Poranené vtáča – Nádej stále žije

Aj v zrelšom veku po prekročení piateho krížika môže byť život krásny, ak je ho s kým prežívať. Tejto nádeje som sa nemienil vzdať. Nové inzeráty som už však nepodával. Zatiaľ nie.

Kráčam po meste v Seredi a na jednom stĺpe ma zaujme nalepený plagát Výstava historických fotografii mesta Sereď v MKS.

"Tak tam pôjdem," vravím si v duchu. A šiel som.

Stojím pri jednej veľkej fotke a obdivujem na nej starý železný most zničený Nemcami pred prechodom frontu v roku 1945. Zrazu ma ktosi lakťom drgne do chrbta. Otáčam sa.

"Došľaka, kto…"

"Pardon, prepáčte," ospravedlňuje sa mi obézny muž približne v mojom veku.

Dívam sa na neho a on na mňa o dosť dlhšiu dobu, čosi ma na ňom zaujme.

"Pekné fotky, však?" pýta sa ma.

Tak sa dáme do debaty o histórii Serede aj Šintavy, odkiaľ som ja, a akosi sa zabudneme predstaviť.

"Mladý pán, môžem vás pozvať na niečo ako odškodné za ten buchnát do chrbta, alebo možno aj na zoznámenie? Teda, ak máte čas."

"Ja a mladý pán? Možno kedysi. Tak deti mi doma neplačú, môžeme si ísť niekde sadnúť," odpovedám mu.

"Ani mne a ani nikdy nebudú," povie on.

Nikdy nebudú. Rozmýšľam nad týmito jeho slovami. Sadáme si za stôl v Pizzerií AB. Je tu celkom príjemne, tichá hudba a pár hostí. Objednávame si obaja viedenskú kávu a k tomu frťana becherovky.

"Tak na zoznámenie a na tykanie. Ja som Peter Mecho."

"Ja Miro Rybka."

Pripíjame si. Dozvedám sa, že Peter je Sereďan, je rovnako starý ako ja a je historik. V krátkosti mu čosi poviem aj ja o sebe. Zdá sa mi celkom sympatický, ale rozhodne nie je môj typ muža. Tá jeho výslovnosť… cítim, že má v sebe čosi "naše".

Už sme v nálade, tých becheroviek sme zopár už dali. Peter ma počas rozhovoru chytí za ruku. Odrazu na mňa príde slabá chvíľka a vypadne mi slza. Všimne si to a pýta sa ma, čo sa deje.

"Vieš, to je spomienka. Spomienka na niekoho, koho som kedysi miloval a… už nežije… a… bol to muž, Peter." Čakám, ako zareaguje.

"Takže ty si…?"

"Áno, gay," pošepnem.

"Miro, aj ja som teplý," pošepne mi on a potľapká ma po pleci. "Buď silný, viem, ako ti je. Aj ja som pred rokmi mal niekoho rád, ale… keď sa to moja matka dozvedela, takmer ma vydedila a musel som sa s ním rozísť," tiež mu vypadne slza. "Odvtedy som sám a stále túžim. Teraz, keď už mama nežije, chcem si nájsť priateľa. Mám len jedného ženatého brata, ten to o mne vie a berie ma, aký som, ale má svoj život."

"No vidíš, aspoň niečo. Ja mám dve sestry a som pre nich už iba odporný buzerant, hanba rodiny."

Odrazu si krásne rozumieme. Je nám ľahšie na duši, keď môžme byť tými, kým sme, a voľne o tom hovoriť. Tak sa v nálade rozlúčime, dáme si navzájom na seba kontakty a začneme sa občas stretávať.

"Miro, čo keby sme spolu niečo intímne skúsili?" spýta sa ma raz Peter.

S miernym úškľabkom tváre mu vravím:

"Peťo, na rovinu. Prepáč mi, ale nie si môj typ a neviem, či…"

"Ale skúsiť by sme mohli," skočí mi do reči on.

"Ja neviem, ale tak dobre, skúsime."

Po jednej prechádzke na brehu Váhu, ukrytí v kríkoch, sa vyzlečieme na deke, ale ani po jeho bozkoch ma nevzruší a môj vták zostáva ovisnutý.

"Nejde mi to, Peťo, prepáč, varoval som ťa."

Zato jemu stojí na prasknutie.

"Tak ma aspoň vyhoň rukou Miro. Prosím."

Chytám do rúk tú horúcu uhorku a honím o dušu. Strieka ako hasičská hadica. Všimnem si na jeho penise veľkú tmavú škvrnu na koži.

"Vieš, to nemám nič nákazlivé. Iba pigmentácia a aj kvôli tomu ma už veľa mužov odmietlo."

"Peťo, neuraz sa na mňa, ale myslím, že by si mal väčšie šance, keby si aj trošku zoštíhlel, nemyslím to v zlom."

"No aj to mi napadlo…, za tým mojim pupkom je moja slabosť na sladké. Zákusky, torty, zmrzliny, tomu neviem odolať. Ja som bol v mladosti štíhly."

"Peťko, ale všetko niečo stojí. Pre lásku treba vedieť aj veľa vecí obetovať. A dokázať robiť aj kompromisy. O tom je každý vzťah." Touto múdrosťou sa lúčime.

S Petrom sme kamaráti dodnes. On žije v Bratislave svoj život. Pracuje pre historický ústav akadémie vied. Občas si zavoláme, občas sa navštívime. Mali sme spolu už veľa jednodňových výletov po Slovensku. Po výstavách, hradoch, galériách, múzeách. Dokonca aj niekoľkodňovú dovolenku v Nízkych Tatrách, či dokonca výlet do Brna, kde sme boli spolu aj v erotickom zariadení s kabínkami. Tam sme si každý zvlášť vyhonili vtákov (ja s jedným pekným mladíkom, ale pšššt). On bol sám, zo solidárnosti som mu to neprezradil. Stali sme sa výbornými kamarátmi, môžeme si vzájomne dôverovať, ale intímne sme už nikdy nič neskúšali. Necítime k sebe lásku, ale vieme, že sa môžeme na seba vždy spoľahnúť. A ja som stále dúfal, že sa niekde objaví aj môj vyvolený vysnívaný princ. Márne, ale to viem až dnes, hoci to stále nevzdávam.

Je dobré mať kamarátov, pred ktorými nemusíte tajiť, kto naozaj ste, ako v bežnom živote. Teda ak nechcete byť terčom výsmechu, odporu a možno aj útoku, či opovrhovania proti gayom, ako som to už zaregistroval medzi mojimi mladými kolegami v práci. Tie nechutnosti z ich úst ani nejdem opisovať. Lenže kamarát nedá to, po čom túžite najviac. Mať partnera pre život. Čo môže byť krajšie, ako keď prídete domov a tam na vás už niekto čaká, nie iba štyri studené steny a ticho.

Z médií sa dozvedám, že v Bratislave sa uskutoční PRIDE pochod LGBT komunity. Pôjdem sa tam pozrieť, čo ak… možno… jeden nevie. Prichádzam na Hviezdoslavove námestie, kde sa to má uskutočniť. Vidím, ako mladý chalan predáva dúhové vlajky. Kúpim si jednu, chcem vyjadriť spolupatričnosť. Je mi jedno, či ma tam niekto známy uvidí, túžba ma poháňa. Tu som medzi svojimi, aj keď tu nikoho nepoznám. Námestie sa čoraz viac zapĺňa ľuďmi, kde tu počujem angličtinu, nemčinu, maďarčinu, dokonca aj ruštinu. Je tu aj dosť policajtov – ťažkoodencov.

Sprievod sa už hýbe smerom k Novému mostu. Niektorí sú naozaj odetí, či skôr neodetí, provokačne ako na karnevale v Riu. Na konci sprievodu sú už gayovia a lesby v bežnom oblečení. Tam sa pripojím aj ja a cítim sa uvoľnený a slobodný. Oproti začujem hanlivé pokriky a dokonca aj vyhrážky. Aj toto je demokracia. Myslím, že ak je sprievod pokojný, nie je dôvod mať strach. Pred mostom sa zo sprievodu odpájam. Stačilo mi. Vidím tam skupinu holohlavých a nenávistných výrastkov. Tam sa o chvíľu strhne "mela", lietajú aj päste a policajti sa iba prizerajú. Pomaly sa otáčam k odchodu, keď za chrbtom začujem.

"Miro, si to ty?"

Otočím sa a…

"Lukáš?"

Usmievavá tvár sa blíži ku mne. Objímeme sa. Chalan, s ktorým som bol ešte v poslednom ročníku učňovky na zájazde ROH v Čechách pri Máchovom jazere. Ja s TAZ, on zo ŽOS Trnava. Zažili sme vtedy spolu cestou vo vlaku nádhernú noc plnú vášne a aj potom na ubytovni.

"Servus kámo, bože to sú už roky, čo sme sa nevideli, vôbec si sa nezmenil, Miro."

Ja sa začervenám ako pivonka.

"No asi nie, keď si ma spoznal," vravím zo žartu.

"Asi nie je náhoda, že sme sa tu stretli, že?"

"No veru nie je," povie on.

Zahľadí sa mi do očí, vidím v nich nevyslovenú otázku. Ale ako odpovedať na nevyslovenú otázku? Zasa iba očami s úsmevom.

"Miro, máš čas?"

"Mám."

"Tak vieš čo? Poďme sa prejsť na jedno miesto, kde bude kľud, ja som tu sám, vidím, že aj ty."

"Dobre, poďme."

A tak ideme pešo k nábrežiu Dunaja, neďaleko mosta Apollo. Poľná cestička pri brehu, husté kroviská, kde sa dá posedieť pri vode schovaní od cesty. Pred nami len rieka a oproti breh. Nikde nikoho, všetci v meste, len my dvaja a spev vtákov…

"Vieš, sem chodia "našinci", keď hľadajú uvoľnenie," pozrie na mňa znovu zvodnými očami.

"Miro, chcem ťa teraz hneď."

"Lukino, ja tiež."

Moja aj jeho hrča na rázporku o tom dáva jasný dôkaz. Slová už sú zbytočné. Začneme sa vášnivo bozkávať a naše rýchle ruky sťahujú nohavice aj boxerky a v 69-tke napĺňame svoje ústa. Teda ten jeho kanón mi poriadne vykrúca pánty aj lícne svaly. Po dlhom čase znovu prežívam chvíle rozkoše a slasti s krásnym mužom. S výkrikom obaja zapĺňame naraz ústa toho druhého. Mne zabehne, ale rozdýchavám to. On sa smeje. Ešte mu vycmúľam aj jeho krásne ovisnuté vajcia.

"Lukino, to bola krása, ďakujem."

"Aj ja tebe, Mirečko, už som to potreboval. Mám šťastie, že som ťa stretol."

"No asi to bolo vzájomné šťastie, tiež som po tom túžil. A čo myslíš, môžeme si to ešte niekedy zopakovať alebo aj viac?" pýtam sa ho.

"No vieš, ja žijem v Čechách, mal som priateľa, ale rozišli sme sa. Sem na Slovensko chodím iba občas, teraz na ten Pride. Mám tam dobre platenú prácu a zázemie. Vieš, na ďalší vzťah ešte nepomýšľam a potom museli by sme sa trošku viac spoznať. Ty by si nechcel ísť žiť do Čiech?" pýta sa ma.

"Jáj, Lukino, mám ešte chorú matku v starobinci a musím sa o ňu starať."

"No ja už zajtra odchádzam do Čiech, ale ak mi dáš na seba kontakt, môžeme sa ešte niekedy stretnúť, ak sem prídem."

Tak si vymeníme telefónne čísla s nádejou, že niekedy… Ako si tak hrkútame, začujeme opodiaľ šelest.

"Psst," zašepká Lukáš.

V neďalekom kríku vidíme mladíka, ako si honí vtáka. Potichu podídeme k nemu bližšie, on sa nenechá vyrušiť, ani nezuteká. Ukazuje nám prstom, aby sme prišli k nemu. Obaja si kľakneme po stranách a ujímame sa jeho nástroja. Ja mu vsajem do úst jeho guľky, Lukáš mu hlbokými zásunmi fajčí vtáčatko. Teda to, čo má, je asi 13 cm, síce tvrdé, ale vtáčatko. Po chvíli sa napne a strieka neskutočné množstvo semena, sotva ho stihne Lukáš vypustiť z úst. Lukáš mu ho ešte pekne vyoblizuje. Chalan sa usmeje, poďakuje a odíde.

"Musíme si pomáhať," smeje sa Lukáš.

Už sa zvečerieva, vraciam sa na autobusovú stanicu, kde odchádzam na autobus domov. Lukáš sa so mnou rozlúči a odíde na hotel. Sľúbime sme si, že sa ešte určite stretneme. Ja aj pár dní potom cítim boľavé lícne svaly. Po určitej dobe volám Lukášovi. Márne. Hovor nepreberá. Píšem sms-ky. Nič. Nádejal som sa, že snáď už tentokrát mi šťastie dopraje, ale ani teraz mi to nevyšlo.

Po nejakom čase idem opäť na cintorín k Andíkovmu hrobu. Vraciam sa myšlienkami do chvíle, keď sme ako chalani na učňovke mali voľnú hodinu na telocviku, keďže učiteľ neprišiel. Andík rozprával vtipy, všetci chalani okolo neho. Jeden jeho obľúbený vám poviem.

Stretnú sa dvaja kamoši gayovia:

Ty, počúvaj, čo je s tebou? Nejaký si smutný.

Ale, mám bolesti.

A čo ťa bolí?

Vták ma bolí. Vieš, miloval som sa s pekným chlapcom. Ešte pred tým sme sa dohodli, že keď ma bude fajčiť, má ústami povedať HONOLULU. Aby mi jazykom pekne zavibroval na žaludi. Lenže ten chumaj si poplietol hlavné mestá a povedal CARACAS!

A teraz si predstavte, ako to Andík demonštroval cvakaním svojich "96" zubov. Ani nedopovedal a všetci sa prehýbali od hurónskeho smiechu. Inokedy zas, keď sme sa vracali podvečer z krčmy a v nálade, začal vyspevovať… A my trnavskí somráci, my vyserem se na práci a půjdem somrovat. A sparty nejsou k dostání a vznikne z toho povstání a válka světová…, čo bola česká cover verzia piesne Lady on black od Uriah Heep.

"Andy, zbláznil si sa, čo keď ťa niekto začuje?" napomínam ho. Vedel, že je to zakázané.

"Ale neboj sa, orech môj, nič sa nestane. Veď si to spievajú všetci."

"Andy, ale doma. Nie vonku. Eštebákmi sa to všade len hemží, buď opatrný, nikdy nevieš," oponujem ja.

Precitnem zo snenia a v duchu mu pri tom hrobe vyrozprávam, čo som zažil v Bratislave.

Tiež sa mi vynárajú spomienky, keď ešte v čase zhruba rok pred jeho smrťou sa rozhodnem cez Červený kríž nájsť jeho matku. Tajím to pred ním. Mojím prianím je, keďže som už tuším, že jeho stav sa zhoršuje, aby za ním prišla aj jeho mama. Má to byť prekvapenie. Myslím si, že mu to psychicky môže pomôcť, hoci to je risk, pretože mu to môže aj uškodiť. Ale risknem to nakoniec. Nájdu ju až po troch rokoch, keď už nežije, v Maďarsku, kde sa vydala po tretíkrát. Dajú mi na ňu kontakt, píšem jej list a prosím ju, aby prišla aspoň k jeho hrobu. Odmieta úplne chladne, bez vysvetlenia. Jeho sestru som taktiež od pohrebu nikdy viac nevidel.

Pokúšam sa nájsť nejaký kontakt aj na kamarátov z vojenčiny s úmyslom ísť ešte raz do Janovic nad Úhlavou. Urobiť stretnutie po rokoch, no po tom, čo mi prišiel list z Čiech od starej pani, že Jitka už zomrela a môj syn je v Holandsku, som stratil chuť tam znovu ísť.

Je už rok 2017. Idem znovu po dlhšom čase na cintorín a zostávam v šoku. Srdce mi prestane biť a zmohne ma úpenlivý plač. Andíkov hrobček už neexistuje!!! Ani kríž neviem nikde v okolí nájsť. Idem za správcom cintorína, nájdem tam akurát dvoch hrobárov. Tí sú tam noví a nevedia nič, ako k tomu došlo. Hroby sú očíslované a odchádzam na Mestský úrad s nádejou zistenia, čo sa stalo.

"A vy ste kto, mladý pán?" pýta sa ma mladá úradníčka.

"Ja som vzdialený príbuzný nebožtíka, čo tam ležal," zaklamem.

"No viete, my sme kontaktovali, sestru zomrelého, čo tu máme na ňu kontakt, pričom pozerala do nejakých papierov. Ale telefónne číslo už neexistuje a nikto nezaplatil už dva roky hrobové miesto, tak sme ho zrušili. Nový zákon nám to umožňuje, prešlo už 21 rokov od smrti zomrelého."

Prečo? pýtam sa v duchu. Prečo som sa o túto vec nezaujímal ja! Ani vo sme mi nenapadlo, že sa toto môže stať. S plačom odchádzam z úradu a ešte dlho sa vo vnútri na seba hnevám aj zožieram. Stalo sa a už sa neodstane. A dávam si sľub, že to musím nejako napraviť. Ak nie inak, tak aspoň niekde vykričať o ňom svetu, že žil, že tu bol.

Po čase som už na jeho mieste nachádzam hrob mladej slečny. Ale pre mňa je tam stále on a chodím k nemu občas meditovať a spomínať. Všetko, čo prežijem, mu prídem povedať. Nádeje na lásku pozemskú sa nevzdávam ani po toľkých sklamaniach. Hoci som stále sám, viem, že šťastie môže prísť nečakane, tak ako keď buchlo čelo o čelo.

V máji roku 2019 mi zomiera, opäť v náručí, matka. Srdce mi ide puknúť. Už druhýkrát ma takto opustí milovaná osoba. Nasleduje neželané, ale nutné stretnutie so sestrami. Na pohrebnej hostine nepekná hádka s mladšou sestrou. So slzami v očiach odchádzam domov.

Po dlhom čase ma navštívia synovec a neter, zároveň krsniatka. Vraj ma chápu, no necítim od nich úprimnosť. Obaja už žijú v Nemecku svoj život, kontakt mám s nimi minimálny.

V zamestnaní sa menia kolegovia, prichádzajú noví aj zo zahraničia. Mladí Srbi či Ukrajinci. Jeden sa mi veľmi zapáči. Javí sa príjemný a je aj pekný, stál by za hriech. Nosí tesné nohavice a vpredu má riadnu hrču. Vídavam ho v sprievode mladej Srbky, je mi jasné, že znovu by som "pohorel". Nie, to už nechcem, bolí to.

Blíži sa mi šesťdesiatka. Možno už bude čoskoro čas bilancovať svoj doterajší život. Nebol ľahký, ale vždy som bol sám sebou. Hoci som stále sám, čakám, čo mi život ešte prinesie a živím stále nádej na lásku. Možno už nebudem funkčný ako muž, lebo zdravie ma postupne zrádza. Časté depresie nevylieči žiadny liek, teda iba jeden. Láska. Nájsť obyčajného človeka, ktorý by rád zdieľal so mnou život v starobe. V porozumení a láske ako takej. Nádej zomiera posledná, stále mám čo ponúknuť. Modlím sa a prosím Boha, aby ma vypočul.

Som rád, že som vám mohol opísať život Mirka Rybku po strate svojej životnej lásky, po strate anjela Andreja. Aký bol, to posúďte už vy sami. Ďakujem vám, že ste venovali čas môjmu a Andrejkovmu príbehu, a pevne verím, že vďaka týmto stránkam ostane navždy živý.

Moje životné motto: "Správaj sa k ľuďom tak, ako chceš, aby sa oni správali k tebe."