Poranené vtáčatá – 10. Túžba a očakávanie

Pred Vianocami sa v škole zastaví ešte súdruh Súdruh. Najprv do riaditeľne naklusá Andrej.

Vypytujú sa ho na všetko možné aj nemožné. Chcel by, aby Andrej prezradil na seba sám niečo kompromitujúce. On je však lišiak mazaný, vie, ako sa nahadzovaným pasciam a úskokom vyhnúť. Keď sa eštebák od neho nič zaujímavé nedozvie, posiela ho nazad do triedy. O chvíľu idem do riaditeľne ja. Pozdravím sa, ako sa patrí.

“Česť práci!”

“Česť, česť…,” povie súdruh Súdruh, akoby vravel “…pochválen!”, sadám si za stôl. Najprv nasledujú otázky ohľadne koncertu Katapultu. Ten sviniar vie, že sme tam boli. Pýta sa nás, či sme sa tam stretli aj so Stankom Hojstričom a Petrom Čiernym. Ja mu po pravde poviem, že sme ich videli aj sme si kývali, ale neboli sme spolu. Ďalšia otázka je, kde sme na koncerte boli. Vravím mu, že na balkóne. Ďalej sa vyzvedá, či sme na koncerte nepočuli nejaké provokačné reči.

Ja mu vravím, že okrem hudby a revu publika tam nebolo možné nič iné počuť.

Znova sa vracia k Hojstričovi, či sme sa s ním po koncerte stretli. Znova mu odpovedám záporne. Pýta sa nás, kadiaľ sme sa vracali na internát. Vravím mu, že popod hradby. Znova sa pýta, či sme tam niekde Stanka nestretli. Ja vravím, že nie. Ďalej sa pýta, či sme nevideli príslušníkov verejnej bezpečnosti, ako niekoho bijú a nakladajú do auta.

“Nie, ja som nevidel nič také,” zaklamem.

“Tak je to predsa pravda, že tam Stano…,” zapojí sa riaditeľ.

“Ale no, súdružko riaditeľko, chlapčenská roztopašnosť. Nepoznáte to – Lepší než-li dívčí zrada, teplá prdel…,” uvedomí si, že som tam aj ja. “Rozumieme si, nie? Však sme obaja boli na vojenčine,” usmeje sa eštebák, ktorý má určite kučeravé spomienky na službu v armáde.

“Prepáčte, súdruh, ale ani na vojenčine som nič také nezažil,” upraví si riaditeľ kravatu a odmieta prijať predstavu, že má nejakú homosexuálnu skúsenosť. Tajný sa cíti nepríjemne, že sa nepriamo k niečomu takému priznal.

“Dám vám uvariť kávu, súdruh?”

“Budem vďačný, súdruh riaditeľ, a dva cukre poprosím,” doplní svoju požiadavku. “Môžem si tu zapáliť?” pýta sa súdruh Súdruh. Riaditeľ mu podá popolník. O chvíľu mu tajomníčka prináša kávu. Eštebák vyberá cigaretu a ponúkne aj mňa.

“Fajčíš?” pýta sa ma priam kamarátskym tónom. Prikývnem.

“To mám fajčiť v riaditeľni?” ostávam zarazený.

“Sme tu len sami dvaja, neboj sa, nik sa nič nedozvie, ja ťa neudám,” usmieva sa.

“Povedz, Háčik hovorí aj nejaké vtipy?”

Potiahnem si z cigarety.

“Že či, a aké…,” poviem najprv nadšene, potom si uvedomím, kto sa ma to pýta.

“Tak daj nejaký, povedzme o Sovietskom zväze alebo o komunistoch,” posmeľuje ma.

Rozmýšľam o 107, ktorý Andrejovi neublíži.

“Vraj sovietski vedci vymysleli takú tabletku, ktorú keď zje kozmonaut, nemusí jesť mesiac.”

“Ale čo nepovieš?” zaujme ho to.

“Len tabletka váži 31 kíl,” som zvedavý na jeho reakciu. Uznanlivo pokyvkáva hlavou.

“Dômyselné.”

“Vymysleli prístroj, s ktorým sa môžete rozprávať s mŕtvym ešte 48 hodín po smrti. Len on už neodpovedá.” Trochu sa usmeje. To, že ďalej to už nejde, lebo mŕtvola začne páchnuť, mu už nepoviem. Ešte mu vravím o najväčšom integrovanom obvode, ale aj to vníma ako chválu sovietskej techniky. Ten o atómovej bombe mu nepoviem. Na tom sa minule smial Dunčo, keď ho Andrej vravel. Američania s Rusmi sa dohodli, že hodia každý na seba po jednej atómovej bombe. Prvý ju zhodia Američania. Pol milióna Rusov je mŕtvych. Na rade sú Rusi. Brežnev prikáže naložiť bombu na bombardér. Generáli mu vravia, že majú len jednu, a aj to je len gumená maketa. Brežnev trvá na tom, nech zhodia tú. Bombardér odletí a bombu zhodí. Američania sú ticho. Po dvoch dňoch im volá Brežnev a pýta sa, ako to dopadlo. Vraj doteraz majú milión mŕtvych a bomba ešte neprestala skákať.

“Počúvaj, Mirko, a ty s Andrejom, vy dvaja… rozumieš mi…,” niečo mi chce naznačiť.

“Čo chcete vedieť?” trochu tŕpnem, čo sa ma chce opýtať.

“Nerozumieš, čo chcem? Ostane to medzi nami, ako chlapmi…,” potuteľne sa usmieva.

“O čo vám ide, súdruh Súdruh?”

“No či si to aj vy dvaja nakladáte do kakáčov, ako…,” zasekne sa.

“Ako kto?”

“No ako, povedzme. No vieš, nie je to nič nezvyčajné, ste v triede len samí chlapci,” chce odo mňa priznanie, že sme teplí. Sme no a čo, ale jemu, určite jemu, to na nos vešať nebudem. A do kakáčov sme to ani ešte nerobili.

“Za čo nás máte?”

“No veď, keď nič, tak nič,” skonštatuje. Zrejme sa nedozvedel, čo potreboval vedieť. Dofajčím. Hoci je to Sparta, v jeho prítomnosti mi chutí odporne. V tom mi napadlo, či niečo do nej nedal, aby som bol zdrogovaný a na Andreja mu niečo prezradil. Ten “kakáč” mi vŕta v hlave. To, čo zatiaľ robíme, je krásne, páči sa mi to. A kto vie, aké to bude, keď mi to on urobí alebo ja jemu do kakáča. Kto vie? Možno to bude aj bolieť. Nemám sa koho na to spýtať a ani by som nemal odvahu. Takú otázku by som vedel dať len Andrejovi, ale aj pred ním by som sa hanbil. Však on sám bude najlepšie vedieť, kedy budeme na to pripravení.

O dve hodiny nás znova volajú do riaditeľne. Teraz ideme spolu. Súdruh Súdruh nám podáva papiere s našimi výpoveďami, máme si ich prečítať a podpísať. Čítam, najviac ma zaujalo:

“Sledovaná osoba sa pochvalne vyjadruje o úspechoch a pokroku sovietskej vedy a techniky. Nepotvrdzujem homosexuálny vzťah so sledovanou osobou.” Nuž, keď súdruhovia to vidia takto, tak potvrdzujem, že nepotvrdzujem. Vlastne čo ich je do toho, koho ja mám rád. Podpíšem im to. Podpisuje aj Andrej.

Ideme zo školy. Počas doobedia napadla tenká vrstva snehu. Na pocukrovanom chodníku nechávame za sebou stopy. Ja mám veľké pokušenie opýtať sa Andreja, aké to je, keď sa to robí do kakáča. A možno to ani sám nevie. Možno sa bojí, že by mal z toho zas tie hnusné sny. Nie, to určite nechcem.

“Čo ti je, nad čím premýšľaš?” všimne si anjel pokušiteľ, že mi niečo vŕta v hlave. Už ma má prečítaného.

“Ale, nad ničím…,” zaklamem.

“Miro, červená sa ti nos,” chytí ma. Zastaneme, skúmavo mi hľadí do očí. “Čo to je, vrav, nezatĺkaj,” tlačí na mňa.

“Andík, čo si myslíš, čo tam robil Stano s Petrom, keď ich tam čapli fízli?”

“No čo, jeden húlil druhému alebo si to dávali do riti,” sucho skonštatuje Andrej. Nerobí z toho žiadnu vedu.

“A ty si to už niekomu robil alebo tebe… no veď vieš… do zadku?” pýtam sa a hanbím sa. Červenám sa pred mojou láskou.

“Nehovorme o tom,” pošepne Andrej. Hodnú chvíľu mlčky kráčame. Ticho preruší anjel. “Čo ti to napadlo…?”

“Čo mi čo napadlo?” chvíľu neviem, o čom točí.

“No to pichanie do zadku?” pripomína mi.

“Pýtal sa eštebák, či si to tiež nakladáme do kakáčov,” prezradím mu.

“Kokot jeden, bodaj by ho pojebala pralesná gorila s pazúrom na čuráku,” precedí zlostne na jeho adresu.

“Máš pravdu, nech, a rovno trikrát!” doprajem mu ešte štedrejšie ako Andrej. Znova chvíľu kráčame bez slov. Ponárame sa každý do svojich myšlienok. Po chvíli ma Andrej vtiahne do výklenku v jednom múre. Tam nás nik nevidí. Nežne mi chytí tvár a pobozká ma.

“Vieš, Mirec, chlapec môj zlatý, ty si možno už na to pripravený, ale ja ešte nie. Prosím, netlač na mňa. Milujem ťa, naozaj… ale ja ešte… ešte potrebujem čas.” Po líci sa mu kotúľa slza. Ja mu ju zotriem bozkom.

“Andík, ja na teba netlačím, naozaj, len mi napadlo, aké to je.” Andrej sa upokojuje. Pozerá sústredene do mojich oči.

“Vážne?”

“Vážne, Andík.”

“Ty si len zvedavý, aké to je?” Ani som nepostrehol zmenu jeho nálady.

“Áno, len to.”

“Pinokio, nebuď zvedavý, narastie ti dlhý nos, zdrevenie vták a budeme ho strúhať strúhatkom na ceruzky.” Už sa škerí, ja sa z tej jeho rýchlej zmeny neviem spamätať. Uhryzne ma dosť bolestivo do končeka nosa. Vie, že bude nasledovať pomsta. Rýchlo sa odo mňa rozbehne preč, aby som ho nechytil. Ja okamžite štartujem za ním. Nemám veľkú šancu ho dobehnúť. Chytám školskú tašku a hádžem ju po ňom. Andrej sa akurát otáča a vidí, čo naňho letí. Chce sa taške vyhnúť, na snehovom poprašku sa pokĺzne. Padá na zem. Bolestivo zjojkne. A začne na zemi kvíliť.

Zabúdam na pomstu, bežím k nemu preľaknutý.

“Andrejko, si v poriadku? Čo sa ti stalo?” Andrej dvíha ruku. Chcem mu pomôcť vstať. Andrej pevne zovrie moju ruku do dlane a strhne ma k sebe na zem.

“Pinokio nadržaný, vieš, že si zákerák?” Do rúk berie sneh a mydlí mi ním tvár. Ja skučím.

“Ja som zákerák? Ty si obyčajný smrtihlav, tarantula,” nadávam mu, ale smejem sa. Klbčíme sa na zemi. Po chvíli vstávame zo zeme a kráčame smerom na internát. 

Pri ďalšom výklenku ma Andrej znova doň zatiahne a vášnivo ma začne bozkávať.

***

Vianoce trávime s Andrejom u nás. Pri Štedrovečernej večery, keď sa pomodlíme, dostane každý kalíšok hriateho. Varená pálenka s karamelom urobenom na slanine. Najmladšia sestra prekrajuje jabĺčko, berieme si oblátku s medom, každý dostane kúsok orecha. S Andrejom na seba pozrieme. Obaja presne vieme, na čo v tom okamihu myslíme. A ešte kúsok cesnaku. Potom výborná mamina kapustnica a vyprážaný kapor. Andrej ďakuje, že môže tráviť Vianoce u nás. Má slzy na krajíčku. Moja mama si ho privinie. Povie mu, že je rada, že mám takého dobrého kamaráta.

Ideme k darčekom. Okrem bundy dostávam od mamy aj dvoje pánske pančucháče. Také isté dostávam aj od staršej sestry. A tretie mám pod stromčekom od Andreja. Ja som mu kúpil teplé ponožky a pletené rukavice. Andrej malú pozornosť kúpil aj pre moje sestry. Jablkové mydlá Fa. A mame šampón takej istej značky. Otcovi fľašu kvalitnej poľskej vodky.

Polovičku pánskych pančucháčov potom dám Andrejovi. Nechcem, aby mrzol, a hlavne jeho zadok a jeho krásne nohy v nich vyzerajú úžasne. Večer ideme na polnočnú omšu. Prvý sviatok vianočný sme doma. Buď sme u mňa v izbe, pozeráme telku alebo jeme. Dopriavame si výborné koláče mojej mamy. Druhý sviatok sa ideme prejsť k Váhu. Na brehu rieky, ktorá má primrznuté brehy, sa objímame a spriadame plány na leto.

Vravím mu, že od bratranca si požičiame stan a prídeme sem k rieke stanovať. Tešíme sa na to, čo budeme v stane, skrytí pred zrakmi zvedavcov, vyvádzať. Aj keď to ani jeden z nás nepovie nahlas, obaja vieme, na čo myslíme. Pred Andrejom už nikdy nespomeniem “nakladanie do kakáča”. Ten protivný eštebák mi vložil chrobáka do hlavy. Na brehu rieky stretneme starého rybára. Pozdravíme ho. Zhovorčivý Andrej sa ho pýta, či berú. Rybár sa smeje.

“Dnes skáču rybky na háčik ako divé, pred Vianocami, keď som ich najviac potreboval, som skoro mesiac nemal ani poriadny záber. Aj my sme si museli kapra na štedrú večeru kúpiť.”

“To nám dvom rybka na háčik skáče stále,” smeje sa Andrej. Rybár nerozumie, tak mu prezradíme, že ja sa volám Rybka a Andrej – Háčik. Rybár má záber. Vyťahuje na breh krásneho zubáča. Dáva ho do vedra s vodou. Z batoha vyťahuje slivovicu a ponúkne aj nás. Ja ho zas ponúknem našou domácou pálenkou, z ktorej som si doma odlial do ploskačky. Andrej otvára tvrdé Sparty. Idú mi oči vyskočiť z jamiek. Andrej hovorí, že Vianoce sú len raz do roka, tak si treba dopriať.

Rybár zabije zubáča, vyčistí ho a dá nám ho. Andrej mu chce dať za to tie Sparty. Rybár si vezme len dve a poradí nám, ako máme zubáča urobiť. Mama sa tejto kvalitnej rybe poteší. Zubáča ďalší deň upečieme na masielku s rascou, cesnakom a posekanou petržlenovou vňaťou. Varíme spolu s Andrejom. Zubáč je naozaj výborný.

Ani sa nenazdáme a je po Vianociach i po Silvestri a my sa vraciame do školy. Keď máme teóriu, 3× do týždňa je nácvik spartakiády. Pred koncom januára nás čaká lyžiarsky. S Andrejom sme samozrejme spolu na izbe, ale nie sami dvaja. Dvojka je pre nás učňov len jedna a tú dostal, ako inak, Hojstrič a Čierny Peter. Ani v družstvách nie sme spolu, Andrej je v tom najlepšom a ja v tom pre začiatočníkov. Ku koncu mi to už ide dobre. Chváli ma môj nenásytný versatil.

Užívame si spolu len pod sprchou alebo sa občas zamkneme do lyžiarne. Dve noci pred odchodom máme izbu pre seba, lebo náš spolubývajúci si zlomil nohu a išiel do nemocnice. To si môžeme dať aj našu obľúbenú číslovku. Posledný večer máme karneval. Andrej je anjel. Má na sebe biely rolák, biele trenky, pod nimi bledomodré pančucháče. Jeho neposedné vlasy spútala čelenka z bledomodrej stuhy. Krídla má z papierovej vaty zavesenej na drôtenej konštrukcii. Ja som čert. Mám čierne tričko s dlhými rukávmi, čierne pánske pančucháče, červené trenky, na hlave červenú čelenku, ktorá mi drží aj rohy vyrobené z roliek toaletného papiera, spevneného tmavým voskom.

Pri udeľovaní cien ja získam tretie miesto, anjel druhé a prvé Superman – Stano Hojstrič. Má na sebe kostým Supermana. Otec mu ho priniesol z Rakúska. Normálny smrteľník sa tam len tak ľahko nedostane. Aj celé lyžiarske vybavenie má odtiaľ, tak isto aj oblečenie. A Stano sa lyžuje naozaj dobre.

Dobre vymyslený kostým má aj Rákos. Má bielu košeľu, červené krátke nohavice s trakmi. Pod nimi bavlnené hnedé pančucháče. Na hlave čiapku s brmbolcom a z papiera urobený dlhý špicatý nos, prichytený gumičkou. Je Pinokio. Vyzerá fakt výborne. Po vyhodnotení masiek tancujeme. Hudbu púšťa jeden z Dudákov z kazeťáku. Odbehnem na záchod. Keď sa vraciam, ide slaďák od Nazarethu Love Hurts. Chalani porobili páriky alebo skupinky, a tak tancujú.

Pohľadom hľadám Andreja. Nevidím ho. V tom si všimnem, ako anjel tancuje s Pinokiom.

Mne až srdce zovrie. Zas Rákos. Andrej kýva na mňa rukou, volá ma. Ja idem pomaly. Neviem, ako mám zareagovať. Andrej ma chytá jednou rukou okolo pása. Druhou ma chytí Rákos. Vlníme sa v trojke. Po chvíli Rákos navrhne:

“Chalani, keď ste teraz na izbe sami dvaja, môžem prísť spať k vám a spoločne si pohoníme,” tlačí sa na nás šikmáč a jeho oči túžobne žiaria. Ja pozerám na Andreja, on mi pozrie do očí, potom sa pozrie na Rákosa.

“Lacko, si fajn chalan, ale chceme byť s Mirkom sami,” povie mu Andrej. Tie slová pre mňa znamenajú veľa.

***

Polročné vysvedčenie mám najlepšie, aké som mal doteraz v živote. Nie som vyznamenaný, ale mám len jednu trojku zo slovenčiny. Andrej je vyznamenaný. Má len dve dvojky. Pokojne mohol chodiť aj na gymnázium, ale ja som rád, že je na učňovke. Čo by som bol bez neho, iba smutný ustráchaný Pinokio pred zápalkárňou. Vôbec by som netušil, aké krásne to je zaľúbiť sa do spolužiaka, s ktorým môžete robiť všetky tie nádherné veci.

Druhý polrok naberá na obrátkach. Je to stereotyp. V týždni s teóriou 3× po dve hodiny telocviku a nácvik spartakiády. Už vôbec nevieme, ako vyzerá lopta. Predtým sme často hrávali futbal, volejbal alebo basketbal. Do konca februára sme v brusiarni a od marca ideme konečne ku sústruhom. To sa mi páči najviac. Je to presná a precízna práca. Treba pri tom aj rozmýšľať. Dávať pozor, aby som všetko spravil správne. Zvoliť príslušné otáčky, skontrolovať upevnenie obrobku vo vretene, nastaviť posun supíka (ja to suport časť sústruhu s prevodmi a posunom upevneného noža). Dať pozor, aby som mal založený správny nôž. Uberal z materiálu postupne. Nuž celá veda. Ale to ma baví. A potom cez ochranné okuliare sledovať, ako nôž odrezáva z ocele, liatiny alebo hliníka materiál. Pod chvíľou, ako sledujem sústruh a háčikom odoberám špony, myslím na svojho Háčika, ako mi na intráku za zavretými dverami na mojom šarkanovi vysústruží ďalší krásny zážitok. Ako mu vystreknem svoju chladiacu kvapalinu do úst. Môj smrtihlav hovorí, že je to tá najlepšia rybacia pochúťka, akú kedy jedol. Raz mi do ucha pošepne, že môj výstrek je lepší ako tatarák. Ja mu vravím, že neviem, čo to je.

Andrej mal šťastie a našiel na ceste stokorunáčku. Pozve ma do vinárne a dáme si tatarák a džbán bieleho vínka. Najprv na surové mäso so žĺtkom pozerám s nedôverou. Vyzerá to dobre, je to pekne farebné. Ten tanier by sa oplatilo nafotiť. S nedôverou zahryznem do chrumkavej hrianky, na ktorú mi anjel natrel zamiešaný tatarák. A páni, ono je to dobré a príjemne pikantné.

“No čo motýlik, už sa tešíš, ako ti bude jazyk utekať do kakáča, keď tataráčik pôjde von?” Takto ma mučí môj nenásytný versatil. Pripomína mi, na čo som zvedavý. Čo chcem skúsiť, ale nehovorím o tom, aby som mu dal čas.

V apríli konečne odkladáme pančucháče a stačia nám ponožky. Čím ďalej je teplejšie a dni sú dlhšie. S prichádzajúcou jarou je moja túžba po neznámom ovocí ešte intenzívnejšia. Keď som sám, občas si skúšam prstami vniknúť do konečníka. Je to zvláštny pocit. Neveril som, že pri tom môžem pocítiť aj nejaké vzrušenie. Skončí sa apríl a čaká nás prvomájový sprievod. Ráno nám zástupca s riaditeľom z podnikovej 1203 dávajú transparenty a na nich tie skvelé nápisy. To auto je vrchol automobilového dizajnu a techniky. Vyrába sa u nás v našej automobilke.

Zoradíme sa a postupujeme pomaly smerom k tribúne. Ja s Andrejom ideme takmer v čele nášho učilišťa TAZ. Pred nami je len Stano s Čiernym Petrom s transparentom: “Učni TAZ zdravia 1. máj – sviatok práce.” Za nimi sú dva rady učňov v pracovných novučičkých montérkach. A potom ja s Andrejom a naším transparentom: “So Sovietskym zväzom na večné časy”. Keby nám niekto povedal, že večné časy budú trvať už len 9 rokov, skákali by sme od radosti. Síce, nie je to až tak málo. Je to presne polovička nášho života. V sprievode je to hrozná nuda. K tomu tá neznesiteľná dychovka. Počúvame stupídne prejavy z tribúny. Nuž, jednoducho grc. Keď sme od tribúny asi 50 metrov, všimnem si, že Andrej sa chytí za brucho a prehne sa od bolesti. Svoju tyčku od transparentu strčím do ruky jednému z Dudákov. Utekám za Andrejom. Chcem mu nejako pomôcť. Andrej mi svoju tyčku vrazí do ruky. Prehnutý a držiac si ústa uteká preč.

Bezradne stojím a pozerám za miznúcim Andrejom v dave. Prichádza za mnou zástupca. Pýta sa ma, kde je Háčik. Vravím mu, že Andrejovi prišlo zle.

“Choď ho nájsť a na konci sprievodu sa mi budete hlásiť!” prikáže nahnevane. Idem poza tribúnu, pozerám, kde by mohol byť. Behom sa presúvam ďalej. Prichádzam k stánkom, kde sa občerstvujú manifestujúci, ktorí už túto čestnú povinnosť majú za sebou. Na počesť sviatku práce si štedro dopriavajú poldecáky, pivo, víno, párky, klobásu, guláš. Nuž hody pracujúceho ľudu Československej socialistickej republiky.

Andrej nikde. Zrazu pri poslednom stánku zbadám blonďatú hlavu smrtihlava. Rozbehnem sa k nemu. Kŕmi sa klobásou, pred sebou má veľké pivo.

“Kde si, ty vajcoš, naháňam ťa…,” ledva dýcham.

“Daj si, je výborná,” do úst mi vloží kus klobásy. Odhryznem si. Naozaj je príjemne pikantná. Súdruhom mäsiarom sa naozaj prvomájová klobáska vydarila.

“Môžem si dať hlt pivka?” žiada sa mi po klobáse napiť sa.

“Mirko, ty môžeš všetko. Je to bažant,” prikladám si k ústam pohár a pijem a pijem. Vypijem ho všetko.

“To nemyslíš vážne?!” pozerá na mňa prekvapene.

“Ups, však ho tam už nebolo veľa,” zatvárim sa ako nevinný muzikant.

“Ty korkový štupeľ nešťastný, upil som si z neho len raz. Utekaj mi kúpiť druhé! A ak chceš ešte pivo, tak si kúp tiež, lebo ja ti už nedám!” vyhráža sa mi. Pozriem k stánku a tam je šóra dlhá ako prvomájový prejav okresného tajomníka súdruha Hojstriča. Čo mi ostáva, idem do radu. V tom si všimnem chalana od nás z dediny. Akurát ide na rad. Bežím za ním, do ruky mu vtisnem desaťkorunu a pošepnem: “Dve pivká.” O chvíľu sa s pivami vraciam za Andrejom.

“Vôbec nevyzeráš, že ti je zle,” vyčítam mu.

“Mirko, bolo mi zle pri predstave, že s tým jebnutým transparentom mám kráčať popod tribúnu a kričať – Učni TAZ zdravia prvý máj! Mal som dojem, že sa pošabľujem.”

“Tak vypime pivo a máme sa hlásiť zástupcovi.” Pivo sme dopili. Išli sme na miesto, kde sa sprievod rozchádzal. Našich sme hneď zbadali. Nakladali transparenty do 1203. Hlásime sa zástupcovi. Oznámi nám, že pôjdeme s autom do závodu a vyložíme transparenty do skladu. Dáva nám kľúče. Tie máme potom odovzdať na vrátnici. Trochu sme nahnevaní, že sme sa museli vrátiť do závodu. Do skladu povykladáme tie nezmyselné prvomájové rekvizity, nech na ne rok padá prach. Vodič sa nás pýta, či ideme do mesta alebo na intrák. Ak na intrák, tam nás môže hodiť. Ja mu ďakujem za ochotu, ale mali sme naplánované ísť do mesta a poriadne zapiť sviatok práce. Andrej sa ku mne nahne.

“Oriešok, poďme na intrák. Ideme na intrák!” povie vodičovi.

“Dobre, idem ešte do garáže. Počkajte ma na vrátnici,” odchádza vodič.

“Andy, čo chceš robiť?” nerozumiem mu, prečo náhle zmenil plán.

“Uvidíš!” ideme na vrátnicu. Počujeme vzdychy. Vrátnik si to rozdáva zrejme s upratovačkou. Tá je položená vo vedľajšej miestnosti bruchom na stole, má vyhrnutú sukňu. Vrátnik so spustenými nohavicami kmitá bielučkým zadkom ako ventil na motore. Upratovačka vzdychá. Chvíľu ich sledujeme, potom kľúče od skladu položíme na okienko vrátnice a potichu sa vytratíme.

Chvíľu čakáme, prichádza 1203. Nastúpime dozadu a auto vyrazí. Pred intrákom vystúpime. Ideme k Andrejovi na izbu. Andrej sa vyzlieka.

“No čo pozeráš, oriešok, ideme pod sprchu.” Nerozumiem, prečo robí zrazu také cavyky, však koľkokrát sme dali fajku aj bez sprchy. V sprche ma poriadne vymydlí. Mimoriadnu pozornosť venuje mojim polovičkám. Keď sme podľa mňa dokonale vyumývaný, odskrutkuje sprchu.

“Oriešok, toto bude možno trochu nepríjemné, ale ak nechceme mať banány v čokoláde, treba to vydržať.” Konečne pochopím, prečo to všetko. Túžil som po tom, ale zrazu cítim trému. Mám z toho všetkého obavy. Koniec sprchy si vsunie do konečníka a pomaly pustí vodu. O chvíľu z neho vytečie hnedkastá tekutina. Zopakuje to asi trikrát, kým nejde len čistá voda.

“Teraz ty, láska moja, urobíš to sám alebo?” pýta sa ma.

“Andík môj, alebo.” Cítim Andrejove prsty, ako sa mi snažia vsunúť koniec sprchy do konečníka. Ten nie je z príchodu nezvaného hosťa vytešený. Je stiahnutý. Andrej jemne pustí vlažnú vodu, opatrne mi vniká do konečníka prstom a podarí sa mu vsunúť sprchu. Cítim, ako sa moje vnútro plní vlažnou vodou. Je to zvláštny pocit. Prvá várka vody zo mňa vyteká. Andrej opakuje výplach. Spraví mi ho ešte trikrát. Naskrutkuje sprchu. Namydlíme si nohy a znova si ich umyjeme. Poutierame sa do sucha. Nahí ideme do Andrejovej izby. Vtáky nám už trčia na polovičku vzrušené.

Líham si na posteľ. Čakám, čo bude.

“Mirko, teraz ťa musím pripraviť, ak ti bude čokoľvek nepríjemné alebo ťa to bude bolieť, okamžite povedz.” Ja len súhlasne zahmkám. “Rozumel si? Nechcem ti nejako ublížiť. Prvý raz to dosť bolí.”

“Navadí,” chcem byť odvážny, ale popravde, moja tréma a obavy stále rastú. Andrej otvára zásuvku na nočnom stolíku. Vyberá indulonu. Natiera mi ružicu okolo konečníka.

“Najprv ťa trochu vyprstím,” oznámi mi.

“Čo ma?”

“Pripravím ťa prstami, aby si sa uvoľnil.”

Cítim, ako mi prstom krúži okolo dierky, masíruje ju. Druhou rukou ma chytí za vtáka a jemne ho začne honiť. Bozkáva ma na rameno. Počujem jeho vzrušený dych. Prst pomaly pritlačí na dierku, tá ho nechce pustiť, ale po chvíli sa trochu uvoľní a namastený Andrejov prst do mňa vniká. Okamžite hlasne vzdychnem.

“Bolí?” pýta sa.

“Nie, pokračuj!” zatiaľ bolesť naozaj necítim. Cítim, že sa Andrej dotkol nejakého miesta, a môj vták vystreľuje ako jazyk chameleóna. Ako sa mi dotýka toho miesta, cítim neuveriteľné vzrušenie. Do dierky sa mi dobíja druhý Andrejov prst. Bez väčšej námahy do mňa vnikne. Dierka sa znova vzpiera. Chce votrelcov vypudiť, jemné pohyby Andrejových prstov ju presvedčia, že je to príjemné. Zvierač sa uvoľňuje. Ja vzdychám v rytme vsúvajúcich sa a vysúvajúcich prstov.

“V poriadku?”

“Áno, Andík môj, len pokračuj,” začínam mu na prsty prirážať. Vniká do mňa tretí prst. Tento prienik je už bez väčších protestov mojej dierky. Prirážam ešte intenzívnejšie na tie tri prsty.

Vzdychám plný vzrušenia, rozkoše a očakávania. Andrej ma bozkáva na krk. Pošepne mi.

“Mirko, je prvý máj a my to dáme prvý raz.”