Poranené vtáčatá – 14. Niečo prebolí a niečo nie

Všetko medzi nami bolo krásne. Také krásne. Mali sme jeden druhého. Mali sme našu lásku. V Nitre bola veľká výstava Agrokomplex. V sobotu ráno s Andrejom nasadneme na autobus a ideme. Ani nie za hodinu vystupujeme v Nitre. Peši ideme na výstavisko, lebo na kyvadlový spoj medzi stanicou a výstaviskom čaká hromada ľudí. Ako prvé ideme k bufetom, kde si dáme pečené klobásky a pre nás už zahraničné pivo Budvar. Ako sa do klobásy púšťa Andrej, začal som mať v nohaviciach tesno. Priam som žiarlil na ten skvelý údenársky výrobok. Provokatívne z neho líže horčicu. Láska sa s ňou, akoby v rukách držal ten najchrumkavejší penis. Môj penis.

“Andík, to nie je lízatko…,” napomínam ho.

“Oriešok, chcel by si byť teraz v mojich rukách, čo…,” zubí sa na mňa pokušiteľ. Klobása bola ako sa patrí pikantná, tak si vypýta ešte jeden pohár skvelého zlatistého moku. Okolo nás prechádzajú húfy ľudí. Držali sme sa všade spolu. Takú sme mali dohodu. Najprv ideme k výbehom koní. Pri ohrade s koňmi je ceduľka Lesy SR – chov Norika muránskeho.

“To sú moji kamoši z Prednej hory,” usmieva sa Andrej. Neďaleko je televízny štáb a točia kone. Neviem, či žrebec zavetril pižmo môjho smrtihlava, ale od chovateľa doklusá rovno k môjmu anjelovi. Žrebec ponad ohradu vysunie hlavu a nechá sa po hrive hladkať.

“Čau kamoš, ty si ma pamätáš? Dagomán, Dagomán môj…,” prihovára sa mu Andrej. Žrebec zaerdží. Okrem koňa k nám prichádza aj televízny štáb. Muž, fešák tridsiatnik, sa pýta Andreja, či si ho môžu natočiť. Samozrejme Andrej je za každú srandu a súhlasí. Muž prosí chovateľa, aby koňa odviedol, a keď mu kývne, nech ho pustí. Predpokladá, že žrebec sa vráti k Andrejovi…

***

“Nie, to nemyslíš vážne, Mirko!” prekvapene pozerá Prok na Mira, ktorý spomína na to, čo sa stalo pomaly pred tridsiatimi rokmi.

“Áno, a predstav si, žrebec naozaj trikrát urobil to isté, lebo tomu mužovi, asi režisérovi, sa to páčilo,” vraví Miro.

“A potom Andreja, keď koňa osedlali, požiadal, aby naňho vysadol a točili, ako sa na koni vedenom chovateľom vezie,” záhadne sa začal usmievať Prok.

“A to ako vieš?” prekvapene naňho pozerá Miro.

“Nakoniec ešte chcel, aby ste natočili, ako k výbehu koní prichádzate,” dodal Prok.

“Trikrát hádaj, kto bol ten režisér?” usmieva sa Prok.

“A Andík za to dostal 800…,” dodáva Miro.

“A ty 400 korún,” škerí sa Prok.

***

Podpisujeme nejaké papiere, vraj zmluvy. Získavame najrýchlejšie a najľahšie zarobené peniaze v živote. Prechádzame okolo ďalších vystavených zvierat. Rôzne druhy hovädzieho dobytka. Pri ovciach ma za ruku chytí asi päťročné dievčatko.

“Tatínku…,” dievčatko prekvapene na mňa pozerá, lebo nie som jej tatko.

“Promiňte, pane…,” púšťa sklamane moju ruku, pozerá sa okolo, či nezbadá svojho otca. Nevidí ho nikde. Sklamane na mňa pozrie.

“Co teď?” dievčatko reaguje na svoj vek neuveriteľne racionálne.

“Ty si se asi stratila, viď?” prihovorí sa jej Andrej.

“Asi jo…,” vzdychne si.

“Kde si videla naposledy tatínka?” pýtam sa.

“S mámou a bráškem byli tady, já jsem byla… byla jsem zvědavá na berana,” vraví dievčatko.

“Proč na berana?” vyzvedá Andrej.

“Protože ja su taky beran, byla jsem zvědavá, jaká tedy su…”

“A už vieš, aká si?” pýtam sa.

“Ani moc né… krom toho, že su asi stracená…,” vraví smutne.

“My ti pomôžeme, ako sa voláš?” vraví jej Andrej a čupne si k nej.

“Elenka…,” vyšepne dievčatko.

“Lenka, tak pôjdeme spolu k informáciám a dáme vyhlásiť tvojich rodičov,” vravím jej.

“Su Elenka, né Lenka, budou se zlobit…,” odvádzame dievčatko k informáciám. Vyhlásia jej rodičov. Dozvieme sa od nej, že keď bude veľká, chce liečiť zvieratká. Vraj nie sú také tvrdohlavé a hlúpe ako ľudia. Netrvá dlho a po stratenom dievčatku sa stratíme aj my dvaja. Teda ja trvám na tom, že sa stratil Andrej, a on zas, že som sa stratil ja. Mali sme dohodu, že ak by sa niečo takéto stalo, jeden ostane na mieste a druhý ho bude hľadať. V tom momente a v panike, ktorá ma pochytí, neviem, čo mám robiť. Rozhodol som sa Andreja hľadať.

Nájdem ho pri krásnych traktoroch John Deere. Andrej sedí v jednom a tvári sa ako Michael Schumacher. Volá ma k sebe do traktora. Ja odmietam, lebo presne viem, čo by v tesnej kabíne začal pokušiteľ vyvádzať. Prechádzame si výstavné expozície. Obaja sme prekvapení, koľko je tu zaujímavých vecí. Pomaly sa končí otváracia doba na výstavisku. Navrhujem Andrejovi, aby sme sa ešte v niektorom stánku najedli. Andrej vraví, že ma pozýva do reštaurácie.

Ideme do hotela Zobor. Doprajeme si naozaj pánsku večeru. Začíname hruškovicou, ako predjedlo si dáme tatarák. Potom kačacie prsia a nakoniec flambované palacinky. Pri vedľajšom stole zbadáme známeho herca a režiséra Jožka Bednárika. Cítime sa ako niekto, však vlastne aj my sme takpovediac umelci. Herci. Však nás dnes kamerovali. Andrej ma hneď opraví.

“Mirko, kamerovať, to povie len vidlák, my sme točili!”

Všetky tie dobroty zapíjame dvoma sedmičkami Modrého Portugalu. Hnevám sa na Andreja, za večeru tam nechal viac ako polovicu honoráru. Ideme na autobus. Pozeráme na hodinky a máme ešte 30 minút času. Andrej ma ťahá za budovu autobusovej stanice. Je tam úzka ulička. Splynieme v objatí a už cítim, ako mu jeho ruka vniká do mojich nohavíc. Ani sa nenazdám a pokušiteľ ma zviera ústami. Po chvíli nasledujú zášklby môjho tela a odovzdávam mu, čo sa za celý deň vo mne nazbieralo.

A už v ústach mám ja Andrejovho krásavca. To množstvo, čo mi dáva do úst, mám naozaj problém prehltnúť. Ale taký skvelý dezert nemôžem nechať navnivoč. Trochu upokojení ideme na autobusovú zastávku. Prichádza autobus, nastupujeme. Pri autobuse zastavuje taxík a vystupuje z neho pán Bednárik a mieri do nášho autobusu. Keď nás zbadá, usmeje sa. Zrejme aj on si nás všimol v hotely, nielen my jeho. Aj sa nám prihovorí. Vôbec nemá problém z toho, že sme obyčajní chalani.

Vlastne až tak obyčajní nie sme. To nám povie on. Lebo na nás vraj tak krásne vidieť, ako veľmi sa máme radi. Keď vystupujeme v Seredi, želá nám všetko dobré a pozýva nás aj do divadla.

Cestou k nám domov sa krásne pomilujeme pod mostom. Cítime, aký je k nám osud konečne štedrý. Obaja veríme, že to bude tak už naveky.

Ozval sa mi spolužiak z učňovky, že budeme mať stretávku. Pýta sa aj na Andreja. Vraví, že by bol rád, ak mám naňho kontakt, aby som ho na stretávku zavolal. Andrej váha, či má ísť. Bojí sa, ako budú spolužiaci naňho pozerať, keď bol v base. Presviedčam ho, aby sa tým netrápil. Uvažujeme aj nad tým, že pred spolužiakmi urobíme priznanie, kto sme. Že sa vyoutujeme, ako sa to teraz hovorí. Ale je to stále len nápad, ak by sme to urobili, pred tým sa ešte poradíme, aká bude situácia, a s tým coming outom musíme obaja súhlasiť.

Prídeme do podniku, hľadáme našich spolužiakov. Nevidíme ich nikde. Zrazu zo salóniku na nás volajú nejakí muži. Pozrieme lepšie, sú to naši Dudáci. Všetci chalani sa zmenili, zmužneli. Niektorí sú zarastení, iní krásne oholení s peknými účesmi. Niektorí v oblekoch alebo sakách, iní len tak bežne – texasky, košeľa či tričko. My sme hľadali skupinu chalanov a sadáme si do skupiny mužov. A to už prichádzajú ďalší spolužiaci. Niektorých by som na ulici ani nespoznal. Prichádza aj Stano Hojstrič a Čierny Peter. Málo kto ich víta s úprimnou radosťou. Andrej sa okamžite postaví.

“Ak tu budú oni, ja odchádzam!” Rákos upokojuje napätú situáciu. Dohovára Andrejovi. Nastáva nepríjemné ticho. Na to jeden z Dudákov navrhne.

“Sme dospelí, je demokracia, hlasujme, kto je za to, aby tu ostal Háčik?” Mne ruka vyletí ako prvému, Rákosovi tiež. Dvíhajú ruky aj ostatní chalani, či presnejšie muži.

“Kto chce, aby tu ostal Hojstrič a Čierny?” Pár rúk sa dvíha, ale v zápätí aj klesá. Keď to vidí Stano a Peter, že nik nestojí o ich prítomnosť, urazení odchádzajú. Rákos hovorí, že nás videl v telke, pridajú sa aj ďalší. My sa pochválime, že sme sa rozprávali aj s maestrom Bednárikom. Dudáci sa mi chvália, že sú švagrovia, ale nie hocijakí švagrovia. Gajdoš si zobral Gejdošovu sestru a Gejdoš Gajdošovu. Smejú sa, že ich sestrám nemuseli dávať nové občianske preukazy, vraj stačilo zmeniť len jedno písmenko. Rákos sa naivne pýta, či naozaj. Oni sa smejú, že samozrejme občaňáky im vystavili nové. Aj svadbu mali spolu. Pár spolužiakov už má aj deti a niektorí sú už aj rozvedení.

Rákos sa najviac venuje Andrejovi a stále dohliada, aby mal môj chlapec plný pohár. A Andreja, aby si vypil, netreba veľmi núkať. Keď sa nepozerám, podá mu niečo Rákos do ruky a Andrej to prehltne a zapije plným decákom vodky. Znesie dosť, ale vidím, že už je pripitý. Pošepnem mu, nech ide von. Chcem sa ho opýtať, či sa teda vyoutujeme. Rád by som to povedal. Neviem prečo, ale chcel by som zverejniť, že sme milenci, že k sebe patríme, že sme pár. Že sme do seba zaľúbení už pomaly 15 rokov, že chceme spolu bývať, že…, a zrazu si uvedomím, že to, čo cítim, vlastne nemusí byť ani pravda.

“Vydrž chvíľu, Miro!” zahriakne ma Andrej. S Rákosom sa neuveriteľne dobre bavia. Trochu rozmrzený idem na toaletu. Keď sa vrátim, Andrej a Rákos v miestnosti nie sú. Hľadám ho, idem von. V prítmí neďalekého parkoviska vidím, ako Andrej drží v náručí Rákosa a bozkávajú sa. Chvíľu ich sledujem. Nie, toto nemôže byť pravda! Toto nie! Prežili sme všetko. Dlhé odlúčenie. Andrejova basa. Moje nekonečné čakanie… a teraz mi ho uchmatne Polovietnamec! Po lícach sa mi kotúľajú slzy. Andrej s Rákosom miznú v kríkoch.

Vraciam sa dnu. Otáčam do seba vodku za vodkou. Chcem sa ožrať. Nedarí sa mi to. Cítim len žiaľ. Po hodnej chvíli sa vracia vysmiaty Andrej a Rákos. Rákos ide na toaletu. Ja oznámim Andrejovi, že odchádzam. Prehovára ma, aby som ostal. Vravím mu, že som už unavený.

“Počkaj ma teda vonku, ja sa rozlúčim a pôjdeme,” vraví mi Andrej, akoby sa nič nestalo. Idem za spolužiakom, ktorý to organizoval, zaplatím za seba aj za Andreja. 

Čakám ho pred podnikom už hádam pol hodinu. Stále nevychádza von. Nevydržím a idem sa pozrieť dnu. Pred toaletami vidím Andreja, ako je prisatý na Rákosovi a dávajú si francuzáka. Na to ho Andrej vtiahne do toalety. Mne praská srdce. Rúca sa mi svet. Postihlo ma to najhoršie, čo som doteraz v živote zažil.

Prichádza leto. Smutné leto. Snažím sa na Andreja nemyslieť, ale dá sa to? Ostávam spávať na slobodárni v Bratislave. Po večeroch sa chodím flákať do centra mesta. Najviac ma to ťahá na Šafárikovo námestie. Tam sa stretávajú našinci. Pozerám v nádeji, že zbadám muža alebo chlapca, ktorý mi pomôže na Andreja zabudnúť. Keď sa mi niekto aj prihovorí, mám pred očami svojho anjela. Mám pred očami chlapa, s ktorým som chcel prežiť ruka v ruke celý život. Cítim v krku hrču. Do úst mi vniká jazyk pekného mladíka. Rukou ma zovrie za vtáka. Vták by chcel, ale moja duša nie.

“Prepáč, nemôžem,” odťahujem sa od mladíka, ktorý mi v čomsi pripomína Andreja. Dokážem sa ešte niekedy v živote zamilovať? Neviem. Naozaj neviem. V potulkách po Bratislave sa už Šafku radšej vyhýbam. Telo by chcelo, ale duša je stále upísaná anjelovi, pokušiteľovi alebo diablovi? Čo to doňho vstúpilo? Takto ma odvrhnúť. Takto pokoriť. Ponížiť. Zahodiť šmahom ruky to, čo sme si napriek všetkým úskaliam vybudovali. Cítil som sa zranený, veľmi zranený.

Odchádzam z domu, kde som bol na víkend. Ledva dobieham z autobusu na vlak v Trnave. Už hlásia, že odchádza. Pocítim, ako ma niekto chytí za ruku. Otočím sa. Do očí mi pozerá Andrej.

“Mirko, chcem sa s tebou porozprávať,” prosebne na mňa pozerá.

“Nemôžem, teraz nie!” vytrhnem sa mu a naskakujem na pohýnajúci sa vlak. Čo som to urobil? Mal som ostať? Uvažujem, ja som urobil chybu? Nie, urobil ju on. Celý týždeň naňho myslím. Chýba mi. Tak neskutočne mi chýba, ten môj zradný smrtihlav. Po týždni sa vraciam znova domov. Idem na autobusovú stanicu. Náhoda alebo zákonitosť? Oproti mne ide Andrej. Smutne na mňa pozerá.

“Ahoj Mirko, aj teraz sa ponáhľaš? Znova utečieš?”

“Andrej, ja pred ničím neutekám. Teraz mám čas. Čo chceš?” Andrej neodpovedá. Chvíľu mlčíme. Potom navrhnem, aby sme išli do cukrárne. Ja si dám Sacher tortu, Andrej krémeš. K tomu viedenská káva a ananásový džús s vodkou. Lyžičkami si odkrajujeme mlčky zo zákuskov. Opakujem svoju otázku: “Andrej, tak mi povedz, čo chceš?” On naďalej mlčí, tie figliarske oči pozerajú na mňa smutno. Tak smutno. Slzy má zrejme na krajíčku. A stačilo by tak málo. Stačilo, keby povedal “Prepáč”, ale on stále mlčí. A to mlčanie je bolestivé, akoby sa do mňa zarývala fréza hryzaňa. Pijeme kávu.

“Andrej, nemému decku ani vlastná mater nerozumie!” Chcem počuť, nech mi niečo povie. Andrej sa zhlboka nadýchne.

“Mater mi nespomínaj, odložila ma do domova. Chľast bol pre ňu viac ako ja,” konečne niečo povedal.

“Andrej, toto nie je o tebe a tvojej mame. Toto je o tebe a o mne. Ešte si to nepochopil?” Tak rád by som ho objal. Tak rád pobozkal tie jeho lákavé pery. Tak rád by som jazykom vnikol do jeho úst s 96 zubami. Tak rád by som mu stisol jeho vtáka. Tak rád by som mu povedal  “Odpúšťam Ti, Andík.” Ale na to potrebujem od neho niečo počuť.

“Pochopil…, keď vieš…, srdcu nerozkážeš,” klopí zrak.

“Ja nechcem, aby si rozkazoval svojmu srdcu. Ja len chcem vedieť, chceš byť s Rákosom alebo…,” skočí mi do reči.

“S Rákosom nie som, ja… vlastne… ani neviem, čo chcem…” Táto odpoveď ma totálne odpáli.

“Tak keď to budeš vedieť, daj mi vedieť!” vstávam a odchádzam.

“Mirko, nedopil si džús a vodky si sa ani nedotkol,” snaží sa ma zastaviť.

“Dopi to, ak chceš,” odchádzam. Tak rád by som s ním zatriasol, tak rád by som naňho nakričal. “Ty somár, povedz že chceš Rákosa, ja to pochopím. Budem smutný, veľmi smutný, ale aj ja viem, že srdcu nerozkážeš. A nedokážem mu rozkázať ani ja. Andrej, ja ťa stále milujem, ale nedokážem žiť s človekom, ktorý nie je rozhodnutý, či ja, alebo ten druhý!”

Prichádza koniec leta a ja mám narodeniny. Som doma. Zrazu niekto zvoní. Idem otvoriť. V dverách stojí Andrej. Má v rukách veľkú krabicu. Previnilo sa na mňa pozerá.

“Orech môj, prepáč… ak môžeš. Mrzí ma to…, tak veľmi ma to mrzí.” Chcem sa odtiahnuť, ale Andrej si ma prichytí a dáva mi ten najkrajší bozk. Úprimný. Sladký aj horký zároveň. Bozk, ktorým prosí o odpustenie. Bozk, ktorým má otvára. A ja sa topím.

Ideme s tortou do kuchyne. Moja obľúbená Sacherka. Presne taká ako Andrejov bozk. Horká aj sladká zároveň. Mama tortu rozkrája. Berieme si tanieriky, každý s dvoma trojuholníkmi tmavej torty a ideme do mojej izby. Ja sa vraciam pre šampanské, ktoré je v chladničke. Beriem poháre na stopke a idem za mojím previnilcom.

Andrej si predo mňa kľakne a prosí ma o odpustenie. Vraj od toho momentu nevie nájsť pokoj. Uvedomuje si, čo všetko pokašľal. Mrzí ho to. Prosí ma o odpustenie. Denne chodil na stanicu a čakal ma, kedy sa vrátim z Bratislavy. Nikdy nemal šťastie. Mne je zrazu ľúto, že ja som miesto môjho chlapca, vlastne už chlapa, hľadal rozptýlenie s kadekým na Šafku. Andrej plače. Kľaknem si k nemu. Bozkávame sa. Bozky nemajú konca kraja. Pomilujeme sa u mňa na koberci. Potom sa oblečieme a ideme k vode. Tam sa milujeme znova. Potom Andreja začnem spovedať, čo sa vlastne udialo. Prečo tak zrazu zatúžil po Rákosovi.

“Vieš, oriešok, ťažko sa mi o tom hovorí, tisíckrát som to oľutoval, ale keď som ho videl, keď som videl, ako Laci, jediný z nás ostal ako chalan, zrazu som po ňom zatúžil. V bruchu som pocítil motýliky a neviem, možno aj tá tabletka, ktorú mi dal…,” vraví mi Andrej a zas plače.

“Andík, neplač. Aj mne bolo ťažko. Ja som ti odpustil, ale prosím ťa, už mi nikdy nesprav nič podobné. Neviem, či by som ti to dokázal odpustiť aj druhý raz.” Tlačia sa aj mne slzy do očí. Vravím mu, že ho milujem ako koňa, ale nie som ochotný sa oňho s niekým deliť. Nosom nasávam tú vôňu fialiek, jadrového mydla a výrazného pižma. Prstami mu vnikám do jeho dierky. Masírujem mu ten jeho uzlík nervov vo vnútri. Vnikám doňho a užívam si to, čo mi tak chýbalo celé leto. Potom Andrej pomiluje mňa.

Hneď ďalší týždeň sa vyberieme na výlet do Bratislavy. Z Trnavy, kde ma už čakal na stanici Andrej, odchádzame ranným vlakom natešení do hlavného mesta. Je krásne počasie. Zo stanice ideme pešo. Chcem Andrejovi poukazovať mesto. Zastavujeme sa najprv v Železničnom a dopravnom múzeu. Je hneď vedľa stanice. Andrej je celkom hotový z parných rušňov a starých električiek. Potom cesta cez Obchodnú ulicu na hrad s prekrásnym výhľadom až do Rakúska. Odtiaľ ešte ZOO.

Mnohé zo zvierat Andrej vidí prvý raz v živote. Sledujeme opice. Tie ho fascinujú najviac. Pri šimpanzoch si všimneme dvoch mladých samcov, ako si to rozdávajú do kakáča. S Andrejom pozrieme na seba. Tak aj medzi opicami máme súkmeňovcov. Pristaví sa vedľa nás mama s dievčatkom.

“Pozri mami, tie opičky robia to isté, čo ty s tatom.” My vybuchneme do smiechu. Mamička sa červená od prstov v topánkach až po korienky vlasov. Ťahá dievčatko preč. Mladé šimpanzy sa uspokojili, ale v nás ostávajú rozbúrené hormóny. Ideme k zubrom. Prechádzame lesíkom. Andrej ma ťahá do húštiny kríkov.

“Andy, to nemyslíš vážne?” odhováram ho.

“Ale oriešok, vari máme menšie práva ako opice?” odhaľuje pokušiteľ svoj úmysel.

“A ak nás niekto uvidí?”

“No čo, budeme sa tváriť, že sme súčasť expozície, druh homo homosexualis.”

“To je čo?”

“Predsa my dvaja.” Prisaje sa mi na pery, rozopína mi nohavice. Mne už stojí ako svieca. Berie ma do úst a o chvíľu striekam. Po pár bozkoch uspokojím ústami ja jeho.

Zo ZOO ideme na Devín. Pozeráme na sútok Moravy a Dunaja. Vravím mu, že tam bol kedysi ostnatý drôt – železná opona. Andrejovi sa zachce prírody, nuž dobre. Odvezieme sa k Vojenskej nemocnici a odtiaľ peši okolo Červeného mostu. Ideme až na Železnú studničku. Pekne pešo pozdĺž cesty po chodníčku okolo Vydrice. Ticho, šum lesa a žblnkot vody. Na rotunde si dáme varenú kukuričku. Ideme ďalej k malebným jazierkam. Krásne zákutia. Tam nachádzame miestečko ukryté pred turistami. Hoci je september, je horúco. Nežné bozky a vzápätí idú dolu kraťase, ba aj tričká. Ja opretý o stromček, ktorý sa o chvíľu kmitá. Andík ma naberal zozadu s vášňou ako kozičku. Potom výmena. Dodali sme obaja bielkoviny stromčeku, že bol taký statočný pod našimi prudkými pohybmi.

Cesta vedie hore k sedačkovej lanovke na Kolibu. Nasadáme na lanovku. Vezieme sa pomedzi koruny stromov, občas aj nad nimi. Hompáľame nohami a bozky nemajú konca. Hore na kopci, pod televíznou vežou Kamzík, bolo tretie kolo radovánok. Potom nás hlad prinútil v reštike Koliba objednať si bryndzové halušky. Už sa zvečerieva, tak trolejbusom 213 na Hodžko a odtiaľ potom iným spojom na Mlynské Nivy. Tam Andík cestou na WC niečo zbadá, ťahá ma k stánku. Objavíme nový FLIRT. Kupujeme prvý erotický magazín na Slovensku vôbec. V autobuse cestou domov vzadu smiechy, dotyky. Na zadnej strane časopisu je reklama na gay kazety VHS. Objednáme jednu.

Po mesiaci kazeta prichádza. Zamykáme sa u mňa v izbe a pozeráme. Tí pornoherci robia všelijaké krkolomné pozície. Začneme ich skúšať. Pri niektorých sa cítim ako poskrúcaná pletenka. Niečo zvládame, ale podaktoré sú priam šialené. Vydržíme byť v tých polohách len chvíľu.

Andrej navrhuje, že by sme do Bratislavy mohli ísť aj na nočný výlet. Po baroch a podnikoch, kde sa stretávajú našinci. Ja mu otvorene poviem, že s tým nesúhlasím. Andrej sa diví prečo.

“Už si zabudol na incident s Rákosom?” pripomínam mu. Andrej sa ku mne nahne.

“Máš pravdu, oriešok, stačíme si my dvaja,” pobozká ma.

“Ak chceš, Andrej, choď, ale bezo mňa,” poviem mu.

“Nie, oriešok, my dvaja len spolu, a ak nechce jeden, nechce to ani druhý. Ak by mi niekedy niečo takéto napadlo, povedz mi Rákos alebo Kápo.”

“Prečo Kápo?” pýtam sa ho zvedavo.

“To nie je dôležité, ale môžeš mať istotu, že to zaberie.”

***

Vraciam sa z Bratislavy. Na stanici ma čaká Andrej. Chceme sa trochu poflákať po meste.

Ideme na námestie. Zrazu Andrej niekoho zbadá.

“Sveťo, si to ty?” hrnie sa môj chlap k dobre oblečenému mužovi vo fialovom saku, s čiernymi nohavicami a čierno bielou pásikovanou košeľou.

“Andrej, človeče, ty aj žiješ?” padnú si obaja do náručia. Mne až srdce zovrie. Kto to je? Andrej ma ťahá k nemu.

“Mirko, toto je Sveťo, boli sme spolu týždeň spolu vo vyšetrovačke, veľmi sme sa skamošili…,” predstavuje mi ho. Za slovom skamošili si predstavujem až niečo intímne.

“Sveťo, toto je môj priateľ, moja láska,” predstavuje ma. Podávame si ruky. Andrej navrhuje, že by sme toto stretnutie mali náležite osláviť. Sveťo pozrie na hodinky. Zauvažuje a potom súhlasí. Rozmýšľame, kam ísť. Andrej dostane nápad, neďaleko má pizzeriu náš kuchár z intráku, Fredy. Je rozhodnuté, ideme tam. Fredy nás privíta so širokým úsmevom, pri pohľade na Sveťa mu úsmev z tváre mizne. Sveťo vraví, že sme jeho hostia. Vyberieme si pizzu. Sveťo s morskými potvorami, ja s ananásom a kuracím mäsom a Andrej s tuniakom. Sveťo objedná fľašu šampusu. A nie hocakého, ale talianskeho. Pripíjame si bublinkami.

Ja sa dozvedám, prečo bol Sveťo vo vyšetrovačke. Opil sa najprv, ogrcal a potom aj druhým koncom znesvätil sochu Lenina. Za socíku priam hrdelný zločin. Určite horší ako to, čo spáchal, vlastne ani nespáchal Andrej. Obaja sa smejú a spomínajú si na všetky možné vtipy o policajtoch. Mnohé počujem prvýkrát. Stále ma však hryzie, či predsa len…

“A okrem toho, bolo medzi vami aj…,” skúmavo hľadím z Andreja na Sveťa.

“Mirko myslí, že či sme si tam my dvaja…,” vysvetľuje mu Andrej.

“Neboj sa, nevrzli sme si tam, ja som na baby, ale Andrej je skvelý chalan, aj keď je gay,“ uisťuje ma Sveťo. Zazvoní mu mobil a povie, kde je. Už som pokojnejší. Sveťo vyzvedá od Andreja, čo robí. Môj chlap sa prizná, že pomocného robotníka na stavbe. Sveťa zaujíma, koľko zarobí, a keď mu Andrej povie sumu, sa len zasmeje.

“Vyser sa na takú robotu, u mňa dostaneš okamžite päťkrát viac, a keď sa osvedčíš, môže to byť aj desaťnásobok,” ponúka mu prácu Sveťo. Andrejovi zažiaria oči.

“Počuješ to, Mirko, tak si predsa časom kúpime auto.”

“Auto aj mobil budeš mať služobný a moji muži ich používajú aj na súkromné účely. Len benzín si platia sami,” ťahá Sveťo ďalší medový motúz. Takéto ideálne podmienky a chce zamestnať chlapa rovno z ulice? Nejde mi to do hlavy. Pýtam sa, čo je to za firma. Ide o SBS-ku a právne služby, ochranu osôb a majetku, ale aj obchodná činnosť, vysvetľuje sebavedomo Sveťo. Tu mi už začína čosi škrípať.

“Sveťo, teba mi poslalo samo nebo, pomohol si mi vtedy. Naozaj, nebyť teba, asi by som to psychicky nezvládol a teraz to, čo vravíš, je super ponuka.” Sveťo mu dáva vizitku. Hneď v pondelok sa má zastaviť. Sveťo sa vyzvedá, ako Andrej dopadol, je šokovaný, že za niečo, čo nespáchal, sedel takmer sedem rokov. Na otázku, ako dopadol on, sa to Sveťo snaží zahrať do autu.

“Podarilo sa to ututlať a vďaka tomu incidentu som dostal možnosť vytvoriť si skvelé kontakty,” vysvetľuje.

“Napojili sa na teba disidenti?” vyzvedá Andrej. Sveťo len prehodí, že disent to nebol a že to vlastne nie je dôležité. Hlavne, že sa mu darí. Pred pizzeriou zastane 6tkové BMW a vystúpia dvaja hrubokrkí so zlatými reťazami a vyholenými hlavami. Vchádzajú dnu. Pred Sveťom zastanú.

“Šéfe, sme tu!” úctivo mu oznámi jeden. Sveťo platí Fredymu, necháva mu rovno tisícku, lebo šampusy sme mali dva. Fredy príjme peniaze, akoby bolo bežné dostávať tringelt tri stovky. Iný by si umlátil hlavu o stôl, akoby sa hlboko klaňal, on ledva precedí niečo ako “ďakujem”.

Keď Sveťo odíde, Fredy si k nám sadá.

“Odkedy sa vy dvaja kamarátite s bývalými eštebákmi a teraz mafiánmi?” Jeho otázka nám obom vyrazí dych. Fredy prináša ďalšiu fľašu šampusu, ale už nie talianskeho, ale Hubert. A naozaj naše seredské šumivé nie je o nič horšie ako to talianske. Vyzvedáme, kto teda je vlastne Sveťo. Fredy spustí, že ho za zneuctenie Leninovej sochy prinútili podpísať spoluprácu s ŠTB. Na tom by nič nebolo, podpísali ju z donútenia mnohí. On začal udávať spolužiakov a kto vie, koho všetkého. Potom robil v podniku Zahraničného obchodu a teraz má SBS-ku. Je to výpalník, mafián, privatizér a mečiarovec. Vraj je zapletený aj do obchodu s drogami. Patria mu aj herne.

Andrej berie do ruky jeho vizitku a zapaľuje ju.

“Radšej som ho nemal dnes stretnúť, vlastne nikdy,” precedí pomedzi zuby Andrej.

***

Na jar ďalšieho roku sa na mojom milovanom pokušiteľovi začali znova prejavovať psychické problémy. Ešte sme sa milovali, kde sa dalo, ale postupom času už strácal chuť aj na sex, hoci sa snažil. Začal mať problém, aby sa mu vôbec postavil. Pred očami mi chradol. Ja som už tušil, že je zle. On nechcel, ale zobral som ho k našej psychiatričke. Tá okamžite vypísala Andrejovi papiere na liečenie do Zálužia. Chcela mu na prevoz zavolať sanitku, ale to by musel ísť Andrej sám, mňa by nezobrali.

Do Zálužia ideme spolu autobusom. Mám pre prípad, že by sa Andrejovi pohoršilo, aj tabletku. Mám mu ju okamžite dať, ak by sa jeho stav nejako zhoršil. Keď ho odovzdávam ošetrujúcemu lekárovi, Andrej nesmierne plače. Vie, čo ho čaká. Aj mne ide tiež srdce puknúť od žiaľu.

Našťastie do Zálužia to nemám ďaleko. Chodím za ním už v piatok, niekedy aj v sobotu alebo v nedeľu. Zistím, že v Záluží mi býva jeden kamarát, tak občas tam prespím. Som s Andrejom celý víkend. Raz takto odchádzam od Andreja a skoro mi vyskočia oči z jamiek. Oproti mne kráča vychoš Dunčo v bielom plášti.

“Súdruh vychovávateľ Du…,” zaseknem sa.

“Mirko, pokojne povedz Dunčo, ale už prosím ťa, bez toho súdruha. A som psychológ,” objíme ma. “Rád ťa vidím, chlapec,” sadáme si na lavičku. “Viem, že je tu Andrej,” predbehne ma.

“Čo mu je vlastne?”

“Mirko, keď ti poviem, že sú to psychoticko-depresívne stavy, to ti asi nič nebude hovoriť. Na jeho duši sa podpísalo všetko to, čo prežil. Musíš byť silný…,” chytí ma za ruku.

“Chcete mi povedať, že Andrej zomrie?”

“Nie, Mirko, to nie, síce človek nikdy nevie, ale musíš sa pripraviť, že sa Andrej z toho nemusí dostať.”

“Fúúú, to som si vydýchol. Ale môže sa z toho dostať.”

“Mirko, dnes používame celkom iné metódy, aké zažil Andrej na Prednej hore. Je už celkom nová generácia liekov a iné omnoho miernejšie terapeutické postupy.”

“Ďakujem vám, ani neviete, ako vám ďakujem, pán Dunčo,” vďačne mu stisnem ruky.

“Mirko, pokojne mi tykaj. Ak by si mal aj ty nejaké problémy, pokojne sa za mnou zastav. Rád sa s tebou porozprávam.” Už chcem odísť. Dunčo ma však zastaví. “Mirko, chcem ti povedať jednu dôvernú vec.”

“Áno?”

“Stano Hojstrič aj Čierny Peter, liečili sa tu z drogovej závislosti.”

“Počul som o tom.”

“Viem, že vaša komunita sa stretáva, občas, no občas sa pritrafí, že ten s tým…, no že je časté striedanie partnerov.”

“Ja som stále len s Andrejom,” priznávam, že okrem svojej lásky netúžim po nikom inom.

“Daj si pozor, oni sú pozitívni.”

“A kurva!” vyletí mi z úst.

“Veru, máš pravdu, a kurva!”

Párkrát sa potom ešte s Dunčom stretnem. Aj Andrej spomína, že za ním často chodieva a je to ten najlepší biely plášť v liečebni. Tak volajú lekárov a psychológov.

Prichádzam a Andrej ma čaká pred ordináciou. Hneď si všimnem, že nie je vo svojej koži. Pýtam sa ho, či sa niečo stalo. Andrej zavrtí hlavou, že nič. Zahlásim sestre na ošetrovni, že beriem Andreja do parku. Musím podpísať, že preberám zodpovednosť za pacienta. To musím podpisovať vždy, ak ideme mimo priestorov oddelenia. Pomaly kráčame parkom. Sadneme si na lavičku. Po dlhom mlčaní Andrej prehovorí.

“Už ma asi nebudeš chcieť, Mirko,” pozerá pre mňa vyplašenými očami.

“Čo to vravíš, prečo by som ťa nemal chcieť, anjel môj?”

“Pokúsil sa ma pretiahnuť ošetrovateľ, ale ubráni som sa mu,” tečú mu slzy. Beriem mu tvár do dlaní a bozkami suším jeho slzy.

“Andrejko, si len môj, nikoho iného, neboj sa. Ja ťa neopustím.” Po návšteve idem rovno za Dunčom. Mám šťastie, je ešte v práci. Vie o tom incidente. Nie je to prvý prejav sexuálneho obťažovania toho ošetrovateľa. Mám byť vraj pokojný. Ošetrovateľa preradili na iné oddelenie. Nie som pokojný, ale Dunčovi verím.

O týždeň prinášam Andrejovi walkmen a všetky naše obľúbené muziky. Kupujem dva mobily, aby sme si mohli volať. Raz som na návšteve. Sedíme na lavičke. Na Andrejových očiach vidím šibalský záblesk.

“Oriešok, poď!” ťahá ma na toaletu. Zamykáme dvere. Andrej ma vyprstí. Vo vrecku má tubu opaľovacieho krému. Tým ma premastí a je vo mne. Užívame si znova krásne milovanie. Prirážam ako divý. Andrej ma naplní svojím výstrekom. Vystriedame sa. Teraz si ho ja pripravím a potom doňho vniknem. V tomto momente nik z nás netuší, že je to naše posledné milovanie.

Andrej začína chradnúť. Denne si voláme. Často mi do telefónu len plače. Keď prídem, už nechodíme von do parku. Sedím pri ňom. On leží v posteli ja ho držím za ruku. Hovorím mu, že všetko bude dobré. Že konečne mám dostať byt. Keď sa vráti zo Zálužia, budeme konečne bývať vo svojom. Andrej sa posadí na posteli objíme ma.

“Milujem ťa, oriešok. Zbohom, motýlik.” V tomto objatí mi zomiera v náručí…