• mišo64
  • black
Stylromantika
Datum publikace30. 4. 2023
Počet zobrazení1084×
Hodnocení4.40
Počet komentářů23

Stojíme na kraji cintorína, spoza ktorého sa dvíha násyp cesty. Pod chvíľou prejde vôkol auto. Pár metrov od nás beží život svojím stereotypom. Ľudia sa vezú z práce. Idú autom na nákup. Vezú deti na plaváreň. Ich vôbec nezaujíma, že tu dole sa zastavil čas. Tu je mŕtvo. Tu je tak neskutočne mŕtvo a toľko vlhkého, lepkavého žiaľu vo mne, že by sa nedal prekrojiť ani nožom namočeným vo vriacej vode. Z mojej duše by ho nedokázala ohlodať ani hryzaňa. Ak by som svoju dušu vložil do sústruhu a upevnil do koníka, do supíka vložil tie najodolnejšie nože, postavil najpomalší posun a najnižšie možné otáčky, nedokázalo by tú ťažkú olovenú hmotu z môjho vnútra odstrániť. Útržkovito vnímam slová farára.

“Mladý človek, ktorý mal život pred sebou…”

Jeho hlas počujem, akoby hovoril niekde v tuneli. Všetko tak zvláštne duní. Do nosa mi stúpa vôňa kadidla a ja by som tak túžil znova cítiť omamnú vôňu fialiek, ostré, čistotu hlásiace jadrové mydlo a démonické pižmo Andrejovho tela. Tela, ktoré je uzavreté v svetlej bledohnedej truhle s jednoduchým krížikom na vrchu. Zavreli ho do truhly a o pár chvíľ ho zasype mazľavá zemina, po ktorej stekajú pramienky vody z jesenného jemného dažďa. Nie je zima, ale vlhkosť sa dostáva na kožu. Pocit tej odpornej vlhkosti mám od momentu, ako mi Andrej vydýchol v náručí a povedal mi: “Milujem ťa, oriešok. Zbohom, motýlik.”

Hlas Andreja stíchne a znova vnímam farára.

“Preto ťa prosíme, Bože všemohúci…”

“Pre boha, Andy, to ako vyzeráš…?” ťahám Andreja preč z krčmy. Je spitý pod obraz.

“Orech môj, tak mi bolo ťažko na duši,” preberá sa a chce ma bozkávať. Ja ho zahriaknem.

“Prestaň, Andrej! Vravím ti, prestaň!” odtláčam ho od seba. Sme medzi ľuďmi. Už to, ako vyzerá, vzbudzuje pohoršenie. Ak by sme sa ešte začali bozkávať, to by bol vrchol. Neviem, čo urobiť, dávam mu facku. Nie je to trestanie. V žiadnom prípade. Len chcem, aby sa prebral z alkoholického opojenia. Dotyk mojej dlane na jeho líci poriadne pleskol. Andrej sa naozaj preberá.

“Prepáč, oriešok. Mrzí ma to, motýlik,” ospravedlňuje sa môj padlý anjel. Môj hnev je okamžite preč. Ukladám ho do postele.

“Prijmi dušu nášho brata, Andreja Háčika,” znova zachytávam slová kňaza.

“Pozri, Mirec, majú Wranglery v normálnom obchode,” s nadšením pozerá Andrej na značkové texasky, ktoré sa kedysi dali kúpiť len za bony v Tuzexe. Ťahám Andreja do obchodu. Pred nosom nám zavrú. Dávam mu 1500 korún, aby si zajtra išiel vysnívané Wranglery kúpiť. Nechce peniaze prijať.

“Andy, si môj chalan, ja zarábam dobre. Komu kúpim, ak nie tebe?” Andrej plače od dojatia. Andrej plače aj na druhý deň. Wranglery mu ukradli. Snažím sa ho upokojiť. Boli drahé, ale pre kus handry sa naozaj neoplatí roniť slzy.

“Prach si a v prach sa aj obrátiš…,” zas moje chmúrne myšlienky preruší na chvíľu hlas kňaza. Prečo sa mi vybavujú práve tieto nie najpríjemnejšie spomienky. Nerozumiem tomu. Andrej mal chyby, to viem. Ale kto ich nemá? Vedel sa vždy otriasť a kráčať ďalej. Vedel povedať prepáč. Vedel si priznať chybu. Nepriznal si ju vždy a ani okamžite, ale časom vždy áno. Nech bol akýkoľvek, ale bol. A to bolo hlavné, že existoval. Že sme kráčali spolu. A teraz on leží a ja stojím. Najradšej by som otvoril tú truhlu a ľahol si k nemu. Ešte raz ho pobozkal na malinové ústa a čakal aj celú večnosť, kým sa otvoria jeho blankytne modré oči. Kým sa otvoria jeho ústa s 96 zubami a pošepnú mi:

“Oriešok, ja viem, ako ťa otvorím.” A on ma vedel otvoriť vždy. V tom bol majster. Bože, bol a prečo nie je!? Moje vnútro kričí. Kričím aj ja na Andreja.

“Koľko tu sedíš pri tom automate, Andrej? Ja ťa čakám, mali sme sa stretnúť!”

“Oriešok, daj mi päťdesiatku, už som mal nahratých 1800 a zrazu bum.” Andrej hľadí ako omámený na blikajúci hrací automat.

“Modlime sa teraz k všemohúcemu. Otče náš, ktorý si na nebesiach…”

Spomienka mi zaletí do Bánoviec nad Bebravou, boli sme u Dudákov v neďalekej dedine Ostratice. Samozrejme s Andrejom sme jej nevraveli inak ako Osratice. Bola veľká oslava, už ani neviem, či to boli krstiny, narodeniny, ale bola to taká malá svadba. My sme tam mali ostať aj spať. Miestny poodchádzali, domáci sa pomaly pobrali za svojimi polovičkami.

Pri stole na dvore som ostal len ja s Andrejom. Z dnuka sa ozval Scorpions – Still loving you, slaďák. Andík ma berie za ruky a začneme bosí tancovať po dedinskom dvore. Zrazu cvak a zhasnú žiarovky, ktoré osvetľovali dvor. V tme tancujeme ďalej. Zrazu do niečoho narazím a cítim, ako padám. Obaja sme padli do plechovej vane, v ktorej je voda na polievanie. Okamžite sa preberáme. Andrej sa smeje, škoda, že sme vo vani neostali. Protestujem, však som sa mohol utopiť.

“Veď práve a ja s tebou a v čiernej kronike by bolo – dvaja buzíci utopení v kadi na polievanie.” Andík sa smeje a ja s ním. Vyzliekame si mokré veci a rozkladáme ich na stoličky. Andrejova ruka mi vkĺzne do mokrých trenírok. Ja ho ťahám z dvora ku kôlni. Všimnem si, že obloha na východe začína blednúť. Otvárame dvere a vkĺzneme dnu. Andrej ma začne vášnivo bozkávať. Ja mu rukou stískam jeho tvrdnúceho vtáka. Andrejove ruky mi párkrát pevne zovrú môj zadok a jeden jeho prst mi už krúži okolo dierky. Otáčam sa, aby mal ku mne lepší prístup. Predo mnou je ponk, zapriem sa oň, aby som mal stabilitu v predklone.

“Mirko, idem pre opaľovací krém,” pošepne mi.

“Ser na to, Andy, poď,” hovorím mu roztúžene.

“Nechcem, aby ťa to bolelo, oriešok.” Aj keď je roztúžený, myslí na mňa.

“Nevadí.”

“Počkaj,” Andrej si všimol kuracie hniezdo na znášanie a v ňom tri vajcia. Zobral z ponku klinec, na vajíčku prerazil dierku hore a dole a už bielkom zvlhčuje moju riťku a svojho krásavca. Žĺtko vypije. Bude potrebovať bielkoviny, lebo o chvíľu sa ich nemalej dávky zbaví. Prstami ma uvoľní a vniká do mňa. Ach, to je krásne. Môj chlap je vo mne. Užívam si to. Po chvíli ma Andrej vykladá na ponk a moje nohy si vykladá na plecia. Môžem sa tak naňho pozerať.

Osvetľuje ho brieždenie, ktoré preniká do kôlne cez okienko. Na Andrejovu tvár dopadajú prvé slnečné lúče. V jeho kedysi blonďavých vlasoch to vytvára svätožiaru. Znova sa ma zmocňuje môj anjel.

Zrazu sa ozvú výrazné zvuky, preľaknem sa, čo to je. Ani sa nenazdám a Andrejovi na hlave pristane kohút. Andrej je tiež poriadne prekvapený. Kohút dva trikrát zamáva na Andrejovej hlave. Zaprie sa svojimi behákmi s pazúrmi do Andrejovej strapatej hrivy. V duchu sa smejem. Na mojej začínajúcej plešine by sa určite pošmykol. Keď kohútisko pocíti stabilitu, natiahne krk a začne kikiríkať.

Cítim, ako do mňa niekto štuchne. Ku mne sa nakláňa Martin Gajdoš (už ich viem rozoznať) a pošepne mi: “Miro, usmievaš sa.”

Pozriem prekvapene na Dudáka 1. – Maťa Gejdoša, Dudák 2. mi podá lopatku.

“Mirko, ty by si mal prvý…” V tom momente pochopím. Andrejova truhla je už v jame. Teraz nabrať kus hliny a hodiť to naňho. Nie, ja sa chcem vrátiť do kôlne!

So vztýčenými vtákmi sme milého kohúta chytili a znova vrátili do kurníka, ktorý bol v kôlni. Zrejme naše prudké pohyby spôsobili, že sa na ňom otvorili dvere. Rebríček pre sliepky bol totiž z jednej strany spojený s ponkom. Potom som sa ja začal zmocňovať Andreja. Za obeť padne ďalšie slepačie vajce. Bielko, aby nám to lepšie kĺzalo, žĺtok na Andrejov popud vysajem. Som prekvapený, ako dobre chutí surový žĺtok.

Na Andrejovu truhlu už dopadajú poriadne hromady hliny. To ju už hádžu veľkými lopatami hrobári. Farár podáva Andrejovej sestre ruku a vyslovuje jej sústrasť. Keď pozriem na ňu, vidím tam niečo spoločné s Andrejom. Je zaujímavé, že tie isté črty, ktoré majú nevlastní súrodenci spoločné, vysoké čelo, krásne modré oči pod výrazným obočím, veľké ústa plné krásnych bielych zubov, ostro rezaná brada, pôsobia rozdielne. Andrejovej tvári dávali figliarsky a romantický nádych. Na jeho sestre pôsobia ordinárne a vyzývavo. Tieto črty asi zdedili po mame. Keby stáli vedľa seba, bolo by jasné, že je to brat a sestra. Ale inak dvaja rozdielni ľudia.

Podávam jej aj ja ruku. Vyslovujem jej sústrasť. Po správnosti by ju mala vysloviť ona mne. Dudáci Andrejovu sestru ignorujú. Podávajú mi ruky a objímu ma.

“Buď silný, Mirko,” povie mi Martin a objíme ma.

“Drž sa, chalanisko,” stisne mi ruku Matej. Obaja vedia, čo medzi mnou a Andrejom bolo. Napriek tomu nás brali ako kamošov. Priali nám našu lásku. Prichádza ku mne Dunčo. V očiach má slzy. Vraví mi, že keby som potreboval pomoc, pokojne sa mu mám ozvať. Podáva mi zošit.

“Mirko, toto je Andrejov denník,” beriem do rúk zošit A4 s tvrdými doskami. Ďakujem Dunčovi, že mi ho priniesol.

Doma ležím na posteli. Cítim sa mizerne a prázdno. Už chápem, čo znamená to slovo vákuum. Naozaj nič. Ani gram vzduchu. Vraj zvuk, aby ho bolo počuť, potrebuje na to nejakú hmotu.

Keď tam nie je nič, tak je ticho. Otváram Andrejov denník, na ktorom je na vrchnej doske perom nakreslený rybársky háčik naviazaný na vlasec. V pravom hornom rohu je napísané tlačeným písmom “HÁČIK”. V tom si všimnem v ľavom dolnom rohu celkom malú rybku. On ma nakreslil aj na svoj denník.

Keby som mal ešte nejaké slzy, určite by som znova plakal. Otváram tvrdú dosku. Na jej vnútornej strane je znova ryba. Vyzerá ako ten zubáč, ktorého sme dostali po Vianociach od rybára. Pod rybou je maličkým tlačeným písmom niečo napísané. Písmenká sú veľmi maličké. V tom momente si spomeniem na lupu. Otváram zásuvku s mojimi ceruzkami a perami. Áno je tu. Malá detská lupa. Dám ju nad mikroskopické písmo. Ten text predsa poznám.

Krásny je deň, keď Tvoja tvár sa smeje,
už nie si sám, nech Ťa to pri srdci hreje,
veď život samotný je túžba nesplnených prianí,
lež ten, čo Ťa miluje, Tvoju dušu chráni
a s Tebou splnia sa mu všetky krásne priania,
keď láska kvitne v nás, od večera do svitania.

Básnička, ktorú mi Andrej dal pri poslednej návšteve na Prednej hore. Asi nechcel, aby si každý len tak čítal tie slová, ktoré patria len mne.

Otváram prvú stranu.

28. júl 1980 Predná hora.

Cítim sa prázdny. Neskutočne prázdny. Uvedomím si, že Andrej sa cítil presne ako ja teraz.

29. júl 1980 Predná hora.

Chcú, aby som hovoril. Nedokážem to.

30. júl 1980 Predná hora.

V noci som mal zas tie sny. Vravel som o tom lekárovi.

2. august 1980 Predná hora.

Dva dni som len ležal na posteli, dostával som injekcie. Dnes trochu vnímam, čo je okolo mňa.

3. august 1980 Predná hora.

Lekár sa snaží zo mňa dostať, čo ma v snoch prenasleduje. Poviem mu, že spomienky na detský domov. Chce počuť viac. Nedokážem o tom hovoriť.

4. august 1980 Predná hora.

Som na komunite, pacienti hovoria, aké spomienky a predstavy ich prenasledujú. Mnohé sú hrozné a odporné. Skoro ako moje.

5. august 1980 Predná hora.

Cítim sa prázdny. Neskutočne prázdny.

6. august 1980

Na vizite mi oznámia, že budem dostávať elektrošoky. Elektrošoky. Preľaknem sa. Neskôr sa od Dunča dozviem, že je to liečebná metóda pomocou elektrického prúdu. Má za úlohu zlepšiť pacientov psychický stav. V mnohých prípadoch je úspešná. Pacient necíti bolesť, lebo ho uspia.

22. august 1980

Dostávam prvý elektrošok. Cítim sa, akoby ma prešiel parný valec.

23. august 1980

Spal som veľmi dobre. Konečne nachádzam odvahu a hovorím lekárovi, aké spomienky ma prenasledujú. Povedal som mu, ako starší chalani chceli, aby som ich uspokojoval rukou a neskôr aj ústami. Ak som to odmietal, bili ma.

24. august 1980

Lekár chce, aby som o svojich spomienkach hovoril na komunite. Nedokážem to.

25. august 1980

Ďalší elektrošok. Na komunite poviem, že ma veľkí chalani nútili v domove, aby som ich sexuálne uspokojoval. Mal som strach, ako to dokážem povedať. Ale dokázal som to. Nik na mňa nehľadí s opovrhnutím. Naopak, ľutujú ma.

26. august 1980

Dvaja starší pacienti mi dali svoje marhule, ktoré sme dostali na obed. Jeden z nich je vysokoškolský docent matematiky. Hovorí mi zaujímavé veci o číslach. Zaujíma ma to.

27. august 1980

Dostal som hroznú hnačku. Možno z tých marhúľ. Nebol som ani na vychádzke.

Čítam tie zápisy, sú strohé, krátke. Často o žalúdočných problémoch. Kde tu sa objaví aj spomienka na incident, kde sa snažil ochrániť 13-ročného chlapca pred Stanom Hojstričom a nakoniec ho obvinili, že to on bol útočník. Ani jedna jediná zmienka o mne. Až mi to začínalo byť ľúto. Neskutočne ľúto. Na násilníkov si spomenie a na mňa nie. Ja, ktorý ho stále milujem. Milujem ho doslova a do písmena až po hrob. O mne ani jedna zmienka, ani jedno písmenko, ani čiarka. Plačem.

Stále dookola – elektrošoky, hnačka, zápcha, vracanie, spomienky na decák, znásilňovanie, potom útok a vyšetrovacia väzba. Ja, Miro Rybka, akoby som ani neexistoval.

Akoby som bol v jeho živote… ako keby som v jeho živote nikdy nebol. A pritom on bol pre mňa všetkým. Radosťou, potešením, milencom, priateľom. Znova plačem. Plačem za Andrejom a plačem sklamaný, že si celý čas na mňa ani nespomenul. Pohľad mi padne na dlhší zápis.

24. september 1980

Spal som veľmi zle. Ráno po dvojtýždňovej prestávke znova elektrošok. Na vychádzke nás spoza plota sledoval nejaký zvedavec. Ten chlapec sa neuveriteľne podobal na Mirka. Aj sa ma snažil pozdraviť zdvihnutím ruky. Nič iné, len náhodná podoba. Čo by tu robil môj Mirko. Je zázrak, že sem vôbec prenikne slnko. Sem na Prednú horu nehrozí, že by zavítal nejaký bežný smrteľník. Tobôž on. Určite ani nevie, kde som. Keď sa vraciame, ten chalanisko je pri plote stále. Kýva mi. Tak mu aj ja zakývam a usmejem sa naňho. Keby len skutočný Mirko vedel, ako mi chýba.

Mne začne zvierať srdce, keď si to všetko uvedomím. Tak ma videl, ale nedokázal uveriť, že som to ja. Neveril, že za ním budem taký kus cestovať.

25. september 1980

Bol to Mirko. Môj Mirko. Priniesol mi tašku plnú ovocia, sladkostí, džúsov a aj cigarety a list. List, ktorý tak výrazne vonia ním. Tak ako on nevonia nikto. Lekár sa ma pýtal, kto mi to priniesol veci. Povedal som mu o nás dvoch. O tom, ako mám len jeho. Vlastná mama o mňa nemá záujem, nevlastná sestra tak isto. Jediný človek, ktorému na mne záleží, je len on, Mirko Rybka. Lekár mi vyčíta, že som mu mal o tom povedať. Keby to bol vedel, tak by nám povolil chvíľu sa pozhovárať. Na tohto človeka myslím stále. Ak mám pre niečo žiť, tak určite len pre neho.

26. september 1980

Elektrošok. Na komunite dostávame otázku. Kde sa vidíme o 5 a o 10 rokov. Ja hovorím o tom, ako si po učňovke chcem urobiť maturitu. Keď budem robiť, skôr sa mi ako robotníkovi podarí spraviť si maturitu. Ako robotníkovi už súdruhom nebude vadiť tieň môjho otca. Možno aj Mirka presvedčím, aby si tú školu spravil spolu so mnou. Jemu učenie nejde tak ľahko ako mne a stále “by” píše s mäkkým “i”. Ale to je jediná jeho chyba. Je to úžasný človek. A potom možno aj vysoká škola. Chcel by som študovať jazyky. Pán docent Hubert mi vraví, že mám neuveriteľný talent na matematiku. Možno aj to by ma bavilo. Inak pánovi docentovi tykám. On mi to sám navrhol. Všetci si tu tykáme. Doktorom vykáme.

Zápisy už nie sú tak strohé. Andrej hovorí o svojich snoch. Chcel by raz mať vlastné auto, aby sme mohli spolu cestovať. Spoznávať nové miesta. Nové krajiny. Teda aspoň tie, ktoré máme možnosť spoznať. Stále je omnoho, omnoho viac tých, kam cestovať nemôžeme, ako tých, kam cestovať môžeme.

17. november 1980

Dnes prišiel za mnou Mirko. Škoda, že mi to nedal dopredu vedieť. Musím čakať na povolenie návštevy od lekára. Návštevu mi konečne odklepnú, lebo môj doktor dnes na oddelení nie je, tak mu volajú domov. Našťastie ho doma zastihnú a návštevu mám povolenú. Ak by mi ju nepovolili, asi by mi od žiaľu puklo srdce. Návštevná miestnosť je plná. Prechádzame sa po vonku. Je zima. Zdá sa, že Mirkovi omnoho viac ako mne. Skontrolujem ho a ten trubiroh nemá ani spodky, ani pančucháče. Kladiem mu na srdce, aby sa poriadne obliekal. Čas utiekol ako tie kone, ktoré chovajú na Veľkej lúke. Boli sme tam na vychádzke. Všimol som si tam, ako na seba skákali dva žrebce. Môcť tak byť koňom a utekať slobodne, kam sa mi zachce. Nie, kam sa nám zachce. Skamarátil som sa s jedným žrebcom. Volá sa Dagomán. Hneď, ako ma zacítil, vyletel z neho ozrutný penis. Aj mňa to vzrušilo.

23. december 1980

Dostal som od Mirka balík. Prvý otváram list. Znova ho cítim, privoniavam k listu v nádeji, že ho zacítim. Ale najviac cítim vôňu dymu. Je tam klobása. Ach, Mirkova klobása. To najlepšie, čo som kedy mal v ústach. Mirkova klobása je tá najlepšia delikatesa. Potom tam cítim orgován a jeho chlapčenský chtíč.

Usmievam sa. Viem, kde mu vtedy behali jeho roztopašné myšlienky. Určite slobodne cválali ako dva splašené žrebce. Cválali s vetrom o závod. Cválali vo vetre kopýt.

9. marec 1981

Znova prichádza Mirko. Na túto návštevu som pripravený. Tešil som sa na ňu od momentu, ako mi prišiel list, kde písal, že dnes príde. Sme v knižnici a sme tam sami. Sami dvaja. Mirko si to asi neuvedomuje, ale zmužnel. Od toho momentu, ako sme narazili na seba spolu čelami, sa zmenil. Už to nie je ten ustráchaný chalanisko s plachými očami. Je to krásny cieľavedomý muž, ktorý netuší, čo všetko pre mňa znamená. Napísal som mu básničku. Dám mu ju až pri odchode. Viem, že keby som mu ju dal hneď, bol by rozcítený. Nechcem, aby plakal. Teším sa, že ma poslúchol a má na sebe pančucháče. Keby vedel, ako sa mi v nich páči. Nosil by ich stále. Viem, že ma doktor poslal na toaletu, aby mu povedal, kde je hlásič, keby sa mi náhle zmenila nálada. A mne sa nálada naozaj menila. S Mirkom mi znova bolo tak dobre a stále lepšie a lepšie a potom, keď sme išli na záchod, bolo mi najlepšie.

Znova sa pri tej spomienke usmievam. Kto vie, ako to “najlepšie” pochopil jeho ošetrujúci lekár. Asi to pochopil tak, že Andrej je vyliečený. Hľadám v skrini pančucháče. Chcem si pripomenúť Andreja. Neviem nájsť žiadne. Možno sa všetky zodrali a mama ich vyhodila alebo ich niekomu dala.

1. apríl 1981

Oznámili mi, že moje liečenie sa končí. Cítim sa naozaj dobre. Už neberiem dva týždne žiadne lieky.

Vrátia ma znova do vyšetrovacej väzby. Mám tak trochu strach, či aj ja dostanem podmienku ako Stano Hojstrič. Teším sa, že budem zas blízko Mirka. Vo vyšetrovačke nie sú povolené návštevy, ale už to vedomie, že nás nedelia stovky kilometrov, ma bude hriať. Byť tak koňom.

Cítim, ako veľmi túžil po slobode. A slobody sa dočkal až po dlhých, nekonečných siedmych rokoch. Listujem ďalej.

24. apríl 1996 Veľké Zálužie.

Včera ma sem priviezol Mirko. Musím sa dať do poriadku. Dostal som lieky. Spal som dobre.

25. apríl 1996

Dnes som bol na prvej komunite. Skoro som spadol z nôh, keď komunitu viedol náš bývalý vychovávateľ Dunčo. Dokončil si psychológiu. Je super. Nemal som problém hovoriť o svojej minulosti, o decáku, a aj o base. Povedal som, že to tam bolo kruté.

26. apríl 1996

Komunita bola znova fajn. Mali sme myšlienku “Tvoje vnútro je také isté, ako to, čo ťa obklopuje.”

Bohužiaľ aj v mojom prípade je to pravda. Žil som, živoril som zo dňa na deň. Zabudol som myslieť na tú najväčšiu hodnotu, ktorú mám, a to je moja láska. Môj Mirko.

27. apríl 1996

Mám individuálnu terapiu s Dunčom, rozprávame sa o živote v base. Vravel som mu, ako som musel byť po ruke každému z izby. Kto mal chuť, musel som ho vyfajčiť alebo mu podržať. Nebolo to pre mňa nič nové. Bol som na takéto ponižovanie a zneužívanie z detského domova zvyknutý. Celé sa to zmenilo po bitke v sprchách. Stal som sa kápovým chránencom. Už sa ma nemohol dotknúť nik iný, len on. Zajtra by mal prísť Mirko, teším sa naňho ako malý chlapec.

28. apríl 1996

Na komunite bola téma “Kto mi najviac ublížil a komu som najviac ublížil ja.” Tá druhá časť myšlienky ma dosť vzala. Ja som najviac ublížil práve človeku, ktorého najviac milujem a ktorý miluje mňa. Ja som sa opil a skočil som po Rákosovi. Ja som odhodil jeho veľkú lásku a obetavosť. Ja som ho oklamal, že Wranglery mi ukradli. Nikto mi nič neukradol, ja som peniaze prehral na automatoch. Musím sa zmeniť. Musím byť voči Mirovi konečne zodpovedný. Mal by som zistiť, či a akú mám šancu prihlásiť sa na priemyslovku. Toto som na komunite nepovedal. Toto poviem najprv Dunčovi a on mi poradí, či to mám povedať Mirkovi. Bojím sa, ako ho raním.

Ach Andrej, Andrejko môj. Musím si pri tom zápise povzdychnúť. Aj keby si prehral všetky peniaze za celý obchod s handrami, zaplatil by som to za teba. Dal by som všetko, aj tie peniaze, ktoré mám dať za byt, len keby si bol. Keby si bol pri mne, Háčik môj. Čítam ďalej. Dunčo mu doporučuje, že keď sa vylieči, mal by celkom prestať piť a aj hrať na automatoch. Píše, ako sa vždy teší na moju návštevu. Verím mu, že jeho odhodlanie zmeniť sa bolo úprimné. Natoľko svojho Háčika poznám. Verím mu, alebo chcem mu veriť, ale žiaľ už nemal šancu mi to dokázať.

25. august 1996

Príde Mirko. Napísal som mu báseň. Možno sa poteší.

Pocítiš samotu? Priletím z neba.
Veď máš mňa, motýľa a ja mám Teba.
Spravme to len pre Teba a pre mňa,
spravme to, si pre mňa číslo jedna.
Objavme zákutia tajného tela,
vojdime do seba, nájdeme veľa.
Nájdime studnicu s pohárom, keď si smädný.
Buď mojím životom, hoci aj všedným.
Zmením sa na kabát, ak ti je zima.
Dáš si ma na telo, vezmeš si ma.
Buď orech s podobou tvrdej masky.
Vezmem si jadierko z čistej lásky.

Tečú mi slzy po tvári. Keď mi dal túto básničku, vtedy sme sa naposledy milovali.

11. september 1996

Mal som zvláštny sen. Prišiel za mnou môj otec v krásnom bielom obleku. Zobral ma za ruku a viedol ma k bielemu kabrioletu. Povedal mi: „Poď, syn môj, uvidíš, že zhora je na svet omnoho krajší pohľad.“

12. september 1996

Som veľmi zoslabnutý. Ak sa mi niečo stane, nechcem, aby sa Mirko trápil. Chcem, aby dokázal byť znova šťastný. Keď sa usmieva, je to ten najkrajší človek pod slnkom. Keď sa mračí alebo plače, tak je… no jednoducho takého ho nechcem. Vtedy sa mi nepáči, aj keď je to stále on. Môj Mirko. Mirko, ak tu nebudem, skús byť šťastný. Skús mať niekoho rád. Keď ho budeš milovať Ty, láska moja, toho človeka si zamilujem aj ja. Veľmi Ťa prosím, Mirko, nesmúť za mnou dlho.

Ach, anjel môj, pokušiteľ. Tebe sa to povie ľahko. Na Teba nedokážem, neviem zabudnúť.

Z Nitry, kde bol Andrej na pitve, idem na autobus. Sadám si na sedadlo a spomínam na našu cestu z Nitry. A presne ako vtedy, aj teraz nastupuje do autobusu pán Bednárik. Keď ma zbadá, usmeje sa. Pýta sa ma, či je pri mne voľné miesto. Ja prikývnem. Sadá si ku mne. Pýta sa ma, kde mám vysmiateho kamaráta. Poviem mu, že kamarát leží na patológii. Rozpoviem mu náš príbeh. Béďo, navrhol mi sám, nech ho tak oslovujem, je dojatý. Objíme ma. Vraví, že náš príbeh je ako námet na film alebo na muzikál.

“Béďo, ale muzikál je len o krásnych veciach,” oponujem mu.

“Mirečku, chceš snáď povedať, že čo ste zažili vy dvaja, nebolo krásne?” Ja mu prikývnem, že bolo. Podá mi navštívenku, vraj pohľadá niekoho, kto by náš príbeh napísal. Chce kontakt aj na mňa. Ja mu ho píšem na druhú navštívenku. Na rozlúčku mi povie citát Williama Shakespeara:

„Šťastný môže byť len ten, kto skutočne miloval aspoň raz v živote.“ Až po čase zistím, že navštívenku s mojím číslom mám ja, nie Béďo.

Znova pred očami vidím celú tú tortúru, čo ma čakala po tom, ako mi vydýchol v náručí. Po pitve bolo potrebné zariadiť pohreb. Objednať farára. Zohnať oblek, v ktorom ho uložia do truhly. Všetko to bolo na mojom krku. Všetko som zariadil a zaplatil ja. Úmrtný list ani pitevnú správu mi však do ruky nedali. Dostala to Andrejova sestra. Chcel som od nej, aby mi to ukázala, ale ona odmietla. Nakoniec mi stačilo Dunčovo vysvetlenie.

“Pukla mu duša, Mirko, a jeho telo to nevydržalo.”

Aj po 27 rokoch mi zviera srdce, keď na to pomyslím a spomeniem. Snažil som si nájsť priateľa, ale nenašiel som. S pár mužmi som sa skamarátil, spriatelil, ale nikdy to nebolo nič trvalejšie alebo vážnejšie.

Hľadal som cez rôzne zoznamky a inzeráty, ale akoby som si už svoj prídel šťastia a lásky vyčerpal. Na internete som hľadal rôzne príbehy o gayoch.

Objavil som aj tieto Ostrovné poviedky. Niečo sa mi páčilo, niečo menej a zrazu sa tu objavil román Otoč sa k slnku. Príbeh Petra a Paľa ma natoľko zaujal, že som každý piatok plný očakávania hltal novú kapitolu. Napísal som aj komentár. Keby niekto vedel napísať takto pekne a citlivo o mne a Andrejovi. Autor black mi ponúkol svoj mail, mám mu napísať, ak sa chcem porozprávať trochu viac. Váhal som, po všetkých sklamaniach som opatrný.

Registrujem sa na OP, naberám odvahu a napíšem blackovi. A vlastne odtiaľ to už poznáte.

 

Epilóg

Pri cintoríne zastane auto s logom leva na kapote. Z auta vystúpi Prok a Miro. Kráčajú cintorínom. Prok nasáva atmosféru, kde bola pochovaná Mirova láska. Dozvedel sa od Mira, že po čase Andrejov hrob zrušili, lebo jeho sestra nezaplatila za hrobové miesto. Miro mu povedal, že aj kríž na hrob mu dal urobiť on. Prichádzajú k miestu, kde má hrob mladé dievča.

“Andík môj, chýbaš mi, tak veľmi mi chýbaš. Ty si bol prvá a jediná láska môjho života.” Miro plače. Slzy mu stekajú po lícach. Prok ho chytí okolo pliec a stisne. Po chvíli Prok vyberie z vrecka vonnú sviečku.

“Prepáč, Andrej, zháňal som vôňu fialiek, ale dnes tá vôňa nie je v kurze. Dúfam, že vôňa santalového dreva ti bude vyhovovať. Andrej, prepáč, ak som ťa nevykreslil takého, aký si skutočne bol.” Cítiť, že inokedy pevný hlas Proka sa chveje. Tiež má slzy na krajíčku. Prihovára sa Andrejovi. Nepoznal ho, a predsa sa mu stal blízky. Hoci sa raz stretli, nespoznali sa bližšie. Neraz, keď písal tento príbeh, mu kvapkali slzy na klávesnicu.

Prok s Mirom sedia vo svojej obľúbenej pizzerii, kam v poslednej dobe chodia ako na klavír. Tu mu Miro vysvetlil fungovanie sústruhu, frézy. Veľakrát mu popisoval, čo sa kedy dialo. Rozprávali sa o všetkom možnom. Prok chytí Mira za ruku.

“Miro a čo my dvaja?” položí mu otázku. Otázku, na ktorú už dlhšie zbieral odvahu. Otázku, ktorej sa Miro možno aj bál, že ju raz dostane. Toto poranené vtáča mu pozrie do očí a povie:

“Dajme tomu ešte čas, vieš, ja stále čakám, že sa mi podarí stretnúť niekoho, ako bol Andrej.”

Poranené vtáčatá

Hodnocení
Příběh: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (31 hlasů)
Vzrušení: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (29 hlasů)
Originalita: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (29 hlasů)
Sloh: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (42 hlasů)
Celkem: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (36 hlasů)

Komentáře  

0 #23 Vtáčatá Denník. Moja Spomienkamišo64 2023-10-04 01:00
Detailne si spomínam na chvíľu,keď sme s Andrejom bosí tancovali po tráve aj so slepačincami pri ,,slaďáku" od Scorpions.Prezradím Vám,čo sme si pri tom šepkali :-)/Boli sme krásne pripitý v nálade./M: ,,anjelik môj still lovin you,veríš mi? A:,,Neviem,čo to znamená,ale je to krásne".M:,,No v slovníku som vydedukoval,že asi to bude že stále ťa milujem".A:Orech môj ja teba ešte viac.Teba mi nebo poslalo,dávaš mi lásku a liečiš mi dušu.Neviem si predstaviť život bez teba láska moja."M:,,ani ja anjelik.Keď sme si buchli čelá,spomínaš..?..tak len čo som uzrel tvoju tvár,vedel som,že budeš môj,že ťa nikomu nedám.Okamžite som sa do teba zamiloval".A:,,Veď ja tak isto.Vieš,dovtedy som poznal len ponižovanie a pokoru.Ty si mi okamžite zmenil život".jéééééé.pozoooor"...a už sme leteli do vane s vodou,najprv ja a Anjel na mňa.Naglgal som sa trochu tej hnusnej vody a anjelik ma búchal do chrbáta,aby som sa nadýchol...potom nasledoval fráncúzák taký,že sme znovu lapali po dychu...odtiaľ to už poznáte. Takáto bola naša láska.
Citovat
-3 #22 Odp.: Poranené vtáčatá – 15. Denníkmišo64 2023-07-26 04:36
Cituji Aslan:
Štýl, aj rozprávačský talent máš dobrý, napíš niečo sám, neviaž sa na spoluautora, ktorý ti nevyhovuje.

Keď sa tento román začal písať,nepoznal som v OP po vzore otočiek,ktoré som hltal, krajšie píšuceho autora,ako bol Black.Netušil som,aké komplikácie vzniknú ,ani to,čo všetko sa stane...a stalo sa toho priveľa.Až tak,že už by som znovu v tejto dvojici do toho nikdy nešiel.A autorom textu je Black,ja som len dodával fakty a udalosti,ktoré sa stali....aj nestali.
Citovat
+1 #21 Odp.: Poranené vtáčatá – 15. Denníkmišo64 2023-07-26 04:26
Cituji Ed':
Cituji GD:
zdendo stejně jako ty nechápu co vede v některých případech, toto je zářný příklad, k tak nízkému hodnocení. Možná hodnotí podle úsloví podle sebe měřím tebe a jaký jsem já, takový vidím i ostatní

Ten problém je ve zpracování, jedná se o velice silný příběh, který byl bohužel udušen pod vrstvou zbytečných slov až tak moc, že namísto mrazení v zádech, ke kterému to téma mělo potenciál, se do rukou čtenáře dostala pouhá červená knihovna. Nic proti telenovelám, ovšem tady je to skutečně škoda. Obecně totiž vždy platí, že čím silnější a emocionálnější příběh je, tím střídmější a uměřenější musí být prostředky, kterými je vyprávěn. Zde se příběh bohužel ztrácí v záplavě velice osobních citově ovlivněných emocí, které ho dusí a proměňují v barvotiskový kýč. Vypravěč si neudržel odstup, přestal být vypravěčem a stal se vykladačem…, velká škoda a promarněná příležitost. Hodnocení čtenářů je v tomto konkrétním případě rozpačité pochopitelně.

Plyne, z toho jedno obecné poučení: Nevyprávějte nikdy svůj vlastní příběh, dokud jste se s ním sami nevyrovnali.

Zdendo takto to vidíš a cítiš Ty,ako skúsený spisovateľ máš možno pravdu.Ale!...ale nezažil si na vlastnej koži smrť milovanej osoby v náručí!Tam sa už emociam ,ani času neubrániš.To,ako keby vytrhli časť tvojho tela.Kto má v sebe cit,ten pochopí ,kto má ľad nepochopí nikdy.
Citovat
0 #20 Odp.: Poranené vtáčatá – 15. Denníkmišo64 2023-06-11 19:58
Cituji Setag:
Mirko, ďakujem za krásny príbeh lásky, o ktorý si sa s nami podelil aj keď mal veľmi smutný, trpký koniec.
Obdobie, ktoré opisuješ, dôverne poznám. Zažil som ho na vlastnej koži, ďaleko od domova, ktorý som opustil v 15 rokoch. Domov som sa už nikdy nevrátil.
Najkrajšie a najneuveriteľnejšie príbehy píše život sám a pri čítaní toho tvojho som si často aj poplakal. Ešte raz ďakujem
a zo srdca ti želám, aby sa tvoje túžby splnili.

Setag ďakujem za milé slová.Aj po čase ma to veľmi potešilo.Tak predsa ešte žijú ľudia s chápavým srdiečkom.To je krásne zistenie.
Citovat
0 #19 Odp.: Poranené vtáčatá – 15. DenníkSetag 2023-06-11 17:57
Mirko, ďakujem za krásny príbeh lásky, o ktorý si sa s nami podelil aj keď mal veľmi smutný, trpký koniec.
Obdobie, ktoré opisuješ, dôverne poznám. Zažil som ho na vlastnej koži, ďaleko od domova, ktorý som opustil v 15 rokoch. Domov som sa už nikdy nevrátil.
Najkrajšie a najneuveriteľnejšie príbehy píše život sám a pri čítaní toho tvojho som si často aj poplakal. Ešte raz ďakujem
a zo srdca ti želám, aby sa tvoje túžby splnili.
Citovat
0 #18 Odp.: Poranené vtáčatá – 15. Denníkmišo64 2023-05-26 01:12
Cituji Alois:
Tvl a já už se skoro bál, že je konec! A ono ne, tady se v komentářích rozjíždí další díl. To je lepší jak telenovela sledovat diskuzi autorů pod jejich vlastním dílem! 🙄

Alois stali sa udalosti o ktorých nevieš. Tvoj sarkazmus tu už nie je vhodný. :sad:
Citovat
+1 #17 Odp.: Poranené vtáčatá – 15. Denníkmišo64 2023-05-26 00:59
Cituji Marko:
Pridám aj ja pár slov na záver.
Súhlasím v mnohom s názorom Eď-a, aj keď podla mňa to až taká červená knižnica nebola. Neviem si predstaviť ten pocit a smútok, ktorý prežíva ten, ktorému v náručí vydýchne jeho milovaná osoba, či už je to dieťa, rodič alebo partner. Myslím, že to poznačí každého... A každý sa s tým vyrovnáva a bojuje ako vie. Niekomu sa stačí vyrozprávať, niekto na pamiatku milovanej osoby napíše príbeh. Príbeh, ktorý má v sebe chyby, ale u mňa tú stopu zanechal. Ostáva len popriať, aby Mirko z príbehu našiel svoje šťastie. Andrej sa na neho bude určite z neba dívať a jeho duša bude spokojná, ak to šťastie nájde. Týmto príbehom sa na Andreja, tvojho anjela, určite nezabudne a myslím, že sa dostal aj do srdca mnohých čitateľov. ;-)

Marko ďakujem za krásne slová. Som ti za ne neskutočne vďačný. Nie každý dokáže pochopiť to, čo musel Mirko cítiť v duši.A áno,každý sa s tým vysporiada tak,ako môže a vie.
Citovat
+3 #16 Odp.: Poranené vtáčatá – 15. DenníkMarko 2023-05-25 19:37
Pridám aj ja pár slov na záver.
Súhlasím v mnohom s názorom Eď-a, aj keď podla mňa to až taká červená knižnica nebola. Neviem si predstaviť ten pocit a smútok, ktorý prežíva ten, ktorému v náručí vydýchne jeho milovaná osoba, či už je to dieťa, rodič alebo partner. Myslím, že to poznačí každého... A každý sa s tým vyrovnáva a bojuje ako vie. Niekomu sa stačí vyrozprávať, niekto na pamiatku milovanej osoby napíše príbeh. Príbeh, ktorý má v sebe chyby, ale u mňa tú stopu zanechal. Ostáva len popriať, aby Mirko z príbehu našiel svoje šťastie. Andrej sa na neho bude určite z neba dívať a jeho duša bude spokojná, ak to šťastie nájde. Týmto príbehom sa na Andreja, tvojho anjela, určite nezabudne a myslím, že sa dostal aj do srdca mnohých čitateľov. ;-)
Citovat
+9 #15 Odp.: Poranené vtáčatá – 15. DenníkAslan 2023-05-07 23:58
Štýl, aj rozprávačský talent máš dobrý, napíš niečo sám, neviaž sa na spoluautora, ktorý ti nevyhovuje.
Citovat
-3 #14 Odp.: Poranené vtáčatá – 15. Denníkmišo64 2023-05-03 00:32
Cituji Zdenda TB:
Ještě takový dotaz, návrh... Nevím jak to pojmenovat.
Nevím co přesně je skutečné a co přidané, ale pokud si Tvůj Anděl prošel tím vším, tak existuje organizace svědomí národa a tam sbírají příběhy, i anonymně, lidí, kteří byli bývalým režimem poškozeni. Což zde je naplněno snad ve všem, co bývalý režim uměl. Tím by se i pro ostatní stal nesmrtelným a rozhodně jeho osud stojí za uchování více než leckterý pseudoumělec, který "trpěl" uklizený v kotelně.

Pouvažujem o tom.

Cituji GD:
misho tím, že jsi to tu zveřejnil jsi určitě potěšil svého Anjela. Vlastně něco podobného jsem tu již psal, že? Věř, že každý člověk může být pro někoho andělem a i když už není s ním fyzicky tak přesto ho nikdy neopustí. Ty si byl zase pro něj anděl, tak si toho važ, nezapominej, žij a važ si i sebe.
Andělé mají lidem svítit na cestu, ukazovat jim ji a pomocí jim se jimi taky stát. Povedlo se snad i v tomto případě.
Děkuji.

Povedlo se.
Citovat
+4 #13 Odp.: Poranené vtáčatá – 15. DenníkZdenda TB 2023-05-02 13:37
Ještě takový dotaz, návrh... Nevím jak to pojmenovat.
Nevím co přesně je skutečné a co přidané, ale pokud si Tvůj Anděl prošel tím vším, tak existuje organizace svědomí národa a tam sbírají příběhy, i anonymně, lidí, kteří byli bývalým režimem poškozeni. Což zde je naplněno snad ve všem, co bývalý režim uměl. Tím by se i pro ostatní stal nesmrtelným a rozhodně jeho osud stojí za uchování více než leckterý pseudoumělec, který "trpěl" uklizený v kotelně.
Citovat
+10 #12 Odp.: Poranené vtáčatá – 15. DenníkEd' 2023-05-02 12:27
Cituji GD:
zdendo stejně jako ty nechápu co vede v některých případech, toto je zářný příklad, k tak nízkému hodnocení. Možná hodnotí podle úsloví podle sebe měřím tebe a jaký jsem já, takový vidím i ostatní

Ten problém je ve zpracování, jedná se o velice silný příběh, který byl bohužel udušen pod vrstvou zbytečných slov až tak moc, že namísto mrazení v zádech, ke kterému to téma mělo potenciál, se do rukou čtenáře dostala pouhá červená knihovna. Nic proti telenovelám, ovšem tady je to skutečně škoda. Obecně totiž vždy platí, že čím silnější a emocionálnější příběh je, tím střídmější a uměřenější musí být prostředky, kterými je vyprávěn. Zde se příběh bohužel ztrácí v záplavě velice osobních citově ovlivněných emocí, které ho dusí a proměňují v barvotiskový kýč. Vypravěč si neudržel odstup, přestal být vypravěčem a stal se vykladačem…, velká škoda a promarněná příležitost. Hodnocení čtenářů je v tomto konkrétním případě rozpačité pochopitelně.

Plyne, z toho jedno obecné poučení: Nevyprávějte nikdy svůj vlastní příběh, dokud jste se s ním sami nevyrovnali.
Citovat
+4 #11 Odp.: Poranené vtáčatá – 15. DenníkGD 2023-05-02 11:15
zdendo stejně jako ty nechápu co vede v některých případech, toto je zářný příklad, k tak nízkému hodnocení. Možná hodnotí podle úsloví podle sebe měřím tebe a jaký jsem já, takový vidím i ostatní
Citovat
+7 #10 Odp.: Poranené vtáčatá – 15. DenníkGD 2023-05-02 11:03
misho tím, že jsi to tu zveřejnil jsi určitě potěšil svého Anjela. Vlastně něco podobného jsem tu již psal, že? Věř, že každý člověk může být pro někoho andělem a i když už není s ním fyzicky tak přesto ho nikdy neopustí. Ty si byl zase pro něj anděl, tak si toho važ, nezapominej, žij a važ si i sebe.
Andělé mají lidem svítit na cestu, ukazovat jim ji a pomocí jim se jimi taky stát. Povedlo se snad i v tomto případě.
Děkuji.
Citovat
+8 #9 Odp.: Poranené vtáčatá – 15. DenníkGD 2023-05-02 10:48
Tak a je konec, tohoto smutného a přeci milého příběhu.
Citovat
+4 #8 Odp.: Poranené vtáčatá – 15. DenníkAlois 2023-05-01 22:23
Tvl a já už se skoro bál, že je konec! A ono ne, tady se v komentářích rozjíždí další díl. To je lepší jak telenovela sledovat diskuzi autorů pod jejich vlastním dílem! 🙄
Citovat
+5 #7 Odp.: Poranené vtáčatá – 15. DenníkZdenda TB 2023-05-01 15:22
Díky, že jsi se s námi podělil o tento příběh. Je to velice silné čtení a hlavně vzpomínka na dobu minulou od někoho,kdo ji prožil.
A divím se, že někdo dá méně než 5 hvězdiček.
Citovat
-7 #6 Odp.: Poranené vtáčatá – 15. Denníkmišo64 2023-05-01 12:44
[quote name="black"]Milan Lasica v jednom rozhovore povedal, že šťastie je vecou povahy. Prok rýchlo po dopísaní príbehu pochopil, že on a Miro by nikdy nedokázali byť spolu šťastní.
Hoci sa stretli v tom istom čase a priestore, každi z nich žije v inej dimenzii. Tak ako sa ich krivky pretli, tak sa vzdialili. Môj názor na šťastie som tu už myslím prezentoval. Kto chce byť šťastný hľadá spôsob ako ho získať, kto o ňom len fantazíruje hľadá dôvod ako sa to nedá.
Písanie tohto príbehu mi dalo veľa. Pôvodne Mišo nechcel byť ani pod vtáčatami podpísaný, ja som ho presvedčil aby v tomto
krátkom románe vystupoval ano spoluautor. On je aj ostane autorom námetu a moje dotvorenie, fikcia bola otázkou istej zručnosti a schopnosti prežívať, tvoriť a domýšľať. A bolo aj čo. Isté a dosť zásadné skutočnosti vychádzali na povrch časom. Preto sa aj avizovaný 13 dielny formát zmenil na 15 dielov.
Som rád, že mnohí verní komentátori citlivo pochopili, že pietna spomienka je vtedy pietna, keď ju prežijeme v samote
a vôbec o tom nehovoríme.
Milé vtáčatá, ja sa obraciam k slnku, to je môj príbeh moja pôvodne fikcia, aj moja realita.
Amen[/quote.
Citovat
+6 #5 Odp.: Poranené vtáčatá – 15. Denníkblack 2023-05-01 10:32
Milan Lasica v jednom rozhovore povedal, že šťastie je vecou povahy. Prok rýchlo po dopísaní príbehu pochopil, že on a Miro by nikdy nedokázali byť spolu šťastní.
Hoci sa stretli v tom istom čase a priestore, každi z nich žije v inej dimenzii. Tak ako sa ich krivky pretli, tak sa vzdialili. Môj názor na šťastie som tu už myslím prezentoval. Kto chce byť šťastný hľadá spôsob ako ho získať, kto o ňom len fantazíruje hľadá dôvod ako sa to nedá.
Písanie tohto príbehu mi dalo veľa. Pôvodne Mišo nechcel byť ani pod vtáčatami podpísaný, ja som ho presvedčil aby v tomto
krátkom románe vystupoval ano spoluautor. On je aj ostane autorom námetu a moje dotvorenie, fikcia bola otázkou istej zručnosti a schopnosti prežívať, tvoriť a domýšľať. A bolo aj čo. Isté a dosť zásadné skutočnosti vychádzali na povrch časom. Preto sa aj avizovaný 13 dielny formát zmenil na 15 dielov.
Som rád, že mnohí verní komentátori citlivo pochopili, že pietna spomienka je vtedy pietna, keď ju prežijeme v samote
a vôbec o tom nehovoríme.
Milé vtáčatá, ja sa obraciam k slnku, to je môj príbeh moja pôvodne fikcia, aj moja realita.
Amen
Citovat
+1 #4 Odp.: Poranené vtáčatá – 15. Denníkmišo64 2023-04-30 23:36
Cituji Bamira:
V Nitře jsem sloužil 77/79. Bylo tam hezky. Jednou jsme počítali kolik zařízení ve kterých podávají alkohol a jídlo je od Krškan po hrad a napočítali jsme více než 50.
Bednárik byl tenkrát ještě mladý, ale už hodně známy. Divadlo bylo také na tom tahu a kousek dál tržnice.

Tvůj příběh je krutý i krásný. Kdo poznal skutečnou lásku, stěží najde náhradu, bude vždy vzpomínat, porovnávat, nikdy nezapomene. Přeju ti, abys našel a poznal citlivého přítele a neumořoval se jen smutnou vzpomínkou.
PS Slovenčina pozná tiež pekné slova jako chtíč. -žiadostivosť, žiadosť, želanie, hlad, smäd, túha, tužoba, túžba, pud, inštinkt, zmysel, vášeň, chtivosť, žízeň, žiadba, žiadza, :lol:
.

Ďakujem.

Cituji Karel:
Je dobře, že si se podělil a zasáhl i naše srdce, díky

rád sa stalo.
Citovat