Poranené vtáčatá – 9. Katapult

Prológ k 9. časti

K športovej hale prichádza auto s logom leva na kapote. Auto zastane na preplnenom parkovisku.

“Tu sa to volá pri Zelenom kríčku. A v tej hale bol ten koncert,” spomína Miro.

“A tá predkapela?” pýta sa Prok. Miro popisuje nástrojové obsadenie, ale nepamätá si ich meno. Bola to nejaká amatérska rocková skupina z Bratislavy. Prok mu dáva ešte pár otázok, potom konštatuje: “To bola Soľ nad zlato alebo Kaleráb Gigant, poprípade Demikát.“

Miro spomína, že neďaleko bola krčma, kde sa Andrej raz opil. Pomaly prechádzajú okolo autom. Miro nevie presne, kde to bolo.

“Krčma ako krčma, to mi pri písaní veľmi nepomôže. A kadiaľ ste išli z koncertu, kde to bolo s tými policajtami?” pýta sa so záujmom Prok.

“Pôjdeme tadiaľ, ale mali sme ísť radšej naopak.” Prok nemá problém, otáča sa. Neuvedomil si, že je v dvojprúdovej jednosmernej ceste. Po chvíli to zistí. Rýchlo otáča auto. Vôbec nemá nervy z toho, do akej prekérnej situácie sa dostal.

“A koľko stal lístok?” pýta sa, ako keby sám práve neurobil dopravný priestupok za minimálne 100 eur.

“Myslím, že okolo 50 korún,” zamyslí sa Miro.

“Pekná pálka na tú dobu,” konštatuje Prok.

“Máš šťastie, že tu neboli policajti,” vydychuje si Miro pri predstave, že by Proka chceli skasírovať.

“Mirko, na čo si myslíš, že mám novinársky a televízny preukaz. Tak by som ich spacifikoval, že by nás s majákmi doviedli na miesto, kde ste ich socialistických chlapcov z piatej “bé” zblbli vy,” smeje sa Prok.

“Myslíš?” neveriacky sa pýta Miro.

“Kamarát zlatý, to čo ste urobili, bol vlastne odboj proti červenej totalite.”

***

“Katapult! Katapult! Katapult! Katapult!” nesie sa športovou halou Slávia. S Andrejom stojíme na balkóne rovno oproti pódiu. Predkapela, ktorá nikoho nezaujíma, sa snaží zaujať publikum už šiestou skladbou. Ale ak prídete niekam na dobrú pečenú husacinu s lokšami a niekto vám núka krupičnú kašu alebo granadír, tak určite prskáte. Chudáci hudobníci sa snažia, ale majú to márne. Ozýva sa len piskot a skandovanie: “Katapult! Katapult! Katapult! Katapult!”

Konečne predkapela oznámi, že zahrá poslednú skladbu. Publikum sa konečne upokojí a to, čo nezáujmom ovenčení chalani hrajú, nie je až tak zlé. Konečne po poslednej skladbe dostanú aj potlesk, nielen piskot. Nechcel by som byť v ich koži. Vychádzajú technici a pripravujú už všetko potrebné na príchod hviezd. Tie minúty, kým všetko pozapájajú ako majú, sa nekonečne vlečú. V hale je množstvo policajtov v uniformách. A koľkí sú tu v civile, si ani netrúfam odhadnúť.

“Aha…,” upozorňujem Andreja na eštebáka súdruha Súdruha.

“Debil! Debil!” zakričí jeho smerom Andrej. Súdruh Súdruh ako keby tušil, že to patrilo jemu. Rozhliada sa, je pod pódiom, ale pozerá sa dole, či zbadá, kto to mohol kričať. Nenapadne ho pozrieť smerom na balkón.

“Katapult! Katapult! Katapult! Katapult!” dožaduje sa hala kapely.

“Debil! Debil!” zdupľuje Andrej na súdruha Súdruha.

“Andy, kroť sa,” snažím sa ho upokojiť. Andrej ma objíme.

“Oriešok, ja sa tak teším.” Andrej sa správa, ako keby sme boli v celej hale len my dvaja.

“Ja viem, Andy, ale neobjímaj ma tak okato, čo si ľudia pomyslia,” vyčítam mu jeho rozšafné správanie.

“Na ľudí sa vyser, oriešok. Hlavne, že sme tu my dvaja a Říha. Olda Říha,” jačí Andrej na plné pľúca. Otočím sa. Na pódium naozaj prichádza on. Olda Říha.

Pripojí gitaru na kábel. Drncne do strún. Ozve sa ostrý zvuk jeho gitary. Publikum šalie a to bolo len brnknutie po strunách. Olda pristupuje k mikrofónu.

“Ahoj Trnavoooo, ahoj kamarádi!” pozdraví nás. V hale to vrie.

“Kamarádi, vojín XY,” hala na chvíľu stíchne, ale po pár akordoch sa všetci pridávajú k Říhovi a spievajú s ním. Zrazu bum, zvuk kapely vypadne. Počuť len hlas publika. Po chvíli zvuk naskočí a ide to ďalej. Toto sa opakuje ešte raz. Pieseň vďaka publiku znie stále. Tak, ako som ja prepojený s Andrejom, tak je trnavská športová hala spojená s Katapultom. Po piesni je obrovský aplauz.

"Ste s námi? Katapult je s vámi!” prihovorí sa publiku Říha. Halou to vrie. “Katapult! Katapult! Katapult! Katapult!” Do skandovania sa ozvú prvé akordy skladby “Miluji severní nebe”. Publikum sa znova pripája so spevom. Tak ako publikum, aj kapela dáva do toho celé srdce.

“Trnavo, si skvělá!” prihovára sa Říha publiku.

“Kto nás nezná – bicí Anatolij, čili Tolja Kouhout!” nasleduje skandovanie a potlesk publika. Bubeník dá poriadne bubnové sólo.

“Vieš, že Tolja randí s Marikou Gombitovou?” snažím sa povedať Andrejovi. Pre šialený hluk ma nepočuje. Zakričím mu to rovno do ucha.

“Nekecaj, však ona je lesba,” zahučí na mňa môj anjel, ktorý je vo vare.

“Ale nie?” nechce sa mi veriť.

“A ešte niečo!” má nejakú pikošku pre mňa.

“Čo?” som zvedavý. Andrej sa ku mne nahne.

“Som teplý a môj kamoš tiež!” a uhryzne ma do ucha. Pritom mi rukou zovrie vtáka, až podskočím.

“Basa – Jiří Dědek Šindelář,” predstavuje Řiha ďalšieho člena kapely.

“Dědku, hobluj,” Šindelář spustí šialené sólo na base. Cítim, ako sa mi chvejú všetky vnútornosti v tele. Je to úžasné. Vedľa mňa jem môj anjel pokušiteľ. Predo mnou skvelá kapela.

“A nakonec moje maličkost, znáte mé jméno?”

“Olda Říha!” znie zo všetkých hrdiel. Kričím tiež. Pohľad mi padne dole na ryšavú hlavu. Je tam Čierny Peter a Stano Hojstrič. Upozorním Andreja na nich. Obaja na nich pozeráme. Zrejme náš pohľad zacítil Peter. Otáča sa. On nás vidí tiež, upozorní na nás Stana. Stretnú sa nám pohľady. Stano nám na pozdrav máva. My mu odkývame tiež.

A ide pieseň za piesňou. Keď má nastúpiť basový prechod, Říha vždy zvolá: “Dědku, hobluj!” A ten odohrá také šialené prechody a rify. Celkom iné, aké poznám z oficiálnych nahrávok Katapultu. Niečo úžasné. Zvuk basy zapĺňa celú športovú arénu.

Ani sa nenazdáme a je tu posledná skladba úžasného koncertu – “Rúže krepový”. Publikum spieva spolu s Říhom.

“Dvě růže krepový a na špejli kus vaty cukrový
Pak dvě jízdy kolotočem, povídal ti, kdo ví o čem
Kdo ví, kdo ví, snad jenom ty růže krepový

Líbal tě na autodromu, tvrdilas, že musíš domů
Když ti koupil srdce z lásky, hvězdy, louka, sedmikrásky
Kdo ví, kdo ví, snad jenom ty růže krepový

Hvězdy, louka, sedmikrásky a tvůj první důkaz lásky
Poznalas pak v okamžení, jak se dívka v ženu mění
Kdo ví, kdo ví, snad jenom ty růže krepový

Teď už víš, že svět se točí, syn má po těch hvězdách oči
Krásný oči duhový a kde je táta, kdo to ví
Kdo ví, kdo ví, snad jenom ty růže krepový”

Říha sa chce rozlúčiť, ale publikum ho nie je ochotné pustiť. Nasledujú ešte tri prídavky. Ohučaný, s rozochvenými vnútornosťami, sa dostávame cez tlačenicu konečne na čerstvý vzduch. Odídeme trochu bokom a zapálime si našu Marsku. Keby sme sa vzdali Katapultu, mohli sme fajčiť možno Sparty. Ale ani kartón tvrdých Spárt by mi neurobil takú radosť, ako to, že som týchto troch úžasných českých muzikantov mohol vidieť naživo.

Je to zážitok na celý život. Čakáme, či neuvidíme vychádzať Stana s Petrom. Ale nepodarilo sa nám ich zbadať. Ideme na zastávku autobusu. Je tu záplava ľudí. Prichádza autobus. Ani náhodou nemáme šancu dostať sa dnu. Šofér kričí, že prídu aj posilové vozy. Po chvíli prichádza celkom prázdny autobus, ale ani doňho sa nedostaneme.

“Anča kráča, auto fičí. Šofér zježil fúz, tam ti ide autobus. My to máme v piči, vykročíme peši,” upravuje Andrej prvácku riekanku. Chytí ma okolo pliec. Vykročíme smerom na internát. Ideme okolo krčmy. Neodoláme, vchádzame dnu. Dáme si dve kofoly a dva veľké rumy. Alkohol nás rozpaľuje, kofola v nás mizne. Vykročíme ďalej do nočného mesta. Ideme popod mestské hradby okolo rieky. Pri kríkoch ma chce Andrej vtiahnuť do húštiny. Je však obsadené, počujeme hlasy, ako si tam niekto užíva.

“Poď… poď… áno, už budem… Pokračuj!” hlas sa nám zdá byť povedomý. Ale nechceme skúmať, komu patrí. Rázne, s beťárskym úsmevom, kráčame ďalej. Ďalšie kríky sú voľné. Na oko sa bránim, Andrej ma však vtiahne dnu. Prisaje sa mi na ústa. Rukou mi vniká do nohavíc a z pančucháčov my vyslobodzuje vtáka. Kľakne si a začne ma fajčiť. O chvíľu striekam. Vymeníme sa, ja začnem fajčiť jeho. O chvíľu mi napĺňa ústa svojim úžasným výstrekom lásky. Ešte jedna pusa a vychádzame z kríkov. Oproti nám sa rútia dvaja policajti.

“Chlapci, nevideli ste tu nejakých trtkošov?” pýta sa jeden.

“Prosím?” pýtam sa zarazene. Cítim, ako sa červenám. V duchu mu odpovedám “My nie sme trtkoši, my sme fajčoši.”

“Súložiacu dvojicu, pohlavný styk, ak viete, čo to je! Dostali sme hlásenie,” dodáva druhý, ktorý nás považuje za nepoškvrnené vtáčatká, ale my sme už riadni vtáci.

“Tam, v tých kríkoch bol niekto,” pohotovo im povie Andrej. Policajti sa rozbehnú tým smerom. O chvíľu vyvádzajú z kríkov dvojicu. Sú to dvaja chalani. Prizriem sa lepšie, je to Stano Hojstrič a Čierny Peter. Obaja si zapínajú nohavice. Policajti ich surovo tlačia pred sebou. Stano sa bráni.

“Prestaň, pusti ma, vieš, kto som ja?!” vytrhne sa policajtovi, ten ho päsťou udrie do tváre. Nenechá si tykať od nejakého spratka, ktorý sa správa sebavedomo a drzo. V zápätí pri policajtoch zastane žigulík s nápisom VB. Policajti dovnútra natlačia našich spolužiakov a odvážajú ich. Stále majú zapnutý maják.

V pondelok sa Stano ukáže s modrinou pod okom, ktorá hrá farbami. Na otázku, čo sa mu stalo, s kým sa pobil, odpovedá: “Šmykol som sa v kúpeľni.” Všetci mu to zožerú. Ja s Andrejom nie. Vieme dobre, odkiaľ má modrinu. Aj keby sme to nevideli na vlastné oči, o chvíľu sa niesla šuškanda. Stana zmastili policajti, keď ho nachytali v kríčkoch s Petrom Čiernym.

A netrtkali zdravoťáčky, ako sa stále chvastali, ale Stano to nakladal Petrovi. Policajt, ktorý mu vymaľoval oko, bol z polície prepustený.

Nuž neradno vyrušovať syna okresného tajomníka pri pohlavnom akte. A naviac byť k nemu aj surový. Však nech si to chlapci robia medzi sebou, ako by mali nabúchať nejakú budúcu sestričku. Plán nemanželských detí je aj tak plnený vysoko nad 100%. Aj takéto názory sa na obhajobu Stana šírili. Keby nachytali mňa s Andrejom, to by sme boli špinaví buzeranti, aj keď by sme rovno vyšli spod sprchy.

O dva dni nie je Stano jediný, kto má monokel pod okom. Má ho aj Andrej. Všade sme chodili spolu, aby sme prípadnému útoku od tretiakov čelili spoločne. Jeden deň sa však mám stretnúť s mamou, lebo mi chce na Vianoce kúpiť bundu, a Andrej si ide dať predpísať lieky na psychiatriu.

Mama to má vymyslené dokonale. Mám jej ukázať bundy, ktoré sa mi nepáčia a ktoré páčia. Tých, čo sa mi páčia, nie je veľa. Ukážem na tri. Mám ísť do kabíny a mama mi zaviaže svojim šálom oči. Potom prinesie bundy a skúša mi ich. Na poradu si prizve aj predavačku. Potom bundy odnesie. Ja mám počkať na ňu v kabínke. Mama si ma vyzdvihne so zabalenou bundou. Tak viem a neviem, čo pod stromček dostanem.

Na intráku ma už čaká dobitý Andrej. Tretiaci si ho odchytili pred intrákom a dali mu nakladačku pre lístky na Katapult. Jeho vymaľované oko si všimne aj vychoš a začne vyšetrovanie. Andrej ako príčinu uvádza, že sa šmykol v sprche. Vychoš mu to možno zožral, ale na druhý deň je Andrej zavolaný k riaditeľovi a tam šmykľavé kachličky už neobstoja. Andrej je prinútený prezradiť, kto ho zbil, inak sa mu riaditeľ vyhráža dvojkou zo správania. Andrej povie mená troch útočníkov. Dvojku zo správania chytia na polroku oni traja.

Ležím s Andrejom na váľande v jeho izbe. Sme len v pančucháčoch. Andrej ma hladká. Na chvíľu len tak pokojne ležíme, lebo sme si pred chvíľou dopriali krásnu 69.

“Andík, ja obdivujem na tebe, aký vieš byť odvážny, ako sa vieš pustiť smelo aj do presily,” pobozkám ho na malinové pery.

“Never, motýlik môj. Ja som posero. Odvahu mám, len keď som s tebou,” zahľadí sa mi do očí. Nechce sa mi veriť, že by Andrej nebol taký, ako ho vnímam ja.

“Andík, ale predsa…,” chcem mu oponovať, že pred nikým sa nezľakne.

“Viem sa proti niekomu postaviť, len keď za mnou stojí môj motýľ Emanuel,” vysvetľuje mi.

“Takže chceš povedať, keby som tam nebol, keby si sa mal postaviť len za seba…”

“Tak utečiem, vzdám to. Ale keď sme spolu, robím to pre nás dvoch. Preto, aby som ťa chránil, ty trúdik Vilko,” ruka mu znova vbieha pod moje pančucháče. Zovrie mi gule, ja zasyčím.

“Čo je, však pred chvíľou sme…,” vyčítam mu, ale môj vták tvrdí iné.

“Chceš povedať, že ty nemáš chuť, oriešok?” ruku mu vyťahujem z pančucháčov.

“Oriešok je uzavretý v škrupine!” poviem mu výhražne.

“Ale ja viem, ako tú škrupinu odstránim z orieška.” A už mi hryzie ušný lalôčik a rukou mi masíruje prsné bradavky. Hovorím, že nechcem, ale pritom tak veľmi chcem.

“Si nenásytný versatil!” pokúšam sa ho zastaviť.

“Čo som?” výhražne sa na mňa pozrie.

“Nenásytný versatil!” Andrej ma začne štekliť. Ja sa najprv smejem, potom začnem jačať.

“Nenásytný versatil! Nenásytný versatil!” opakujem a jačím, pritom cítim neuveriteľné vzrušenie.