Poranené vtáčatá – 4. Feferónka a oriešok

Prichádzame na intrák. Ideme si umyť ruky. Zázrak, mydlo tu stále je. Andrej ma ťahá do kabínky.

“Poď, oriešok, dáme si trochu krému na ruky.”

“Andy, ja som už tak hladný,” vyhováram sa. Ani mi tak nejde o obed, ale mám strach, že nás niekto prichytí. Andrej je však dôrazný. Vtláča ma dnu. Zabuchne dvere na kabínke. Zaistí kľučku, aby sa nedalo otvoriť. Jeho jazyk mám hlboko v krku. Ruka mu vniká do mojich nohavíc. Zjojknem, keď mi stláča gule a prechádza na vtáka. Ja mu rozopínam jeho nohavice. Správame sa tak, ako keby sme nestriekali týždeň, a to sme si dobre urobili pred hodinou. Dobre uspokojení sa presúvame do jedálne. Na obede stretneme sestričku, ktorá Andrejovi povie, aby sa zastavil, v ambulancii je doktorka. Chce s ním hovoriť.

Obed v nás zmizne jedna radosť.

“Chcelo by to sladkú bodku, čo povieš, Mirko?” žmurkne na mňa.

“Myslíš pusu?” pošepnem.

“Aj to môže byť, ale čo tak zmrzka?” navrhuje.

“Nie som proti. Pôjdeš za lekárkou, hádam nás vychoš pustí,” uvažujem.

Cestou do ambulancie ideme do kabínky, kde si dáme nie pusu, ale poriadne francuzáky.

Sú výdatnejšie ako 4 parížske krémeše.

Andrej klope na dvere ambulancie. Sestrička ho púšťa dnu, ja ostávam v čakárni. Pozerám na múdre letáky – denne čerstvá zelenina a ovocie. No cez zimu je naozaj výber pestrý. Zo zeleniny je akurát čerstvá mrkva, petržlen, zeler, cibuľa a cesnak. Zas taká cibuľka s tlačenkou, nič lepšie. A ovocie – jablká, občas pomaranče. Trikrát do roka banány a mandarínky. Na Mikuláša, na Vianoce a na náhodné Vianoce. Náhodné či mimoriadne Vianoce sú vtedy, keď sa podarí kúpiť túto exotiku mimo sviatkov. Občas sa objaví aj delikatesa ako sušené figy a ďatle. Sušené slivky a hrozienka sa dajú kúpiť viac menej stále.

Tiež je tu mimoriadne dôležitý leták, ako sa chrániť pred úrazmi. A ako sa chrániť pred zbraňami hromadného ničenia. Však to vie aj malé dieťa, že pri výbuchu atómovky si treba ľahnúť nohami smerom k epicentru. A na výbuch sa vraj nemáme pozerať a ľahnúť si treba tvárou k zemi.

Hojstrič prišiel minulý rok s teóriou, že ak vybuchne atómovka, treba sa pozerať, lebo vraj už nikdy v živote nič podobné neuvidíme.

Otvárajú sa dvere. Vychádza Andrej, v ruke má zalepenú obálku a lístoček. Sestrička sa obracia na mňa. Chce, aby som Andreja odprevadil do starého zdravotného strediska. Podáva mi aj lístoček pre vychoša, aby nemal námietky. Ideme za vychošom. Ten chce vedieť, k akému lekárovi ide.

“Súdruh vychovávateľ, môj zdravotný stav je moja súkromná vec,” odbije ho Andrej.

“Pre mňa za mňa choď aj k psychiatrovi alebo gynekológovi, ale musím napísať niečo do knihy vychádzok,” smeje sa vychoš na svojom trápnom vtipe. Chuj, že ku gynekológovi. Sám by mal ísť za ním na výškrab blbých poznámok, pomyslím si.

“Ja vám poradím, napíšte k špecialistovi,” poučí ho Andrej.

“Dobrý nápad!” skonštatuje vychoš.

Ideme mestom, vysvetľujem Andrejovi, kde čo je.

“Však to vidím, Mirko, radšej mi povedz niečo o sebe,” navrhne mi.

“No čo, som obyčajný chalan,” začnem trochu všeobecne. Neviem, čo by ho tak zaujímalo.

“Kedy si zistil, že dievčatá ťa nerajcujú?”

“Asi od mala, mám dve sestry,” skonštatujem.

“Nemyslím ségru, tá aj mne liezla na nervy, ale tie druhé?” upresňuje, čo ho zaujíma.

“Asi v sedmičke alebo osmičke, vtedy sa mi páčil jeden spolužiak,” priznávam, kedy som sa zahľadel do chalana.

“A…?” vyzvedá ďalej.

“A nič… začal chodiť s jednou spolužiačkou, bol som z toho mimo, aj som si pobučal,” spomínam na to, aké to bolo.

“A viac už nebolo?” pokračuje.

“Na lyžiarskom som sa s jedným na izbe obchytkával, chcel som pokračovať aj druhý večer a on mi povedal, že nie je homoš, že to chcel len skúsiť.”

“Smutné,” chytí ma za ruku.

“Ani nie, však mám teba. Andrej, ale sme na ulici,” napomínam ho, aby ho náhodou nenapadlo začať ma bozkávať. Andrej zdvihne nohu a napráva si tenisku. Stráca rovnováhu a pevne ma chytí, aby nepadol na zem. Čert jeden, presne vie, čo má spraviť. Ja v trenkách zas cítim mravenčenie.

“Mirko, a vieš, ako sa volá ženský lekár?” zrazu mení tému.

“Predsa gynekológ,” odpovedám mu, trochu sa divým, prečo mi dáva takú otázku.

“A mužský lekár?”

Rozmýšľam, s týmto ma fakt dobehol, to naozaj neviem.

“Nevieš?”

Záporne krútim hlavou.

“Predsa ornitológ,” poučí ma. To som už niekde počul, ale neviem kde. Dobre vedieť pomyslím si.

Vchádzame do starého zdravotného strediska. Psychiatria je na 1. poschodí. Sadáme si na lavičku. Po chvíli sa otvoria dvere a v nich je v úbore zdravotnej sestry teta Božka, mamina sesternica. Bývajú vo vedľajšej dedine.

“Mirko, čo tu robíš?” prekvapene sa ma pýta.

“Priviedol som kamaráta, on je tu v meste nový.”

Andrej jej podáva výmenný lístok a zalepenú obálku. Vchádza s Andrejom do ordinácie. Chvíľu si obzerám nástenku. Je tam evakuačný plán pri požiari a dozvedám sa múdrosť, že v prípade požiaru to treba ohlasovať jasným a dôrazným hlasným zvolaním “Horí!”. Toto volanie opakujeme do príchodu zodpovednej osoby a sami sa vlastnými silami a prostriedkami snažíme požiar uhasiť. Vlastným silám rozumiem. Vlastné prostriedky? To mi napadne len vyprázdnenie močového mechúra. Pozerám, na pláne evakuácie sú označené aj jednotlivé ordinácie. Hľadám ornitológa, ale nikde ho nevidím.

Zato vedľa ceduľky PSYCHIATRICKÁ AMBULANCIA je príznačný pútač s nápisom “Súhlasíme s vedúcou úlohou komunistickej strany”. Lepšie miesto pre tento dôležitý pútač naozaj vybrať nemohli.

Otvoria sa dvere do ordinácie. Teta Božka ma volá, nech idem dnu. Andrej je u doktorky, môže sa mi chvíľu venovať. Začne ma spovedať, čo je nového u nás doma. Ja jej hovorím, že všetko po starom. Žiadne veľké novoty nemáme. Pýta sa na otca, či stále pije.

“Stále!” odpovedám.

“Mal by ísť na liečenie,” povie ona.

“On hovorí, že nie je alkoholik, vraj iní pijú viac,” hovorím jej otcove slová.

“No to je presne argument každého alkoholika,” namieta.

“A čo sa s tým dá robiť? Teta Božka, nemôžete ho nejako prinútiť?” som zvedavý. Bol by som rád, keby otec pil menej alebo nepil vôbec.

“Mirko, ak to nechce on, mi ho nemôžeme prinútiť, iba ak by mu to nariadil súd.”

“A prečo mu to nenariadi?” nechápem to.

“To by musel spáchať nejaký trestný čin, ublížiť vám, spôsobiť dopravnú nehodu,” vraví, že to vôbec nie je jednoduché.

“Auto nemáme,” nevidím veľkú šancu, že by ho policajti chytili opitého za volantom.

“A bije vás ešte?” spýta sa opatrne.

“Už ani nie,” priznávam.

“A k tebe sa ako správa?”

“No najnovšie ma spovedal, že kedy si nájdem frajerku?” vyletí zo mňa.

“A čo máš nejakú lásku?” pýta sa ma dôverne teta Božka.

“Tú pravú som ešte nenašiel,” zaklamem. Dievčatá mi nič nehovoria. Kto vie, ako by zareagovala, keby som jej povedal, že mne sa páčia chlapci. Vlastne klamem, mne sa páči len jeden. Moja láska práve sedí vedľa u pani doktorky.

“Teta Božka, a ornitológia je tu alebo v novom stredisku?” snažím sa zmeniť tému.

“Čo prosím, Mirko?” nechápe moju otázke.

“Ornitológ, mužský lekár myslím,” vysvetľujem.

“Mirko, to si niekto z teba dobre vystrelil, mužský lekár je urológ,” smeje sa teta.

No počkaj Andrej! Takého blbca si zo mňa urobil. Vyzerám ako totálny idiot. Vlastne som na psychiatrii, tak to je v poriadku.

“Niekto ho nazýva aj čurológ, ale na urológiu chodia aj ženy,” to sa už otvorili dvere miestnosti lekára. V doprovode lekárky vyšiel Andrej. Lekárka podala sestre dva recepty a kartu. Pýtala sa, či som ďalší pacient. Teta Božka jej povedala, že som jej synovec a prišiel som s Andrejom.

Lekárka na nás skúmavo pozerá. Neviem, čo nezvyčajné na nás vidí. Pozrel som na Andreja. Je dosť vážny. Stretávajú sa nám pohľady. V tom sa mu modré oči rozžiaria. Usmeje sa na mňa. Ja ostávam vážny. Nahnevaný. On, mne najbližší človek, ma takto poníži. Lekárka mu hovorí, že ak by mal problémy alebo potreboval lieky, má okamžite prísť, inak až v decembri. A má ísť za psychológom. Teta Božka mu píše adresu a vysvetľuje, kde ho nájdem. Vychádzame z ambulancie.

“Čo ti uleteli včely, Mirec? Za psychošom som bol ja a nie ty,” pozerá na mňa Andrej.

“Hej, ale debil som ja, ty ornitológ!” vyčítam mu, ako som sa pred tetou Božkou strápnil.

“Neblázni, ty si sa jej na to pýtal?”

“No a?” stále som naňho nahnevaný.

“Ty máš problém s vtákom?” usmeje sa na mňa. To ma celkom odzbrojuje.

“Nie, ale keby som mal, aby som vedel, kam ísť,” vyhováram sa. Vtláča ma na toalety.

“Ja som odborník na vtákov, hneď ťa vyšetrím a vyliečim.”

Ani neviem ako a už sme nad záchodovou misou a Andrejova dlaň masíruje môjho vtáka.

“Andrej…,” chcem protestovať.

“Když máš problém se svým ptákem, postříkej ho Lybar lakem,” šepká mi do ucha lascívny veršík.

“Tebe vták stojí stále mojko, vyhoní ti ho teplý tvojko,” začne ma bozkávať. Stlačí guľky. Už som celkom namäkko a v jeho ruke natvrdo. Vnikám mu aj ja do nohavíc.

“Vyhoniť si vtáka v tráve, vraj je veľmi zdravé,” pokračuje s prasačinkami ďalej. Ja už prestávam vnímať, že som na toalete v zdravotnom stredisku. Mám pocit, že sme na lúke. O chvíľu cítim sťahy, striekam a chvíľu to ide aj z Andreja. Sledujem, ako si to užíva. Oči má privreté, hlavu vytočenú dohora. Pod chvíľou zatína zuby, potom pootvorí ústa. Vychádzajú z nich krátke výdychy. Po poslednom výstreku sa začne usmievať.

Vychádzame na ulicu.

“Teraz aby som o všetkom pochyboval, čo mi povieš,” vyčítam mu ornitológiu.

“Mirko, prepáč, ja som si myslel, že si to pochopil. Bol to len žart,” ospravedlňuje sa.

“Teraz ma aj ty budeš brať ako hlupáka,” vravím mu.

“Mirko, keby som ťa považoval za hlupáka, asi by som nerobil s tebou také veci, aké robím,” presviedča ma o opaku.

“Ani by som ťa teraz nepozval na zmrzlinu. Kde majú dobrú?” pýta sa. Ideme do neďalekej cukrárne. Cez okienko predávajú zmrzlinu. Ja si dám čokoládovú a vanilkovú, Andrej čokoládovú a citrónovú. Mali aj jahodovú, ale na tú sme nemali chuť. Ideme po ulici a lížeme zmrzku. Andrej vie vyplaziť taký dlhý jazyk. Robí to s takou chuťou, že by som bol najradšej, keby som ja bol jeho zmrzlinou. Nech robí čokoľvek, dobre sa na to pozerá. Nesmiem sa naňho hnevať. Však to bol naozaj len žart.

Ďalší deň v škole máme telocvik. Neprezliekame sa do cvičebného úboru. Telocvikár Hulík nám začne hovoriť, čo nás na telocviku tento rok čaká. Celý rok sa budeme venovať spartakiáde. Vraj je pre nás, pre občanov 3. cenovej skupiny – učňovskú mládež, pripravená krásna skladba. Určite sa nám bude páčiť. Budú v nej vystupovať učnice aj učni. Namietame, že u nás nie sú žiadne dievčatá. Hulík nám oznámi, že my budeme vystupovať spolu s učnicami z Vrbového. Textiláčkami. Už len slovo dievčatá produkuje v mojich spolužiakoch nárast hladiny hormónov.

“Počúvajte, vy odborníci na dámske prirodzenie, kým budeme nacvičovať spolu s nimi, tak nás čaká kopec driny. Treba to mať dokonale zvládnuté, aby sme si neurobili hanbu. Tí najlepší pôjdu do Prahy na Strahov. Tam bude celoštátne vyvrcholenie spartakiády.” V tom momente sa už všetci videli pri Vltave. V predstavách sa po Karlovom moste ruka v ruke prechádzajú s tou najkrajšou, najchrumkavejšou učnicou. Ja som sa videl s Andrejom.

Oznámi nám, že tento školský rok budeme mať aj lyžiarsky výcvik. Pôjdeme do Tatier. Každý, kto má lyže, má zdvihnúť ruku. Ja síce lyže mám, ale staré a lyžiarky mi už isto budú malé. Hovorí nám, aby sme si lyže buď kúpili, alebo od niekoho požičali. Na škole sú síce lyže, ale nie je ich toľko, aby bolo pre všetkých.

“Vieš sa lyžovať?” pýta sa ma Andrej.

“Viem, trochu,” popravde ešte menej ako trochu. Lyže nie sú veľmi moja parketa.

“Ja dobre a veľmi rád sa lyžujem, ale lyže ostali v domove,” povie smutne.

“Však sú na škole,” dávam mu nádej.

“Len či budú aj pre mňa?” má obavy.

“Prečo by neboli, neboj sa, niečo vymyslíme,” pošepnem mu.

Je piatok poobede, všetci chalani odchádzajú domov. Mal by som ísť aj ja. Vôbec sa mi však nechce. Nechcem nechať Andreja samého na intráku. O štvrtej telefonujem domov. Zdvihne to mama. Vravím jej, že prídem až zajtra, lebo máme zväzácku akciu – brigádu na internáte. Mama vraví, že to je v poriadku. Ona aj s mladšou sestrou idú do Martina a otec tiež nie je doma, išiel robiť na dva týždne do Čiech. Staršia sestra ide ku kamarátke do Nitry. Viem, že kamarátka je kamarát, presnejšie frajer, ale je mi to jedno. Však ja vlastne budem tiež so svojím frajerom. Mám si prísť zobrať čisté veci a nechala mi aj peniaze. Poteším sa. S Andrejom môžem byť celý víkend.

Keď to vravím Andrejovi, rozžiaria sa mu oči.

“Mirko, ani nevieš, ako si ma potešil. Ty si mi urobil Vianoce. Poď…,” ťahá ma na svoju izbu.

“Čo chceš Andy?” vidím mu na očiach čosi šibalské.

“Keď si mi povedal, že budeme spolu, okamžite sa mi začal stavať vianočný stromček…” Sme v jeho izbe, zamyká dvere.

“A na vianočný stromček treba zavesiť gule,” pošepne mi a prisaje sa mi na ústa. Jazyk mu vbehne až do môjho krku. Ako sa tlačí ku mne, cítim ten vianočný smrek. Vyslobodzujem mu ho z nohavíc a riadnym stlačením skúšam ozdoby. Jeho gule sa dostávajú do mojej dlane, stláčam ich a Andrej vzdychá. Viem, že sa mu páči, ak mu ich stisnem aj silnejšie. Jeho ruka oslobodzuje moju borovicu, ktorá sa dvíha aj bez stojana. V kalendári je 4. september, ale my dvaja máme 24. december. Líhame si na posteľ. Andrej mi podáva útržok toaletného papiera. Ležíme na chrbtoch a stláčame si svoje guľky, honíme vianočné stromčeky a tešíme sa obaja, ako keby boli naozaj Vianoce.

V tvrdej krabičke Spárt máme ešte dve cigarety. Ideme do neďalekého parku pri intráku a vyfajčíme ich na lavičke.

Po večeri máme v kuchyni službu. Pomáhame umývať a utierať príbory a taniere. Venuje sa nám mladý kuchár. Predstaví sa nám ako Fredy. Ten vôbec nemaskuje, že sa mu páčia chlapci. Teda hlavne môj Andrej. Na ňom by vedel oči nechať, ale aj na mňa sa usmeje, a keď ide okolo, tak čo najtesnejšie, aby jeho ruka zavadila o môj zadok.

Ukáže nám príručný sklad, kam je potrebné uložiť umyté hrnce. Nosíme ich tam. Potom Andrej privrie dvere a začneme sa mojkať.

Večer si doprajeme ešte prvý aj druhý sviatok vianočný. Spím v Andrejovej izbe. Službu má Dunčo, takže nebol to žiaden problém.

Ráno sa ideme spolu poumývať. Pod sprchou si spravíme znova dobre. Sám som z toho prekvapený. Ako som s Andrejom, stále by som mohol. Rozhodne sa, že ide so mnou domov. Berie si čisté trenky, ponožky a tričko, lebo sme si povedali, že u nás zo soboty na nedeľu prespíme. V chladničke mi mama nechala guláš. Andrejovi veľmi chutil. Mal som ho mať na dva dni a my sme ho zjedli už v sobotu. Andrej chcel niečo štipľavé. V špajzi som našiel zavárané feferónky. Krájal si ich do gulášu. Vraj takú delikatesu dávno nejedol. Guláš sa vraj dá uvariť ako to najlepšie jedlo alebo ten najväčší grc. Guláš mojej mamy je vraj ten prvý prípad.

Keď sme zjedli guláš, dal si feferónku do úst a pobozkal ma. Ako sme boli prisatí ústami k sebe, rozhryzol feferónku a jazykom ma kŕmil ako malé vtáčatko. Jeho sladké bozky a štipľavá feferónka, to je niečo úžasné. Dovtedy som nebol veľmi na štipľavé, od tohto momentu som sa do guľatých štipľavých papričiek plných ešte štipľavejších semienok zamiloval.

“Andrej, vieš, ktorá zelenina sa ti najviac podobá?” pýtam sa ho.

“Neviem, Mirko.”

“Predsa feferónka, kúsok sladkoštipľavej červenej šupky a kopec semena.”

Andrej sa smeje a do úst si vkladá ďalšiu štipľavú guľku. Znova sa ku mne prisaje a kŕmenie vtáčatka pokračuje.

“A ty vieš, na čo sa najviac podobáš, Mirko?”

“No daj, to som zvedavý,” naozaj je mi záhadou, čo anjelovi pripomínam, len dúfam, že nepovie karfiol, zemiak alebo cviklu.

“Mirko, ty si taký oriešok. Najprv nie, nie, nie! A potom, keď ťa rozlusknem, dnu je chrumkavé šťavnaté jadierko,” objíme si ma a konečne dostávam bozk bez feferónky. Nosom nasávam Andrejovu vôňu, ten najluxusnejší parfum. Jadrové mydlo, fialky a jeho neopakovateľné pižmo. Tak ma to roztúži, že ja mu vnikám do nohavíc a stisnem mu vajká. Andrej zaručí. Vie, že sa nemusí krotiť. Zvalíme sa na diván v kuchyni a naše vianočné sviatky pokračujú. O chvíľu si honíme o 106. Obaja vzdycháme od rozkoše. Je to tak krásne. Ja mám svojho anjela u nás doma a robíme krásne čertoviny.

Pri tomto mimovoľnom živelnom uspokojení nášho stále prítomného chtíču a žiadostivosti sme jeden aj druhý zabudli na toaletný papier. Aby sme nezastriekali deku na diváne, chytáme svoj výron do dlane. Mal som dojem, že si pôjdeme umyť ruky. Andrej pozerá na moju bielu tekutinu na svojej dlani. Má zvláštny, až zamatovo jemný lesk. Dlaňou si ide k ústam, vystrčí svoj dlhý žiadostivý jazyk a začne si z dlane zlizovať moje potencionálne potomstvo. Pozrie na mňa. Ja pozerám naňho prekvapene. Viem, že moje semeno má trochu slanú a aj horkastú chuť. Andrej sa usmieva.

Ja dvíham svoju dlaň s Andrejovými synmi a dcérami. Tiež som zvedavý, ako chutia malé Háčiky. Jeho spermie sa mi zdajú trochu tmavšie ako moje. Chuťou je naozaj podobné môjmu, ale okrem horkastej chute, ako keby som tam cítil niečo sladké. Áno, doslova sladké. Andrej zlíže zvyšok rybičiek z dlane a podáva mi ich na jazyku. Uvedomujem si, že chutím inak ako on. Zlížem aj ja všetky bičíkovce háčikovcov a ponúknem Andrejovi, aby ochutnal sám seba. V ústach sa nám naše výstreky zmiešajú. Bozkávame sa. Je to také krásne.

Večer roztiahnem svoj rozkladací gauč. Líhame si do postele len v trenírkach a tričku. Objímame sa, láskame jeden druhého. Spoznávame stále lepšie a lepšie svoje telá. Andrej sa mi jazykom hrá s bradavkami, mňa to neuveriteľne vzrušuje. Nikdy som si nemyslel, že aj moje prsia budú tak elektrizujúco reagovať na dotyky. Cítim, ako mi bradavky tŕpnu a tvrdnú. Začnem aj ja hladkať Andrejov hrudník. Má na ňom už aj pár chĺpkov. Rukou ich cítim, ale inak ich nevidno, lebo sú svetlé.

Cítim, ako sa jeho bradavky menia na kamienky. Neuveriteľné, aké sú obe naše telá na seba vnímavé. Ďalšie miesto, kde pociťujem elektrizovanie, je môj pupok. Andrej mi ho láska jazykom. Naše vianočné stromčeky už túžobne stoja a chceli by vypustiť svoj salónkový fondán vášne. My v objavovaní jeden druhého pokračujeme. Andrej si na mňa líha celým telom. Mám strach, že sa napichne na môj stožiar. Cítime, ako nás naše stromčeky otláčajú. Andrej mi vsunie svoj stromček medzi stehná a robí prírazy. Ja ho hladkám a hryziem do ucha tak, ako mi to robí aj on.

Do ruky zovriem jeho gule a poriadne stlačím. Teším sa nedočkavosťou na jeho zaručanie.

A je to tu. Dostávam sa do nepríčetnosti. Začnem mu stláčať gule a potom dôrazne jazdiť po celom stromčeku. Ono robí to isté. Bolí ma, keď mi stačí guľky, ale neuveriteľne ma to aj vzrušuje.

Rútime sa obaja nezadržateľne k vrcholu. Chytáme znova do dlaní svoj výstrek a opakujeme ochutnávku. Už viem, čo mám čakať, a teším sa na to. Zaspávam v Andrejovom objatí.

Neviem, koľko som už spal, či chvíľu alebo hodiny. Andrej ma stále drží. Počujem vzdychanie. To sú vzlyky. Preľaknem sa, čo sa deje. Andreja možno zas chytili nočné mory.

“Andy, Andrejko, čo je, niečo sa ti snívalo?”

“Nie, Mirko, nesnívalo, ja som ešte nezaspal,” odpovedá mi, hlas mu od plaču preskočil.

“Ty plačeš?” mám obavy, že sa stalo niečo zlé, čo mu ublížilo.

“Plačem, Mirko,” priznáva, že naozaj to nie je hra.

“Čo sa stalo, Andrej, vrav!” chytá ma zúfalstvo.

“Ty môj oriešok, plačem od šťastia.”