Poranené vtáča – Mirkova cesta

Prešlo už viac ako osem rokov, čo mi naposledy v náručí vydýchol môj anjelik, môj Andrejko. Ani neviem, koľkokrát som si už prečítal jeho denník z liečenia na Prednej hore aj v Záluží. Moje oči by vám prezradili, koľko sĺz nimi vytieklo. Nakoniec sa minuli aj slzy. Už som ďalej nevládal ani plakať, a hoci moja duša trpela, musel som sa spamätať a žiť ďalej. Mnohí ste mi do komentárov v Poranených vtáčatách písali, aby som sa neupínal na minulosť a hľadel do budúcnosti. Aby som nechal Anjela v spomienkach a hľadal lásku a porozumenie u živých. Ale to nebolo jednoduché. Andrej bol výnimočný, všade, kde sa objavil, sa rozžiaril priestor. Bol neskutočný spoločník a zabávač, nikdy s ním nebola nuda. A to napriek tomu, čím si v živote prešiel. Iste, mal aj chyby a nejaké neresti, ale ruku na srdce, kto ich nemá? Miloval som ho takého, aký bol. Pre mňa bol dokonalý. Utápal som sa v jeho očiach, tešil sa na jeho krásny úsmev a tiež na jeho… však viete, čo myslím. A zrazu bol preč… Po jeho smrti sa udialo veľa vecí, o ktorých sa dozviete. Dal som si však jeden sľub. Nikdy na môjho Anjela, môjho milovaného Andreja, nezabudnem. Chcel som, aby žil stále. A to sa mi snáď podarilo, keď vznikol príbeh o nás dvoch, dvoch mladých chalanoch, ktorý sa do seba zabuchli na prvé buchnutie čiel. Takto ostane navždy živý nielen v mojich spomienkach. Ale vráťme sa ešte späť. Ako som písal, aj keď duša trpela, život plynul neúprosne ďalej a po čase som sa vybral hľadať novú lásku. A o tom je môj príbeh…

***

V práci sa objavil nový kolega, do ktorého som sa platonicky zamiloval. V jeho prítomnosti som sa cítil skvelo. Ale keď som ho videl párkrát s krásnou dievčinou, vedel som, že moja nádej je nulová. Našťastie pre mňa dal po nejakom čase výpoveď. A ako sa vraví ´zíde z očí, zíde z mysle´.

Blížila sa mi už štyridsiatka a na inzerát sa mi ozval Marcel. Dvadsaťpäťročný mladý muž. Už na prvom rande sme obaja pocítili, že sme si veľmi blízki. Po nejakom čase sme už chceli prežiť spolu niečo viac. Vysvitlo však, že preferuje iba sado-maso. Tajil to. Pre mňa šok a znechutenie. Bolestný rozchod. Život bežal ďalej a ja som zostal znovu sám.

Mal som 41, keď som si uvedomil, že prešlo už 20 rokov od návratu z vojenčiny. Zanechal som tam syna. Premohlo ma svedomie a túžba vidieť ho. Pred rodinou aj pred Andrejom som to tajil, mal som na to dobré dôvody. Nikdy som sa s tým nikomu nezdôveril. Pocítil som potrebu ísť za ním do Janovic nad Úhlavou. Našiel som spôsob, ako doma vysvetliť svoju cestu do západných Čiech, vraj stretnutie po 20-tich rokoch, a chystal sa odcestovať.

"Miro vstávaj, už je čas," budí ma mama.

Pozriem letmo očami na hodiny, je päť hodín podvečer. Mám už pobalené, len sa obliecť, najesť a ísť pomaly pešo na železničnú stanicu v Seredi. Rozhodol som sa totiž odcestovať nočným spojom, aby som tam ráno bol. Je piatok, takže naplánoval som tam príchod na sobotu. Jednak sú vlaky prázdnejšie a aj sa lepšie sa cestuje. Čaká ma takmer 700 km. Je už október a vonku dosť chladno. Tak sa lúčim s mamou a vyrážam z domu do sychravého počasia. Vo vrecku v obálke nesiem v banke zamenených 10-tisíc českých korún a púzdro s náhrdelníkom pre Jitku. Na pleciach malý ruksak s niečím na prezlečenie, spodné prádlo a pyžamo. Mama mi ešte pribalí chlieb s rezňom a vo fľaši minerálku. Internet ešte doma nemám, a tak si ani neobjednávam nikde žiadne ubytovanie. V kútiku duše som dúfam, že ma uchýli na noc rodina môjho syna. A ak nie, skúsim niečo v okresnom meste Klatovy. Uvidím. Konečne nasadám do vlaku v Seredi, ten ide cez Trnavu až do Bratislavy. Ta mám šťastie, že nemusím dlho čakať na ďalší vlak, pretože po polhodine mi odchádza rýchlik do Brna. Z Brna sa potom rozhodnem ísť spodnou juhočeskou trasou cez České Budějovice do Plzne. Je to oveľa kratšia cesta, než vrchom cez Pardubice a Prahu, hoci juhom chodí oveľa menej spojov.

Sedím už v kupé rýchliku do Brna a hlavou sa mi preháňajú nepríjemné myšlienky. Nemal som ísť za ním už oveľa skôr? Ako ma príjmu po toľkých rokoch? Uvidím vôbec svojho syna a takmer manželku? Upokojujem sa obhajobou svojho svedomia. Nie, nemohol som skôr. Mal som Andreja a ten by zo mňa vydoloval pravdu, keby som odišiel. Dozvedel by sa všetko. Jemu som nikdy neklamal a nesmel som raniť jeho anjelskú dušu. A zostať som tam nemohol. Musel som odpracovať tri roky za učňovku. Aj Jitka to pochopila, hoci mi v náručí plakala. Aj preto, že sa dozvedela, že som vlastne gay, čakal som na Andreja. Len či to pochopil aj môj už 20-ročný syn? Ktovie, čo mu vlastne o mne povedala. Určite sa pýtal, kto je jeho biologický otec. Toto by som sa mal dozvedieť už o niekoľko hodín. Mal.

Z mojich úvah ma preruší hlas staršieho pána:

"Máte tady volno, prosím?"

"Nech sa páči," odpoviem mu.

Práve prechádzame cez Lanžhot. Pán si položí aktovku na hornú mriežku, vyzlečie baloňák a lá Colombo a usadí sa oproti mne pri okne. Má na sebe tmavý oblek. Všimnem si pri blikotajúcej neonke, že má mokré lono a je vzrušený. Bože, ten tečie ako môj Andrej. Andrej bol ako fontána. Nemohol za to. Každú chvíľu mu tiekla z vtáka vodička, a keď bol so mnou, vždy ma zatiahol do zákutia, aby som mu pomohol zbaviť sa pretlaku vo vajciach a potom aj on mne… Mal to ťažké. Preto aj v lete nosil tmavšie priliehavé nohavice a košeľou či tričkom si zakrýval svoju hrču. Pri tej spomienke a pohľade aj ja cítim, ako sa mi môj vták začína nalievať krvou. Rýchlo zaplaším spomienky a snažím sa pozerať iným smerom.

Konečne prichádzame do Brna na hlavnú stanicu. Tam zisťujem, že na ďalší spoj mám čas takmer dve hodiny. Hľadám WC. S úľavou si odľahčím pri pisoári a následne si umývam ruky. Nikde nikoho. Všímam si, že prichádza mladý muž, tipujem tak 25-ročný, blondiak s pár dredami, krásny v tvári, slušne oblečený v džínsoch a v trblietavej mikine. Uvidí ma a nervózne prešľapuje pri dverách. Ale… veď on nemá jednu ruku a druhú má… no… na dlani len 3 pokrútené prsty. Jeden rukáv zrolovaný až k ramenu.

Podíde ku mne a zvonivým hlasom pošepne:

"Promiňte, pane. Mám takovéééj problém. Smím vás požádat o pomoc? Totiž… chce se mi hrozně chcát a sám to asi nezvládnu."

Som v miernom šoku. Vraj ma už nič neprekvapí…

"Ale ja…," kokcem, "já… no… a čo ked negdo dojde sem?" trnavčinou odpovedám.

"Šak zajeli bysme do kabinky…, já vím…, je to takové divné, ale jestli mi teťkááá nepomožete, tak se pochčiju."

"OK, čo s tebu, tak pome teda," a vbehneme do kabínky.

"Rychle, prosím vás."

Vytiahnem mu vtáka von, páni, to je kus. Ako sa kochám pohľadom na jeho náradie, cítim stojac za ním, ako mu v ňom brní a už spúšťa gejzír do misy. ´Bože, ako dlho som nedržal cudzieho vtáka v ruke´, prúdia mi v hlave myšlienky. A on ští nekonečne dlho. Než sa spamätám, cítim, ako sa mi stavia vták opretý do jeho jamky na zadku. Ale nielen mne, ale aj jemu. To, čo držím, je už riadny kolík. Konečne do misy dopadajú posledné kvapky moču. Ako som na neho natlačený, nos sa mi zabára do jeho vlasov s dredami. Cítim vôňu levandule vo vlasoch a zhlboka sa nadychujem. Opäť sa mi vynorí spomienka na Andrejka. Aj on krásne voňal fialovými kvetmi, avšak nie levanduľovými, ale kvetmi fialiek. Tá vôňa vo mne prebudí túžbu.

"Jé, promiňte, já tohle nečekal."

"Ak chceš, tak ti môžem pomôcť aj s týmto," vypadne zo mňa nečakane.

"Vy byste…"

"Nevykaj mi, prosím ťa," chcem mu podať ruku, a tak len tú ľavú mu chytím a potrasiem, "ja som nejaký Miro Rybka od Trnavy."

"No já su jenom takový ogar z vesnice u Kroměříža. Jmenuju se Krištof Pěnkava. Je mně 24 let. Dokud jsem měl ješte pravou ruku, šlo to, ale teď su odkázaný na pomoc jiných. Pomáhal jsem otci řezat dřéévo a upad rukou zrovna na cirkulárku. Ale vidím, teda cejtím, že máme rovnaký problém. Ty jsi taky gay?" rozrozpráva sa chalanisko nečakane.

"Hm… no… som!" priznám sa mu tiež.

"Jo, my to máme težký v životě. Měl sem kámoše, ale po té nehodě sa na mňa vykašlal."

Zrazu si niečoho v tej kabínke všimnem: "Krištof, aha, tu je z boku díra na stene, pome si uľaviť, než negdo sem dojde. Choj vedla a strč ho tam. Máš prednost."

"A proč ne zrovna tady?"

"Lebo chcem okúsiť, aké to je cez gloryhole."

"No dobrá, ale jen rukou, ja ti poté možu i ústama, chceš?"

Tak sa i stane. Len čo rukou zrýchlim kmitočet honenia vtáka, začne striekať až na druhú stranu steny a ja si labužnícky oblížem prsty so zbytkami semena. A že ho má husté a sladké. Po dlhom čase tak ochutnávam sperma niekoho iného a aj po dlhom čase mňa niekto neskutočne krásne vyfajčí. To, ako sa hrá jazykom s mojím žaluďom je… no…, ako keď mi to môj anjelik robil kedysi. Precitnem zo spomienok a ideme si umyť, čo je treba.

"Bolo to krásne, Krištof, ďakujem."

"Nééé, ja tobě děkuji, jsi nejen skvělý chlap, ale také pěkný tam dolúú."

"Wau, tak to je poklona. Dík."

Mali sme šťastie, bolo pol hodinu po polnoci a nikto iný na vécko neprišiel. Mám ešte 40 minút čas do odchodu vlaku, a tak sa ideme s Krištofom prejsť von. Povie mi, že on čaká na spoj smerom na Ostravu. Prezradíme si niečo o sebe, dáme si aj navzájom kontakt na seba a nakoniec aj v tme krásny francúzsky bozk. Odprevadí ma k môjmu vlaku a zamáva mi na cestu.

Po čase som mu napísal list a aj sa mu telefónom ozýval, no nikdy mi neodpovedal. Škoda. C´est la vie.

Znovu mám šťastie a nachádzam vo vlaku prázdne kupé. Uvelebím sa na mojom obľúbenom mieste pri okne v smere jazdy. Po chvíli ma premáha únava a zadriemem. Myseľ sa mi vracia do minulosti. Vidím sa ako vojak. Sme na zimnom cvičení na Dobrej vode. Líhame si na bydlá v drevených zruboch vykúrených "peterkami" po celodennom cvičení. Som už "suprák" a som na samom konci zrubu, kde už až také teplo nie je. Vedľa mňa leží Vašek Vokurka, o ktorom sa vie, že je teplý a aj tak navonok vyzerá. Ja zabalený v spacáku a v deke pomaly zaspávam myšlienkami, ako inak, na môjho Anjela. Odrazu cítim, ako sa nejaká ruka snaží dostať do môjho poklopca. Vašek.

Pošepne mi:

"Buď zticha a drž." Všade tma, všetci už spia a Vašek mi ho berie do úst a nasáva.

"Uaháááá," chce sa mi zvýsknuť, ale udržím to v ústach. Striekam do jeho úst a asi veľa, lebo mám pocit, že som sa prepadol do pekla, ako ma zaliala horúčosť. Pod dekou ma ešte do sucha vylizuje. Na druhý deň sa Vašek na mňa usmieva, až mám strach, že sa udalosť z noci prevalí. Ale sľúbil mi, že to zostane iba medzi nami.

Keď sa preberám, vonku sa už brieždi a vidím z rýchlika svetlá Plzne. Tam prestupujem na osobák do Klatov, kde už čaká ďalší osobák smerom na Janovice nad Úhlavou. Do Janovic prichádzam už za svetla. Je deväť hodín ráno. Vonku riadna zima. Dedina je asi 1 km od stanice.

Neviem si spomenúť, ktorým smerom v dedine ísť. Opodiaľ stoja dve staršie ženy. Pýtam sa na Jitku Maláskovú, kde býva.

"Jooo, to bude asi ta přespánka, co jí nechal kdysi ten vojáček ze Slovenska, že jo? A vy jste?"

"No… ja som ten vojáček zo Slovenska…," poviem rozpačito a určite sa aj červenám a zimou to nebude.

"Panenka Maria, to jste vy? No támhle tou ulicí na samý konec, tam mají majer, ale… no nevím, nevím…"

Poďakujem sa a vykročím k majeru. Klopem na dvere a čakám. Klopem znovu a nič.

Odvedľa za plotom sa ozve hlas muža:

"Koho hledáte, mladej pane?"

"Jitku…," ani nedopoviem, keď sa otvoria dvere. V nich stará pani v ošarpanom odeve.

"Dobré ráno, pani, hľadám Jitku…"

"Co od ní chcete, kdo jste?"

"Ja som… no… je doma? Viete, nechcel by to riešiť tu na ulici, nedalo by sa dnu?" poprosím ju.

"Snad ano, pojďte dál a sedněte si," pozve ma dnu stará pani.

Neviem, ako začať. Nakoniec neisto vysvetlím pani, kto som, a ona začne úpenlivo plakať.

"Jitka se už nikdy nevdala, ani nevím, jestli bude chtít s vámi mluvit, pane! Víte, dost si vytrpěla jako svobodná matka…," na chvíľu sa odmlčala.

"Kde je?" opýtam sa.

"Šla nakoupit, měla by se co chvíli vrátit."

Asi po 20-tich minútach počujem ženský hlas. Áno, ten hlas mi je známy, má ho rovnaký ako vtedy. Bude to ona. Pani jej ide oproti a povie jej, že ju v kuchyni čaká návšteva. Za krátky moment vchádza Jitka do kuchyne. Dvíham sa a idem k nej.

"Ahoj Jitka, to som ja, Mirko Rybka. Poznávaš ma?" opýtam sa so zastretým hlasom.

Chvíľu na mňa pozerá, ale z jej pohľadu neviem nič vyčítať. Očakávam, ako zareaguje. Srdce mi prudko bije. Odmietne ma? Vynadá mi? Urobí nejakú scénu? Nervozita vo mne stúpa… Podíde o pár krokov ku mne bez toho, aby zo mňa spustila zrak. Ešte chvíľu sa mňa bez slova pozerá a vzápätí sa mi hodí do náručia a tiež sa úpenlivo rozplače. A mne sa neskutočne uľaví, že na mňa nezanevrela.

"Jitka moja, Jitka…, neplač prosím. Ja viem, ale vieš aj ty, že som nemohol…, a ty si tiež nemohla so mnou na Slovensko…," šepkám jej do vlasov a tiež sa neubránim pár slzám.

Keď sa obaja upokojíme, pri šálke čaju jej prezradím, s akými obavami som za ňou a synom cestoval.

„Bál som sa, že ťa nenájdem, alebo že ma nebudeš chcieť ani vidieť. A kde je…"

"Michal?" skočí mi do reči Jitka.

"Tak on sa volá Michal?" pýtam sa chvejúcim hlasom.

"Jo, Michal, on je… on už bydlí v Klatovách. Víš, on je jako ty."

"Jak jako ja?" nechápem.

"Mámo, prosím, nech nás chvíli o samotě," otočí sa Jitka k matke. Tá síce nerada, ale odchádza von na dvor.

"No on je totiž taky to… teplej."

"Čože?" nestačím sa diviť.

"Jo. Teď mu je už dvacet, je dospělý. Byly s ním problémy. Přived si sem k nám, ehm… ani nevím kolikátého… to… kamaráda. Máti je nachytala v posteli v nejlepším a…," Jitka sa rozplače. "Taky to bylo trapné. Ten jeho ukrad mámě šperky. Míšovi jsem dala facku, on se sbalil a vypad z domu, zřejmě tam bydlí u něho, nevím, jsou to už dva roky. Ani se víckrát už nevrátil. Hledala jsem ho, ale nenašla," opäť sa objavili Jitke slzy v očiach.

"A povedala si mu o mne? Pýtal sa, pochopil?"

"Jo, často se ptal, kde má tátu, těžko to snášel, já se ani nevdala, všechen čas jsem věnovala jemu a on…, takhle to dopadlo."

"Jitka, chcel by som ho vidieť. Je šanca ho nájsť, šla by si so mnou do Klatov ho hľadať?"

"No… on je na výšce. Vím, že kolem 16-té hodiny jezdí přes nádraží, jen nevím, jestli…"

"To už nechaj na mňa," skočím jej do reči.

Ideme s Jitkou do Klatov. Jitke ešte pred odchodom vtisnem do rúk púzdro s krásnym náhrdelníkom a poviem:

"Otvor ho, až keď odídem, prosím."

Ona netuší, čo v ňom je, a nechcem jej privodiť ďalšie bolestivé emócie. Uvedomujem si, že ona ma teraz potrebuje. Mal by som tu zostať dlhšie, ale nemôžem. Som gay a nevedel by som jej dať to, čo má muž dať žene. Môžem len svoju náruč. Snáď jej ten náhrdelník nepripomenie už prebolené spomienky, ale naopak ju poteší. Pevne v to dúfam.

Odrazu Jitka precitne a ukazuje mi na mladého muža:

"To je Míša, tam naproti jede, je sám," rozplače sa. Ako ju Mišo uvidí, zastaví sa a pozerá na mňa. Otáča sa, chce odísť.

"Míšo, zastav sa prosím!" ozvem sa ja.

Michal ostane stáť a my s Jitkou prídeme k nemu.

Jitka ma predstaví:

"Tohle je tvůj biologickej táta, Míšo."

S otvorenými ústami nemo stojí.

Ja prekonám tú malú vzdialenosť medzi nami. Objímem ho a pošepnem mu:

"Míšo, som šťastný, že som ťa našiel a spoznal. Neskoro, ale predsa," poviem so zastretým hlasom a slzami na krajíčku.

"Já… já… ty…," kokce a stekajú mu slzy.

Vyberám z bundy obálku a vkladám mu ju do dlaní so slovami:

"To je pre teba, Miško, uži si to rozumne a v zdraví."

Pobozkám ho na líce, nechá sa bez protestov. Viem, že mu to nenahradí tie roky bez otca, ale jednoducho vtedy to nešlo inak a Jitka sa tak rozhodla. I keď som gay, svoje rodičovské povinnosti by som si zastal, ak by sa Jitka vtedy so mnou vrátila na Slovensko.

Ideme spolu do reštaurácie. Dáme si spolu obed a spustíme rozhovor. Po čase Jitka odchádza a lúči sa, musí totiž do práce na nočnú. Sľubujem jej, že sa nevidíme naposledy. Necháva mi svoj telefónny kontakt aj adresu.

S Michalom máme dlhý rozhovor. Všetko sme si povieme a vysvetlíme. Vyrozprávam mu môj príbeh s Andrejom. Pochopí ma a je dojatý. A ja tiež. Počas celej doby nášho rozhovoru sa neho pozerám a snažím si vryť jeho tvár do pamäte. Nepochybujem, že je môj. Ako keby som videl seba v tom veku. Sľúbi mi, že sa s matkou zmieri a bude sa o ňu starať. Dozvedám sa, že je naozaj gay a žije s priateľom. Je šťastný, že som za ním prišiel a najviac chápem, ako mu je. Sľúbi mi aj, že školu (železničnú univerzitu) doštuduje a časom príde aj on za mnou na Slovensko. Nikdy sa tak žiaľ nestane, ale to je už iný príbeh.

Príde večer a ja skúšam nájsť hotel na prespanie. Žiaľ, nikde nemajú voľnú izbu, a tak sa opäť na noc vydávam domov. Šťastný, že moja cesta nebola zbytočná. V Plzni mám hneď rýchlik do Brna. Tam budem ráno okolo 6-tej hodiny. Som ešte mladý, vydržím aj toto. Konečne Brno, celú cestu som prespal. Síce polámaný, ale oddýchnutý. V Brne mám čas niečo cez hodinu na rýchlik do Bratislavy. Sadám si do staničnej reštiky a raňajkujem spolu s kávou. Na stanici je už rušno a rovnako aj reštika je zaplnená, všetky stoly obsadené okrem môjho. Pijem kávu, keď zbadám, ako sa blížia k môjmu stolu dvaja mladíci. Jeden blondiak s krásnymi bielymi zubami, druhý brunet s pehami okolo nosa.

"Môžeme si k vám prisadnúť, pane?" pýta sa ma blondiak. Ja so šálkou pri ústach zostávam bez pohybu ako prikovaný.

"Nech sa páči, chlapci."

Chalani oblečení v oblekoch sa pustia do jedla a obdarúvajú sa navzájom krásnymi úsmevmi. Mňa si naoko nevšímajú, ale zaregistrujem, že občas obaja očkom na mňa pozrú. Ja si uvedomujem, kto sú vlastne oni dvaja, a mám obrovskú túžbu nadviazať s nimi rozhovor, len ako?

"Prepáčte, chlapci, môžem sa spýtať? Nehráte vy dvaja náhodou v bratislavskom divadle?"

Pozrú sa na seba a peháč mi odpovie:

"Áno, hráme, ale zatiaľ iba ako amatéri. Vy nás poznáte?"

"No bol som na vašom predstavení, boli ste skvelí, chalani. Bol to pre mňa zážitok. Vy ste Peter a Pavol. Je tak, dobre si vás pamätám? Moje meno je Miro Rybka," podali sme si navzájom ruky.

"Chalani, môžem vám objednať prípitok na zoznámenie?"

Obaja sa usmejú.

"Viete, mám s vami niečo spoločné, som v niečom ako vy dvaja… a bude pre mňa česť si s vami pripiť. Čo to bude?"

Znovu pozreli na seba a potom na mňa.

"A čo si dáte vy?" pýta sa ma blondiak Peťo.

"No ak by tu mali niečo šumivé… a prosím, tykajme si, chlapci, ja som Miro," povstal som zo stoličky a znovu im podal ruku.

Priniesol som tri prípitky, a tak sme si štrngli. Chvíľu sme ešte debatili, keď sa z ampliónu ozval zvuk ´na šestém nástupišti je připravený rychlík do Bratislavy přes…´

"Chalani, je mi ľúto, musím ísť…, som šťastný, že som mal tú česť vás spoznať, a určite ešte prídem na vaše predstavenie. Už sa teším nielen na Palinov excelentný spev, ale aj na tvoj perfektný básnický prednes, Peťko."

Ešte sa do nich dozviem, že oni cestujú do Prahy na akúsi divadelnú skúšku a čaká ich tam aj komparz do nejakého filmu.

"Paráda, chalani, fandím vám a aj držím palce," stihnem im ešte povedať, kým sa rozbehnem na nástupište.

Po príchode do Bratislavy mám veľký úsmev na tvári, aká šťastná bola moja cesta. Prichádzam napokon do Serede a idem rovno na cintorín rozjímať nad miestom odpočinku môjho padlého anjela.

***

Neskôr som napísal list Jitke aj Míšovi, no odpovede som sa už nedočkal. Ani telefonický kontakt nebol úspešný. Až oveľa neskôr mi odpísala Jitka list, že má rakovinu pankreasu, že je to zlé a že Míšo odišiel do Holandska žiť a nevie o ňom vôbec nič. A ja vlastne tiež. Po mojej päťdesiatke mi napísala Jitkina mama, že Jitka zomrela. Dozvedel som sa to šesť mesiacov po jej smrti. Žial, ani rozlúčiť som sa s ňou nemohol. Stále však vo mne žije túžba ešte raz vidieť môjho syna.