Poranené vtáčatá – 7. Prečo had nemá vajcia?

Máme týždeň odbornej prípravy. Začíname po troch mesiacoch brúsenia pracovať na sústruhoch. Sústruh, to je práve to, čo ma k tomuto učebnému odboru pritiahlo. Teším sa. Prezliekame sa v šatni do montérok. Chalani už odišli do dielne, v šatni ostávam sám s Andrejom.

“Všimol si si, Mirko?” pošepne mi Andrej.

“Čo Andy?” neviem, čo ho zaujalo.

“Rákosa,” zažiaria mu oči.

“A čo s ním?” zas ho zaujíma práve on!

“Má na sebe pančušky,” vzrušene mi oznamuje môj anjel.

“Tie nosil aj minulý rok, no a čo, je nižší, tak sú mu dobré,” stále nerozumiem, čo ho na tom tak priťahuje.

“Pred rokom som tu nebol, ale Rákos v nich vyzerá mrte sexy,” rozplýva sa. Ja sa k nemu natlačím a precedím pomedzi zuby.

“Zas Rákos, ty chceš, aby som žiarlil?” vyčítam mu.

“Ale nie, Mirko, vieš, že ľúbim len a len teba, ale to neznamená, že ti nepoviem, keď sa mi niečo alebo niekto páči. Hovorím ti všetko alebo nemám?” pýta sa ma.

“Ale nie, len vieš, je to pre mňa, ako by si mi povedal, pozri, Rákos ma priťahuje viac ako ty!” vysvetľujem mu svoj pocit.

“Vieš, že to tak nie je. Miroslav, ty si ten popiči najlepší chalan, akého som stretol, a mám rád len teba,” vyznáva mi lásku svojim spôsobom.

“Andrej, ty pre mňa tiež. A čo chceš teraz, aby som aj ja po rokoch začal znova nosiť pančucháče? Bol som rád, keď som ich po deviatej triede už nemusel nosiť ďalej,” hovorím mu o svojom vzťahu k pančucháčom.

“A ja som ich nosil rád. Spodky sú mi totálne, ale naozaj totálne odporné,” vraví Andrej o svojom vzťahu k odevom chrániacim pred chladom.

“Mne už mama teraz chcela nanútiť spodky. A čo budeš teda nosiť?” pýtam sa ho.

“Nič, lebo ani nič nemám. Zas mne chlad vôbec nevadí, pozriem sa na teba, a to akoby som stál pri rozkúrenej piecke,” letmo ma objíme a pobozká. Našťastie sa odo mňa odtiahne skôr, ako sa otvoria dvere do šatne.

“Čo vy dvaja, neviete si zaviazať šnúrky na topánkach?” zavtipkuje majster.

“Už ideme, súdruh majster,” oznámim mu.

Deň v dielni prebehne rýchlo. Práca na sústruhu ma nesmierne baví. Teší ma, ako z kusu ocele vzniká dômyselná oska. Sústružím na nej kónus, a to už je naozaj niečo. Podávam majstrovi svoj vysústružený výrobok. Berie do ruky posuvné meradlo a podľa výkresu premeriava. Upozorňuje ma, že na jednom mieste som ubral trochu viac materiálu. Pri neopatrnom brúsení by sa mohla stratiť požadovaná hrúbka. Viackrát premeriava kónus a na jeho tvári vidno spokojnosť. Som hrdý sám na seba. Nielen, že sa mi darí, ale som aj šťastný, že vždy, keď zdvihnem oči, vidím Andreja.

Stále si uvedomujem, aký je krásny, pre mňa jedinečný. A jeho oska… tá je dokonale vysústružená stvoriteľom. Tá nepotrebuje brúsenie. Tú treba len láskať a leštiť. Po praxi sa vraciame na intrák. Hneď pri vchode nás stretne Dunčo. Volá nás k sebe do kancelárie. Hneď máme strach, či tu nesnoril súdruh Súdruh alebo nejaký iný eštebák. Miesto informácie o odporných strážcoch svetlej budúcnosti, dostávame každý lístok na koncert Katapultu. Počujete dobre KATAPULTU. Jedna z najlepších rockových kapiel v našom socialistickom Československu. Toto ocenenie je za našu brigádu na začiatku školského roka. Obaja máme nesmiernu radosť.

Naše nadšenie však netrvá dlho. Okamžite si nás odchytia dvaja tretiaci a za lístky na koncert nám núkajú krabičku Marsiek. My odmietame. Chcú, aby sme im lístky aspoň ukázali. Andreja napadne klamstvo. Lístky sme dostali, ale zatiaľ ostali u Dunča. Dá nám ich až pred koncertom, aby sme ich náhodou nestratili. Uňho vraj budú v bezpečí. Odporní tretiaci sa nechali oklamať. My utekáme k Andrejkovi na izbu, lebo naše osky až bytostne potrebujú, aby sme ich preleštili.

Po troch mesiacoch intenzívnej prípravy v brusiarni sme naozaj majstri brúsenia a hlavne leštenia našich osiek. Odmenou je nám biela emulzia, ktorú sme sa naučili vždy pohotovo zachytiť do toaletného papiera, ale aj ochutnať. Keď naše dôkladne preleštené osky vkladáme na dočasný odpočinok, Andreja napadne, že by sme na našu výhovorku mali upozorniť Dunča, aby sa náhodou pred tretiakmi nepreriekol. Tí by boli schopní vlámať sa nám aj na izby.

“Už boli za mnou. Hneď som pochopil, že majú za lubom pripraviť vás o lístky. Tváril som sa, že lístky sú stále u mňa. Dobrý nápad, chlapci,” chváli nás Dunčo. Ponúka nám, že ak máme obavy, môžeme dať lístky na koncert naozaj k nemu. Povedali sme mu, že sme ich perfektne skryli. Za skriňou u Andreja je odlepené linoleum, tak sme ich dali tam.

Ďalší deň má Andrej ešte väčší zážitok v šatni. Okrem Rákosa, ktorý má na sebe hnedé bavlnené rebrované pančušky, pánske melírované pančucháče majú na sebe aj Stano Hojstrič a Čierny Peter – naši “kamaráti”. Teda sú našimi kamarátmi hlavne pre eštebákov. Nech si nemyslia, aj my môžeme mať vplyvných a uvedomelých kamošov.

Večer nás čaká v jedálni prekvapenie. Ku kelovému prívarku so špekáčikom dostáva každý tatranku, banán, mandarínku a jabĺčko. Je to mikulášsky prídavok k našej častokrát nenápaditej strave. Máme radosť, že si užijeme exotické južné ovocie. Myslím, že už dobre poznáte Andreja, aby ste vytušili, čo je schopný s takým banánom robiť. Preto som teraz ja iniciatívnejší, rýchlo ošúpem banán a priložím si ho k perám. Vysuniem svojho prieskumníka menom jazyk a začnem oblizovať špičku banánu. Chvíľu sa s ním maznám, potom si ho vsúvam do úst, povytiahnem ho a znova vsuniem.

S banánom a ústami robím to, čo som ešte v živote nevyskúšal. Provokujem Andreja.

“Miro, okamžite doňho zahryzni, lebo prerazím dosku stola vtákom.” Som rád, že na Andreja to má taký účinok. Keď povedal, že mu stojí, cítim aj ja, ako sa mi krv ženie do rozkroku.

Ešte pár erotických zásunov a konečne do vlhkého banánu zahryznem. Z kuchyne sa otvoria dvere do jedálne. Stojí v nich kuchár Fredy. Pohľadom niekoho hľadá. Keď nás zbadá, dosť prísne na nás zavolá:

“Hej vy dvaja, poďte sem!”

“My dnes nemáme službu!” odvrknem mu. Takto nám chce pokaziť našu banánovú erotiku.

“Je mi sedem, či máte službu, povedal som, poďte sem! A hopkom!” Andrej napriek tomu, že má poriadne napnuté nohavice, vstáva a ide za ním. Vstávam aj ja. Fredy nás ťahá do chodbičky do kuchyne. Priviera dvere.

“Čo je, Fredy?” pýta sa Andrej.

“Tu máte, strčte ich rýchlo do vrecka,” podáva každému po dva banány. Poslušne si ich skrývame do vreciek na nohaviciach.

“No vidím, že vy už každý riadny banán v gatiach máte,” a oboma rukami nám brnkne po našom napruženom exotickom ovocí.

“Utekajte, takto si nik nevšimne, že máte v nich aj ďalšie dva,“ smeje sa Fredy. Obaja si poriadne na nohavice sťahujeme svetre. Poďakujeme sa mu, keď sa otočíme, Fredy nás ťapne po zadku. Obaja sa prudko otáčame k nemu a buch. Zrážame sa čelami.

“Bože, ste vy teplomilné nemehlá!” neustáva Fredyho smiech. Nebola to taká pecka ako prvý raz, ale zabolela.

“Opatrne, lebo prídete k úrazu,” kričí za nami chechtajúci sa Fredy.

Konečne sme v Andrejovej izbe sami dvaja. Môj anjel zamkne dvere a sadne si na váľandu.

“Miroslav Rybka, aj ja mám pre teba mikulášske prekvapenie,” stavia ma pred seba. Rozkrokom som rovno pri jeho tvári.

“Ale musíš mať zavreté oči!” dáva si podmienku.

“Andy, čo ty na mňa chystáš?”

“Zavri oči a nech sa deje, čo sa deje, neotvor ich, lebo kúzlo sa stratí.” Poslušne zatváram oči. Andrej mi rozopne opasok, odopne gombík, stiahne zips a jedným ťahom mi stiahne nohavice aj trenky. Padnú mi až ku členkom. Dvakrát mi intenzívne stlačí gule, vzdychnem. Druhou rukou mi prejde po vtákovi. Mám ho napruženého ako stožiar. Stiahne mi predkožku a zrazu cítim, ako sa môjho citlivého žaluďa dotkne čosi jemné. Netuším, čo to môže byť. V tom mi to napadne. Jazyk!

On mi chce vziať vtáka do svojich úst. Zrazu cítim, že mi žaluď niečo obopne. Andyho ústa. Jazykom mi prechádza celý žaluď. Bože, to je úžasné. Krajší pocit som nezažil.

Špičkou jazyka mi drncne o uzdičku. Pomazná sa s ňou. Ja cítim, že vlhnem. Jazýček pokušiteľa sa dotýka dierky na žaludi. Zrazu cítim, ako ho celý nasáva. Pootvorím pravé oko. Krásna blonďavá hlava je v mojom lone. Okamžite oko privriem, aby sa kúzlo nestratilo. Mám šťastie. Nestratilo sa. Stále trvá, a keby len to, cítim, ako to všetko rastie. Cítim, ako sa Andrejove ruky zaboria do môjho zadku. Pevne ho zovrie, potom povolí, ale pritláča si ho, aby ma mal celého v ústach. Pohybmi hlavy a pomocou rúk držiacich môj zadok začne do svojich úst robiť prírazy. Pochopím, že by som mu mohol pomôcť. Opatrne a potom smelšie začnem prirážať aj ja.

Je to krásny a úžasný pocit. Môj vták sa stáva v Andrejových ústach odovzdaným banánom. Fajčí ma, saje, cmúľa. Ja sa dostávam do stavu neuveriteľného vzrušenia. Ani neviem, ale moje telo sa napne a začnem striekať. Andrej ma stále drží v ústach. Vyoblizuje do čista môjho vtáka a ja mám dojem, že asi zabudnem dýchať. To bolo niečo úžasné, nádherné a neopakovateľné. To, čo som zažil, je také krásne.

Andrej sa stavia. Pobozká ma na ústa.

“Páčilo sa ti to?” pohladká ma po líci. Ja neviem, čo mu mám povedať. Na to, čo som práve zažil, nemám slová. Cítim, ako sa mi začnú po tvári kotúľať slzy šťastia.

“Andy, krásne,” položím mu hlavu na rameno. Potom ho začnem bozkávať na krk. Po chvíli sa mi podarí precitnúť. Pozriem mu priamo do očí.

“Andy…,” začínam veľmi opatrne, “…a môžem to skúsiť urobiť ja tebe?” pýtam sa s pocitom trémy a neistoty, ako sa mám prvý raz dotknúť ústami toho jeho krásneho veľkého vtáka.

“Mirko, po ničom inom netúžim. Láska moja.” Aby mi dodal odvahy, pevne ma zovrie v náručí a dá mi krásnu pusu. Bozkávame sa dosť dlho.

“Tak poď na to!” začne si rozopínať nohavice.

“Nechaj, Andy, ja sám,” chcem si ho vyzliecť ja. Spúšťam mu jeho tesné nohavice. Andrej ich skope z nôh. Opatrne potiahnem gumu jeho trenírok, ktoré sú plné jeho vzrušenia. Ako mu oslobodím vtáka, ten sa nadšene vztýči. Už mu v rozlete nebránia trenírky, aby sa mi mohol ponúknuť v celej svojej dokonalej kráse. Znova cítim závan trémy a neistoty. Bojím sa, že to nebudem vedieť.

“Andík, prepáč, ak to nebude také dokonalé, ako keď si mi to robil ty,” ospravedlňujem sa dopredu.

“Mirečko, ak urobíš len to, čo si robil v jedálni s banánom, tak to bude tá najkrajšia fajka v mojom živote.“ Rukou sa mu dotknem jeho tvrdého vtáka. Stiahnem predkožku. Usmieva sa na mňa jeho tmavočervený žaluď. Zo dvakrát mu rukou prejdem po jeho krásavcovi. Na žaludi mu ako diamant zažiari prvá kvapka rozkoše. Jazykom zlíznem slankastú tekutinu. Keď sa jazykom dotknem jeho žaluďa, mám dojem, že som oblizol vlhký zamat. Bože, to je tak vzrušujúce brať si svojho milovaného anjela do úst. Tá chuť. Nie, to neviem opísať. Proste to je Andrejov vták.

Keby ste chceli vedieť ako chutí, to by ste ho museli ochutnať. Ale to nech vám ani vo sne nenapadne. Ak by ste ho predsa chceli napriek môjmu zákazu ochutnať, tak by som vám oči vyškriabal. Krájal tupou stranou nožíka na malé kusy a potom hodil do mlynčeka na mäso. Zaháňam hlúpe myšlienky a vychutnávam si spoznávanie Andreja svojimi chuťovými pohárikmi.

V palete chutí poznávam novú. Je to anjelská chuť môjho Háčika. Po dokonalom spoznaní žaluďa, uzdičky aj dierky pokračujem v spoznávaní ďalej. Postupne ten jeho pevný banán mám v ústach celý.

Neviem ani, čo je krajšie, či to, keď ma mal Andrej v svojich ústach, alebo to, keď ho mám v ústach ja. Cítim jeho žaluď až kdesi pri mandliach. Pomaly sa vraciam k žaluďu a pomocou pohybov začínam Andreja uspokojovať. Ešte mu poriadne stlačím gule. Andrejom to trhne a zavzdychá. Ruky presúvam na jeho pevný zadok a moje prvé fajčenie sa začína rozbiehať naplno.

Andrej spokojne pradie ako roztúžený kocúr a ja, jeho mača, mám v ústach tú najkrajšiu časť jeho tela. Pocítil som na hlave Andrejove ruky. Najprv ma pohladil pravou rukou po líci, ktoré sa nadúvalo a potom stiahlo, ako som ho sal. Potom mi rukami chytí hlavu a synchronizuje jej pohyby so svojimi. Udáva a jemne upravuje rytmus. Keď som občas do láskania zapojil aj zuby, hlavne na hebkom žalude, Andrej zasipí, zasyčí ako roztúžený had. V tom mi napadol vtip, ktorý som minule počul v autobuse a zabudol som ho Andrejovi povedať. Viete, prečo nemá had vajcia? Keď mi na um prišla odpoveď, začal som sa smiať najprv v duchu, ale potom som sa musel rozosmiať. Smiech a Andrejov vták v ústach, to dohromady veľmi nejde.

Andrej sa preľakne a vyberá ho z mojich úst. Okamžite si kľakne ku mne a päsťou ma búcha po chrbte.

“Čo je, Mirko, dusíš sa, zaskočilo ti?“ pýta sa preľaknuto.

“Nie, prepáč, len som si spomenul na jeden výborný vtip a celé to bolo tak smiešne,” smejem sa.

“No pekne, a ja že si užívaš môjho vtáka a ty myslíš na nejaký nepodarený vtip,” vyčíta mi trochu urazene.

“Prepáč, Andrejko,” kladiem mu svoju hlavu na plece. “Mrzí ma to,” vravím mu na pleci.

“Ak sa ti to nepáči, nemusíš to robiť, dorob ma rukou, aj to je skvelé.”

“Nie, anjel môj, je to úžasné, nič slastnejšie som v ústach nemal. Andy, vieš, prečo had nemá vajcia?” pýtam sa ho s rozškerenými ústami od úsmevu.

“Tak to fakt neviem,” nechápavo na mňa pozerá.

“Však by vyzeral ako kokot,” začnem sa smiať nahlas. Andrej na mňa chvíľu mlčky hľadí. Zvážniem. Asi je to dosť trápne. Hanbím sa, že som takto pokazil moje prvé fajčenie. Vzápätí však vybuchne do hurónskeho smiechu Andrej. Keď sa upokojí, pozrie mi do tváre.

“Mirko, tak toto je najlepší fór tohto roka,” objíme ma. “Ty si ten najrozkošnejší kôkôtik v mojom živote,” začne ma zasypávať bozkami.

“A ty môj,” pošepnem mu.

“Len kokôtik?”

“Prepáč, kokotisko, obrisko,” vyznávame si trochu vulgárnymi slovami svoju lásku. Rukou ho chytím za vtáka.

“Poď, dorobím ťa.” Andrej sa postaví a ja pokračujem.

“Miro!” povie Andrej vážne. “Už žiadne vtipy!”

Ja sa snažím s plnými ústami odhuhňať, že už ho z úst nepustím. Chvíľu ho fajčím pomalšie, ale rytmus narastá. O chvíľu v rukách cítim, ako sa Andrejovo telo napína a do úst mi nastrieka výron svojej vášne. Jediné šťastie je, že moje hrdlo nie je zakončené maternicou, lebo po takomto výstreku by som asi pod krkom nosil malého Andreja alebo Andrejku a musela by byť svadba.

Cez víkend idem domov. Andrej ostáva v sobotu na internáte, lebo má prísť za ním kontrola zo sociálky. V sobotu podvečer však prichádza za mnou. Dohodol som sa s rodičmi, že sa budeme v nedeľu učiť, lebo sme dostali dosť ťažkú úlohu z matematiky. To je oficiálna verzia. Skutočná je taká, že byť čo len deň jeden bez druhého, vnímame ako odlúčenie na večnosť. Keď Andrej prichádza k nám, akurát si do cestovnej tašky balím teplé veci. Do izby ho vovádza moja mladšia sestra. Staršia sa znova “učí” u spolužiačky v Nitre.

Zatváram dvere. Keď počujem, že sestra odkráčala, skočím Andrejovi okolo krku. Jazyky nám vnikajú do úst. Ochutnávame sa tak vášnivo, akoby sme to robili prvý raz.

“Ako dopadlo stretnutie so sociálkou?” vyzvedám.

“Dobre. A ty ako?” pýta sa ma.

“Dobre, ale chýbal si mi,” priznávam.

“Aj ty mne, Mirko.” Pohľad mu padne na moju otvorenú skriňu. Pod zloženými dlhými spodkami mám aj niekoľko pančucháčov.

“Jej, aj ty máš pančušky, vezmi si ich, určite v nich budeš mrte sexy,” zažiaria mu blankytné oči.

“Andy, to mám chodiť ako Rákos v pančuškách?”

“Však nielen on ich nosí,” protestuje Andrej.

“Dobre, Stano a Čierny Peter tiež, ale oni majú pánske,” oponujem mu.

“Mirko, láska moja, obleč si pančušky, chcem ťa v nich vidieť. Určite budeš mať v nich riťku 47-krát príťažlivejšiu ako Rákos,” prosíka Andrej. Hoci sme v izbe len sami dvaja, pri predstave, že by som si mal obliecť pančušky, sa začínam červenať.

“Prosím, Mirko, oriešok môj…,” nahne sa ku mne a jemne sa zahryzne do môjho ušného lalôčika.

“Ale najprv si ich obleč ty,” beriem zo skrine hnedé pančucháče. Nie sú klasické rebrované, je medzi nimi aj vzor, a ak si dobre pamätám, boli zo všetkých najväčšie. Andrej je totižto trochu vyšší ako ja. Andrej nemá problém, rozopína si nohavice, stiahne ponožky a začne si obliekať pančucháče. Úplet krásne obopína jeho krásne nohy. Keď si ich dá na pás, je ako princ z rozprávky. Vpredu krásny mešec. Na zadku dva švíky obopínajú jeho krásny zadok. Cítim, ako sa mi začínajú plniť moje trenírky. Naozaj v nich vyzerá úžasne. Otvárajú sa dvere a vchádza mama s dvoma hrnčekmi čaju a jablkovým posúchom. Je celkom nadšená, keď vidí Andreja v pančucháčoch.

“Od šiestej triedy som mala problém dostať ho do pančušiek a v deviatej ich odmietol nosiť celkom,” sťažuje sa mama na moju adresu.

“Mami, v devine som ich nosil!” bránim sa.

“Koľko, päťkrát si ich mal na sebe. Som rada, že tvoj spolužiak má rozum. Andrejko, dohovor mu, nech sa poriadne oblieka!” apeluje mama na anjela v pančucháčoch. Oznámi nám, že idú aj so sestrou na návštevu. Vraj by sme mohli nanosiť drevo do kotolne a večer zakúriť. Netušia, kedy prídu. Lepšiu správu nám ani nemohla povedať. Neochotne vyberám zo skrine ďalšie pančucháče. Začnem si ich naťahovať rovno na ponožky.

“Nebuď sedlák Mirec, ponožky dole!” Začnem si ich obliekať, aj keď ich má Andrej na sebe tiež, ja sa cítim trápne. Zrazu, ako pocítim pančuškovú textíliu na svojich nohách, prebehne mnou vlna vzrušenia. Pančušky som nemal na sebe oblečené už takmer dva roky. Ako sa ich snažím vytiahnuť na pás, Andrej sa smeje.

“Mirko, už si zabudol? Jeden švík dopredu a dva dozadu.” Pozriem sa na svoje nohy, na ktorých sa pásiky-rebrovanie stáčajú dookola mojich nôh. Znova pančucháče dole a obliekam si ich poriadne. Teraz ich krásne vytiahnem až hore. Hoci som vyrástol, sú mi dobré. Počujeme, ako sa zatvárajú dvere. Andrej v pančucháčoch pristupuje ku mne a cez moje pančucháče mi zovrie vtáka. Pociťujem ďalšiu vlnu vzrušenia. Ďalšia vlna prichádza, keď cítim, ako sa ku mne tlačia Andrejove nohy v pančucháčoch.

Počujeme vrznutie plechovej bránky na plote. Nastáva ticho. To sa za chvíľu zaplní našimi vzdychmi a kde tu aj výkrikmi rozkoše. Toaletný papier nepotrebujeme. Vzájomne si prehĺtame naše výstreky vášne. Oblečieme si na pančušky nohavice a ideme nanosiť drevo. Ani nie za dve hodiny je kotolňa plná dreva. Naložím do pece. Ideme sa najesť. Dáme si fazuľovú polievku, ktorú sme mali na obed. Ostali aj palacinky. Vraciame sa do mojej izby. Vyzliekame si nohavice. Ostávame len v pančucháčoch. Hladkáme si naše nohy obopnuté v tomto, pre chlapcov kontroverznom, odeve.

“Andrej, ty si už niekedy robil to…,” neviem, ako presne nazvať maznanie sa s našimi vtákmi s ústami.

“Myslíš fajku alebo učene orál?” pomôže mi Andrej.

“Áno, to,” pritakávam.

“Bohužiaľ robil. Mirko, ale skutočne krásne a ozajstné to bolo až s tebou,” ovinie mi ruku okolo krku a začne ma bozkávať.

“Vieš, tí chalani, ktorým som to musel robiť, nosili spodky. Smrdeli strašne močom. Hnusilo sa mi to.”

“Preto tak nenávidíš spodky?” Andrej prikývne.

“Túžil som to robiť s niekým, kto by bol tak isto v čistých pančuškách, ako som bol aj ja.” Znova nás zaplavuje vlna bozkov. Andrej ma zvalí na gauč a vyťahuje mi napruženého vtáka z pančucháčov. Jeho rozkrok je rovno pri mojej tvári. Urobím to isté. To je nádherné, súčasne fajčím Andreja a on fajčí mňa. Neskôr mi prezradí, že ide o pozíciu 69. Moja prvá reakcia je – “To ich je toľko?” Potom si uvedomím, že čísla vyjadrujú polohu.

Roztiahneme si gauč a ľahneme si spať. Teda, tvárime sa, že sme pripravení na spánok, ale dlho sa láskame, hladkáme a bozkávame. Keď sa nám naozaj podarí zaspať, naši sa z návštevy ešte stále nevrátili.

Zo spokojného sna ma preberú Andrejove výkriky.

“Nie! Nechcem! Nechaj ma! Nechcem to robiť! Nedávaj mi ho do úst! Povraciam sa!” prebúdzam Andreja. Našťastie sa rýchlo preberie. Nie, ako vtedy, keď som zažil jeho prvé nočné mory na intráku. Andrej si ma objíme.

“Mirko, iba ty dokážeš zahnať moje zlé sny.” Objímem si hlavu svojho chlapca. “Ty ma vyliečiš,” pošepne mi. O chvíľu počujem jeho vzlyky.

“Andrejko, neplač, už je dobre,” snažím sa ho upokojiť.

“To nie je zo žiaľu, ale od šťastia, že ťa mám, láska moja.”