Otoč sa k slnku – 3. Petrus

Paľo si ľahol do postele v Petrových pančucháčoch, dal si len pyžamový vrch. Bolo to dnes krásne, spomenul si na to, čo zažil. Vrátil sa k momentu, keď s Petrom rátali príklady z matiky. Sľúbil mu, že ak ich vyrieši, splní mu želanie. Že sa to Petrovi darilo, bola hlavne Paľova zásluha. Dával stále pozor, aby neurobil chybu pri postupe. Ak sa vybral v niektorom momente nesprávnym smerom, hneď ho na to upozornil. Paľo ho celý čas držal za stehno v bledohnedých pančucháčoch. Petra to možno aj trochu rozptyľovalo, ale mal istotu, že je pri ňom niekto, kto mu je blízky, kto miluje toto zvláštne oblečenie. Niekto, kto ho neuveriteľne priťahuje, ale zároveň niekto, o kom vie toho zatiaľ veľmi málo. Peter si vydýchol, keď úspešne dopočítal tretí príklad.  

“Super, môžeš vysloviť želanie a ja sa ti ho pokúsim splniť,” povedal Paľo a stisol mu stehno. Peter sa s vážnou tvárou otočil na Paľa a tiež mu položil ruku na stehno. Chlapci sedeli pri písacom stole, Peťo v kresle, Paľo na stoličke, obaja v bledohnedých pančucháčoch a takých istých tričkách. Cez okno dopadalo zapadajúce slnko a zalievalo izbu červenými lúčmi. Pohľad, ktorý by možno niekomu pripadal ako smiešny, vďaka slnku možno gýčový, ale pre milovníka pančucháčov to bol pohľad určite fascinujúci.

“Ako si na tom?” zahľadel sa svojimi modrými očami Peter na Paľa.

“Nerozumiem,” odpovedal mu on.

“Ako je to s tvojou orientáciou, si na chalanov, alebo na baby?” upresnil Peter. Paľo ostal trochu zmätený, nerozumel, prečo mu kladie takú otázku. Predsa si už 4x urobili dobre. Páčilo sa to jednému aj druhému. Bez problému si vkladali do úst svoje penisy, dokonca aj prehltli svoje výrony vzrušenia, to azda nestačí? Prečo chce, aby mu povedal, akú má orientáciu. Vlastne ani sám to nevie.

“Petrus, ak by som ti povedal, že som na chalanov, tak by som ti klamal. S babami som sa zatiaľ len bozkával, obchytávačky a tak, ale aj to bolo celkom fajn,” pomaly dostával zo seba Paľo. “Ale ak by som ti povedal, že som len na baby, ani to nie je pravda, som hotový, ak vidím chalana v pančucháčoch a celkom som hotový z toho, čo sme robili my dvaja. Stačí?” dokončil svoje úprimné priznanie Paľo.

“Pali, nestačí, potrebujem to vedieť,” neuspokojila Petra jeho odpoveď.

“Keď to chceš vedieť, daj mi čas, musím si to premyslieť a ty by si odpovedal ako?” spýtavo pozeral na Petra.

“Ja som na chalanov,” povedal Peter, a keby povedal nahlas aj to, čo mal na mysli, určite by Paľo nebol z toho až tak zmätený. Chcel to vedieť, lebo si nevedel zatiaľ vysvetliť a pomenovať tento vznikajúci vzťah. Paľo bol skvelé lízatko aj živý strojček na honenie, ale cítil, že tu niečo vzniká. Cítil tie vibrácie a mal strach, či to nie je len živočíšne opojenie. Opojenie, ktoré zmizne, keď sa na scéne objaví prvé dievča. Bál sa vytvoriť si citové puto. Chcel vedieť, či má šancu vzniknúť medzi nimi niečo trvalejšie a hlbšie.

“Premýšľaj!” povedal Peter a urobil niečo, čo Paľa celkom odrovnalo. Dal mu jednoduchú pusu na ústa. Pre Paľa to bolo niečo, čo celkom zatienilo všetko to krásne, vzrušujúce a čarovné. Tento bozk mal silu elektrického blesku, jadrového výbuchu, tryskajúceho gejzíru. Obyčajný bozk a pri tom bol tak jedinečný, silný a krásny. Bol čistý a úprimný. Nezmohol sa ale, aby mu ho opätoval, aby v ňom pokračoval. Táto spomienka sa mu znova prelnula do známej scény. Postava chlapca, ktorá vystúpi z tmy javiska do svetla reflektoru. Chlapec, ktorý vyzeral ako nahý, ale nebol nahý, lebo mal na sebe biele pančucháče. Mal na sebe ten jeden krásny pásik vpredu a dva vzadu. V ušiach počul potlesk a na javisko vychádza ďalšia postava. Tá postava bol on. Mal na sebe bledohnedé tričko a bledohnedé pančucháče. V ruke drží ružu a podáva ju bielemu. Nahne sa k nemu a chce ho pobozkať. V tvári bieleho jasne spoznávame Petra, jeho neposedné blonďavé kučery, usmiate modré oči. Tvár Paľa sa k nemu blíži, sleduje ho sivými očami, pery má už už pripravené na bozk. Privrie oči a nasleduje bozk.

“Petrus!” vzdychol z polosna Paľo. Zobudil sa na svoj hlas. Precitol. Znova mu v ušiach zaznelo Petrovo: “Premýšľaj.” Paľo pocítil, ako sa mu po líci kotúľa slza. Budem premýšľať, Petrus, budem hľadať dôkaz, aby som najprv sebe a potom aj tebe dokázal odpovedať.

Ráno sa zobudil ešte pred budíkom. Prešiel si rukou do lona. Cítil svoj stoporený úd. Zovrel ho do dlane. Nie, nebude si robiť dobre. Dnes za Petrom nejde, lebo tam má jeho mama babinec a vo štvrtok im chodí aj upratovačka. Rozhodol sa, že ide pod sprchu. Aké to má jednoduché Peter, môže ísť z postele rovno do kúpeľne. Paľo si musel vyzliecť pančucháče, dať si pyžamové nohavice a až tak sa dostať k prúdu vody, ktorý ho dokázal schladiť.

Vrátil sa do izby, obliekol si slipy, privoňal k pančucháčom požičaným od Petra, cítil tam svoju vôňu, ale aj vôňu Petra. Rozhodol sa, že si ich dá aj dnes na seba, aby boli pri ňom aspoň Petrove pachové stopy, keď sa už v ten deň nemali vidieť. Začal si pančucháče naťahovať na seba. Venoval tejto činnosti náležitú pozornosť. Prechádzal si dlaňami po nohách, vnímal rebrovanie pančuchového úpletu, tvary svojich nôh. Nohy mu do mozgu vysielali impulz, že cítia dotyky, ale tie dotyky neboli zďaleka také elektrizujúce, vzrušujúce a príjemné, ako keď mu pančucháče obliekal Peter. Kto vie, aké si dnes oblečie Peter? Tak rád by to vedel. Predstavoval si ho v rôznych farbách, ktoré mal možnosť vidieť v jeho skrini. A to si Paľo o sebe si myslel, že má dobrú zásobu pančucháčov, teda mal, kým mama časť z nich nevenovala kolegyninmu synovi. V porovnaní s tým, čo mal Peter, to bola len skromná zbierka. Veril, že v ten deň už v Obuvi bude mať šťastie. Dal si na seba aj Petrovo bledohnedé tričko, aby jeho vôňa bola s ním prítomná celý deň. Nezvykol si spodnú bielizeň a ani pančucháče na seba dávať druhý krát. Vždy ich po vyzlečení dával do špinavého prádla, ale toto bol celkom iný, výnimočný prípad.

Škola prebiehala celkom normálne, v jednom momente sa Paľo prichytil pri tom, ako jeho pohľad skúmavo pátral po pančucháčoch na nohách spolužiakov. Na jednom zbadal melírované modré pánske pančucháče. Celkom ho to potešilo, v tom momente sa aj trochu zahanbil, on hľadá chalanov v pančucháčoch, pritom jeho kamarát leží doma chorý. Pripadal si v tom okamihu, že Petrovi je vlastne neverný. Zrazu si začal klásť otázku. Čo to je, čo vzniká medzi nimi? Je to len tajomstvo a vzájomná fyzická príťažlivosť? Je to len o pančucháčoch a uskutočňovaní sexuálnych túžob? Je to niečo krátkodobé, alebo má šancu ich vzťah pretrvať dlhšie, rozvinúť sa do niečoho vážnejšieho? Do niečoho, čo ich bude napĺňať a bude to schopné akceptovať aj ich okolie? Prečo tak nástojčivo chcel počuť od neho Peter odpoveď na jeho orientáciu? Je aj on len na chalanov, a dievčatá v jeho živote nemajú hrať hlavnú rolu?

Ďalšia hodina bola telocvik. Paľo si pri prezliekaní všimol, ako ho sleduje Marek, chlapec, ktorý venoval pohľad jeho pančucháčom v šatni a aj minulú hodinu na telocviku. Povedal si, že sa pokúsi dešifrovať jeho záujem. Preto si nestiahol pančucháče naraz s nohavicami. Najprv dal dole texasky, chvíľu bol len tak, ako ho stvoril “pančuškový Boh”, teda len v pančucháčoch, potom dal pomaly dole aj tie. Žiaľ Marek mu bol otočený chrbtom a pri sťahovaní nohavíc na jeho nohách Paľo zbadal hnedé melírované pánske pančucháče. Tak už bol Paľovi jeho záujem zrejmý. Marek sa otočil, pohľady sa im stretli, ale Marek už nemal šancu vidieť v pančuškách Paľa. Prvý sklopil pohľad Marek. Paľo si povedal, že mu dopraje, aby mal možnosť vidieť ho pri obliekaní. Marek sa po telocviku zo šatne stratil. Videl, ako sa vracal z vedľajšej miestnosti, kde boli sprchy a toalety, ale Marek bol už oblečený a Paľo si akurát balil cvičebný úbor. Celý deň sedel Paľo vedľa Moniky, tá si užívala jeho prítomnosť v lavici a neustále bola ona tá, kto štartoval nejakú tému rozhovoru.

Po skončení školy išiel Paľo domov s Monikou. Jej sa celý čas nezastavili ústa, Paľo ani veľmi nevnímal, čo mu hovorí. Zastavili sa pred jej domom, Monika začala ďalšiu tému. Paľo pozrel na hodinky a uprostred vety ju prerušil a povedal, že sa dosť ponáhľa.

“Tak, zajtra v škole,” rozlúčila sa s ním Monika, ktorá by s ním rada zostala dlhšie. Paľo sa vrátil domov, odložil tašku a vyrazil do mesta. Nevedel sa dočkať momentu, kedy bude v predajni Obuv.

Dnu išiel rovno k stojanu s pančucháčmi, porozhliadol sa a potešil sa, keď zbadal predavačku, ktorá mu sľúbila väčšie pančušky pohľadať v sklade. Išiel rovno za ňou, pozdravil ju.

“Momentík, obslúžim tohto pána a hneď sa vám venujem.” Pán sa nevedel rozhodnúť, v ktorých topánkach sa bude cítiť lepšie, či 42, alebo 43. Trvalo hádam desať minút, keď sa konečne rozhodol. Predavačka odniesla topánky na nablokovanie. Po chvíli sa vrátila s krabicou pokladov. Začala ju vykladať pred Paľa, boli tam dvoje bledohnedé, modré, zelené a červené klasické rebrované pančucháče. Paľo pocítil jemné vzrušenie, bolo mu jasné, že okrem červených zoberie všetky.

“Na tieto vám dám zľavu 40%,” povedala predavačka. Paľo si spomenul, že na základke mal aj červené a vlastne prečo nie aj tie, možno práve tie budú celkom dobré na hry, ktoré začal robiť s Petrom.

“Zoberiem všetky,” povedal Paľo.

“A ešte som našla tieto, položila pred Paľa bielo hnedé a bielo čierne melírované pančucháče a na tie by bola dokonca 50% zľava,” ponúkla predavačka. “Nie je to síce 100% bavlna, ale sú veľmi príjemné, neviem, či by sa vám hodili?” znalecky skúšala rukou pančuchový úplet a pohybom naznačila, aby skúsil, že sú príjemné na dotyk. Paľo sa rozhodol, že berie aj tie. Sedem pančucháčov je celkom dobrá náhrada za to, o čo bola ochudobnená jeho pančušková garderóba, ale bol to len skromný zlomok toho, čo videl v Petrovej skrini. Celý vytešený si nechal zabaliť pančucháče. Dokonca neminul ani celý obnos, ktorý mu mama na tento nákup dala. Odchádzajúc z predajne si všimol chlapca, ktorý skúšal topánky, mal povytiahnutú nohavicu a nad topánkou sa robili harmoniky tmavohnedých pančucháčov. Mama ho upozornila, aby si ich povytiahol, chlapec bez rozpakov rozopol nohavice, potiahol horný pančuškový lem, pančucha sa trochu napla aj dole na nohe. Paľo sa zamyslel nad tým, ako by sa niektorí chalani pri takejto činnosti prepadli od hanby a iní to urobia bez problému aj na verejnosti. Kto vie, do ktorej skupiny patrí v skutočnosti Peter. Pred ním nemá problém ukazovať sa v pančuchách, ale aké to bude pri prezliekaní na telocvik. Či sa bude správať tak ako Marek, a utečie obliecť si pančucháče na záchod, alebo si ich natiahne v šatni, tak ako on. Kto vie, čo sa bude s nimi diať, keď budú v šatni len v pančucháčoch, či ich neprezradí náhla erekcia. Porozhliadol sa po okolí. Zbadal na druhej strane námestia parfumériu s výrazným nápisom Alexander Veľký. Nechápal, čo spájalo legendárneho macedónskeho vojvodcu s voňavkami, ale to pochopil až neskôr. Vybral sa tam v presvedčení, že si nechá poradiť od skúsenej predavačky. Vošiel do peknej modernej predajne a hneď ho ovanula zmes vôní.

“S čím ti môžem pomôcť alebo poradiť?” oslovil ho asi 25 ročný chalan s náušničkou v uchu. Paľo ostal prekvapený, v takejto predajni očakával skôr mladú exkluzívnu kočku, alebo elegantnú pani, ale určite nie muža, teda skôr chalana. Na prvý pohľad bola zjavná jeho orientácia.

“Hľadám pre seba parfum,” povedal Paľo a bol zvedavý na jeho reakciu.

“A chceš, aby ten parfum priťahoval skôr ženy, alebo mužov, alebo niečo takpovediac univerzálne?” bola to až veľmi okatá otázka predavača, ktorému sa zákazník viac ako len pozdával.

“Skôr niečo univerzálne,” vybral si Paľo z ponuky.

“A aké vône ty sám preferuješ, niečo ťažšie, drevité, exotiku alebo niečo svieže, športové? Čo by si chcel zvýrazniť?” Predavačovi pritom lietali ruky a vykrúcal dlane, ako keby pred ním priamo miešal vonné esencie a éterické oleje. Jasne bolo vidieť, že predavač venuje aj veľkú pozornosť svojím rukám, na ľavej ruke mal na nechtoch strieborný a na pravej ruke čierny lak.

“Neviem, možno niečo drevitejšie, nie veľmi výrazné a keby v tom boli citrusy,” celkom aj dokázal pomenovať, ako by si svoju vôňu predstavoval.

“No tak to je celkom konkrétna predstava, vieme, ktorým smerom sa máme vybrať.” Hneď na pult postavil dva flakóny. “Najprv len tak privoňaj a potom to môžeme vyskúšať na tvojej kožičke.” Pri slove „kožičke“, sa priam zalizoval a vyartikuloval ho, ako keby recitoval Hviezdoslavovu báseň. Paľo začal privoniavať.

“A cenovo sú v akých reláciách?”

“Bvlgari je za 699 a Calvin Klein za 499,” odpovedal mu predavač.

“Oslovila ťa niektorá?” opýtal sa predavač.

“Zaujímavé sú obidve. Možno viac táto,” ukázal na baňatý flakón.

“Aj ja si myslím, že práve Bvlgari by mohol byť favorit,” potešil sa, že jeho typ sedel s Paľovou preferenciou.

“Alebo vyskúšame ešte Lagerfelda? Ale ten sa blíži k tisícke,” podal mu štvorcový flakón, Paľo privoňal, aj to bola zaujímavá vôňa, ale cena žiaľ nepriechodná.

“Tak ja by som zobral…,” chcel Paľo ukončiť výber.

“Bože, nie tak z hurta šuhajko, nastriekame na kožičku, Bvlgari na ľavú rúčku,” chytil Paľa za ruku a strekol mu parfum na vnútornú stranu ruky hneď na miesto, kde končila dlaň. Pocítil na žilách chladivý pocit tekutiny a výraznú podmanivú vôňu. “Ešte mám jeden typ,” načiahol sa pre iný tester. Dal Paľovi privoňať. Hneď ho na tom parfume oslovila istá živočíšnosť. “Toto nie je nejaká známa značka, namiešala mi to jedna parfumérska firma a dali tomu názov Cézar. Vyskúšame ten?” Paľo prikývol. Nastriekal mu vzorku na pravú ruku.

“Počkáme pár minút a potom sa definitívne rozhodneš,” povedal predavač. A aby reč nestála, opýtal sa Paľa: “Čo pekné si si kúpil?” pozeral na celkom objemnú igelitovú tašku.

“Pančucháče,” odpovedal Paľo, bol zvedavý, aká bude jeho reakcia.

“Jaj, tak nie pre seba, ale pre priateľku. Originálny darček,” zachichotal sa predavač.

“Nie, to sú pančucháče pre mňa,” povedal Paľo.

“Ale nie! To vážne?” priam neveriacky pozeral na tašku, potom na Paľa a znova na tašku.

“Môžeš mi ich ukázať, teda nevadí, že ti tykám?” nezastavoval sa predavač.

“V pohode,” povedal Paľo a chcel vybrať z tašky pančucháče, ale oproti nemu napriahol predavač svoju pravačku s čiernymi nechtami.

“Ja som Alexander, ale kamoši mi hovoria Šani alebo Alex.” Paľo mu podal ruku.

“Ja som Pavel a hovoria mi Paľo,” jeho spôsobom sa predstavil Paľo. Pozreli sa vzájomne do oči. Teraz si Paľo všimol, že Šani má podľa všetkého aj jemne primaľované oči. Preto boli tak výrazné. Tak, čo sa týka orientácie, takto by Paľo nikdy nechcel pôsobiť. Zdalo sa mu to viac ako cez čiaru.

“A ukážeš mi tie pančucháčiky?”

Paľo siahol do tašky a vytiahol ako naschvál červené.

“Bože, to je sladké,” začal vzdychať Šani.

“Takéto pančušky som nosieval, keď som bol chlapča,” roznežňoval sa ďalej Šani.

“A to ich nosíš bežne, alebo len príležitostne?” vyzvedal ďalej Šani.

“Keď je chladno, tak bežne,” povedal Paľo.

“A to chceš povedať, že ich máš akože aj teraz na sebe,” úplne bol z toho Šani na vetvy, a keď sa ho na to pýtal, tak svojimi rukami priam vymodeloval antického hrdinu Hepastiona – generála a lásku Alexandra Veľkého. “Ak by si sa mi v tých pančuškách ukázal, dám ti zľavu 20%,” začal vyjednávať Šani.

“Nie, na to sa nedám nahovoriť,” usmial sa Paľo.

“Tak 30%,” pokračoval Šani.

“Nie Šani, zabudni,” stále sa bavil na ňom Paľo. Určite sa nechcel vyzliekať práve pred takýmto gayom na prvú, ale na druhej strane, celkom ho tešil jeho záujem o pančušky.

“Paľo, 40% a dám ti parfum Cézara grátis, naozaj by som chcel vidieť chalana v tvojom veku v pančuškách.”

“Šani, teší ma tvoj záujem, ale pochop…,” začal pomaly kalkulovať Paľo, či by takýto obchod nestál aj za stiahnutie nohavíc.

“Tak 50% plus Cézar, ale viac už ponúknuť nemôžem. Prosím!” vyjednávajúci obchodník, sa menil na prosebníka. To celkom na Paľa zaúčinkovalo.

“To si mám dať nohavice dole tu v obchode?” pýtal sa Paľo, ktorý na módnu prehliadku prikývol.

“Môžem zamknúť dvere a pôjdeme do skladu, alebo ak pôjdeš za pult, tak ťa nik z ulice neuvidí, ak si dáš dole nohavice,” navrhoval mu riešenie Paľo.

“Dobre, idem za pult,” rozhodol Paľo. Predstava zamknutej predajne s jednoznačným Šanim sa mu vôbec nepáčila. Paľo išiel na druhú stranu pultu. Šaňo sa chystal za ním vykročiť.

“Ty ostaň kde si, lebo si nohavice dole nedám!” znel rozhodne Paľov hlas.

“Dobre, dobre, však sa nehýbem,” bolo počuť v Šaňovom hlase vzrušenie. Paľo si rozopol nohavice, spustil ich, medzi tým si nohami vyzul topánky a dal nohavice celkom dole z nôh. Urobil to dosť rýchlo, zďaleka to nebolo také pomalé a dráždivé vyzliekanie ako pred Peťom. Bola to získaná zručnosť pri prezliekaní pred telocvikom, kde išlo o rýchlosť. Postavil sa oproti Šaňovi.

“Bože, ty si taký sladký, v tých tvojich pančuškách,” zavzdychal a zopäl ruky, asi ako pápež Sixtus IV, keď v Sixtínskej kaplnke videl Michelangelove maľby.

“To nie sú moje, ale kamarátove,” bol celkom odzbrojený Šaňovou reakciou na jeho nohy v Petrových pančuškách. Načo mu to hovoril? Však on má, aj nosí presne také isté. “Teda, ja mám tiež také isté…,” chcel vysvetľovať ďalej Paľo.

“Ach, teda kamarátove, ty huncút jeden, som zvedavý, aké šibalstvá a beťárstva vy spolu vystrájate,” trochu Paľovi pohrozil prstom a veľavýznamne sa pousmial, urobil k nemu krok.

“Ostaň, kde si!” zastavil ho Paľo a cítil, ako mu do tváre vstupovala červeň.

“Predo mnou sa naozaj nemusíš červenať,” ubezpečoval ho Šani.

“Otoč sa ešte, prosím,” dožadoval sa Šaňo odmeny za svoju zľavu.

“Ale nepohni sa ani o milimeter,” dával si podmienku Paľo.

“Som prikovaný ako Prométheus ku skale,” roztiahol svoje ruky Šaňo. Paľo sa otočil o 360 stupňov. “Fakt skvelé, naozaj tie pančucháče majú niečo do seba,” priznával Šaňo.

“Stačí?” necítil sa celkom vo svojej koži Paľo.

“Obleč sa, lebo ti začnem dávať nemravné návrhy a ďalšia zľava by ma zruinovala,” povedal Šaňo.

“Ja nechcem už väčšiu zľavu!” povedal rozhodne Paľo.

“A asi by som ani nepochodil, brániš sa, ako keby si bol ešte panic,” pousmial sa Šaňo.

“Aj som!” pomyslel si Paľo, ale nenapadlo mu to v žiadnom prípade vysloviť nahlas. Kto vie, aká by bola Šaňova reakcia, keby vedel, že pred ním sa v pančuškách práve predvádzalo ešte nepomilované mäsko. Paľo si povytiahol pančucháče v páse a rýchlo natiahol na seba nohavice.

“Možno aj ja zaradím do svojej garderóby pančušky,” zamyslel sa nahlas Šaňo.

“Sú aj pánske,” oznámil mu Paľo.

“Viem, ale ja mám predstavu niečo viac sexy, čierne, poprípade aj telové, ale asi najskôr silonky,” špecifikoval ďalej Šaňo.

“Sú vraj aj také,” povedal Paľo.

“Teraz privoňaj k parfumom,” paľo privoňal a tváril sa, že je spokojný.

“Fajn, môže byť,” povedal rozhodne Paľo. Zrejme by to povedal, aj keby mu vône nevyhovovali, lebo nechcel už v žiadnom prípade naťahovať svoj pobyt v parfumérii.

“Dobre, tak tu je Bvlgari, 50% zľava, ako sme sa dohodli,” dával zalepenú krabičku do ozdobného vrecka s logom predajne. Cézar bol grátis. Dal tam jednoduchý flakón bez obalu len s obyčajnou nálepkou vytlačenou na počítačovej tlačiarni.

“To je 349,50,” oznámil cenu Šaňo. Paľo položil na pult tisícku.

“Zaokrúhli to na 400, Alexander,” povedal Paľo, chcel byť tak trochu grandom.

“Nie, nie, ty si ma potešil a stálo mi to za to,” trval na cene Šaňo.

“A keď si taký gavalier, dám ti ešte toto,” vložil mu do vrecka krabičku spod pultu. “Užite si to s kamošom.” A podal výdavok a vrecko s parfumami a neznámym predmetom. Paľo vrecko z parfumérie vložil do tašky s pančucháčmi.

Tak ako Alexander by nikdy nechcel vyzerať a o takého chalana by určite neprejavil záujem, pomyslel si. Zároveň si uvedomil, že jeho správanie mu ku koncu až tak nevadilo, len sa desil tej predstavy, keby sa ho Alexander nedajbože dotkol. Ale vlastne sa ho aj dotýkal, keď mu dával vzorky vône na ruky. A ten dotyk nebol vôbec nepríjemný, asi v tom je Alexandrova zrada a nebezpečie, že nech je akokoľvek vyzývavý, afektovaný, jednoducho cez jeho dotyky dokážu byť príjemné. Asi tento chalan, či presnejšie mladý muž, vie útočiť rovno na bránku, a ani sa súper nenazdá, už je tam gól, či niekde niečo iné. Počas úvah o Alexandrovi celkom zabudol skontrolovať, čo mu to vlastne pribalil.

Paľo prechádzal okolo cukroviniek. Vtom mu napadlo, že by mohol urobiť niečo, čo by mu zaistilo osoh do budúcnosti. Kúpil bonboniéru Mon Cheri a odniesol ju do predajne Obuvi a dal ju ochotnej predavačke so slovami, že ak by mali znova väčšie čísla pančucháčov, nech mu určite odloží. Predavačka bola milo prekvapená, sľúbila, že bude naňho myslieť a pre istotu si vypýtala na Paľa aj telefón.

Vytešený Paľo sa rozhodol, že sa prejde ešte mestom a na trolejbus nastúpi až neskôr. Navštívil ešte predajňu textilu, chcel si kúpiť podobné tričká s dlhými rukávmi, aké nosí Peter, mali niečo také, ale nie vo farbách, aké by chcel. Zaujali ho námornícke tričká s dlhými rukávmi, ktoré mali aj s červenými, zelenými aj čiernymi pruhmi a dva odtiene modrej. Zobral si z každej farby. Predavačka vylovila aj s netradične bledohnedými pruhmi, Paľo nezaváhal a kúpil si aj také. Bledohnedé pančucháče sú jeho najobľúbenejšie a bude mať k nim aj tričko. Bude to tak trochu opičenie po Petrovi, ale nie doslova, dá tomu trochu iný rozmer. A samozrejme sa opýtal aj na pančucháče a kúpil si jedny čierne bavlnené, ale hladké, bez rebrovania. Tie budú fajn do obleku, alebo na slávnostnejšie príležitosti. Dokonca aj na tričká dostal zľavu. V ten deň mal šťastie na veľkorysých predavačov a predavačky.

Po poslednom nákupe sa rozhodol, že je najvyšší čas pobrať sa domov. Keď nastupoval do trolejbusu, všimol si, že z neho vystupovala Monika. Zakýval jej cez okno trolejbusu. Monika sa veľmi potešila, keď ho zbadala. Čosi mu z vonka kričala, ale Paľo jej nerozumel. Gestami sa mu snažila niečo povedať, či naznačiť, ale Paľo z toho všetkého pochopil len “6”, ale čoho šesť, mu nebolo vôbec jasné.

Prišiel domov, povykladal nákup. Pančuchy a tričká dal do skrine, vrecúško s parfumami odložil do zásuvky písacieho stola za zošity, aby ich nevystavoval na obdiv. Vyzliekol si nohavice a len v pančucháčoch a tričku od Peťa sa pustil do učenia. Úlohy si spravil pomerne rýchlo. Tak už za hodinu bol pod sprchou, lebo pocítil, že za celý deň už jeho telesné pachy dôkladne aromatizovali Petrove požičané odevy. Pančucháče dal do špinavého prádla a tričko opral v sprche a prevesil ho cez radiátor, tak že cez neho prehodil uterák. Zvykol to vždy tak robiť, svoj uterák dával do špinavého prádla vždy až po týždni. Vrátil sa do izby. Na ostro si natiahol melírované bielo-čierne pančucháče. Boli dosť veľké, tak ich vytiahol pekne nad pás. Pod pulóver si dal čierne tričko s krátkymi rukávmi. Na to tenký pulóver a mikinu. Posledné si obliekol nohavice. Skontroloval, či vidno pod nohavicami melírovaný úplet pančucháčov. Nielen, že ho bolo vidieť, ale pančušky mu nad chodidlom začali robiť ochotne harmoniky. Už dávno nemal pančucháče, ktoré by sa takto ochotne správali, lebo na jeho postave museli byť poriadne natiahnuté a na vznik harmoniky už nemali dych. Už chcel vyraziť, keď si na niečo spomenul. Vrátil sa do izby, otvoril krabičku s parfumom Bvlgari. Otvoril flakón a na rozdiel od včerajšku, sa decentne navoňal. Áno, takéto niečo si predstavoval. Fľaštičku vložil nazad do vrecka. Papierovú krabičku strčil do bundy a v tom mu napadlo, že v ozdobnom vrecku je ešte neznámy predmet. Vytiahol ho. Bol to lubrikačný gél. Vybral ho z krabičky, tubu vrátil do vrecka, krabičku na vyhodenie. Nebol si celkom istý, na čo lubrikačný gél slúži, ale domnieval sa dobre.

V chodbe sa obul a vyrazil do sídliska. Jeho kroky smerovali k lesíku. Cestou vyhodil do smetiaka papierové obaly. Prešiel lesíkom a rozhodol sa, že nepôjde rovno na cestu, ale obíde vilovú štvrť zo strany lesa. Pri Petrovom dome sa zastavil, chvíľu ho sledoval, či v okne nezbadá blonďavú hlavu, ale nemal šťastie. Pritom si všimol, že cez obrovské okno vstupnej haly vidí nejaké postavy. Podľa všetkého to boli ženy, zrejme spomínaný babinec Petrovej mamy. Už sa chcel pohnúť ďalej, keď pri dome zastalo Audi. Stočilo sa smerom k vchodovej bráne. Chvíľu sa nič nedialo. Okolo auta prešiel tmavomodrý Renault, pri Audi trochu spomalil a potom prešiel až hore na koniec vilovej štvrte, tam sa otočil a schádzal veľmi pomaly dole. Zastal dobrý kus od Audiny, krytý zaparkovanými autami. Z Audiny vystúpil muž, asi štyridsiatnik, možno aj starší. V rukách s diaľkovým ovládačom, ktorý zrejme nefungoval a muž sa ho snažil nasmerovať na bránu a stláčal ho, ale brána ostávala zatvorená. Nakoniec muž vstúpil na pozemok cez bránku. Otvoril bočnú skrinku, niečo postláčal a brána sa začala poslušne otvárať. Zvuk otvárania brány sa niesol až k Paľovi. Audina vošla do dvora. Renault stál stále na svojom mieste. Paľovi sa niečo na tom aute nepozdávalo. Mal dojem, ako keby Renault Audi sledoval. Mohol by sa na to opýtať otca, ale bolo mu viac ako jasné, že ak by to aj boli policajti, otec by mu určite nič nepovedal. Doma o práci mlčal. Muž z Audi vystúpil, na chvíľu sa stratil v dome, potom vyšiel von. Niečo robil s diaľkovým ovládačom, potom ho nasmeroval na bránu a tá sa teraz poslušne zavrela. Zrejme to boli baterky, pomyslel si Paľo. Keď sa muž vrátil do domu, Paľova pozornosť sa upriamila na nenápadný a predsa podozrivý Renault. Auto malo tónované sklá, ale predné nie. Bolo v ňom vidieť pohyb. Evidentne v ňom sedeli dvaja. Ich pohyby zodpovedali tomu, že dávajú hlásenie do vysielačky. Okrem toho na aute nevidel nič také, čo by prezrádzalo, že ide o policajné vozidlo. Po chvíli sa auto pohlo dole ulicou. Na úrovni Petrovho domu spomalilo, ale nezastavilo. Tak ako prišlo, tak aj zmizlo. Paľo sa rozhodol, že vilovú štvrť obíde celú lesom.

V hornej časti počul pohyb nejakej zvery. Nebol strachopud, ale radšej pridal do kroku. Už sa začalo stmievať a v lese bolo šero. Paľo sa blížil k Petrovmu domu z druhej strany. Znova zastal v nádeji, či sa niekde nemihne Petrova blonďatá hlava. V tom sa otvorili balkónové dvere a na balkón vyšiel Peter. Mal na sebe zelené tričko, maskáčovú mikinu na zips, čierne trenírky a pod nimi zelené pančucháče. Paľo rozmýšľal, že naňho zavolá, ale keď si Peter zapálil cigaretu a začal fajčiť, rozhodol sa, že nedá o sebe vedieť. Delilo ich navzájom od seba ani nie tridsať metrov. Peter fajčil a vyfukoval dym nad seba. Paľo cítil vzrušenie a vibrácie v celom tele.

Z domu sa ozvali zvuky hlasov, ženský smiech. Peter okamžite zahasil cigaretu, odhodil ju do odkvapu a sám zmizol za balkónovými dverami. Spoza rohu vyšla skupinka žien a Petrova mama im niečo ukazovala a vysvetľovala. Paľo hlasy počul, ale nerozumel im. Rozhodol sa na svojom mieste vydržať, a odísť až vtedy, keď sa ženy zo záhrady stratia. Vtedy zbadal, ako do lesa vbiehal bežec. Nebol to ten, ktorého videl pred pár dňami v pánskych pančucháčoch pod adidaskami. Tento mal šušťáky, uvedomil si, že bežca ženy asi spozorujú, prehodil si na hlavu kapucňu bundy a pohol sa aj on, lebo skôr by bol podozrivý, keby tam len tak stál, ako keď bude kráčať. Všimol si, že naozaj zo dve ženy sa otočili smerom k bežcovi, ale nebol si celkom istý, či zaregistrovali aj jeho.

V Paľovi doznievalo vzrušenie z toho, čo zažil. Bol šťastný, že aj dnes bol v blízkosti Petra. V blízkosti chalana, s ktorým by chcel byť stále. Zajtra pôjde za ním určite hneď po škole. Možno budú aj nové úlohy a patrilo by sa prerátať aj ďalšie príklady z matiky. Kto vie, čo nové ho naučí Peter. Aj keby nevyskúšali niečo nové, napríklad to, na čo by sa dal použiť ten tajomný predmet od Alexandra, nevadí. Už to, čo robili prvý deň, bolo úžasné, celkom by stačilo aj to. Včerajšok s ústami bol ešte silnejší, priam bombastický. Po čom však Paľo túžil najviac, toho si chlapci zatiaľ vzájomne dopriali minimálne. Boli to bozky. Ich vzájomné bozky na ústa a vlastne aj objatia. Prejavy toho, kde by potvrdili, ty patríš mne a ja tebe. Celkom by mu stačilo, keby sa zajtra len jednoducho objímali a bozkávali.

S týmito myšlienkami sa Paľo vracal nazad na sídlisko. Povedal si, chce to dvoje pančucháče a mám nádej, že budú aj bozky. Táto nádej, ktorú si dal sám sebe, nádej, ktorej úspech bol viac ako otázny. Nezáležalo to na ňom, nezáležalo to ani na ochote chlapcov dopriať mu na obdiv svoje pančucháče. Záležalo to na Petrovi, ktorý mu zatiaľ doprial všetko, ale na bozky bol skúpy. Išiel okolo domu, kde videl minule chlapca vysýpať smeti. Predtucha sa potvrdila, aj dnes chlapec vybehol von so smetným košom, ale na nohách mal tepláky. Paľov pohľad sa posunul nižšie a áno, tepláky mal krátke len do polovičky lýtok. Pod teplákmi známe rebrovanie a aj harmoniky. Paľo zastal, vyrastené tepláky mu dopriali vidieť aj pančuškový lem, ktorý bol nad koncom pása teplákov vyššie minimálne o 5 cm. Paľo rozmýšľal, či práve takéto oblečenie nie je ešte erotickejšie, ako keby vybehol len v pančuškách. Niečo na tom bude, v histórii módy, keď boli sukne a róby až po zem, muži odpadávali už len pri tom, keď zbadali ženský členok. Ak mohli dáme obuť črievičku, tak to bol akt rovný dnešnej tvrdej pornografii. Vychutnal si aj to, keď sa chlapec naťahoval pri vysýpaní koša, látka na teplákoch sa mu napla a poslušne kopírovala zadné švy vytvárajúce na chlapčenskom zadku kruhy. Pri chlapcovi sa pristavil druhý. Paľovi sa zazdalo, že aj na jeho nohách zbadal rebrovanú hneď, ale bola to len domnienka, nemal istotu. Chlapci sa začali rozprávať. Ak by získal istotu, mal by Paľo úlovok splnený a mohol ísť domov. Chalani sa v rozhovore presunuli k múriku. Vyskočili naň, lebo bol vyšší, aby sa naň len posadili. Viseli im nohy voľne dole. A naozaj aj pod texaskami boli pančušky. Aby mu chlapec doprial istotu, vyložil si nohu na múrik, nohavica sa vytiahla vyššie a kochal sa Paľo pohľadom na dvoch pančuškárov. Tak ešte jeden, povedal si Paľo, lebo sa mu zdalo, že podmienka dvoch pančuškárov bola málo. Kráčal smerom k zastávke. Podvedome pozrel na hodinky. Bolo presne šesť. Rozhodol sa, že chvíľu bude loviť pohľadom pančuškárov na zastávke, tam sa premelie vždy veľa ľudí. Mal šťastie, práve prišiel trolejbus. Paľo stál zhruba v strede. Prvý chalan nič, to sú ponožky, druhý tiež, ale v zadných dverách zbadal pod hnedými menčestrákmi modré rebrovanie. Paráda, mám tretieho, potešil sa Paľo. V tom pocítil na líci dotyk, strhol sa. To ho práve pobozkala Monika.

“Pali, ty si zlatý, že si ma prišiel čakať, tak si pochopil, čo som ti ukazovala,” tešila sa Monika. Paľo aj celkom zabudol na Moniku, ktorú poobede stretol. Ale nepovedal nič, ak to Monika pochopila takto, nech sa páči. Išli smerom k Monikinmu paneláku. Po pár krokoch, pocítil, ako ho za ruku chytila dievčenská ruka. Bolo to celkom príjemné, ale žiadne mimoriadne vibrácie, alebo vzrušenie nepociťoval.

“Vieš, Monika, ja…,” začal opatrne a pomaly hovoriť Paľo.

“Palino, niekedy sú slová celkom zbytočné, ja ti len poviem to isté, čo cítiš ty. Tiež ťa mám rada. Páčiš sa mi od prvého momentu, ale pochop, čakala som, kedy sa prejavíš, aby si nemal pocit, že ťa uháňam.” Dostali sa za dom, kde bola húština kríkov. Monika sa mu prisala na pery. Paľo sa podriadil jej iniciatíve, opätoval jej bozky, Monika začala vzdychať. Paľova ruka sa jej dotkla pŕs. Mala ich pevné, tak povediac do ruky, bolo to príjemné, ale nejaké mimoriadne vzrušenie stále nepociťoval. Zato Monika áno. Jazyky sa navzájom prepletali, Paľove ruky sa dotýkali Monikiných pŕs a jej ruka sa dotkla Paľových nohavíc. Pocítila tam tvrdnúceho Paľovho kohútika. Ale to, že sa Paľov operenec zobudil, nebola tak veľmi Monikina zásluha. Paľo ju síce bozkával, ale myšlienkami bol s tým, s kým sa chcel bozkávať. Myšlienkami bol s Petrom.

***

Paľova ruka sa dotkla strún gitary, vybrnkala prvý akord a ozval sa Paľov hlas.

“Oh, Angie, oh, Angie,” druhé Angie zaspieval a hral E.

“When will those dark clouds disappear,” pokračoval v speve. Celkom dobre mu to išlo, ale vrátil sa k úvodu.

“Oh, Monika, oh, Monik… zle!” nebol spokojný Paľo s touto verziou Angie. Znova dal úvodný akord.

“Oh, Petrus, oh, Petrus,“ zaspieval a celkom bol spokojný.

“Aj keď sa k nám temné oblaky priženú,” dával Paľo svoje slová.

“Petrus, Petrus, budeme sa milovať a nosiť na rukách, naše nohy v pančuchách,” celkom mu improvizácia sedela. Dal by ju ešte raz, ale otvorili sa dvere.

“Palino, máš telefón,” oznámila mu mama a podala mu telefón. Paľo sedel na posteli v nových pančucháčoch a na sebe mal rozopnutú mikinu.

“Prosím,” ozval sa do telefónu.

“Ahoj Pali, ako sa máš?“ opýtal sa Peter.

“Dobre, a ty?” zaujímal sa Paľo, hoci jeho odpoveď bola formálna a takú aj čakal.

“Na figu… Chýbaš mi,” odpovedal Peter. Takúto odpoveď a vlastne vyznanie od Petra nečakal. Reagoval až po chvíli.

“Jasne, čísla v dvojici idú lepšie,” dvojzmyselne zasmečoval Paľo, aby maskoval, že aj on naňho myslel celý deň.

“Vieš, tak mi napadlo, keby ti zajtra v škole náhle prišlo zle,” začal Peter nahovárať Paľa na malý podfuk, ktorý by im umožnil byť zajtra spolu už od rána.

“Dobre, stačí, pochopil som. Ako sa poznám, mne býva zle už po prvej hodine,” rýchlo spriadal Paľo v hlave plán. Keby mu bolo “zle” už doma, do školy by síce vôbec nemusel ísť, ale ťažko by sa potom z domu niekam dostal, lebo mama by ho kontrolovala po telefóne.

“Určite si zvedavý, aké som mal dnes na sebe, teda aké mám teraz na sebe,” začal špásovať Paľo.

“A ty nie?” zapáčila sa Petrovi táto hra, ktorá sa však telefonicky nedala overiť.

“Iste, povedz, alebo nie, budem hádať,” povedal Paľo.

“Dobre, ak uhádneš, čo pochybujem, máš zajtra želanie,” tešil sa na hru Peter.

“Tak ja byť tebou, dal by som si dnes tmavohnedé, nie nie, dal by som si tmavozelené, na ne čierne trenky, zelené tričko, a ak by som išiel na balkón, dal by som si maskáčovú mikinu,” povedal mu Paľo popis, ako ho videl na balkóne. Na druhej strane nastalo ticho. “Čo je? Si tam?” zisťoval Paľo, zrejme mu vyrazil dych.

“Som,” Peter premýšľal, ale nevedel pochopiť. “Škoda, že si nepokračoval s tmavohnedými,” snažil sa ho oklamať Peter.

“Nevadí, tak nemám želanie,” zahral skormútenie Paľo.

“Tak dobrú noc, Pali, priprav si dobre ceruzku, čaká nás veľa príkladov,” pošepkal mu Peter.

“Aj tebe Petrus a žiadne mokré sny,” neodpustil si dvojzmyselnosť Paľo.

Paľo išiel odniesť telefón na základňu.

Z obývačky naňho pozeral otec.

“Pali, ten Peter Svikruha, to je syn toho primára chirurgie?”

“Áno, prečo, oci?” opýtal sa Paľo. Zrazu mu to bolo všetko ešte viac podozrivé, to je ďalší policajt, ktorý sa o Petrovho otca v ten deň zaujímal.

“Nič, len jeden kolega mal úraz a on ho operoval.”