Poranené vtáčatá – 2. Nazval ma láska.

Sestrička nám meria tlak. Našťastie ho meria na našich rukách. Ak by nám ho dala povedzme…, však viete kam, tak by milá ortuť z tlakomeru explodovala. Chladiace vložky vracia do výparníka chladničky, kde sú lieky, ktoré treba uschovať v chlade, a asi 10kg mäsa. Obaja sa pri pohľade na kvapkajúcu krv z tašky na seba usmejeme.

“Vy tu skladujete aj mŕtvoly?” s úsmevom sa pýta Andrej.

“Prosím?” nechápavo naň hladí príslušníčka II. cenovej skupiny.

“Či tá kvapkajúca krv je kus nejakého učňa, z ktorého urobil majster psie kusy?” škerí sa Andrej. Sestrička sa usmeje.

“Brat bude mať svadbu, mäso je na rezne,” vysvetľuje nám.

“Mňam, rezníky,” poviem pri predstave môjho obľúbeného nedeľného jedla.

“Sestrička, môžem vám povedať vtip?” začne s ňou špásovať Andrej.

“No skús,” povolí mu.

“Deti, mali ste radi dedka? Ešte kúsok máte v chladničke.” Sestrička sa smeje.

“Vidím, že pamäťové centrum máš v poriadku.”

“Tak ešte jeden. Mami, to mäso je sladké! Buď ticho, Mirko, nevieš, že babka mala cukrovku!” Sestra sa smeje, ja som zarazený, prečo moje meno pchal do vtipu.

“Prečo práve ja?” ohradzujem sa.

“Lebo medveď, kto ťa vychová len na rezňoch?” odvrkne mi Andrej. Sestrička sa zachádza od smiechu.

“Vy ste lepší ako Lasica so Satinským.”

“A ešte jeden o mäse. Cigána chcú prijať do komunistickej strany. Na každú otázku im odpovedá po svojom. Tak sa ho jeden súdruh opýta: Povedz cigán, čo sa ti snívalo? — Prosím pekne, pán súdruh, snívalo sa mi, že idem po lese,” perfektne imituje Andrej cigánsky hlas. “Cigán, poď sem! Cigán, poď sem! Cigán, poď sem! Ja idem a neuveríte, čo tam vidím, pán súdruh. Na kope mäsa sedí sám Pán Boh. — Ale cigán, však Pán Boh nie je! — Dobre, pán súdruh, Pán Boh nie je a mäso je?!”

Sestrička sa smeje.

“No dobre, už stačí. Chlapci, urobíme test. Zavri oči a ukazovákom pravej ruky sa dotkni nosa.”

Andrej to robí, ale trafí tesne vedľa nosa do líca. Sestra sa otáča ku mne. Andrej sa na zlomok sekundy usmeje a figliarsky na mňa žmurkne. Ja robím to isté. Prstom si skoro vypichnem oko. Sestra nám vraví, že ak by sme náhodou znova zvracali, videli dvojmo, krútila sa nám hlava, máme okamžite za ňou prísť. Bude na intráku do 12. hodiny. Z blistra nám odstrihne po dve tabletky, keby nás bolela hlava. Ak by nám čokoľvek bolo, keď tu už nebude, máme ísť alebo volať na stredisko. Zajtra ráno sa jej máme prísť ukázať. Posiela nás za vychošom.

Ten nám povie, že si máme zobrať fľaše a popolievať všetky kvety po chodbách. Keď to urobíme na prízemí, môžeme to urobiť na ďalších poschodiach. Za polhodinu máme prízemie popolievané. Polievame tak, že sme jeden pri druhom. Ja polievam nepárne kvety, Andrej párne. Keď sa presúvame k ďalšiemu kvetináču, tak vždy tak, že sa obšuchneme jeden okolo druhého. Táto hra nás dráždi, ale na prízemí sa k ničomu viac neodvažujeme.

Ideme na prvé poschodie. Napúšťame vodu do litrových fliaš. Prichádzame k prvým kvetom. Andrej kladie vínovú fľašu, berie aj moju a dáva ju vedľa svojej.

“Musím ťa, Mirec, skontrolovať,” vážne mi hľadí do očí.

“Daj mi ruky na plecia.” Bez slova urobím, čo mi vraví. Obzerá si moje oči, jeho tvár sa blíži k mojej. Meraviem, čo chce anjel urobiť. Nebránim sa, je to elektrizujúce. Cítim, ako sa jeho pery dotýkajú mojich líc. Bozkáva mi špičku môjho dlhého nosa. Ja ho pobozkám na pery. Chutia ako jahoda. Zrazu úder blesku, Andrejova ruka vystreľuje ako jazyk chameleóna do mojich trenírok. Silno mi stlačí gule. Ja zjajknem, bolí to ako fras a ako dva frasy ma to vzrušuje. Vták mi vyletí ako vyskakovačka. Ja mu vnikám do tesných kraťasov. Tak isto mu stlačím tie jeho prekliate nízko visiace vajcia. Andrej zaručí ako túr.

Už ma ťahá na vécko, kde sme pred chvíľou plnili fľaše vodou. Zatvárame za sebou dvere na kabínke. Toto poschodie sme ešte nepokrstili. Najprv si stískame svoje guľky, čo dostáva naše šarkany do šialenstva. Začíname si ich honiť, najprv pomaly, postupne pridávame na rýchlosti. Pod chvíľou sa k Andrejovej dlani pridáva moja panva, prirážam. Celkom zabúdam, že som chcel vidieť Andrejov porast okolo jeho krásavca. Netrvá nám to o moc dlhšie ako na prízemí. Napínam sa ako luk a v zášklboch tela striekam do misy. Andrej ide okamžite po mne. Znova hučí. Stláčam mu vajcia. Strieka ako šľahačka v spreji. Utierame sa do toaleťáku. Andrej si ma privinie. Pobozká ma.

Prestávam sa ovládať, po lícach sa mi kotúľajú slzy. Andrej si to všimne.

“Mirec, čo je?”

“Andy, to bolo úžasné,” vzdychám.

“Tak nebuč!” zahriakne ma.

“Bučím od šťastia,” pošepnem.

“Vravím prestaň, lebo začnem aj ja,” nástojí Andrej. Vtákov máme už odložených na mieste. Prestávam slziť. V tom si spomeniem, čo som chcel. Zastavím ho rukou, rozopínam mu kraťasy.

“Čo je?” prekvapene reaguje Andrej.

“Chcem vidieť tvoje chlpy.“ Okolo poloovisnutého Andrejovho šarkana je húštinka zlato-medených chlpov. Chvíľu hľadím na tú krásu. Nič nehovorím.

“Môže byť?” pýta sa Andrej.

“Andrej, ja to neviem vyjadriť slovami,” hovorím o tom, čo som zažil.

“Aj mne sa to páčilo, Mirko,” pobozká ma Andrej zľahka na ústa. Vraciame sa k fľašiam a začíname polievať ďalej kvety. Ja začínam, obtriem sa okolo Andreja, dlaňou mu prejdem po jeho pevnom zadku.

“Andrej…,” akoby tuší, že sa chcem opýtať niečo vážne, pozrie mi do očí.

“Ty si to už robil, však?” som zvedavý na jeho reakciu, Andrej neodpovedá, len prikývne.

Polejeme 3×2 kvety. Moja otázka zanechala Andreja zamysleným, ale pri presune k ďalšiemu kvetu pokračujeme v hre, obtierame sa jeden o druhého.

“S veľa chalanmi si to už robil?” rastie vo mne zvedavosť. Andrej zvláštne pokýve hlavou, čo značí “áno”, ale akoby to chcel nejako spochybniť. Polievame ďalej. Náhle ma Andrej chytí za obe ruky. Pozerá mi priamo do očí. Chvíľu mlčky hľadí, potom mi polohlasom vraví: “Neviem, čo je veľa a čo málo, ale nebolo to vždy tak, ako si myslíš. S tebou… s tebou, Mirko, to bolo…,  to je… to najkrajšie,” zľahka ma pobozká na ústa.

“Prosím, nepýtaj sa ma na to viac…, neboj, časom ti o tom porozprávam.”

Chápem, že som svojou otázkou stúpil Andrejovi na otlak. Nie, svojmu anjelovi nechcem…, nie, nesmiem mu spôsobovať bolesť. Nesmiem naňho tlačiť. Každý sme nejaký. Každý máme svoj osud. A vlastne dobre, že Andrej nie je začiatočník. Vie ma chytiť za ruku, vie byť ten prvý. On ma učí a ja sa tento nový predmet veľmi chcem učiť. Už teraz viem, že ak by sa toto dalo študovať, urobím si z toho maturitu aj nadstavbu. Aj na vysokú školu by som sa na to prihlásil a urobil si doktorát.

Ideme si naplniť vodu na vécko. Teraz ja chytím Andreja okolo krku. Bozkávam ho po tvári. Anjelská tvár prijíma bozky. Žiari šťastím ako tá moja. Prisajeme sa perami a ochutnávame sa jazykmi. Andrej mi chutí a ja jemu asi tiež. Moja predstava o jazykoch v ústach bola všelijaká, ale určite nebola tak krásna a vzrušujúca ako to, čo práve zažívam. Nevieme sa nasýtiť jeden druhého.

“Poď, Mirec, ešte máme dve poschodia,” vraví mi Andrej so záhadným úsmevom. Dve poschodia plné dotykov a bozkov. Dve honenia našich vtákov v kabínke na vécku. Dve poschodia narastajúceho sa zbližovania. Dve poschodia, kedy cítim tú úžasnú vec.

“Mirec, ty nie si sám!

Máš chalana!

Máš úžasného chalana!

Máš chalana, pri ktorom ti okamžite stojí.

Mám chalana, pri ktorom chcem celý život stáť.”

Keď končíme polievanie posledných kvetov na treťom poschodí, sme smutní, že intrák nie je aspoň desať poschodová budova.

“Andy, keby sme polievali kvety v mrakodrape, na ktoré poschodie by sme sa dostali?” napadla mi táto hlúpa otázka.

“S tebou, Mirec, až do neba,” objíme ma Andrej a znova ma bozkáva. V tom momente viem, že ešte nikto nepostavil mrakodrap, ktorý by naša…, zrazu neviem čo, náklonnosť, príťažlivosť, žiadostivosť alebo… láska ? Fakt je toto láska? Tak ešte raz.

“Nikto nepostavil mrakodrap, ktorý by naša láska neprerástla.”

Ak to, čo medzi nami vzniká, je láska, tak je to krásne. Čertovsky krásne zamilovať sa do anjela. Zamilovať sa do anjela Andreja.

Ešte netuším, že láska má mnoho podôb. Mnoho tvárí. Asi preto básnici toľko o nej píšu. Aj náš Andrej Sládkovič. On napísal najdlhšiu ľúbostnú báseň na svete “Marína”. Sranda, Andrej a Andrej. Čo keď Sládkovič vôbec nepísal o Maríne, ale o Mirovi. O Mirovi, ktorého stretol na štúdiách v Banskej Štiavnici.

Môj Andrej ma zaplavuje bozkami a ja sa mu oddávam ako jeho Marína. Alebo Mariňák. Áno, som jeho Mariňák, jeho námorník na plachetnici, ktorá kĺže po Seneckých jazerách. Radšej po mori. Ale more vie byť rozbúrené. V tom okamihu viem, že s anjelom chcem vyplávať aj do tej najväčšej búrky. Zo zasnenie ma preberie Andrej.

“Poďme za vychošom, nech nás nezháňa.”

Vychoš samozrejme fajčí na schodoch. Pri ňom stojí partia chlapcov, ktorá upratovala okolie internátu.

“A už tu máme aj našich do seba buchnutých,” neodpúšťa si svoju vtipnú poznámku na našu adresu. Chalani ju ocenia výbuchom smiechu.

“Pokoj, ako sa cítite?” prejavuje záujem o naše zdravie.

“Dá sa,” odpovedám.

“V pohode,” potvrdzuje Andrej.

“Poliate všetky poschodia?” zaujíma sa o kvetinovú výzdobu internátu. Okamžite mi napadne odpoveď: “Nie, že každé poschodie je poliate a aj obstriekané.” Usmievam sa. Andrej mu vraví, že všetko sme spravili.

“Zatiaľ stačí, spravili ste kus roboty. Choďte na izby a vybaľte si svoje veci. O dve hodiny sa tu stretneme a môžeme ešte niečo urobiť.”

Idem na izbu. O chvíľu mám všetky veci uložené v skrini. Tašku aj batoh vykladám na skriňu. V hlave mi víria myšlienky nad všetkým tým krásnym, čo som práve zažil. Pozriem na hodinky. Mám ešte more času, plný dojmov si sadám na posteľ. Po chvíli si líham. Zrazu si uvedomujem, že život je vlastne krásny. Celých osemnásť rokov som žil a čakal na tento deň. Cítim svoju ruku na prsiach. Hladkám si svoje telo. Telo, ktoré sa prebudilo. Telo, ktoré pocítilo, čo je to dotýkať sa druhého tela. Telo, ktoré spoznalo dotyk muža s mužom. Telo, ktoré sa chvelo, keď dosahovalo vrchol vzrušenia. Telo zaplavené pocitom neskutočného šťastia. Ponáram sa do sna.

Ani neviem, čo sa mi sníva. Je to krásne. V diaľke počujem jemnú hudbu a chlapčenské hlasy. Asi letím. Vznášam sa.

Na tvári pociťujem dotyk niečoho vlhkého. Zo sna ma preberá hlas.

“Mirko, zaspal si,” šepká mi Andrej. Otváram oči, môj anjel strážny je nado mnou a budí ma bozkami. Vstávam z postele. Ideme za vychošom, akú prácu nám pridelí teraz.

Nejdeme von, utierame obrazy na chodbe. Na nástenky sa dávajú nové plagáty a pútače, ktoré v budúcich príslušníkoch III. cenovej skupiny upevnia presvedčenie, že so ZSSR na večné časy. Teda ešte nekonečných 9 rokov, to ale nik netuší. Usmievajú sa na nás úderníci a vzorní zamestnanci našej fabriky. Traktoristky na poli, ktoré zasadli do svojho novučičkého Zetoru rovno s trvalou od kaderníka. Kožené úsmevy nás učňov za sústruhom, brúskou alebo frézou. Stano Hojstrič píliaci kus železa vo zveráku pozerá do objektívu. Keby takto rezal naozaj, najskôr by si ufaklil palec. Jednoducho všetko je naleštené, farby dokonale posunuté. Nič neukazuje našu skutočnú sivú realitu, v ktorej žijeme. O piatej máme padla.

Ideme za vychošom a pýtame si s Andrejom povolenie, aby sme mohli spať spolu v izbe.

“Dôvod?” znie jeho strohá otázka.

“Ak by nám niektorému prišlo náhodou zle,” odpovedá mu Andrej.

“Aby sme si pomohli,” dodávam ja.

“Ale žiadne hlúposti!” dáva si podmienku.

“Súdruh, za čo nás máte? Však sme dospelí,” uisťuje ho Andrej.

Vychoš Dunčo, čo je jeho prezývka, je vrchol salámizmu medzi vychošmi. On sa zmohol maximálne na jednu nočnú kontrolu na izbe. To, že sme sa s Andrejom buchli, mu určite povedal denný vychoš, a ak nie, tak to muselo byť v zápise.

Spolu s Andrejom sa sprchujem, dobre mu vymydlím chrbát. Predok aj zadok. Mydlo krásne pení na jeho blonďavo-ryšavých chlpoch. On ma z vďaky potiahne za miešok a stláča mi vajcia. Ja zjojknem. Oplácam mu to podobnou vzrušujúcou surovosťou. Naše stožiariky sa dvíhajú. Chcem mu povedať, nech si to necháme do postele. Neskoro. Uvoľnená lavína pozná už len jeden smer. Smer priama cesta do raja. Vzájomne nás opája žiadosť. Striekame obaja pod teplou vodou.

Na chvíľu sa odlúčime, každý si líhame do inej postele. Netrpezlivo čakáme, kedy Dunčo nazrie do našej izby. Po pätnástich minútach, ktoré sa v tom okamihu rovnali večnosti + pol storočia, sa otvoria dvere. Aj keby sme spali, tá razancia, akou stláča kľučku, a vrazí, ani neviem do čoho, by nás zobudila. Dunčo by vedel svojim otváraním dverí kriesiť aj mŕtvoly v márnici. Ak by nás nezobudili dvere, určite by to urobilo svetlo baterky, aby zrátal hlavy, ktoré sa majú v izbe vyskytovať. Ako sa dvere zatvoria, stále oslepený baterkou vstávam a chcem vkĺznuť k Andrejovi do postele.

Do niečoho narážam. To niečo nie je nič iné ako Andrej, ktorý sa rúti za mnou pod perinu. Našťastie sa nezrážame čelami. To by sme asi nepredýchali. Jeden druhého zachytávame rukami. Začneme sa bozkávať. Líhame si do Andrejovej postele. Vyzliekame si pyžamá medzi prívalmi bozkov. Naše holé telá sa dotýkajú. Cítime, ako sa nám dvíhajú vtáky. Objímame sa, hladkáme naše roztúžené telá. Panvami dorážame do seba. Naše baranidlá narážajú jedno o druhé. Aj keď ho mám o poznanie menšie ako Andrej, za jeho výkon sa nemusím hanbiť. Obíjam ním jeho vajcia. Andrej hučí. Vrážam mu ho medzi stehná. Na bruchu cítim prírazy jeho tvrdého barana. Je to krásne, je to vzrušujúce. Je to pre mňa zas niečo nové. Zrazu pocítim pevné stlačenie mieška, oplácam to Andrejovi. Za pár minút znova vo vytržení striekame. Výron zachytávame do toaletného papiera. Nahí v objatí oddychujeme. Stále sa hladkáme. Zaspávame.

Budím sa na to, ako Andrej protestuje.

“Nie, nie, nechaj ma prosím! Nie, nerob to!” chvíľami prosí, chvíľami nadáva.

“Andrej, Andrejko, čo je? Čo ti robím?” som preľaknutý, že som mu ublížil. Andrej pokračuje v prosbách, jeho hlas je zúfalý. Zúfalstvo chytá aj mňa. Zažínam svetlo. Andrejovi stekajú po lícach slzy. Stále opakuje.

“Nie, nie, nechaj ma prosím! Nie, nerob to!”

Neviem, čo mám robiť. Obliekam si pyžamo.

Obliekam aj Andreja. Zrazu prichádza záchrana. Otvoria sa dvere a stojí v nich Dunčo.

“Čo robíte, prečo nespíte?” chce nám nadávať.

“Nie, nie, nechaj ma prosím! Nie, nerob to!” opakuje Andrej ako verklík.

“Čo sa mu stalo?” pýta sa Dunčo.

“Neviem, súdruh…,” som bezradný, slzy mám na krajíčku. Dunčo pristúpi k nemu. Poriadne s ním zatrasie.

“Nie, nie, nechaj ma prosím! Nie, nerob to!” vychádza z tých krásnych úst. Dunčo neváha a dá mu pár faciek. Na to sa konečne Andrej preberá. Je prekvapený, čo sa deje. Dunčo je spokojný, že sa mu Andreja podarilo prebrať. Ja tiež. Andrej konečne precitne.

“Mal som len sprostý sen,” vysvetľuje Andrej.

“Už budeš v poriadku?” pýta sa ho Dunčo.

“Verím, že áno,” vraví Andrej.

“Tak dobrú noc, chlapci. Keby niečo, viete, kde ma nájdete. Možno by nebolo zlé, keby si si ľahol k nemu do postele, Mišo,” uvažuje Dunčo.

“Súdruh, ale…,” ostávam zarazený takouto ponukou od Dunča.

“Mirko, možno sa ti to zdá divné, ale aj ja som ako chlapec mával takéto nočné desy, vtedy si ku mne ľahol starší brat a spal som pokojne. Pre spolužiaka by si to mohol spraviť,” apeluje na môj súcit. Ja sa tvárim, že hoci nerád, ale súhlasím. Líham si k Andrejovi do postele. Dunčo ani nestihne poriadne zavrieť dvere a Andrej mi stláča gule brutálnym spôsobom. Môj vták sa zas mení na baranidlo a my začíname stredoveké obliehania hradov, ktorými sú naše telá.

Ráno nás budí Dunčo. Pýta sa, či sme spali do rána dobre. Máme sa obliecť a ísť na raňajky. Čaká nás praženica aj párky. Kráľovské raňajky vzhľadom na úroveň nášho intráku. Máme ich za odmenu za to, že sme prišli na brigádu. Sedíme s Andrejom sami dvaja pri stole. Andrej ma provokuje s párkom, keď si ho namočí do horčice a tú zlizuje jazykom. Párok ostáva celý. Ja mám už polovičku párku v sebe. Rozdrúzgal som ho bezohľadne svojimi zubami. Trochu sa zahanbím, aký som barbar. Andrej namáča párok znova do horčice. Ponúka mi ho. Ja horčicu zlíznem. Cítim vzrušenie. Je to fakt čert pokušiteľ. Aj z obyčajných raňajok vie urobiť erotickú hru. Pozeráme si do očí.

“Prepáč, láska, že som ťa v noci tak vydesil,” pošepne. On ma nazval láska. Ostávam celkom namäkko.

“Andrejko, nič… a čo ti bolo?” pýtam sa na dôvod nočnej mory chalana, ktorý ma ako prvý človek nazval svojou láskou. Ach Andrej, netušíš, ako ťa ja tiež milujem.

“Spomienky, Mirec, raz ti o tom poviem,” úprimne mi hľadí do očí.

“Aspoň naznač, čoho sa to týka,” prosím ho.

“Čo sme včera robili, robili sme to dobrovoľne a bolo to krásne, však?” Ja prikyvujem.

“Keby si to však robil nedobrovoľne, krásne by to vôbec nebolo.”