Otoč sa k slnku – 19. Piatok trinásteho

“Veľmi to bolelo, Peterko?” oslovil ho Paľo tak, ako ho oslovoval len ON.

“Nie, nič hrozné, dalo sa vydržať,” snažil sa klamať Peter.

“Neklam mi, láska, určite bolelo, prečo si nechcel anestéziu?” vyčítal mu Paľo a hladkal ho po čele prstami.

“Aby som si dokázal viac uvedomiť tvoju lásku, Hláska, čo ma po čele láska,” usmial sa cez bolesť Peter a pobozkal mu prsty, ktoré sa ho dotýkali.

“To bola moja odpoveď na tvojich 10 zicheriek.” Paľo ho nežne pobozkal.

“Somárik, to bolo predsa o niečom inom,” vyčítal mu Paľo

“Nebolo. Bolo to o nás dvoch… Palino, som tak šťastný, že ťa mám,” pošepkal mu.

“Peterko, som tak šťastný, že ma máš, a hlavne, že ja mám teba,” odpovedal mu Paľo. Po chvíli objatia Paľa ovládla zvedavosť.

“Ukážeš mi ho?” poprosil Paľo.

“Bude to asi ako pohľad do márnice,” pripravoval ho na najhoršie Peter.

“Nevadí,” hrdinsky sa zatváril Paľo.

“Tak sa naň pozri, vieš, kde je, ale opatrne na pohyb a dotyky,” upozornil ho. Paľo opatrne odokryl perinu, na čo Peter hneď reagoval. Pred ním na posteli ležal jeho modrooký milenec v nočnej košeli s holými nohami. Už tento pohľad bol traumatizujúci. Pomaly mu zdvihol nočnú košeľu. Na asymetrických guľkách ležal ako na katafalku hrdina dnešného dňa. Bol malý, maličký, zranený a ubolený. Spod predkožky vytŕčalo pár nitiek zo stehov. Paľo sa ovládol, aby sa nerozplakal.

“Však oni ti ho zmenšili, Peterko,” pokúsil sa o vtip Paľo.

“Neboj sa, nezmenšili, to je len po zákroku atrofovaný,” uistil ho Peter.

“Chceš mi povedať, že toto chúďatko mi vie zaplniť celé ústa až po mandle?” pokúsil sa o ďalší vtip.

“Neboj sa, keď sa chúďatko dá dohromady, budeš sa báť, aby som ti nenatrhol riťku,” aj Petra ovládol humor. “Zakry ma, Palino, je mi chladno,” poprosil ho Peter. Paľo najprv zakryl hrdinu nočnou košeľou, na čo Peter znova zasipel.

“Prepáč, Peterko,” ospravedlňoval sa Paľo. Perinu uchopili obaja a púšťali ju opatrne. Podarilo sa to bez ďalšieho zasipenia od bolesti.

“Pali, to si kde počul, Peterko?” tváril sa vážne.

“Od tvojej mamy. Povedala, že primár povedal, že Peterko sa držal statočne. Máš dole pripravené jedlo a aj odvar z harmančeku a repíka. Keď som prišiel, tvoja mama utekala do práce,” povedal mu všetko, čo sa dozvedel.

“Vieš, Peterko ma volal ON a z tvojich úst, Palino, najradšej počujem Petrus. Peterka pochovajme do minulosti,” poprosil ho Peter.

“Dobre, láska,” pobozkal ho Paľo.

Peter pocítil potrebu, že by mal ísť na záchod. Paľo podľa inštrukcii mamy išiel do kuchyne a priniesol odvary na kúpeľ pre raneného vtáčika. Misku s tekutinou zaniesol do kúpeľne. Pomohol Petrovi vstať a odviedol ho k záchodu. Peter nechal Paľa, nech ho nechá vycikať. Paľo mu ho opatrne oklepal od kvapiek moču. Najprv mu Paľo maličký údik namočil do kamiliek. Po chvíli ho vybral z teplej tekutiny, ktorú rovno vylial do záchoda. Potom ho namočil do repíku, v ktorom ho močil asi tri minúty. Teplá tekutina mu robila dobre. Peter si po procedúre sadol na záchodovú misu.

“Bude aj tlačovka?” zavtipkoval Paľo v domnení, že aj druhým koncom sa potrebuje Peter vyprázdniť.

“Tlačovku som zredukoval na brífing. No čo pozeráš, dole gate,” prikázal Peter.

“Čo chceš?” nerozumel Paľo.

“Asi to, čo aj ty!” usmial sa Peter. Paľo pochopil, rozopol si nohavice, chvíľu si vychutnával, ako si vytiahol z nich najprv jednu a potom aj druhú nohu v bledohnedých pančuškách. Zložil nohavice, položil ich na skrinku a pristúpil k Petrovým nedočkavým ústam.

Peter mu stiahol pančušky vpredu aj vzadu. Vybozkával mu jeho kohútika, pomaznal sa s ním jazykom a potom ho zobral do úst. Oboma rukami si chytil holé Paľove polovičky. O chvíľu zosynchronizovali pohyby. Paľo mu hladkal blonďavé kadere. Po chvíli mu zovrel do dlaní hlavu a udržiaval jej správny rytmus. Boli ako dokonale zladený motor, v ktorom piest pracoval pravidelne hore-dole. Peter pocítil prvé kvapky čírej trpko slanej tekutiny. Otáčky sa začali zrýchľovať. Paľo dotláčal Petrovu hlavu, aby sa mu do úst dostal na doraz. Po chvíli sa Paľo napol a naplnil Petrove ústa spermiami, ktoré si mysleli, že budú mať čas ešte dva týždne, kým sa vyberú na svoju samovražednú misiu.

Paľo si kľakol pred Petra a objal ho. Pobozkal ho vďačne na ústa. Peter sa rozdelil s ním, čím mu pred chvíľou naplnil ústa a nestihol ešte prehltnúť. Po dlhom bozku si chlapci pozreli do svojich očí.

“Si úžasný človek, Petrus,” ďakoval mu Paľo.

“Si úžasný človek, Pavel,” vrátil mu Peter.

“Fajčil by som,” vzdychol si Peter. Paľo pri pohľade na holé Petrove nohy dostal nápad.

“Určite máš pančušky na vyhodenie.”

“Sú na spodku skrine v sáčku,” povedal Peter.

“Hneď som tu,” zobral Paľo sáčok a išiel do miestnosti so šijacím strojom. O chvíľu sa vrátil. V rukách niesol hnedé pančucháče a začal ich obliekať Petrovi. V prednej časti bol kus vystrihnutý a obendlovaný, aby sa nepáral. Prednú časť natiahol opatrne na Petrove lono s tým, že pančušky sa raneného vtáčika ani nedotkli. Podal Petrovi mikinu aj bundu. Dal mu aj čiapku na hlavu a vyšli na balkón.

Do večera Paľo ešte trikrát okúpal Petrovho maróda v oboch odvaroch. Kamilkový dával vždy nový a repíkový vymieňal po dvoch kúpeľoch. Okolo ôsmej sa Paľo poberal domov. Peter ho prehováral, aby ostal, ale Paľo mal strach, že by mu v spánku mohol nechtiac ublížiť.

Druhý deň starostlivosť o Petra pokračovala. Paľo prišiel rovno zo školy. Ranený pipík už nebol tak citlivý. Večer, keď sa znova chystal Paľo na odchod, Peter mu povedal, že nebude spať s ním na posteli, ale mu pripraví lehno na zemi. Po desiatej chlapci zaľahli, Peter do postele, Paľo na matrac na zemi. Paľo zaspával, keď pocítil, že sa k nemu vsunul opatrne Peter. Chytil mu kohútika v pančuškách a začal mu ho masírovať. Po chvíli sa Peter posunul nižšie a vzal Paľa do úst. Na to, že jeho milenec bol ranený, Paľo až tak tragicky abstinenciu sexu nepociťoval. V pondelok jedna a v utorok hneď dve fajky. 

Streda bola ešte o číslo vyššia. Paľo sa aj pokúsil vniknúť do Petra, ale prudké pohyby sa kohútikovi nepozdávali, prírazy mu pôsobili bolesť. Tak k slovu sa dostali šikovné Petrove ruky a ústa. Peter mu povedal, že ak sa v piatok bude cítiť lepšie, cez víkend majú ísť za starou mamou. Počítal s tým, že pôjde s nimi aj Paľo, keď ho tak veľmi chcela vidieť. Paľo nie s veľkým nadšením súhlasil. Cesta na druhý koniec republiky, tak povediac na otočku. Nebolo isté, či tam aj prespia, alebo nie. V piatok nemohli vyraziť, lebo Petrova mama mala večer firemnú akciu a chlapci mali ísť na konkurz do divadla.

Vo štvrtok už Peter išiel do školy. Pred hodinou telocviku sa Peter neprezliekal. Samozrejme chalanov hneď zaujímalo prečo? Boli zvedaví, či aj dnes má na sebe nejakú pančuškovú vychytávku. A mal hnedé pruhované pančucháče, povytiahol si nohavicu, aby sa pochválil. Paľo mal modro pruhované. Nechal si ich na sebe, len si dal oranžové trenky. Stále nebolo opravené kúrenie, tak cvičili s pančuchami alebo legínami pod trenkami. Celkom sa to chalanom v triede zapáčilo. Tepláky mali len dvaja. Samozrejme padali aj otázky, prečo Peter necvičí. Povedal, že bol na chirurgickom zákroku, ale to bolo pre zvedavcov málo. Chceli vedieť podrobnosti.

“Baby sa sťažovali, že keď ich kefujem, tak im narážam zospodu do mandlí. Tak som si dal desať centy ušmyknúť!” zavtipkoval Peter.

“Super, to ti ostali dva centimetre!” reagoval ďalší.

“Choď tam, nech ti prišijú, čo mi ušmykli, budeš ho mať konečne trinásťcentimetrového!” odsmečoval mu Peter.

Počas telocviku hrali znova basket. Peter sledoval svojho milovaného chalana. Vychutnával si každý pohyb jeho dokonalého tela. Tak rád by sa s ním láskal, tak rád by ho objímal, bozkával, dotýkal sa ho na všetkých miestach. Pociťoval nesmierne šťastie, že ho má. A obdivoval aj to, aký je. Možno práve jeho osobnosť ho priťahovala ešte viacej, ako jeho telo. Uvedomoval si, že Paľo je jeho Sean Connery, jeho Merkury. Nie, ani Connery, ani Mercury! Paľo je Paľo, a to je na ňom to najkrajšie. Po takom chalanovi vždy túžil a sníval o ňom. Vnímal ho ako chodiacu dokonalosť. Dokonalosť, ktorá tu bola len a len pre neho. Petra zaplavoval pocit šťastia a napĺňajúcej sa lásky, ktorá bude o desať dní naplnená na 100% aj z jeho strany. Tešil sa na to, ako sa aj on zmocní Palina s takou vášňou, s akou vie on vnikať doňho. Neraz Peter pociťoval pri tom aj bolesť, keď bol Paľo dôrazný, ale to bolo na tom krásne. Už sa tešil, ako prinúti aj jeho jojkať a vzdychať, ako to robí on. Naučí sa hrať na jeho organe lásky, aby z neho vylúdil od spodných tónov až po tie najvyššie. Už nebude Paľo ten výhradne dominantný pri ich milovaní. Aj on chytí opraty ich vášne a bude hnať voz ich rozkoše po hipodrome spojení, milovania a sexu. Paľo musel prísť za ním, lebo zasnený Peter sedel stále na lavičke, hoci všetci z telocvične už odišli.

V piatok po škole išli len k Paľovi, kde si odložili tašky. Paľo mu okúpal poraneného vtáka v oboch hojivých kúpeľoch. Už sa mu podarilo stiahnuť takmer celú predkožku, tak Paľo mal možnosť vidieť, že rez bol naozaj dlhý, začínal pár milimetrov pod otvorom na žaludi a prechádzal až na predkožku, kde končil asi 5 milimetrov od jej okraja. Narátal 14 stehov. Nežne mu pozašívaný žaluď pobozkal. Peter sa už necukal bolesťou ako zo začiatku. Možno by som dnes mohol aj doňho vniknúť, pomyslel si Paľo.

“Petrus, ty budeš mať oproti mne veľkú výhodu, že máš prešívaného vtáka,” zatváril sa tajomne Paľo.

“Prečo myslíš?” nevedel Peter, na čo sivooký peháč naráža.

“Keď bude zima, teda myslím poriadna zima, a mne bude môj kokôtik mrznúť, tvojmu bude teplo, lebo je prešívaný,” usmial sa Paľo na svojom vtipe.

“Palino, už ti povedal niekto, že si pehavý kokôtik?” usmieval sa Peter.

“Samozrejme, že áno,” s kamennou tvárou mu odpovedal Paľo.

“Kto?”

“No práve teraz ty, môj modrooký blonďavý kokôtik,” prisal sa mu na pery vo vášnivom bozku a pritisol si ho k sebe. Chlapci sa na seba natlačili. Peter zjojkol bolesťou. Paľo ho hneď pustil a odstúpil.

“Bolí to moc?” zľakol sa Paľo.

“V pohode, ale prestaňme s vyznaniami a láskaním, lebo sa mi postaví, povolí steh a máme po konkurze v divadle,” stopol ich laškovanie Peter.

***

“Dobrý deň, my sme prišli na ten konkurz,” oslovil Paľo vrátnika v divadle.

“Ale to máte smolu, chlapci, konkurz bol včera,” zatváril sa smutne vrátnik.

“Ale mal byť dnes, piatok, trinásteho,” zapojil sa do rozhovoru Peter.

“Veď práve, mal, ale pán režisér dnes nemohol, tak to zmenili,” mykol plecami vrátnik.

“A nejaký náhradný termín bude?” opýtal sa Paľo.

“Joj, milý môj, to ti ja neviem,” nemal vrátnik informácie. Okolo išla mladá, asi 25-30 ročná, dobre vyzerajúca žena, v rukách niesla štós výkresov. Nechtiac zavadila o Paľa a tie sa jej zosypali na zem. Paľo sa okamžite zohol a pomáhal jej výkresy zbierať. Videl na nich návrhy kostýmov. Mužské postavy mali na nohách pančucháče, zrejme historická hra, aj keď kostýmy na návrhoch pôsobili živo, až moderne. Možno rozprávka, pomyslel si Paľo.

“Prepáčte!” ospravedlňoval sa Paľo.

“To nič, bola som myšlienkami…,” brala vinu na seba žena.

“Takže sme sem prišli zbytočne, nemôžete zistiť…,” snažil sa Peter vrátnika presvedčiť, aby ich s niekým informovaným spojil.

“Nejaký problém?”

“Prišli sme sem na konkurz, ale ten bol včera,” smutne povedal Paľo.

“Videla som tu Olivera, asistenta réžie, skúsim mu zavolať,” podala Paľovi výkresy s návrhmi a vybrala zo šatovej sukne mobil. Prehodila si svoje dlhé vlasy cez plece, lebo sa jej dostali do tváre pri zbieraní výkresov.

“Olino, tu je Žura, sú tu dvaja…,” chvíľu hľadala správny výraz, nechcela povedať chlapci. Muži sa jej tak isto zdalo nepresné. Fešáci príliš laškovné. Šuhaji staromódne, to by možno povedala päťdesiatnička. Chalani nedôstojné pre inštitúciu, v ktorej práve boli. Mladíci by vyznelo, že ona je starena. Pohľad sa jej stretol s pohľadom Paľa.

“…adepti, ktorí prišli na konkurz. Dobre, privediem ich.”

***

“Ahojte, ja som Oliver, asistent réžie hry, do ktorej sme robili konkurz,” predstavil sa zavalitejší, 25 ročný mladík s okuliarmi na nose a podal im ruku.

“My sme dostali informáciu, že konkurz je dnes,” informoval Paľo.

“Museli sme to posunúť, lebo réžo dnes nemôže, ale keď ste už tu, natočím vás na video a on si to pozrie.”

“Dobre,” povedal spokojnejšie Paľo.

“Tak nech nestrácame čas, kto ide prvý?” pozrel spýtavo na chalanov.

“Choď ty, Pali,” dal mu prednosť Peter, lebo v tejto oblasti bol Paľo určite skúsenejší.

Paľo sa posadil na pripravenú stoličku. 

“Tak povedz na kameru o sebe všetko, meno, vek, adresu, kontakt, záujmy a všetko, čo považuješ za dôležité,” dal mu inštrukcie Oliver a pustil kameru. Paľo spustil, hovoril dosť rýchlo, ale zrozumiteľne. Oliver mu naznačil, aby sa pritom pootočil hlavou do jedného aj do druhého profilu. Paľo to pochopil a bez toho, aby sa zastavil, pokračoval v predstavovaní ďalej. Po chvíli Paľa vystriedal Peter. Keď skončil on, Oliver vypol kameru. Oliver pozrel na hodinky. Bol trochu nervózny.

“Kde sú z tej kostymérne?” zahundral si viac pre seba ako pre chalanov.

“Chlapci, dajte si dole mikiny aj nohavice. Skúsime si trochu pohyb aj herecké improvizácie.”

Naši teploškovia si dali dole mikiny, keď si dávali dole nohavice, Oliver ostal viac ako prekvapený, lebo obaja mali na sebe červené pančušky, však nakoniec bol piatok.

“Super, vy máte pančucháče na sebe, vravel vám niekto, že vás budeme chcieť vidieť aj v nich?” tešil sa Oliver.

“Nie!” povedal Paľo.

“Nikto,” doplnil Peter.

“S nikým sme o konkurze nehovorili.”

“Fajn, chalani, pustím vám pesničku a skúste na ňu tanečne reagovať,” pustil CD prehrávač a ozvalo sa Mambo No5 od Lou Begu.

“Ja som pohybovo trochu teraz obmedzený, robili mi zákrok,” ospravedlňoval sa Peter. 

“V pohode, rob len, čo môžeš, potrebujem vidieť, ako vnímate rytmus,” ubezpečil ho Oliver. Chalani sa roztancovali. Rytmus mamba bol lepkavý a o chvíľu strúhali tanečné kroky. Išlo im to celkom dobre, aj keď na pesničku tancovali prvý raz. Asi po minúte Oliver kameru vypol. Bol spokojný. “Fajn, chalani. Znova ostaňte pred kamerou len jeden.” Ostal Paľo.

“Ty si Peter?” opýtal sa Oliver.

“Nie, Paľo.”

“Dobre, Pali. Zdvihni zo zeme imaginárne jablko, je krásne červené, ovoniaš ho, zahryzneš a zistíš, že je v ňom červík,” dal mu situáciu Oliver.

“Môžem?” opýtal sa Paľo.

“Počkaj!” Pustil kameru. “Poď!” Paľo sa chvíľu pozeral pred seba. Zbadal niečo na zemi. Usmial sa. Zohol sa a zdvihol imaginárne jablko. Obzrel si ho. Páčilo sa mu. Preleštil si ho o rukáv. Zatváril sa, že v jablku vidí odlesk svetla. Zahryzol sa do jablka, prvý hryz bola skvelá sladká chuť, aj druhý, ale v treťom sa mu niečo nepozdávalo. Pozrel na jablko a zhnusene ho odhodil. Hodil ho smerom na Petra. Ten imaginárne jablko chytil. Keď videl, že je červivé, tak ho zlostne hodil po Paľovi.

“Takéto si nechaj!” aj okomentoval, že mu hodil červivé jablko. Paľo pohotovo zahral, že ho nechytil a jablko ho trafilo do hlavy.

“Au! Pako!” zanadával na Petra Paľo. Potom išiel do priestoru Peter a hral s imaginárnym hadom. Tiež mu to išlo dobre.

“Super, chalani, ste šikovní,” celkom zabudol Oliver, že sa niekam ponáhľal.

“Teraz si dáme improvizáciu s textom. Peter chodí s dievčaťom. Paľo sa tvári, že aj jemu sa ona páči, ale v skutočnosti sa mu páči Peter. A teraz je moment, kedy mu to prvý raz povie. Môže byť? Nemáte s tým problém?” opýtal sa Oliver.

“Nie, v pohode, však je to hra,” povedal Paľo.

“A ja to ako príjmem?” upresňoval si zadanie Peter.

“To nechám na teba. Chalani, nemusí byť veľa slov, ale snažte sa veriť tomu, čo hovoríte,” dal im radu Oliver.

“A pohybovo by to ako malo byť?” opýtal sa Paľo.

“Dajme si situáciu, Peter čaká na lavičke a miesto dievčaťa príde Paľo. Všetko nechávam na vás, chalani. Tak poďme na to. Dajte si vedľa seba dve alebo tri stoličky ako lavičku,” pomohol im Oliver so scénou.

“Môžeme?” opýtal sa Oliver.

“Dobre,” povedal Peter. Paľo odišiel ďalej.

“Môžem!” oznámil Paľo.

“Kamera beží, scéna je vaša, chalani.” Peter sedel na lavičke. Pozrel sa na hodiny, potom doprava, odkiaľ čakal príchod niekoho, potom aj doľava, ale nikoho nevidel. Odzadu sa blížil Paľo. Asi dva metre od Petra sa zastavil. Tiež si skontroloval, či nie je nikde niekto cudzí. Potom rázne vyštartoval k Petrovi a zakryl mu oči.

“Jana?” po chvíli sa opatrne opýtal Peter. Čakal Janu, ale tie ruky sa mu nezdali veľmi ako Janine. Na skúšobni sa otvorili dvere a vstúpila dnu Žura a v rukách čosi niesla.

“Priniesla som vám…, ale vidím, poradili ste si,” skonštatovala, keď videla Paľa aj Peťa v červených pančucháčoch.

“Stopnem to!” povedal Oliver.

“Ostali tu nejaké pančušky zo včera?” pýtala sa.

“Nie, to sú naše,” povedal Peter.

“Máš chvíľu čas? Pozri sa na chalanov,” opýtal sa Oliver.

“Dobre, môžem,” povedala Žura.

“Zuzka Vydrová, medzi nami Žura, je kostýmová výtvarníčka na tomto projekte,” oznámil chalanom Oliver.

“Tak poďme ešte raz od začiatku.” Chalani sa vrátili do východzích pozícii.

“Sú skvelí, dobre, že si mi zavolala,” pošepol jej Oliver. Chalani začali tak isto.

“Jana?” znova sa neisto pýtal Peter. Paľo ho po chvíli pustil.

“Jana nepríde,” oznámil mu Paľo.

“Ako vieš?” opýtal sa Peter.

“Videl som ju s Patrikom, držali sa za ruky a išli do kina,” zvážnel Paľo.

“A sem si prišiel…,” spýtavo sa naňho pozrel Peter.

“Aby som ťa videl, Peter,” polohlasom mu povedal Paľo.

“Nie preto, aby si mi oznámil, že som dostal košom?” nechápal Peter.

“Nie, aj keď si myslím, že je fajn, čo sa stalo,” opatrne pokračoval Paľo.

“Prečo?” chcel vedieť dôvod Peter.

“Lebo môžeme byť sami dvaja,” odhodlal sa na ďalší krok Paľo a položil dlaň na Petrovo koleno v červených pančuškách. Paľo aj Peter cítili, ako ten dotyk s nimi oboma zavibroval, hoci takýchto dotykov už mali za sebou desiatky či stovky.

“Lebo ti môžem konečne povedať, že chodil som všade s vami dvoma, nie kvôli Jane…” Ďalším krokom sa blížil k vyznaniu. Žura s Oliverom pozreli na seba, profíci boli prekvapení, akí sú títo dvaja chlapci z ulice presvedčiví a autentickí.

“A kvôli…?” položil Peter svoju dlaň na Paľovu ruku, ktorá ho držala za koleno. Paľo mu chytil jeho ruku, prsty sa mu im preplietli.

“Kvôli tebe, Petrus,” pošepol Paľo.

“Ja k tebe cítim niečo podobné už mesiac, preto mi nevadilo, že si nám robil slona,” priznával sa Peter. “Vieš, napísal som aj niečo, ale nemal som odvahu…,” opatrne ako po ľade kládol slová Peter.

“Tak ju maj, keď vieš, na čom si,” posmelil ho Paľo. Peter začal polohlasom recitovať.

“Pohľad tvojich hnedých očí
a mne sa hlava točí,
tieto slová dávam von,
srdce mi bije ako zvon,
vibrujú mnou emócie,
priam zo sopečnej erupcie.
Moja duša si už privyká,
že tvoja ruka sa ma dotýka.
Dotýkať sa ma môže všade,
aj kde do bolo zakázané,
však čo sa také stane,
keď okrem rúk sa dotknú jazyky.
V tom momente som ako opitý.
A nasleduje činnosť smelá,
keď sa dotknú naše telá.
A vôbec nemusia byť nahé,
v spojení nič nebráni snahe,
aby sme v spoločnom splynutí,
užívali krásu času v plynutí. 

Z tvojich úst, keď počujem Petrus,
v tom okamihu som v pozore.
Viem, že príde čosi vážne,
a nie slová prázdne vlažné,
že mi tvoje slová dajú vyznanie,
možno smutné, trpké priznanie.

Pokúsim sa na Teba nehnevať,
mojím snom ti je všetko dať.
Dať všetko, čo mi dávaš ty,
a ešte o kus viac. 

Bežali sme plážou k slnku.
Stopy zahaľuje piesok naviaty,
tadiaľto sme bežali,
ruka v ruke,
ja a ty.”

Počas básne Paľom lomcovali emócie, vlastne nemusel nič hrať, len dával von všetko to, čo sa dialo v jeho vnútri. Chalani sa chytili za ruky a odišli zo scény. Okamžite sa ozval potlesk. Žura aj Oliver boli nadšení.

“Dobre, chlapci, fajn,” pochválil ich.

“Vedeli by ste to zopakovať tak isto?”

“Celé?” opýtal sa Paľo.

“Stačí po tú básničku.”

“Za mňa môžeme, Peter?” opýtal sa.

“V poriadku.” Chalani to dali ešte raz. Veľmi dobre fixovali, ako to urobili prvý raz. Oliver bol spokojný. Stopol kameru.

“A tie pančušky nosíte bežne?” opýtala sa Žura.

“Bežne, prečo?” opýtal sa Peter.

“No mala som trochu nezhodu s pánom režisérom, ktorý tvrdí, že dnes chalani, a teda vo vašom veku, ich nenosia, preto ich chce využiť čo najmenej, a ja sa práve prikláňam k tomu, aby ich mali všetky mužské postavy,” vysvetlila im príčinu svojej otázky.

“To je super nápad. V našej triede ich nosí polovica, teda takmer polovica chalanov,” Paľo bol nadšený, že bude predstavenie, kde pančušky na nohách mužov budú mať hlavnú postavu.

“A nie ste v triede len piati, chlapci?” zavtipkoval Oliver. “Teda, že ich nosíte len vy dvaja?” všetci sa zasmiali.

“Je nás 16 chalanov,” povedal Peter.

“Chlapci, dajte mi ešte raz vaše mobily, nech si ich rovno uložím.” Chlapci mu ich nadiktovali.

“A inak tá básnička, tá bola skvelá,” povedala Žura.

“Dobre, že vravíš, to si kde našiel alebo azda vlastná tvorba?” vyzvedal Oliver. Peter ostal zaskočený, nevedel, čo má povedať, pozrel na Paľa, ako by uňho čakal pomoc.

“Azda nechceš povedať, že si ju počas improvizácie len tak vytriasol z rukáva,” pochyboval Oliver.

“Nie, nie, túto básničku som napísal dávnejšie. Už dosť dávno… jednému dievčaťu…, tak mi napadlo, že ju použijem. Či nehodila sa?”

Pri posledných slovách Paľo ostal ako zmeravený. V tom okamihu by sa nik v ňom krvi nedorezal.

Oliver so Žurou Petra uistili, že básnička bola super. Práve naopak, hodila sa, sedela ako riť na šerbeľ.

Paľo s Petrom vychádzali z divadla. Peter plný nadšenia, ale Paľov výraz bol meravý. Peter sa hodil Paľovi okolo krku. Pobozkal ho.

“Bráško, dali sme to, myslím, že sme sa im pozdávali,” nadšene švitoril Peter.

“Im áno, ale mne nie,” zmrazil Petra tón Paľovho hlasu.

“Čo je, Palino, čo sa stalo?”

“Petrus, o tej básni si klamal mne, alebo Žuri s Oliverom?”

“Palino…, samozrejme, že som klamal…,” začal Peter, ale Paľo ho zastavil.

“Stop! Petrus, stop! Nereaguj zbrklo, ako to zvykneš robiť. Premysli si dobre, veľmi dobre, čo mi povieš, koho si klamal. Zapáľ si cigaretu, uvažuj! Od toho, čo mi odpovieš, záleží veľmi veľa. Od toho záleží, či my dvaja vlastne môžeme fungovať ďalej,” hovoril pomaly, ale dôrazne Paľo. Petra až mrazilo, keď počul nekompromisný tón jeho hlasu.

Na Petrovej odpovedi v tom okamihu záležalo veľa. Jeho odpoveď buď potvrdí, že 13-teho piatok ostane pre nich šťastný deň. Alebo sa piatok 13-teho stane nočnou morou ich vzťahu.