• black
Stylklasika
Datum publikace15. 7. 2022
Počet zobrazení4027×
Hodnocení4.62
Počet komentářů10

Tento príbeh sa odohral pred pár desaťročiami, keď bol internet ešte len v plienkach, keď mobilné telefóny boli len výsadou úspešných podnikateľov, a keď bolo celkom bežné, že chlapci nosili od jesene do jari bavlnené pančucháče neraz aj celú základnú školu. Pančucháče boli často terčom posmechu a šikanovania. Keď sa pred telocvikom objavil prvý pančuškár, zlízol si poznámky ako mamičkin maznáčik, zmrzlina, baleťák, niekedy mu spolužiaci skryli nohavice a nešťastník musel ísť do triedy len v pančucháčoch.

Paľo ich nosil celkom rád, ale v štvrtej triede povedal mame, že on už pančucháče nosiť nechce, že bude nosiť spodky. Bol rád, že sa postavil na čelo skupiny posmievačov, keď sa v pančucháčoch objavil prvý spolužiak. Paľo si užil chvíľkový pocit víťazstva, ale horšie časy nastali, keď chlapčenské nohy v pančucháčoch prestali byť senzáciou a vďaka ochladeniu si on musel začať pod nohavice obliekať spodky. Netrvalo dlho a tento druh oblečenia sa mu sprotivil. Doslova ho znenávidel. Zrazu začal spolužiakom v pančuškách ticho závidieť. Cesta späť sa mu však zdala nemožná. Mama jeho pančucháče posunula mladšiemu bratrancovi a jemu ostali len spodky. Našťastie mama mu ich nekúpila až také množstvo, ako mal kedysi pančucháčov.

Vtedy si Paľo uvedomil, že chalani v pančuškách sa mu vlastne páčia. Začínalo to byť preňho niečo elektrizujúce. Keď sledoval spolužiaka, ktorý sa pred ním prezliekal a mal na sebe pančušky, vždy pocítil zvláštne chvenie. Mal dokonalý prehľad, kto zo spolužiakov ich nosí, kto ich maskuje, a kto ako on nosí tie otrasné spodky. Zrazu si začal uvedomovať, že pančušky majú oproti spodkom neskutočne veľa výhod. Nemusíš hľadať ponožky, lebo pod chvíľou sa niektorá niekde stratí. Tie nešťastné ponožky sa zo spodkov neustále vyťahovali a spodky vykúkajúce spod nohavíc pôsobili viac ako odporne. Pri pančucháčoch, nech si mal akékoľvek krátke nohavice, vidíš len pančuchu. A pančucha za odmenu, že si jej ostal verný, urobí nad chodidlom harmoniku. A práve tieto harmoniky, zriasenia pančucháčov na nohách chlapcov, mu začali pripadať neuveriteľne príťažlivé. Tak isto ho dokázalo potešiť ak zbadal, ako niektorému spolužiakovi vykúkal nad nohavicami pančuškový lem. Festivalom pančušiek bol vždy školský karneval alebo vianočná besiedka, pri ktorých boli pančušky neodmysliteľnou súčasťou, častokrát aj hlavnou postavou kostýmu. Často v kombinácii s krátkymi nohavicami, trenírkami, alebo len samotné pančušky, s dvoma švami na zadku a jedným vpredu, ktorý krásne kopíroval každú krivku chlapčenského tele. Paľo im vtedy neskutočne závidel, keby aj on mohol mať pančušky aspoň pod nohavicami. Takto pretrpel v spodkoch 2 roky a v šiestej triede povedal mame, že chce nosiť znova pančušky, a nie spodky. Mama sa trochu nahnevala, lebo práve odmietla kolegyňu, ktorá jej núkala pančucháče po deťoch. Na druhý deň mu doniesla mama dvoje nové pančušky, Paľo si ich hneď vyskúšal, boli mu dobré a od toho dňa ich nosil do školy každý deň až do apríla. Mama mu prikúpila ďalšie a dokonca priniesla aj tie od kolegyne. Zrazu ich mal v skrini viac ako predtým. Potešil sa, že medzi prinesenými boli aj biele a červené. Tie si však obliekal iba v tie dni, keď nemali telocvik. A keď mali karneval, vystavil svoje pančušky hrdo na obdiv. Raz mal masku princa, potom rytiera, piráta a pančucháče boli v takomto prípade viac ako potrebné.

Takto poctivo nosil pančušky celú základku. Celý čas pokračoval vo svojej záľube sledovať, ktorý z chlapcov má pančucháče tak isto ako aj on. Keď zbadal takého spolužiaka, vždy sa mu rozžiarili oči. V deviatej triede, keď pri prezliekaní na telocvik zbadal jedného spolužiaka v pančucháčoch, bol celkom hotový. Musel na to myslieť neustalé. Najinenzívnejšie to bolo, keď zaspával. Neraz mu chlapci v pančucháčoch vstupovali aj do snov a sny to boli naozaj pestré ako maliarova paleta, neopakovateľné, originálne a fascinujúce ako chlapčenská fantázia a túžba. Vnemy, ktoré sa mu podarilo zozbierať počas dňa, boli dotvárané jeho podvedomím v chvíľach samoty pod perinou. Neraz ho podvedomie a túžba zachvátili aj počas dňa, to sa stávalo vtedy keď pančuškový impulz bol veľký alebo nečakaný. A pán režisér život mu takéto pohľady vedel dopriať veľmi nečakane a celým priehrštím. Inokedy bol k nemu skúpi, ako by chcel povedať - “Však chalani pančucháče nenosia!”

Keď išiel na strednú školu, ponúkla mu mama, či nechce prejsť na spodky, alebo mu má kúpiť pánske pančucháče. Paľova voľba bola jasná, určite pančucháče, ale ak zoženie mama ešte tie klasické bavlnené vrúbkované, tak by nosil aj tie. S prichádzajúcou zimou zistil, že ani na gymnáziu nie je jediný, kto pančušky nosí. Bolo to síce len pár chlapcov, ale nebol sám. Osamotený sa však cítil v tom, že ho neuveriteľne priťahovali chalani v pančucháčoch.

Jeho vzťahy s dievčatami boli dosť chabé. Ak sa mu aj niektorá zapáčila, spravidla mu ju prebral najlepší kamoš, a tak prišiel vždy o dvoch ľudí, ku ktorým cítil náklonnosť. Užil si lyžiarsky zájazd, kde sa v pančucháčoch objavili viacerí chlapci. Vtedy Paľo vymyslel scénku inšpirovanú Rómeom a Júliou. Za Júliou chodili dvaja, Rómeo a Roméro, ale Júlia odmietala oboch, tak sa chlapci zamilovali do seba. Samozrejme chlapci to hrali v pančucháčoch a Paľo bol v siedmom nebi. Bohužiaľ ten druhý, Roméro, nemal záujem, aby scénku dlhšie skúšali, alebo že by sa s Paľom trochu viac skamarátil. Tak pre Paľa ostali len spomienky, ako túto scénku hrali, a ďalšia nenaplnená fantázia. 

Po druhom ročníku zmenili Paľovmu otcovi, kriminalistovi, miesto pôsobenia a museli sa presťahovať do krajského mesta. Paľo nebol z toho veľmi nadšený. Po osemnástich rokoch musel opustiť končiny, kde vyrastal. Presťahovali sa cez leto a bol veľmi zvedavý na novú školu, na nových spolužiakov. Nevedel sa dočkať prvého školského dňa.

Ako prvé išiel do riaditeľne, kde predložil svoje vysvedčenie. Riaditeľ si ho pozrel a len sucho skonštatoval: “To, že si bol vyznamenaný, v žiadnom prípade neznamená, že budeš vyznamenaný aj na našej škole.”

Paľa toto prijatie trochu zmrazilo, ale to sa ho už ujala triedna profesorka, ktorá mu pošepla:

“Nič sa nebojte, keď sa budete trochu snažiť, určite budete.”

V triede sa Paľo predstavil a profesorka ho oslovila, či nechce niečo o sebe povedať. Paľo sa zamyslel a napadlo ho, ako by asi zareagovali, keby povedal: “Som takmer normálny chalan, akurát nosím rád pančucháče a milujem, ak sa môžem pozerať na chlapca, ktorý ich má oblečené tiež.” V duchu sa pousmial, lebo takéto niečo by asi všetkým vyrazilo dych. Povedal, odkiaľ prišiel a že verí, že sa skoro spoznajú a aj skamarátia, a že má rád divadlo. Posadil sa sám do prázdnej lavice, lebo on bol v triede tridsiaty tretí.

Dni ubiehali a Paľo sa zoznamoval s novými spolužiakmi a spolužiačkami, profesormi a profesorkami. Mnohí si ho s chuťou preskúšali, ale aj písomky ukázali, že vyznamenaný bol zaslúžene. Dosť šokoval triedu, keď sa niektorý profesor opýtal, či chce niekto ísť odpovedať, tak Paľo vždy zdvihol ruku a za chvíľu mal na svojom konte požehnane jednotiek. Paľovi túto stratégiu poradil jeho bývalý triedny a osvedčila sa. Dni začali ubiehať ako voda, ale nejaké nové kamarátstvo sa Paľovi nerysovalo.

Prišiel október a výrazne sa ochladilo. Vyšiel zo školy a všimol si pred sebou chlapca, ktorému z tenisiek vykúkala známa rebrovaná hneď, a tá nemohla patriť ničomu inému ako pančucháčom. Paľo nevedel, či je chlapec z ich školy, vyzeral na prváka, možno druháka, alebo tak deviatak z vedľajšej základky.

Paľo prišiel domov, zobliekol sa a natiahol si pančucháče. Hneď, ako si ich naťahoval, pocítil vzrušenie. Nevydržal to a musel si urobiť dobre. Potom, keď sa poutieral, natiahol si tepláky a spravil si úlohy. Obliekol si staršie texasky, ktoré už do školy nemal nosiť, a rozhodol sa, že ide von. Povedal si, ak uvidím aspoň 6 chalanov, ktorí budú mať pančucháče, tak si ich zoberiem aj ja zajtra do školy, potom podmienku upravil alebo aspoň jedného v mojom veku. Vyšiel von a vykročil do sídliska.

Sledoval nohy okoloidúcich chlapcov, ale nepodarilo sa mu zbadať to, čo sa rysovalo jemu nad teniskami. Bohužiaľ jeho pančucháče už nedokázali nad teniskou urobiť harmoniku, lebo mu boli len, len. Zrejme bude musieť začať nosiť tie pánske, ale tie sa mu nepáčili až tak ako bavlnená klasika. Pohľad z chodníka mu vyskočil na balkón, kde sa sušili troje pančucháče. Hneď skúmal, aké oblečenie visí vedľa, aby dokázal identifikovať, či ich nosí chlapec, alebo dievča. Vedľa pančucháčov viseli tepláky a dve kockované flanelové košele. Potešil sa, že tie pančušky nosí chlapec, ale to sa neráta. Pančucháče má zajtra do školy zatiaľ ohrozené. Pozrel sa druhým smerom a skoro mu vyskočili oči z jamiek od radosti. Zbadal chlapca, ako len v pančucháčoch a teplákovej bunde vysýpa smeti. Tak prvého mám, potešil sa Paľo. Sledoval chlapca, ako sa s prázdnym smetiakom vracia k domu. Pred dverami si položil smetiak na zem a oboma rukami si povytiahol pančucháče. Aj keď si ich povytiahol, na kolenách aj na kotníkoch sa mu pravidelne vytvárali harmoniky. Ak by počítal aj chlapca pred školou, mal by už dvoch, ale potom si povedal, že by to asi nebolo celkom fér.

“Ahoj Pali, kam ideš?” oslovil ho dievčenský hlas.

Paľo sa otočil a zbadal spolužiačku Moniku. Usmial sa.

“Len tak som vybehol von, trochu spoznávam mesto.”

“Tu na sídlisku ho veľmi nespoznáš,” namietala Monika.

“No postupne a ty kam ideš?” nadviazal na rozhovor Paľo.

“Na klavír,” povedala Monika.

“Ak ti nebude vadiť, môžem ťa odprevadiť,” ponúkol sa Paľo.

“Nebude, budem rada, ale pôjdem aj trolejbusom,” oznámila Monika.

“Fajn, aspoň spoznám nové končiny,” potešil sa Paľo.

Prišli na zastávku a čakali na spoj. Prvé dva neboli ich.

“Dosť sa ochladilo…,” povedala po chvíli Monika, “… už som vytiahla aj teplé pančucháče.”

“Aj ja,” povedal po chvíli Paľo. Uvažoval, či to má povedať, ale potom si povedal – prečo nie? On pančucháče nosí rád, a ak je Monika čo len trochu všímavá, ľahko zbadá, že ich má oblečené. Bol veľmi zvedavý, ako zareaguje, ale nedočkal sa žiadnej reakcie, lebo už prichádzal ich spoj. Pri vystupovaní si Paľo všimol na nohách chlapca povedomú bledomodrú farbu a známe rebrovanie, asi tiež pančušky, ale nemal možnosť to lepšie preskúmať. Sadli si do voľnej dvojky. Po chvíli sa Paľo rozhodol pokračovať v pančuškovej téme.

“U nás v triede ich niektorí chalani nosia?”

“Čo?” prekvapene reagovala Monika.

“No, pančucháče,” trochu sa začervenal Paľo, možno sa predsa len k tomu nemal priznať.

“Myslím, že nosia…,” zauvažovala. “Ale hej, nosia, aj na lyžiarskom ich mali, ale…,” náhle sa zasekla.

“Čo? Myslíš, že ich už nosiť nebudú?” vyzvedal Paľo.

“Nie, ale myslím, že ani na základke som nezažila chalana, ktorý by tak bez problému priznal, že nosí pančušky. Táto téma bola vždy pre chalanov tabu,” neskrývala prekvapenie Monika.

“U nás na gymply ich nosila viac ako polovica,” poriadne nadsadil číslo Paľo, aby nevyznel ako totálny exot, aj keď občas sám zo seba mal ten pocit.

“Už sme tu,” povedala Monika a vystúpili.

Paľo ju odprevadil pred ľudovú školu umenia a rozhliadol sa okolo seba. Príjemná časť mesta, pred školou bol parčík. Na druhej strane zbadal veľkú predajňu „Obuv“. Rozhodol sa, že ide pozrieť tam, dosť veľká šanca, že objaví ďalších pančuškárov. Vošiel do predajne. Rozhliadol sa, v predajni skúšalo pár chlapcov topánky, ale po pančuškách na ich nohách nenašiel stopu. Zbadal stojan s pančucháčmi. Rozhodol sa, že ide pozrieť, či nenájde niečo, čo by mu bolo dobré. Najväčšie čísla detských klasických pančušiek boli do výšky 160 cm, ale z času na čas sa objavili aj väčšie. Pozeral, ale najväčšie boli len 160. Otáčal stojan, ale nič väčšie nedokázal objaviť, prešiel k ďalšiemu.

“Pomôžem?” oslovila ho predavačka.

“Hľadám klasické rebrované pančucháče, ale väčšie ako 160,” povedal Paľo. Keď si prvý raz kupoval pre seba pančušky, tak sa červenal, ale za ten čas zistil, že sa treba tváriť absolútne normálne.

“Môžem vám ponúknuť pánske pančucháče, už nám prišli,” povedala mu predavačka.

“Nie, potrebujem klasické bavlnené, potrebujem to na predstavenie.” Vedel, že tento argument vie zaúčinkovať, a vtedy vedia vytiahnuť aj niečo z pod pultu.

“Minulý rok sme mali klasické 170, možno v sklade niekde budú, ak by ste sa zastavili zajtra, pohľadám ich,” ponúkla sa predavačka.

“Dobre, zajtra prídem a neviete, koľko stáli?” súhlasil Paľo.

“Myslím, že okolo 80 alebo 100 korún, ale možno budú už aj v zľave,” dodala predavačka.

“Ďakujem,” povedal Paľo a trochu smutne vykročil von z obchodu. Oproti nemu šla mama s dvojčatami chlapcami. Paľo okamžite sklopil zrak, áno úlovok. Nad topánkami chlapcov bolo nezameniteľné modré rebrovanie. Paľo sa otočil a sledoval chlapcov, ako si vyzúvajú topánky. Po chvíli mu dopriali aj pokochať sa pančuškovým lemom nad nohavicami, keď sa zohýnali, aby si obuli zimnú topánku. Mama trvala, aby si povytiahli nohavice nad lýtka, aby videla, ako im topánky sedia. Chlapci zaprotestovali.

“Nemusí každý vidieť, že už máme pančuchy!” povedali takmer unisono. Ale to nemali vravieť.

“Dobre, že vravíte, musíme kúpiť aj tie,” rozhodla mama.

Paľo si vychutnal aj vyberanie pančucháčov pre dvojčatá. Mama bola naozaj štedrá, každému kúpila hneď po štyri kusy. Áno kusy. Vždy sa hneval, keď niekto nazval pančucháče párom. Pár sú ponožky, podkolienky, pančuchy na podväzok, ale pančucháče, to je kus. A je to kus skvelého oblečenia, ktoré bolo vymyslené pre mužov a teda aj chlapcov. To len ženy si ho neskôr prisvojili.

Vytešený, že už má úlovok s číslom 4, a prísľubom väčších pančucháčov, sa vybral domov. Rozhodol sa, že nepôjde trolejbusom, ale peši. Intuitívne sa vybral ulicami mesta. Oči sledovali chlapčenské nohy, ale teraz nemal dlho šťastie. Až keď sa blížil k sídlisku, zbadal na bicykli chalana, ktorý mal vyrolované tepláky, spod ktorých Paľa pozdravili hnedé pančucháče. Chlapec išiel vedľa ďalšieho chlapca na bicykli, ale tam pančucháče nezbadal, alebo nedokázal identifikovať. Tak už len jedny pančušky na chlapčenských nohách a zajtra si ich dá do školy s čistým svedomím. Ale nikde nič. Išiel okolo školského dvoru, ihriska, ale nemal šťastie ani tam. Už sa začalo stmievať a ešte viac sa ochladilo. Paľo nemal chuť vrátiť sa domov, aby nedostal jasné znamenie, že pančušky si má zajtra do školy obliecť. Ale sondoval márne, povedal si, že asi mu nič iné nezostane, len započítať aj pančuškára, ktorého zbadal pri škole. V tom okolo neho prebehol mladík – bežec. Ten mal pod trenkami, adidaskami, oblečené pánske melírované pančucháče. Paľo dlho za ním pozeral. V duchu ďakoval pančuškovému Bohu, že nebude nútený podvádzať, lebo videl šiestich pančuškárov a jedného dokonca staršieho, ako je on.

Prišiel domov, v obývačke sedela mama aj s kolegyňou z práce a jej trinásťročným synom. Paľo sa pozdravil, mama ho predstavila kolegyni aj jej synovi.

“Nebolo ti chladno?” opýtala sa mama.

“Nie, však som mal aj bundu,” odpovedal Paľo.

“A na nohy?” uisťovala sa mama.

“Človek najskôr prechladne od nôh,” poučovala kolegyňa.

“Nie, už som vytiahol aj pančucháče,” povedal Paľo.

“Ty nosíš pančuchy?” prekvapil sa chlapec a pozrel na Paľove nohy, zbadal na nich také isté hnedé rebrovanie, aké mal aj on.

Sedem, preblesklo Paľovi hlavou a povedal si: “Toto je naozaj požehnaný pančuškový deň!”

Trochu ho síce zamrzelo, keď sa dozvedel, že mama dala kolegyni veci, z ktorých vyrástol a medzi iným aj niektoré jeho pančušky. Paľo sa najprv preľakol, že prišiel o všetky, ale keď nazrel do skrine, zistil že mu tam ostali všetky pánske, ale aj zopár bavlnených klasických. Hneď povedal mame, že by si zajtra nejaké išiel kúpiť. Mama súhlasila a dala mu peniaze.

Ráno si obliekol čisté, znova bavlnené rebrované pančucháče, poobzeral sa v zrkadle, páčil sa sám sebe. Páčilo sa mu, ako mu pančucháče obopínajú nohy a zvýrazňujú už celkom veľkú hrču pod predným švom. V duchu si pomyslel, že takto oblečený by mali chodiť všetci chalani a potom by bolo na svete krásne. Pocítil vzrušenie, ale nie až také nástojčivé, lebo večer si doprial svoju pančuškovú fantáziu aj so šťastným koncom. V škole skúmal, či uvidí na niektorých chlapčenských nohách pančušky, ale nemal šťastie. Preveril rýchlym pohľadom aj nohy spolužiakov v triede, ale povedomé rebrovanie bolo len na jeho nohách. Zo zasnenia ho vyrušil hlas Moniky, ktorá mu ponúkla, aby si sadol k nej, lebo jej spolusediaca chýba. Paľo sa celkom potešil, zbalil si veci a išiel si k Monike sadnúť. Škola bežala rýchlo. Cez veľkú prestávku išiel na chodbu s Monikou. Tá po chvíli išla niečo vybaviť za kamoškou z vedľajšej triedy a tak Paľo sledoval žiakov. V tom mu pohľad padol na chlapčenské nohy, na ktorých boli modré melírované pánske pančucháče. Paľo sa potešil, tak nie som jediný chalan v tejto škole v pančuškách. Skúmal ďalej, ale nič viac neobjavil, ale aj to mu zlepšilo náladu. Mali hodinu s triednou.

“Monika, mohli by ste dnes Petrovi zaniesť úlohy?” oslovila ju triedna.

“Bohužiaľ, pani profesorka, dnes mám poobede španielčinu,” ospravedlňovala sa Monika. “Ale Paľo býva tiež na sídlisku, tak ak by súhlasil…,” pozrela na Paľa, ten v duchu zanadával, lebo sa chystal do Obuvi zistiť, či majú tie väčšie pančucháče.

“Tiež mám už niečo poobede, ale pokúsim sa, ak by som to nestihol dnes, tak môžem zajtra.”

“Bolo by dobré, keby ste mu to zaniesli dnes,” povedala triedna. Paľo ďalej neprotestoval.

Monika mu hneď po hodine vysvetlila, kde Peter býva. Nie je to ďaleko od sídliska, hneď za lesíkom je vilová štvrť, tam býva v rodinnom dome.

Paľo si v jedálni dával načas, lebo samozrejme musel kontrolovať, či neuvidí aj pri obede ďalšie pančucháče. Tentoraz však nemal šťastie. Pri prezúvaní v šatni si všimol, ako ho sleduje jeden spolužiak, zrejme zaregistroval jeho pančucháče. Čakal, či bude nasledovať aj nejaká reakcia, ale nedialo sa nič. Paľo pocítil malé vzrušenie, hoci nevedel, či jeho pančucháče u spolužiaka vyvolali negatívnu či pozitívnu reakciu. Zo školy odchádzal Paľo aj s Monikou, ktorá ho čakala pred budovou. Navrhla mu, či ju nechce poobede odprevadiť na španielčinu, je to na druhom konci mesta, ako boli včera. Možno zaujímavá ponuka, ale Paľo ju odmietol. Mal naplánovanú cestu do Obuvi. Ako sa blížili k zastávke, predbehol ich chlapec, na ktorom si Paľo včera všimol pančucháče. Mal ich aj dnes. Kto vie, či táto prvá lastovička zimy chodí k nim na gympel, alebo na základku. Každopádne to považoval za dobré znamenie.

“Priprav sa na to, že uvidíš poriadny luxus,” povedala Monika, v jej hlase neznel ani tak obdiv, skôr akýsi dešpekt. “Petrova mama robí pre farmaceutickú firmu a otec je primár,” dodala Monika. Paľa napadlo, či by si nemal ísť domov zaniesť veci a prezliecť sa, možno si dať dole aj pančucháče, nech tam nejde ako nejaká socka, ale potom si uvedomil, že tieto texasky, čo mal v škole, vyzerajú najlepšie a zbytočne by len strácal čas. Potom sa zastaví doma, odnesie veci a hneď vyrazí do Obuvi.

Paľo zastal pred bránkou rodinného domu, či skôr vily, pred ktorou stálo Volvo. Nuž, tak tomuto sa vraví vyššia spoločnosť, pomyslel si Paľo. Stlačil zvonček.

“Prosím,” ozval sa príjemný ženský hlas.

“Dobrý deň, ja som Paľo, Petrov spolužiak, priniesol som mu úlohy.” Nečakal takéto privítanie na diaľku. Ozval sa bzučiak. Po chvíli si uvedomil, že mal asi potlačiť bránku. Keď to skúsil, bzučiak práve stíchol, a tak musel zazvoniť znova. Išiel cez upravený trávnik chodníkom k domu, na ktorom sa už otvárali dvere.

“Dobrý deň, ja som Paľo, Petrov spolužiak,” predstavoval sa teraz upravenej žene v peknom kostýme. Pripadala mu ako letuška. Aj ona mala okolo hrdla hodvábnu šatku.

“Milé od teba, teda od Vás, že ste sa unúvali,” podala mu zľahka ruku, ale nebol to dotyk skapatej ryby, ktorý by ho v tejto situácii ani veľmi neprekvapil.

“Pokojne mi tykajte,” povedal Paľo. Žena ho voviedla do domu. Hneď v chodbe si Paľo začal vyzúvať topánky.

“Nemusíš sa vyzúvať, vlastne budete asi v Peťovej izbe.” Podala mu papuče pre návštevy. Paľo si vsunul nohy do papúč. Bolo z nich jasne vidieť bledohnedú farbu jeho pančucháčov. Vyšli na poschodie. Mama zaklopala na dvere.

“Peťko, máš tu návštevu, spolužiak,” oznámila mu mama.

“Poďte ďalej!” ozvalo sa spoza dverí.

Mama otvorila dvere a voviedla Paľa do izby. V priestrannej izbe ležal v posteli Peter. Teraz si Paľo uvedomil, že je to vlastne celkom pekný chalan, bledé vlnité vlasy, každá kadera stála iným smerom a pozerali naňho celkom usmievavo dve modré oči. Paľo si uvedomil, že Peter to s dievčatami určite nemá ťažké. Stačí, keď na ňu zažmurká svojimi modrými kukadlami, a ľady sa v tom okamihu lámu.

“Čau Paľo, teba vyslali?” trochu prekvapene pozeral naňho Peťo.

“No, pôvodne mala prísť Monika,” kráčal Paľo k posteli s maródom, už naťahoval ruku na podanie.

“Paľko, prepáčte, nechcete si najprv umyť ruky?” zastavila ho mama, ktorej podanie neumytej ruky jej chorému synovi nepripadalo práve najhygienickejšie.

“Jasné!” povedal Paľo a čakal, že sa vrátia na chodbu a mama ho zavedie do kúpeľne, ale ona otvorila iné dvere a voviedla ho do kúpeľne so záchodom s vchodom z izby. Tak toto je naozaj luxus, pomyslel si Paľo. Izba s vlastnou kúpeľňou, to by sa páčilo aj jemu. Paľo podal Petrovi ruku. Ich pohľady sa stretli, aj Peter si uvedomil, že ten nový cezpoľný prisťahovalec je vlastne celkom sympatický chalan.

“Posaďte sa!” chcela prisunúť kreslo na kolieskach k Petrovej posteli, ale na ňom bolo prehodené Petrove oblečenie.

“Veci, ktoré si mal u lekára, si si mal odložiť do skrine,” povedala mama. Veci zobrala a položila ich na písací stôl a kreslo pritiahla k Petrovej posteli. Paľo si všimol, že spod pulóvra vytŕčala jedna bledohnedá rebrovaná ponožka, ktorá vyzerala presne ako Paľove pančucháče. Ale to by bola viac ako náhoda, pomyslel si Paľo, je to ponožka, alebo podkolienka, určite nie pančucháče. Takýto chalan ich určite nenosí.

“Porozprávajte sa. Ja vám niečo prinesiem,” odišla mama z izby.

“Našiel si to bez problémov?” opýtal sa Peter.

“V pohode, Monika mi to presne vysvetlila,” povedal Paľo.

“No jasné, Monika, to je hlavný informátor, ale ak má niečo urobiť sama, vždy nastane problém.” Pocítil v Petrovom hlase, že medzi nimi je asi nejaké napätie. Teraz mu to zapadalo do seba ako lego, aj v Monikinom hlase zacítil, že medzi nimi je niečo nedoriešené.

Mama po chvíli priniesla veľkú tácku s čajom a chlebíčkami. Bola tam aj krabička s vitamínmi. Podala ich Paľovi so slovami, že to má za unúvanie sa a vitamíny mu v tomto chladnom období určite posilnia imunitu. Oznámila, že odchádza na pracovné stretnutie, tak asi preto bola tak elegantne oblečená.

“Ponúkni sa,” povedal nenútene Peter. Pohodlnejšie sa posadil na posteli a načiahol sa, aby si pomiešal čaj. Paľo si všimol, že ho mieša akosi nešikovne, čo skončilo tým, že mu lyžička padla na zem. Obaja naraz vyštartovali, aby ju zdvihli. Paľo zaregistroval, ako Petrov pohľad nesmeroval logicky k lyžičke, ale k jeho nohám v papučiach, z ktorých sa usmievali pančucháče. Peťova ruka z toho dôvodu nesmerovala priamo k lyžičke, ale trochu vedľa. Paľo ju už mal v ruke, keď Peťo zovrel prsty, aby zobral lyžičku, tak chytil Paľovu ruku. Tento dotyk bol síce krátky, ale na oboch mladíkov mal elektrizujúci impulz. Pocítili príjemný dotyk toho druhého, u Peťa znásobený otáznikom: “On má na sebe pančušky?” V Paľovom vnútri bežala otázka: “Naozaj ho zaujíma, čo mám na nohách? Aký je jeho vzťah k pančuškám?“ Pocítil aj obavu, teraz ma zaradí medzi lúzu, vzápätí si však spomenul na ponožky pančuškového dizajnu vytŕčajúcu z kôpky jeho oblečenia. Čo ak to nie je len ponožka. Šikovnejší Paľo položil lyžičku na stolík.

“Prepáč,” povedal Paľo.

“Ty prepáč, som nemehlo,” ospravedlňoval sa Peter. Stretol sa im pohľad. Paľo sa snažil prečítať, čo to spravilo s Petrom, keď zistil, že má na sebe pančucháče. Peter si kládol otázku, sú to naozaj pančucháče?

“A čo nové v škole?” opýtal sa Peter, hoci to ho v tomto momente zaujímalo zo všetkého najmenej.

“Nič v pohode,” prehodil Paľo, aj jeho škola teraz zaujímala minimálne.

“Mám ti ísť umyť tú lyžičku?” prerušil chvíľku ticha, ktoré nastalo, Paľo.

“Nie, idem ja, treba mi aj…,” začal vyliezať spod periny Peter.

“Nie, to nemôže byť pravda!” zahučalo Paľovým vnútrom. Na Petrových nohách boli biele pančucháče. Klasické bavlnené rebrované, jeden šev vpredu a dva vzadu. Vytvárali dokonalý obal jeho nôh, príťažlivo zakrývali, ale aj zvýrazňovali pod predným švom Petrovho kohútika. Zadné dva švy mu obopínali okrúhly zadok, na spodnej časti tkanina pančušiek bola pod zadkom trochu uvoľnená a rajcovne sa hýbala, ako Peťo kráčal do kúpeľne. Ak by táto scéna bola vo filme, tak by nasledovali spomalené zábery podfarbené podmanivým basovými tónmi v zrýchľujúcom sa rytme dychu Paľa, podfarbujúc tak jeho uvedomenie: “Aj on je pančuškovo pozitívny!”

V rytme dychu sa hýbali Petrove nohy, na ktorých vytvárali pančucháče vzrušujúce harmoniky nad jeho chodidlami. Tu by hudobník použil podprahové tóny syntetizátora, ktoré by prezrádzali valiacu sa krv v tele Paľa, ktorá sa mu nalievala pod predný šev jeho pančucháčov. Všetko prerušil kopák bubna s akordom gitary nahrádzajúci zvuk zatvorenia dverí.

“Mne sa asi sníva!” zaznelo v Paľovom vnútri po tom, čo pred chvíľou zažil. Chalan v mojom veku, môj spolužiak a má k pančuškám taký vzťah ako ja. Paľo využil moment samoty a postavil sa, urobil pár krokov k písaciemu stolu, kde trčala podozrivá ponožka, ktorá prestala byť ponožkou do toho momentu, ako nadvihol pásikovaný pulóver. Bledohnedá ponožka pokračovala ďalej, aby sa stala podkolienkou, ale ani tam sa to nekončilo, pokračovala aj pod zhybom. Na kôpke boli bledohnedé pančucháče, na trikrát preložené. Paľo sa dotkol mäkkého úpletu, ktorý pred hodinou, možno dvoma, ukrýval Peťove nohy. Peťo položil pulóver na miesto. Zrazu sa cítil ako nevďačný obdarovaný, ktorí len pred okamihom dostal vzácny dar a miesto slova ďakujem sa začal naťahovať po dare ďalšom. Vrátil sa na svoje miesto a posadil sa. Najvyšší čas, lebo zo záchodu vyšiel Peťo a za pár okamihov už kráčal izbou k posteli. Teraz bol Paľo obdarený aj harmonikami na kolenách. Peťo sa posadil na posteľ, ale nezakryl sa perinou.

“Ty v pančucháčoch aj spávaš?” opýtal sa Peťa, lebo nedalo sa nezareagovať na to, čo mu spolužiak predviedol a zároveň doprial v týchto momentoch zažiť.

“Aj!” nasledovala Peťova strohá, ale jasná odpoveď. Paľo si uvedomil, že slovíčkom aj de facto prezradil, že si práve skontroloval a overil, že Peťo mal pančušky na sebe aj u lekára.

“Problém?” prerušil jeho úvahy Peťo, ktorého vôbec nezaujímalo, čo robil Paľo v izbe, keď tu bol sám. On sa zameriaval na Paľove nohy, teraz by on chcel dôkaz, čo má na nohách.

“Nie, prečo?” odvetil Paľo.

“Lebo, tak sa mi zdá, že aj ty ich máš na sebe,” začal priamo ťahom na bránu Peťo.

“Mám,” povedal Paľo. Nemalo žiaden dôvod skrývať ich, keď sedel pred ním na posteli s nohami v bielych pančucháčoch a bielom tričku ako anjel, tak trochu anjel provokatér.

“A to si ich mal teda aj v škole?” pokračoval Peťo v otázkach.

“Nie!” povedal Paľo, napadlo ho, že vyskúša jeho zmysel pre humor.

“To si sa išiel domov prezliecť?” pozrel mu modrými očami skúmavo do tých jeho.

“Áno, išiel,” s kamennou tvarou pokračoval Paľo.

“A prečo?” nerozumel Peťo. “Ráno je predsa najchladnejšie.”

“Lebo až v škole mi povedali, že ty si pančuškár, tak som si myslel, že ťa poteší, keď si dlhodobo chorý, pohľad na chlapčenské nohy v pančucháčoch,” dostával Paľo svoju obeť do pasce.

“Povedal, kto ti to povedal,” prekvapene reagoval Peter.

“Asi ten, kto ťa dobre pozná,” prezradil stroho Paľo, tešilo ho, ako mu spolužiak skočil na návnadu.

“Nepovieš mi jeho meno?” začal vyjednávať.

“Skús na to prísť sám,” posmelil ho.

“Chlapec, alebo dievča,” dožadoval sa anjel pomôcky.

“Ty by si mal vedieť, kto tak môže vedieť, že pančucháče nosíš,” navádzal ho Paľo.

“Ja to neskrývam ani nemaskujem,” Peter povedal na svoju obhajobu, takže nie je to tajomstvo, o ktorom by vedel len niekto.

“To ani ja ich nemaskujem, dobre bolo to dievča,” priznal Paľo.

“Dievča, no tak potom Monika?” usúdil tak, lebo vedel, že sa s Paľom pred návštevou k nemu s ním rozprávalo.

“Tak to vieš,” povedal Paľo a tešilo ho, ako sa spolužiak zmieta v rozpačitých pocitoch, ktoré si nevie vysvetliť, a aj Paľova reakcia ísť si obliecť domov pančušky, aby ho tým potešil, mu pripadá ako totálna haluz.

“Krava, prečo ti niečo také hovorila a prečo si si ich išiel domov obliecť?” nechápavo pozeral na Paľa.

“Pokoj, Petrus, Monika mi nič nepovedala a ja som si ich nešiel domov kvôli tebe obliekať, chcel som ťa natiahnuť a podarilo sa,” až teraz sa Paľo usmial. “Ale musíš uznať, že si sa pekne chytil.”

“Ty si riadny kus chuja,” zanadával Peter, ale nahnevaná tvár sa mu tiež dostala do úsmevu.

“Máš pravdu, chytil, ale prečo si mi povedal Petrus, tak ma ešte nikto neoslovil,” prekvapilo ho Paľovo oslovenie.

“Neviem, tak ma to napadlo,” povedal Paľo. “A čo ti vlastne je? Teda, ak to nie je lekárske tajomstvo,” zmenil tému Paľo.

“Hepatitída, teda žltačka,” povedal vážne Peter.

“Viem, čo je hepatitída. Ale to znamená…,” zvážnel Paľo.

“Že zajtra do školy nepôjdeš, milý Paľko, a obvodná lekárka ťa predvolá na vyšetrenie a podľa toho, ako dopadne, budeš hospitalizovaný v nemocnici, alebo ostaneš mesiac doma.” Paľo si všimol, že Peťo si evidentne vymýšľa, ale na okamih sa mu podarilo skutočne natiahnuť ho.

“Dobre, sme jedna jedna,” zdvihol Paľo palec pravej ruky smerom hore.

“Bol to taký ťažší zápal priedušiek,” priznal Peter. “Už som de facto v poriadku, ale do konca týždňa mám byť ešte doma.”

Nastalo chvíľu ticho, Paľo to využil, aby sa znova sústredil na Peťove nohy v pančucháčoch, najviac ho zaujali oblúky na jeho stehnách. Miesto, kde sa medzi nohami spájali všetky tri švy, bolo napnuté, keď sa trochu pohol, to miesto sa na chvíľu uvoľnilo, aby sa vzápätí pri ďalšom pohybe znova naplo. Peťo si jednu nohu narovnal a už bolo vidieť oblúk len na jednom stehne.

“Pali, ak ti je teplo, pokojne si daj dole nohavice,” povedal polohlasom Peter.

“Je tu teplo, ale nie až tak, že by som sa potil,” nepochopil teraz Paľo, že tu nešlo o to, aby mu nebolo horúco, ale že to bola prosba, aby aj Petrovi doprial to isté, čo mu doprial on.

“A keby som ťa o to poprosil,” nevzdával sa Peter. Až teraz Paľo pochopil. Postavil sa, rozopol si opasok, stiahol zips, a spustil nohavice do výšky kolien. Na jeho nohách sa Petrovým očiam vystavili na obdiv bledohnedé pančucháče. Najprv z nohavíc vytiahol ľavú a potom pravú nohu. Ako keby pochopil, že Peťo chce vidieť aj jeho kruhy na zadku, otočil sa mu chrbtom, zložil nohavice a prevesil ich na kreslo. Potom sa do kresla posadil. Všetko sa to dialo bez slov, vlastne žiadne slová teraz chlapci nepotrebovali, ich nohy v pančucháčoch boli verše a rýmy, ktoré ich v tomto memente absolútne napĺňali. Vo filme by sa ozvali husle a ich motívv by prebrala flauta. Paľo sa posadil do kresla, ale zrazu ako keby si nevedel nájsť to správne miesto.

“Poď si sadnúť sem ku mne,” povedal znova polohlasom Peter. Paľo bez slova vstal a sadol si na posteľ k nemu. Obidve nohy si vyložil na posteľ. Chvíľu sa chlapci kochali pohľadom na svoje nohy.

“Nebude ti vadiť, ak sa ťa dotknem?” na dychu vyslovil Peter, v ktorom narastal pocit vzrušenia.

“Nie,” povedal Paľo. Petrova ruka sa dotkla rebrovania pančucháčov na Paľovom stehne. Najprv to bol jemný, priam plachý dotyk. Dlaňou párkrát pohladil Paľovo stehno a ruka sa posúvala vyššie.

“Ak by ti to bolo nepríjemné, povedz,” pošepol Peter a nevedel sa nasýtiť elektrizujúceho dotyku. Tie vibrácie cítil aj Paľo. Tóny huslí a flauty začali z pianissima narastať do piana. Ruka sa dostala až k nohavicovej častí pančucháčov a pomaly, ale odhodlane sa posúvala k prednému švu – strážcovi Paľovho mužstva. Jeho doteraz prebudený kohútik sa začal šuchoriť a natriasať perie. Krv v jeho tele už mala jasný cieľ cesty. Kortex vyslal správu a telo sa tomu podriadilo. Peter sa kohútika dotkol, ozvalo sa prvé forte, ktoré zjemnelo, aby nastúpilo vzápätí smelšie a dôraznejšie. Paľo najprv pocítil pohladkanie, potom jemné a hneď za ním pevnejšie zovretie. Svojou rukou sa dotkol rebrovania pančucháčov na Petrovej nohe.

Pohyby Petrovej ruky začali naberať na pravidelnosti a dôraznosti. Ako krv naplno prebudila kohútika, ten sa naplno vzoprel a dvíhal prednú časť pančucháčov, ale držal ho ako v klietke. Petrova ruka vkĺzla popod pančuškový lem a priamo cez slipy odvážne chytila Paľov penis. Začal mu  pravidelne prechádzať od koreňa k žaluďu. Paľo cítil, že do kohúta mu stále priteká ďalšia krv. Začal byť stoporený na 100%. Peter sa mu snažil vyslobodiť jeho pevný penis zo slipov a pančucháčov. Paľo sa nadvihol, aby mu s tým pomohol. Teraz mohla byť masáž intenzívnejšia. Peter mu prešiel dlaňou po miešku a jemne mu ho stlačil. Paľo zavzdychal. Petrova ruka sa vrátila k penisu, pevne ho stlačil pri koreni a začal ho intenzívnejšie honiť. Peter zbadal na žaludi prvú kvapku, zotrel ju ukazovákom. Vymenil si ruky, ako keby už jeho pravačka bola unavená. Paľo cítil jasne fortissimo vzrušenie, k husliam a flaute sa pridal saxofón, basa, bicie a sinťák. Narastať začali aj gitarové riffy. Paľo hudbu vzrušenia vnímal intenzívne, lebo mal zavreté oči.

Petrova pravačka sa priblížila k nosu. Uvedomil si, že tento chalan mu vonia. Má v sebe vôňu dreva, možno aj tymián a zvláštny kvetový tón. Fialka, áno asi to bude fialka. Ukazovák sa od nosných dierok spustil k ústam. Neodolal, aby neochutnal, ako Paľo chutí. Aj to bolo čosi prvé, čosi jedinečné. Svieže a tajomné. Ruka, ktorá splnila žiadosť Petrových zmyslov a potvrdila, že tento chlapec mi vonia a aj chutí, sa vrátila nazad k jeho penisu. Nahradila slabšiu ľavačku, aby dokončila dirigovanie prvého stretnutia. Paľo mu začal do ruky postupne prirážať. Zoslabnuté forte narastalo do fortissima. Paľo sa pokúsil pootvoriť oči, ale vnímal len záblesk svetla, jeho oči boli teraz nepodstatné, lebo zrakový vnem prehlušovali ostatné zmysly. Zavrel viečka. Jeho telo sa naplo ako luk. Peter pocítil, čo sa s telom, ktoré drží za penis, deje. Ešte dôraznejšie pridal. Paľovo napnuté telo sa myklo a vzápätí uvoľnená tetiva vášne vymrštila prvý výstrek semena. Peter bol na to pripravený a chytil ho do predom pripravenej papierovej vreckovky. Nasledovalo ešte pár myknutí doprevádzaných výronom. Peter ho šikovne zachytával. Rýchly Paľov dych sa začal upokojovať. Telo mu zalial slastný pocit. Chvíľu ešte nechal zavreté viečka, aby si vychutnal, čo práve zažil. V celej šírke si to ešte neuvedomoval, len vnímal, že jeden z jeho tajných snov sa práve naplnil. Keď si Paľovo telo aj vedomie zvyklo na tento skvelý pocit, nabral silu a zdvihol viečka.

Pozerali sa naňho Petrove zvedavé modré oči.

“Ako?” opýtal sa Peťo.

“Super, vlastne, to sa nedá opísať,” povedal Paľo.

“Prepáč,” postavil sa Peter. Išiel do kúpeľne. Paľo pozeral na jeho krásne nohy v bielych pančuchách. Kruhy na zadku boli neuveriteľne sexy. Peter nechal dvere otvorené. Papierovú vreckovku odhodil do zatváracieho koša. Predstúpil pred umývadlo. Pozrel sa, či vidí Paľa, nevidel. Mohol tak ovoňať a ochutnať jeho semeno, ktoré mu ostalo na dlani. Vlastne dobre, že mu ostalo.

Po chvíli sa ozval zvuk tečúcej vody. Peter si utrel ruky a vrátil sa do izby. Paľo mal možnosť sledovať jeho pohyb v pančucháčoch. Paľo skôr ležal ako sedel na posteli. Pančucháče už mal znova vytiahnuté a unavený penis dobre odložený v slipoch pod predným švom. Peter si sadol k nemu. Svoju dlaň položil k jeho, ale ako keby nemal odvahu chytiť ho za ruku, hoci ešte pred chvíľou ňou zvieral Paľovo najintímnejšie miesto.

“Už si to s niekým robil?” opýtal sa Peter.

“Nie, len sám,” priznal sa Paľo, že toto bola jeho premiéra po dlhoročných skúškach a generálkach. A premiéra bolo skvelá. “A ty?” zvedavo sa opýtal Paľo.

“Robil,” povedal Peťo a zvážnel.

“S chalanom, či s babou?” chcel sa dozvedieť viac Paľo.

“Aj s mužom aj s dievčaťom,” povedal Peter, ktorý považoval svoju odpoveď za dokonale vyčerpávajúcu.

Paľo naňho pozeral, tiež by sa rád dotkol jeho ruky, ale ani on nenašiel odvahu. Tak rád by mu povedal ďakujem, tak rád by mu povedal, aké to bolo krásne, tak rád by ho pobozkal, ale všetko z toho sa mu v tom okamihu zdalo ako záväzok, ako niečo, čo by mohlo byť odmietnuté, ako niečo, čo síce cítil, ale nedokázal teraz pomenovať. On vo svojom pocite jediný chlapec pod slnkom, ktorého vzrušujú pančucháče, ktorý je v siedmom nebi, keď vidí na nohách chlapca pančucháče, ktorý sa vzruší, ak niekedy pri tom, ako sa niekto zohne, zbadá pančuškový lem, zrazu našiel takého istého jedinca. Jedinca, ktorý mu doprial plným priehrštím to, o čom sníval, po čom túžil a čo považoval len za sen. Zrazu sa sen naplnil, zrazu to reálne vnímal, prežíval dotýkal sa toho.

“Môžem teraz ja?” Paľo svojimi sivými očami pozrel na Petra.

“Kurva, ten je krásny!” povedal si Peter, keď hľadel do Paľových úprimných očí, teraz si uvedomil, že Paľo má okolo nosa pehy. Zvláštne, tmavý chalan s pehami a svetlými očami.

“Jasné.” Otočil sa tak, aby mal Paľo k nemu pohodlný prístup. Pančucháče si však nesťahoval. Vedel prečo. Paľova ruka tak isto začala prvý dotyk na stehne, pomaly, keď sa uspokojila s prvým vnemom toho vzrušujúceho rebrovania, začala postupovať vyššie. Blížila s k prednému švu, keď Paľo pod pančuškami pocítil Petrov penis, zistil, že ten nie je ukrytý ešte aj v klietke slipov. Stisol mu ho, na čo nasledoval Petrov okamžitý vzdych. Paľo zišiel nižšie, aby sa skamarátil aj s jeho mieškom, párkrát mu stačil vajíčka, čo Peter oceňoval svojimy vzdychmi, tak hudobná skladba, ktorá začínala v pianissime mala v prvom pláne ľudský hlas. Petrov hlas, celú hudbu vnímali uši chlapcov v podvedomí. Paľova ruka po prvom zoznámení s Petrovou pýchou zamierila tiež pod pančucháče, aby mala lepší prístup. Peter sa podvihol a stiahol si pančušky nižšie.

“Tu máš,” podal mu Peter papierovú vreckovku. Paľo ju zobral a začal mu masírovať penis.

Peter si to užíval, o čom dávali jasný signál jeho narastajúce vzdychy. Paľo ho chvíľu sledoval, ale keď zistil, že Peter ho sleduje tiež, najprv sklopil oči, a sledoval jeho pevný penis. Po chvíli pozrel na Petra, ten s privretými očami vzdychal, ale ako keby pocítil, že Paľo sa naňho pozerá. Oči sa mu hovorili: “Vzdychám, áno a aj vzdychať budem, ja to prežívam takto!” Jeho vzdychy zosilneli. Pod chvíľou mal Paľo pocit, že mu ubližuje, a pravidelnosť a rytmus ruky akosi ochabol.

“Pokračuj, prosím!” vyšepol Peťo, ktorý pocítil zvoľnenie Paľovej ruky. Paľo pochopil, že ublížil by mu len tak, ak by prestal, tak jeho masáž nabrala na intenzite. Keď sa Peťo dostával k vyvrcholeniu, vzdychy prešli do kvílenia, až na hranu výkrikov. Najprv to Paľa ľakalo, ale potom si uvedomil, že ho to začína vzrušovať. Druhá skladba skončila Petrovými výstrekmi, ktoré skončili bezpečne v papierovej vreckovke. Paľa ešte napadlo, že by mohol Petra aj ochutnať.

Vôňu, tú vnímal. Vnímal ju od prvého momentu, ako vošiel do domu, vôňa bieleho mramoru, citrus a pižmo. A to bola aj vôňa Petra. Vôňa čistoty a žiadostivosti, vôňa, ktorú si bude Paľo pamätať celý život. Vôňa chlapca, ktorý vystúpil z tieňa, aby vystúpil z tmy javiska do svetla reflektoru. Chlapec vyzeral ako nahý, ale nebol nahý, lebo mal na sebe biele pančucháče, mal na sebe ten jeden krásny pásik vpredu a dva vzadu.

Hodnocení
Příběh: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (55 hlasů)
Vzrušení: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (53 hlasů)
Originalita: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (57 hlasů)
Sloh: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (55 hlasů)
Celkem: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (73 hlasů)

Autoři povídky

Celé jméno-
Věk0

Život bez pančucháčov, je život s holými nohami.

Autor

Nezapomeň napsat komentář, a podpořit tak další publikaci autora!

Komentáře  

+6 #10 Odp.: Otoč sa k slnku – 1. Jeden vpredu a dva vzaduHonzaR. 2022-08-14 18:35
Tak jsem se k tomu dostal. Slovenštinu mám rád, hudební motivy taky. Pančušky mi nic neříkají, takže téma mimo mě. Literárně to jako někdo, jehož mateřština není slovenština, asi nedokážu úplně posoudit, nicméně se mi tady některé slovenské povídky čtou líp. Moje všeobecná nechuť k pro moje vnímání superdlouhých souvětí je všeobecně známá, i tady bych krátil, ale to je můj osobní problém. Slovník k tomu nepotřebuju.
Rozhodně bych víc dělil do odstavců, jako neamatér bys měl vědět, že v elektronické podobě je to vhodné. Hvězdičkovat to nebudu, nevěděl bych jak.
Každopádně je fajn, že je tu nějaké neobvyklejší téma.
Citovat
+8 #9 Odp.: Otoč sa k slnku – 1. Jeden vpredu a dva vzadublack 2022-08-14 18:07
Ďakujem GD, aj Tib, že sa Mike33 pýtate na to na čo som sa mal asi opýtať ja. Viete ak dieťaťu dáte karfiól alebo brokolicu a ono vám povie, že mu to nechutí, to sa dá pochopiť a akceptovať to, ale aj tak sa ho opýtate - "Prečo ti to nechuti?" a snažíte sa mu vysvetliť prečo by bolo dobré aby to dieťa zjedlo. Ak napíše niekto, že opisy sú zlé,čakal by som odpoveď na to prečo. Je to dlhé, detailné, veľmi emotívne, expresívne atď. Ako som už písal, nie som v písaní ani začiatočník a ani amatér. Tento druh rozprávania, som zvolil po dlhšej úvahe a považujem ho za adekvátny. Aj tak ma Oldo upozornil, že som bol niekde popisné a statické, to beriem. Ale vťahoval som čitateľa do istých dobových reálii a súvislosti. A keď je pripomirenka taká, že používam veľa odborných výrazov /hoci si to nemyslím/, tak môj text plní aj didaktickú a edukačnú rovinu ak niekto pri jeho čítaní potrebuje slovník cudzích slóv, alebo Wikipédiu. Aspon sa Mike33 dozvedel, čo to brutálne odporné slovo "unisono" znamena. A ešte jedna stránka k hudobnej rovine v poviedke. Prvý sex je vždy jedinečný. Nech je akokoľvek nedokonalý, kostrbaty a nešikovný v našich spomienkach má jedinečné postavenie. Pri jeho zažívaní, nam naše zmysly pracujú na 1000% a preto môžme vnímať hudbu, ktorá tam reálne nie je. Pachy sa nám dotvoria do dokonalosti. Keď sa po rochoch náhodou s niektorou z týchto emóciou stretneme, dostáva nás do stavu priam šialenstva, ako keď sme to zažili prvý raz. Teši ma, že Otáčanie k slnku si našlo svojích čitateľov, ktorí stále pribúdaju, a aj spokojnosť rastie. Viem, že pančucháče oslovujú veľmi malu skupinu mužov, ale plnokrvný príbeh o čo sa snažím osloví každého. Som vďačný, za akékoľvek názory a vôbec mi nevadí ak sú aj negatívne.
Citovat
+8 #8 Odp.: Otoč sa k slnku – 1. Jeden vpredu a dva vzaduGD 2022-08-14 09:39
Mike33 když se nezeptal autor ptám se já. Jaké odborné výrazy máš na mysli? A unisono má své opodstatnění, řekl bych. Za prvé mne nenapadá nic vhodnějšího se stejným významem a za druhé, to především, autor svůj příběh koncipuje jako hudební útvar, takže ...... Což, jen tak mimochodem, mne překvapuje, oceňuji to a fandím mu.
Citovat
+7 #7 Odp.: Otoč sa k slnku – 1. Jeden vpredu a dva vzaduTib 2022-08-14 09:05
Slovo unisono použil black přesně ve významu, v jakém se používá, takže taky nechápu, co je na tom otřesné, ale může se stát, že má někdo vůči nějakému výrazu averzi 😀 Za to ale autor nemůže 😉
Citovat
+6 #6 Odp.: Otoč sa k slnku – 1. Jeden vpredu a dva vzadublack 2022-08-13 15:21
Cituji Mike33:
v poviedke. Používaš mnoho odborných výrazov (zjavne si lekár alebo niečo podobné, čo je fajn), čo sa do takéhoto druhu poviedky nehodí podľa môjho názoru. Pri slove "unisono" mi prišlo nevoľno ako môže niekto použiť takéto nevkusné slovo - otras! Napriek všetkému oceňujem nevšedný pančuškový príbeh (nie je to moja šálka kávy), ale prečítam aj ďalšie diely. Za mňa 2 hviezdičky.

Ďakujem za hviezdičky aj za chuť prečítať si pokračovanie. Unisono je výraz používaný v hudbe znamená - jednohlasne. Teda môžem byť aj hudobník, ale nie som. A nie som ani lekár. Netuším, aký druh opisu by sa hodil k tejto poviedke?
Citovat
-6 #5 Nepáči sa mi tvoj štýl opisu situáciíMike33 2022-08-12 21:43
v poviedke. Používaš mnoho odborných výrazov (zjavne si lekár alebo niečo podobné, čo je fajn), čo sa do takéhoto druhu poviedky nehodí podľa môjho názoru. Pri slove "unisono" mi prišlo nevoľno ako môže niekto použiť takéto nevkusné slovo - otras! Napriek všetkému oceňujem nevšedný pančuškový príbeh (nie je to moja šálka kávy), ale prečítam aj ďalšie diely. Za mňa 2 hviezdičky.
Citovat
+4 #4 Odp.: Otoč sa k slnku – 1. Jeden vpredu a dva vzadublack 2022-07-20 13:38
Vďaka za spätnú väzbu. Vedel som hneď na začiatku, že táto téma určite neosloví každého. Pre niekoho to bude možno cez, alebo uletené, a tento text sa určite nestane "hitom". Myslím si že možno zaujme príbehom.
Citovat
+7 #3 Odp.: Otoč sa k slnku – 1. Jeden vpredu a dva vzaduGD 2022-07-20 12:23
Teda dosti netradiční a řekl bych nejen jako povídka. Ano, nošení silonek, což je trochu podobné, se najde cekem běžně, nakonec občas i u mne, ale bavlněné punčocháče nikoliv.
Za odvahu se pustit do tohoto tématu hvězdička navíc
Citovat
+11 #2 Odp.: Otoč sa k slnku – 1. Jeden vpredu a dva vzaduOlda 2022-07-16 10:56
V první řadě určitě body za odvahu, to téma je v našem menšinovém a notně zglajchšaltovaném mainstreamu, kterému vládne paradoxně často větší maskulinita než v hetero části společnosti, stigmatizováno a vytlačováno někam k okraji deviace v deviaci, takže hodnocení to bude určitě odrážet. Nechť se tím autor nenechá odradit, není to vůbec špatné, je to zjevně psané s péčí a pečlivostí, je-li to prvotina je víc než dobrá, jsou tu texty po technické stránce mnohem hůře zvládnuté. Některé popisné části by jistě šly pojednat jinak, třeba trochu méně staticky, ale ta klíčová pasáž je ve vyjádřené něžnosti onoho “poprvé” opravdu nádherná. Přestože ani mě to téma osobně eroticky neoslovuje, tak minimálně ona jazykovými a stylistickými prostředky vyjádřená něžnost, která celým textem prostupuje mě ohromila.
Citovat
+12 #1 Odp.: Otoč sa k slnku – 1. Jeden vpredu a dva vzaduSinme 2022-07-16 00:49
Za mňa je to veľmi pekne napísané. Dobre sa to čítalo a určite písať vieš. On aj ten námet... keď sa konečne stretnú dvaja ľudia, ktorí majú niečo spoločné... niečo, čo nezdieľaš s každým. Čiže, i keď pre mňa tá téma je... poviem to, ako to je... proste zvláštna (subjektívny názor). Tak oceňujem ten zvyšok. :-)
Citovat