Romány

„Tebe som už stokrát povedal, že ešte raz to urobíš, tak z teba vymlátim dušu, ty neschopný dement vyjebaný, nie si mi tu na nič, nie je z teba žiaden úžitok, si obyčajný kus hovna, čo sa dokáže len voziť po mladých a honiť si na nich kokot a masírovať si na nich ego, lebo žiadne nemáš, ty osratá piča! No poď, fajči mi môj kokot, ty sráč, ukáž, či aspoň to vieš poriadne!"

Igor ma pomaly obchádzal, z poza rukavíc na mňa zazeral vražedným pohľadom. Vypálil pravačkou, nestihol som sa uhnúť, no trafil len rukavicu, nasledovali krátke rýchle údery, ako keby si ma naťukával. Avokádo ma napomenul za pasivitu. Pokúsil som sa o ľavý hák, no Igor nečakal, uhol a trafil mi pravačkou obočie. Znova som zaútočil, no dobre sa kryl. Zatiaľ sa so mnou len hral, dokonca sa aj usmieval. Nasledovali štyri krátke údery na tvár. Kŕčovito som si držal rukavice pred očami. Snažil som sa uhýbať. Bil ako do vreca, aj keď som sa veľmi snažil, podarilo sa mu trafiť ma niekoľkokrát do tváre práve vtedy, keď som útočil. Zrazu mi dal ľavú ruku okolo krku, pritiahol si ma k sebe a pravou rukou mi mlátil niekde na ucho, až ho musel Avokádo napomenúť. Igor ma zatlačil do rohu a tam spustil paľbu. Bil hlava-hlava, pretože vždy trafil, aj keď som sa všemožne bránil.

Konečne sme sa dostali k tomu výprasku. Hlavu som si musel dať na zem, medzi jeho nohy a ruky vystrieť pred seba pod stoličku. Stehná a lýtka museli zovierať pravý uhol, aby bol zadok riadne vystrčený. Nesmel som sa ani pohnúť, inak by som dostal odznova. Po každej rane som musel hlásiť poradie rany, poďakovať a koľko rán ešte ostáva do konca trestu, ako keby si to nevedel spočítať sám.

„Adam, ty komu chceš ako čo ukazovať? Prehovoril som celkom vážne. Pokiaľ viem, v ringu budem ja a jediný, kto je člen rady, je Igor. Ten Igor, ktorý mi každý deň dáva tak zabrať, že sa bojím večer zaspať, aby som sa neprebudil do ďalšieho dňa, v ktorom to bude ešte horšie.“ „Aspoň mu to budeš môcť konečne vrátiť,“ s úsmevom skomentoval Filip a všetci sa z toho tešili a pritakávali mu. Videl, že mi je z tej predstavy naozaj zle, preto prišiel ku mne, sadol si vedľa mňa, položil mi dlaň na plece a ticho povedal. „Neboj sa, všetko som premyslel, všetci si prídeme na svoje, aj ty, aj Igor budete spokojní. Romanovský mi otvoril oči a vysvetlil mi, ako to tu chodí. Dávajte pozor!“ zvolal hlasnejšie, aby všetci stíchli.

Na to sme museli všetci zaujať polohu pštrosa, čo v preklade znamenalo položiť hlavu na cestu, dvihnúť zadok, rozkročiť vystreté nohy a ruky dať za chrbát, a takto zotrvať, kým nedostaneme iný rozkaz. Táto poloha bola veľmi nepríjemná, pretože za malú chvíľu ťa začal bolieť krk a hlavne ramená, pretože ruky za chrbtom v tejto polohe začali veľmi rýchlo tŕpnuť. Igor chodil pomedzi nás a stále nám nadával. Keď sa mu niekto zazdal, že sa fláka, tak ho skopal, nechal ho robiť kliky, alebo drepy, alebo nejako inak zlepšovať jeho telesnú kondíciu, za čo mu musel dotyčný náležitým spôsobom poďakovať.

Prikázal mi vyzliecť sa donaha, predkloniť sa a roztiahnuť polky. Pustil vodu do hadice a voľný striekajúci koniec mi narval do zadku. Musel som nahlas počítať do desať, a až pak hadicu vytiahol. Musel som to v sebe držať – nesmelo to zo mňa vytiecť bez dovolenia. Prikázal mi rozkročiť sa, dať si ruky za hlavu a urobiť tridsať drepov. Po absolvovaní tejto procedúry mi dovolil vyprázdniť sa do záchodovej misy. Zopakovalo sa to niekoľko krát. Pri napĺňaní som musel počítať ešte do pätnásť, potom do dvadsať, do dvadsaťpäť a nakoniec do tridsať.

Rýchlo som zo seba začal zvliekať oblečenie, aby som to stihol. Možno sa ti zdá, že vyzliecť si tričko, tepláky, trenírky, ponožky a tenisky, kým niekto napočíta do desať, je hračka, no nezabúdaj, že všetky tie vyzlečené veci som si ešte musel predpísaným spôsobom krásne poukladať pred seba: tenisky špičkami od seba, na to tepláky, tričko, trenírky a ponožky, a to tak, aby to bolo úhľadné a zarovnané – oblečenie aby sa nedotýkalo zeme a vytváralo štvorec. Inak by mi to rozkopali a ukladal by som to znova a určite by mi niečo pridali. Našťastie som to stihol, aj keď som mal čo robiť, lebo som to nestíhal s dychom – riadne som fučal a nozdry sa dýchaním rozťahovali. Musím povedať, že som to stihol len preto, že to Igor chcel, a ku koncu počítanie spomaľoval. Keby nie, tak si to zaiste zopakujem.