Poranené vtáčatá – 8. Z čoho má nervy Pinokio?

V nedeľu sa vraciame na intrák. Obaja máme na sebe pančucháče. Andrej ma presvedčil, aby som so sebou zobral všetky, ktoré som mal v skrini. Tým pádom máme obaja po dvoje pančucháčov a ešte jedny rezervné. Andrej vraví, že keď ich budem mať špinavé, nech ich donesiem a on mi ich v rukách operie. Na intráku si doprajeme znova fajku. Andrejov zadok v pančuškách, s dvoma štráfikmi je pre mňa neuveriteľne sexy. Začínam si uvedomovať, že vlastne toto echt babské oblečenie je aj na chalanovi veľmi príťažlivé.

Andrej mi vysvetľuje, že pančucháče nosili muži už dávno. A bolo to výsostne mužské oblečenie. Nosili sa miesto nohavíc. Až potom nám ich vzali ženy. Máme pred sebou týždeň školy.

Pondelok prebieha v pohode. Matikár nám sľubuje písomku. Na slovenčine máme diktát. Každé sporné “I” a “Y” mi Andrej pošepne a narýchlo mi nájde ešte tri chyby pred odovzdaním papiera. V konečnom výsledku nemusí byť diktát tragédia ako zvyčajne. Horšie je to pri návrate na intrák. Okamžite si nás odchytia tretiaci a tlačia na nás, aby sme si išli od Dunča vypýtať lístky na koncert a dali im ich. Inak si ich vraj nemáme želať.

Našťastie okolo prechádza vychoš a skúseným okom vycíti, že je medzi nami napätie. Nás posiela na izbu, tretiakov si berie so sebou, aby mu pomohli preniesť policovú skriňu. Ideme k Andrejovi na izbu. Premýšľame, ako sa tretiakom čo najviac vyhýbať. Andrej si dáva dole školské nohavice. Je len v pančucháčoch. Keď vidím, ako sa mu na nich dvíha predný štráfik, neodolám, kľaknem si na zem a cez pančuškové rebrovanie mu začnem hladkať vtáka. Ten sa ešte viac nalieva. Andrej odbehne k dverám a v zámke otočí kľúč. V tých pančucháčoch je ako krásny baleťák. Viac, on je princ. Môj princ.

“Mirko, aj ty nohavice dole, nech vidím, že ma cmúľa pančuškár.” Môj princ chce, aby sa mu venovalo jeho páža. Dávam si dole nohavice. Aj ja mám v pančucháčoch poriadnu hrču. Sťahujem mu gumu na pančucháčoch aj trenírkach. Jeho vták je napružený. Chytím ho jednou rukou za stožiar, druhou mu stisnem guľky a pobozkám ho na žaluď. Začnem ho láskať jazykom.

Je to krásne zmocňovať sa ho takto ústami. Po chvíľke láskania sa mu na žaludi objaví prvá kvapka vzrušenia. Rukami ho chytím za jeho pevný zadok a vtáka mu nasajem do úst až po samý koreň. Vnímam, ako sa môj nos zaborí do jeho zlatisto medených chlpov. Cítim tú jeho omamnú vôňu. Fialky, jadrové mydlo a pižmo. Teraz je to Andrejovo živočíšno cítiť najviac. Perami mu kĺžem po jeho jemnej koži vtáka. Je to zamat. Je to tá najlepšia cigareta, akú som kedy mal v ústach.

O tomto boli všetky tie hry s párkom, s banánom. O tomto bolo to, keď som si pri večernom honení v posteli vkladal Andrejove prsty do úst a on moje. Navzájom sme si ich cmúľali. Ale toto cmúľanie je neporovnateľne krajšie, úžasnejšie. Je to to najopojnejšie, čo viem a môžem s mojimi ústami robiť. Raz som povedal Andrejovi, že si honíme o 106. On povedal, že to je málo. Tak sme si honili o 157 a teraz ho fajčím o 234.

Andrejove ruky ma držia za vlasy a jemne koriguje pohyby mojej hlavy, aby súzvučili s kmitaním jeho bokov. Sme ako dokonalý stroj. Pridávame na otáčkach, cítim ako sa jeho telo napína a moje ústa sú zaplavené teplým Andrejovým výstrekom. Chvíľu ešte láskam Andrejovho úžasného vtáka ústami. Dokonale mu ho jazykom vyumývam. O chvíľu splynieme v bozku.

Andrej mi sťahuje pančucháče, môj vták ochotne vyskakuje zo zajatia trenírok. Môj princ ma dotlačí k váľande, usadí ma. Teraz ma on berie do úst. Vidím len blonďavú hlavu v mojom rozkroku. Môj vták mizne v jeho sladkých ústach. Celým duchom aj telom sa ponáram do rozprávky. Do rozprávky so šťastným koncom. Do rozprávky, ktorá nekončí zvoncom, ale mojim mohutným gejzírom. Mám dojem, že Andrej mi vycucol z môjho tela aj tú poslednú spermiu z ľavého vajca.

Na druhý deň máme v škole aj telocvik. Prezliekame sa v šatni, prichádza telocvikár a vraví nám, že je v telocvični zima. Máme si vraj dať tepláky, kto máme. Hojstrič vraví, že má pančuchy, či si môže dať trenky na ne a tak cvičiť. Učiteľ súhlasí. Je nás viac, kto máme pančuchy na sebe. Ja mám trochu trému, hanbím sa, že som v nich. Mňa si ale nik nevšíma. Zato krásne Andrejove nohy v bledomodrých pančucháčoch okamžite vzbudzujú pozornosť.

O chvíľu je to v šatni pastva pre oči. Každý má totiž trenky pod pančuškami. Takže všetko musí ísť dole. O chvíľu sme my pančuškári s holými vtákmi. Je nás sedem. Ja s Andrejom, Hojstrič aj ryšavý Čierny Peter, obaja Dudáci, Rákos. Rýchlo si naťahujem na seba pančušky, aby sa mi nepostavil vták. Páči sa mi, že cvičíme tak, ako kedysi na základke.

Dudáci Gej a Gajdoš ma prekvapili. Som s nimi na izbe, a to, že aj oni nosia pančušky, som si nevšimol. Nemajú ani klasické bavlnené, ani melírované pánske, ale krepsilonky. Tie sa dajú natiahnuť ešte viac ako bavlnené. Po jedných krepsilonkách som mal aj ja s Andrejom, len sme ich nemali ešte na sebe.

To, že sa pančušky nepáčili len mne a vlastne aj Andrejovi, bolo ešte viac jasné vo štvrtok, keď ich na telocviku už majú desiati. V piatok ich majú trinásti. Pridali nám ďalšie dve hodiny telocviku pre spartakiádu. Poučení z utorka sme si pančucháče natiahli naostro. Dali sme si na ne len trenírky, ktoré sme mali v taške. Je to Andrejov nápad. Ostatní chalani nie sú natoľko vynaliezavý, tak je v šatni znova striptíz. Lepšie je byť divákom ako tým, kto ten striptíz robí. Ale ani jeden vták nie je taký lákavý ako ten Andrejov. Je to vták vtákov.

Idúc zo školy na intrák, sa obaja tešíme, ako vyslobodíme svoje chvosty z pančuškového zovretia a znova si doprajeme tú úžasnú fajku. Naše predstavy a túžba sa okamžite strácajú, keď pred intrákom vidíme troch tretiakov, ktorí chcú od nás lístky na dnešný koncert Katapultu. Dva dni sa nám darilo vyhýbať sa im. Máme smolu.

Okamžite Andreja zdrapnú pod krk a päsťou sa mu vyhráža ten najväčší svalovec.

“Počúvaj, ty blonďavé hovno, nepokúšajte sa s lístkami ubziknúť na koncert.“

Andrej je na moje prekvapenie pokojný.

“Keď nám za každý lístok dáte po dve krabičky Spárt…,” navrhuje mu.

“Budete radi, ak nedostanete po papuli,” pridáva sa ďalší tretiak.

“Za po papuli si pustite rozhlas po drôte,” odvrknem mu.

“Buratíno, teba sa nik na nič nepýta,” strčí do mňa tretí. Naráža na môj nos.

“Keď nás budete urážať…,” zastane sa ma Andrej.

“Páľte na izbu,” posiela nás preč tretí, lebo z dverí vychádza vychoš so správcom intráku. Nebolo by to dobre pre nich, že zas s nami niečo riešia. Rýchlo ideme k Andrejovi na izbu. Automaticky zhadzujeme zo seba bundy aj nohavice. Teda Andrej si ich dáva dole. Ja som po tom incidente celkom bez nálady. Nohavice mi rozopína Andrej.

“Oriešok, netvár sa ako Pinokio, keď ide okolo zápalkárne,” sťahuje mi nohavice, zviera mi gule, cez pančucháče ktoré mám naostro.

“Čo zas zvŕtaš, Andy, aký Pikonio a zápalkáreň,” nerozumiem mu.

“Pinokio, to je taliansky Buratíno, to si Rusi zas ukradli postavu, aby ju vydávali za svoj geniálny nápad. Pinokio oriešok,“ stláča ma na posteľ, nasmeruje sa hlavou k môjmu rozkroku. Čakám, že mi do úst zoberie vtáka, ale cítim, ako do úst berie moje gule. Najprv jednu a potom druhú. Vnímam na miešku jeho krásne veľké biele zuby. Jazykom mi gule začne masírovať. Je to úžasné. Rukou mi pretiahne predkožku zo žaluďa a začne mi ho jemne honiť po celej dĺžke.

Po chvíli mám ja svoj Buratinovský… pardon, Pinokiovský nos pri jeho prednom švíku pančucháčov, ktoré sa začínajú dvíhať. Sťahujem mu pančucháče, pobozkám jeho krásneho vtáka. Nasávam jeho úžasnú vôňu, v ktorej prevažuje to čarovné a omamné pižmo. Fialky a jadrové mydlo je v pozadí. Tiež do úst beriem jeho gulečníkovú výbavu, jemne mu ich hryzkám. Andrej len od rozkoše zamrnká a tiež pritvrdí na mojich guliach. Myslel som si, že vzrušenie a rozkoš zažijem len, keď mi cmúľa vtáka, ale také isté vzrušenie zažívam, keď sa jeho pozornosť presunula na vajcia.

Pred vyvrcholením si však do úst berieme vtáky. Netrvá dlho a spolu striekame. Andrej sa po chvíli presunie k mojej tvári a vymieňame si svoje obsahy úst. Po krásnej fajke a chvíľke maznania sa ideme osprchovať. Andrej ma posiela obliecť sa. Špinavé pančucháče mu nechávam, vraj ich operie spolu so svojimi. Káže mi, aby som si obliekol krepsilonky. Divým sa, pančucháče na koncert?

“Budeme sa ktovie kedy vracať. Ktovie, či sa dostaneme na autobus, a kým prídeme od Zeleného kríčka, môžeme poriadne premrznúť. Oriešok,” poučuje ma.

“Andy, a prečo má mať ten Pinokio nervy, keď ide okolo zápalkárne?” spomeniem si, čo vravel pred fajkou.

“Rozmýšľaj, oriešok, keby si bol Pinokio, nemal by si nervy ísť okolo výrobne zápaliek?” figliarsky sa na mňa usmieva a ja stále nerozumiem. Andrej si ma objíme a pobozká ma.

“Pinokio, niečo ti poviem,” zahľadí sa mi do očí. Ja čakám, že mi prezradí, o čo ide v tom, čo povedal.

“Ja ťa mám rád,” povie mi tichým hlasom.

“Aj ja teba,” pošepnem.

“Ale ja ťa mám veľmi rád, ja ťa milujem, chlapec môj. Si pre mňa všetko.”

“Andy, aj ty si moje všetko,” kladiem mu hlavu odovzdane na plece.

“Mirko, ty máš rodičov, sestry… a ja mám len teba.” Andrejovi sa začnú kotúľať po lícach slzy.

“Nebuč, Andy, lebo sa rozplačem aj ja.” Andrej si rukou pretrie oči.

“No nič, bež a rozmýšľaj o Pinokiovi!” ťapne ma poriadne rukou po zadku, až podskočím. Dobre to zaštípalo.

“A nezabudni na pančucháče, lebo ti omrznú gule. Nemám chuť na zmrzku.”

Pred odomknutím dverí si dáme ešte jednu poriadnu pusu.

Oblečený Andrej prichádza za mnou na izbu. Ja som už tiež oblečený. Cítim, ako mi krepsilonky pevne obopínajú nohy. Sú omnoho priliehavejšie ako bavlnené pančucháče. Andrej sa dotkne mojej ruky. V tom šleha. Preskočila medzi nami statická elektrina.

“Čo robíš?” pýtam sa ho.

“Elektrizuješ!” tvrdí, že na vine som ja. Znova sa pokúsime o dotyk. Puk, ďalší úder.

“Je to suchý vzduch.” Ide do kúpeľne, pustí si na ruky vodu, vlhkými rukami si prejde po nohaviciach.

“K tomu krepsilonky, sme ako malé elektrárne,” pobozká ma. Idem si aj ja zvlhčiť ruky.

“Tak vieš, prečo má Pinokio nervy, keď ide okolo zápalkárne?” figliarsky sa usmieva.

“Jasné, bojí sa, že ho zapália, však je z dreva.” Andrej ma objíme.

“Mirko, stojíš si na kábli, má strach, že z neho spravia zápalky,” rukou mi zovrie gule. Radšej sa odťahujem, lebo viem, že pokušiteľ by ma raz dva dostal do varu.

“Andy neprovokuj, mali by sme ísť,” s dobrou náladou prichádzame na úroveň vrátnice. Dvaja tretiaci nás čakajú stále vonku. V tom k nim prichádzajú ďalší dvaja.

“Čo teraz?” prestrašene pozriem na Andreja.

“Dvom by sme možno zdrhli, ale sú tam štyria,” uvažuje Andrej.

“Ideme za vychošom?” navrhujem.

“A čo, ten pôjde s nami až k Zelenému kríčku a za ruku nás dovedie na koncert?”

“Ja neviem, Andy,” som bezradný.

“Nič, poď odtiaľto, nech ťa nevidia,” odvádza ma bokom. Ideme až na koniec chodby.

“Tu ma počkaj, o chvíľu som tu.”

Andrej vybieha hore schodmi. Po chvíli sa vráti. Počká, kým je chodba prázdna. Potom ide rýchlo k zadnému vchodu. Odomkne dvere, vybehneme von. Dvere zamkne. Utekáme k diere v plote. A sme na slobode. Okľukou obiehame intrák, aby nás tretiaci nezbadali. Poklusom dobiehame na zastávku. Od úst nám ide para. Andrej sa ma chce dotknúť, znova šleha.

“No pekne, my sa nemôžeme dotýkať,” obliznem si ruky. Dotknem sa ho a teraz je to bez výboja. Prichádza autobus. Jedno miesto je voľné na sedenie. Andrej si sadne a berie si ma na kolená. Cítim, že v jeho rozkroku to začína tuhnúť. Okamžite to vzrušuje aj mňa. Naviac ma chytí za stehno. To ma elektrizuje. Na ďalšej zastávke našťastie nastupujú ľudia. Andrej sa postaví, aby uvoľnil miesto staršej tetuške. Tá sa mu poďakuje a z košíka nám každému podá jabĺčko. Poďakujeme sa.

Na ďalšej zastávke vystúpia asi dvaja, ale pristúpia hádam 15-ti ľudia. Po dvoch zastávkach je v autobuse už poriadna tlačenica. Andrej sa na mňa tisne. Jeho ruka je okamžite pri mojom rozkroku.

“Andy, prestaň, ak mi urobíš fľak na nohaviciach…,” precedím pomedzi zuby.

“Tak čo, oriešok?” Nakloní sa nado mňa a uhryzne ma do ucha. Za to mu zovriem poriadne ja jeho gule. Pokušiteľ zahučí.

“Oriešok, ak mi spôsobíš fľak na nohaviciach!”

“Tak čo?” som zvedavý, ako by ma vytrestal.

“Zanesiem ťa do zápalkárne.”

Smejeme sa. Ach, aké je to krásne, ja a môj krásny anjel sa na seba tlačíme a vezieme sa k športovej hale pri Zelenom kríčku. My dvaja máme však dojem, že sa vezieme priamou cestou do raja. V tom raji bude anjel a Pinokio. Možno pre niekoho komická dvojica. My dvaja si však komicky ani smiešne nepripadáme. My dvaja sa milujeme.

***

Epilóg 8. časti

Pred 9-poschodovou budovou zastane auto s logom leva na kapote. Vystupuje vyšší zavalitejší muž Prok a nižší Miro. Budova je obohnaná pletivom. Pred budovou je množstvo stavebného odpadu. Budova prechádza totálnou rekonštrukciou. Miro mu vysvetľuje.

“Tu na nás čakali tí tretiaci. Tamtie budovy tu vôbec nestáli,” ukazuje Miro na priestor okolo budovy, ktorú idú rekonštruovať. Prechádzajú trochu ďalej.

“A tu sa to stalo,” ukazuje na roh budovy. “Tu sa buchlo čelo o čelo.” Miro je celkom rozcítený pri spomienke. Obaja si zapaľujú cigaretu. Prechádzajú ďalej.

“Tu bolo veľké ihrisko,” ukazuje Miro na miesto, kde stojí budova nejakého skladu.

“A pozri, Prok, tam je to zadné schodisko. Tadiaľ sme utekali na koncert.” Prok vidí, ako s Mirom lomcujú spomienky. Nanovo prežíva to, čo sa odohralo pred 40-timi rokmi. Muži dofajčia, nasadajú do auta. Pozornejší pozorovateľ by si určite všimol, že obaja majú na nohách bledozelené pančucháčové rebrovanie. Prok naštartuje auto. Chytí Mira za stehno.

“Si v pohode, Mirko?” skúmavo mu hľadí do tváre.

“Ale áno…,” nie veľmi presvedčivo mu odpovie.

“Tak kam ďalej?”

“Ideme k učilišťu.” Prok vyrazí. Uličkami sa dostávajú pred vstupnú bránu bývalej automobilky. Vonku sa rozpršalo. Z auta mu ukazuje Miro učilište. Vysvetľuje, kde boli dielne. Pod chvíľou musí Prok zapnúť stierače, aby na jednoposchodovú budovu videli. Akoby dážď chcel zmyť Mirove spomienky. Tie sa však zmyť nedajú. A vďaka štvrtému stretnutiu s Prokom sa ukladajú v počítači do núl a jednotiek. Ukladajú sa, aby nezanikli. Tak ako nikdy nezanikne to, čo Miro k Andrejovi a on k nemu cítil.