Otoč sa k slnku – 16. Holé nohy a 10 zicheriek

Po telocviku sa podarilo Paľovi trochu upokojiť. To, čo predviedol Peter, považoval za vrchol. Ako ho pobozkal v šatni pred všetkými chalanmi, ako zverejnil ich tajomstvo – dúhové pančucháče. Obliekol si ich a prezentoval na nich verejne otvor, ktorým vnikal on do Petrovej dierky. Šialenstvo! Z mlčiaceho, urazeného a podvedeného sa zmenil na agresívneho predátora. Paľo to považoval za vrchol, čoho bol Peter schopný urobiť. Mýlil sa.

Ako sa začala ďalšia hodina, stretol sa pohľad sivých dúhoviek, ktoré s obavou hľadeli do tých modrých. V Petrovom provokatívnom pohľade čítal: “Počkaj drahý, som zvedavý ako prehryzneš toto?” Peter si pomalými pohybmi dával dole čiernu mikinu. Pohľad mal stále priklincovaný k Paľovmu. Ako by ho hypnotizoval. Pohyby Petra boli ako pohyby toreádora s muletou. Vlnením látky ovládol oči býka. Úvod koridy, keď súperi nadväzujú kontakt s vedomím, že víťaz môže byť len jeden. Mikinu preložil, vyzeralo to, že ju ide vložiť do lavice, ale hodil ju do Paľovho lona. Býk stál stále ako pribitý k piesku arény. Peter vsunul ruku medzi mikinu a Paľovo lono. Šikovne mu rozopol nohavice. Kým si Paľo uvedomil, že Peter mu v dlani zviera jeho ochabnutý penis, nebol schopný nič urobiť. Vlastne ani nechcel nič urobiť. Vzdal sa. Krv sa do Paľovho kohútika začala valiť, akoby sa pretrhla hrádza priehrady.

Peter pred Paľa voľnou rukou položil balík vreckoviek a v pevnom uchopení masíroval jeho tvrdnúci penis. Paľo najprv sklopil hlavu, aby nebolo vidieť na jeho tvári vzrušenie, ktoré práve prežíval. Mohol sa pokúsiť vytrhnúť a znemožniť mu, čo začal robiť, ale nechcel. Potreboval odventilovať svoje emócie a toto bol najlepší spôsob.

Peter sledoval pozorne reakcie svojej obete. Využíval šikovnosť svojej ruky a moment zarazenia meča do srdca býka sa blížil. Paľo v očakávaní rýchlej smrti v chvate vybral papierovú vreckovku, aby zachytil, čo o chvíľu vystrekne v ich súkromnej aréne z tela zhasínajúceho býka. V pár okamihoch v kŕčoch napätia preťatá aorta zaplnila arénu výstrekom víťazstva aj porazeného.

“Prepáčte, ja musím…,” vyštartoval Paľo z lavice, držiac si Petrovu mikinu v lone. Rukou si prikrýval ústa, akoby mu prišlo zle od žalúdka. Vybehol z triedy. Profesorka to pochopila, ako to Paľo zahral – náhla nevoľnosť. V triede nastalo vzrušenie a šum. Nik si nič nevšimol.

“Peter, choďte za ním, ak by…,” zaistila prvú pomoc pre Paľa profesorka. Peter ochotne vstal a išiel za Paľom. Vošiel na toalety. Priestor bol prázdny, iba z jednej kabínky začul jemný šramot. Pootvoril dvere, ako predpokladal, bol tam Paľo. Otočený k záchodovej mise si utieral zasemenené slipy. Peter si ho otočil k sebe a pobozkal ho na ústa. Nech bol medzi chlapcami akýkoľvek hnev, zášť, napätie, či nenávisť, ich ústa boli smädné po dotyku. Prisali sa jeden k druhému perami a začali sa vášnivo bozkávať. Jazyky sa začali pretláčať ako v ringu. Navzájom si prehmatávali nimi svoje ústne dutiny. Paľo zovrel Petrovho kohúta. Cítil, ako je vzrušený.

Paľo si posadil Petra na toaletnú misu a rozopol mu nohavice. Z dúhovaných pančušiek mu vytiahol jeho tvrdnúci penis. Kľakol si pred Petra, akoby prosil o odpustenie. Ale kto mal vlastne koho o niečo prosiť, kto mal komu odpúšťať? Vložil si Petrovho kohúta do úst. Začal mu ho vášnivo sať a láskať jazykom. Po chvíli pocítil už prvú kvapku, predzvesť erupcie. Tá prišla naozaj rýchlo, lebo nedostatok vzájomného kontaktu nahromadil v asymetrických guľkách kopec vášne. Do minúty nastal výbuch. Paľo prehltol Petrove nedočkavé spermie. Nečakal, kým sa Peter vydýcha, postavil sa a odišiel zo záchodu. Peter ho dobehol až pred triedou.

“V poriadku, Pali?” chcel uzavrieť Peter aspoň prímerie, hoci radšej by bol, ak by nastal trvalý a večný mier. Paľo mu neodpovedal a vošiel do triedy. Po skončení hodiny sa chcel Peter s ním porozprávať, ale Paľo sa stratil. Išiel za triednou a vypýtal sa zo školy, že je mu zle. Peter sa mu snažil dovolať, ale Paľo bol nedostupný.

Paľo kráčal k parfumérii Alexandra Veľkého. Čo riešil so Šanim Rozkošným, nám ostalo utajené. Ako Paľo vstúpil dnu, Šani otočil nápis “Preberáme tovar”. Po škole Peter znova skúšal Paľa volať, ale stále nebral. Išiel k nim domov a hodnú chvíľu klopal a zvonil. Neotvoril mu nik.

V piatok prvé tri hodiny nebol v škole Peter. Paľo ako správny teploško mal na nohách červené pančušky. Teda očakávali by sme pančušky, ale boli to len ponožky. Ich okraj sa dal zbadať, keď si preložil v lavici nohu cez nohu. Nad lemom ponožky belostne svietila koža Paľovej nohy.

Po tretej hodine sa v škole objavil Peter. Aj on mal na nohách červený úplet, a to, že to boli pančušky, potvrdil Paľovi, keď sa zohol k školskej taške a na chrbte nad nohavicami sa objavil červený lem s dvoma švami.

Počas hodiny sa Peter pripravoval na ďalšiu koridu. Cez Paľovo lono prehodil znova muletu, tentoraz naozaj červenú. Bola to červená mikina, ktorá mu ladila so sivou košeľou a sivými džínsami. Ruka vkĺzla pod muletu, vnorila sa pod Paľove nohavice, ale aké prekvapenie, nenahmatal žiadny pančuškový úplet. Prekvapene pozrel na Paľa. Ten sa len trochu pousmial a sivé oči signalizovali prvé víťazstvo. “Prekvapenie, čo? Pančušky sa dnes nekonajú!” Na dôkaz si povytiahol nohavicu a Peter zbadal holú kožu Paľovej nohy. V Petrových očiach sa objavila výčitka. Bolo to, ako by Paľa prichytil priamo pri nevere. Siahol mu cez slipy na penis a ten mal Paľo uzavretý v klietke. Peter nemal šancu urobiť to, čo sa mu podarilo včera. Paľo pozrel s uspokojením a s pocitom víťazstva do modrých oči. Peter bol viac ako bezradný a doslova šokovaný.

Nielen, že si Paľo dovolil prísť do školy bez pančucháčov. Veď ráno sú už teploty pod nulou! On si svoj chrumkavý kokôtik skryje do klietky! Čo ho to napadlo? Čo mu chce týmto povedať? Je teda naozaj medzi nimi koniec? Akokoľvek sa snažil aspoň pohľadom Peter začať dialóg, z Paľovej strany neprichádzala žiadna odozva. Jeho oči boli voči Petrovi slepé, uši hluché, ústa nemé. Anténa lásky uzavretá v trezore. Nemal na sebe ani identifikátor ich vzťahu s jedným švom vpredu a dvoma vzadu. Akurát ponožkami potvrdzoval, že je gay. Že je teploško. Vlastne tým, ako sa správa, nie je teploško. Zmenil sa na odporného buzeranta, ktorý odmieta prijať jeho vibrácie. Uvažoval Peter.

Pozrel mu do oči. Áno, oči mu ostali tie isté. Oči vyčítajúce: “Dokedy sa chceš správať ku mne ako hadre?” Jeho oči zároveň obhajovali Paľov čin: “Musel som to spraviť! Nenechám sa od teba ponižovať! Nemôžeš si ma zvesiť z vešiaka ako košeľu.” Jeho pehy ako malé pečate potvrdzovali jeho odhodlanie.

Paľova ruka otvorila zošit a napísala: “Ľúbim ťa, ale chce to čas.” Peter sa dotkol opatrne Paľových končekov prstov. Paľo ruku neodtiahol. Tento malý dotyk im dal nádej, že sa pokúsia k sebe nájsť znova cestu.

Aj dnes sa zo školy Paľo stratil ako gáfor. Nebol dostupný ani na mobile.

Paľo sedel doma a vybrnkával si Angie. Hľadal tie správne slová.

“Oh, Petrus, Oh Petrus,
prosím, prosím príď,
ja bez teba neviem žiť.”

Nesedela mu dĺžka. Skúsil znova:

“Oh, Petrus, Oh Petrus,
prosím, prosím už príď,
ja bez teba neviem viac žiť.”

Bol spokojnejší s výsledkom, ale odložil gitaru a sadol k stolu. Otvoril zošit. Pokúsil sa ďalšie slová dávať na papier.

***

Tomáš sedel za počítačom a písal. Prišiel k nemu Karol, postavil pred neho šálku s horúcim čajom. Nazrel na text v počítači. Bol tam nadpis “Dar odpúšťania”. Ďalej text nečítal.

***

Peter v červených pančucháčoch sedel doma za laptopom a tiež písal.

“Keď ty a ja,
viem vysloviť
ako on a on.”

Peter písal báseň.

***

Paľo zobral popísaný papier a vrátil sa ku gitare. Pred tým si zapol mobil. Pozrel správy. Nič nové neprišlo, bol tam zmeškaný hovor od Petra ešte z obeda.

***

Tomáš dopisoval kázeň. Zobral mobil a naťukal správu: “Príď prosím zajtra o 6 večer na omšu. Dlhujem ti niečo. Som presvedčený, že príde aj P. Nech ťa Boh požehná zmierením a silou odpúšťať. Tvoj Tomáš.”

Správa pípla naraz Petrovi aj Paľovi.

***

Priestor kostola bol skoro prázdny. Sobotnú omšu sa rozhodlo navštíviť len pár ľudí. Po pravej strane od oltára pri mohutnom stĺpe podopierajúcom gotickú klenbu stál Peter. Sledoval vchodové dvere. Konečne sa objavil aj ten, na koho čakal. Vošiel Paľo, pri vchode sa prežehnal a sadol si do ľavého radu celkom na koniec. Peter sa konečne odhodlal tiež si sadnúť. Sedel v pravom prednom rohu. Medzi chlapcami bola tá najväčšia možná vzdialenosť, aká mohla byť medzi dvoma sediacimi ľuďmi v kostole. Aj keď boli vzdialení, boli tu jeden pre druhého. Zo zákristie vyšiel Tomáš a spolu s ním aj dvaja miništranti. Peter si hneď všimol, že jeden mal modré a druhý sivé pančušky. Azda im to povedal Tomáš, aby si dali pančucháče vo farbe Paľových a Petrových očí? To nie je podstatné. Len dúfal, že pančušky bude mať aj ten tvrdohlavý Paľo.

Tomáš pozdravil hŕstku veriacich a začal kázeň. Začal hovoriť o hriechu ako o dare, ktorý nás učí pokore. Učí nás hľadať zmierenie a dáva nám ten najväčší dar. Dar odpustenia. Slová Tomáša sa niesli kostolom s ozvenou. Ozvena nachádzala rezonanciu v dvoch ukrivdených dušiach, ktoré chceli dobro a pritom urobili toľko chybných krokov. Keby bola na klenbe kostola kamera a zachytávala by časozberný pohyb, videli by sme, ako sa dve postavy vzdialené od seba uhlopriečkou celého kostola k sebe začali blížiť. Pod chvíľou sa jeden alebo druhý posunul k bytosti, ktorá ho priťahovala. Ich gravitácia lásky zachytila siločiary opačného pólu a pomaly ich posúvala bližšie a bližšie.

“Aj pokušenie, drahí veriaci, nás môže posilniť. Buď mu odoláme a prejavíme tak svoju silu. Ak pokušeniu podľahneme, ak sme čestný, núti nás, aby sme sa k nemu priznali. Nie je hanba ani hriech pokušeniu podľahnúť. Hanba a hriech nastane vtedy, ak ho chceme zatajiť. Ak nie sme ochotný prijať následok svojho činu.”

Paľo a Peter sedeli asi v tretine kostola v ľavej polovici. Boli každí na inom konci dlhej lavice. Ale už to nebola tá nekonečná vzdialenosť uhlopriečky tiahnucej sa celým kostolom.

“Podelím sa s Vami s osobnou skúsenosťou. Vyhľadal ma pred nedávnom mladý človek, ktorý podľahol pokušeniu. Dopustil sa nevery voči milovanej osobe. Tá nevera nebola doslova neverou. Bolo to hľadanie odpovede na otázku, kto som.” Len Paľo a Peter vedeli presne, o čom Tomáš hovorí. Ostatní veriaci sa možno strácali v slovách mladého kňaza. Na kázni to občas býva, že sa človek stráca v slovách, a nie vždy rozumie zdieľanému príbehu, ale aj tak dokáže prijať jeho obsah a hlavne poučenie.

Paľo a Peter ako by zázrakom sedeli vedľa seba.

“Ja miesto toho, aby som mladého človeka vyviedol z tmavého tunela, som tiež podľahol pokušeniu. Prestal som myslieť na to, prečo za mnou prišiel, a podľahol som sám pokušeniu. Dnes tu stojím pred vami aj pred Bohom. Pokorne skláňam svoju hlavu a prosím o odpustenie. Skúsme sa pomodliť spoločne…”

Sila modlitby hŕstky veriacich po chvíli prejavila svoj účinok. Po Petrovom líci sa kotúľala slza. Peter siahol do vrecka a vybral kožený remienok s rakom. Pripol ho Paľovi na krk. Paľovi sa tlačili slzy do očí, ale ovládol sa. On podal Petrovi malý kľúčik. Peter najprv nechápavo naň pozrel, a keď Paľo sklopil pohľad do svojho lona pochopil, od čoho je to kľúčik. Peter sa neudržal a chytil Paľa za kohútika. Ten bol aj teraz uzavretý v klietke. Petrovi sa niečo nepozdávalo a vbehol rukou pod Paľove nohavice.

“Však ty nemáš zas na sebe pančuchy!” šepkal, ale bola to vážna výčitka. Bez pančušiek v novembri? Hrôza!

“Sľúbil som si, že kým sa neudobríme, nemôžem si ich obliecť,” prezradil mu Paľo.

“Tak to sa musím s tebou udobriť, či chcem, alebo nechcem,” usmial sa Peter.

“Prečo?” nerozumel Paľo.

“Nemôžem ťa pred zimou nechať bez pančucháčov.”

Neďaleko sediaca staršia žena ich zahriakla, aby sa nebavili, a že ak ich to nezaujíma, majú ísť von.

Kázeň sa po chvíli skončila. Tomáš naznačil našej dvojici, aby išli za ním cez zákristiu. Tu sa im naskytol pre pančuškára krásny pohľad. Jeden miništrant si dával dole Albu – bielu tuniku. Nad polospustenými nohavicami, ktoré mu padli počas omše nižšie a nižšie, ako by sa patrilo, sa skvel lem modrých pančušiek. Chlapec si rozopol nohavice, pančušky potiahol vyššie, zapravil do nich košeľu a až potom vytiahol nohavice a upevnil opasok o dierku ďalej. Druhý miništrant sa z poltopánok prezúval do zimných vysokých čižiem a nohavice mal vyhrnuté po kolená. Na jeho nohách sa na Petra s Paľom pozeralo rebrovanie sivých pančušiek. Tomáš s chlapcami vyšli do farskej záhrady.

“Ďakujem vám, priatelia, že ste prišli.” 

“My ďakujeme tebe, Tomáš,” poďakoval sa Paľo.

“Rád by som vás aj s Karolom pozval na večeru…,” začal Tomáš.

“Vieš, radi, ale…,” začal opatrne s odmietaním Peter.

“Je mi to jasné, potrebujete byť teraz sami. Rozprávajte, hovorte a hlavne počúvajte, čo vám hovoria vaše srdcia,” chápal Tomáš ich túžbu teraz byť len jeden pre druhého.

“Vravel som to aj Karolovi, že spoločná večera nebude to, po čom práve teraz budú pišťať vaše duše,” dodal Tomáš.

“Ak dovolíte, objal by som vás,” najprv objal Paľa a potom Petra.

“Choďte a verte, že aj táto skúsenosť vás obohatí a posunie ďalej.”

Chlapci z farskej záhrady vyšli do stredovekej slepej uličky. Konečne sa mohli objať a dopriať si sériu plnotučných vášnivých bozkov. Telá aj duše im zaplavovalo šťastie.

“Ideme k nám?” opýtal sa Peter.

“Petrus, ja chcem s tebou chodiť,” povedal túžobne Paľo.

“Však chodíme spolu, či nie?” trochu prekvapene naňho pozrel Peter.

“Skôr sa hádame, robíme si naprieky, hneváme sa vzájomne…, ale Petrus, ja chcem s tebou teraz naozaj chodiť, prechádzať sa, kde sa dá chytiť sa za ruky…,” vystrel ruku, aby chytil Petra. Ruky sa im spojili a prsty preplietli. Znova sa spojili v bozku. Pociťovali obaja obrovský deficit vzájomného blízkeho kontaktu. Jazykmi sa ochutnávali, akoby to robili prvý raz.

“Nebude ti bez pančúch zima, láska?” mal obavy Peter.

“Bude, ale hreješ ma ty. To mi stačí,” pošepol Paľo a znova sa mu prisal na pery. Po sérii bozkov a objatí sa dostali na hlavnú ulicu. Nepustili sa, stále sa držali. Večerná ulica bola takmer prázdna.

“Petrus, mám chuť opiť sa,” navrhol Paľo. Neďaleko bola večierka, chlapci išli dnu a kúpili si pollitrovku vodky. Predavač si od nich vypýtal občiansky. Chlapci mali 18, ale človek by im určite hádal menej. V parčíku otvorili vodku a napili sa. Parčíkom prechádzali pomaly, v každom zákutí, kde sa to dalo, splynuli v objatí. Dostali sa ku kaviarni na kraji parku. Peter vbehol dnu. Po chvíli sa vrátil. Prichádzajúc siahol do vrecka a vytiahol chodidlo zelených pančucháčov.

“Si sa zbláznil? Vieš, aká je zima?” vyčítal mu Paľo.

“Keď mrzneš ty, budem aj ja,” zapečatil svoj argument bozkom a bolo mu celkom jedno, že do kaviarne vchádzala dvojica. Na okraji parku si dopriali ďalší dúšok vodky a pokračovali vo svojej chôdzi večerným mestom. Zahrievali sa jemným destilátom, ale hlavne cez objatia a bozky.

Občas ich preložili krátkym pomenovaním svojich pocitov, vyznaní, uistení a nádejí.

Keď sa blížili do lesíka za sídliskom, fľaša vodky bola dopitá. V tieni stromov sa znova náruživo prisali jeden na druhého. Paľo rukou siahol na Petrov penis, ktorý mu napínal nohavice. Párkrát ho stisol. Peter zavzdychal. Peter urobil to isté. Paľov bol však zavretý v klietke. Peter ho chytil za ruku a utekali. Utekali k svojmu slnku toho večera, ktoré sa volalo posteľ.

Premrznutých chlapcov vítala Petrova mama. Mala radosť, že ich vidí spolu. Peter ju poprosil, aby im urobila čaj s medom a môže im dať aj trochu rumu.

V izbe ako prvé rozopínal dychtivo Peter Paľove nohavice. Stiahol mu slipy. Jeho kohútik bol natlačený v klietke ako ten najhorší trestanec. Peter odomkol zámku a po pár pokusoch sa mu podarilo oslobodiť omilosteného trestanca. Hneď si všimol, že trestanec je vyholený ako nováčik, keď rukuje do armády.

“To si čo urobil? Vyzerá tak nevinne, ako by si mal 12 rokov,” prekvapene reagoval Peter.

“Nebude len tvoj chodiť ku kaderníkovi,” protestoval Paľo, že aj jeho krásavec má právo na estetizáciu. Peter mu stiahol nohavice, na čo nasledoval ďalší šok. Paľove stehná boli každé prepichnuté štyrmi zicherkami. Paľo, ktorý nedokázal urobiť čo i len jeden vpich, si dokázal spôsobiť takúto bolesť?

“To prečo, Pali?” tlačili sa Petrovi slzy do očí, keď si predstavil, ako jeho chlapec musel trpieť, keď si ôsmimi zicherkami prepichával kožu.

“Petrus, táto bolesť bola nič oproti tomu, čo som prežíval na duši.”

“Palino môj…,” pritisol si ho Peter k telu. Cítil, ako sa vyslobodený Paľov kohútik dvíha. V objatí a bozkoch sa dovyzliekali. Peter mu opatrne rozopol zicherky. Pri vyťahovaní každej Paľo pocítil bolesť. Netrpel len on, trpel aj Peter, ktorý mu ich vyťahoval. Len v tričkách sa dostali pod sprchu. Paľo stiahol Petrovo a ten jeho. Na prsných svaloch mal Paľo tiež po jednej zicherke. Peter len krútil hlavou.

“Pali, však ty si skrytý sadista,” odopínal mu z hrudníka zicherky. Začal láskať jeho tvrdnúce bradavky.

“Kde sú moje maznacie chĺpky?” prekvapene pozeral na vyholené prsia.

“Mal som pocit špiny, akokoľvek som sa drhol po tej súloži. Tak som odstránil všetky chlpy, ktoré sa jej dotkli.”

Premrznuté telá sa zahriali teplou sprchou. Naviac ich však rozpaľovala vyhňa bozkov, dotykov a láskaní. Prvý raz si urobili dobre ešte pod prúdom vody, keď si ústami láskali svoje týždeň nedobrovoľne oddychujúce kohútiky. Navzájom sa vyutierali a vošli do izby, kde sa z veľkej kanvice paril horúci čaj. Naliali si do hrnčekov, dopriali si aj rum a napili sa. Po telách sa im rozlievalo teplo. Peter išiel do skrine a vybral ružové pančucháče. Najprv on obliekol Paľa, potom Paľo jeho. Užívali si každý moment naťahovania ružového pančuškového úpletu. Keď aj druhá riťka bola skrytá pod dvomi švami, chlapci sa objali. Peter zo skrine vybral jedno ružové a druhé svetlo fialové tričko s krátkymi rukávmi.

Obaja vyzerali ako čistučké prasiatka. Pôsobili nežne, až krehko. Človek by neveril, že táto dvojica vie byť voči sebe aj zlá. Že si vedia spôsobovať bolesť. Že dokázali byť voči sebe zákerní.

Ako sa ich kohútiky dostali do pančušiek, nanovo boli pripravené na nočný koncert kikiríkania. Paľo objal Petra a položil si ho na posteľ. Prikryli sa perinou, nohy v pančuškách sa im preplietli, držali sa v objatí a vášnivo sa bozkávali. Po chvíli sa pretočili, aby ten, čo bol dole, bol teraz hore a naopak. Cítili, ako sa im o seba tlačia ich pevné, nadržané vtáky. Nedokázali sa dlho odhodlať k ničomu zásadnejšiemu, lebo sa nevedeli nasýtiť bozkov objatí a zapletaním si nôh do seba.

Konečne sa Peter otočil tak, že bol Paľovi chrbtom, Paľo mu stiahol pančušky, na zadku prstami nahmatal jeho dierku a začal mu do nej vnikať prstami. Peter začal slastne vzdychať. Peter nahmatal pod matrac a podal Paľovi lubrikoš. Paľo premazal bránu ich lásky a začal do nej vnikať. Znova sa do uší chlapcov začala vzlínať ich hudba, teraz v nežnej romantickej polohe. Prvé číslo zvládli bez zmeny polohy. Paľo sa urobil prvý a potom Petrovi urobil dobre ústami.

Chlapci si dali ďalšiu šálku čaju s primeranou dávkou rumu. Cítili, že sú pripitý, ale cítili sa krásne. Peter dostal chuť na cigaretu, ale kým sa odhodlali otvoriť balkón, poriadne sa naobliekali. Peter vybral aj vlnené čiapky s brmbolcami.

Na balkóne sa viac bozkávali ako fajčili. Čerstvý vzduch im urobil dobre. Vrátili sa do tepla izby, vzájomne sa zas vyzliekli do ružových pančušiek a tričiek. Dopili čaj a ľahli si do postele. Túlili sa k sebe a vzájomne sa hladkali.

“Ty môj Zoro!” nežne bozkával Peter Paľa po jeho pehách.

“Prečo Zoro, Petrus?” nerozumel jeho narážke na maskovaného hrdinu.

“Lebo si taký Zoro pomstiteľ,” pobozkal ho na ústa. Paľo konečne pochopil, na čo naráža.

“Presne gróf Vlad RH negatív pomstiteľ,” usmial sa Paľo.

“A o tom si mi prečo nenapísal?” vyčítal mu Peter.

“To som ti chcel povedať osobne, láska moja,” začal mu vracať bozky Paľo.

“Alebo zatajiť?” podpichol ho.

“Nie láska, ale boli predsa podstatnejšie veci ako Kamil. My dvaja.”

Ruka mu vnikla ku kohútikovi, ktorého začala láskať. To isté urobil aj Peter.

“A naviac sme sa nerozprávali,” vzdychol Paľo.

“H-láska, prečo sme k sebe niekedy také svine?” bolo teraz Petrovi neskutočne ľúto toho, čo sa za týždeň medzi nimi udialo.

“Láska, že by to bolo pre to, že sa máme tak radi, že nám na sebe záleží, že chceme toho druhého len a len pre seba?”

“Asi, Palino, sám som prekvapený, kde sa vo mne nabrala tá krutosť a cynizmus,” zamýšľal sa Peter.

“Petrus, nemáš dojem, že Láska s veľkým “L” je hlavne o bolesti?” zamýšľal sa Paľo.

“A nemohli by sme sa mať radi len tak jednoducho?” pýtal sa Peter.

“Aj mňa to napadlo, ale asi nie, lebo nám neskutočne na sebe záleží, snažíme sa dať do nášho vzťahu to najlepšie zo seba, a to vytvára napätie a trecie plochy,” uvažoval ďalej Paľo.

“To mi ako naznačuješ, že sa budeme hádať stále?” zosmutnel Peter.

“Petrus, myslím, že nie, aspoň teraz by nám to mohlo vydržať, ale konfliktom sa asi v budúcnosti nevyhneme,” povedal Paľo, ako to vidí on.

“Dobre, ale nemali by sme to v budúcnosti riešiť mlčaním, mňa to ničilo,” priznal sa Peter.

“Myslíš, že mňa nie Petrus? Láska moja, si pre mňa všetko,” začali sa kotúľať Paľovi po tvári slzy.

“Palino môj, to, čo cítim k tebe, som necítil ešte k nikomu. Pomyslím si, že už ten cit nemôže byť väčší, a cítim, že každý deň ťa mám stále radšej. Dnes viac ako včera, ale menej ako zajtra.“ Jazykom mu sušil jeho slzy na tvári. Ale ani on sa neubránil slzám. Po chvíli sa upokojil.

“Aj tak by som chcel vedieť, ako sa cítil Kamil v roly slúžky,” zámerne zmenil tému Peter, aby nepreplakali spoločne celý večer. V Paľovi ožil čertík pokušenia. “To ti môžem veľmi jednoducho predviesť láska moja,” začal sa usmievať.

“Čo ti prišlo smiešne?” všimol si jeho úsmev Peter.

“Spomenul som si, ako jednoducho sa mi podarilo toho kurevníka Kamila zbaliť,” pošepol mu Paľo. “Pritom s balením chalanov mám minimálne skúsenosti,” považoval sa Paľo za začiatočníka.

“Pali, túto tému prosím nerozoberajme, lebo ty na koho sa pozrieš, toho dostaneš,” pripomenul mu Peter aj iné udalosti minulého týždňa.

“Kamila dostal gróf Vlad RH negatív,” trval na svojom Paľo. “Odkiaľ o tom vlastne vieš?” opýtal sa Paľo.

“Termo tamtamy nehovoria o ničom inom ako o tajomnom upírovi, ktorý dal pretiahnuť najväčšieho trtkoša v meste.”

“Šani?” tipol si Paľo.

“Aj on,” pritakal Peter.

“A kto ešte?” vyzvedal Paľo.

“Bol si v bare, máš dojem, že je nás málo?” opýtal sa Peter.

“Nie,” priznal Paľo.

“Ale nie zas tak veľa, aby sme sa nepoznali. Kto vie, čo sa dialo v hlave aj v rozkroku Kamila, keď si jeho dierku užívalo celé osadenstvo,” vŕtalo stále Petrovi v hlave. Paľo sa usmial a v duchu mu povedal: “Peťko, všetko budeš mať možnosť zistiť.”