Poranené vtáčatá – 3. Rybka a Háčik

“Keby si to však robil nedobrovoľne, krásne by to vôbec nebolo.”

Doznievali vo mne Andrejove slová. To, čo som robil s Andrejom, to som robil dobrovoľne. Robil som to s nadšením. Robil som to intuitívne, opakoval som to, čo robil on mne. Robiť to nedobrovoľne, robiť to z donútenia, to som si v tom momente nevedel predstaviť. Až časom som sa dozvedel, že v detskom domove zo strany starších chalanov a vychovávateľov si Andrej zažil všeličo. A to všeličo ho zrejme prenasledovalo aj v noci. Tie nepekné spomienky v svojom podvedomí niesol ako ťažký balvan.

Po raňajkách ideme na ošetrovňu. Sestra sa pýta, ako prebehla noc, má otvorenú Andrejovu kartu. Vraj by mal mať lieky na tie nočné mory. Sestra hovorí, že sa chce s ním rozprávať sama.

“Pokojne hovorte, sestrička, ja pred Mirkom nemám žiadne tajomstvá, my sme vlastne aj rodina,” povie Andrej s takou samozrejmosťou, ako keby sme boli najmenej bratranci. Sestrička číta v karte.

“Keď príde pani doktorka, pošleme ťa aj za psychiatrom.”

Ach bože, vravím si – môj anjel je blázon. Nie. A vlastne aj keby bol, no a čo, je to úžasný chalan. Sestrička ako keby číta moje myšlienky.

“Nemaj obavy, Mirko, Andrej nie je žiadny blázon, len sa mu v noci zdajú také nepríjemné veci,” vysvetľuje mi.

“Spomienky na nepekné veci, ktoré som zažil,” dopĺňa Andrej, o čo vlastne ide. Keď je to tak, o tom nechcem vedieť ani ja nič. Ešte sa bude o tom zdať aj mne a nočné mory budeme mať dvaja. Skúšame si prstom trafiť do nosa. Teraz ho Andrej zasahuje so 100% presnosťou. To isté urobím aj ja.

“Aj tak by ste nemuseli byť veľa na slnku. Povedzte to vychovávateľovi.”

Odchádzame z ošetrovne. Chalani idú robiť poriadky na zadný dvor. Nám pridelí prácu okolo kvetov. Máme ich poutierať od prachu. Začíname na prízemí. Ja mám svoje nepárne kvety, Andrej párne. Vždy sa presúvame čo najtesnejšie okolo seba, aby sme sa minimálne jeden o druhého aspoň obšuchli.

Na prvom poschodí sú už naše “obšuchy” intenzívnejšie a dôraznejšie. Občas sa predlžujú do bozkov. Musíme si ísť vymeniť špinavú vodu, prepláchať handričky a čo najviac vypustiť našu vzájomnú žiadostivosť. Zbierala sa od samého rána, cez erotické raňajky, náhodné, ale aj presne cielené dotyky. Akékoľvek predlžovanie by znamenalo v tomto okamihu len bolestivé trýznenie. Užívame si celý deň, že sme jeden pri druhom.

Za tie dva dni mám dojem, že Andreja poznám už celú večnosť. Dokonale rozžiaril môj doterajší život. Zrazu mi začalo moje bytie dávať jasný zmysel. Podľa toho, ako sa správa Andrej, aj preňho moja prítomnosť asi znamená veľa. Okamžite reaguje na každý môj pohľad. Na každý môj dotyk odpovedá protidotykom. Na bozk mi on dá ďalší. K môjmu jazyku sa dobíja svojím. Zapadáme do seba ako dve dokonalé kocky lega. Ja, ktorý som bol doteraz hanblivý a možno aj plachý, si zrazu viem pýtať, čo chcem. Nie len, že si to pýtam, ja si to aj beriem a Andrej mi to ochotne dáva.

Nočnú službu má znova Dunčo. Spíme u Andreja v izbe. Po večernom skontrolovaní, či sme v posteliach, chvíľu vydržím a všuchnem sa k Andrejovi pod perinu.

“Andrejko,” vzdychnem. Andrejova ruka vniká pod moje pyžamo. Cítim, ako mi ho pohladká a zrazu mi zovrie miešok a potiahne ho. Bolesť ma preberá. Je to ako úder päsťou medzi lopatky. Ale úder, ktorý je síce bolestivý, ale zároveň skvelý a krásny. Slastne vzdychám. Zas cítim vzrušenie. Môj vták sa poslušne začína dvíhať. Jednou rukou si priviniem Andreja, druhou mu chcem vniknúť tiež pod jeho pyžamo. Andrej ho však už má vyzlečené. Takže ho okamžite potiahnem za guľky, teda to, čo má on, sú gule. Andrej zaručí ako tur. Prisaje sa mi na ústa a naše jazyka sa striedavo dostávajú až do hrdla toho druhého.

Cítim, ako je jeho vták naliaty, pevný a tvrdý. Striedavo mu stískam a honím vtáka, ale takú istú pozornosť venujem párovému orgánu pod ním. Moje gule tiež dostávajú poriadny záhul. O chvíľu cítim, že budem striekať. Do šľaka, celý budem od semena. Andrej mi vrazí do ruky toaleťák. Je na všetko pripravený. Myslí dopredu. Utierame sa. Poďakujeme si bozkom. V náruči zaspávame spolu. Našťastie túto noc spí Andrej bez zobudenia.

Ďalší deň je 1. september. Prvý deň školského roku, na ktorý nikdy nezabudnem. Tento školský rok, ktorý má aj po rokoch pre mňa tú krásnu chuť malín. Aj na učňovke v čisto chalanskej triede môžete zažiť tú najkrajšiu lásku svojho života. Môžete ju zažiť, ak vedľa vás sedí taký človek ako Andrej. Ani veľmi nerozmýšľal, ku komu sa posadí. Zo strategických dôvodov si sadáme do posledného radu.

Prichádza naša triedna učiteľka, slovenčinárka. Po privítaní nám predstavuje nového spolužiaka, ktorý prišiel k nám z východného Slovenska. 

“Váš nový spolužiak Andrej Háčik.” Naša skvelá, čisto chalanská trieda, vybuchuje do hurónskeho smiechu. Andrej sa stavia, prekvapene hľadí na triednu, potom na škeriacich sa chalanov, ktorí práve počuli ten najväčší vtip tohto roka. Pozerá na mňa. Mne je to všetko okamžite jasné. Háčik si sadol vedľa Rybku.

No povedzte, môže byť v roku 1979 niečo vtipnejšie? Keď mu to vysvetlím, aj Andrej sa usmieva.

“Háčik, háčik je v tom, že vedľa teba sedí Rybka,” vysvetľuje mu triedna. Poznáme sa už 48 hodín a netušili sme, že nie len my dvaja patríme k sebe, ale aj naše priezviská sa k sebe celkom hodia. Skočila rybka na háčik. Háčik ulovil rybku. Rybka na háčiku, či presnejšie na Háčikovi. Aj keď sme v triede, smejúci Andrej ma chytí okolo krku a buchne ma čelom do čela. Oboch nás to poriadne zabolí, lebo trafil presne to miesto, kde sme sa predvčerom do seba zabuchli.

“No dúfam, že vy dvaja sa aj napriek menám skamarátite. Mirko, mohol by si si zobrať tak trochu nad Andrejom patronát, kým sa tu lepšie zorientuje. A vy sa upokojte!” triedna utišuje v triede smiech.

“Nech sa neposerú, však rybka moja,” chytí ma za koleno Andrej. Ja až zmeraviem. Čo chce ten pokušiteľ, aby sa mi hneď prvý deň v škole postavil.

“Prestaň, Andrej!” pošepnem mu.

“Vidím, že po škole sa musíme ísť okamžite vystriekať,” oznamuje mi šeptom, že aj jemu sa nahromadil v guliach tlak.

“Tam sedí Chlpatý a Cicák,” ukazujem mu na dvojicu. Nie sme jediní dvaja s ustrelenými menami.

“Niečo menej vzrušujúce by si nemal na sklade, Rybka?” uškiera sa Andrej.

“V druhej lavici, tam napravo, sedí Smrtka a Hrobár,” predstavujem mu ďalšiu dvojicu.

“Za nimi sedí Gajdoš a Gejdoš,” pokračujem.

“Pekné,” nemizne mu úsmev na tvári.

“Voláme ich Dudáci, aj učitelia si ich mýlia, a jeden je Matej a druhý Martin.”

“Ktorý je ktorý?”

“Zabi ma, Andrejko, neviem, a to som s nimi na izbe,” priznávam.

“Tamten ryšavý, to je Čierny Peter.”

“No pekná trieda,” nemizne mu úsmev z tváre.

“Vedľa neho sedí Stano Hojstrič,” predstavujem mu papalášskeho synčeka.

“A ten čo?” nechápe Andrej, však na jeho mene nie je nič pozoruhodné.

“To je syn okresného tajomníka,” prezrádzam mu, akú dôležitú osobu máme v triede.

“Syn okresného tajomníka na učňovke?” nezdá sa to Andrejovi.

“No vidíš to, aký je blbý, bol na gympli, potom na priemyslovke, zo všadiaľ ho vykopli. Dutý ako tágo,” hovorím mu.

“Tágo je duté?” spochybňuje moju narážku.

“Ten pretiahne každú babu, ktorá sa okolo neho mihne,” prezrádzam mu ďalšiu jeho schopnosť, ktorá ho stavia medzi výnimočných chalanov v triede.

“Povedal by som si, že je to náš človek,” zamyslí sa Andrej.

“Ako náš? Čo myslíš?” nerozumiem mu.

“No, že sa mu viac páčia chalani ako baby,” sleduje ho pozorne Andrej.

“To sa mýliš,” hovorím mu.

“Videl som, ako na mňa pozeral. Pozri, ako teraz chytil Čierneho Petra,” upozorňuje ma.

“Oni všade chodia spolu, aj trtkať baby,” presviedčam ho, ako sa veci majú.

“Alebo navzájom seba,” dáva svoje riešenie.

“A to všetko s babami? Aj ich veľakrát videli so zdravoťáčkami,” oponujem.

“To sú mimikry,” má riešenie Andrej.

“To je nejaká choroba?”

“Hovno, mimikry-maskovanie, hovoria stále o babách, aby maskovali, že sú teplí,” má vysvetlenie na to Andrej.

“A my dvaja?” pýtam sa Andreja.

“Tebe to vadí, že sme?” pozrie mi vážne do očí.

“No ani nie a to tiež budeme takto maskovať?” mám pochybnosti.

“Prečo by sme to robili?” nerozumie Andrej.

“Aby sa to neprevalilo, že my dvaja…,” cítim, že sa červenám.

“Hanbíš sa za to, Mirko?” skúmavo ma pozoruje. Možno trochu nepresvedčivo, ale záporne vrtím hlavou.

“To je dobre, ani ja sa nehanbím, že sa mi páčiš, a čo je pravda, nie je hriech,” povie mi múdrosť, ktorú si budem často opakovať.

“Rybka, nemusíš teraz Háčika zahltiť informáciami, nechaj mu priestor, aby počúval chvíľu aj mňa,” napomína ma triedna. Trieda vybuchuje do smiechu. Do konca otváracieho školského dňa sme už viac menej ostali s Andrejom ticho.

Odchádzame zo školy. Andrejovi spomínam ešte jedno smiešne meno vo vedľajšej triede.

Drblík. Adam Drblík. Aj sa tak správa, ako keby to nebolo jeho meno, ale diagnóza. Tento Drblík sa však po revolúcii v 89 dobre uchytil. Jeho otec bol pekár. Otvorili si ako jedni z prvých živnosť a pekáreň nazvali tak, ako ju môže nazvať fakt len Drblík – “Drblík a syn.” Názov hrozný, ale darilo sa im výborne. Chlieb mali fantastický a rožky tiež. O chvíľu sa obaja vozili v meďákoch. Ale vráťme sa nazad do roku 1979. Kráčame zo školy a Andrej mi rozpráva o sebe.

Má staršiu sestru Alenu. Nie je jeho vlastná. Len mamu majú spoločnú. Jej otec žil s mamou len krátko, keď bola Alena malá. Potom odišiel za inou. Po čase si mama našla jeho otca. Zobrali sa. Jeho otec, Alexander Háčik, mal už po päťdesiatke. Neplánovali mať deti. Bol spisovateľ a učil kedysi na vysokej škole. V 50-tych rokoch ho ako protištátny živel poslali do väzenia a potom ho na niekoľko rokov poslali do uránových baní v Jáchymove. Podozrievali ho zo spolupráce so západom. Vedel po anglicky, francúzsky, nemecky, taliansky a španielsky. Prekladal knižky a básne. Písal aj svoje vlastné. Málo obdivoval Rusko a všetkých komunistov. To bol predsa jasný dôvod, aby ho strčili do väzenia. Keď ho prepustili, bol dosť chorý.

A predsa sa stal zázrak. Zasvietila hviezdička a Andrejova mama otehotnela. A tak sa narodil môj anjel Andrejko. Mali z neho veľkú radosť. Tešili sa. Andrejov otec si našiel dobrú prácu v kancelárii. Potom ho zavolali znova aj na školu. Začalo sa im žiť lepšie, aspoň tak vravela Andrejova mama. Vraj si pamätá, ako mu Alena vždy brala hračky, a keď boli sami, tak ho aj bila. Závidela mu, že všetka láska išla malému chlapcovi. Kto vie, ako to bolo naozaj? Ale ak bol Andrej taký milý a pekný ako je dnes, kto by nemiloval také dieťa, takého anjelika. Vraj otec ho volal “ty môj anjelik, s čertíkom v tele”.

Otec ochorel a po čase zomrel, to nemal ešte Andrej ani 5 rokov. Mama zo žiaľu začala piť.

Vtedy sa oňho občas starala Alena. Keď už ani on nemal otca, začala byť vraj k nemu milšia. Už ho ani veľmi nebila. Mama do takej miery stratila o deti záujem, že Andreja jej sociálka zobrala a umiestnila ho do detského domova. Mama mu vraj sľúbila, že preňho príde. Bola za ním v domove párkrát a vždy mu povedala: “Andrejko, nabudúce si ťa už vezmem domov. Chýbaš mi anjelik.” Nabudúce sa však nikdy nekonalo.

Dlho hovoril, že on je v domove len na čas. Mamička si ho príde zobrať, keď sa vylieči. Hovoril to aj vtedy, keď už tomu ani sám neveril. Potom prestal hovoriť vôbec. Vodili ho po doktoroch. Zisťovali, čo mu je. Bol aj v nemocnici. Nekašľal, nič ho nebolelo, mohol chodiť, ale bol smutný a nechcel hovoriť. Boli tam rôzne deti. Niektoré stále kričali alebo plakali. Zatvárali ich do takých postelí, ktoré mali zo všetkých strán siete. Boli v tých posteliach zavreté ako tigre v klietke. Často sa v tých posteliach aj pošťali a posrali. Dlho ich nechávali tak v špine.

Pamätá sa, že v tej nemocnici býval hrozný smrad. Jeho do takej postele nikdy nemuseli zavrieť. K nemu boli doktori aj sestričky veľmi milí. Po čase ho vrátili do domova a začal chodiť do školy. Vraj sa učil veľmi dobre. Hneď všetkému rozumel. Rád čítal knižky. Našiel aj takú, kde bolo napísané – preložil Alexander Háčik. Okolo mena vpredu aj vzadu vraj mal kopec kadejakých písmeniek, ktorým on nerozumel. Vychovávateľka mu povedala, že to znamená, že bol veľmi vzdelaný.

Andrej vraj povedal, že aj on, keď bude veľký, také písmenka bude mať okolo mena. Prišla puberta a Andreja si začali všímať starší chalani. Dobre sa učil, v domove aj v škole ho mali radi. Bol pekný blonďák s modrými očkami. Dostatočný dôvod, aby sa stal čiernou ovcou. Začali ho najprv šikanovať, robiť mu zle a nútiť ho do vecí, z ktorých máva tie zlé sny. Nútili ho robiť rôzne praktiky, pri ktorých si starší chalani odventilovávali svoje sexuálne túžby. Bolo mu to odporné.

Časom zistil, že aj keď to, čo s ním robili, sa mu bridilo, tak ho to do istej miery aj priťahovalo. Keby to tak mohol robiť s niekým, koho má rád, kto sa mu páči. Kto je milý a pekný.

“A našiel si takého chalana, Andrej?” pýtam sa ho zvedavo. Lebo Andrej by si po tom všetkom zaslúžil nájsť niekoho, koho by mal rád.

“Neuveríš, Mirko môj, ale našiel,” usmieva sa Andrej. Mňa až pri srdci pichne. Pociťujem voči tomu človeku žiarlivosť. Áno, zaslúžil by si takého človeka nájsť, ale prečo som ním nebol ja? Prečo som ho nespoznal skôr?

“Dávno?” cítim v hrdle strašnú hrču.

“Dá sa to tak povedať,” jeho úsmev je pri spomienke na toho človeka ešte tajomnejší. “Už ho poznám hádam 50 hodín, Mirko,” chytá ma za ruku a zaťahuje do húštiny kríkov v parku, cez ktorý prechádzame. “V akých vodách si sa mi skrývala, rybka moja?” povie mi nežne a cítim jeho malinové ústa. V nose cítim tú opojnú vôňu. Fialky, jadrové mydlo a to krásne Andrejove živočíšno. “Prečo si sa vynoril až teraz, Mirko?” Cítim ako ma pevne zovrie v objatí. Dotýkame sa rozkrokmi. Cítim, ako mu v úzkych nohaviciach tvrdne jeho vták. Tvrdne aj mne.

“Čakal som na ten správny háčik, Andrej Háčik. Ty máš vlastne tak krásne meno,” šepkám mu do ucha. Cítim, ako jeho ruka vkĺzla do mojich nohavíc. Chcem urobiť to isté. Aby som sa k Andrejovmu krásavcovi dostal, musím mu nohavice rozopnúť. Vyslobodzujem mu ho.

“Aj tvoje meno je krásne a ja všetky ryby milujem a najviac Mirka Rybku, ktorý má v nohaviciach takú krásnu šťuku.” Ruky nám kĺžu hore dole. Mne po Andrejovom vtákovi, jemu po mojej rybe. Ruky máme vlhké od prvých kvapôčiek vzrušenia. Začína sa divoký tanec. Cítim, ako mi Andrej zovrie moje dve veľké ikry, ja stláčam vajcia pod jeho vtákom. O chvíľu sa nám telá napínajú ako luky. Prvý svoj mlieč vystreknem ja, potom strieka Andrej. Vtedy si uvedomím, že som si nezobral vreckovku. Dobre mi mama vždy hovorí, chlapec v tvojom veku má mať vždy pri sebe vreckovku. A ber si každý deň čistú!

Andrej mi podáva do ruky útržok toaletného papiera. Ten myslí na všetko, chcem si utrieť svoj nástroj, ale Andrejova ruka ma predbehne. Do ľavej ruky berie moju šťuku a pravou ju utiera. Robí to tak nežne a citlivo, že by som v hre najradšej hneď pokračoval. Urobím to isté. Skryjeme si krásavcov do nohavíc. V kríkoch sa ešte pobozkáme a po chvíli vychádzame z nich von.

“Do riti!” precedím pomedzi zuby. Oproti nám kráča Stano Hojstrič a Čierny Peter. Neviem, či sa mi to zdalo, ale mal som dojem, že sa držali za ruky.

“Čo je?” pýta sa ma Andrej.

“Pozri, týchto nám bol čert rohatý dlžný,” pošepnem mu.

“Nemaj nervy!” upokojuje ma.

“No čo borčekovia, čo ste robili v tých kríkoch?” provokatívne sa pýta Stano.

“Čo asi? Bozkávali sa a vyhonili si,” povie s takou samozrejmosťou Andrej, až mi to vyrazí dych. Mám dojem, že sa asi zbláznil. Cítim, že sa červenám.

“No jasné, však vy ani neviete, že sa s tým dá robiť niečo iné ako obštiavať kríky,” smeje sa Peter.

“Keď myslíš,” zosmiešňuje ho Andrej.

“Nemyslím, to viem!” dodáva suverénne Peter.

“A vy ich máte na čo?” nedám sa ja a vidím, že tomu, čo im povedal Andrej, absolútne neveria.

“Aby sme dobre vytrtkali zdravoťáčky, ty múdry!” nadnesene povie tajomníkov syn.

“Čo to máš na brade? Utri si to,” upozorňuje ma Čierny Peter. Ja naletím a chytám sa za bradu.

“To je mlieko, ty brďo,” smeje sa a drgne do Stana. Obaja sa zachádzajú od smiechu.

“Radšej mlieko, ale ty si daj pozor, aby ti po nej netieklo niekoho semeno!” priklincuje ho Andrej.

“Počul si ho?” čertí sa Peter.

“Pokoj, Petrík, však oni ani nevedia, ako sa robí fajka,” zmierlivo tlmí spor Stano. “Poďte si dať cigu.” Z vrecka vyberá krabičku tvrdých Spárt. Ponúka nás. Berieme si po jednej. Sadáme si na lavičku. Z druhého vrecka vyberá Stano malú pištoľ a pripaľuje nám cigarety. Všetci labužnícky vyfukujeme modrosivý dym.

“To vieš, ako Vietnamec príde do trafiky a pýta sa – Ťešké šparty máš? Nie, odpovie trafikant. Nevadí, tak daj naše.*” Fajčíme a smejeme sa.

Som prekvapený, že vďaka Andrejovi si ma konečne všimla aj taká osobnosť ako je Stano Hojstrič. Dokonca ma ponúkol aj cigaretou. Minulý rok som bol preňho luft, človek nikto. Andrej sype vtipy ako z rukáva. Na rozlúčku nám dáva Stano rozfajčenú krabičku, v ktorej je ešte 6 cigariet. On si otvára novú. Odchádzame. Nechávame ich v parku samých. Vraj čakajú na trtkačky zo zdravotky.

Keď sme od nich dobre ďaleko, pýtam sa Andreja: “To si im čo povedal? Teraz nám budú nadávať do buzerantov,” hnevám sa.

“Mirko, nebudú, neboj sa, oni dvaja určite nie.”

*Pre vysvetlenie: Sparty vyrábala tabačka v Kutnej Hore. Pre veľký záujem a dopyt po Spartách ich začala vyrábať aj Slovenská cigarfabrika v Spišskej Belej. Slovenské Sparty neboli také kvalitné ako české. A najvyššia trieda boli české Sparty v tvrdom balení.