Poranené vtáčatá – 6. Súdruh Súdruh

Sedíme v Dunčovej kancelárii na váľande. Hoci je dosť dlhá a miesta je dosť, navzájom sa s Andrejom svojimi telami dotýkame. Je to príjemné. Cítim teplo jeho tela. Naše nohy sa dotýkajú stehnami. To, čo nám vraví Dunčo, však vôbec tak príjemné nie je.

“Pýtali sa, či si na izbe sám.”

“Áno sám, však viete,” odpovie mu Andrej.

“Ja to viem, Andrejko, však sme dostali prípis, že ako učeň, ktorý nemá vlastný domov a je už vyradený ako chovanec z detského domova, máš nárok na samostatnú izbu,” oznamuje mu Dunčo. Obaja sme ostali prekvapení, ako ho Dunčo oslovil. “Trvali na tom, aby sme to dôsledne dodržiavali, aby si sa čo najmenej socializoval,” dokončil vychoš.

“No ja nemám najmenšiu chuť socializovať sa. Všetko, čo má spojenie so skvelým socializmom, akosi…,” odmietal Andrej chuť “socializovať sa”.

“Stop! Stop! Stop! Socializovať sa nemá nič spoločné s tým, v čom žijeme. Je to vlastne to, aby si sa čo najmenej stýkal s ostatnými učňami,” vysvetľuje nám Dunčo.

“A čo im vadí na tom, že sa Andy s niekým kamaráti?” pýtam sa ja.

“Mirko, ide im o to, aby Andrej, ako syn bývalého politického väzňa, neovplyvňoval svojimi názormi vás ostatných.” Dunčo aj mňa oslovil zdrobneninou.

“Však on má fajn názory,” zastávam sa Andreja.

“Ja viem a verím ti, ale podľa nich sú to názory protispoločenské, protisocialistické a protištátne,” pokračuje ďalej.

“A vy sa ako na to pozeráte, pán vychovávateľ?” vážne pozerá naňho Andrej.

“Chlapci, poviem vám niečo, ale nech to ostane medzi nami.” My obaja okamžite súhlasne prikývneme.

“Študoval som psychológiu, bol som v poslednom ročníku, keď do Anglicka utiekol mamin brat. Chýbalo mi už len pár skúšok a štátnice. Dovtedy som všetky skúšky robil na prvý termín. Vyzeralo to, že budem mať červený diplom.” Pri hovorení spomienky dosť zvážnel.

“To ako, že ste bol vzorný zväzák, preto červený?” pýtam sa naivne, lebo červená je farba uvedomelosti, myslel som si.

“Nie, Mirko, to by znamenalo, keby som ho dostal, že som mal na škole výborný prospech,” pokojne mi to vysvetlil.

“A čo sa stalo potom, pán vychovávateľ?” zaujímalo Andreja.

“Nebol som schopný urobiť ani jednu skúšku. Vedel som všetko, ale skúšajúci ma presvedčili, že vlastne nič neviem. Vyčerpal som všetky opravné aj dekanské termíny, ale skúšky som neurobil. Zo školy ma vyhodili a v mimoriadnom termíne mi prišiel povolávací rozkaz a musel som ísť na dva roky na vojnu.”

***

Sme na večeri, stále myslíme na rozhovor s vychošom Dunčom. Zrazu sme ho začali vnímať celkom inak. Vlastne sa v praxi napĺňalo jedno z okrídlených hesiel – Komunistická strana svojou príťažlivou politikou dokáže zjednocovať masy. “Príťažlivé” prenasledovanie nás skutočne dokázalo zjednotiť, my dvaja s Dunčom sme sa stali taká masička. Ale ako sa neskôr ukázalo, masička k masičke vytvorí masu, ktorú potom bude manipulovať niekto celkom iný alebo to budú tí istí, len v novom kabáte.

“Službička, keď dopapáte, šup, šup do kuchynky!” vyklonila sa hlava kuchára Fredyho z okienka. Fredy bol naozaj zjav. Gaštanové vlasy, zelené oči, v pravom uchu náušnička, biele tričko s krátkymi rukávmi, biele vypasované kuchárske nohavice, na nohách biele dreváky. Andrejovi šibalsky zažiarili oči.

“Pán Rybka, my dvaja sme dnes večer v kuchyni, tešíte sa?” pýtal sa ma viac ako natešene.

“Teším, pán Háčik,” usmievam sa naňho. V kuchyni sa vždy nájde priestor, aby sme sa k sebe pritúlili ako mačiatka. Kuchárky nás mali rady, lebo taniere sme umývali síce pomaly, ale dôkladne. Tak isto hrnce. S tými nám najviac roboty dalo vždy pekne ich poukladať na svoje miesto na širokej polici v príručnom sklade. Trvalo nám to vždy preto tak dlho, lebo okrem hrncov sme kládli na svoje roztúžené telá aj naše horúce dlane. Občas sa na našu adresu ozvalo:

“Slimáci, čo vám to toľko trvá!” A ako vieme, slimáky pri svojom pohybe zanechávajú sliz.

A vždy sme ho chceli zanechať aj my. Samozrejme nie na čistučkých hrncoch ani naberačkách a varechách. Vždy sme si do vrecka vopred pripravili papierové servítky. Dnešný večer nám ukladanie riadov naozaj zabralo o dosť dlhý čas. Ale čo už človek narobí, keď chce spraviť prácu naozaj dôkladne so všetkým, čo k tomu patrí. Andrej bol v tejto práci naozaj precízny, a tak intenzívne ma tlačil k polici, že v momente, keď bolo potrebné zachytávať môj sliz, sa s rachotom začali na nás valiť, pokrievky, sitá, varechy a varešky, cedníky, lieviky a aj obrovské naberačky. Padali nám na hlavu. Jedna protivná naberačka padla tak nešikovne, že poškriabala Andreja na čele, škrabanec pokračoval aj na líce rovno cez oko. Našťastie Andrejovo anjelské kukadlo ostalo v poriadku. Do skladu vbehol Fredy. Čo tu naháňate myši, vy dvaja kocúry? Pýtal sa so smiechom. Prirovnať naše vtáky k myšiam, to bolo viac ako nedôstojné. Ak by sme prijali, že to boli myši, tak my by sme vlastne mali v trenírkach netopiere. Andrej povedal, že netopier je myš, ktorej sa nechce chodiť.

“Fredy, to boli potkany a aké!” poopravuje ho Andrej.

“Vážne?” preľakne sa Fredy v predstave, že sa do kuchyne dostali tí roznášači cholery a moru.

“Ale nie, uvoľnila sa tyčka, na ktorej bolo povešané všetko to náčinie,” ukazujem na kopu smrtiacich kuchárskych pomôcok, ktoré nás pred chvíľou ohrozovali na živote.

“A bože, vy ste tu spravili spúšť…,” vzdychá Fredy, “…ale najprv ošetríme maróda. Poď sem ty nešťastník.” Z príručnej lekárničky vyberá dezinfekciu a kvapne na kus gázy. Blíži sa k Andrejovmu oku.

“Zavri oko, ty koko-cúrisko!” prikazuje mu. Priam nežne mu dezinfikuje krvavý škrabanec.

“Priznajte sa, však ste sa tu hrali na mačiatka! Nevyhovárajte sa na tyčku – pičku!” s figliarskym úsmevom pozrie na mňa.

“Nie, súdruh kuchár, ja som tam dával pokrievku a celé sa to…,” snažím sa klamať.

“To nie je o pokrievke a toho súdruha si nechaj pre vychošov, majstrov a učákov! Ak ste sa tu vy dvaja nemačiatkovali, tak nech my na žaludi narastie necht!” trvá na svojom Fredy.

“No dobre, nehrali sme sa síce na mačiatka, ale možno to bolo podobné, chcete to na nás bonzovať?” priznal Andrej farbu.

“Vy dvaja mi pokojne tykajte, vy môžete. A za čo má máte? Hádam si nenaseriem do vlastného hniezda!” Potom prinesie poriadny klinec s kladivom a pribijeme kovovú tyčku. Upraceme popadané riady. Na rozlúčku ide Fredy k chladničke a dá nám veľkú klobásu a k tomu štvrť chleba. Poďakujeme sa mu a utekáme ešte k Andrejovi na izbu.

“Andy, myslíš si, že časom aj my budeme…,” neviem, ako mu povedať, že nechcem byť taký okatý teploš ako Fredy.

“Čo, Mirko?” nevie, o čom sa snažím točiť.

“No veď vieš… bože, nech mi narastie necht na žaludi… tyčka-pička…,” napodobňujem Fredyho, “…alebo, nenaseriem si do vlastného hniezda.” 

“No asi áno…,” vážne sa tvári Andrej. Mne prebehne mráz po chrbte.

“To ako fakt?”

“Nekňourej, brouku, mne to už chytlo. Koukni jako šilhám rukama,” začne Andrej parodovať Fredyho v češtine.

“Šilhá se očima vole, né?” zakosím aj ja do češtiny.

“Možno máš pravdu, to je asi žmurkať,” uvedomuje si Andrej chybu.

“Myslím, že žmurkať je mrkat, ale šilhat, to je…,” neviem si teraz ja spomenúť na správny slovenský výraz, ale priblížim obe zrenice k nosu a názorne mu to ukazujem.

“Ahá, máš pravdu, to je škúliť,” napadne Andrejovi ten správny preklad.

“Samozrejme, nikto nič na nás nemusí poznať, že sa mi páčiš a ja tebe,” ubezpečuje ma Andrej, že nemusíme byť vôbec okato afektovaný. Andrej zvážnie.

“Teda neviem, hovorím to tak sebavedomo za teba, naozaj sa ti páčim, Mirko?” začína mať pochybnosti o mojej náklonnosti k nemu.

“Andy, ako môžeš o mne pochybovať?” ostávam prekvapený, ako by ma oblial kýblom ľadovej vody. Rukami ho objímem okolo krku a začnem ho bozkávať. On si ma tiež objíme a znova sa vášnivo ochutnávame. Dobre viem, ako chutí, znova v nose cítim tú jeho vôňu, fialky, jadrové mydlo a pižmo. Záhadou je pre mňa tá vôňa fialiek. Jadrové mydlo Andrej používa ako najlacnejší a najúčinnejší prací prostriedok. To pižmo, to je vôňa jeho mužnosti. Ale fialky, odkiaľ ich môj anjel berie, to netuším. Pokiaľ viem, žiadne voňavky nepoužíva. Možno aj fialky sú súčasťou jeho prirodzenosti. A chuť? Chuť je prosto úžasná. Tak chutí len môj Andík. Kto vie, ako mu chutím a voniam ja. Musím sa ho na to niekedy spýtať.

“Aúúúú!” zhýknem. Ani som nepostrehol ako a Andrej mi silno stlačil moje vajcia. Ani som si neuvedomil, že jeho ruka mi vkĺzla do nohavíc. Už mi vtáka vyslobodzuje a začína sa s ním hrať. Aj ja chcem do ruky jeho krásavca. Andrej odstupuje, aby som sa k nemu čo najpohodlnejšie dostal.

Ďalší deň máme dve hodiny telocviku. Pre spartakiádu nám pridali ďalšiu hodinu telesnej výchovy, tak sa oficiálne telocvik alebo hovorovo teľacina, volal. Ostatný rozvrh sa nám automaticky posunul o hodinu. V šatni sa prezliekame. Oči mi okamžite padnú na Andrejove až príliš tesné trenírky, pod ktorými sa krásne rysuje jeho krásny kokôtik s blonďavými chlpmi a na dotyk tak vnímavými guľkami. Mojimi guľkami, s ktorými sa každý deň pohrám a jeho kokôtik mu vyhoním tak, že môj Andrejko slastne vzdychá a strieka, ako ten najkrajší gejzír na svete. Uvedomujem si, ako ho mám rád. Patrí len mne, nikomu inému. A tak isto ja patrím zas jemu. Cítim, ako sa mi nalieva do môjho vtáka krv. Bože, čo urobím. To bude hanba, ak sa mi postaví. Andrej sa ku mne nahne.

“Miro, nepozeraj mi tak nadržane na vtáka, lebo sa mi postaví,” napomenie ma.

“Andy, ja sa snažím, ale keď si tak krásny,” pošepnem mu.

“Okamžite sa upokoj, lebo cvičím s Rákosom!” hrozí mi Andrej. Utekám na záchod, na žily si púšťam studenú vodu, nech sa moja rozbúrená krv upokojí.

Cvičíme spolu. Užívam si to, že Andrej je vedľa mňa. Hoci na druhej strane je vedľa neho Rákos, a snaží sa ho zaujať vtipnými poznámkami, Andrej svoju pozornosť venuje mne. Cítim to ako víťazstvo. Áno, tak ako ja mám rád jeho, tak aj on má rád mňa. Cvičíme bez prestávky, o to skôr skončíme a môžeme sa pohodlne osprchovať. Sprchy v šatni máme otvorené, s Andrejom sme pod jednou ružicou. Vedľa nás sa sprchuje Rákos. Až teraz si lepšie všimnem jeho vtáka. Má ho dosť malého. Možno tak polovica môjho. To mi urobí ešte lepšiu náladu. Chudák Lacko, však keby mu chcel niekto aj vyhoniť, tak by ho musel zobrať len do dvoch prstov, a tak mu robiť dobre. V dlani by sa ten jeho žobráčik celkom stratil. To, že pozerám na Rákosovho vtáka, je aj záruka, že sa mi môj krásavec nepostaví. Keby som sa pozeral na môjho Andrejka, určite by to hrozilo.

Ďalšiu hodinu máme fyziku. Do triedy prichádza jeden prvák a hovorí, že Háčik má ísť do riaditeľne. Andrej mi potom porozprával do detailu, čo sa v riaditeľni dialo.

***

Za stolom sedel riaditeľ, vedľa neho taký nie veľmi sympatický človek s rybacími očami. Hneď sa naňho zahľadel. Vraj tie oči boli ako rybacie, ale mal dojem, že ho rentgenujú.

“Ty si Andrej Háčik, je tak?” Andrej mu prisvedčí.

“Si zväzák, Andrej?”

“Nie, nie som.”

“A chcel by si byť zväzákom?”

“Asi nie je dôležité, či by som chcel, alebo nie.”

“Presne, presne, presne, ako vravíš. Vidíte ho, súdruh riaditeľ, aký je to bystrý chlapec?”

“Áno, snaží sa, zatiaľ sú s ním učitelia, majstri odborného výcviku aj vychovávatelia na internáte spokojní. Žiadne sťažnosti, len chvály,” hovorí na Andrejovu adresu riaditeľ, inak dosť nepríjemný človek, a hlavne súdruh a komunista ako vystrihnutý z plagátu.

“Bystrý, bystrý, len čo je pravda…,” skúmavo naňho hľadia rybacie oči. Zrazu sa rozkričí: “A vieš prečo nie je dôležité, či by si chcel alebo nechcel byť zväzákom?”

“Pokoj, súdruh, však nič také ešte nepovedal,” ukľudňuje ho riaditeľ.

“Ale práveže povedal, súdruh riaditeľ, práveže povedal, je prešibaný ako všetky podvratné živly. Povedal to neuveriteľne presne. Tak uvidíme, či vieš, prečo nie je dôležité, čo by chcel ty?” vstáva, zapaľuje si cigaretu a dym vyfúkne Andrejovi do tváre.

“Lebo som nepodstatný,” skonštatuje Andrej.

“Vôbec nie si nepodstatný. Na tvojom chcení nezáleží, lebo SZM a aj celá spoločnosť sa musí chrániť od takých jedincov ako si ty,“ dostáva sa do ráže. “Ale poďme k tebe, či presnejšie k tvojmu otcovi…, profesor Alexander Háčik sa volá, je tak? Všetky tie tituly ani neviem vysloviť. Je to tvoj otec, je tak?” uisťuje sa, aj keď to má všetko napísané na papieri.

“Nemáte pravdu, nie je,” upresňuje Andrej.

“Akože nie je, naše záznamy nikdy neklamú,” čertí sa.

“Bol to môj otec,” dodáva vecne.

“Bol alebo je, to je vlastne to isté! A Chartu 77 podpísal?”

“Nemohol,” odsekne Andrej.

“Prečo nemohol, kto mu v tom zabránil?” nechápe muž.

“Smrť,” Andrej mu drzo hľadí do očí.

“A vstup spriatelených vojsk na naše územie v auguste 1968, aký mal postoj k tomu?”

“Žiadny,” stroho mu odpovie.

“A to už prečo? Však podporoval sily, ktoré organizovali takzvanú pražskú jar.”

“To je možné, ale keď sem prišli Rusi na tankoch, tak nežil!”

“A keby žil, vítal by ich?” skúmali ďalej rybacie oči.

“A kto vítal okupantov?!”

“No divil by si sa, na prvý pohľad nik, ale…,” rybacie oči pozreli na riaditeľa, akoby hľadali pomoc alebo aspoň podporu.

“Súdruh, vtedy mal Andrej sotva šesť rokov,” snažil sa uviesť veci na správnu mieru.

“Dobre, poďme k tebe. Pionier si bol?”

“Bol.”

“A páčilo sa ti byť pionierom? Čo ste tam robili?” chce nájsť niečo v Andrejovej minulosti.

“Nič!” odvrkne mu.

“Ako to, že nič?” nechápe súdruh.

“No ako pionieri sme nerobili nič.”

“No vidíš, v tom je práve tá krása, aj nič nerobiť sa dá robiť uvedomelo! Však súdruh riaditeľ.” To je aj na presvedčeného komunistu riaditeľa silná káva.

“A s kým sa kamarátiš? Menovite! Nesnaž sa nič zatajiť, my si to ľahko zistíme.”

“Tak načo vám to mám hovoriť, keď si to zistíte?”

“Chceme zistiť, či si otvorený a pravdovravný, tak vrav!”

“Stano Hojstrič,” povie Andrej prvé meno. Súdruh neveriacky pokrúti hlavou.

“No to bude súdruh okresný tajomník prekvapený, s kým sa jeho syn… ďalší!”

“Čierny Peter.”

“Meno, nie prezývku!” hnevá sa súdruh.

“On sa naozaj volá Čierny Peter,” potvrdí riaditeľ.

“Ďalší!” 

“Rákos, teda Lacko Jankovič.”

“A ešte niekto?”

“No áno, tak trochu aj Miro Rybka,” uvádza ma Andrej zámerne nakoniec, aby na nás zbytočne veľmi neupozorňoval.

“Zaujímavé, všetko sa nám zhoduje,” hovorí si súdruh pre seba. Po chvíli Andreja posielajú nazad do triedy. Andrej si sadá vedľa mňa. Pokúsi sa o úsmev, ale veľmi mu to nejde. Je dosť rozladený. Znova sa otvoria dvere na triede.

“Rybka, do riaditeľne!” Preľaknuto pozriem na Andreja, aj v jeho očiach vidím obavy a strach, ale pokúsi sa o úsmev.

“Neboj sa, Mirko, a nedaj sa, je to chuj,” vlieva mi Andrej sebavedomie.

Sadám si oproti chlapovi s rybacími očami.

“Ty si zväzák Rybka, je tak?”

“Tak je,” prisviedčam.

“A vieš, čo je povinnosťou zväzáka, to vieš tiež, však?” pokračuje.

“Myslím, že áno,” trochu zneistiem.

“Tak myslíš alebo vieš?”

“Áno viem,” pritakávam, hoci netuším, o čo ide tomu odpornému človeku.

“Vieš, že zväzácka organizácia sa musí aktívne brániť reakcionárskym a rozvracáčskym živlom?”

“Áno,” prikývnem.

“Povedz, ten tvoj spolužiak Háčik, túžil by sa stať zväzákom?” skúmavo mi hľadí do očí, až cítim na žalúdku nevoľnosť.

“O tom sme sa nebavili súdruh… a… a…,” zneistiem, ako ho mám osloviť.

“Nejaký problém?”

“Neviem, ako vás mám osloviť, súdruh…”

“Stačí jednoducho, Súdruh,” poradí mi.

“O tom sme sa nebavili, súdruh Súdruh,” poviem to istejšie.

“Vy ste sa nerozprávali o takých dôležitých veciach?”

“Nie, súdruh Súdruh, my sa o takých dôležitých veciach nerozprávame.”

“To je škoda, ale nakoniec aj dobre.”

“A myslíš, že ten Háčik by chcel byť zväzák? Ale varujem ťa, neviem nie je odpoveď.”

“Asi chcel, súdruh Súdruh,” poviem nie veľmi presvedčivo, lebo viem, že celé SZM je Andrejovi viac ako ukradnuté. Doslova Háčik ma SZM na háku.

“A čo je také lákavé, čo ho tak najviac zaujíma, čo v SZM robíte?” skúmajú rybacie oči ďalej.

“No my v SZM robíme…,” neviem, čo mám povedať.

“Tak čo robíte v SZM?”

“No vlastne nič,” poviem.

“No vidíš, a to je ono, ako som už povedal, aj nič nerobiť sa dá uvedomelo a to asi Háčika láka. On by najradšej tú uvedomelosť najradšej naštrbil.”

“Miro, ale predsa ako zväzáci ste boli pred nedávnom v kine,” pomáha mi riaditeľ.

“Súdruh riaditeľ, ale to bola školská akcia, tam sme boli všetci, aj zväzáci aj nezväzáci,” opravím riaditeľa.

“Miro, to bola školská a aj zväzácka akcia,” riaditeľ mi sústredene hľadí do oči.

“Áno, ja som celkom zabudol, bola to aj zväzácka, najmä zväzácka akcia.”

“A čo pekné ste videli?”

“Ruský film Vojna a mier,” podarí sa mi spomenúť si.

“Hovorí sa sovietsky, aj keď je ruský,” poopraví ma súdruh Súdruh. “A čo pekné si si z filmu odniesol, Rybka?” Uvažujem, ako by sa zatváril, keby som mu povedal, že cucflek na krku a trenky mokré od semena. Asi by ho na mieste vystrelo.

“Odniesol som si, všimol som si, že nad jedným bojiskom, kde Rusi bojovali proti…”

“Upozornil som ťa, že hovoríme Sovieti!” prízvukuje mi súdruh Súdruh.

“Súdruh, ale to je vojna proti Napoleonovi. Vtedy ešte Sovieti neboli,” uvádza ho na správnu mieru riaditeľ.

“Predsa viem, len upozorňujem, a čo si si tam všimol?”

“No ako bojovali proti Napoleonovi, nad bojiskom preleteli tri prúdové stíhačky,” upozorňujem na chybu vo filme.

“No vidíš to, Rybka, aké mali Sovieti, teda Rusi, pokrokové vojenstvo už vo vojne s Napoleonom.”

***

Odchádzame zo školy. Andrej dobieha Stana Hojstriča, ktorý je so svojim poskokom Čiernym Petrom.

“Stano, chcem ťa poprosiť o jednu vec…,” osloví ho Andrej.

“O čo ide?”

“Ak by sa ťa pýtali, či sme kamaráti, môžeš povedať, že áno?” prosí ho.

“Jasnačka, ale povedz mi, keby som povedal vtedy, že dôležitejšia je technika ako dĺžka, to by bola správna odpoveď?” sonduje Stano.

“Nie, povedal by som ti, že si ďalší technik s krátkym chujom,” smeje sa Andrej. Rozosmejú sa aj Stano s Petrom. Stano nás ponúkne tvrdou Spartou. Berieme si a ideme opačným smerom.

“Myslíš, že to konečne pochopil?” pýtam sa Andreja.

“Dúfajme,” povie Andrej.

“Je chytrý ako ten súdruh s rybacím pohľadom. Kto to vlastne bol?” zaujímam sa.

“No kto, eštebák,” odpovie Andrej.

“Strašný kokot, fakt na pohľadanie,” konštatujem.

“Ale Mirko, Mirko, práve si urazil všetkých kokotov na svete. Tento je eštebák. Náplňou jeho práce je, aby bol chuj.”

“Toho fakt museli hľadať,” usmejem sa.

“Kašlime už naňho, súdruha Súdruha.”

“Všimol si si, akého malého čuráka má Rákos?” pýtam sa ho na to, čo mi dnes najviac vylepšilo náladu.

“Bol by si prekvapený, keby si videl, akého ho má, keď mu stojí, dobrý klacek, a tak pekne ohnutý ako hák,” prezrádza mi Andrej.

“A ty si ho kde videl s postaveným vtákom?” náhle spozorniem a mám po nálade.

“Minule po telocviku, keď sme sa sprchovali. Ostali sme tam sami a jemu vyletel hore.”

“Andrej a čo bolo ďalej?” koleso žiarlivosti sa roztáča.

“No postavil sa aj mne, a tak sme si vyhonili,” priznáva sa.

“Tak ty si s Rákosom robil to isté, čo so mnou?!” cítim, ako sa mi do očí tlačia slzy.

“Ale Mirko, to ťa ako napadlo?” vidí Andrej, že som mimo.

“Však si to sám povedal, že ste si vyhonili,” opakujem jeho slová.

“Každý sme si vyhonili svojho vtáka. To je celé,” povie Andrej, že s Rákosom žiaden kontakt nemal. Teraz mi môže hovoriť, čo chce. Andrej mi berie tvár do dlaní. “Láska moja rybičková, hádam nechceš žiarliť,” vážne mi pozerá do očí. Zaťahuje ma do kríkov. Tam ma začne vášnivo bozkávať. Jeho ruka mi vnikne do nohavíc. Ja sa o chvíľu roztápam v rozkoši, aj keď pred pár okamihmi som mal slzy na krajíčku.