Otoč sa k slnku – 29. Tichá noc

Od stredy začali v divadle s čítačkami. Najprv si vypočuli, ako im režisér Koniarik povedal svoj réžijno-dramaturgický rozbor a zámer. Pár slov povedal aj dramaturg a potom si hru prečítali. Každý z prítomných dostal postavu. Chalanom pridelil celkom pekné a relatívne veľké postavy. Paľo princovho pobočníka a Peter princovho brata. Po hlavnej postave to boli vlastne najväčšie postavy v hre v ich veku. Miesto toho, aby režisér povedal svoju predstavu o jednotlivých rolách, chcel počuť, ako ich vnímajú herci. Začal Juraj Bystrický. Bol to celkom zaujímavý typ chalana, ale to, čo povedal o Albertovi, bolo všeobecné.

Režisér chcel, aby išiel viac do hĺbky, na čo mu mladý herec povedal, že nič hlbšie tam nevidí. Réžo sa obrátil na ostatných, či aj oni majú taký názor. Nik sa nemal k ničomu, tak sa prihlásil Paľo a začal podrobne a zaujímavo analyzovať vnútorné pochody i charakter Alberta. Režisér sa len usmieval a skúsení herci boli prekvapení, čo všetko tam chlapec “z ulice” našiel a prečítal. Potom sa aj ostatní snažili o postavách rozmýšľať viac do hĺbky.

Na konci skúšky povedal Oliver, ako budú nasledujúce skúšky prebiehať, aby chalani čo najmenej vymeškali zo školy, a chcel vedieť, aké majú ostatní vedľajšie záväzky a povinnosti.

“Len sa neposer z Koniarika, tvári sa, ako keby sme išli robiť Shakespeara, a pritom je to len taká rozprávka. Z tohto trhák nikdy nebude!” devalvoval režisérov zámer aj snahu chalanov Juraj Bystrický, keď odchádzali ako poslední zo skúšobne.

“Ty vôbec nemáš radosť z tej postavy?” prekvapila jeho reakcia Paľa.

“Milý môj, ak ťa čírou náhodou prijmú na herectvo a zázrakom sa staneš skutočným hercom, pochopíš, čo sú to skutočné postavy!” povedal mu s dešpektom Juraj Bystrický. Na to sa do skúšobne vrátil Oliver a opýtal sa Juraja, prečo nechodí na tanečnú prípravku. Ten ho vysmial, že na také “kokotiny” naozaj on nemá čas.

***

Vianoce sa nezadržateľne blížili. Paľo aj so Silviou vybrali novú posteľ pre Petra. Bolo ju však nutné doviezť z Bratislavy. Paľo si vymyslel výhovorku, že musí ísť do mesta, kde pôvodne bývali, k svojmu zubárovi. Okrem kontroly si chcel priniesť kartu, aby si našiel nového tu. Peter samozrejme chcel ísť s ním, ale Paľo ho odhovoril, nech radšej ide do školy. Ráno vyrazili so Silviou do Bratislavy. Rannú špičku odšoférovala Silvia. Naložili posteľ. Silvia mu chcela prispieť polovičkou sumy, ale Paľo trval na tom, aby to bol darček len od neho.

Cestou sa zastavili ešte v klenotníctve. Silvia povedala, aby ju počkal v aute. Ako Paľo sedel v aute, všimol si, ako cez križovatku prechádzal Erik s Edom. Podľa všetkého Helgina fotografia naozaj neklamala. Chalani sa viedli za ruky. Vôbec neskrývali, že k sebe patria. Ak by mal niekto pochybnosti, pred prejdením cez cestu si dali pusu. Paľo bol z toho dosť smutný. Keď Silvia nasadla do auta, podala Paľovi kazetu so zlatým nápisom Rolex. Paľo ostal šokovaný.

“To má byť čo? Však ešte nie sú Vianoce.”

Silvia sa usmiala a pobozkala ho.

“To ani nie je vianočný darček, je to len taká spomienka a poďakovanie.” Paľo otvoril kazetu, boli v nej hodinky. Vybral ich, boli krásne, všimol si, že zo spodnej strany hodiniek je niečo vygravírované. Bolo tam “Spomienka na rozlúčku s Magdou.” Paľovi vyhŕkli slzy.

“To si nemusela, mama,” znova ju dôverne oslovil.

“Synček, musela,” ani ona sa neubránila slzám. Po chvíli zaštrngotala kľúčmi od auta.

“Nechceš náhodou šoférovať ty?” Paľo si založil hodinky a vymenili si miesta.

***

Chalani sa v škole snažili, ako sa len dalo, aby sa im podarilo nachytať čo najviac dobrých známok. Bolo to náročné, lebo okrem školy boli čítačky v divadle a aj hodiny tanečnej prípravky. Na jednu čítačku neprišiel Bystrický. Koniarik sa rozčúlil. Upokojil ho Oliver, vraj Alberta môže čítať Paľo, Paľovu postavu Peter a on prečíta Petrovu.

Zrazu sa namosúrená réžova tvár začala rozjasňovať. To, ako to čítal Paľo, ho privádzalo k spokojnosti. Takto si on Alberta predstavuje. Aj najbližšiu skúšku, keď prišiel Bystrický, nechal scénu najprv prečítať Paľa a až potom chcel, aby to s takým istým pocitom a podtextom zopakoval. Bystrický protestoval. Na to ho Koniarik spražil neskutočným spôsobom. Bystrický sa scvrkával ako vlnený šál namočený do horúcej vody. Koniarik to zakončil tým, že ak nepôjde na najbližšiu tanečnú prípravku, môže sa pripraviť na to, že ho preobsadí.

***

Na tanečnej prípravke sa chalani skutočne dobre bavili, lebo prišla celebrita z divadla a trčal ako “Y”, keby ste ho použili v slovnom spojení “čytateľský dennýk”. Bol nahodený, ako by išiel hrať futbal – červené tenírky, biele podkolienky Nike, tričko s nápisom Maradona. Už mu chýbali len kopačky a lopta.

“Ja som na konzervatóriu balet mal,” hundral Juraj Bystrický.

“Tak sa predveď!” povedal mu Dušan. Juraj prekvapene naňho pozeral.

“Netvár sa, že máš v riti štupeľ od šampusu, základné baletné pozície poďme!” Juraj išiel k tyči a začal.

“Šuhajko, s týmto smer Stupava. Môžeš tlačiť kapustu do sudov. Lukino, zober ho do parády. Pán umelec, nabudúce legíny alebo pančucháče. Tu nekopeme do lopty, môžem ťa nakopať iba ak do riti, ak toto považuješ za baletné pozície. Už nikde nikdy nehovor, že si balet mal. Toto by baletom nenazval ani jednooký Jan Žižka z Trocnova.”

Lukino sa mu začal venovať, ako sa patrí. Chalani dostali zabrať pri otočkách a skokoch, ale už im to nerobilo tak veľké problémy. Ich kondička sa vďaka pravidelným tréningom zlepšila.

Po skončení si Dušan celebritu ešte v sále podržal. Ostatných poslal do šatne. Keď sa dobre nahnevaný Juraj prezliekal, zo sprchy vybehli traja naháči – Paľo, Peter a Lukino. Tomu sa určite veľmi páčilo, že sa mohol umývať spolu s veľkými chalanmi. Všetci traja sa smiali, určite pod sprchami robili nejaké žarty. Keď zbadali “futbalistu”, ako sa prezlieka, zmĺkli.

“Nič si z neho nerob, ja som to po prvej lekcii tiež chcel vzdať,” hovoril mu Peter. Chalani aj Lukino si obliekali pančucháče.

“Maradona, a nezabudni, nabudúce legíny alebo pančucháče!” zavtipkoval Lukáš na Jurajovu adresu.

“V pančuškách, však budeš viac sexy!” dodal Lukáš a všetci traja vybuchli do smiechu. Juraj vyskočil a chytil jednou rukou Lukáša za ruku a druhou pod krk.

“Ty posratý baleťácky buzerant, toto si nechaj pre tých, ktorým cmúľaš kokoty!” precedil medzi zubami a tvár mal brunátnu od zlosti. Myslel si, že si môže dovoliť na pätnásťročného chalana takto beztrestne vyletieť. Ani sa nenazdal a už ho držal Paľo, ktorý mu bolestivo vykrútil ruku, otočil si ho a držal ho v predklone.

“Ale, ale, kolega Bystrický, nezdalo sa mi, že ste taký zarytý homofób.”

“Aký som ti ja kolega, okamžite ma pusti!” ručal od bolesti Juraj. Paľo si ho otočil a pozeral mu do očí.

“Pustím, neboj sa, ale najprv mi povedz, čo máš proti buzerantom? Ublížili ti?” nevydržal prenikavý pohľad Paľových očí a klopil zrak.

“To nie, ale…,” strácal pevnú pôdu pod nohami.

“Tak sa Lukimu ospravedlň, lebo to z teba vytrieskam, potom budeš môcť hovoriť, ako ti buzerant ublížil!”

“Ste hustí, keď ste traja!” zasyčal herec profesionál.

“Chalani, vy dvaja sa ho neopovážte ani dotknúť. Ak sa neospravedlní, dám si s ním férovku,” vydal jasný príkaz Petrovi aj Lukášovi. Juraj pochopil, že na Paľa, aj keď je od neho o 5 rokov mladší, fyzicky nemá.

“Tak čo Juraj, budeme počuť tvoje slová, alebo necháme prehovoriť päste?” znel Paľov hlas pokojne, ale hrozivo.

“Prepáč, Lukáš, mrzí ma, ako som na teba vyletel,” občas pozrel na Lukáša, ale tie slová z neho vychádzali veľmi ťažko. Takéto poníženie ešte nezažil. “Tak toto ti nedarujem!” pomyslel si Juraj a nenávistne pozrel na Paľa, ktorý sa už venoval obliekaniu.

***

Ani sa nenazdali a bol Štedrý večer. Rozhodli sa, že ho strávia najprv u Hláskovcov. Tu si dajú aj kapustnicu a tu dá Paľo darček Petrovi. Peter bol plný očakávania. Bol presvedčený, že Paľo ho určite niečím mimoriadnym prekvapí. Prekvapilo ho však to, že od svojho milenca dostal len troje pančucháče a dve flanelové košele. Nech sa tváril Peter akokoľvek potešene, Paľo videl, že je sklamaný. Natoľko už mal svojho Petrusa dokonale prečítaného. Bol rád, že sklamanie bude v ňom až do večera, kým nepôjde spať.

Potom síce dostal, zrejme od Márie, dve sady posteľnej bielizne. Bolo to povlečenie na manželské postele aj dve veľké plachty. Skutočným prekvapením pre oboch chlapcov bol zaplatený kurz na poľovnícky lístok od pána majora.

Potom sa presunuli na rybu so šalátom k Svikruhovcom. Ježiško tu bol naozaj bohatý. Každý z chalanov dostal po 6 kusov nových pančucháčov, zimné topánky, čižmy, hrubé aj lyžiarske vetrovky, lyžiarky, nové lyže, po troje nohavíc, dvoje džínsy s dierami, krásne tvídové saká, tričká, mikiny, svetre, boxerky. Obaja dostali MacBook. Z toho mal Paľo nesmiernu radosť. Keď už mali dojem, že je toho naozaj veľa a nič by ich nedokázalo prekvapiť, Silvia povedala, nech skúsia ešte niečo pohľadať na stromčeku. Vraj je to spoločný darček. Hodnú chvíľu hľadali, keď si Paľo všimol v zadnej časti kľúčiky s logom W.

“Petrus!” upozornil ho Paľo.

“Mama!” zajačal Peter.

“To vážne?” nechcel veriť, že dostal, teda dostali auto.

“Áno, ale právo prvej jazdy má Pavelko, on ich našiel prvý.”

“Ale až zajtra chlapci, dnes ste pili,” povedal pán primár. Na to, aký vedel byť odmeraný a nepríjemný, pôsobil v tento sviatočný deň celkom prívetivo. Zaviedli ich do garáže, kde stál strieborný dvojdverový golf, síce jazdený, ale mal nabehaných len 60 tisíc. Bolo to auto zo Silviinej firmy a používal ho len jeden človek. Bolo ako nové a voňalo novotou po dokonalom profesionálnom vyčistení.

Oba rodičovské páry dostali poukaz na relaxačný pobyt v Tatrách a tri sady lístkov do SND podľa vlastného výberu.

Paľo navrhol, že by si mohli ísť na chvíľu ľahnúť, nech si oddýchnu pred polnočnou omšou, na ktorú sa chystali. Petrovi sa nechcelo, ale čítal to tak, že Palino je zažiadaný. Sú predsa Vianoce. Sex mu treba dopriať. Vošli do izby.

Peter chcel zasvietiť, ale Paľo mu zadržal ruku. Peter okamžite zacítil v izbe nejakú novú, nezvyčajnú vôňu. Paľo ho hodil na posteľ. Ako Peter letel, mal dojem, že skončí na zemi, ale dopadol na mäkký matrac, ktorý mal pevné jadro. Posteľ bola nezvyčajne široká. Peter sa pozrel lepšie. Bola to nová posteľ. Cítil, že bola pohodlná.

Zapol nočnú lampu. Posteľ mala čelo aj peľasť z čierneho kovu. Tam sa budú skvele pripínať putá. Poťah postele bol príjemný bledohnedý z mäkkej, ale pevnej a na dotyk príjemnej látky. Bola to bledohnedá, ako ich najobľúbenejšie bavlnené pančucháče.

“Palino, ďakujem,” pobozkal ho. “Ty vieš vždy prekvapiť,” stískal ho Peter v objatí.

“Páči sa ti?”

Peter prikývol. Paľo mu chytil tvár do dlaní. Prinútil ho, aby sa mu pozeral do očí.

“Petrus, pravdu, však si bol poriadne sklamaný, kým si o posteli netušil,” skúmavo mu hľadel do tváre. Peter sústredený pohľad sivých dúhoviek nevydržal a uhol pohľadom.

“Ale nie, nebol som, vážne ver mi,” znova mu pozrel do očí, aby potvrdil, že to čo vraví, je aj pravda. Paľa však neoklamal.

“Petrus, nebuď ako malé dieťa, neklam!” tlačil naňho Paľo.

“Vravím ti, že neklamem,” trval na svojom Peter. Paľo ho však zložil na lopatky, sadol mu na hrudník a kolená si dal na jeho ramená. Začal ho doslova mučiť valčekmi. Píšťalami, tvrdými kosťami pod kolenom, mu mliaždil bicepsy na rukách. Je to hrozná bolesť, ak to náhodou nepoznáte.

“Ja z teba vyklepem pravdu!”

Petrovi vyhŕkli slzy. Boli to slzy bolesti. Slzy sklamania, prečo mu neverí. Prečo tak naňho tlačí. Prečo je naňho tak bezdôvodne surový.

“Zlez so mňa. Prečo musíš veci posrať, keď všetko vyzerá tak krásne?” plakal Peter.

“Prepáč, Petrus, asi som to posral,” ospravedlňoval sa Paľo.

“Asi!” odvrátil sa od neho Peter.

“Vieš mi odpustiť alebo mám odísť?” uvedomoval si, že Petrus teraz netrucuje. Že jeho žiaľ nie je bezdôvodný. “A polnočná omša?” opatrne sa opýtal Paľo.

“Bude,” cez slzy odpovedal Peter.

“A pôjdeš?” mal Paľo už prosebný tón hlasu. Peter mykol plecami. Paľo vyšiel z izby, potichu zbehol po schodoch dole, obul sa, zobral bundu a ako duch sa vytratil z domu. Obišiel dom, pozeral smerom na balkón. Stál na ňom Peter. Nefajčil, čakal. Vedel, že Paľo pôjde lesom, nie cez zadný vchod. Pozerali sa na seba. Paľovi sa začali kotúľať po lícach slzy. Ale Peter nezavolal “Vráť sa.” Mlčal a pozeral, čo urobí Paľo. Paľo to nevydržal a utajeným vchodom vbehol do lesa.

Doma boli prekvapení, že prišiel sám. Mama ho zaplavila prívalom otázok. Zastavil ju otec.

“Mária, je to medzi nimi dvoma. Keď bude chcieť, povie ti to sám.”

Paľo odišiel do izby. Budík na mobile si nastavil na 23.00. Ľahol si do postele a zaspal. Celý december žili hekticky v naozaj vražednom tempe. Teraz si mali užívať vianočnú pohodu. Tešiť sa. Teraz, keď znela “Tichá noc, svätá noc”, bol každý sám. Sám ponorený v myšlienkach. Sám bičovaný otázkami „Čo ďalej?”

Na scénu vychádza postava. Vyzerá, že je nahá, ale nie je. Má na sebe bledohnedé pančucháče a bledohnedé tričko. Vchádza do kužeľu svetla. Klania sa. Neozýva sa potlesk, ale nespokojná vrava. Na scénu prichádza druhá postava, tak isto oblečená, ale v bielom. V rukách má ružu, ale nepodáva ju tomu druhému, ide na opačnú stranu javiska. Sleduje ju druhý kužeľ svetla. Na scéne sú pri postavách stoličky. Postavy si na ne sadajú. Sedia k sebe otočení chrbtami. Na javisku stúpa dym a za zahaľuje ich do hmly. V hľadisku nespokojnosť rastie, ozýva sa dupot, pískanie a výkriky “Fuj!”.

Paľa zobudil budík. Vstal z postele. Na tvári mal smútok. Išiel do kúpeľne. Opláchol sa studenou vodou. Tá ho prebrala, ale smútok nezmyla. Vrátil sa do izby. Natiahol si na pančucháče, v ktorých spal, nohavice. Dal si sveter a išiel sa obliecť do chodby.

“Pôjdete spolu?” opýtala sa ho mama.

“Neviem, mami,” odpovedal jej Paľo. Mama ho chytila, objala. Cítila, ako sa Paľo začal chvieť od plaču.

“Palino, keď cítime bolesť, to znamená, že milujeme. Zlé by to bolo, keby si necítil nič. Tak ako ty, určite trpí aj on.”

Oblečený Paľo zbehol po schodoch dole. Pohyb mu urobil dobre. Pred bránou stál Peter a fajčil. Oči chlapcov sa stretli. Pár sekúnd stáli mlčky, potom sa k sebe pohli a dali si pusu. Bol to len jemný dotyk pier. Ale bol to veľmi dôležitý dotyk. Stále patríme k sebe. Peter ho chytil za ruku.

“Mal si pravdu, bol som sklamaný, bol som smutný, že si ma ocenil na troje pančucháče a dve flanelové košele, a ty si pri tom do mňa investoval možno viac ako ja,” priznal Peter, ako sa veci majú.

“To nie je dôležité, Petrus, dôležité je, že si tu,” pohladkal ho po tvári. Ten krásny chalan mal svoje modré oči zabodnuté do jeho sivých dúhoviek. Keby mohli, vbehli by do jeho vnútra.

“Prosím, netlač vždy tak na mňa, nechaj mi priestor, nevalcuj ma,” pošepol Peter.

“Prepáč láska, viem, že som to posral ja,” prijal svoju vinu Paľo. Paľo zdvihol darčekovú tašku.

“Máš?” Peter si rozopol kus bundy, pod ktorou mal balíček.

***

“Príď do našich sŕdc, osvieť temnotu našej mysle, spravuj všetky hnutia nášho srdca, panuj a kraľuj v nás, veď ty si náš Pán a náš Kráľ,” zneli kostolom slová starého farára. Tomáš koncelebroval. Chalani sedeli v lavici asi v strede kostola. Nohy mali vyložené na stupienku, nohavice mali povytiahnuté skoro do pol lýtok. Pančucháče na nohách im robili veselé harmoniky.

“Obdivuhodne veľká poníženosť najvyššieho Pána neba i zeme a nesmierna velebnosť jednorodeného Syna nebeského Otca!“ k chalanom sa pretlačil Lukino. Obdaril chalanov úsmevom. Posunuli sa, aby mu urobili miesto. Na pozdrav si stisli ruky.

“Ježišu Kriste, padám na kolená pred tvojimi jasľami a hoci tu vidím dieťa, verím, že si Boh nekonečnej velebnosti.“

Lukáš pri pohľade na nohy svojich starších kamarátov urobil to isté. Aj na jeho nohách sa usmievali pančucháče. Paľo sa pravou rukou držal Petrovej ľavačky. Svoju ľavú ruku mal položenú na lavici. Lukáš, akoby mimochodom, na ňu položil svoju ruku. Paľo sa neodtiahol. Pozrel na Lukáša a usmial sa. Lukino, ktorého už prestaneme volať smetiarik, ale pridáme mu meno tanečník, bol v siedmom nebi. Všetci traja sa ponorili do svojho vnútra. Pokúšali sa nadviazať spojenie s Bohom.

Našťastie sa nesnažili pána Boha rozosmiať a nezačali mu hovoriť o svojich plánoch. Paľo a Peter prosili, aby našli späť svoju lásku. Aby vydržali spolu. Lukáš ďakoval, že mu Boh do cesty postavil týchto dvoch skvelých chalanov. Získal v nich ochrancov. Pozrel na Paľa s privretými očami. “Pane bože, keby mi tento pehatý Paľo venoval desatinu, stotinu, tisícinu toho citu, ktorý dáva blonďákovi. Viem bože, že je to trúfalé, nemusí to byť dnes, ani zajtra. Ja budem trpezlivo čakať.“

Lukinovi po líci stekali slzy. Paľo si to všimol. Utrel mu na ľavom líci slzu rukou a pravé mu osušil bozkom. Lukášove srdce zvýsklo ako najtenšia píšťala organu. Peter si to všimol. Spýtavo pozrel na Paľa. Ten mu pošepol, že sa Lukáš rozcítil. Priestor kostola zaplavila organová hudba.

Peter sa začal pohrávať so zvláštnou myšlienkou. Nebol náhodou prvý gay na Zemi práve Adam a sex zažil práve so stvoriteľom? Pri tej predstave sa začal usmievať. Paľo si všimol jeho úsmev. Nerozumel prečo. O čom rozmýšľa ten nešťastník? Čo posúva Bohu? O čo ho žiada? O čo prosí? Dostal nejaké vnuknutie? Peter pocítil skúmavý Paľov pohľad. Pozrel mu do očí. Pohľadom mu hovoril „Všetko je OK, láska”. Nahol sa k nemu a určite by ho aj pobozkal, keby mu Paľo silne nestisol ruku a neodtiahol sa.

“Sme v kostole!” pošepol mu Paľo. Petra to neodradilo, nepobozkal ho síce na tvár, ale zohol sa a pobozkal mu ruku. Celú tu akciu sledoval aj Lukáš. Aj on by najradšej pobozkal Paľovu ruku, ale nenašiel na to odvahu.

Trojica vyšla pred kostol. Lukáš sa tešil, že pôjdu spolu domov. Chalani mu oznámili, že domov ešte nepôjdu, idú na chvíľu ku kaplánovi Tomášovi. Lukáš ostal smutný a sklamaný.

“Chalani a nemohol by som ísť s vami?” 

Peter s Paľom pozreli na seba. Usmiali sa. Nebolo to potrebné hovoriť nahlas. Odpoveď bola jasná, “…však sú Vianoce.”

***

Chalani, Lukáš, Tomáš a Karol stáli nad vianočným svietnikom. Tomáš končil svoje vyjadrenie vďaky.

“Za to ti ďakujem, Bože,” povedal Tomáš.

“Ja ti, Bože, ďakujem, nie len za dnešný deň, ale za celý rok, čo si nám svojou štedrosťou dal,” pozrel Karol na Petra.

“Ja tak isto ďakujem za to, čo som dostal, a verím, že tak krásne dary dostanem aj v budúcnosti,” poďakoval Peter.

“Bože všemohúci, ja ti ďakujem za Petra. Ďakujem ti za to, aký je. Ako ma dokázal chytiť za ruku a doviesť k uvedomeniu, kto som a kam patrím. Ďakujem za mnoho krásnych a vzácnych priateľov. Ďakujem za množstvo krásnych stretnutí. Ďakujem aj za momenty, keď ma zachvátia obavy a neistota. Viem, že všetko je to len pre to, aby som lepšie chápal svoju lásku. Aby som ďalej dokázal s mojim Petrom kráčať ďalej, a pritom sa krôčik po kroku blížil k tebe a k slnku. Ďakujem ti, Bože, za to, aký je Peter,” pozrel sa na Petra.

Peter ho objal a pobozkal.

“Aj ja ti ďakujem, Bože, za túto pehavú beštiu.”

Všetci sa rozosmiali.

“A môžem aj ja?” trochu neisto sa opýtal Lukáš. Všetci ho posmelili.

“Ja sa chcem poďakovať, že som získal dvoch skvelých kamošov. Dvoch krásnych chalanov, ktorým tak závidím, ako sa majú radi. Dvoch chalanov, ktorí sa ma dokázali zastať, keď bolo treba. Dvoch chalanov, pre ktorých som možno len zasran, ale mám ich neskutočne rád. Sú pre mňa vzorom. Aj ja by som si chcel nájsť svojho Paľka alebo Petríka.”

“Poď sem, Luki,” zobral ho do náruče Paľo. Stisol ho a pobozkal na obe líca. Potom ho objal Peter.

“Luki, si skvelý chalan, kamoš a výborný tanečník, neboj sa, určite si nájdeš priateľa.” Potom ho stisol Tomáš. Karol ho objal ako posledný. Bol v siedmom nebi, že môže stisnúť také šteňa.

Prišiel čas na darčeky. Tomáš s Karolom dostali jedinečnú knihu. Na obálke bol Mikuláš Šani a čert Lukáš s anjelom Edom a dúhový nápis “Mikuláš 1999”. Hlavnú časť knihy tvorili Grétine fotografie, ale boli tam aj všetky básne, texty a citácie z denníka Janka. Okrem toho dostali obaja po dvoje pánske pančucháče. Peter s Paľom dostali knihu “Láska – Boží dar”. Potom Tomáš s Karolom odišli a priniesli veľkú krabicu previazanú stuhou. Chalani ostali prekvapení. Zvedavo odstránili stuhu aj vianočný papier. Boli nedočkaví, aký poklad sa v krabici skrýva.

Tomáš objal Karola a obaja čakali na ich reakciu, keď sa im podarí dostať k obsahu. Zvedavo ich sledoval aj Lukáš. Konečne sa podarilo krabicu otvoriť. Paľo aj Peter do nej siahli a vytiahli zánovné, klasické, rebrované, archívne pančucháče. Horná sedacia časť bola z hrubšieho úpletu, pančuchová časť bola upletená jemnejším rebrovaním. Vytváralo to na pančucháčoch na stehnách sexy pásik.

“Tie som nosil ja a moji bratia ako chalani. Boli sme štyria. Moja mama ich nevyhodila,” povedal na vysvetlenie o ich pôvode Tomáš.

“Môžeme ich vyskúšať?” potešil sa Peter. Tomáš prikývol. Obaja zhodili zo seba nohavice aj pančucháče. Vôbec sa nerozpakovali, že ich mali na ostro. Ich mladé šťavnaté kohútiky poslušne viseli. Na prekvapenie Lukáša, ale aj Tomáša s Karolom, si neobliekli pančušky sami, ale Paľo ich obliekol Petrovi a naopak on jemu. Je pravda, že to nerobili so všetkými nežnosťami, ako keď boli sami dvaja, ale aj tak to bolo elektrizujúce.

“Čo tak pozeráte, aj vy si choďte vyskúšať pančušky, ktoré ste dostali,” podal im Peter zabalené vianočné darčeky. Tomáš sa síce bránil, ale Karol ho presvedčil. Odišli s novými pánskymi pančucháčmi do vedľajšej izby.

“A ty na čo čakáš? Dole gate,” zavelil Lukášovi Paľo a vytiahol spraté menšie, kedysi asi biele, pančucháče.

“Ale mne…,” protestoval Luki.

“No hádam to nejako predýchame!” zasmial sa Paľo. Lukáš stiahol nohavice aj s pančuškami jedným šupom. Pod slipmi sa mu dvíhala poriadna bambula. Zobral podávané pančušky a natiahol si ich. Našťastie sa pod nimi zväčšenina trochu strácala. O chvíľu sa vrátil aj Tomáš s Karolom.

Tomáš v pančucháčoch vyzeral celkom sexy, mal pekne tvarované vyšportované nohy, zato Karol bol viac ako smiešny. Jeho nohy do O boli tenučké a nad nimi sa rysovalo začínajúce bruško.