Romány

No než to dopoviem, už je vedľa mňa v mojej posteli. Neviem, či alkohol v jeho hlave takto zaúčinkoval. V prvom momente som šťastný, no aj nesvoj, nechcem zneužiť situáciu a ublížiť mu. Aké zbytočné sú však moje úvahy pochopím razom, keď sa nalepí na moje ústa, vtáka ako kameň mi strčí medzi stehná a moje prsty nasmeruje do svojej oblej riťky, že ani nemám čas a ani nechcem odmietať. Nie je už cesty späť, a tak po dlhom čase znovu prežívam krásne milovanie s mužom, ktorý mi dáva pocítiť, čo je vášeň a chtíč, ako kedysi môj Anjel. Premilujeme celú noc. Ráno nevyspatí, ale šťastní odchádzame domov a prespíme celú cestu vo vlaku.

“Mirko myslí, že či sme si tam my dvaja…,” vysvetľuje mu Andrej. “Neboj sa, nevrzli sme si tam, ja som na baby, ale Andrej je skvelý chalan, aj keď je gay,“ uisťuje ma Sveťo. Zazvoní mu mobil a povie, kde je. Už som pokojnejší. Sveťo vyzvedá od Andreja, čo robí. Môj chlap sa prizná, že pomocného robotníka na stavbe. Sveťa zaujíma, koľko zarobí, a keď mu Andrej povie sumu, sa len zasmeje. “Vyser sa na takú robotu, u mňa dostaneš okamžite päťkrát viac, a keď sa osvedčíš, môže to byť aj desaťnásobok,” ponúka mu prácu Sveťo. Andrejovi zažiaria oči.

Krásny je deň, keď Tvoja tvár sa smeje,
už nie si sám, nech Ťa to pri srdci hreje,
veď život samotný je túžba nesplnených prianí,
lež ten, čo Ťa miluje, Tvoju dušu chráni
a s Tebou splnia sa mu všetky krásne priania,
keď láska kvitne v nás, od večera do svitania.

“Mirko, teraz ťa musím pripraviť, ak ti bude čokoľvek nepríjemné alebo ťa to bude bolieť, okamžite povedz.” Ja len súhlasne zahmkám. “Rozumel si? Nechcem ti nejako ublížiť. Prvý raz to dosť bolí.” “Navadí,” chcem byť odvážny, ale popravde, moja tréma a obavy stále rastú. Andrej otvára zásuvku na nočnom stolíku. Vyberá indulonu. Natiera mi ružicu okolo konečníka. “Najprv ťa trochu vyprstím,” oznámi mi. “Čo ma?”

“Elektrizuješ!” tvrdí, že na vine som ja. Znova sa pokúsime o dotyk. Puk, ďalší úder. “Je to suchý vzduch.” Ide do kúpeľne, pustí si na ruky vodu, vlhkými rukami si prejde po nohaviciach. “K tomu krepsilonky, sme ako malé elektrárne,” pobozká ma. Idem si aj ja zvlhčiť ruky. “Tak vieš, prečo má Pinokio nervy, keď ide okolo zápalkárne?” figliarsky sa usmieva.

“Nekňourej, brouku, mne to už chytlo. Koukni jako šilhám rukama,” začne Andrej parodovať Fredyho v češtine. “Šilhá se očima vole, né?” zakosím aj ja do češtiny. “Možno máš pravdu, to je asi žmurkať,” uvedomuje si Andrej chybu. “Myslím, že žmurkať je mrkat, ale šilhat, to je…,” neviem si teraz ja spomenúť na správny slovenský výraz, ale priblížim obe zrenice k nosu a názorne mu to ukazujem. “Ahá, máš pravdu, to je škúliť,” napadne Andrejovi ten správny preklad.

Cítim, ako sa jeho bradavky menia na kamienky. Neuveriteľné, aké sú obe naše telá na seba vnímavé. Ďalšie miesto, kde pociťujem elektrizovanie, je môj pupok. Andrej mi ho láska jazykom. Naše vianočné stromčeky už túžobne stoja a chceli by vypustiť svoj salónkový fondán vášne. My v objavovaní jeden druhého pokračujeme. Andrej si na mňa líha celým telom. Mám strach, že sa napichne na môj stožiar. Cítime, ako nás naše stromčeky otláčajú. Andrej mi vsunie svoj stromček medzi stehná a robí prírazy. Ja ho hladkám a hryziem do ucha tak, ako mi to robí aj on.

Budím sa na to, ako Andrej protestuje. “Nie, nie, nechaj ma prosím! Nie, nerob to!” chvíľami prosí, chvíľami nadáva. “Andrej, Andrejko, čo je? Čo ti robím?” som preľaknutý, že som mu ublížil. Andrej pokračuje v prosbách, jeho hlas je zúfalý. Zúfalstvo chytá aj mňa. Zažínam svetlo. Andrejovi stekajú po lícach slzy. Stále opakuje.