Poranené vtáčatá – 5. Trucpodnik

Ďalší týždeň máme prax. Ako prvé nafasujeme nové montérky. Budeme si na ne musieť našiť dva červené pásiky. To znamená, že sme druhý ročník. Obúvame si nové bagandže. Presný názov je bezpečnostná pracovná obuv. Prezliekame sa v šatni. Keď vidím Andreja v trenírkach, ako ich má tesne obopínajúce jeho pekne klenutý zadok, pocítim vzrušenie. Všimnem si, že aj Andrej sleduje moje trenky, ktoré tiež obopínajú môj rozkrok. Mám pocit, že aj jeho vzrušuje pohľad na mňa. Ani jeden nechceme riskovať, aby sa prezradilo, že sme pripravení na “Vianoce”. Rýchlo si obliekame naše hnedé montérky. Na nohy bezpečnostná pracovná obuv a naša tretina triedy, teda 10 chalanov, nastupuje do brusiarne. Víta nás majster brúsenia, súdruh Horváth. Ak mu niekto povie pán, vôbec sa nehnevá.

Pán Horváth nás privíta milo, vraj je rád, že nás vidí. Ak mám povedať za seba, aj ja som rád, že začíname práve u neho. Je to ten najmilší majster. Po nikom nekričí. Všetko nám pomaly a láskavo vysvetlí. A jeho zaujímajú aj naše skutočné problémy, nielen to, že práve brúsením privádzame náš výrobok, či presnejšie pokus o výrobok, k dokonalosti. Vyspovedá nás, ako sme sa mali cez leto, kde sme boli. Ako inak, najviac zážitkov má kto iný ako Stano Hojstrič, bol pri mori v Juhoške, v Tatrách, v Maďarsku pri Balatone a nakoniec dodá: “Inak bežná prázdninová nuda.” Každý iní z nás by bol unesený z jedného takého letného pobytu, ale preňho je to stále málo. Neviem, či to robí preto, aby sme mu všetci závideli, alebo si až tak zvykol, že má všetko, na čo sa pozrie. Teda všetci sme mali pocit, že má všetko. Pri mori boli ešte dvaja šťastlivci z nás. Ostatní sme sa vytešili z kúpania v slovenských vodách. A hory len tie, ktoré sa dvíhajú za domami našich starých rodičov. Najväčší zážitok z nás všetkých a suverénne najďalej bol Rákos, inak Laco Jankovič. Bol vo Vietname, odkiaľ je jeho mama. Bol tam prvý raz a veľmi sa mu tam páčilo.

Rozprával nám dosť dlho o tom, aká je to krásna krajina, milí ľudia a výborná kuchyňa. Bolo na ňom vidieť, že je aziat, teda šikmáč, ale podľa reči to bol Trnavák ako vyšitý. Hovoril tak tvrdo a výrazne trnavským nárečím ako nikto z nás. Človek by pri pohľade naňho čakal nejaké čvirikanie, ale aj keď bol Rákos drobnejšej postavy, tak mal dosť hrubý hlas a tá trnavčina každého šokovala. Pán Horváth sa zaujímal, aké netradičné jedlá tam jedol. Hovoril o všelijakých výborných morských potvorách, pri ktorých sa polovičke z nás dvíhal žalúdok. Potom spomenul nejaké jedlo, na ktorom ma najviac zaujal názov – Bun bo Nam Bo. Mne to znelo ako názov nejakej kapely alebo možno tanca. V príjemnom rozhovore o prázdninách prebehla naša prvá hodina praxe. Pán majster Horváth povedal, že si dáme prestávku, kto chce, môže ísť na cigaretku a potom sa pustíme do roboty. Ja som mal Marsky, tak sme s Andrejom išli tiež na fajčpauzu. Andrej spovedal Rákosa ohľadom ďalších zaujímavostí okolo Vietnamu. Trochu ma to hnevalo, že sa venuje jemu a nie mne. Na druhej strane to bolo aj fajn, nech hneď každému neudrie do očí, ako sme jeden do druhého buchnutý.

Brúsenie už nebola taká zábava ako spomínanie na prázdniny a hlavne informácie o exotickom Vietname. Hodina praxe ubehla rýchlo a tak isto prebehol aj prvý deň ako aj celý týždeň praxe. S Andrejom sme si denne aspoň dva-trikrát poriadne vyhonili, zaplavovali sa bozkami, kde to len bolo možné. Užívali sme si tie krásne chvíle, keď sme boli jeden vedľa druhého.

V piatok si nás pán Horváth cez obednú prestávku zavolal bokom. Ponúka nám so svojej škatuľky cigariet Dalilu. S Andrejom si berieme po jednej. Obaja si to veľmi považujeme, že nás cigaretou ponúkol majster. Pán Horváth má vážnu tvár. Hovorí potichu, aby sme to počuli len my dvaja.

“Dnes sa tu obšmietal jeden zo štátnej bezpečnosti, vypytoval sa hlavne na teba Andrej, neviem, čo majú na teba, alebo proti tebe…”

“To bude pre môjho otca, bol politický väzeň, sedel v base a bol aj v Jáchymove,” vysvetľuje Andrej.

“Aha, odtiaľ vietor fúka. Chlapci, všimol som si, že vy dvaja sa kamarátite.” Skúmavo nám pozerá do očí, akoby chcel odhaliť, čo medzi nami v skutočnosti je. Ale je to zvedavosť úprimná, nie zlomyseľná. Nehľadá senzáciu.

“Zdá sa mi, že je medzi vami…, akoby som to povedal…,” oči mu lietajú zo mňa na Andreja.

“… že to vaše kamarátstvo je asi čosi viac ako len obyčajné kamarátstvo. Mne to chlapci nevadí, len vám chcem povedať, aby ste si dávali pozor. Keď som si to všimol ja, môže si to všimnúť aj iný. A možno práve taký, ktorý sa chce eštebákom zapáčiť. Buďte poriadne opatrní, nech si nenarobíte problémy,” priam otcovsky nás varuje.

“Mirko, môžem…,” skúmavo pozrie na mňa anjel. Ja prikývnem.

“… my sa s Mirkom máme radi, ak chápete,” Andrej priam šepká.

“Chlapci, možno viac, ako si myslíte, ja nie som ženatý a ani sa nikdy ženiť nechystám,” naznačuje, že ani jemu ženy veľa nehovoria.

“Pýtali sa ma aj, s kým sa kamarátiš,” dodáva pán Horváth.

“A…,” Andrej je zvedavý, čo im povedal.

“Vravel som mu, že asi najviac so Stankom Hojstričom,” priznáva majster, že trochu zaklamal.

“Pán majster, ale…,” protestuje Andrej.

“Andrejko, urobil som to pre tvoje dobro, kamarátstvo so synom okresného tajomníka ti môže len pomôcť.” Majster mal vlastne pravdu, to “kamarátstvo mu naozaj pomohlo”.

V piatok by som mal ísť domov. Popravde, vôbec sa mi nechce. Ako sa vraciame z obeda, prichádza majster od sústruhov, súdruh Okoličný. Vraj nikto nemá ísť domov, zajtra ideme na brigádu na JRD. Budeme zbierať zemiaky. Výnimku z brigády majú len tí, ktorí bývajú ďalej ako 100km. A to sú len naši Dudáci, ktorí sú z Bánoviec nad Bebravou. Som rád, že budem sám na izbe. Obaja bývajú so mnou alebo ja s nimi. Tí sa primerane tešia. Ostatní si môžeme zadarmo z intráku zavolať domov.

Ráno odchádzame na družstvo. Zbierame celé doobedie zemiaky. Na desiatu nám donesú teplý čaj a chleby natreté domácou paštétou s krúžkami cibule. Chlebík je čerstvý a paštéta výborná. Zbierame ďalej. Sám som prekvapený, že nevyvádzame nejaké hovadiny. Asi chceme mať všetci čím skôr vyzbieraný pridelený kus poľa. Na obed pre nás prichádza traktor. Máme výbornú kuraciu polievku a domácu zabíjačku. No a to si viete predstaviť, keď nevybúreným puberťákom tesne pred osemnástkou pristane na tanieri klobása s jaternicou.

Každého zaujíma, či má väčšiu ako jeho sused. To, čo vyrába s mäsovými výrobkami Andrej, to vám nemusím azda zvlášť popisovať. Všetci ich už majú skoro zjedené a on sa s nimi mazná ako s erotickými hračkami. Prisaje sa na jaternicu, črievko sa uvoľňuje a Andrej vcucáva do seba jaternicový prejt. Pritom ju vôbec nerozhryzol.

Mňa táto jeho hra patrične vyviedla z rovnováhy a najradšej by som sa s Andrejom zašil niekam na toaletu. Prichádza kuchárka z jedálne, chce, aby sme jej dvaja pomohli odnosiť riady a príbory. Treba ich aj umyť, lebo druhá kuchárka musela odísť variť na svadbu. Hneď sa s Andrejom hlásime, že radi pomôžeme.

Rozkokošení zberači krumplí, naši spolužiaci, sa vracajú na pole. My sme s Andrejom stihli nanosiť taniere a príbory k veľkému umývadlu. Kuchárka nám vraví, že chvíľu ešte máme čas. Musí sa nahriať voda na riady. Andrej sa pýta, kde sú toalety. Ja vravím, že aj mne treba. A vlastne vôbec neklamem. Keď vidím Andreja, treba mi a chce sa mi vždy. Ideme na to trochu naopak, pred vstupom do kabínky si najprv poriadne vyumývame ruky, až potom zatvárame za sebou dvere kabínky. Naše ruky celý deň do dlaní berúce grule a bandurky vnímajú naše gule ako malé švábočky. Stláčame si svoje erteplíky, vzdycháme, naše ruky od grumbírov smerujú k vtákom. Toto je tá najkrajšia časť zemiakovej brigády. Do dlaní zachytávame svoju tatarku, a aj keď nemáme hranolky, zlížeme ju z dlaní všetku.

Vraciame sa do kuchyne, kuchárka už začína umývať riady. Ja ich oplachujem a podávam Andrejovi, ktorý taniere utiera. Keď máme hotové taniere, prídu na rad príbory. Tie neutierame, opláchnuté ich dávame do drôtených košov, aby odkvapkali. Kuchárka sa nás pýta, či si dáme kávu. My obaja prikývneme. Berieme si kávu pred kuchyňu, aby sme si zapálili cigaretu. Vraciame sa do kuchyne. Teraz pomôžeme kuchárke namazať chleby so škvarkovou pomazánkou. Na každý chlieb dávame polovičku mäsitej zelenej papriky. Natreté chleby kladieme na tácky, kuchárka ich prikrýva papierom. Do varnice nalieva horúci čaj a kilo cukru.

Olovrant naložíme na traktorovú vlečku a odvezieme sa za chalanmi na pole. Všimnem si, že bokom od vriec so zemiakmi je urobená akási dráha. Priečne položená palica a v zemi zapichnuté kolíky. Chalani, ktorí pomaly už vyzbierali zemiaky, sa hrnú k olovrantu. Hojstrič chce, aby sme sa aj my dvaja zúčastnili súťaže. Ide o to, kto najďalej doští. Vyhráva ako inak Stano Hojstrič. On došťal najďalej. Nečudo, má z nás všetkých asi aj najdlhšiu hadicu. Staviam sa na štart. Môj prúd zlatistého moču bez problému preští najbližšiu značku, ale od Stanovej som dobre ďaleko.

“Ukáž vtáka,“ prikazuje Stano.

“Obyčajný normál, na teba sa nechytá,” konštatuje Čierny Peter.

“Háčik, si na rade!” Andrej vytiahne svojho krásavca. Všetkým je na prvý pohľad jasné, že ide o pekný kúsok. Andrej oblúkom začne šťať, je asi pol metra od poslednej značky, ale jeho prúd silnie a preští najvzdialenejšiu značku minimálne o 20 cm. Chalani jasajú.

“Andrej! Háčik je víťaz!” oslavujú ho, ako keby vyhral maratónsky beh. Viacerí tvrdia, že ho má aj najdlhšieho. Stano si sťahuje tepláky, porovnávajú si ich navzájom. V tejto disciplíne ostáva víťazom Stano. Andrej sa smeje, vôbec mu nevadí, že nemá najdlhšieho vtáka.

“Stano, čo je podľa teba pri jebačke dôležitejšie, dĺžka vtáka, alebo technika?” pýta sa ho Andrej.

“Samozrejme, že dĺžka, ty múdry,” povie Stano sebavedomo. Andrej sa smeje.

“Ďalší s dlhým kokotom bez techniky!” priklincuje ho Háčik. Všetci chalani sa Hojstričovi smejú.

“A keby som ujebal, že technika, čo by si mi na to povedal?” je zvedavý Stano.

“Rozmýšľaj!” smeje sa Andrej.

Družstevný autobus nás vezie nazad, najprv zastaví pri vlakovej, potom pri autobusovej stanici. Ja s Andrejom a ešte pár chalanov sa vraciame na intrák. Andrej sa rozhodol, že pôjde so mnou znova domov. Rozmýšľame, či pôjdeme večerným autobusom, ale to by sme k nám prišli až o pol jedenástej. Rozhodneme sa pre ranný spoj. Máme pred sebou ďalšiu krásnu spoločnú noc. Tú si patrične aj užijeme. Na ráno som natiahol budík. Nechce sa nám z postele, ale vstávame. Pred ôsmou už u nás raňajkujeme praženicu. Na dvore som videl hromadu dreva. Treba ho popratať. Prichádza otec, predstavujem mu Andreja. Otec sa celkom poteší, keď Andrej povie, že mi s drevom rád pomôže. Otec ho chcel aj píliť, ale mama to nedovolila. Však je nedeľa. Doobeda sa nám podarilo všetko drevo ponosiť do drevárne. Otec prináša fľašu ríbezľového vína. Nám dá po poháriku. On ho dopije zvyšok – teda skoro celú fľašu.

Keď sedíme pri stole, otec má už slušnú vrtuľu. Okrem ríbezláku si určite pridelil aj niečo iné.

“A ty… ty Andrej, ty máš nejakú lásku?” Andrej pozrie najprv na mňa a potom do otcových kalných oči.

“Mám, pán Rybka,” priznáva sebavedomo Andrej. Kto vie, ako by odpovedal, keby sa ho môj pripitý foter opýtal, čí má dievča.

“To máš správneho kamaráta, Miro. Možno sa aj tebe nejaká ujde, keď jej Andrej dá košom.” V duchu mu odpovedám, že Andrej dá všetkým košom a to by za ním mohla prísť rovno Vondráčková s Gombitovou a Studenkovou. Otec Andrejovi dáva 50 korún za pomoc s drevom. Andrej to odmieta. Vraj mi veľmi rád pomohol. Pokojne príde aj nabudúce, ak bude treba niečo spraviť.

Som rád, že si Andrej získal mojich rodičov svojou bezprostrednosťou. Kto vie, ako by sa zatvárili, keby tušili, že blonďatý anjel mi pomáha aj s inými vecami. Dokonca aj mojim dvom sestrám bol Háčik podľa všetkého celkom po chuti. Teda neprevracali očami, keď Andrej niečo povedal. To bol u mojich sestier ten najväčší prejav uznania.

Mama nám zabalila chleby s rezňami. Nenápadne, aby to Andrej nevidel, mi dala 50 korún, ktoré zobrala od otca, a ešte päťdesiatku pridala aj zo svojich. Vraj nech s Andrejom ideme do kina alebo do cukrárne. Ešte v nedeľu sa vraciame na intrák. Užijeme si ďalšiu spoločnú noc. Ďalší týždeň sme znova v škole. V utorok začíname s nácvikom spartakiády. Ako prvé nám dá telocvikár klasickú rozcvičku. Predpažiť, spažiť, upažiť, obraty na mieste, poskoky, drepy, zhyby, kliky, na koniec si dávame pár koliečok behu. Vtedy sa mi podvrtne noha a ja bolestivo padám. Andrej mi pomáha vstať zo zeme.

Telocvikár ma posiela sadnúť si na lavičku. Mám sa len pozerať. Vyzúvam si tenisku, dávam dole aj ponožku. Chodidlo ma bolí, ale nie je to až tak strašné. Omnoho horšie bude to, čo bude nasledovať. Telocvikár vysvetľuje prvé cviky. Vedľa Andreja je Rákos. Obaja chalani na seba reagujú pohľadmi. Zabúdam na bolesť v nohe.  Omnoho viac ma bolí, že Andrej sa vie usmievať aj na niekoho iného, ako na mňa. Snažím sa na to nemyslieť, ale to sa nedá. Keď sa konečne Andrej pozrie na mňa, som rád. Nasleduje Andrejov spýtavý pohľad, čo sa deje. Ja sa tvárim, že nič. Len myknem plecami a zakrútim hlavou. Andrej prenáša pozornosť znova na Rákosa, lebo mal zrejme nejakú vtipnú poznámku. Andrej doňho rozšafne strčí rukou.

“No pekne”, vravím si, už vám nestačia pohľady, už sa potrebujete dotýkať. Rákos mu strkanec vracia, smeje sa. Andrej nečaká, strčí doňho silnejšie. Rákos to nečakal, akoby stráca rovnováhu. Andrej ho oboma rukami zachytí. Tak už sa objímajú. Akoby mi niekto vrazil do hrudníka dýku. Mám sto chutí z lavičky vyskočiť a odtrhnúť ich od seba. Dávam si ponožku, obúvam si tenisku. Krivkajúc idem za telocvikárom, že potrebujem ísť na toaletu. Telocvikár mi dáva kľúč od šatne.

Andrej sa núka, že pôjde so mnou. Telocvikár povie, že nepotrebujem žiadneho asistenta, aby som sa vyšťal. Vraví mi, že sa môžem obliecť. Vchádzam do šatne. Cítim, ako ma opantáva tá sviňa zvaná žiarlivosť. Najradšej by som si sadol do kúta a plakal. Môj Andrej, ktorého pohľady doteraz patrili len mne, tam teraz špásuje s Rákosom. Rýchlo sa oblečiem. Idem na záchod. Napijem sa vody z kohútika. Keď sa vraciam, chalani sa smejú a Andrej má ruku prehodenú okolo Rákosovho krku. No začni ho ešte bozkávať Andrejko. Chalani sa smejú a ťuknú o seba čelami. Fakt, to už nie je ďaleko od bozku.

Smeje sa aj telocvikár. Prechádzajú nanovo tých pár cvikov, ktoré sa naučili. Potom pokračujú ďalej. Konečne sa hodina telocviku končí. Bola to pre mňa doteraz tá najbolestivejšia hodina, ktorú som na učňovke doteraz zažil.

Aj cestou z telocviku je Andrej v spoločnosti Rákosa. Ako keby nevnímal, že som tu ja. Nemôžem sa na to pozerať. Idem do triedy. Je mi smutno. To už nie je spaľujúca žiarlivosť. To je zvieranie v hrudi a trpká chuť žiaľu. Do triedy sa vracajú chalani zo šatne. Andrej s Rákosom prichádzajú medzi poslednými. Naviac majú mokré vlasy. No pekne, vravím si, oni dvaja boli pod sprchou. Znovu cítim zovretie v hrudi. Andrej si sadá ku mne.

“Čo ti je, Mirko?” chytí ma za koleno.

“Nič,” precedím pomedzi zuby. Hovno nič, všetko, áno Andrej, všetko čo doteraz medzi nami bolo, zrazu rúcaš. Odhodil si ma ako prepotené tričko. Prestal som pre teba existovať. Nedokážem mu povedať nahlas to, čo v mojom vnútri kričí.

“Stále ťa bolí tá posratá noha?” pýta sa ma starostlivo. Noha, čo je noha oproti tomu, čo cítim ja vo svojom vnútri. Možno keby mi ju odťali, bola by to taká bolesť, ako to, čo cítim. Andrej mi za tie dva týždne tak prirástol k srdcu. Zapustil doňho tak hlboko korene a teraz sa chce odrhnúť? To bolí! To tak neskutočne bolí! Slzy mám na krajíčku.

Ja som celý deň v škole bez nálady. Andrej sa má snaží priviesť na iné myšlienky. Chce ma rozveseliť. Nedarí sa mu to. Ja miesto toho, aby som bol ústretový, tvárim sa stále urazene. Andrejova trpezlivosť je veľká, ale nie nekonečná.

Cez najbližšiu prestávku zmizne s Hojstričom a Čiernym Petrom. Zrejme boli fajčiť Sparty. Vrátili sa v rozosmiaty. Pribudol k nim aj Rákos. Asi ich Andrej zásoboval svojou nekonečnou zásobou vtipov. Pred školou ma Andrej čaká.

“Dokedy chceš hrať urazeného?” pýta sa ma.

“Nemám byť prečo?” odpovedám mu odmerane.

“Myslím, že nemáš,” pozerá mi do očí.

“Ak na to nevieš prísť, radšej nechaj tak!” uzatváram sa do seba. Opodiaľ stojí Rákos s Hojstričom a Čiernym Petrom. Kývajú na Andreja.

“Tam tí ťa čakajú, utekaj za nimi!” posielam ho od seba preč, aj keď mi to zviera srdce.

“A čo keď chcem byť s tebou, Mirko?” robí Andrej ďalší ústretový krok.

“Nekecaj!” odseknem pod dojmom toho, čo sa udialo pred tým. Otáčam sa a kráčam na intrák. Andrej vidí, že moju tvrdohlavosť asi nezlomí. Na intráku robím všetko pre to, aby sme sa nestretli. Prišiel za mnou aj na izbu, ale ja som bol zamknutý. Zatajil som sa. Radšej som plakal do vankúša.

Podobne prebehla aj streda. Už to vyzeralo, že to krásne, čo sa medzi nami začalo, sa nenávratne stratilo preč. Som presvedčený, že na vine je Rákos, Hojstrič, Čierny Peter a samozrejme Andrej. Ja samozrejme nie! Aj Dudáci vidia, že som bez nálady. Pýtajú sa ma, čo mi je. Ja im poviem, že som bez nálady, to je všetko.

Vo štvrtok máme znova telocvik, aj keď ma chodidlo stále bolí, prezliekam sa. Chcem cvičiť. Chcem byť vedľa Andreja. Chcem oňho zabojovať. Nedám ho nejakému šikmáčovi Rákosovi. Nechcem, aby sa kamarátil s Hojsričom a Čiernym Petrom. Ako prvá je rozcvička. Všetko ide v pohode. Príde na beh. Moja zranená noha ma znova zrádza. Padám na zem. Andrej mi pomáha zo zeme. Ja miesto toho, aby som jeho pomoc prijal, odstrčím ho. Telocvik znova presedím na lavičke.

Znova sa musím pozerať, ako si Andrej s Rákosom rozumie. Zrazu začínajú byť zohratá dvojica, smejú sa. Reagujú jeden na druhého. Prebehnú medzi nimi aj dotyky. Na prvý pohľad sú to len nevinné kontakty, ale mne pri každom akoby pichli žeravú ihlu so srdca. Zo školy sa nenápadne vytratím bočným vchodom a idem na intrák. Po obede idem na izbu, ľahnem si na posteľ a plačem. Prichádza Dunčo a pýta sa ma na Andreja. Ja neviem, kde je. Dunčo mi povie, že keď Andrej príde, máme sa uňho zastaviť. Inokedy by som Dunča vyspovedal, o čo ide, čo chce, ale teraz nemám záujem o nič.

Uzavriem sa do svojho smútku a žiaľu. Zaspávam. Zo sna ma preberá dotyk ruky, ktorý ma hladká po vlasoch.

“Mirko, čo ti je?”

Preberám sa. Otváram oči. Pri mne na posteli sedí Andrej.

“Andrej?” prekvapene pozerám na svojho bývalého anjela.

“Chlapec, čo je to s tebou?“ pýta sa ma ustarostene.

“So mnou?” zmôžem sa na otázku. V duchu mu odpovedám, ja som v poriadku, ale čo ty? Zrazu je ktokoľvek iný dôležitejší ako ja.

“Už tretí deň si ako vymenený,” vyčíta mi.

“Tak ja som vymenený a ty si aký? Máš oči pre každého mimo mňa,” vravím mu natvrdo, ako to vnímam.

“Mirko, ty žiarliš?” pýta sa ma.

“Nazvi si to ako chceš, od utorka sa mi vyhýbaš,” vyčítam mu.

“Ja sa ti vyhýbam? Aj dnes sme ťa čakali s Rákosom pred školou,” oponuje mi, že všetko je to inak.

“Tak s Rákosom, pekne! Pištíš po exotike?” precedím pomedzi zuby.

“Rákos ma pozval na to jeho Bun bo Nam Bo.”

“Ešte lepšie, však láska prechádza cez žalúdok,” odvrknem mu.

“Čo to splietaš, ty somár žiarlivý, povedal som, že pôjdem, ale iba s tebou!” pozerá mi rovno do očí.

“Tak si nebol u Rákosa?” Konečne prvá dobrá správa.

“Čomu si nerozumel vo vete, že tam pôjdem iba s tebou?” objíma ma a začne ma bozkávať.

“Andrej, takže, ty ma stále…,” nemám možnosť dopovedať, lebo ma zaplavuje príval Andrejových bozkov. Sladkých, nežných a vášnivých. Andrejova ruka mi vkĺzne do nohavíc. Chcem mu povedať, že máme ísť za Dunčom, ale to, čo sa práve začína diať, je omnoho dôležitejšie.