Poranené vtáčatá – 13. Dokážeme spolu lietať

Onedlho po mojej poslednej návšteve komisia uzná Andreja za spôsobilého a z Prednej hory ho prevážajú nazad do vyšetrovacej väzby. Tu čaká na súd. Dostáva aj obhajcu ex offo, obhajcu zo zákona. Štátom platený advokát, ktorý zastupuje súdeného. A takýto obhajca ide zväčša po ruke prokurátorovi, ľudovo žalobcovi. Napadnutý chlapec sa pojednávania nezúčastni. Čítajú len jeho výpoveď. Chlapec ako útočníkov označil Stana, rovnako aj Andreja. Obhajca žiada, aby bol chlapec znova vypočutý, ale prokurátor namieta. Súd námietke vyhovie. Ako svedok nevypovedá ani Stano.

Zastupuje ho advokát JUDr. Struhár. Ten hovorí v mene svojho klienta. Za hlavného osnovateľa sexuálneho útoku na mladistvého chlapca označuje práve Andreja. Čítajú Andrejove posudky z bývalého detského domova, od nás zo školy, z internátu, SZM, kto vie, možno sa k Andrejovi vyjadroval aj Zväz záhradkárov a Kynologické združenie mesta Trnavy. Všetci označujú Andreja ako neprispôsobivého, v kolektíve neobľúbeného, jednoducho človeka, ktorého treba prevychovať. Naviac JUDr. Struhár vytiahne na Andreja, že je homosexuál a že sa k tomu aj priznal na Prednej hore.

Andrej sa bráni, že na vlastnej koži zažil sexuálne násilie v detskom domove a práve preto sa snažil mladého chlapca pred Stanom chrániť. Tvrdil, že tak isto je homosexuál Stano a bol políciou prichytený pri sexe s Petrom Čiernym. O tomto incidente sa nepodarilo obhajcovi na polícii nájsť záznam. Naviac sa Stanov advokát oháňa posudkom o svojom klientovi, ktorý vraj vykazuje čisto heterosexuálnu orientáciu. Dokonca sa Stanovmu advokátovi podarilo otočiť proti Andrejovi fakt, že ho napadli a zbili tretiaci kvôli lístkom na Katapult. Mal výpovede chalanov, ktorí za svoj čin dostali dvojky zo správania. Všetci svorne za útočníka označili Andreja a oni sa len bránili. Prokurátorovi tieto informácie hrali do karát. Otec napadnutého chlapca, súdruh predseda JRD očakával, že aspoň jeden útočník pôjde sedieť.

Andrej dostáva 7 rokov natvrdo. Toto všetko sa dozviem od Andreja až neskôr. Mne sa podarí urobiť učňovské skúšky. Vo Zväzarme si robím vodičák. Po vyučení začínam pracovať v trnavskej automobilke. Na jar dostávam povolávací rozkaz a narukujem do Bratislavy. Na poddôstojníckej škole ma vycvičia ako vodiča BVP-éčka. Vyzerá to, že ostanem na PŠ-ke, ako sme v skratke nazývali poddôstojnícku školu ako inštruktor. S chalanmi cez plot zdrhneme na pivo do Patkoša a tam nás zostrelí hliadka. Máme prúser ako Brno a ja ešte ďalej – smer Janovice. Pár kilometrov od čiary.

Hovorí sa “Janovice, nikdy více!” A ja motostrelec, vo vojenskej hantírke bigoš, si na vlastnej koži užívam slová veršíkov.

“Bigoš poľný, lopatkou vybavený, vetrom chladený,
z kaluže napájaný, kádečkom kŕmený 
a buzeráciou poháňaný.”

Ja mám šťastie, že som vodič. Ja sa nemusím zakopávať. Myslím na Andreja v každej voľnej chvíli. Máme na rote chalana, ktorý je podľa všetkého na chalanov. Vravia, že Vašík fajčí lepšie ako ktorákoľvek baba. Vašík ma vždy obdarí úsmevom a viem, že keby som prejavil záujem, Vašík by si dal povedať. Ale bojím sa, aby som nedostal nálepku buzerant. To by som musel ja fajčiť všetkým mazákom a suprákom.

Mám pol roka do civilu. Už som suprákom ja. Mladým vojakom to nedávam nejak výrazne vyžrať. Idem na vychádzku. V Janoviciach je zábava. Zoznamujem sa s krásnou brunetkou Jitkou. Vzplanie medzi nami niečo, čo by sa dalo nazvať láska. Na ďalšej vychádzke ideme na hotel. Vyspíme sa spolu. A bum. Po čase prichádza za mnou Jitka a oznamuje mi, že je v tom. Navrhujem jej, nech sa so mnou presťahuje na Slovensko. Ona chce, aby som ostal v Čechách. Ja nemôžem, lebo musím ešte odrobiť svoj trojročný záväzok v automobilke. Po čase sa jej priznám, že zo mňa by aj tak veľa nemala. Ja som na chalanov. Som stále zamilovaný do Andreja. Rozprávam jej o ňom. Keď Jitka pochopí, že srdce mám len preňho, s plačom utečie.

Vraciam sa domov, tri roky odrábam v TAZ. O Andrejovi nemám žiadnu správu. Začal som dosť piť. Keď sa opijem, je to ešte horšie. Rozhodnem sa zájsť za psychiatričkou v nádeji, že možno ona bude vedieť niečo o Andrejovi. Nevie. Vidí na mne, že som strhaný. Dlho sa so mnou rozpráva. Vraví mi, že ak budem takto pokračovať v pití, mám veľkú šancu stať sa alkoholikom ako môj otec. Dáva mi zas lieky. Nepijem skoro rok. Potom len príležitostne.

Píše sa rok 1988. Dávam výpoveď v TAZ, kde som odpracoval svoj záväzok za učňovku. Podpisujem nábor do stavebnej firmy na montáž vzduchotechniky. Zvykám si na prácu. Páči sa mi, je dobre platená. V roku 1989 prechádzam hneď v januári do materskej firmy v Novom meste nad Váhom. Nová partia, nová práca. Dostávame zákazku na Novej Scéne v Bratislave. S prekvapením zisťujem, že na Novej scéne robia aj moji dvaja spolužiaci. Stano Hojstrič a Čierny Peter. Sú osvetľovači. Dokončili si učňovku v BEZ.

Pozvú ma na Vysokú 44 na víno. Oni sa raz dva pripijú. Ja vínko len pocuckávam, oni dvaja ho logajú. Pochvália sa, že majú aj maturitu. Zrazu sa cítia byť veľkými umelcami. Reč sa zvrtne aj na Andreja. Neviem, čo s ním je. Stano sa tvári zrazu ako najväčší kamarát. Sľúbi, že cez otca zistí, kde je. Samozrejme ostáva len pri sľuboch. Stano musí utekať na záchod. Začalo ho napínať.

Keď je preč, ryšavý Čierny Peter mi prezradí, že na Novej scéne je veľa takých, ako sme my. Najviac medzi baleťákmi a tanečníkmi, ale aj v speváckom zbore či medzi hercami. Vraj aj jeden režisér je naša krvná skupina. Prvý raz sa prizná, že oni sú tiež teplí. Vraví mi, že ak budem chcieť, tak ma s niektorým zoznámi. Vraj vôbec nevyzerám na zahodenie. Ja mu vravím, že ak som vydržal doteraz, vydržím to aj ďalej. Ja Andreja milujem. Sex je krásny, ale krásny je vtedy, ak to robíš s tým, koho miluješ. Vyhoniť si môžem aj sám. Prichádza Stano. Hlavu zloží na stôl a zaspí. Peter mi navrhuje, že môžeme ísť spolu na záchod a dáme fajku. Ja sa zdvihnem a odchádzam. Chcem zaplatiť svoje víno. Peter len kývne rukou, že to je v poriadku.

Je marec 1989, o pár dní je medzinárodný deň mužov (MDM), vlastne to je druhý MDM, prvý mali na MDŽ a druhý teraz – meniny bude mať Jozef. Piatok poobede prichádzam domov z týždňovky. Vonku je krásne, slnečno. Sadám za stôl, mama mi nakladá plnenú papriku, ktorú zhltnem. Plnenú papriku mama robí úžasnú. Otváram si plechovku piva. Zrazu zvoní zvonček. Mama ide otvoriť návšteve. Ako tak sedím, odrazu mi v tichu ktosi od chrbta rukami zakryje oči a nakloní sa k mojej hlave. Bože môj, veď túto vôňu poznám. Sníva sa mi? To je predsa vôňa môjho anjela – fialky, jadrové mydlo a kdesi v pozadí aj pižmo.

Otáčam hlavu a vykríknem: “Andrejkooooo!”

Áno. Môj anjel sa vrátil. Strapatá hlava, krásna tvár, modré oči. Smeje sa od ucha k uchu a na mňa sa cerí tých 96 krásnych bielych zubov. Vstanem a objímem ho…, plačem ako malé dieťa. Úpenlivo a dlho. On sa smeje a ja plačem. Držím ho v náručí a nechcem pustiť.

"Už ma pusť, lebo ma rozpučíš, oriešok môj,” upokojuje ma môj Andík.

“Čo? Oriešok?” mama nechápe.

“Áno, mami, som oriešok. Tak mi môže iba on povedať,” mame sa tiež kotúľajú slzy, vedela, čo s ním bolo. Zvítanie nemá konca kraja, ja stále plačem. Ideme do mojej izby, zamykám dvere. Okamžite máme jazyky v ústach. Otázky a odpovede nemajú konca kraja.

Čaká nás krásny víkend. Milujeme sa. Snažíme sa dobehnúť všetko to, čo sme zameškali. Naše telá sa neustále spájajú v rôznych polohách a prienikoch. Je to také krásne. Ale najkrajšie je, že sme spolu. Pod chvíľou tečú slzy Andrejovi a teraz ho utešujem ja. Za chvíľu ma zaplaví silná emócia šťastia a bučím ako malý chlapec. Len vzdychám a hladkám ho.

“Andrejko, Andrejko môj…,” stále neviem uveriť, že moja láska je zas pri mne. Všetko, čo z nás mohlo, to vytieklo.

Keď precitneme z návalu citov a vzrušenia, nasledujú otázky, množstvo otázok. Andrej mi hovorí, že trest mu veľkoryso skrátili o pár mesiacov. Z väzenia ho vykopli rovno na ulicu. Dali mu staré oblečenie, ktoré mal. Všetko mu bolo malé. Do vrecka mu dali pár mincí, ktoré mu nestačili ani na kúpenie lístka na vlak do Trnavy. Cítil sa bezradný, opustený, stratený. Zrazu to bolo také ťažké byť mimo múrov väznice. Bol na slobode, ale nemal kam ísť. Nemal sa za čo najesť. Bol ako vtáčatko, ktoré vypadne z hniezda a je ponechané napospas všetkým nástrahám. Jeho povinnosťou bolo prihlásiť sa na polícii.

To aj spravil. Prihlásil sa. Keď sa ich pýtal, čo má robiť, povedali mu, že to nie je ich starosť. Povedali mu, nech si dáva pozor, aby niečo nevyviedol. Ak by sa znova dostal do krížku so zákonom, už bude posudzovaný ako recidivista. Vlastne mali pravdu. Raz ho odsúdili nespravodlivo. Raz ho potrestali za niečo, čo nespáchal, prečo by to nespravili aj druhý raz?

“Andík, poklad môj, prečo si hneď neprišiel za mnou?” vyčítam mu a trpím, keď si predstavujem, čo moja láska všetko prežila. Hovorí mi, ako z polície išiel na stanicu. Chcel prespať tam, ale vyhodila ho odtiaľ železničná polícia. Potĺkal sa po meste, až prišiel pred domov dôchodcov. Prosil ich, či tam nemôže prespať. Bol tam prívetivý vrátnik. Dovolil mu ísť na záchod a potom ho uložil do kutice, kde bola pohovka, na ktorej sa dalo vyspať. Ráno sa rozdelil s ním o chlieb s masťou a cibuľou. Potom ho zobral k sebe domov. V starom dome mu dal jednu izbu. Požičal mu peniaze, aby si kúpil na seba oblečenie a zohnal mu aj prácu v Pozemných stavbách. Myslel na mňa stále, ale mal obavy, či som naňho nezabudol, či som naňho čakal, či nebudem už ženatý, alebo či nebudem mať pri sebe nejakého chlapa, alebo pekného chlapca. Beriem mu tvár do dlaní.

“Andík, iného chlapa alebo pekného chlapca? Ja som na teba stále čakal. Nebolo dňa, aby som na teba nemyslel. Dni, keď som v duši alebo naozaj neplakal za ten celý čas, viem zrátať na jednej ruke.”

“Ja tak isto, motýlik,” s vlhkými očami mi odpovedá.

“A vo väzení, vo väzení, Andík…, bolo to horšie ako v decáku?” pýtam sa s obavou.

“Mirko, v decáku, nech to bolo akokoľvek surové a ponižujúce, to boli chlapci. Vo väzení to boli chlapi. Mnohí odporní, skutoční násilníci, vrahovia a…, prosím, nepýtaj sa ma. Nechcem na to spomínať. Odteraz… odteraz všetko, všetko to bude len z lásky, my dvaja a nik iný. Jediný sympaťák bol Sveťo, s tým som bol pár dní vo vyšetrovačke. Veľmi mi pomohol. Ak by tam nebol, asi by som sa zbláznil. Raz ti o tom všetkom poviem, dobre? Teraz nie… bolí to…,” pozerá mi do očí, akoby čakal moju odpoveď.

“Nik iný, Andík, len my dvaja,” pobozkám ho na jeho malinové pery. Bože, ako mi môj anjel zmužnel. Aj vlasy. Sú blonďavé, ale od korienkov mu vyrastajú tmavé. Niekto ošedivie po tom, čo prežije, a môj anjel po tom všetkom asi stmavne. A mne sa vlasy pomaly a isto strácajú. Aj napriek mojej začínajúcej plešine sa na mňa usmievajú jeho oči. Tie oči má stále blankytne modré. Stískame sa v nádeji, že odteraz bude všetko dobré.

Nikto ešte netuší, že o pol roka príde zmena. Zmena nádeje a zmena sĺz radosti, že sa konečne skončili večné časy a svetlá budúcnosť. Prišiel november 89. Ja stále pracujem v Bratislave na Novej scéne. Bývam s partiou mladých kolegov. Prišla revolúcia. Po práci chodíme na námestie SNP štrngať kľúčmi. Andík každý deň príde za mnou a spolu s chalanmi ideme do davu ľudí. Vidím na ňom radosť, nadšenie z toho, čo sa deje. Kupujeme si odznaky VPN. Kričíme s davom ľudí. Prišiel Dubček, potom aj Havel… aj Kryl a aj Marika Gombitová.

"UTVORTE KORIDOR!” kričí Kňažko s Budajom.

Na jednom takomto štrngacom mítingu vidím Andreja, ako k niekomu dobehne. Chytí muža za plece. Ten sa otáča. Andrej mu vypáli päsťou do tváre. Muž zletí na zem. Andrej ho opľuje a vracia sa ku mne, akoby sa nič nestalo.

“To čo bolo, Andík?” pýtam sa ho prekvapene.

“To hovädo bolo Stanov právnik, nejaký Dr. Struhár. On ma na súde označil za hlavného vinníka. Kvôli nemu som išiel sedieť.”

“Andík, nemáš strach?” pýtam sa ho s obavou.

“Ja strach? A prečo? Že som si bezdôvodne odsedel sedem rokov? Mirko, nesnaž sa ma nasrať aj ty!” pozrie mi vážne do očí. Vraciame sa z námestia. Zrazu nás niekto osloví. Je to Stano a Peter. Obaja vyškerení, rozradostení, pripití.

Andrej ma chytí za ruku a pošepne mi:

“Oriešok, drž ma a nepusti, nech sa deje čokoľvek.”

Ja ho pre istotu objímem. Cez moje plece Andrej precedí tichým hlasom:

“Stano, strať sa. Pred chvíľou som tvojmu právnikovi rozbil hubu.”

“Mrzí ma to, Andrej, nevieš si predstaviť ako,” chce sa mu ospravedlniť.

“Stano, zmizni, lebo ak sa pustím do teba, tak neprestanem, kým ťa nezabijem,“ hovorí potichu a hrozivo.

“Andrej, prosím ťa neblázni, vieš, ako to Stana všetko mrzí?” zastáva sa skutočného útočníka a jediného vinníka ryšavý Čierny Peter.

“Zmiznite, myslím to naozaj vážne. Pokojne vás prizabijem oboch. Trest som si už odsedel.” Stano aj Peter pochopia, že Andrej to myslí viac ako vážne. Radšej sa strácajú v dave. Po eufórii z námestia sa musíme vrátiť do reálneho života. O týždeň ani o dva, ani o rok, ani o desať nemáme však Švajčiarsko. Ale máme celkom iné prozaické starosti. Veľa ľudí sa dostáva na ulicu, prichádzajú o prácu alebo o ten pomer, pri ktorom sa tvárili, že pracovali. Už nie je povinnosťou byť zamestnaný. V odchodoch je stále viac menej hovno, ale aj to hovno je zo dňa na deň drahšie.

Z buzerantov a teplošov sa stávame gaymi. Pre mňa je to krásne, nádherné obdobie. S Andrejom sme spolu vždy, keď je to možné. Pri jednom milovaní si všimnem na jeho stehne jazvu. Tú nemal, je dlhá. Nevydržím a pýtam sa, čo sa mu stalo. Andrej nechce odpovedať, ale potom po dlhšej chvíli sa rozhovorí.

“Raz sme sa sprchovali a v base je hierarchia. Každý má svoje miesto. Na vrchole je kápo a ten má zástupcu a potom rôznych poskokov. Z druhého klanu mali niečo proti nášmu kápovi. Jeden chlap naňho zaútočil žiletkou a ja neviem, ako som sa medzi nimi ocitol. Švih a žiletka zasiahla moje stehno. Nebol to útok na mňa, ale ja som si to zlízol. Vďaka tej jazve som sa stal kápovým chránencom a…,” náhle sa Andrej zasekne.

“Čo Andrejko? Pokračuj,” som zvedavý, čo sa stalo.

“Oriešok, to už nie je natoľko dôležité,” znova zahovára Andrej. Domyslím si, že keď bol jeho chránencom, musel mu Andrej prejavovať svoju priazeň a byť mu k dispozícii vždy, keď na kápa prišla chuť. Ale nepýtam sa ďalej. Bojím sa, aby Andreja neprepadli zas chmúrne myšlienky.

Začiatkom leta premietajú v Trnave v amfiteátri film “Queen v Budapešti.” Samozrejme na to ideme. Fredy je náš človek a užívame si skvelú muziku. Nenásytnému versatilovi to však nestačí. Vyzlieka si košeľu a ostáva len v tielku. Myslím si najprv, že chce vyzerať ako Mercury. Košeľu mi hádže do lona a rukou sa mi zmocní vtáka. Ja sa chcem brániť, ale anjel pokušiteľ je presvedčivejší. Amfíkom znie “We are the champions” a ja vzdychám od rozkoše. Potom ja prehadzujem košeľu na Andreja a spravím aj jemu dobre. Po filme ide Andrej na toaletu prepláchať zaprasenú košeľu a mokrú si ju oblieka. O chvíľu je aj moja košeľa mokrá, lebo vždy, keď sa dostaneme mimo svetla lámp, objímame sa.

Cez víkend sme u nás. Ideme sa prejsť k Váhu. Je príjemne teplo. Vyzliekame sa donaha a ideme do vody. Plávame a chladíme si v príjemnej vode naše roztúžené telá. Vychádzame na breh a líhame si do trávy. Cítim neuveriteľne intenzívnu vôňu fialiek. Všimnem si, že malý kus lúky, kde sme si ľahli, je posiaty drobnými fialovými kvietkami. Ako sa v tráve váľame, je vôňa neustále intenzívnejšia. Slnko zapadá a my sa milujeme vo fialkách. Z ich vône sme priam nadrogovaní. Je nám celkom jedno, či nás niekto uvidí.

Po krásnom milovaní si spomenieme, ako sme pred rokmi plánovali stanovačku. V robote si vybavím dovolenku. Od bratranca si požičiam stan, nafukovačky a spacáky. Vyberieme sa na Slňavu v Piešťanoch. Stan si staviame na kraji táboriska, čo najďalej od ostatných stanov. Stan postavíme v intenciách doby, v ktorej žijeme. Teda rýchlo a hlavne povrchne. Všetko – kolíky, tyčky dáme tak, aby sa nepovedalo a už ma Andrej ťahá k sebe. Jediná poriadne stojaca tyčka v stane je iba Andrejov vták. Nasadám naňho ako na koníka. Bez väčšej prípravy sa naňho nasuniem. Bolí to, ale túžba po rozkoši je väčšia ako nejaká bolesť. Začína sa naša dostihová jazda. Obaja vzdycháme blahom. Zrazu bum a stan aj s tyčkami na nás padne. Nám je to jedno, pokračujeme ďalej, aj keď tyčky zo stanu nás udierajú kade tade. Zrejme náš stan z vonku vyzerá, akoby cezeň preletela veterná smršť a my sme v ňom uväznení. Z vonku počujeme hlas.

“Pomôžeme vám nejako?”

“To je v pohode, my len skúšame, čo náš stan vydrží!” odpovie Andrej a prírazmi búši do mojej dierky. Ja sa chichúňam a užívam si jazdu na mojom žrebcovi. Zo stanovačky sa musíme vrátiť skôr, lebo Andrej začne mať žalúdočné problémy. Aj keď to bola krátka stanovačka, dlho na ňu spomíname.

Andíkovi pomáham, ako len viem. On robí ako pomocný robotník na stavbe. Plat mizerný, a keď som preč, býva na slobodárni. Je tam kopec opilcov a pochybných indivíduí. V slabej chvíli mi povie, že mu je dlho, keď chodím na týždňovky. Niekedy som preč aj dva týždne. Nechávam mu číslo na môjho šéfa. Ak bude niečo potrebovať, má povedať, že je môj bratranec a moja mama musí ísť do nemocnice. Vymyslel som takúto zámienku, lebo mám šéfa chuja.

Prešlo pár mesiacov. Andrej ani raz nezavolal. Dohovorený signál nezneužil. Som na stavbe v kúpeľoch Nimnica za Púchovom. Odrazu na mňa na strechu budovy kričí investor stavby. Mám ísť k nemu do kancelárie, podáva mi telefón. Na linke je pán Žabka, môj šéf. Oznamuje mi, že volal bratranec a mám ísť okamžite domov. Moja mama musí ísť do nemocnice. Beriem si tri dni dovolenky. Tak sa rýchlo balím a cestujem domov. Tuším problém. Som ako na ihlách.

Vystupujem v Trnave, kde ma už na stanici čaká Andrej. Je zúfalý, uplakaný.

“Čo je srdiečko, čo sa stalo?” Andrej len vzlyká.

“Poď, ideme do parku.” Je teplý podvečer. Nájdeme osamotenú lavičku. Andík mi cez slzy povie: “Láska moja, okradli ma alebo som ja hlupák, ale stratil som celú výplatu.”

“Ako?” nechápem.

“No včera sme dostali peniaze a dnes ich už nemám, všetko som prehľadal.”

“Koľko?”

“Cez 3 tisícky!” Beriem Andreja k nám. Na druhý deň v banke vyberiem peniaze a dám mu, aby mal z čoho žiť. Na druhý deň sa Andrej zastaví na stavbe a povie majstrovi, že musí ísť k lekárke. Obaja ideme za našou psychiatričkou. Pani doktorku poprosíme, či by mohla dať Andrejovi na tri dni PN-ku. Ona nám však napíše PN-ku na dva týždne a obom. Máme povolené vychádzky, doobeda, poobede aj večer. Užívame si dva týždne, ktoré trávime spolu. A na naše duševné zdravie to má blahodárne účinky.

Prichádza zima. Je koniec novembra a vonku je odporne sychravo. Andrej prichádza za mnou autobusom. Je oblečený naľahko. Tenučká bundička, na nohách tenisky. On, ktorý ma kedysi buzeroval, či mám na sebe pančucháče, príde v takejto pľušti, ako by vonku bolo 15 stupňov. Okamžite ho beriem do nákupného centra. Kupujeme vetrovku, sveter, podšité nohavice, zateplené čižmy, teplé ponožky. Nechávam tam kopec peňazí. Pýtam sa, či majú pánske pančucháče. Mali, ale už sú vypredané. Andreja naženiem do kabínky, nech sa poriadne oblečie. Andrej vychádza z kabínky uslzený, ale s úsmevom na tvári.

“Oriešok, ako ti to ja splatím, povedz?”

“Ty mi to splácaš Andík tým, že si a že si pri mne.” Jeho staré veci by som najradšej hodil do kontajnera. Andrej si ich zbalí do igelitky, ktorú dostal k bunde. V najbližšej kaviarni si dáme 2× po dva deci výborného vareného červeného vína. Rozhodneme sa, že pôjdeme k nám peši. Nechce sa nám čakať dve hodiny na autobus. Prejdeme cez most. Na druhej strane ma Andrej ťahá dole schodmi. Už tuším, čo má za lubom. Protestujem, v takomto počasí? Ale víno a túžba nás rozpaľujú a už mám nohavice spustené po kolená a Andrej mi to dáva ako sa patrí. Krytí mostnou konštrukciou sa vystriedame. Teraz ja dobíjam jeho belostnú riťku. Cestou k nám domov sa zastavíme v krčme. Červené víno nevaria, ale dáme si po dva deci a fľašku červeného zoberieme so sebou.

Ku koncu roka sa rozhodnem vo Vzduchotechnike dať výpoveď. Robím to nerád, lebo plat je dobrý. Andík ma potrebuje mať blízko. Nastupujem v Bratislave do Istrochemu. Som vo výrobe vlákien. Každý deň doma, každý deň s Andrejom. V tom roku som si dal žiadosť o dvojizbový byt v SBD. Pred Andrejom som to utajil, plánoval som hniezdočko pre nás oboch. Malo to byť prekvapenie. Prišiel rok 1995 a oznamujú mi, že v tomto roku mi byt pridelia. Ale ani do konca roka som ho nedostal.

Potom, keď mal Andrej narodeniny, som mu to prezradil. Radoval sa, ale aj plakal.

“Prečo plačeš, láska?” láskam ho.

“Pretože som ti dlžný peniaze, veľa peňazí a nemám ti čím prispieť na ten byt.”

“Ale to nerieš drahý, to je moja starosť. Ty mi budeš dávať svoju lásku…, spolu to zvládneme.” Andrej sa rozplakal ešte viac.

"Ale no tak, si chlap, kurník šopa, ja pre teba skočím aj do pekla, chápeš to?”

“Chápem, oriešok.”

***

Na záver ešte pre istotu zopár vysvetliviek pre neskôr narodených, ktorí túto dobu nezažili:

SZM – Socialistický zväz mládeže

JRD – Jednotné roľnícke družstvo

BVP – bojové vozidlo pechoty

Kádečko – konzervová dávka pre vojaka

Suprák – vojak, ktorému ostáva do konca vojenskej služby posledný polrok

Mazák – vojak po roku vojenskej služby

TAZ – Trnavské automobilové závody

BEZ – Bratislavské elektrotechnické závody

VPN – Verejnosť proti násiliu (politické hnutie v 90-tych rokoch)