Poranené vtáčatá – 12. Predná hora

Nácvik spartakiády som ďalej poriadne ani nevnímal. Cvičil som ako stroj. Bez duše, bez zápalu. Posúvam sa po cvičisku mechanicky ako nastavený supík na sústruhu. Do môjho vnútra sa zarezáva hryzaňa. Snaží sa orezávať všetko to krásne, čo som s Andrejom doteraz zažil. Akoby ten nástroj moci chcel bezohľadným ostrím odlupovať moju lásku k nemu. K môjmu Andrejovi, k môjmu nenásytnému versatilovi, smrtihlavovi, pokušiteľovi, anjelovi. Chcel ju vysústružiť na tenkú osku súdružského vzťahu.

Osku, ktorá sa okamžite ohne pri tom najmenšom tlaku. O to ide súdruhom, aby súdruh súdruha dokázal bez mihnutia zradiť. Aby súdruh na súdruha zanevrel, keď jedného z nich označia za nespoľahlivého. Stačí, ak naňho padne tieň podozrenia. Ak nesúhlasí s tým, čo káže socialistická morálka. Ak zapochybuje o svetlej budúcnosti zajtrajškov. Ak sa kriticky pozrie na niektorý z výdobytkov socializmu.

To, čo ja cítim k Andrejovi, je pevné, húževnaté. Ja vydržím, určite vydržím, nech sa stane čokoľvek. So spartakiádou nás čakajú štyri vystúpenia. Všetci boli vytešení. Spolužiaci si užívali nové známosti s dievčatami. Vznikli nám aj spartakiádne lásky. Časom aj dve manželstvá. Spartakiáda je výstavná skriňa socializmu. Moja generácia si to užíva. Máme možnosť zažiť päť minút slávy a nemyslieť na ten šedivo-šedivý život, ktorý žijeme. Ja ho síce nežijem. Môj život sčernal. Kútiky mojich úst nie sú schopné zdvihnúť sa čo i len o mikrometer. Môj smútok je aj v trenírkach. Vták si našťastie nepýta to, čo dostával denno-denne. Zatiaľ.

S očami zaborenými do zeme kráčam na intrák. Skoro vrazím do auta VB. Čo tu robia? Skrsne vo mne otázka, záujem a zvedavosť. Vchádzam do budovy. Oproti mne ide príslušník a Andrej so svojimi zbalenými vecami. Ten príslušník je brat môjho bývalého spolužiaka.

“Roman, ahoj, môžem sa porozprávať na chvíľu s kamarátom?” prosebne naňho pozerám.

“Miro, ľutujem, ale…,” ospravedlňujúco na mňa pozrie.

“Súdruh Roman, ja okrem Mirka nikoho nemám, dovoľte nám rozlúčiť sa,” modré Andrejove oči ho obmäkčia.

“No dobre chlapci, ale rýchlo!” Andrej kladie na zem svoje veci, objíme ma. 

“Mirko, to je hrozné, čo sa stalo. Ja, ktorý som chlapca zachraňoval, som obvinený z jeho sexuálneho napadnutia. Dúfam, že ty mi veríš?”

“Nepochybuj, Andrej, verím, absolútne verím. Neboj sa chlapec môj. Bude dobre, všetko sa vysvetlí.”

“Vraj pôjdem do basy,” stekajú Andrejovi slzy.

“To je nezmysel, Andík, a aj keby, ja tu budem, budem na teba čakať. Neboj sa, aj keby to malo trvať rok, dva, tri…,” už aj mne tečú slzy.

“Chlapci, no rozlúčte sa,” súri nás Roman. Dáme si pusu. Dlhý bozk na ešte dlhšie odlúčenie.

“Andík, ja ťa budem čakať.”

Utekám na izbu a plačem. Dlho plačem. Zaspím. Keby som to čakanie mohol prespať. To sa žiaľ nedá. Musím žiť ďalej. Ale ako žiť bez bytosti, ktorá sa mi stala všetkým? Začínajú prázdniny. Najsmutnejšie prázdniny môjho života. Jeden deň k nám telefonuje teta Božka, zdravotná sestra z psychiatrie. Chce ma k telefónu. Oznámi mi dobrú aj zlú správu. V tom momente to neviem posúdiť, či prevažuje plus alebo mínus.

Andreja z vyšetrovacej väzby previezli do liečebne na Prednej hore. Vyzvedám, či sa tam za ním dá ísť. Sľúbi, že mi to zistí. Zaujíma ma diagnóza. Teta mi vraví, že to mi nesmie povedať, to je lekárske tajomstvo. A vraj, ak by mi to aj povedala, nerozumel by som tomu a k ničomu by mi to nebolo.

Teším sa, že Andrej nie je vo väzbe. Smutný som, že je chorý, že nie sme spolu. Začiatkom septembra sa dozvedám dobrú správu. Súd so skutočným útočníkom prebehol a Stano dostal len podmienku. Teším sa. V najhoršom prípade ju dostane aj Andrej. A možno ani to nie. Však pravda musí vyplávať na povrch.

Konečne znova volá teta Božka. Návštevy sú možné v stredu, piatok a nedeľu. Vraj len pre rodinu. Mám povedať, že sme bratranci. Hľadám si spoj na Prednú Horu. Je to 300 km, dobre ďaleko. Za Andrejom by som však išiel až na kraj sveta. Len tento kraj sveta, Predná hora na Muránskej planine, je skutočná riť sveta. Spojenie je tam viac ako mizerné. Idem vlakom, dvakrát prestupujem. Potom na dva autobusy. Kráčam starou vysokou horou. Keby som bol na výlete, tak by som povedal krásnou horou.

Teraz na mňa hrubé kmene jedlí a smrekov pôsobia ako kulisy z hororu. Všelijaké tiene. Vetvy sa hýbu v slabom vetre. Ten Vietor nie je počuť. Len taký zvláštny šum hory. Ako šepot stareniek v kostole. Až ma to desí. A okrem toho ticho. Odporné ticho. Kurva, kurva, kurva, to ho tí vyjebanci museli odlifrovať až sem? Vravím si: “Pokoj Miro! O chvíľu ho uvidíš. O chvíľu mu stisneš ruku. O chvíľu ho pobozkáš. O chvíľu sa možno objímete.“

O chvíľu stojím na vrátnici a o chvíľu mi vrátnička oznamuje, že majú prísny zákaz návštev.

Ja protestujem, dostal som informáciu, že návštevy sú povolené v stredu, piatok a nedeľu a dnes je predsa piatok. Vraví, že áno, ale teraz návštevy nie sú možné.

Vysvetľujem jej, že som cestoval šesť hodín, taká istá cesta ma čaká domov a výsledok bude…

“Návštevy nie sú možné…,” opakuje mi ako verklík. Ja ako by som bol hluchý, sadám si na schod pri vrátnici. Zapaľujem si cigaretu. Nikam sa mi nechce ísť.

“Tu sa nesmie fajčiť!” upozorňuje ma vrátnička.

“Však tu máte popolník!” ukazujem na veľký popolník na masívnej pochrómovanej nohe.

“To je pre personál a návštevy!” poučuje ma.

“Však ja som návšteva!”

“Návštevy nie sú povolené!” vychádza zo svojej kukane. Prihovorí sa mi zrazu iným tónom.

“Máte cigaretu?” Ponúkam jej zo svojich Spárt. Mám ešte dve krabičky. Tie chcem dať Andrejovi.

“O pol hodinu pôjdu na vychádzku, tak ho môžete vidieť cez plot. Taký milý chlapec je to a násilník. Nebojíte sa ho?” pýta sa ma.

“On nie je násilník!” vyšteknem na ňu. Ukáže mi, odkiaľ ho budem vidieť. Radšej ostávam pri plote. Zas to šumenie lesa. To odporné, pod kožu lezúce šumenie. Cítim, ako sa posúva suport s nožmi ostrými ako žiletky v snahe vysústružiť z môjho vzťahu k Andrejovi tú osku žiadaného súdružského vzťahu. Nože sa zarývajú. Zrazu sa celý suport zo škripotom rozpadne.

Nie, to sa nerozpadol suport, ale otvárajú bočnú bránu, ktorá škrípe a vŕzga. Ošetrovateľ v bielom vyvádza pacientov do lesoparku liečebne. Sú v bielo modrých pruhovaných županoch. Pôsobia ako duchovia. Pozerajú do zeme. Síce jeden pacient, akonáhle vychádza von, roztiahne ruky, akoby cez mraky hľadal slnko a začne tancovať. Robí otočky. Ošetrovateľ ho zahriakne. Pacient sa zaradí, ale hlavu má otočenú do oblohy.

Tancujúci pacient ma zaujal, možno som sa začal aj usmievať. Áno, je to blázinec. A kto je blázon a kto je normálny? A už ho vidím, vychádza z dverí tá krásna strapatá blonďavá hlava. Chcem sa usmiať, ale úsmev mi mrzne, aj na tých 30-40 metrov jasne vidím ten neprítomný pohľad. Dvíha oči mojim smerom, teraz ma určite musel zbadať. Nie, jeho pohľad sa na mne nezastavil. Dvíham podvedome ruku na pozdrav. Andrejov pohľad sa vracia. Aj on dvíha ruku na pozdrav. Zbadal ma. Určite ma zbadal, ale okrem ruky nič. Žiaden úsmev, žiadne roztiahnutie očí.

Nič vôbec nič. Poslušne kráča so skupinkou ako robot.

Sledujem ich hodnú chvíľu, urobia okruh po parku. Znova sa ku mne priblížia. Andrej dvíha oči ku mne. Áno vidí ma!

“Andrejko môj!” kričím vo svojom vnútri z plného hrdla. “Andrejko môj, však ty si chodiaca mŕtvola. Čo to s tebou spravili?” Vo vnútri sa mi lejú potoky sĺz. Oni ho zabili. Zahasili jeho iskru. Zadusili v ňom život.

Robia druhý okruh. Andrej dvíha ruku na pozdrav. Vraciam sa na vrátnicu. Idem za odpornou vrátničkou. Dám jej krabičku cigariet a tašku s ovocím, džúsmi, sladkosťami a cigaretami pre Andreja. Či mu to naozaj dá, nemám istotu. Pre svojho milovaného anjela, smrtihlava, nenásytného versatila to však spravím. Keď nič iné, aspoň budem mať pocit, že niečo som preňho urobil.

Utekám z tejto diery sveta, z tejto odpornej riti, kde zabíjajú v ľuďoch dušu. Kde im kradnú úsmev z tváre. Kde ich vodia ako dobytok pred popravou na bitúnku. Som šťastný, keď sedím v autobuse a serpentínami odchádzam z odpornej Muránskej planiny. Čo na tom, že je krásna, čo na tom, že je divoká. Pre mňa je to brána do pekla. Na stanici si kupujem ploskačku vodky. Vypijem ju na ex. Sedím konečne vo vlaku, ktorý ma odvezie do Trnavy. Vo vlaku sa mi podarí zaspať. Sny sú odporné, bežím k Andrejovi a ten sa mi stále vzďaľuje. Nerozumiem, ako je to možné. Utekám k nemu a on je stále ďalej a ďalej.

***

Tretí ročník už nebývam na internáte. Nedokázal by som tam byť. Bez Andreja nie. Každý kvet na chodbe, každá kabínka na WC, všetko, všetko by mi ho pripomínalo. Do 24 hodín by mi tam prasklo srdce.

Stávam sa mĺkvy, nič ma neteší. Nič ma nevie rozosmiať. Možno sa začínam podobať svojím správaním na Andreja. Na Andreja bez života. Bez úsmevu. Na Andreja s neprítomným pohľadom. Keď som sám, často plačem. Vtedy sa mi trochu uľaví. Vtedy sa mi aj podarí urobiť si rukou dobre.

Telefonujem s tetou Božkou a hovorím jej, ako som na Prednej hore neslávne dopadol. Sľúbi mi, že poprosí doktorku, aby tam zatelefonovala. Pýta sa ma, kedy sa tam znova chystám. Ja jej vravím, že hoci aj hneď. Ona mi vraví, že aby som počkal, kým mi dá vedieť, čo vybaví doktorka. Počuje na mojom hlase, že som zúfalý. Vraví mi, aby som sa u nich v ambulancii zastavil.

Na druhý deň idem za tetou Božkou. Ona ma zavedie rovno k pani doktorke. Tá je neuveriteľne milá. Pýta sa ma na Andreja. Ja jej začnem hovoriť, ako sme sa skamarátili, ako sme sa do seba zahľadeli. Náhle sa zaseknem. Však ja jej hovorím, čo som ešte nikomu nepovedal.

“Buďte pokojný, Mirko, ja viem byť diskrétna a viaže ma lekárske tajomstvo.” Neviem, čo je to byť diskrétna, ale myslím si, že nič zlé.

“To, že existuje láska medzi… medzi dvoma chlapcami, je také isté ako láska medzi chlapcom a dievčaťom. Mnohí to odsudzujú, ale ja to chápem a nie je to choroba. Je to vaša orientácia. Nemusíte sa za to hanbiť, musíte to len prijať.” Doktorka je prvý človek a nadlho aj jediný, ktorému som sa priznal. Vraví, že zavolá na Prednú horu a odkáže mi po tete Božke, čo a ako. Predpíše mi tabletky. Ráno a na obed mám brať polovičku a večer celú. Vraj mi to pomôže prekonať ten hrozný smútok, ktorý pociťujem.

Naozaj, po tabletkách ma už neprenasledujú také skľučujúce nálady. Už ani toľko neplačem. A spím znova dobre a celú noc. Vtedy si uvedomím, že aj duša potrebuje svojho doktora. Možno ani Andrejovi tam neubližujú. Možno, ak by tam nebol, bol by na tom ešte horšie. Je november a ja sa za Andrejom vyberám druhýkrát. Teraz som sa rozhodol pre cestu autobusom. Budem prestupovať len raz. Vstávam skoro, už pred piatou. Na Prednej hore bude určite zima. Vyberám zo skrine pančucháče. Chcem si ich natiahnuť na nohy a zrazu to nedokážem. Pripomína mi to Andreja, áno idem za ním, ale neviem prečo, zrazu si pripadám ako zradca. Ja budem mať pančucháče a on nie? Neviem, v tom momente vo mne vznikol blok. Sťahujem pančucháče. Dám si len ponožky.

Nasleduje dlhá nekonečná cesta. Našťastie máme tri pol hodinové prestávky. Môžem si trochu ponaťahovať stŕpnuté nohy, odbehnúť na záchod a zapáliť si cigaretu. Znova mám Sparty. Nesiem ich aj Andrejovi. A zas plnú tašku džúsov, sladkostí a ovocia. Mama mi kládla na srdce, že tašku mám priniesť domov. Verím, že sa s Andrejom budeme mať možnosť porozprávať.

Miesto nepríjemnej vrátničky je tam vrátnik. Poviem mu, za kým idem, a on telefonuje na oddelenie. Mám vraj čakať. Čakám dlho, naozaj dlho. Konečne prichádza ošetrovateľ s Andrejom.

Zdá sa mi, že je trochu živší, ale je to len slabý odvar toho chalaniska plného života. To, čo prišlo, je odovzdaná, zlomená bytosť, žiaden anjel pokušiteľ.

Ošetrovateľ nám oznamuje, že v návštevnej miestnosti sú už dve návštevy a podľa predpisov tam môžu byť len tri. Ale je na dnes ohlásená ešte jedna. Keď príde, tak musíme ísť preč. Ale ak chceme, môžeme byť vonku.

“Budeme radšej vonku,” oznamujem. Andrej prikývne. Chytím ho za ruku. Andrej zdvihne oči. Hoci sú jeho modré oči neprítomné, usmeje sa.

“Dobre, pôjdeme sa prezuť a obliecť.” Ako sa otočia, spustia sa mi slzy. Slzy dojatia, smútku, zúfalstva, ale aj šťastia. Ten jeho úsmev. Ach Bože! Prečo to všetko? Po hodnej chvíli sa vracajú. Ako prvé mi Andrej podá poskladanú tašku. Teraz mám istotu, že vrátnička mu veci odovzdala. Ideme cez vŕzgavú bránu von. Vtedy si ošetrovateľ všimne moju plnú tašku.

“Dajte, necháme to na vrátnici. Počkajte ma tu pri dverách.”

“Mirko!” Konečne sa v očiach objaví záblesk života. Objíme ma. Hlavu si skloní na moje plece. “Motýlik, nezabudol si na mňa,” pritláča ma k sebe.

“Andík môj, čo to hovoríš, ako by som mohol na teba zabudnúť. Ty moje slniečko.”

“Myslíš na mňa občas, spomenieš si?” pýta sa polohlasom.

“Občas? Občas sa mi podarí na teba chvíľu nemyslieť Andík. Myslím na teba stále.”

“Vážne?” v jeho hlase počujem náznak radosti.

“O tom nepochybuj,” uisťujem ho. Prichádza ošetrovateľ. Oznamuje nám, že musí byť pri nás. Chvíľu kráča za nami. Je to dosť nepríjemný pocit. Potom, ako keby to pochopil, nás predbehne a ide pred nami.

“Máš ma ešte trochu rád, Mirko?” pozrie mi placho do očí.

“Andík, trochu? Ja ťa stále milujem ako koňa, ty láska moja, a ty?”

“Asi, asi áno,” trochu ma tá odpoveď zarazí. Pozriem naňho skúmavo. Vtedy si všimnem tenučký povlak jeho figliarskeho úsmevu. Áno, je to on. Nezabili v ňom všetko. Nezabudol špásovať. Hoci je to len v náznakoch, je to môj anjel pokušiteľ. Po chvíli chôdze nám navrhne ošetrovateľ, že ak chceme, môžeme si chvíľu posedieť na lavičke. Pýtam sa ho, či si môžeme zapáliť cigaretu. Súhlasí. Ponúknem aj jeho. Ako sedíme na lavičke, cítim, že mi je zima. Andrej ma chytí za stehno. Potom mi zdvihne nohavicu, keď vidí moju holú nohu, pozrie na mňa vyčítavo.

“Prečo nemáš pančuchy?” Ja sa mu snažím vysvetliť, že pôvodne som si ich chcel dať, už som ich mal aj na nohách, a potom sa vo mne niečo vzpriečilo a nedokázal som si ich obliecť. Musím mu sľúbiť, že sa budem poriadne obliekať. Keď dofajčíme, ošetrovateľ nám oznámi, že je čas rozlúčiť sa. Som smutný, že to tak rýchlo ubehlo. Ale mám lepší, omnoho lepší pocit ako minule.

Na Vianoce mu posielam balík s dlhým listom. Ten list je taký, akoby som ho písal pri mori. Je dokonale nasolený mojimi slzami. Poslúchol som Andreja a pančuchy znova nosím. Obliekam si ich aj v marci, keď idem znova za ním.

Tentoraz sa znova vyberiem vlakom. Musím síce viac prestupovať, ale nie je to až také utrpenie, ako nekonečná cesta autobusom. Po všetkých prestupoch zas kráčam tou hororovou scenériou vysokých smrekov a jedlí. Už to na mňa nepôsobí tak hrôzostrašne. Pod nohami mi vrždí sneh. U nás už po ňom niet ani stopy, ale tu sa drží. Zrazu mám pocit, že sa mi tu nakoniec aj celkom páči. Tento pocit mi vydrží do momentu, ako prídem na vrátnicu a vidím tam tú nepríjemnú vrátničku. Už čakám, kedy mi svojim odporným hlasom oznámi: “Návštevy nie sú povolené!”

“Za tým Andrejom, však?” pýta sa ma. Zrazu sa mi zdá byť celkom prívetivá. Telefonuje na oddelenie. Čakám hádam 20 minút, než príde ošetrovateľ. Prichádza sám, bez Andreja. Zrazu mám strach, že sa niečo stalo. Pýtam sa ho, kde je Háčik. Povie mi, že príde do návštevnej miestnosti. Ideme dlhými nekonečnými chodbami. Steny sú ošarpané. Miestami navlhnuté. A všade je cítiť pach. Ľudské výkaly a odporne páchnuca dezinfekcia. Ten najodpornejší mix smradu. 

Na vrátnici to vôbec nebolo cítiť, možno len trochu. Ale tu na chodbách je to intenzívne.

Na konci chodby ma usadí do miestnosti, ktorá vyzerá ako knižnica. Sú tam tri stoly so stoličkami. Mám sa posadiť a čakať. Kontrolujem čas na hodinkách. Sekundy sa pomaly, veľmi pomaly vlečú. Po ďalších viac ako 20 minútach sa otvoria dvere a vchádza Andrej so zvesenou hlavou a muž v bielom plášti s bradou. Predstaví sa ako Andrejov ošetrujúci lekár.

“Keby mi nevolala pani doktorka z Trnavy, návštevu by som nepovolil. Andrej sa na vás veľmi tešil. Tak bratranci alebo čo ste si to, máte pol hodinu,” povie nahlas.

“Andrej, pozrite na toaletu, či je tam mydlo,” prikáže mu a Andrej tam poslušne ide. Okamih jeho neprítomnosti využije a nahne sa ku mne.

“V poslednej dobe má časté zmeny nálad, keby čokoľvek, tu je hlásič,” ukáže na tlačidlo na boku jednej knižnice. “Okamžite sem prídem ja alebo ošetrovateľ.” Ešte sa opýta Andreja, či je všetko v pohode. Andrej prikývne. Ako lekár zavrie dvere, Andrej ožíva, objíme ma a začne ma bozkávať.

“Mirko môj, láska moja,” bozky medzi nami nemajú konca kraja. Ani sa nenazdám a už ma kontroluje. Keď zistí, že mám pančuchy, je spokojný. Vyzlieka mi bundu. Znova ma bozkáva. Vyčíta mi, že som si ju mal hneď vyzliecť, vonku mi bude zima. V jeho očiach postrehnem záblesk figliarstva. Chytí ma za ruku a ťahá na toaletu. A už ma drží za vtáka a aj ja jeho. Je to ako sme to robili prvý raz. Ruky nám lietajú po našich tvrdých vtákoch. Andrej si kľakne a dorobí ma ústami. Keď sa vystriekam, čo naozaj netrvá dlho, vyfajčím ja jeho. Je to tak krásne mať jeho úžasného vtáka zas v ústach.

Keď si obaja urobíme dobre, Andrej vyberá za hrsť liekov a hádže ich do záchodovej misy.

“Ojebal som ich, dva dni som nežral tie ich posraté lieky a začínam sa cítiť normálne.”

“Andík, to by si nemal robiť,” vyčítam mu. On mi vraví, že z tých posratých liekov mu fakt začalo šibať. A niekedy má z nich vraj neskutočnú sračku a inokedy sa aj tri dni nevyserie. Ja mu vravím, že aj ja som bol u psychiatričky a predpísala mi lieky, ktoré mi hodne pomohli.

“My dvaja k sebe fakt patríme, už sme blázni obaja,” smeje sa.

“Ja mu hovorím, že sa nemusí ničoho báť, Stano vyviazol len s podmienkou.” Andrej zvážnie.

“On je Hojstrič a ja som Háčik! Na to nezabúdaj. Tam to budú merať podľa celkom iného metra.”

Chytím ho za ruku: “Andík, nič sa neboj, si mladý, zvládneš to a ja na teba budem čakať.” Otvárajú sa dvere. Ošetrovateľ nám oznámi, že je koniec návštevy. To je hrozné, ako ten čas rýchlo uletel. Andrej mi vtláča do ruky papierik.

“To si prečítaj, až keď budeš vo vlaku,” nasleduje posledné objatie. Lúčime sa. Vychádzam pred budovu a tancujem ako ten blázon, keď som tu bol prvý raz. Andík môj ostal Andíkom. Bože, ďakujem, ja ho tak milujem.

V Revúcej, kde prestupujem z autobusu na vlak, mám chvíľu čas, tak idem do kostola. Modlím sa za Andreja, modlím sa za nás. Ďakujem Bohu, že aj keď je to všetko kruté, čo nás postihlo, ďakujem, že v Andrejovi nedovolil zahasiť jeho podstatu.

V Brezne prestupujem na ďalší vlak a ten ma dovezie až do Trnavy. Usadím sa do kupé. Vyberám konečne lístoček, ktorý mi napísal Andrej. Na ňom je napísané:

Krásny je deň, keď Tvoja tvár sa smeje,
už nie si sám, nech Ťa to pri srdci hreje,
veď život samotný je túžba nesplnených prianí,
lež ten, čo Ťa miluje, Tvoju dušu chráni
a s Tebou splnia sa mu všetky krásne priania,
keď láska kvitne v nás, od večera do svitania.

Mám so sebou aj ploskačku vodky. Otvorím ju. Nevypijem ju na ex ako minule. Dám si len glg a zavriem ju. Vložím ju do vrecka a pozerám na papierik. Znova si čítam, čo mi napísala moja láska. Aké krásne slová mi napísal môj Andrejko. Môj anjel. Môj anjel pokušiteľ. Zaspávam. Mám krásny sen. Vidím v ňom všetko to krásne, čo sme spolu zažili. Buchnutie čela o čelo. Prvé honenie na záchode. Andrej sa smeje na ošetrovni. Honíme si na záchode. Polievame kvety. Honíme si u neho na izbe. Bozkávame sa a znova striekame. Sme v sklade v kuchyni. Prichádza Fredy. Andrej ma hryzie do ucha. Andrej fajčí banán. Naša prvá fajka. Obliekame si pančucháče. Koncert Katapultu. Fajčenie pod hradbami. Naša 69. Prvomájový sprievod. Andrej mi pomáha vypláchnuť sa. Naše prvé milovanie. To množstvo výstrekov v sne je ako pretrhnutá priehrada. Budím sa až niekde za Levicami. Oproti mne sedí starší pán so zlatými okuliarmi na nose.

Usmieva sa na mňa.

“Prepáčte, mladý muž, toto vám spadlo, keď ste spali a krásne sa usmievali,” podáva mi papierik, ktorý mi napísal Andrej. Andrejovu báseň si beriem. Je to poklad, ten najvzácnejší poklad. Ďakujem mu.

“To vám asi napísalo vaše dievča a o nej sa vám aj snívalo. Nie, nemajte obavy, nečítal som to, hoci pokušenie som mal veľké,” priznáva sa.

“Nie, nie dievča, to mi napísal kamarát Andrej. Ak chcete, prečítam vám, čo mi napísal.” Čítam mu Andrejove verše. Muž je dojatý. Skladá si okuliare, utiera ich vreckovkou. Zrazu cítim k nemu obrovskú dôveru. Porozprávam mu o mne a o Andrejovi. Počas môjho rozprávania si okuliare ešte dvakrát utiera. Je dojatý z toho, čo som mu povedal.

“Mirko, aj ja som mal svojho Andreja. Volal sa František, Ferko. Už na strednej škole sme sa do seba zahľadeli. Zblížili sme sa. Naši rodičia z nášho priateľstva neboli nadšení, ale najviac bol proti tomu jeho otec. Bol lekár. Vravel, že by sme sa mali liečiť. Ale my sme to nebrali ako chorobu. Kúpili sme si motorku. Chodili sme na výlety. Bolo to krásne. Raz sme na motorke mali nehodu. V bezvedomí nás previezli do nemocnice. Ja som mal len otras mozgu a zlomenú ruku a nohu. Ferko mal všelijaké vnútorné zranenia. Operovali ho. Keď nás prepustili z nemocnice, mňa skôr, Ferka skoro až po troch týždňoch…” Starý pán si znova zložil okuliare. Nevydržím pýtam sa.

“Čo sa stalo, pán…,” neviem, ako ho mám osloviť.

“Ja som Miloš a pokojne mi tykaj, Mirko,” pozerá na mňa s dôverou a po líci sa mu kotúľajú slzy.

“Pán Miloš a čo sa stalo?” som nedočkavý.

“Len Miloš, Mirko, my dvaja sme rovnakí,” pokúsi sa o úsmev.

“Čo bolo s Ferkom Miloš?” nalieham.

“Ferko, Ferko prestal byť mužom. Postaral sa o to jeho otec. Lekár.” Po lícach sa mu kotúľajú slzy.

“A to mohol spraviť?” Neviem prijať takú bezohľadnosť od Ferkovho otca.

“Nemohol, ale spravil to.”

Chytím Miloša za ruku. Vkladá svoju zvráskavenú ruku do mojej dlane. Ja ho objímem.

“Neboj sa, Miloš, ešte si nájdeš Ferka, iného Ferka.”

Vyberám z vrecka ploskačku. Ponúknem mu, aby sa napil. Napijem sa aj ja. Miloš sa na mňa usmeje. Dá mi na líce jemnú pusu.

“Prepáč Miloš, musím ísť na vécko.”

Idem na záchod. Keď sa vrátim, Miloš tam už nie je. Chvíľu váham. Potom sa rozhodnem. Beriem si bundu a začnem po vlaku Miloša hľadať. Ale nikde som ho nenašiel. Akoby z vlaku zmizol.