Otoč sa k slnku – 23. Si šťastný?

Ponad rieku sa prevaľovala hmla. Z hmly vychádza silueta člna s postavou, ktorá poháňa plavidlo tyčou, ktorú zapiera do dna rieky. Paľo v čiernej sutane stojaci na člne prirazil k brehu rieky. Prešiel na provu a podal ruku pani Magde v bielom rubáši. Ona mu podala mincu. Paľo mincu obzrel a vložil ju do mešca, ktorý mal priviazaný na páse. Cez dav ľudí v bielych rubášoch sa dopredu predral Peter. Mal na sebe biele pančucháče, biele krátke nohavice a bielu košeľu. Snažil sa naskočiť do člna. Paľo mu v tom zabránil.

“Ty sa kam chystáš, Petrus?!”

“Chcem sa s tebou povoziť, Cháron Pavelko.”

“Ja nevozím, ja len prevážam,” protestoval Paľo.

“Chcem odprevadiť starú mamu,” s prosíkom pozeral Peter.

“Na to som tu ja, ty utekaj k slnku, keď tu skončím, prídem za tebou,” bránil mu nastúpiť do člna.

“Odprevadím ju a prevezieš ma nazad. Potom sa otočíme k slnku spoločne,” nechcel sa vzdať Peter plavby cez rieku Acheron.

“Ak ťa preveziem na druhú stranu, vrátiť sa už nesmieš,” trval na svojom Paľo. Peter odstrčil Paľa a naskočil na čln. Vytrhol mu palicu a odrazil čln od brehu.

“Pri Hádesovi! Petrus! Toto nesmieš, rozhneváš si bohov! Petrus!” chcel mu palicu vytrhnúť.

V posteli, na ktorej chalani spali, Paľo zápasil s Petrom.

“Petrus, to nesmieš!” hovoril Paľo zo sna a triasol pritom s Petrom, ktorého prebudil.

“Palino, čo je?” rozospato reagoval Peter, prekvapene pozeral na Paľa, ktorý s ním triasol.

“Musíš sa vrátiť, z druhého brehu ťa nepustia,” nástojil Paľo na svojom.

“Palino, pokoj, prebuď sa,” potľapkal ho po líci. Paľo sa začal budiť.

“Kde som?” precitol Paľo zo sna.

“V posteli láska. So mnou, chlapec môj,” upokojoval ho Peter a začal ho bozkávať.

“Petrus, to bol hrozný sen, prevážal som starú mamu, tvoju, a ty si nechcel vystúpiť z člna,” chaoticky začal popisovať, čo sa v sne dialo.

“Z akého člna, drahý môj?” nerozumel Peter.

“Na rieke Acheron, bol som prievozník,” vysvetľoval Paľo, ktorý sa stihol konečne zorientovať.

“Stále na to myslíš, viem, pre teba jej smrť… v tvojom náručí…,” vrátil sa Peter v tomu silnému momentu.

“Petrus, ty si nevieš predstaviť, aké šťastie, aká energia z nej išla, keď som ju držal,” spomenul si na ten okamih Paľo.

“Pavelko, energiu a šťastie vyžaruje každý, koho ty vezmeš do náručia,” objal si ho Peter. Paľo si ho tiež pevne chytil rukami. Držali sa a bozkávali. Obaja cítili, ako sa im pod pančuškami začínajú dvíhať kohúty. Petrova ruka vbehla do Paľových pančušiek. Pohladkal mu kohútika a zovrel mu miešok. Paľo zavzdychal a pohmýril sa.

“Petrus, nemali by sme…,” zdalo sa mu to trochu nedôstojné po smrti jeho starej mamy.

“Nebuď puritán, aj ona, keď zomierala, myslela len na lásku a určite aj…,” presviedčal ho Peter.

“Dobre, ale poďme sa vycikať,” mal potrebu ísť na záchod Paľo.

“Poď a pôjdeme si zapáliť.“ Chalani si obliekli mikiny. Zišli dole po starých drevených schodoch, ktoré pod ich nohami v bielych pančucháčoch vŕzgali ako na strašidelnom zámku. V hale-obývačke sa svietilo. Sedela tam Silvia.

“Ty nespíš, mama?” opýtal sa Peter.

“Ako vidíš. A vy dvaja?” odvetila Silvia.

“Na záchod a na cigaretu,” povedal Paľo.

“Choďte, ale zapálime si tu,” rozhodla. Po chvíli sa chlapci vrátili zo záchodu. Medzi tým Silvia pripravila veľký porcelánový popolník s ľadovým medveďom. Peter vybral cigarety, ponúkol Paľa a jednu si vybral aj on.

“A mne?” dožadovala sa Silvia.

“Mama, ty fajčíš?” prekvapene reagoval na maminu požiadavku Peter.

“Nie, ale teraz cigaretu potrebujem, tak by som sa opila, keby sme sa zajtra, teda dnes nevracali…,” brala si Silvia cigaretu. Paľo jej pripálil.

“Mama, ak chceš, my dvaja to odkočírujeme,” ponúkol sa Peter.

“Vážne, chalani?” potešila sa Silvia.

“Že váhaš, to zvládneme. Čo ti nalejem?” prisvedčil Peter a išiel k baru.

“Čo tam je?”

“Vodka, brandy, fernet, Palino dáš jeden?”

“Pako!” precedil Paľo pomedzi zuby.

“Tú vodku!” povedala Silvia.

“Viete, z čoho som hotová?” pozrela na chalanov.

“Smrť zalomcuje s každým,” povedal Paľo.

“S jej odchodom som vyrovnaná, to som čakala. Ale v živote som nevidela moju mamu tak šťastnú, ako keď si ju držal v náručí ty, Palino.” Silvia dobre plný pohár vodky vypila na ex.

“Ešte jeden?” opýtal sa Peter.

“Môžem sa spoľahnúť, odveziete nás?”

“Jasné!” odvetili unisono.

“Uvedomila som si, že moja mama s mojím otcom asi nebola až tak šťastná, ako sa tvárila, že je…, teda bola…,” vyslovila Silvia trpké poznanie.

“Myslíš?” zapochyboval Peter.

“Áno, boli k sebe slušní, tolerantní, to áno, ale taká šťastná, ako som ju videla tých pár okamihov pred smrťou, taká nikdy nebola,” znova sa napila.

“A ty si s otcom šťastná, mama?” položil jej Peter asi nie veľmi vhodnú otázku.

“Petrus!” šeptom ho zahriakol Paľo.

“Nechaj, Palino, môj prvý syn je majster v netaktných otázkach, to si iste pochopil,” pozerala na Petra mama.

“Stačí ti, ak ti odpoviem neskôr, lebo ak by si chcel odpoveď okamžite, tak sa rozplačem.” Znova sa napila vodky. Peter sa pritúlil k mame, pobozkal ju.

“Prepáč, mami.”

“Tak mi nalej ešte pohár, nechajte mi tu cigarety a ja ti prepáčim,” povedala mama a vybrala si ďalšiu cigaretu.

“Bežte už spať, vy pančuškoví princovia.”

“Dobrú noc,” povedal Paľo.

“A ty mi pusu nedáš, či si ju šetríš?” pozrela na Paľa.

“Dobrú noc, mama,” pobozkal ju.

“Palino, nevieš si predstaviť, aká som ti vďačná, že si a že si taký, aký si,” pritiahla si ho a ešte raz ho pobozkala. Chalani nechali Silviu s jej myšlienkami sedieť pri stole a po vŕzgajúcich schodoch sa vrátili do izby.

“Pavelko, a ty si so mnou šťastný?” pritúlil sa Peter v posteli k nemu.

“Som, aj keď niekedy som z teba zúfalý, ty zbrklý antidiplomat. Aj tá otázka Silvii, chcel si ju raniť?” vyčíta mu.

“Chcel som len vedieť, ako ho vníma ona,” vyhováral sa Peter.

“A už to vieš?”

“Bohužiaľ,” vzdychol Peter.

“Petrus, niekedy som tak šťastný, že celkom zabudnem, že som bol niekedy zúfalý, a niekedy tak zúfalý, že si myslím, že už nikdy nebudem šťastný. Spokojný?” zasypal modrookého blonďáka prívalom bozkov.

“Ja chcem, aby si bol so mnou zúfalo šťastný,” pritískal si ho k sebe Peter.

“Teraz ťa zúfalo chcem!” rukou mu vbehol do pančucháčov. Párkrát mu zovrel nalievajúceho sa kohútika. Potom prešiel na dierku. Stiahol mu pančucháče na zadku, vyložil si jeho nohy na ramená a začal doňho vnikať. Chvíľu si to užívali. Keď sa ozvali Petrove hlasné prejavy spojenia, dal mu Paľo do úst svoju ruku, do ktorej Peter zarýval svoje zuby. Po chvíli Peter spojenie prerušil, on si Paľa dal na štyri. Paľo pocítil, že Peter mu niečím natrel dierku, postupne doňho vsúvať jeden, potom dva prsty. Potom to prišlo. Peter začal doňho vnikať vynoveným penisom. Paľova riťka nebola zďaleka tak vycvičená v prijímaní návštev ako pohostinná Petrova.

Paľo sa snažil čo najviac uvoľniť, ale nešlo mu to až tak dobre. Ale nakoniec sa mu do nej podarilo preniknúť a začali si to užívať obaja. Teraz aj Paľove zvuky boli výraznejšie. Paľo cítil bolesť aj tlak, ale bolo to krásne cítiť Petra v sebe.

Pre Petra to bola tiež krásna rozkoš, keď vnikal do peháča bez obmedzenia pohybu. Bez toho, aby si dával pozor, že predkožka sa na uzdičke neprimerane napína a spôsobuje mu bolesť. Mohol si objatie Paľovho kruhové svalu užívať od žaluďa až po koreň penisu. Ozvali sa tlieskavé zvuky Petrovho podbruška o svalnaté Paľove polovičky.

Bolo to celkom iné, ako keď do Paľa vnikal pred tým. Bolo to slobodné a mohol sa oddať svojej vášni. Paľo si to užíval tiež, ako sa ho blonďák zmocňuje. Ako ho má vo svojom vnútri. Prešli si ešte dve polohy, ale vrchol sa im nepodarilo dosiahnuť.

“Pavelko, bojím sa viac, aby sme niečo neposrali,” priznal Peter. Paľo sa ho zmocnil ústami a nežne ho priviedol masírujúc asymetrické guľky k vrcholu. Potom sa vrhol na Petra a tvrdým prienikom do jeho vnútra si urobil dobre on. Chlapci zaspali v objatí a spali už bez prebudenia do rána.

Keď ráno vstali, našli v obývačke pod dekou spať Silviu. Potichu prešli do kúpeľne, kde sa vo vani spolu osprchovali. Oblečení priniesli na stôl raňajky, ktoré spolu pripravili. Peter jemne zobudil Silviu. Ťažko sa jej vstávalo. Prebrala ju rozvoniavajúca zalievaná káva. Odišla do kúpeľne.

Prišla pani Miladka a priniesla album krásnych starých fotografií. Bol tam aj Paľov starý otec, Martin Žuffa, aj v civile, aj v uniforme. Sám aj s pani Magdou. Podoba s Paľom bola viac ako zarážajúca, najväčší a jediný rozdiel bol vo veku. Martin bol oproti 18-ročnému Pavelkovi o pár rokov starší. Boli tam aj Janko s Jarkom. Ich fotografii tam bolo najviac. Pani Milada povedala, že im album dá, ak jej z fotografií urobia kópie. Chlapci nadšene súhlasili. Fotografie boli naozaj krásne. Dalo sa z nich čítať, že medzi nimi bol vrúcny vzťah. Fotograf, ktorý fotky fotil, to dokázal krásne zachytiť.

Miladka uistila Silviu, že všetky potrebné veci ohľadom pohrebu zariadi, Silvia môže odísť spolu s chlapcami, nemusí nič zariaďovať. Išli ešte do reštaurácie, kde mal byť kar. Všetko dohodli. Zostavili menu a v reštaurácii sa aj naobedovali. Silvia si zobrala na starosti parte.

Po obede odviezli Miladku domov a ťažko naložené volvo vyrazilo na cestu späť. Peter bol za volantom, Paľo na sedadle spolujazdca a Silvia sa uložila na zadné sedadlá a zaspala. Na začiatku cesty auto viezlo troch pasažierov, ale po chvíli začala jeho záťaž narastať. Pribúdalo také množstvo zaľúbených pohľadov, že po 5 km cesty už volvo viezlo 200 kg nadváhy.

Peter držiaci volant sa pod chvíľou pozrel do sivých očí, ktoré ho sledovali s jemným úsmevom a pocitom šťastia. Peter si uvedomoval, že toho svojho pehavého chalana má zas radšej, ako ho mal rád včera. Bol tak očarujúci, oddaný a zároveň stále záhadný. Každý deň ho dokázal niečím prekvapiť, šokovať. Vedel mu vyraziť dych a podmanivo ovládnuť celú jeho myseľ.

Mal nad ním obrovskú moc. Za ten mesiac urobil Peter toľko zmien. Zmien k dobrému. A za každou zmenou bol on, jeho Pavelko.

Ako vyšli na diaľničný úsek, Peter zaradil päťku a následne šestku. Ruku mal na rýchlostnej páke. Paľo ho chytil za ruku. Ich pohľady sa stretli. Sivé dúhovky sa vpíjali do modrých. Som naozaj šťastný? Kládol si otázku Paľo. V tom okamihu váha zaľúbených pohľadov vzrástla na 500 kg nadváhy. Volvo to zvládalo bez problémov. S ľahkosťou išlo svojich predpisových 130 km/h.

Paľo sa snažil odpovedať na otázku. Mám priateľa? Mám! Je ním Petrus. Takého blízkeho priateľa som ešte nikdy nemal. Aj keď si odmyslím všetok ten krásny sex, nik mi nebol tak blízky. Mal som kamarátov, veľa kamarátov, ale skutočného priateľa nie. Asi to bolo preto, že som gay a bál som sa, že by to prerástlo a čakal by ma výsmech. Spomenul si na Maťa, do ktorého bol naozaj zamilovaný v prvom ročníku. Keď Maťo začal chodiť s Alenou, skončilo sa aj ich kamarátstvo.

Mám milenca, vášnivého, žiadostivého, zažívam s ním rozkoš niekedy aj niekoľko ráz za deň. Môj milenec miluje pančucháče tak isto ako ja. Zároveň môj milenec je aj mojím učiteľom a zasvätil ma do všetkých tých krásnych vecí.

Paľo si cielene snažil zafixovať tieto pocity. Musím si pamätať tieto momenty šťastia a vytiahnuť ich, keď nastanú problémy. Keď ho tento nevyspytateľný čert v maske anjela zavalí zas vlnou zúfalstva a sklamania. Musí myslieť na to, že vie byť s ním šťastný, že ho miluje. A nech sa udeje čokoľvek, milovať ho bude.

“Čo tak na mňa pozeráš?” pošepol Peter, ktorý si uvedomil to sálanie Paľovho pohľadu.

“Petrus, som s tebou šťastný,” pošepol Paľo a chytil ho za ruku.

“Pavelko, ja tiež,” pozrel naňho Peter.

Volvo malo už nadváhu 10 ton, keď zastali na odpočívadle v blízkosti vysokých smrekov.

Vystúpili z auta. Vybehli k stromom a dali uľaviť svojím plným mechúrom. Objali sa, lebo tie dve hodiny spôsobili, že neskonale túžili dotýkať sa jeden druhého. Ak by nemali pred sebou dlhú cestu a v aute spiacu Silviu, určite by sa pomilovali.

Peter otvoril krabičku, v ktorej ostala jediná cigareta po Silviinej nočnej meditácii pri vodke.

Zapálili si ju a podávali. Po cigarete nasledovalo ešte jedno objatie, pár bozkov a za volant zasadol Paľo. Ani on nemal problém s tým, že auto bolo preťažené. Užíval si jazdu na silnom aute, užíval si to, že teraz naňho hľadeli oči zamilovaného blonďáka a každým okamihom z modrých dúhoviek vychádzali kilogramy zamilovaných pohľadov.

Na prístrojovke sa rozsvietila červená kontrolka. To sa prebrala aj Silvia a rozhodla, že na najbližšej pumpe si dajú prestávku a natankujú. Chalani si dali tiež kávu a kúpili si cigarety. Na pumpe si nemohli dopriať bozky, ale kým von fajčili a popíjali kapučíno, celý čas sa držali za ruky. Aj tento malý kontakt pohoršil jedného šoféra a okomentoval to.

“Buzeranti zasratí, choďte sa obchytkávať inam.”

Paľo ho prebodol pohľadom, Peter sa mu už chystal niečo štipľavé povedať.

“Tí dvaja sú moji synovia, tak sa kroťte vo výrazoch a môže vám byť štyri, či sa držia za ruky, bozkávajú alebo oblievajú kávou,” mala pohľad odhodlanej levice. Muž si len niečo zahundral a nasadol do terénneho mercedesu.

Paľo s Petrom si vymenili pohľady, že ide o dobre vymletého jedinca. Peter skonštatoval, že to bude určite alkáč, podľa červeného nosa. Paľo znova zasadol za volant. Po chvíli cesty dobehli terénny meďák. Paľo ho poľahky oprášil. Keď ho míňali, Peter mu s úsmevom zakýval. Pre homofóba to bolo ako červená muleta pre býka.

Po chvíli ich meďák predbehol a vytešený bulo im ukázal fakera. Paľo sa chvíľu držal za ním. Potom sa nechal predbehnúť ďalším autom. Chvíľu sa držal za ním, ale po chvíli si dal dlhší rozbeh a naraz predbehol oboch.

“Dobre, Palino, dvakrát si ho predbehol, už stačí. Nevieš, čo z takého trotla vylezie,” požiadala chlapcov Silvia, aby ho viac neprovokovali.

Pre majiteľa meďáku to bola jasná výzva. Roztúroval svoj dvojtonový kolos a preťažené volvo predbehol. V zápätí sa za meďákom hnal blikajúci pasát. Pri najbližšom odpočívadle pasát aj s meďákom odbočili z diaľnice. Paľo s Petrom bulovi tretíkrát na rozlúčku zamávali. Ten už mal vtedy celkom iné problémy, ako ukazovať fakera našej zamilovanej dvojici.

“Si macher, Pavelko,” pobozkal ho Peter. A volvo oťaželo ďalšími kilami zamilovaných pohľadov.

Po návrate domov riešili dilemu, kde budú spať. Paľo navrhoval, aby skočili k nim domov, zoberie si veci a vrátia sa k Petrovi. Peter mal jednoduchšie riešenie. Veci si zoberie on a rovno u Paľa zostanú spať. Každé riešenie malo svoje pre a proti. Neostala iná možnosť a museli si strihnúť. Spať sa bude u Paľa.

Tam na nich čakala delikatesa. Liptovské droby. Baranie črevá naplnené postrúhanými zemiakmi, ochutené cesnakom, majoránkou a čiernym korením. Po naplnení povarené podobne ako jaternice. Potom do zlatista opečené na baraňom loji. Chrumkavé črievko a v ňom lahodná zemiaková zmes. Takéto jedlo si človek zamiluje alebo ho pre výraznú baraniu arómu odmietne. Chlapcom baranina nesmrdela.

Výrazný samčí pach bol pre nich dráždivým priťahoval ich. Po premilovaných nociach ho na sebe vždy cítili a bolo to afrodiziakum, ktoré bolo výzvou na ranné milovanie. Popri jedle porozprávali o odchode Petrovej starej mamy na večnosť. Ako ju na tejto ceste doprevádzal Paľo. Mária nahlas začala uvažovať, že aj ona na pohreb pôjde. Po výdatnej večeri už nič nebránilo chlapcom, aby sa osprchovali a konečne si ľahli do postele.

Pod perinou sa im preplietli nohy v pančucháčoch a v dlhom objatí sa vášnivo bozkávali. Peter mohol konečne do svojich zubov uchopiť chlpy na Paľových bradavkách, čo mu on oplatil dokonalým oblízaním jeho pupka. Peter sa chichúňal ako 15 ročná blondína, ktorá počula dvojzmyselný vtip, ale nepochopila ho. Ale zasmiať sa treba, lebo je to vtip a padlo tam slovo kefovačka.

Peter prevzal iniciatívu a začal dobíjať Paľovu dierku. Už mali k dispozícii lubrikant a nie indulonu ako u starej mamy. Peter si užíval tvrdší prienik do Paľa a on bolesť aj rozkoš, ktorú mu spôsoboval vylepšený pevný a tvrdý vták. Nezdržiavali sa zmenami polôh, ale v jednej, odzadu, obaja dosiahli vrchol takmer súčasne. Pre Paľa to bolo niečo celkom nové, aj keď to nebolo prvý raz, čo Peter doňho prenikol. Teraz to však bola naozaj kompletka. Bez prerušenia, od tvrdšieho vniknutia, zrýchľovania prírazov, až po zaplavenie jeho vnútra Petrovým semenom. Násobené tým, že aj jeho vrchol prišiel, keď cítil tie mohutné zášklby blonďákovho tela.

Paľo pocítil, ako mu po lícach stekajú slzy šťastia. Peter si ho otočil.

“To bolo tak krásne, Petrus,” ďakoval mu.

“Ja viem, láska,” pošepol a aj z jeho modrých studničiek začali vytekať pramienky slaných kvapiek dojatia. V objatí chlapci zaspali. V noci sa ešte raz zobudili, teraz Paľo vnikol do Petra. Bolo to tiež krásne, ale už bez sĺz a ráno si dopriali 69.

Obaja žiariaci šťastím sa v šatni prezúvali. Nohy v pančucháčoch vkladali do remienkových sandálov. Vtedy dorazil šťastím žiariaci tretí chalan. Nebol to nik iný ako Mišo.

“Chalani, ďakujem vám…,” hovoril s úsmevom od ucha po ucho. Povedal, ako s Erikom ostali v klube do polnoci a potom si spolu vyhonili. Boli spolu aj cez víkend a to si dopriali aj orál. Na to ďalšie ešte nemá Mišo odvahu, ale Erik naňho netlačil. On už skúsenosti má. Každú prestávku Mišo dobehol za chalanmi a vypytoval sa na podrobnosti okolo sexu, z ktorého má obavy a strach. Mišo okrem toho, že mal na sebe sexy páskovanú košeľu zladenú s pulóvrom, žiaril šťastím. Tento doteraz nenápadný až šedivý chalan rozkvitol ako ruža.

Petra s Paľom viac ako rady neskúsenému Mišovi trápilo to, čo si oblečú na pohreb. Na prvý pohľad to bolo jasné – čierny oblek. Silvia im dala aj kartu, nech si obleky idú kúpiť. V Paľovi však stále znel v ušiach sľub, ktorý dal umierajúcej Magde, že najbližšie príde v uniforme. Kde však zobrať uniformu, k tomu leteckú?

“Žura!” napadlo Petra.

“Kto?” nevedel najprv, koho má na mysli.

“Kostýmová výtvarníčka z divadla,” pripomenul mu.

“No určite, ona len čaká na to, aby ma mohla obliecť na pohreb,” zamietal tento nápad Paľo.

Po vyučovaní ich odchytil Mišo. Vlastne dookola hovoril, aké to bolo skvelé, že sa majú stretnúť znova vo štvrtok, lebo Erik je v škole v Bratislave. Mišo sa tešil, ale mal aj strach, ako prebehne ich prvý sex. Bál sa, aby nezlyhal. Chalani mu všetko podrobne vysvetľovali, ale Mišovi to bolo málo.

“A nechceli by ste mi ukázať, ako sa to robí?” urobil na nich smutné oči.

“Myslíš, že my dvaja si to rozdáme a ty sa budeš pozerať?” prekvapene pozeral naňho Paľo. Mišo s úsmevom prikývol.

“Si sa s koňom zrazil? Neboj sa, Erik ťa zasvätí,” uisťoval ho Peter.

“Mišo, bez citu, bez toho, aby si k tomu druhému niečo cítil…,” Paľo pokračoval.

“Ja vás mám rád. Naozaj, veľa ste mi pomohli,” trval na svojom Mišo a naznačoval, že mu nie sú ľahostajní.

“Stop, Mišo, lebo nám tu ešte začneš vyznávať lásku,” tlmil ho Peter.

“Po gay trojuholníku netúžime,” potvrdil Paľo.

Mišo sa ich snažil pozvať do kaviarne, ale chalani odmietli. Sľúbili mu, že ak si premyslí otázky, tak do štvrtka mu vysvetlia, čo treba, ale bez praktických či názorných ukážok.

Konečne sa dostali k Paľovi domov. Už v chodbe začali zo seba strhávať oblečenie. Túžili po sebe, potrebovali ten blízky kontakt. Spojiť jedno telo s druhým, aby siločiary ich lásky splynuli v jedno silné energetické pole. Aby boli jedno telo a jedna duša. Po vyvrcholení sa v Paľovej posteli chvíľu láskali, potom išli do kúpeľne a osprchovali sa. Nasledoval rituál obliekania, ale vrchol si nedopriali, lebo chceli toho ešte veľa stihnúť. Peter zobral album od Miladky. Včera ho ukazovali Paľovým rodičom.

Na vrátnici divadla vrátnikovi povedali, že hľadajú Žuru Vydrovú.

“Chlapci zlatí, v divadle v pondelok okrem vrátnika nenájdete nikoho,” vrátnik len mykol plecami.

“Chalani, čo vy tu?” prechádzal chodbou Oliver. Povedali mu, že by potrebovali kontakt na Žuru. Zobral ich zo sebou do svojej kancelárie. Dal im kontakt na Žuru aj na choreografa, ktorému sa majú ozvať. Potom im dal scenáre, ale neprezradil im, ktoré postavy by mali robiť. Vraj herci dostávajú text až na prvej skúške, ale réžu zaujíma ich názor. Vraj sa s ním stretnú pred prvou skúškou. Majú sa mu ozvať, keď si to prečítajú. Dal im ešte ferman s programom a vyznačil im predstavenia, ktoré by bolo dobré, keby videli. Vstup majú zadarmo, lebo ide o štúdijné účely.

Uveličení chalani vyšli z divadla. Zavolali Žure. Mali prísť za ňou do ateliéru, ktorý nebol ďaleko od divadla. Hneď sa ozvali aj choreografovi a ten si ich objednal na utorok do telocvične. Povedal im, čo si majú doniesť. Medzi iným zazneli aj pančucháče alebo legíny. Pre nich dvoch legíny boli invalidné pančušky, ktorým odstrihli šľapky, a tým to bolo pre nich nepoužiteľné.

Kúpili každý po jednej ruži a 3x tiramisu. Nepatrí sa do ateliéru prísť s prázdnou rukou. V starom secesnom dome vyšli až na horné poschodie. Na zvončeku bolo napísané “O chvíľu budete stáť zoči-voči umeniu.” Zazvonili a za dverami sa ozvalo zatrúbenie slona. Žura im otvorila, mala na sebe šatovú sukňu a rolák farebne zladený s pančuchami. Dlhé plavé vlasy mala uviazané do drdola.

“Tak vitajte u nás v ateliéri, poďte ďalej,” podala chlapcom ruku a rovno ich pobozkala.

“My sme vám, pani Žura…,” podával jej ružu Paľo.

“Tak po prvé, my sme ti, po druhé, ďakujem, po tretie, som na mäkko, lebo Žura-ruža, to patrí k sebe a ty si Peter?”

“To som ja!” podal jej Peter svoju ružu.

“Tak ty si Paľo, dobre, chlapci ako ruža, čo pre vás môže urobiť Žura?”

“Kým začneme, tu sme kúpili…,” podal jej zabalené tiramisu.

“Chalani, tak vy ste naozaj gavalieri, to vám asi nebudem môcť povedať nie.”

Žura priniesla lyžičky a pustila sa do tiramisu.

Spustil Paľo, že by od nej potrebovali niečo ako leteckú uniformu na pohreb. Postupne, striedajúc sa raz jeden a potom druhý, vyrozprávali príbeh lásky ich starých rodičov. Žura počúvala a počúvala. Paľovi tiramisu veľmi nešlo a položil ho na stolík. Žura žiadostivo pozerala na sladký dezert.

“Môžem?” Paľo prikývol a Žura dojedla aj jeho tiramisu. Keď si Peter uvedomil, ako jej chutí, aj on položil svoje tiramisu na stôl s tým, že viac nevládze. Žura ho tiež dojedla.

“Tak milí moji, čo vám poviem. Originál historická uniforma do úvahy neprichádza. Aj keby bol niekde originál, tak ten bude vyšisovaný, x krát praný a čistený. To na pohreb určite nie. Ušiť repliku, to by sa dalo, ale nemáme veľa času.”

“Máme aj dobové fotky,” podal jej Peter album. Žura v ňom začala listovať.

“Krása. Ja vám navrhujem urobiť štylizáciu, niečo na spôsob uniformy. Čo vy na to?” pozrela zvedavo na nich. Vstala a odišla, vrátila sa s troma pohármi a fľašou Proseca.

“Nech si tiramisu nemyslí, že ho zhltol barbar,” ponúkla fľašu Petrovi, aby ju otvoril.

“Chlapci, mohla by som si ten album požičať a urobiť z tých fotiek kópie? Má to pre mňa obrovskú cenu,” prosila Žura.

“A mohla by si urobiť aj kópie pre nás?” poprosil Paľo, lebo Miladke ich sľúbili.

“Samozrejme to zaplatím,” uisťoval ju Peter.

“O peniaze nejde, tak čo tá štylizovaná uniforma?”

“Ja, teda my, by sme sa spoľahli na teba,” povedal Paľo a Peter prikývol.

“Chalani, ani neviete, aké máte šťastie, zajtra idem do Bratislavy do armádneho výstrojného skladu. Robila som návrhy na ženské uniformy, tak pozriem na niečo, čo by sa dalo vyskladať.”

Žura si pomerala Paľa, vzala miery aj Petrovi, keď bol v ateliéri. Veď aj jemu sa bude robiť divadelný kostým.

“Môžem vám dať jednu otázku?” pozrela Žura na nich skúmavo.

“Jasné,” povedal Peter.

“Pýtaj sa,” prisvedčil Paľo.

“Peťo, Paľo, aký je medzi vami vzťah?”

“My sme pár,” povedal Peter a chytil Paľa za ruku.

“Chodíme spolu,” doplnil ho Paľo. Pobozkal Petra na líce.

“Hneď som si to myslela pri vašej improvizácii,” usmiala sa Žura.

“Nejaký problém?” trochu zneistel Paľo.

“Nie, len Oliver to bral ako čisto hereckú akciu. Nechcela som ho presviedčať, že som tam cítila reálny základ,” vysvetľovala. “Už dlho ste spolu?” 

“No dosť,” prikývol Paľo.

“Viac ako mesiac,” spresnil Peter časový údaj.

“Iba? Lebo pôsobíte neuveriteľne zohrato,” skonštatovala.

“To nás asi tie naše hádky a konflikty tak zocelili,” ironizoval Peter.

“Láska má rôzne podoby.”

“Žura a ty si ako na tom?” opatrne položil otázku Paľo.

“Ja? Mne sa páči všetko, čo je krásne, krásni muži, krásne ženy, krásni gayovia aj krásne lesby,” priznala Žura.

“Takže bi?”

“Dá sa povedať a tou krásou nemyslím len fyzickú krásu, ale krásu človeka ako takého. Jeho vnútro, jeho charizmu, to, čo je schopný a ochotný odovzdať druhým ľuďom. Podeliť sa s tým, čo má.”

“Rozumiem,” prikývol Paľo.

“A vy dvaja, vy ste tak krásni, nie preto, že ste pekní chalani, ale ste krásni pre to, čo je vo vás. Ak sa človek na vás pozorne pozrie, cíti, že mu ponúkate kus svojho šťastia.”

“Ďakujeme ti, Žura,” povedal Peter.

“Chalani, ja ďakujem vám, že ste sa na mňa obrátili. Že ste mi prejavili dôveru a pomohli ste mi vyriešiť jeden problém, v ktorom som sa motala od piatku,” ďakovala im.

“Nerozumiem, aký problém?”

“Nie je dôležitá historická presnosť, autenticita, dôležitý je pocit, že takto to mohlo byť. Nemusí byť presná uniforma, môže to byť niečo, čo ju evokuje. A to som od piatku riešila v jednom návrhu.“ Na rozlúčku chalanov objala a pobozkala.