Poranené vtáčatá – 1. Andrej a ja

Prológ

Na parkovisku pred pizzeriou skoro šmykom parkuje auto s logom leva na kapote. Trochu nezvyčajný spôsob jazdy na taký typ auta. Ešte väčšie nastáva prekvapenie, keď z neho vystupuje muž so zavalitou postavou, ktorému končí obdobie, o ktorom sa vraví “najlepšie roky muža”. Svojim spôsobom pripomína možno medveďa. Na sebe má teplú chlpatú mikinu sivej farby, pod ňou modrú košeľu nezastrčenú do nohavíc. Maskuje tak nie najmenšie brucho. Na nohách bledé džíny. Obuté sivé tenisky. Pri pohybe z tenisiek vykukne bledohnedá farba, kedysi tak typická pre nohy chlapcov. Takú farbu mali nenávidené pančucháče. Aj na jeho nohách je také isté rebrovanie, dokonca aj typická pančušková harmonika. To snáď nie!

Muž si vyťahuje cigaretu, pripáli si ju. Potiahne dva šluky. Pozrie na hodinky. Tvári sa spokojne. Prišiel s miernym predstihom. Zdvihne pohľad, na nose má okuliare. Vidí prichádzať muža v tmavosivom. Muž je drobnejšej postavy. Na hlave má čierny klobúk, na výraznom nose okuliare s čiernym kosteným rámom.

“Miro?” privíta ho medveď otázkou a ústa sa mu rozťahujú do úsmevu. Ten nemá ešte 100% istotu, že je to ten človek, s ktorým sa má stretnúť. Omyl však vôbec nepripúšťa, lebo v mailovej korešpondencii má Miro fotku a tá je dosť zhodná s realitou. Na Mirovej tvári vidno prekvapenie. Takúto väzbu určite nečakal.

“Prokop?” prekvapene sa pýta Miro. Predstavoval si ho všelijako, ale takto nie. Prokop mu priam vrazí ruku do dlane a poriadne stisne. Miro je síce drobnejší, ale šľachovitý. Zrejme zvyknutý pracovať aj rukami. Nemá problém ten pevný stisk prijať a vlastne aj opätovať.

“Prok,” povie svoju hovorovú verziu trochu nezvyčajného mena. Medveď dofajčí, pristúpi nedopalok cigarety. Muži po exteriérových schodoch vchádzajú do kaviarne. Miro si zloží kabát. Má tmavobordový pulóver, pod ním tmavú košeľu. Skladá si klobúk, ktorý zakrýval výraznú plešinu. Vlasy má prešedivelé, kedysi zrejme brunet. Prok tiež nemá veľa vlasov, ale má ich a takmer je bez šedín. Len zopár ich má na kotletách. Miro si objednáva viedenskú kávu, Prok nealkoholické pivo.

Keď odíde čašníčka, Prok si vyberie papier. Miro začne rozprávať. Občas si Prok niečo na papier napíše, občas dá Mirovi otázku. Počas rozhovoru sa na tvárach mužov objaví aj úsmev. Zväčša sú však celý čas vážni a párkrát majú obaja slzy na krajíčku.

***

Píše sa rok 1979. V Československej socialistickej republike je prezidentom Gustáv Husák. Mužom číslo 1 je Miloš Jakeš. Jakeš je už dva roky generálnym tajomníkom UV KSČ. Súdružsky sa bratríčkuje s komunistickou múmiou Leonidom Iljičom Brežnevom. Koluje o ňom vtip, že súdruh Brežnev má prísny zákaz zohýbať sa. Hrozilo by mu vytečenie kyseliny sírovej z automobilového akumulátora, ktorý poháňa jeho kardiostimulátor.

Budúcnosť Československa je jasná. Upevnená moc robotníckej triedy prostredníctvom komunistickej strany sľubuje svetlu budúcnosť. To, že sú ľudia nespokojní, to je len zdanie a ohováranie zo strany imperialistickej propagandy. Po prvom ročníku na strednom odbornom učilišti strojárskom v Trnave, ako budúci obrábač kovov, si užívam posledné dni prázdnin. To, že mi dievčatá nič nehovoria, už viem od siedmej triedy. Zatiaľ som nemal žiadnu skúsenosť a okrem obchytkávania sa so spolužiakom na základke som nepopísaný papier. So spolužiakom to bolo len hladkanie a sebauvedomovanie sa.

Tie hlavné a potrebné dotyky realizujú na mojom tele niekoľkokrát denné len moje ruky už viac ako 4 roky. Myslím pri tom na niektorých svojich spolužiakov. Hlavne momenty zo sprchy mám hlboko vryté v pamäti. Presne si pamätám, akého má kto vtáka. Niektorí majú naozaj pekné kúsky. Môcť sa tak s niektorým pohrať. Privinúť sa k telu jeho majiteľa.

Dával som si sakramentsky bacha, aby si nik zo spolužiakov nevšimol, že sa mi páčia práve oni a vôbec nie dievčatá. Tých zas oni mali stále plné ústa. Ten, ktorý sa už s babou bozkával a vymakal ju za kozy, bol frajer. Boli medzi nimi aj takí, ktorí už zasunuli. To boli absolútni machri. Vysvetľovali, že najprv sa s pičkou treba pohrať prstami alebo jazykom a až potom jej ho tam strčiť. Paráda vraj je, keď ťa baba vyfajčí. Napadlo mi, aké by to bolo, keby ma vyfajčil chalan, alebo ja jeho. Jeden tvrdil, že sa na babe za hodinu spravil štyrikrát. Guma je vraj naprd. Treba mať istotu, že nie je v strede cyklu. Vtedy najviac hrozí, že ju nabúchaš. Jednoducho sa treba vystriekať mimo. Treba sa to naučiť. Nič iné.

“A jebať treba, lebo je to fasa, a keby sa nejebalo, ľudstvo by sa zo zeme odjebalo.” To boli slová Stana Hojstriča, asi najskúsenejšieho chalana z triedy. Naviac syna okresného tajomníka strany, a to z neho robilo osobu nedotknuteľnú aj pre vychošov, majstrov a vyučujúcich.

Pri všetkých tých pornorečiach, ale aj pri fotkách, ak niekto priniesol, ma zaujímali na nich muži a ich krásne vtáky. Miesto baby som si predstavoval seba. Vtedy som sa dozvedel, že najlepšia antikoncepcia je “neondzit”. Ja som ho nahradil “ondimsasam”. Užívam si ho denne tak trikrát. Ak jeden deň vynechám, okamžite sa dostavia tlaky a hrozí mi náhle tvrdnutie v podbrušku. Hlavne ak sa ma dotkne nejaký kamoš z dediny, alebo má prekliato tesné plavky či trenky. Pred kúpaním vo Váhu bolo najlepšie a najistejšie použiť rovno dve tabletky “ondimsasamu”.

28. augusta u nás zazvoní telefón. Volá vychoš /vychovávateľ/ z intráku. Pýta sa ma, či by som mohol prísť na intrák už 30. Augusta. 1. septembra na otvorenie nového školského roku má prísť na kontrolu delegácia z okresného výboru strany na čele s tajomníkom Hojstričom. Chystajú sa aj na intrák. Treba dať budovu, izby aj okolie do poriadku. Nech sú súdruhovia spokojní. Ak prídu nejaké lístky do divadla alebo na koncert, tí, čo budú teraz pomáhať, ich dostanú prednostne. Tak znelo lákadlo na brigádu z úst vychoša. Ja som mal celkom iné lákadlo.

Šiklo sa mi čím skôr opustiť rodné hniezdo. Posledné dni v ňom začínalo byť hrozne dusno. Bolo to viac ako nepríjemné. Otec mal svoje dni a tie vedeli trvať aj dva týždne. Domov chodil každý deň cez krčmu a priniesol si vždy hádavú opicu. Zakaždým si vybral niekoho z nás štyroch, komu bolo potrebné vstúpiť do svedomia. Buď to bola mama, moje dve sestry, jedna mladšia, druhá staršia, ale najčastejšie ja. Tŕň medzi ružičkami. Tak mi hovoril, keď mal lepšiu náladu. Inak som bol hajzel, lekvár, hovno, neraz aj pohlavný orgán, alebo niektorý zástupca živočíšnej ríše. Zajko, srnček, veverička a ani baranček to však nebol nikdy.

Včera ho veľmi zaujímalo, prečo nemám žiadnu frajerku.

“Máš už predsa 18! Určite ti stojí ako svieca! Nemusíš mame stále škrobiť periny!” Červenal som sa. Fakt vie byť niekedy ako debil. Radšej škrobiť, ako robiť zabíjačku, pomyslel som si, ale bol som ticho. Keby som to povedal, priletela by facka a ja by som robil zabíjačku z nosa.

Nejde vám to do hlavy? Druhák na učňovke a osemnásť? Po prvé mi zle vychádzajú roky a po druhé som jednu triedu opakoval. Nie pre prospech, ale pre chorobu. Celú tretiu triedu som bol chorý. Zápal pľúc vystriedala žltačka, a tak som pobudol veľa času v nemocnici aj doma.

V pondelok ráno prichádzam s cestovnou taškou a batohom na internát. Víta ma vychovávateľ.

“Miro, hoď si veci na izbu, len sa prezleč a pôjdeš pred intrák zbierať smeti. Izba tá istá ako pred rokom. Vrecia sú tu,” ukáže na zložené igelitové vrecia. Skoro poklusom bežím na našu 203. Dávam dole texasky, vták sa mi dvíha. Berie to určite ako dohovorený signál – gate idú dole, bude Anča dlaňová. Nevšímam si ho, vyťahujem z tašky tenké tepláky. Vták nerád, ale pochopil, že majiteľ má celkom iné povinnosti. Zamkýnam dvere na izbe. Kľúč vkladám do skrinky na topánky. Tá je v chodbičke našej bunky. Dve izby, vécko a kúpeľňa. Pozriem sa na seba do zrkadla. Rukou si prejdem po vlasoch. Pozerá sa na mňa chalan s túžiacimi očami, ktorý sa pokúsi o úsmev. Neviem, či som pekný, ale viem jedno, som to ja.

Vybieham pred intrák, vidím, ako na pravej strane sú traja chalani a zbierajú smeti. Je tam aj Fero, ktorého nemám v obľube. Vyberám sa na opačnú stranu. Dvíham zo zeme krabičku od cigariet Sparta. Pozriem, je prázdna. Sparty fajčí skoro každý, teda okrem nás učňov. Stoja 8 Kčs. My fajčíme Marsky. Inak Sparty nie je možné nikde kúpiť. Ako je to možné? Tomu sa vraví paradox našej doby. Všetko, čo je žiadané, sa okamžite stáva podpultovým tovarom.

V mäsiarstve nikdy nekúpite maďarskú salámu alebo debrecínku. Ale kamkoľvek prídete na návštevu, všade vám ich ponúknu na obloženom chlebíku. Texasky majú len v tuzexe, ale nosí ich každý chalan alebo baba. Módnym hitom sa stali pánske pančucháče. Dvaja chalani z triedy ich nosili. Tiež ich nie je možné nikde kúpiť. Ja sa teším, že mi ich mama nekúpila. Bol som rád, keď som po základnej škole pančuchy už nosiť nemusel.

Vidím na zemi ohryzok z jablka. Automaticky sa poň zohýbam. V tom… prááásk! Dostávam úder do hlavy. Vidím celú mliečnu dráhu. Cítim, ako padám k zemi. Po chvíli otváram oči. Stále nechápem, čo sa stalo. Vtedy si uvedomujem, že som čelom vrazil do čela druhého chalana. Nevšimol som si ho, tak isto, ako on mňa. Už chcem spustiť: “Ty debil, nemáš oči?”

Ale ten debil vôbec nevyzerá ako debil. Je to mimozemšťan, chalan, ktorého nepoznám. Nie, nie! Nie je to mimozemšťan, je to anjel. Modrooký anjel so špinavo blond vlasmi. Tie oči sú ako obloha. Nádherné a pozerajú stále do mojich hnedých kukadiel. Preskakuje iskra, znovu šok. Srdce sa mi rozbúši. V otvorených ústach zostane pripravená nadávka. Bože môj dobrý, čo sa to so mnou deje? Veď ja naozaj vidím anjela.

Podáva mi ruku, aby ma zodvihol zo zeme. Na krásnej tvári má široký úsmev. Prihovára sa mi tichým hlasom:

“To nič, to sa stáva, budú iba hrče na čele,” objíme ma okolo pliec a ja zacítim jeho mužskú vôňu. Zvláštna zmes pižma, jadrového mydla a fialiek. Buchlo čelo o čelo a ja som sa do anjela okamžite buchol. To je presne ten chalan, po ktorom som túžil. Pozeráme stále na seba fascinovaný jeden tým druhým. Až neskôr som zistil, že to bolo obojstranné zabuchnutie.

Zároveň cítim aj to, že medzi nohami mám riadnu hrču. Cez tenké tepláky je to vidieť. Červenám sa ako čerešňa, keď mu pohľad skĺzol na môj rozkrok. Iní chalani by reagovali – “sa choď vyhoniť, debil!“, anjel sa len pousmial, nepovedal nič.

Rovno ideme za vychovávateľom, ktorý fajčí pri schodoch, samozrejme Sparty. Možno práve on odhodil tú prázdnu krabičku. Čo by sa namáhal hodiť ju do koša. Debili učni ju odpracú, kam patrí. Totižto učni – budúca robotnícka trieda, nie sme buditelia rána. Sme občania tretej cenovej skupiny našej spoločnosti.

I. cenová skupina sú súdruhovia vo vysokých funkciách. Doktori, inžinieri, profesori. Všetci, ktorých kádrový profil vyhovoval na to, aby sa dostali na vysokú školu. K nim sa pridávajú mäsiari, zelovocári, pumpári. Všetci tí, ktorí sú pri zdroji toho, čo nie je, ale všetci to chcú.

II. cenová skupina sú stredoškoláci s maturitou. III. sme my. A IV. sú nevyučení, pomocní robotníci, družstevníci. Mimo cenovej skupiny sú všetci nepriatelia socializmu. Tí sú najčastejšie vo vyšetrovacej väzbe alebo rovno vo väzení. Tí, ktorých ešte nezabásli alebo prepustili ako prevychovaných, majú povolenú existenciu len v štvrtej cenovej skupine.

Vychoš, príslušník II. cenovej skupiny, pri pohľade na naše navreté čelá nás posiela na ošetrovňu. Vraj videl, že sestra je tam. Cestou za ďalšou príslušníčkou II. cenovej skupiny ideme na vécko. Oplachujeme si ruky a čelá v umývadlách, ktoré sú vedľa seba. Anjel mi podáva mydlo. Trochu nezvyčajný predmet na vécku na intráku. Pohľad mi padne na rozkrok anjela. V jeho krátkych menčestrových nohaviciach je tiež poriadna hrča. Môj vták reaguje okamžite, napína moje tenké tepláky.

Anjel trpezlivo čaká, kým zmyjem svoje mydliny. Stále sa usmieva. Pozerá do mojich očí a ja vidím tvár s rovnakou túžbou, akú mám ja.

Len prehodí: “Ja som Andrej a ty?”

“Ja…, ja som Miro.”

“Miro, Mirko…, myslím, že prvú pomoc potrebujú iné hrče, ako tie na čelách.”

Čo to vraví. Touto vetou mi vyráža dych. Anjel túži po tom istom ako ja. Chytí ma za ruku a ťahá ma do kabínky. Idem poslušne ako psík na vodítku. Ja nesmelý, vyplašený nechápem, čo sa to deje. Konečne začínam dýchať. Kabínky zvyknú hodne páchnuť, ale teraz ešte voňajú čistiacim prostriedkom. Cítim tú výraznú arómu anjela Andreja. Pižmo, jadrové mydlo a fialky.

Andrej zatvára dvere a už mi vsúva ruku pod tepláky a vytiahne mi von horúceho vtáka aj s naliatymi guľkami.

“Na čo čakáš?" pýta sa. Druhou rukou chytí moju a strčí si ju do svojich tesných kraťasov. Je naostro, nemá na sebe ani trenky, ani slipy. Cítim v prstoch jeho pevný veľký chvost.

“Ale ja som ešte nikdy…”

“Rýchlo, lebo máme málo času!” cítim v ruke niečo ako horúcu uhorku… a ono to bolo naozaj rýchle. Dlane nám kĺzali hore – dole. Pohyb sa zrýchľoval. Cítil som, že Andrejova ruka ma ťahá do oblakov. Cítil som sa, ako keby som nastúpil do rýchlovýťahu. Ale toto bol opojnejší let. Krásny, nádherný, skvelý, bombastický, šialený. Už…, už…, už…, úžasný! vydýchol som s prvým výstrekom. Obaja kropíme vedľa seba misu WC. Stihli sme to práve včas, lebo nás už vychoš zháňa. Vykrikuje:

“Andrej! Miro!” Vychádzame z vécka. Andrej mu hovorí, že sme sa museli predsa umyť a že mu prišlo zle a vracal. Celkom uveriteľné, lebo anjel má červenú tvár.

“Aj ty si grcal?” pýta sa ma.

“Nie, ale necítim sa dobre!” zaklamem, cítim, že som zas červený ako čerešňa. Prichádzame na ošetrovňu. Sestra nám dezinfikuje čelá. Dá nám ľadové obklady. Vychovávateľ ju informuje, že Andrej vracal.

“Aj – jaj, tak to má slabý otras mozgu. Chvíľu si ich tu nechám, potom vám ich pošlem,” oznamuje vychošovi sestra.

“Môžu potom niečo robiť? Nemusím mať obavy?” pýtal sa vychoš.

“Ak máte pre nich nejakú prácu bez námahy. A nemali by byť na slnku!” predčasne zredukuje naše pracovné nasadenie na zušľachtenie našich ubytovacích priestorov. Ak by nemali prísť súdruhovia, nič by sa nerobilo. Vychoš nám povie, že máme prísť za ním. Niečo nám vymyslí.

S rukami držiacimi ľadový obklad pozeráme s Andrejom na seba. Je to naozaj krásny chalan. Je skoro o hlavu vyšší ako ja. Je štíhly, ale jeho telo pôsobí pevne. Pekne tvarované ruky s rysujúcimi sa svalmi. Štíhle dlhé prsty s upravenými nechtami. S prstami, ktoré mi dopriali ten neskutočný zážitok. Na nohách má jemné blonďavé chĺpky. Teraz ľutujem, že som si nevšimol, aké má ochlpenie okolo vtáka. Nabudúce, teda ak nabudúce bude, si to musím všimnúť.

Teším sa. Príjemný pocit sa mi rozlieva po celom tele. Budem mať svojho ochrancu. Svojho anjela strážneho. Vtedy ešte netuším, že za tým neskutočne milým chalanským úsmevom sa skrýva aj čert pokušiteľ. Cítim, že môj malý v teplákoch chce byť znova veľký. Vidím, ako Andrejov pohľad skĺzne tým smerom. Prosím, Andrej, prosím, nerob to, lebo zas budem mať v teplákoch raketu Sojuz pripravenú na štart.

Začal som sa radšej pozerať na svoje nohy. Prechytávam si obklad do ľavej ruky. Unavenú pravačku si kladiem do rozkroku. Uvažujem, či nemám sestričku požiadať, nech mi dá ešte jeden ľadový obklad. Dal by som si ho do teplákov. Kto vie, ako ma vidí Andrej? Páčim sa mu aspoň trošku? Cíti ku mne niečo? Alebo som len ďalší chalan, možno v nekonečnom rade tých, s ktorým si už vyhonil vtáka? Robí to s každým?

Zdvihnem pohľad znova na Andreja. Tiež je zamyslený. Keď pocíti môj pohľad, zdvihne svoje blankytné oči. Tie oči sa stanú mojím vesmírom, mojou oblohou, na ktorej sa objaví dúha aj bez búrky. Tie oči budú pre mňa studničkami, ktoré ma budú napájať. Vtedy som bol presvedčený, že s týmto chalanom chcem prežiť celý svoj život. Vtedy som netušil, že všemohúci ma práve teraz počúval. Moje želanie vyplní, ale čiastočne. V čomsi to bude na celý život a v čomsi vôbec nie.

***

Epilóg 1. časti

Počas rozprávania sa Miro párkrát dotkne Prokovej ruky. Prok sa zahľadí na pekne tvarované prsty. Človek by neveril, že Miro pracuje hlavne rukami. Má pekne tvarované nechty. Nie ako Prokove, ktoré zažívajú denne útoky jeho zubov. Ak by ste tipovali, kto z týchto dvoch mužov sa živý manuálnou prácou, podľa rúk by to bol na 99% práve Prok a nie Miro. Raz mu dokonca Miro dá ruku okolo krku, keď mu chce demonštrovať jednu situáciu.

Miro ani poriadne nedopije viedenskú kávu. Zrejme mu sladká chuť nerobí v ústach dobre. Niektoré spomienky, ktoré aj napriek všetko liečiacemu času majú stále neskutočne trpkú chuť. Palina je oproti tomu, čo cíti Miro, len lahodný šípkový čaj s dvoma lyžicami medu. Prok vypil dve nealko pivá. Miro zaplatil a muži vychádzajú von. Všade je už tma. Pod schodmi pri zaparkovanom Prokovom aute si zapálili ešte jednu cigaretu.

Na rozlúčku sa Prok opýtal Mira:

“Môžem ťa objať, Miro?” Miro bez slov prikyvuje. Drobná postava Mira sa stratila v medveďom objatí Proka. Obaja cítili veľkú spolupatričnosť. Miro mu práve porozprával svoj príbeh. Prok mu zas, ako tretiemu človeku v celom vesmíre, prezradil svoje tajomstvo. Muži cítia, že to nie je ich posledné stretnutie.