Poranené vtáča – Túžby a sny

Ešte veľmi dlhý čas vo mne doznievali dojmy a pocity z mojej cesty do západných Čiech. A to som sa ani nestihol pozrieť na miesta, ako sú kasárne či neďaleký lesný vojenský priestor Klenová, kde som potil krv pri jazdách a streľbách na BVP, hoci som to mal tiež pôvodne v pláne. Nevadí, veď sa tam ešte niekedy určite vrátim. Vtedy som ešte netušil, že iný dôvod už nebude.

Čas plynul a ja som čoraz ťažšie znášal nedobrovoľný celibát. Telo aj duša žiadali svoje. Ešte stále som bol zamestnaný v chemickej továrni v Bratislave vo výrobe chemických vlákien na koberce. Jedného zimného rána prišiel majster ku mne na linku Barmag v sprievode mladého, možno 20-ročného, chalana. Vysoký, štíhly, s krátkymi tmavými vlasmi na ježka. Ale tá jeho tvár… Výrazné lícne kosti, nádherné modré oči a široký úsmev s 96-timi zubami! V tej chvíli som zabudol aj dýchať, ako sme si navzájom pozreli do očí. Panenka skákavá, veď ak si odmyslím farbu vlasov, tak vidím môjho anjela Andreja. Napokon aj jemu už po čase vlasy stmavli, ale on mal na hlave vrabčie hniezdo. Je toto možné? Boh alebo osud sa so mnou takto zahráva? boli prvé moje pocity.

"Miro, počúvaš ma? Toto je tvoj nový kolega, Tomáš Zanechal. Tomáš, toto je Miro Rybka. Miro, poukazuj mu pracovisko a pomaly ho zaúčaj obsluhe stroja a všetkému, čo treba. Dúfam, že si budete rozumieť, chlapi, a vychádzať spolu," vraví majster.

Konečne sa spamätám a zareagujem:

"Oh jasné, majster."

Podáme sme si ruky. Má jemný stisk.

"Ja som Miro," usmejem sa.

"Ja Tomáš," odpovie mi so stále širokým úsmevom.

Aj ja sa stále usmievam a v hĺbke jeho očí cítim ako keby volanie, túžbu, otázku… ja neviem čo, ale je to tam.

"No ja už musím ísť," vraví majster, "tak nech sa ti darí, Tomáš," odchádza majster z dielne.

S Tomášom sa rýchlo spriatelíme. On sa veľmi rýchlo učí. Je veľmi šikovný a aj vtipný, čo mi dosť imponuje. Časom sa dozvedám, že má 22 rokov, je vyučený obuvník, býva neďaleko továrne s rodičmi v byte a je nezadaný. Máme spoločné šatne a aj sprchy. Pre mňa je veľmi ťažké ovládať svoje túžby, keď sa mi pred očami prezlieka či sprchuje. Takto ho po očku sledujem, až si toho raz všimne. Ja si v tej rýchlosti ani nestihnem ukryť svojho postaveného vtáka. Veď kto by odolal, keby videl takú výbavu, ktorá aj v kľude dáva tušiť, že v plnej sile to bude riadne baranidlo. A ako bonus pod ním visí mešec napnutých a lesklých vajíčok plných semena.

"To som ťa ja tak nabudil?" spýta sa ma bez škrupúľ s úsmevom.

Ja už 43-ročný bez ostychu a straty ostražitosti podstúpim riziko a s odvahou buď-alebo reagujem:

"Áno, ty Tomáš."

Odrazu mu úsmev na tvári zmizne a hodnú chvíľu v tej premýšľa. Ja už utierajúc sa odrazu začujem jeho tichý hlas.

"Tak poď sem."

Sníva sa mi? pomyslím si.

"Čo Tomáš?"

"Poď sem ku mne," zopakuje.

"To ako vážne?" mám ešte z opatrnosti, či ma len neskúša, pochybnosti.

"Nechceš?"

Chcem! Nie je mi viac treba, vbehnem k nemu do sprchy a to už naše ústa aj ruky majú plno práce. Je to vášnivé, náruživé, túžobné a rýchle. Naše mohutné výstreky nenechajú na seba dlho čakať. Voda spláchne dôkaz našej činnosti. Akoby by tým však spláchla aj niečo iné, pretože od tej chvíle sa zmení aj správanie Tomáša. Dlhú dobu zostáva zádumčivý, bez úsmevu a občas si všimnem aj slzy v jeho očiach, hoci sa ich snaží skrývať.

Po nejakom čase nás dvoch majster zavolá a oznámi nám, že nás posiela na školenie na dva týždne do Nízkych Tatier, konkrétne do Brezna. Máme sme sa do dvoch dní rozhodnúť, či chceme ísť. Vidím, že Tomáš váha, ako sa rozhodnúť. Pozvem ho do cukrárne, aby sme si veci vyjasnili. Trápi ma, že je medzi nami akoby nejaká priepasť. Tam sa od neho dozvedám veci, o ktorých som ani netušil.

"Vieš, mal som priateľku, veľmi sme sa ľúbili, ale keď malo prísť k milovaniu, mne sa nepostavil. Ona mi to nejaký čas tolerovala, no neskôr ma opustila a ja som bol z toho na mraky. Začal som o sebe pochybovať. Ale ako som uvidel prvýkrát teba, Miro, zrazu som pocítil krásny nepokoj v duši. Nerozumel som tomu, máš v sebe nejakú zvláštnu silu, čo ma priťahuje."

"Tomino, kamarát, ale ja cítim to isté!" vyslovím bez premýšľania. "Vieš, to, čo sme vyviedli v tej sprche, vo mne nabudilo ešte nádej, že som chlap. Mne sa páčiš, Tomino, áno, som teplý a ty ma nielenže priťahuješ, ale pripomínaš mi moju prvú veľkú lásku," pokračujem ďalej v nádeji, že som konečne našiel spriaznenú dušu.

Posmelený mu vyrozprávam všetko o anjelovi Andrejovi. To ešte netuším, akú veľkú chybu práve robím…

"No ja neviem, ako to so mnou naozaj je. Neviem, či je správne sa s tebou zblížiť. Vieš, potrebujem čas a bojím sa, že na tom školení…," vraví mi Tomáš.

"Tomino, poviem ti to takto. Pôjdeme tam iba ako kamaráti-kolegovia. Nič si k tebe nedovolím, pokiaľ to sám nebudeš chcieť. Jasné?"

A tak teda na školenie nakoniec odchádzame. Ubytujú nás v príjemnom horskom prostredí v krásnej chate, odkiaľ nás každý deň odváža aj dováža mikrobus do Brezna na školenie. Je nás tam asi 30 vekovo rozdielnych mužov aj žien z rôznych chemických tovární. S Tomášom máme spoločnú dvojlôžkovú izbu. Sme spolu fakticky celé dni. Tomášovi sa konečne vráti super nálada, je to znovu on, ako som ho poznal. Nič medzi nami intímne nie je. Až príde posledný večer a my máme rozlúčkovú párty. Dosť sa popíja a nálada stúpa. Okolo polnoci sa roztrúsime do svojich izieb. Pred spaním si ešte dáme sprchu. Líhame do postelí, keď zrazu počujem Tomášov hlas.

"Miro, už spíš?"

"Nespím, Tomáš, nejak nemôžem zaspať."

"Ani ja. Chcem ti niečo povedať, Miro."

"Tak vrav."

"Vieš…, myslím, že už mám v sebe jasno."

"Tak to je dobre, Tomáš."

"Miro, chcem ťa!"

"Čože?" Vo mne akoby nastane výbuch. V momente mi stvrdne vták na skalu. Už som ani nedúfal, že on… "Počkaj, to myslíš vážne? Tomáš, uváž dobre, čo hovoríš, s týmto nie sú žarty, aby si to neskôr neoľutoval. Ja som ti niečo sľúbil a myslím, že aj dodržal."

No než to dopoviem, už je vedľa mňa v mojej posteli. Neviem, či alkohol v jeho hlave takto zaúčinkoval. V prvom momente som šťastný, no aj nesvoj, nechcem zneužiť situáciu a ublížiť mu. Aké zbytočné sú však moje úvahy, pochopím razom, keď sa nalepí na moje ústa, vtáka ako kameň mi strčí medzi stehná a moje prsty nasmeruje do svojej oblej riťky, že ani nemám čas a ani nechcem odmietať. Nie je už cesty späť, a tak po dlhom čase znovu prežívam krásne milovanie s mužom, ktorý mi dáva pocítiť, čo je vášeň a chtíč, ako kedysi môj Anjel. Premilujeme celú noc. Ráno nevyspatí, ale šťastní odchádzame domov a prespíme celú cestu vo vlaku.

Dni v práci plynú, sme dobrí kamaráti a kolegovia a o našej poslednej noci na školení nikdy neprehovoríme ani slovko. Až do chvíle, keď zrazu začnem cítiť nielen odmeranosť Tomáša, ale aj iných kolegov na pracovisku. Z počiatku to nechápem, neviem, čo sa deje. Som z toho zmätený.

Vysvetlenie celej situácie príde onedlho. Tomášovi sa stane vážny úraz, potrhá mu šľachy na rukách a dlhodobo odchádza na PN. Jedného dňa si ma zavolá majster do kancelárie a naznačí mi, že by som si mal vyjasniť pracovné vzťahy s kolegami. Vraj si aj on všimol si, že to nie je medzi nami ideálne. Tak som sa príležitostne spýtam kolegov, čo sa deje, prečo ma ignorujú. Vysvitne, že im Tomáš všetko povedal o našej noci, vraj som ho ožratý napadol a znásilnil. Ostanem stáť ako obarený. Ako to mohol urobiť. Prečo? Čo som mu také urobil, že ma musel takto ponížiť? Z myšlienok ma vytrhne prvý z kolegov.

"Ja sa s buzerantom nemám o čom baviť, iba ak musím pracovne," vraví Fero, údržbár.

"Ja tak isto, teplošov neznášam, ešte si skús niečo na mňa a rozkopem ti gule!" vraví nastavovač PC strojov Marián, 35-ročný ženáč s dvomi deťmi.

"Mne síce až tak nevadíš, ale nemám si už s tebou čo povedať, iba pracovne, čo musím," ozvala sa laborantka Jana, rozvedená 40-ročná samoživiteľka s 15-ročným synom.

"Čo vám všetkým šibe? Veď to vôbec tak nebolo. On sám vliezol ku mne do postele, ja som váhal, nechcel som mu ublížiť a už vôbec nechápem, prečo vám to vôbec prezradil. Takéto veci nie sú žart. Poznáte ma všetci, viete, že som priateľský a s každým sa snažím vychádzať. Ako môžete byť takýto, to si nezaslúžim od nikoho," takmer sa rozplačem a v návale emócii si ani neuvedomím, že im potvrdím, že som gay a mal som s Tomášom intímny pomer.

"To ale nič nemení na fakte, že si buzík, a nečakaj odo mňa, že sa s tebou budem baviť, akoby sa nechumelilo," ozval sa znovu Fero.

"Tak, ak je to takto, myslím, že bude lepšie, ak odídem. OK, dám výpoveď, nejako to ešte spolu vydržme," vravím už s plačom a týmto naša debata končí.

Podávam výpoveď po 14-tich rokoch v podniku. Keď príde môj posledný pracovný deň, od kedysi výborného kolektívu mi nikto okrem majstra nepríde ani podať ruku.

"Miro, viem, že sa ti ťažko odchádza, bol si jeden z mojich najšikovnejších, nevadil si mi ani potom, čo som sa o tebe dozvedel. Veď súkromie a sexuálna orientácia nemá na pracovisku čo hľadať, ale ľudí nezmeníš a samého ma prekvapilo, že všetkým si zrazu vadil. Tak ti prajem, nech sa ti niekde inde darí dobre, lepšie ako tu a…," vypadne mu slza s oka, "…nespomínaj v zlom."

"Na vás, pán majster, určite nebudem," vravím majstrovi, takmer dôchodcovi, čo ma vždy vo všetkom chápal a podržal, ba aj často obhájil pred vedúcim.

"Tak sa tu majte dobre, pán majster, nech sa aj vám darí, len mi je trocha ľúto, že sa nemôžem pozrieť do očí Tomášovi a nemôžem sa ho spýtať, prečo to urobil."

"No ten bude ešte dlho na maródke, ale keď sa vráti, odkážem mu, že si ho nechal pozdravovať," vraví majster a pevným stiskom ruky sa so mnou lúči.

A tak sa skončí ďalšia etapa môjho života a ja síce sklamaný, ale poučený sa lúčim s firmou, kde som si myslel, že som našiel opäť svoju lásku, svojho druhého anjela.

Tomáša napokon stretnem po niekoľkých rokoch v sprievode mladej ženy s kočíkom v Bratislave. Keď ma uvidí v meste, náhle prejde na druhú stranu chodníka a ani sa na mňa neotočí. A mne vyhŕknu do očí slzy. Dlho na tom chodníku stojím, krútim hlavou a plačem. Ľudia ma obchádzajú na Obchodnej ulici zadumaní do svojich starostí, nikto si ma nevšíma. No mňa trápi jediná otázka. Prečo, prečo Tomáš? Lámem si hlavu, na nič neviem prísť. Neviem, že by som ti vedome nejako ublížil alebo urobil niečo zlé…, dočerta, Tomino, ja som ťa už miloval! Spamätávam sa a nahováram si, že svet sa nerúca, to len srdce bolí a treba byť silný.

Prichádza december 2005 a ja sa hlásim na úrade práce. Blíži sa Mikuláš aj Vianoce, dám si oddych, do konca roka nejako prežijem, potom budem hľadať novú prácu. Po Novom roku udrú silné mrazy, tak si aj kvôli chorej matke ešte prácu nehľadám. Vo februári na pozvanie absolvovujem prijímacie testy a pohovory v novej automobilke PSA Peugeot Citröen. Prihlášku som podal ešte v novembri, keď už bolo jasné, že odídem. Je nás vyše 100, po oznámení nástupného platu polovica odíde. O 15:30 nás zostane možno 15, ktorí sme prešli, a po ústnych pohovoroch mi dajú dohodu s nástupom do trvalého pracovného pomeru až od júna 2006.

Prichádza jar. Nachádzam si nejakú brigádu na prilepšenie. A je tu deň D. Nástup do novej práce. Najprv 3-týždňové praktické školenie. Tu spoznávam budúcich kolegov. Medzi nimi aj takých, čo by stáli za moju pozornosť, ale po toľkých sklamaniach nemám chuť a ani odvahu sa s niekým zbližovať.

No po nejakom čase už znova túžim po blízkom človeku. Podávam si inzeráty. Prídu aj odpovede. Jedna ma naozaj zaujme. Ozve sa vraj 27-ročný, čo má záujem sa zoznámiť. Jeho popis sa mi páči. Dohodneme si stretnutie v Piešťanoch. Pricestujem tam a čakám na železničnej stanici, no nikto taký ani po pol hodine neprichádza. Už si nadávam, aký som hlúpy a kupujem spiatočný lístok, keď mi ktosi chytí rameno. Otočím sa a vidím… Dobre vidím? Chlap po 40-tke, ošarpaný, strapatý a páchnuci po alkohole na plné ústa na mňa škripľavým hlasom štekne:

"Ty si ten Miro, čo hľadá teplú riť?"

Stráca balans, hádže ho z boku na bok. Všetci prítomní v staničnej hale sa otáčajú.

"Čože?“ vyletí zo mňa.

"Vidličky a nože!" ozve sa to indivíduum.

Mne by sa krvi nedorezal od hanby. Odchádzam a on za mnou.

"Vážený pane, s niekým si ma mýlite, ja tu čakám na niekoho iného, nie na vás!"

"Ale nevyprávaj somariny, šak máš modrú bundu a hnedé gace."

Vtedy pochopím, ako som naletel.

"Pod se mnu na pivo hentam do šenku, néčo poplacíš a nejak sa dohonneme. Možeš aj borovičku."

Odchádzam od neho.

"Pocem, jebenti," a vyťahuje z gatí ovisnutého vtáka za stanicou, "kukaj, jakého mám orla, lúbí sa ti?"

No toto mi chýbalo, pomyslím si.

"Pane, ja idem domov, ten, čo som ho čakal, neprišiel, a okrem toho, ja nepijem."

"A keho si čekal?"

27-ročného s inakším popisom, pomyslím si v duchu.

"Ale očúvaj ma, nebuc fajnový. Já som už prefíkol inčích kancov, jak si ty!" mele si svoje.

Zrazu ma zdrapne za rameno a vlečie ma oproti do krčmy. Nemám najmenšiu vôľu s ním ísť, ale ten blázon je neoblomný. Takisto chcem rýchlo zmiznúť z dohľadu všetkých tých zvedavých očí, ktoré sledujú to divadlo. No nejako to vydržím. Jemu nebude už veľa treba. Vydržím ani nie hodinu. On za ten čas stihne spláchnuť hádam 8 pív a aj toľko borovičiek. Chvíľu ho iba počúvam a čoraz menej mu rozumiem, ako sa mu motá jazyk, až zaspí s hlavou na stole. Ja zaplatím svoje dva striky a pobriem sa domov na vlak. Miro, to si vážne taký naivný a zúfalý, keď dávaš inzeráty? ozvalo sa moje ja. Nie. To túžba nebyť sám a niekoho naozaj milovať, nájsť zmysel života. To ma poháňa, odpovedám si sám. Dofrasa, kde ste všetci teplí, pekní a dobrí? kričí moje vnútro. Kde si môj vysnívaný anjel 2? Nájdem ťa ešte niekedy?

Príde leto a pár dní voľna. Beriem z domu náradie a zveľaďujem Andrejkov hrobček. Kupujem rôzne kvety, dávam vyrobiť železný kríž natretý na čierno so zlatým lemovaním a písmenami. Stojí to veľa, ale som spokojný, keď môj padlý Anjel má konečne dôstojné miesto pre odpočinok. To ešte nemám potuchy, čo sa stane o niekoľko rokov.

Čas beží a mne sa už blíži 50-tka. Stále dúfam a hľadám. Napriek negatívnej skúsenosti si podávam ďalšie inzeráty. Už sa mňa konečne musí usmiať šťastie. A vyzerá to tak, že sa aj usmialo. Jedného dňa mi príde sms, potom aj list. Krátky, ale osloví ma. Prvé stretnutie s Matejom, 40-ročným mužom z Banskej Bystrice. Mám dobrý dojem, rozumieme si a ja sa znovu zamilujem. Mám pocit, že aj on ku mne niečo cíti. Nasledujú jeho návštevy, to už bývam v podnikovom nájomnom byte v Zavare. Všetko sa zdá krásne až do chvíle, keď zatúžim prežiť s ním intímnejšie zblíženie.

"Miro, ja ťa mám rád, ale odpusť mi, ja mám okrem teba ešte intímneho priateľa a som mu verný. Odpusť, viem, že si hľadal viac, no môžeme byť iba kamaráti."

Mne v tej chvíli asi prestane byť srdce a spustím plač, ktorý nejde zastaviť.

"Tak prečo si mi odpísal na inzerát, keď som jasne napísal, že hľadám časom aj lásku?" pýtam sa cez slzy.

"Vieš, chcem mať aj kamaráta, na ktorého sa môžem spoľahnúť. Ten môj priateľ má už 65 rokov a stretávame sa iba zriedka a ja sa cítim vlastne sám."

"Matej, ale ja ťa ľúbim a ty mi pokojne lámeš srdce?"

"Odpusť mi, ak môžeš. Veď aj kamarátstvo má svoju cenu, či nie?"

"To áno, ale ja túžim mať viac, čo to nechápeš?"

"Chápem, Mirko, možno som si len niečo nahováral, ale viac ti dať nemôžem, je mi to ľúto."

Matej odchádza domov a ja riešim ťažkú dilemu. Ako ďalej s Maťom? Srdce bolí, ale hlava nakoniec zvíťazí. Maťo je dobrý človek a už mi viackrát pomohol. Lepšieho kamaráta si neviem predstaviť. Áno, zostaneme kamošmi. A sme nimi dodnes. Hoci jeho priateľ už nežije, dotknúť sa ho nesmiem, je ako kus ľadu, aj keď v srdci má plameň.

Oslávil som 50-te narodeniny v úzkom kruhu kamarátov. Moje dve sestry ma po mojom nedobrovoľnom rodinnom coming-oute odvrhli ako hanbu rodiny a prestali sa so mnou kontaktovať. Matka mi leží v domove dôchodcov nevládna, stará a chorá, hoci má na blízku dve dcéry, ktoré sa o ňu môžu postarať v domácom prostredí nášho domu.

Ale vráťme sa ešte o tri roky naspäť, kedy vlastne k tomu prezradeniu došlo. Píše sa rok 2011. Moja mladšia rozvedená sestra si našla nového manžela. Je svadba. Veselica je v miestnej reštauračnej sále v Šintave. V tomto čase som ešte dobrý braček pre obe sestry. Je už večer a veselica v plnom prúde. Oproti mne sedí asi 18-ročný mládenec, ktorému náhle prišlo nevoľno. Všimnem si, že je to ten, čo celý čas od začiatku sobáša po mne často pozerá. Nevenoval som však tomu pozornosť. Odvádzam ho na toaletu, aby sa opláchol vodou.

"Už ti je lepšie?" pýtam sa. "Si trošku prebral, že?" dodám ešte s úsmevom.

"No, je mi lepšie, nalieval som sa vínom, asi veľa, len by som chcel ísť ešte von na vzduch."

"Ako sa vlastne voláš?"

"Patrik, som Ivanov, teda ženíchov bratranec," odpovie mi.

"Mám ísť s tebou von? Aby si náhodou ešte niekde nekvacol?"

Zasmeje sa.

"A vy ste…?"

"Ja som Miro, nevestin brat a tykaj mi."

Podáme si ruky. Vyjdeme na dvor osvetlený vchodovým svetlom.

"Poďme tam ďalej do tmy, to svetlo mi ťahá oči."

Teraz sa zasmejem ja, netuším, čo vymýšľa, ale podídeme ďalej do prítmia.

"Počúvaj, Paťo, zdalo sa mi to alebo je fakt, že si si ma všímal viac, než je bežné, hm?" smejúc sa ho pýtam.

"Nemáš cigaretu?" opýta sa ma namiesto odpovede.

Tak si spolu zapálime. Potiahne si a spustí potichu:

"Je to pravda."

"Ale prečo?"

"Nooo, ja som totiž… ja som…"

"Gay?" pomôžem mu.

Len prikývne a potiahne si festovného šluka.

"A páčia sa ti takí starší, ako som ja?"

Zasa iba prikývne.

"Od obeda mi v kuse stojí vták a ja… neviem ako…"

"Chceš sa odventilovať so mnou?"

Slabo znovu prikývne a zadusí špak.

Ja bleskovo premýšľam. Mám pre neho pochopenie, chcel by som mu s tým pomôcť. Pamätám si, ako som bol na tom rovnako v jeho veku. No kým hlava uvažuje a vraví mi, dávaj pozor, je to mladík a navyše bratranec ženícha, rozkrok preberá nadvládu nad rozumom. Cítim, ako sa mi nalieva vták. Kedy bude takáto príležitosť? Našepkáva mi ten diablik dole. Zadusím aj ja špak.

"Vieš čo? Poďme ešte ďalej, do úplnej tmy ku kríkom, máme tmavé obleky, snáď nás nikto neuvidí." Ale asi uvidel…

Tam už si vytiahneme von vtákov a ruky nám kmitajú. Po chvíli už striekame jeden po druhom do tmy. Nevšimneme si, že jedna Patrikova topánka si nesie chuchvalec semena.

"Uf, toto som potreboval," vzdychne si Paťo.

"Aj ja," priznávam.

"Teraz sa jeden po druhom vrátime na WC opláchnuť sa, aby sme nevzbudili podozrenie. OK?"

Prikývne.

Prvý idem ja, chvíľu za mnou Patrik. Lenže na chodbe Patrika obchádza staršia pani, ktorá si všimne estetický nedostatok jeho topánky. Vraciame sa do sály, akoby sa nič nedialo.

"Nejako dlho si bol preč, bolo ti zle? Zvracal si?" pýta sa Paťova mama.

"No aj…," s úškrnom tváre odpovie a šibalsky sa na mňa pozrie. Nenápadne mu rýchlo ukážem prstom cez ústa poza mamin chrbát.

"A čo to máš na topánke?"

Paťo sa zohne a zmeravie.

"To bude asi zvratok," vynájde sa rýchlo, "idem si to naspäť na wc očistiť."

Svadba sa končí, ráno sa každý rozchádza domov. Patrika už viac nestretnem. Lenže milá pani, čo videla Paťovu topánku, keď vchádzal dnu, ani neviem kto bola, alebo niekto nás predsa len videl vonku spolu, neviem, proste rozpúta sa šuškanda po dedine a viac nie je treba. Časom sa to dostane do uší aj mojej sestre-neveste.

"Je to pravda? Ty si s ním bol vonku, čo ste tam robili, nehanbíš sa? Už vie o tom celá dedina. Si hanba rodiny, buzerant jeden nechutný, choď mi z očí!"

Márne jej hovorím, že áno, bol som vonku, ale chalan odišiel sám kamsi do tmy… Neverí mi. A samozrejme sa to dozvie aj staršia sestra a aj jej rodina. A je to. Zrazu som čierna ovca bez rodiny. Nechutné nadávky nemajú konca kraja. O to nestojím, a tak sa im všetkým už vyhýbam. Nemám na výber, hoci slzy mi tečú často. Začnú mi depresie. Akoby som nemal právo byť sám sebou, žiť s pochopením najbližších, lebo buzerantov treba liečiť, a keď to nepomôže, tak kastrovať… všetkých…, slová mojej… ehm… už bývalej sestry. Kým žila sama rozvedená s deťmi a ja som fungoval aj ako banka či požičovňa, bol som dobrý braček. Za dobrotu na žobrotu. A život bežal ďalej, pre mňa už v úplnej samote. Ak nemáš lásku, je to zlé, ale ak nemáš ani rodinu… žiť sa musí aj tak…