než si to mohol stačiť rozmyslieť, chalúpku opustil, miznúc svojej láske kamsi do nepriestupnej noci. A až v momente, keď si to opäť dovolil vnímať, uvedomil si, že mu po lícach steká niekoľko horkých sĺz.

Štefan si sadol oproti čiernovlasému princovi, z ktorého mal tak trochu strach. Hoci keď sa nad tým tak zamyslel a pozrel sa do jeho smutných utrápených očí, bola preč jeho nadradenosť a pýcha, ktoré videl v tvári, ktorá bola namaľovaná na obraze. Ako by to bol úplne iný človek.

Princ pod jeho pohledem znejistěl a měl dojem, že ho mladík poznal. Možná mu něco Ondřej naznačil, možná ho přece znal, protože dle slov jeho milého, tento blonďatý mladík byl rádce krále.

„Pane Štěpáne, byl byste tak ochoten a řekl mi něco o králi? V kraji, kde jsem žil, se o něm nemluvilo příliš dobře. A já bych… potřeboval bych ho požádat o pomoc. Vy víte, kdo já jsem, že ano? Ondřej vám to řekl… Mám ho rád, moc rád, jenže jsem králi ublížil… Bojím se, že mě nejenže nevyslechne, ale také Ondřeje nepustí ze svých služeb…“

Jindřich se na chvíli zamyslel. Pořád netušil, co bude dál, kam jeho kroky povedou a jestli bude moci prostřednictvím Ondřeje opravdu poprosit krále o pomoc.

A co sám Ondřej? Má ho stále natolik rád, aby mu věnoval svou ruku? Nebo jej jen chtěl zachránit od oprátky útěkem, stejně jako sebe?

„Mali by ste si ísť ľahnúť, Výsosť. Ste unavený a zajtra, najneskôr pozajtra, Ondrej určite príde.“

Keď Ondrej toho večera konečne dorazil na nádvorie, boli už jeho oči suché. Povinnosti ho obklopili rovnako ako poddaní, a on sa v hlúčiku vojakov, dvorných dám i kuchárok, ktoré sa o neho vždy starali ako rodičia a teraz mu venovali káravé pohľady za útek, pred ktorým sa ani nerozlúčil, odoberal chodbami ďalej do útrob hradu. Všetci sa zhlukli okolo a všetci si priali odpovede, to on však nemohol. Boli pred ním dôležité veci, ktoré musel vyriešiť, a potom spať. Potreboval to, no vedel, že tak, ako minulú noc v sene sa vo svojej pohodlnej posteli, v ktorej sa sám asi stratí, už nikdy nevyspí.

„Potrebujem zohnať všetkých svojich radcov a poslov, potrebujem s nimi hovoriť,“ prikázal prosebne smerom k pár dvorným dámam a tie prikývli, odchádzajúc za jednotlivými pánmi.

„A vy poďte prosím tiež, ak máte teraz na chvíľu čas, Anette,“ kývol na kuchárku, ktorá mu vždy tak trochu robila mamu a ona prekvapene zažmurkala, potom sa ale aj s ním vypravila do veľkej rokovacej sály, kde už čakali pripravení radcovia.

„Výsosť, mali sme strach,“ vyčítal mu jeden z nich, hlavu však držal pokorne sklopenú. Všetci boli Ondrejovými priateľmi, všetkým bezhranične dôveroval, ale rozhodne nie slepo. Vedel o ich schopnostiach.

„Bol som v samom centre Stredoríše a správy, ktoré prinášam, nie sú dobré,“ začal nakoniec s povzdychom, potom však s pevným pohľadom zdvihol hlavu a zadíval sa na všetkých prítomných.

„Kráľovstvo sa rozpadá, vedenie kolabuje a ľudia trpia. A sú to aj naše rodiny, ktoré budú trpieť, ak sa rozpadne ríša úplne. Ja si tie časy nepamätám, to oni však ako jediní stáli pri nás vo Veľkej vojne, to Stredoríša nám vždy posielala zásoby, keď u nás bol hladomor. Dlhujeme im pomoc. Sú našimi partnermi už po stáročia a my ich teraz nemôžeme nechať padnúť do záhuby!“ povedal pevne a muži okolo nakoniec, po krátkom zvážení, svorne prikývli. Na slovách ich kráľa predsa len niečo bolo. Kráľovstvo potrebovalo dobré vzťahy so susedmi a spoľahlivé partnerstvo v prípadných bojoch i krízach.

„Čo navrhujete, pane?“ spýtal sa jeden z mužov a Ondrej sa zamyslel, potom však prehovoril:

„Videl som stav obyvateľstva tej krajiny a rovnako som videl stav na hrade a v jeho útrobách. Sú to ľudia, ktorí už desaťročia trpia. Ľudia, ktorí sú zabíjaní, ľudia, ktorých oberajú o životy, ktoré kedysi viedli, zatiaľ čo my sme sa o probléme skutočne dozvedeli až teraz. Sú to ľudia, ktorí celým srdcom túžia po zmene, a ja som si istý, že sú to aj ľudia, ktorí môžu celý systém zmeniť,“ povedal pevne, pozorujúc zamyslené výrazy okolo.

„Ale ako to chcete urobiť?“ spýtal sa ktosi, v tom momente však prehovorila aj brunetka v dlhej bielej zástere, dovtedy skôr zamĺknutá.

„Pane, ja sa pamätám na doby, kedy sa podobné situácie diali v okolitých krajinách. Aj Jeho Výsosť, bývalý kráľ Slovenský, bol vtedy ešte v plienkach, keď sme poznali, akú moc má ľud. Kto to vtedy nevidel, nemôže chápať, nemusí však byť preliata jediná kvapka krvi a hrad bude donútený vzdať sa, tí ľudia v sebe majú silu, už ju v nich dlhé roky potláčali a tá sa môže dostať na povrch, ak sa nájde niekto, kto ju v nich opäť vzkriesi,“ usmiala sa a Ondrej jej úsmev opätoval.

„Výsosť, dajte mi nejakých vojakov, my v ľuďoch tú túžbu objavíme. Nie desivú a ozbrojenú, len aby bolo jasné, že do toho všetkého nepôjdu sami. Vrátim sa s korunou,“ prisľúbil, Ondrej však pokrútil hlavou.

„Ja korunu nechcem. To princ Stredoríše by ju mal dostať, jeho poddaní ho však vyštvali, vymysleli si príbeh, podľa ktorého chcel zabiť otca a on sa nemôže vrátiť,“ povedal.

Ďalší muž sa prihlásil o slovo.

„Pôjdem tiež. Bol som do kráľovstva vyslaný nespočetnekrát, poznám ten ľud, poddaných hradu aj tamojší poriadok. Dajte mi pár ľudí a nájdem vám dosť dôkazov, aby sa princ nemusel báť sa vrátiť,“ povedal a v tom momente Ondrej ešte len vďačne kývol, na perách úsmev, ktorý nedokázal skryť.

„Ďakujem vám, páni, vám všetkým. A vám obom potom špeciálne. Dostanete, čo si budete priať, ak splníte úlohu, čo je však hlavné – zachránite ríšu, ktorá už veľakrát zachránila nás, a ktorú v budúcnosti isto iste budeme opäť potrebovať. Ďakujem vám.“