Poranené vtáčatá – 11. 1. máj a my prvý raz

Vniká do mňa tretí prst. Tento prienik je už bez väčších protestov mojej dierky. Prirážam ešte intenzívnejšie na tie tri prsty. Vzdychám plný vzrušenia, rozkoše a očakávania. Andrej ma bozkáva na krk. Pošepne mi:

“Mirko, je prvý máj a my to dáme prvý raz.”

“Áno Andík,” neviem sa dočkať, ale stále mám aj strach, aké to bude, keď do mňa Andrej vnikne svojím veľkým klackom. Chvíľu čakám, pootočím sa, vidím, ako si Andrej mastí vtáka indulonou, veľký kus si dáva na prst. Znova mi premastí moju dierku. A už cítim, ako sa do mňa snaží vniknúť niečo podstatne väčšie ako bol prst. Dierka sa rozhodne zovrie. Andrej ju znova uvoľňuje prstom. Zovretie povolí a Andrejov žaluď po pár krúživých pohyboch do mňa vniká. Postupuje hlbšie. Dierka sa znova zovrie. Pocítim bolesť. Zjojknem.

“Ako Mirko?” má obavy.

“Dá sa, poď,” posmeľujem ho. Andrej ide hlbšie. Moje ďalšie zjojknutie. Zas zastane. Chvíľu sa nehýbe. Zas ho posmeľujem.

“Poď,” Andrej pokračuje. Znova čaká. Cítim bolesť, ale viac je to príjemné ako bolestivé.

“Poď, poď,” chcem, aby vnikol do mňa celý. Je to naozaj zvláštny pocit mať ho v sebe.

“Už som tam celý,” oznámi mi.

“Iba toľko?” provokujem ho. Na to Andrej dvakrát ráznejšie prirazí. Okamžite reagujem.

“Au, au,” reagujem na dosť intenzívnu bolesť.

“Tak neprovokuj, motýlik, nechcem ti ublížiť,” napomína ma môj milenec.

“No dobre, začni, pokračuj, aj keď budem jajkať.”

“Ale keď to bude bolieť moc, tak krič,” pripomenie mi.

“Dobre, tak poď.” Andrej začne s krátkymi pomalými prírazmi.

“Au, au, au, poď, poď, au, au, trtkaj ma, Andíííík, to je krááásneeee, au, au, au,” komentujem svoje pocity. Je to niečo nové, niečo bolestivé, ale zároveň krásne.

“Bolí?” pýta sa ma.

“Bolí, bolíííí…, ale pokračuj au, au au.” Pomaly si na bolesť zvykám. Ešte viac si to užívam. Oddávam sa tomu krásnemu pocitu. Robiť to do kakáča je, ako keď sa kráča rovno do neba. Do neba ma nesie môj anjel, môj nenásytný versatil, môj smrtihlav. Má ma v moci ten najúžasnejší chalan na svete. Andrej zrýchľuje, prírazy sú hlbšie, stále cítim bolesť, ale moje vzrušenie sa stupňuje. Podľa dychu cítim, že Andrej bude o chvíľu hotový. Ja ešte nie. Nevadí, vravím si, dorobí ma rukou alebo ústami.

Jeho telo sa napne a v zášklboch mi plní moje vnútro teplým semenom. Chvíľu vo mne ostáva. Som vzrušený, ale mojím telom sa rozlieva krásna slasť. Cítim, ako ho Andrej zo mňa vyťahuje. Obraciam sa k nemu.

“Andík, urobíš ma rukou alebo ústami?” Chcem od neho, aby ma oslobodil od toho tlaku v guliach, vidím, že po lícach sa mu kotúľajú slzy.

“Anjel môj, prečo plačeš?” pýtam sa ho s obavou.

“Čertík môj, to bolo také krásne,” objímem si ho. Bozkávam ho po lícach slaných od plaču.

“Neplač, lebo budem…,” ani nedopoviem a kotúľajú sa mi po lícach slzy šťastia. My sme sa prvý raz ozajstne pomilovali. Bolelo to, ale tá rozkoš bola silnejšia. O chvíľu sa naše slzy zastavia, obaja sa usmievame. Vták mi akosi povädol.

“Urob ma, Andík,” opakujem svoju prosbu.

“Teraz sa ty urobíš vo mne, motýlik,” povie mi.

“Andík, ja som to ešte nikdy nerobil.” Mám strach, že to nedám.

“Ja som to robil teraz tiež prvý raz, Mirečko,” priznáva sa k tomu, čo dobre vie.

“Ale…,” ostávam prekvapený.

“Áno, do zadku mi to nakladali viackrát a to bolo odporné, ale ja som do nikoho, rozumieš…,” prezrádza mi.

“A keď to bude odporné aj odo mňa?” mám obavy, že sa mu to nebude páčiť.

“Od toho najúžasnejšieho chalana, čo chodí pod slnkom, to nikdy nemôže byť odporné,” ubezpečuje ma, že to dám.

“Ale ak by bolo, okamžite povedz,” trvám na svojej podmienke.

“Nič nepoviem, viem, že ty mi to urobíš s láskou, chlapčiatko moje nosaté,” uhryzne ma do končeka nosa.

“Neprovokuj,” vystríham ho.

“Neprovokujem,” podáva mi tubu indulony.

“S týmto nešetri. Najprv prstami, tak, ako som ti to robil ja,” dávam si na prsty indulnu. Premastím mu ružicu, krúžim okolo dierky. Premasťujem ju. Potom postupujem presne tak isto, ako to robil on mne. Keď zasuniem prvý prst do dierky dobre hlboko, pocítim pod palcom ako keby hráčok. Andrej okamžite vzdychá.

“Áno, tam,” to miesto v jeho vnútri mu hladkám. Andrej vzdychá blahom. Postupujem ako on. K jednému premastenému prstu po chvíli pridávam druhý a nakoniec tretí. Cítim, ako sa jeho riťka pod chvíľou bráni, chce ma vypudiť. Ale ja sa snažím ju uvoľniť. Ľavou rukou si na vtáka vytláčam kus indulony a premastím si vtáka. Vyťahujem prsty pravačky, aj na ne dám pár centimetrov masti a nanášam ju k Andyho dierke. Skúšam prstami. Vyzerá, že je uvoľnená. Pritláčam sa k nemu. Rukou pomáham nasmerovať vtáka. Žaluďom sa dotýkam vstupu do raja.

Pritláčam, ale dierka je zas stiahnutá. Nechce ma pustiť. Pritláčam viac. Až na tretí pokus sa mi to podarí a zaborím sa hodný kus do Andreja. Ten okamžite zjojkne.

“Bolí?” zľaknem sa.

“To nič, pokračuj, ale najprv jemne.” Pomaličky do môjho anjela vnikám. Začnem pomalými prírazmi. Najprv opatrné, krátke pohyby, Andrej vzdychá. Bozkávam ho po jeho krásnom chrbte. Andrej mi vychádza v ústrety svojimi pohybmi panvy. Chytím ho za vtáka. Ten mu stojí ako stožiar. Zrýchľujem tempo a moje prírazy sú čoraz hlbšie. Andrej vydáva výrazné zvuky rozkoše, občas aj bolesti.

“Nie je to moc divoké?” pýtam sa ho.

“Je, je, je to dobré. Len pokračuj. Som tvoj. Pridaj, ak chceš.” Vnikám prírazmi až na doraz. Ešte zrýchľujem. Cítim, že o chvíľu budem. Výrazne vzdychám aj ja. Telo sa mi napne a ja plním Andrejovo vnútro. Cítim, ako mi Andrejova dierka pod chvíľou stlačí vtáka. Akoby nechcela, aby všetko, čo jej patrí, ostalo v nej. Bolo to skvelé. Myšlienkami som celkom mimo. Z tranzu ma preberajú Andrejove bozky.

“Ďakujem, motýlik môj,” slastne sa na mňa usmieva.

“Nebolo to odporné?” pýtam sa s obavou.

“Blázonko, bolo to krásne. Neveril som, že to bude také krásne.”

“Vážne?”

“Klamal som ťa niekedy?” objíma si ma, ja si kladiem odovzdane hlavu na jeho rameno. Andrej si ma objíme. Naše nahé telá zakryje perinou. Obaja po chvíli zaspávame. Neviem, ako dlho sme spali. Keď sa budím, stále som v Andrejovom objatí. Spali sme celý čas schúlený jeden k druhému ako také vtáčatá. Začnem bozkávať tú krásnu tvár. Na Andrejovej tvári sa objaví úsmev. Tiež sa budí. Je nám spolu krásne. Tak neskonale krásne.

Andrej sa pretočí na chrbát. Ja si naňho ľahnem a bozkávam ho ďalej. Cítim, že Andrejov vták stojí ako stožiar. Obkročmo si naňho sadnem a chcem sa na ten stožiar nasunúť. Andrej berie tubu indulony. Namastí si vtáka a nanesie prstami aj mne na dierku. Cítim jeho vtáka pri svojej ružici. Moja dierka sa tvári, ako by sa jej to pred pár hodinami nepáčilo. S pomocou rúk sa nám podarí správne nasmerovať baranidlo, ktoré po chvíli vniká do pevnosti. Kľačím nad Andrejom, rukami sa zapieram o jeho hrudník a začnem s pohybmi.

Bolesť už nevnímam tak intenzívne. Zato cítim rozkoš a pôžitok z toho, čo robíme. Dávať si to do kakáča je naozaj úžasné. Je opojné byť takto spojený. Po chvíli sa spustím na Andreja a prisajem sa ústami na jeho ústa. Sme prepojení telami v dvoch bodoch. Prepojenie našich duší je ešte silnejšie. Teraz Andrej udáva tempo pohybmi svojej panvy. Vráža do mňa svojho vtáka a ja od rozkoše vzdychám.

Znova sa dvíham, aby boli moje pohyby aktívne. Zapieram sa o Andreja. Narážam sa mu až po samý koreň, zdvihnem sa a znova a znova a znova… Obaja vzdycháme, občas aj zjojknem. Andrej mi ho začne honiť. Takmer naraz striekame. Andrej do mňa, ja na neho a tuba indulony na posteľ. Andrej musí stiahnuť plachtu. Namydlí ju a nechá namočenú v lavóre. Obaja sa osprchujeme, aby sme zmyli zo seba masť, ktorá sa nám do kože nevsiakla. Oblečieme sa a ideme do mesta, aby sme oslávili naše “po prvý raz”. Naše krásne spojenie.

Obaja sa slušne pripijeme. Večer sa vraciame na intrák. Musíme spať každý vo svojej izbe. Zajtra ešte ideme do školy. Cez víkend Andrej ostáva na intráku. Ja musím ísť domov, lebo ideme na oslavu. Otcov brat má päťdesiatku. Spia u nás bratranci z východu. Je s nimi zábava. V nedeľu ideme spolu do Trnavy. Oni idú na vlak, ja na intrák. Chvíľu som s nimi na stanici. Starší Boris vyťahuje fľašu slivovice. Na intrák sa vrátim s poriadnou opicou.

Môj anjel vidí, že so mnou nebude žiadna zábava. Uloží ma do postele a vedľa mi pristaví vedro, ak by chcela ísť slivovica von. Ja zaspím ako drevo. Ráno cítim, že ma niekto ťapká po líci. Pootvorím oko. Nado mnou sa škerí smrtihlav. Pretočím sa. Chvíľu je pokoj. Na to šplech a končí na mne pohár studenej vody. Pretáčam sa a spím ďalej. V nose pocítim nepríjemný smrad. Andrej mi dal na nos špinavú prepotenú ponožku. Nato strháva zo mňa paplón. Spal som len v tričku bez treniek. Vták mi stojí. Vyskakujem z postele a kričím.

“Ja ťa zabijem, ty trýzniteľ.” Andrej nečaká a uteká predo mnou. Ja za ním. Je mi jedno, že mám holú riť a trčiaceho vtáka v pozore. Andrej vniká do svojej bunky. Stráca sa v dverách izby. Snažím sa ich otvoriť, ale Andrej ich drží pevne. Počujem kľúč v zámke. Kričím, nech okamžite otvorí. Chvíľu sa nič nedeje. Nato sa dvere otvoria a Andrejova ruka ma vtiahne dnu. Je celkom nahý. Prisaje sa mi na ústa. Dáme si dlhý francuzák. Po bozku ma ťahá na posteľ. 

“Poď, ty ožralo, si vyzeral včera,” vyčíta mi, ale bozkáva ma. Hádže ma na posteľ a obkročmo si na mňa sadá. Bez prípravy sa naráža na môj kolík. Jojká bolesťou, ale užíva si to. Užívam si to aj ja, hoci je to bez prípravy. Vlastne mne to ani tak nevadí. Horšie to je asi preňho, ale asi ma veľmi chce a trochu bolesti mu neprekáža. Začína sa divoká jazda. Striekame spolu takmer v jednom okamihu. Andrejovo semeno mám cez oko.

“To si urobil naschvál!” vyčítam mu.

“Že váhaš, po včerajšku si ani nič nezaslúžiš,” zlizuje mi svojich bičíkovcov z tváre. Na prax prichádzame neskôr, ale majster z toho nerobí žiadnu vedu. A keď mu dám oriešky, ktoré mu poslal otec, berie nás bokom a spolu si zapálime cigaretu. Je to už druhý raz, že fajčím na pôde školy. Fajčím aj tretí raz, keď to nevydržíme spolu s Andrejom a dáme si fajku zavretý na záchode.

Objavujeme nové polohy pri našom milovaní. Užívame si to.

Spartakiádu cvičíme už aj s kovovými tyčkami, ktoré sú vystužené drevom. Čaká nás sústredenie vo Vrbovom. Budeme spať v stanoch a nacvičovať spolu s dievčatami z Trikoty. Chalani sú vo vytržení. Tešia sa. Búri sa im hladina hormónov v tele. Tak isto aj môj testosterón pri predstave, že budeme s Andrejom celú noc spolu.

Bude to vlastne naša príprava na stanovanie pri Váhu. Na to sa obaja veľmi tešíme. Spriadame si plány. Andrej sa teší, že si budeme variť na ohni v kotlíku. Možno budeme mať šťastie a stretneme nášho rybára a dostaneme rybu. Upiekli by sme si ju v pahrebe. Hovorím, že by sme si mali zobrať aj alobal. Andrej vraví, že netreba.

“Rybku si môžeme upiecť v lopúchu. Milujem všetky rybky a najviac túto 69 kilovú,” objíme ma a hryzie do ucha.

“Ja mám len 65,” oponujem mu.

“Tak musíš 4 kilečká pribrať, aby si vážil ako moja obľúbená číslovka.”

“Ak schudneš ty 5 kíl, ja priberiem tie štyri,” naťahujem ho. On váži 74. Naša váha však vôbec nebráni tomu, aby sme 69 spravili. A robíme ju s chuťou. Užívame si krásne cmúľanie, aj keď väčšinu času si to robíme do svojich ritiek. Naše dierky si už na to zvykli a nekladú taký odpor ako zo začiatku. Sme milenci. Milenci, ako sa patrí. Užívame si to vždy, keď sa dá, a vždy, keď máme chuť. A chuť máme stále. Andrej mi dá pokoj, len keď spí.

Keď počujem z jeho úst “oriešok” už viem, že bude nasledovať dobýjanie. A Andrej ma vždy dobyje. Niekedy sa bránim na oko, niekedy sa mi naozaj až tak veľmi nechce, ale anjel pokušiteľ ma vždy presvedčí, že sa mi vlastne chce. Naopak, že by sa chcelo mne a jemu nie, tak také nič sa medzi nami ešte nestalo. Možno sa stane. Možno. Andrej ma chytí za ruky a vážne mi pozrie do tváre.

“Vieš, Mirko, teraz ti to už môžem povedať.”

“Čo Andík?” ostávam prekvapený.

“Mal som veľké obavy, obrovské obavy, aké to bude. Teda ani neviem, či to chceš vlastne počuť,” pýta sa neisto.

“Andrej, chcem vedieť všetko, čo sa ťa týka, nech je to čokoľvek,” uisťujem ho.

“Keď mi to robili starší chalani do riti, bolelo to, veľmi to bolelo. Párkrát som aj krvácal. Na ošetrovni som povedal, že som to mal po kakaní. Strašne ma to ponižovalo. Mal som strach, že keď to budeme robiť spolu, že to bude také isté, ako keď mi to robili oni.”

“A bolo to…?” pýtam sa s obavou, hoci viem, že sa mu to páčilo.

“S tebou to bolo… s tebou to je krásne, s tebou to chcem robiť celý život, si taký nežný, a pritom vášnivý. Cítim, teda myslím si, že ma máš rád. Že ma ľúbiš. Teda myslím si, že je to tak.” Andrej mi hľadí do očí. Ja sa neviem zmôcť na slovo.

“Ak nie úplne, tak aspoň trochu, lebo ja ťa milujem, tak veľmi ťa milujem.” To už nevydržím a plačem. Andrej si ma privinie.

“Andík, ja to ani slovami neviem vyjadriť, čo k tebe cítim. To som ešte necítil k žiadnemu človeku. Ani len zlomok z toho, mizivé percento,” plačem a vyznávam mu svoje city.

“Miro, ty ani netušíš, aký som šťastný, že ťa mám.”

“Ja tiež, Andrej, od prvého momentu, ako sme sa zrazili čelami. A stále je to silnejšie a silnejšie. Už teraz je to ako najtvrdšia oceľ.“

Podnikovým autobusom odchádzame do Vrbového. Na futbalovom štadióne má byť nácvik. Chceme ísť do starých šatní, ale je tam smrad. Prezliekame sa na tráve. Z nových šatní vybiehajú učnice. Aj ony sú isto zvedavé, akí krásavci s nimi budú cvičiť. Mne je to sedem, či to bude blondína, brunetka alebo tmavovláska. Či bude ceckatá, alebo naopak plochá ako lata. Či bude štíhla ako srnka, alebo hrubá jaternička. Napriek tomu, že ja mám svoju blonďavú lásku vedľa seba, musím uznať, že niektoré dievčence sú naozaj pekné a podaktoré až mimoriadne pekné. Dalo by sa medzi nimi vyberať.

Telocvikári nám oznamujú, od ktorej vety skladby začneme spoločný nácvik. Stano Hojstrič je dosť smutný. Jeho najvernejší kamarát a zrejme aj kakáčový priateľ, ryšavý Peter Čierny, na sústredenie neprišiel. Ochorel. V tomto teple dostal angínu. Celkom ho dorazí, keď k nemu, ako jeho partnerka na cvičenie, nastúpi naozaj najhrubšia zo všetkých dievčat. Ja mám pridelenú drobnejšiu brunetku a naozaj krásavicu má Andrej. Vyššiu štíhlu blondínu. Je na nich dvoch naozaj pekný pohľad.

Andrej na mňa žmurkne a vztýči palec pravej ruky dohora. Zrejme toto gesto v dievčatách vzbudí nádej, že niečo bude.

“Tak sa navzájom zoznámte, nech necvičíte ako teľce, ktoré nevedia, ako sa volajú,” dopraje nám prvý kontakt cvičiteľ dievčat.

“Ja s touto prasnicou cvičiť nebudem!” protestuje Stano. Ako to dopovie, prasnica mu uštedrí takú facku, že syn okresného tajomníka zletí k zemi. Keď sa dvíha, z nosa mu tečie krv. Prasnica musí mať naozaj poriadnu silu. Náš telocvikár posiela Stana, aby sa išiel umyť.

“Andrejka, choď s ním,” osloví dievčenský telocvikár dievča – Andrejovu partnerku a podá jej kľúče od šatne. Náš telocvikár pristúpi k urazenej prasnici.

“Prepáčte, slečna, ospravedlňujem sa za nášho učňa. Ja si to s ním vyriešim,” prihovára sa jej.

“Netreba, príučku už dostal!” odpovie mu sebavedomo.

“Ako sa voláte?”

“Mirka,” odpovie prasnica.

“Chlapci, dokážme Mirke aj jej kamarátkam, že v našom učilišti sú len gavalieri, prihláste sa, kto chcete cvičiť s Mirkou.” Nastáva trápne ticho. Preruší ho Andrej.

“Ja s ňou budem cvičiť rád. Však Andrej s Andrejkou, a obaja blonďáci, to by bolo trápne. A na Mirky mám slabosť,” zachráni môj chlapec česť nášho učilišťa a obetuje sa. Však ja mu vytmavím tie Mirky. Smejem sa v duchu. Aj keď dobre viem, ako to anjel pokušiteľ myslel.

O chvíľu sa umytý Stano a Andrejka vracajú. Cvičia spolu.

Ideme tie spoločné časti. Potom niekoľkokrát zbehneme celú skladbu. Telocvikári si vyberú niektoré páry, medzi nimi aj mňa, s ktorými prechádzajú miesta, ktoré nám robia problém. Náš telocvikár pošle pár chalanov poupratovať staré šatne. Ostatní majú voľno. Nám, ktorým to nejde najlepšie, ideme do telocvične, lebo slnko dobre pripeká.

Po nácviku chalani idú odprevadiť dievčatá. Ja sa mojej spolucvičiteľke Evičke ospravedlním, že sa necítim najlepšie, a idem si ľahnúť. Ona mi pohotovo dá tabletku. Ja sa jej poďakujem. Liek si strčím do vrecka a idem opačným smerom, skratkou do tábora v nádeji, že budem každú chvíľu s Andrejom. Ako sa blížim k bráne, vidím blikajúce majáky áut Verejnej bezpečnosti a sanitku.

Je tam kopec esenbákov, medzi nimi vidím Andreja aj Stana. Zdravotníci sa venujú asi trinásťročnému chlapcovi, ktorý plače. Pri chlapcovi je aj muž v civile a niečo si zapisuje. Nejde mi do hlavy, čo sa stalo. Sledujem, pozorujem, neviem pochopiť, čo sa tu deje. Chcem ísť za Andrejom, ale esenbáci ma k nemu nepustia. Po chvíli Andrej ide s jedným esenbákom k stanovému táboru. Pripojím sa k nim. Chcem sa ho opýtať, čo sa stalo. Esenbák nám zakáže rozprávať sa. Andrej ide k stanu.

“Okamžite si pobaľ všetky veci,” prikáže mu.

“Môžeš mu pomôcť, nech to netrvá celú večnosť,” povolí mi ísť za Andrejom do stanu. Zrazu mení esenbák tón.

“Chlapci, máte tu nejaké záchody?” Ukážeme mu na vojenské latríny.

“A toaleťák máte?” Podám mu kotúčik, my sme ho mali pripravený na niečo iné, ale nič nie je horšie ako zasratý príslušník VB.

“A ty sa neopováž zdrhnúť!” prikáže Andrejovi.

“Tak hovor, čo sa stalo?” horím nedočkavosťou.

“Po nácviku som išiel na kus so Stanom, Dudákmi a Rákosom. Chceli ísť na pivo. Stano sa zrazu začal ku mne veľmi mať. Asi mu chýba Čierny Peter.“

“Rýchlejšie, Andy,” súrim ho, nech sa nerozkecáva.

“Stano bol nadržaný ako starý cap. Vedel som, že ak sa pripije, bol by problém. Tak som sa odpojil a išiel sem, že počkám na teba. Bolo mi dlho, tak som ti išiel naproti. A pri bráne štadiónu som videl Stana, ako obťažuje toho chlapca. Ruku mal v jeho nohaviciach a snažil sa ho bozkávať. Akoby som zrazu videl seba. Pred očami sa mi zatmelo a v snahe ochrániť chlapca, som začal biť Stana. Chlapec v šoku jačal, kričal, plakal. Neviem, možno som pri tom všetkom nechtiac udrel aj chlapca.” Andrej začal plakať.

“Neboj sa, Andík, všetko sa vysvetlí. Všetko bude v poriadku,” vlievam mu nádej.

“Už si pobalený?” počujeme z vonku hlas príslušníka.

“Už, už!” chvatom si dáva do batohu Andrej posledné veci. Vychádzame zo stanu. Policajt mi podá toaleťák. Hádžem ho do stanu. K táboru prichádzajú dve autá VB. Do jedného nastupuje zbalený Stano. Andreja vedie príslušník k druhému. Andrej sa ku mne otočí a pobozká ma. Je nám jedno, že sa na nás pozerajú, je to dlhý bozk. Verím, že sa nelúčime nadlho.