Otoč sa k slnku – 34. Tĺci

Paľo vošiel do izby. Nahádzal do batoha všetky Petrove veci a batoh vyložil pred izbu. Dvere zamkol. Vyšiel na balkón a zapálil si cigaretu. Fajčil, po lícach mu stekali slzy. Telo mu zaplavoval chlad a v duši cítil neskutočnú prázdnotu. Znova to odporné vákuum. Cítil, ako mu z duše unikli všetky zvyšky Petra. Všetko, čo k nemu cítil, bolo preč. Všetky krásne dotyky, magické bozky, nežné hladkania tela. Nasávanie jeho kohúta ústami. Láskanie jeho dierky jazykom. Jeho prenikanie doňho. To množstvo genetickej informácie, čo vzájomne prehltli. Ako sa to mohlo stratiť? Videl len svoju zaťatú päsť, ako letí a zasahuje modré oko pod blonďavými kučerami.

Paľo precitol, keď mu dohorievajúca cigareta popálila prsty. Kurva, kurva, kurva, ticíckrát skurvená kurva!!! Toto sa nemalo nikdy stať. Paľo si ľahol do postele. Z vankúša cítil Petrovu vôňu. Zobral si vankúš z hornej postele. Cítil ho aj na ňom. Aj druhý vankúš bol nasiaknutý jeho neopakovateľnou vôňou. Na dvere niekto zaklopal. Paľo neodpovedal, mlčal.

„Paľo, otvor, to som ja. Prepáč, Paľo, toto sa nemalo stať. Paľo ospravedlňujem sa, počuješ ma?” Paľo zdvihol zo zeme vankúš. Objal ho, akoby to bol Peter, ale neodpovedal mu.

Ráno Paľo nastúpil do autobusu, na prednom sedadle sedela Zdena, Paľo ju prebodol pohľadom, ona sa len pousmiala. Paľo išiel na miesto dozadu, kde sedeli cestou na lyžiarsky. Na lyžiarsky, na ktorý nikdy nemali ísť. Sadol si k oknu. Zavesil vetrovku na vešiak, prikryl sa ňou a tváril sa, že spí. Profáci kontrolovali prítomnosť účastníkov zájazdu. Na konci sa ozvalo. Hláska. Počul Petrov hlas, ako povedal, je vzadu, asi zaspal. Paľo bol rád, že sa nemusel vystrčiť spod vetrovky. Posledné padlo mena Svikruha. Ozvalo sa: “Som tu!” Zas kecá, pomyslel si Paľo. Ja som tu! On je tam! Určite sa posadil k tej slizkej ceckatej Zdene. Kto vie, či sa mu ju podarilo vytrtkať medzi kozy. Ak mu to stálo za to! Nie, už nesmie plakať. Už vyronil preňho toľko sĺz. Už ani jednu. Cítil, že sa mu podarí asi zaspať. To by bolo to najlepšie. Autobus sa pohol. Rytmické pohojdávanie ho začalo uspávať. Zrazu cítil, že sa presunul celkom inam.

Všetko bolo rozžiarené. On sedel v bielych pančucháčoch na pláži. Pri ňom sa hrali dvaja chlapci, jeden vyzeral ako Peter, keď mal asi 10 rokov, ten druhý… Ten druhý, to bol predsa on. On presne tak vyzeral, keď mal desať. Chlapci stavali z piesku veľký hrad. Pozrel sa na seba. Teda myslel si, že ten muž musí byť on. Bol to muž po tridsaťpäťke. Na nose mal pehy, vedľa ľavého oka mal jazvu. On predsa jazvu pri oku nemá. Naozaj, takto by mohol vyzerať pred štyridsiatkou. 

Pocítil, ako sa ho dotkla ruka. Ten dotyk ruky bol reálny.

Znova bol v autobuse, kde Peter mal byť tam a on tu. Cítil dotyk ruky.

Nevrlo zavrčal: “Čo chceš!?” Paľo odhrnul vetrovku. Pozerala sa naňho Alica.

“Prepáč, spal si, Pali?”

“Ani nie, len sa mi niečo zdalo.”

“Chceš byť sám?”

“Nie, pokojne tu ostaň Alis,” povedal jej. Upravil vetrovku, aby ho nezakrývala. Alica ho chytila za ruku. Ten dotyk bol pre Paľa veľmi príjemný. Zrazu vyplnil to hrozné vákuum v jeho vnútri. Dotyk jej ruky ho naplnil niečím príjemným, teplým, hebkým a neuveriteľne ľudským. Jeho prázdne vnútro to nasávalo ako smädné ústa vodu po celodennej ceste vyprahnutou prázdnou púšťou.

“Palino, rozmýšľala som nad tvojou ponukou a ja by som ju rada prijala,“ úprimne mu pozerala do očí.

“Neviem, o čom hovoríš, Alis,” nechápal Paľo, ale stále ju držal za ruku.

“Povedal si, že my dvaja by sme mohli byť len kamoši.”

“Áno povedal,” prikývol Paľo.

“Vieš, vôbec mi nevadí tá častica – len.Pre mňa to znamená aj tak dosť, ja som vlastne chalana nikdy nemala,” stále mu pozerala do oči.

“Alis, ale povedal som ti, že som gay.”

“Ja viem, Pali, si gay, no a čo, ale aj tak si úžasný chalan,” stisla mu ruku.

“A aj keď sa rozídem s Petrom, to neznamená, že sa stanem zrazu heterákom.”

“Pali, to mi je jasné.”

“Alis, a ty si teda…,” začal Paľo opatrne.

“Presne, Pali, ešte som panna nepobozkaná,” usmiala sa Alica a jej úsmev bol očarujúci.

“Ak dovolíš, jednu vec môžeme zmeniť okamžite,” opätoval jej úsmev.

“A to?” Paľo sa k nej nahol a pobozkal ju na ústa.

“Tebe to nevadí, bozkávať sa s babou?” opýtala sa trochu naivne Alica.

“Alis, s babou, ktorá sa mi páči, určite nie,” pošepol jej Paľo.

“Vážne?”

“Neveríš?” Paľo si ju pritiahol k sebe. Prehodil cez ich hlavy svoju vetrovku a prisal sa jej na pery. Jazykom sa jej snažil dostať do úst. Alica mala zovreté zuby a potom Paľa pustila dnu. Po chvíli aj ona zapojila svoj jazyk.

Autobus zastal pred školou. Pri volve stála Silvia. Tešila sa na svojich synov. Prvého zbadala Paľa, ktorý vystúpil spolu s Alicou. Silvia vykročila k nemu. Na uvítanie ho pobozkala.

“Ahoj Palino, tak ako bolo a kde je Peter?” Peter vystúpil prednými dverami. Mal na sebe slnečné okuliare.

“No bolo, ako bolo, však Peter ti povie, a keď nie, tak uvidíš.”

“A ty mi to nemôžeš povedať?” pozrela naňho skúmavo. Paľo pozrel do zeme, potom zdvihol pohľad do Silviiných zvedavých očí. Možno by už aj niečo povedal, ale Peter stál už pri Silvii.

“Ahoj mami,” pobozkal ju.

“To je také slnko, že ich musíš mať na nose?” pýtala sa na okuliare.

“Nie pre slnko, pre toto,” zdvihol okuliare a na ľavom oku mal monokel.

“Zapozeral sa do zdravotníčky a mne včera praskli nervy,” priznal sa Paľo, že ozdoba na jeho oku je výsledok jeho klenotníckej práce.

“Bože chlapci, vy sa raz pozabíjate,” vzdychla Silvia.

“A Palinko sa zapozeral do druháčky Alicky, len ho za to nikto neotĺka,” šplechol výčitku na jeho adresu.

“Najradšej by som vás oboch teraz stĺkla sama, vy tĺci! Teraz sa zas koľko budete štorcovať, kým sa udobríte?” hnevala sa.

“No naložte si veci!” otvorila dvere na kufri.

“Silvia, netráp sa, ja pôjdem po svojom,” povedal Paľo.

“Prestaň vymýšľať a choď si po batoh, dáš ho do kufra a odveziem ťa. Alebo chceš odo mňa pár pozauši?” Paľo pochopil, že protesty sú viac ako zbytočné. Išli si po batožinu. Pre Zdenu prišiel vyšportovaný elegán. Objal ju a pobozkal. Zdena ho pustila a bozkom sa rozlúčila s Petrom. Chalani vkladali batohy do volva.

“Odovzdal si Zdeničku jej stabilnému nabijákovi?”

“Ten stabilný nabiják je jej brat, pán agresívny,” precedil Peter. Išli si zobrať ešte lyže. Keď nastupovali do auta, obaja dostali od Silvie po hlave. Bola na nich skutočne nahnevaná. Sadla si za volant. Otočila sa na chalanov.

“A teraz si to ako predstavujete ďalej, vy dvaja?” pozerala z jedného na druhého.

“On mi vrazil, keď som mu chcel veci vysvetliť. Aj napriek tomu som za ním išiel, ale on dvere zamkol! Pre mňa je to jasne povedané…,” hovoril Peter vecne a vyrovnane.

“Konal som v afekte, ale spravil by som to znova, lebo nie som ochotný sa o svoju lásku deliť. A vôbec mi to nie je jedno, aj keď vravíš, že je to jasne povedané,” pozeral Paľo na svoje ruky. Potom zdvihol pohľad očí na Petra a preniesol ho na Silviu.

“Takže vravíte rozchod?” pomenovala situáciu medzi nimi.

“Asi tak,” precedil pomedzi zuby Peter.

“Ty to vidíš ako, Pavel?”

“Bohužiaľ, asi tak isto ako Petrus,” znova mal Paľo sklopený pohľad.

“Dávam tomu týždeň a znova si padnete do náruče,” pragmaticky skonštatovala Silvia.

“Stav sa, že nie!” trval na svojom Peter.

“Dobre, tak ak mám pravdu ja, vrátite mi Dolfiho do firmy,” stanovila svoju stávku.

“No tak to nie, to je…,” protestoval Peter.

“Tak, ak nejaké plechy a štyri pneumatiky majú pre teba väčšiu cenu ako váš vzťah, tak naozaj bude rozumnejšie, ak sa rozídete,” pomenovala skutočnú hodnotu jeho rozhodnutia. Ozvalo sa zaťukanie na okno auta. Silvia ho spustila ovládačom. Stála tam Zdena.

“Prosím vás, mohli by ste nám pomôcť? Bratovi nejde naštartovať auto,” hľadala pomoc.

“Milá slečna, my nie sme autoservis, my tu servisujeme posraté vzťahy!” povedala jej chladným hlasom. Práve sa skupinke chlapcov podarilo roztlačiť starú Škodu 120. Silvia naštartovala auto a dala si prudký odpich.

***

Ráno v škole dostali vysvedčenie. Peter bol vyznamenaný. Prvý raz na gymnáziu sa mu podarilo dosiahnuť takýto výsledok. Paľo mal na vysvečku samé jednotky. Chalani od spolužiakov zožali potlesk. Konečne prvý úspech, ktorý nemal pre ich vzťah deštrukčný účinok. V tomto prípade to bolo však jedno. Obaja sa tvárili, že tento koniec je definitívny. Hrozivosť konca potvrdzovalo to, že dokázali spolu normálne komunikovať. Na prvý pohľad pôsobili presvedčivo, že s rozchodom sú vyrovnaní. Nesmieme zabúdať na jednu vec, obaja mali veľký herecký talent. Obaja mali veľké ego a nechceli ani jeden ukázať, že veci sa majú celkom inak, ako ich prezentovali. Triedna im tiež poblahoželala a oznámila, že cez veľkú prestávku majú ísť do riaditeľne.

“Pán riaditeľ, sme tu Svikruha a Hláska,” oznámil Peter, keď vstupoval do kancelárie v tmavých okuliaroch na očiach.

“Peter, hádam mi nechcete tvrdiť, že vás môj zjav oslňuje natoľko, že ich musíte mať na očiach.” Zrejme tamtamy od telocvikárov doniesli správu, že tretiaci, ktorí boli na lyžiarskom skvelí, mali medzi sebou posledný večer konflikt.

“Nie preto, pán riaditeľ, pre toto!” nadvihol okuliare. Monokel už zmenil farbu z modrej na jemne nazelenalú s výraznými žltými okrajmi.

“Chápem, pošmykli ste sa v sprche,” skonštatoval riaditeľ.

“Asi tak!” pousmial sa Peter.

“A dopadli ste okom rovno na Hláskovu päsť, ktorý dával pozor, aby ste sa nepošmykli. No dobre, milí študenti, pozval som vás do riaditeľne preto, aby som vám vyslovil pochvalu za vaše študijné výsledky, ale neviem, či by som ju nemal zmeniť na riaditeľské pokarhanie.” Potom im predsa len pogratuloval. Obaja dostali knihy. Reprezentatívne publikácie. Paľo Antické divadlo a Peter Alžbetínske divadlo. Obe publikácie boli v angličtine s krásnymi ilustráciami a fotografiami.

Ďalší deň mali skúšku v divadle. Peter prišiel do školy na aute. Do divadla zobral aj Paľa.

Išli od úvodu všetko, čo mali naskúšané. Chalani boli s textami už doma. Tak pani Kudličková mohla v poslednom rade viazať macramé. Dá sa povedať, že napriek všetkému, čo sa medzi nimi stalo, že nastal, či nastával, blížil sa, alebo visel nad nimi koniec ich vzťahu, hrali dobre, aj keď vzťahy medzi ich postavami mali inú chémiu. Cítili to všetci. Najviac na to reagoval Koniarikov neuveriteľne citlivý senzor, ktorý okamžite zaznamenal všetko, čo sa na javisku deje. Registroval to, hoci to bolo len v podprahovej rovine vnímania. Keď prišli na miesto, pokiaľ mali texty a scény naskúšané, dal Koniarik pauzu, ale požiadal Petra s Paľom, aby ostali. Všetci ostatní odišli. Ostali s režisérom sami.

“Chalani, neviem, čo sa medzi vami stalo, nemienim to ani skúmať, ani robiť mediátora ani arbitra. Cítim medzi vami napätie. Ono takéto napätie medzi hercami nie vždy prospieva dobrému divadelnému dojmu, ale niekedy to zázračne funguje. A vo vašom prípade to funguje veľmi dobre. Pomáha vám to držať napätie medzi figúrami.“ Počas toho, ako viedol Koniarik tento analytický monológ, pozorne ich sledoval. Vnímal ich reakcie, ich reč tela.

“Zmena vzťahu medzi vami je viac ako zrejmá, jasná a viditeľná, ale zaujímavo to medzi vašimi postavami funguje ako pridaná hodnota a je to ešte lepšie ako predtým. Poviem vám niečo ako človek Koniarik, človek, ktorý nezažil žiaden vzťah lásky ani so ženou ani s mužom. Prajem vám, aby ste našli cestu k sebe späť. Ako Koniarik režisér by som bol najradšej, aby to medzi vami ostalo tak, ako to je teraz.“

Paľov a Petrov pohľad sa stretol. Modré aj sivé dúhovky sa pýtali: “Chceme aj my, aby to ostalo tak, ako to je???”

“Poď sem!” povedal Koniarik a objal Paľa a pobozkal ho. Potom objal aj Petra.

“Zrejme ani netušíte, ako vás mám rád.”

Keby sa dokázali v tom momente objať aj oni dvaja, možno by sa veci medzi nimi posunuli ďalej omnoho skôr. Koniarik im mohol povedať, teraz sa objímte vy dvaja. Ale nepovedal to, lebo ani on sám nevedel, čo vlastne chcel.

Po skúške Peter ponúkol Paľovi, že Dolfiho môže šoférovať on. Paľo sa mu poďakoval. Povedal, že ešte nejde domov. Peter ostal prekvapený. Nasadol do auta. Paľo išiel z divadelného parkoviska na námestie pred divadlom. Peter ho nechal zájsť. Po chvíli vystúpil z auta a išiel za ním. Zbadal, ako Paľo stál pri fontáne. Skryl sa za kríky a sledoval, čo bude robiť. O chvíľu prišla k Paľovi od chrbta Alica. Zakryla mu oči. Paľo zrejme chvíľu hádal, kto to je. Potom sa so smiechom chytili za ruky a išli preč z námestia. Peter pociťoval v bruchu obrovské chvenie a hrdle hrču.

Otočil sa išiel okolo plagátov. Všimol si nápis “Zmena predstavenia – dnes Fidlikant na streche.” Peter vybral mobil. Vytočil číslo.

“Ahoj Zdenka, chce sa ti dnes ísť do divadla?”

***

Paľo ležal len v sivých pančucháčoch a tričku na posteli vedľa Alice, aj ona mala na sebe hrubšie akrylové oranžové pančušky a modrú rozopnutú košeľu. Pod ňou bolo vidieť telovú podprsenku.

“Pali, máš v sebe to, čo by som chcela, aby mal v sebe chalan, s ktorým budem raz chodiť,” rukou mu prechádzala po jeho ruke, postupne išla ďalej, až do vlasov.

“A to menovite?” usmial sa.

“To, že mu môžem veriť. To, že mu nejde len o moje telo, ale aj o mňa ako bytosť. Chápeš?”

“Myslím, že áno, Alis, a o čo podľa teba ide mne?” skúmavo pozrel na ňu a rukou sa dotkol jej pupka a pomaličky, jemne sa jej dotýkajúc, smeroval k pekne tvarovaným prsiam.

“Myslím si, že si so mnou, lebo chceš vyplniť to prázdno, čo je v tebe potom…, čo sa medzi tebou a Petrom udialo. Ak by ste sa nepohádali, asi by si tu nebol.”

“Ty naozaj do mňa vidíš, Alis. Len je jeden rozdiel. Je to prázdno po rozchode, nie po hádke,” trochu zvážnel, dotkol sa jej pŕs.

“Mám si dať dole podprsenku?” zaskočila ho otázkou. Paľo prekvapene na ňu pozrel. “Chceš?” pošepla.

“Ak ti to nevadí,” prijal ponuku Paľo. Alica sa posadila, rozopla si podprsenku a dala ju dole. Mala pevné, pekne tvarované prsia s výraznými dvorcami a lákajúcimi bradavkami.

“Môžem?” rukou naznačil pohyb. Alica prikývla. Paľo sa najprv dotkol prsníka, jemne ho prstami stlačil, potom prstom obkrúžil dvorec a dotkol sa bradavky. Tá na dotyk okamžite reagovala, napriamila sa a začala tvrdnúť. K prsníku, ktorého sa dotýkal prstami, sa priblížil ústami.

Pobozkal ho, potom ho začal láskať jazykom. Rukou prešiel na druhý prsník. Chvíľu sa s nimi hral.

Alica ho sledovala. To, čo robil, bolo príjemné. Po chvíli Paľo zdvihol oči.

“Sú úžasné. Závidím tomu, kto ich raz bude mať právo hladkať,” povedal Paľo.

“To právo máš teraz ty,” uistila ho Alica a pobozkala na ústa.

“Pali, ty máš Petra stále rád, však?” Paľovi zvlhli oči.

“Neodpovedaj, ak nechceš,” povedala mu. Dotyky Aliciných pŕs spôsobili, že sa Paľovi začal dvíhať predný šev na pančucháčoch. Alica mu pravou rukou prešla po pupku a išla nižšie. Dotkla sa pančuškového lemu a pokračovala ďalej. Smerovala rovno k dvíhajúcemu sa penisu.

“Môžem?” Paľo prikývol. Alica mu začala hladkať penis cez pančucháče. Teraz Paľo sledoval pozorne výraz jej tváre. Alica mu pozrela do očí.

“Môžem sa pozrieť tomu pánovi do tváre?”

“Môžeš, Alis.” Alica mu chytila pančucháče a stiahla ich spolu s boxerkami. Z nich vystrelil napružený Paľov kohút. Alica sa ho začala dotýkať prstami. Pohladkala ho celý, prešla až ku koreňu, dotkla sa miešku. Prstami stiahla predkožku a odhalila naliaty žaluď. Nahla sa nad neho a pobozkala ho, prešla po ňom jazykom. Objala ho perami.

***

Peter so Zdenkou vchádzali do divadla. Peter klasicky elegantne, ona mala obtiahnuté čierne šaty, v ktorých pôsobila dosť vyzývavo. Peter sa pozdravil s uvádzačkou a tá ho poslala do lóže. Otvorili dvere a tešili sa na súkromie. V lóži sedel Paľo a Alica. Dievčatá sa navzájom pozdravili, medzi očami chalanov zaiskrili blesky.

Cez prestávku ich Peter pozval do bufetu, dievčatám a Paľovi priniesol po pohári šampanského, sebe kolu. Paľo si priťukol s Alicou, štrngla si aj Alica so Zdenou, keď Zdena so svojim pohárom smerovala k Paľovi, on už mal pohár pri ústach. Stretol sa mu pohľad so Zdeniným, ale pohár nezastavil. Napil sa, Zdena sa cítila trápne. Pozrela na Petra, ten len mykol plecami.

Po predstavení im Peter ponúkol, že ich odvezie domov, lebo predstavenie bolo dosť dlhé.

“Ďakujem, ale s tou osobou si do Dolfiho nesadnem,” povedal to Paľo tak, aby to počula aj tá osoba.

***

Peter stál pri aute pred Paľovým domom, fajčil. Pozrel na hodinky. Zahodil cigaretu a nasadol do auta. Keď prišiel do školy, Paľo už sedel v lavici. Peter si sadol k nemu.

“Kde si spal? Čakal som ťa pred domom,” trochu mu vyčítal.

“Z akého titulu sa ti mám spovedať, kde spím?” prepichol ho pohľadom Paľo.

***

“Nebojte sa, poďte viac do seba!” hecoval Koniarik Paľa s Petrom, ktorí skúšali scénu konfliktu medzi nimi. Chalani išli scénu znova, bolo cítiť napätie, ale chýbali tomu hroty.

“Chalani, to musí byť také, že zobudíte pani Kudličkovú, ktorá zaspala v poslednom rade.”

“Pán režisér, ja nespím, len rozmýšľam so zavretými očami,” oponovala mu.

“Pani Kudličková, tu si Petrova postava podpisuje rozsudok smrti a vy rozmýšľate, či hladko alebo obratko?” napomenul ju režisér.

“Nie, rozmýšľam, či upečiem orechovú alebo makovú štrúdľu,” oznámila mu svoju obrovskú dilemu.

“Pani Kudličková, obe, a do tej makovej nezabudnite na višne. Už sa teším,” usmial sa Koniarik. Chalani sa tiež zasmiali.

“Vy dvaja sa nesmejte, štrúdle sa ani nedotknete, ak to nedáte. Ešte raz a nech vám verím!”

Chalani išli ešte raz. Pridali, ale stále to nebolo ono. Oliver pošepol niečo Koniarikovi.

“Peter, poď sem!” Peter zoskočil z javiska. Niečo mu zašepkal. Medzitým Oliver išiel za Paľom a tiež mu hovoril niečo potichu.

“Chalani, dajte si improvizáciu, hádajte sa o tom, čím vás ten druhý nasral. Poďte, čaká na to celá stredná Európa!” hecoval ich Koniarik.

“To ako si sa včera správal? Ako debil!” začal útočiť na Paľa, ten sa cynicky zasmial.

“Ja som sa správal ako debil? A čo si pred tým urobil ty! To by si ako nazval.”

“A strč doňho, však ťa podrazil!” Koniarik sa dostával do ajfru.

“Ty si zahodil všetko, čo bolo medzi nami,” hrozivo zasyčal Paľo.

“Ja? A nie práve ty? Ty si na mňa zdvihol ruku!” odsmečoval Peter.

“Nemal som dôvod?!”

“Nemal! Kto si myslíš, že si?!”

“A ty?”

“Čo ja!” už to začalo vrieť.

“Si podrazák!”

“Obmedzenec!”

“Sviňa v ľudskej podobe.”

“Kurva prezlečená za kamaráta!”

“Peter a jeb!” na Koniarikov povel mu dal facku. Paľo ostal v šoku.

“Paľo, poď!” zakričal Oliver. Paľo mu facku vrátil.

“Super, chalani, a teraz poďme, keď ste rozpálení s textom.” Chalani dali scénu ešte raz a teraz to malo naozaj skutočné grády. Medzi nimi to vrelo.

***

Paľo v červených pančucháčoch a námorníckom tričku s červenými pruhmi ležal vedľa Alice, ktorá mala čierne akrylky a bielu košeľu bez podprsenky. Paľo jej hladkal prsia.

“Palino, ja by som to prvý raz chcela zažiť s tebou,” pošepla mu. Paľo sklopil oči.

“Alis nie, to ja nedám,” priznal.

“Stalo sa niečo?”

“Myslel som si, že je to za mnou, že to zvládnem,” hovoril pomaly.

“Stále ho miluješ?” položila mu otázku. Paľo prikývol a začali mu padať z očí slzy.

“Chceš byť sám?” dotkla sa rukou jeho tváre. Paľo sa postavil a začal sa obliekať.

Peter sedel na pníku v ich lesíku. Fajčil a pozeral na svoje nohy. Cez roztrhané diery na džínsoch bolo vidieť červené pančucháče. Bol predsa piatok.

Paľo kráčal cintorínom, kde sa opil z fernetu a tancoval bez nohavíc v suchom lístí. V ruke mal ploskačku vodky a napil sa. Kráčal a kopal do suchého lístia. Zdvihol jeden list. Bol krehký. Začal ho medzi prstami mrviť, kúsky listu padali na zem. Znova sa napil vodky.

Suchý list medzi prstami drvil aj Peter. Zo suchých listov spravil malú hromádku. Priložil k nej zapaľovač a cvakol. Z listov vyšľahli plamienky.

***

“Dobre, pôjdeme scénu, kde uvažuje Albert o tom, ako pobočníkovi udelí alebo neudelí milosť, aj keď tým riskuje vlastne celé svoje postavenie,“ oznamoval réžo.

“Pán režisér, nech sa páči,” položila pani Kudličková pred Koniarika na tanieri nakrájanú lákavo vyzerajúcu štrúdľu.

“Pani Kudličková, vy ste poklad. Poďte sem,” pobozkal jej ruku. Siahol do peňaženky, vybral päťstovku, povedal jej: “Pani Kudličková, kúpte nám sekt. Dnes budeme mať dôvod na oslavu a za zbytok si kúpte bavlnky na vyšívanie.” Zavolal chalanov a povedal im, nech si aj oni dajú po jednej štrúdle. Chcel, aby ich ďalší výstup bol tak dobrý, ako lahôdka od pani Kudličkovej.

“Pristúp ku mne!” povedal Paľo ako Albert. Peter pristúpil. Paľo ho objal.

“Neverím, je to mechanické, máš rád toho chalana. Znamená pre teba presne to, čo znamenal pred nedávnom pre teba Peter. Ešte raz. To bol suchý sendvič Pali. Ja chcem štrúdľu pani Kudličkovej!”

“Pristúp ku mne!” Paľo začal ešte raz.

“Lepšie, ale to bol langoš, chcem štrúdľu!”

“Pristúp ku mne!”

***

“Som Zdena Vargová,” predstavovala sa Zdena Silvii.

“Viem, slečna, kto ste. Čo chcete?”

“Peťko mi písal, aby som prišla,” vysvetľovala.

“Ešte neprišiel z divadla.”

“Môžem naňho počkať?” opýtala sa.

“Chcete kávu?”

***

“Pristúp ku mne!” x-tý raz išiel Paľo.

“Už to je štrúdľa, ale nie štrúdľa pani Kudličkovej!” stále nebol spokojný s výsledkom.

“Pristúp ku mne!”

***

“Čo si od toho sľubujete?” skúmavo pozerala Silvia Zdene do očí.

“Cítim, že ma Peťko ľúbi a aj ja jeho,” snažila sa pôsobiť čo najpresvedčivejšie.

“Peťko je predovšetkým gay, a ak k niekomu niečo cíti, tak to nie ste vy,” povedala jej celkom otvorene.

“Tak prečo sa mi toľko venuje?” pozrela na ňu spýtavo.

“To je medzi Petrom a Paľom. Ale čo vaše pohnútky? Nezaujíma vás Peter hlavne preto, že jeho otec je primár chirurgie a traumatológie?” dala jej otázku na telo.

“To som nevedela,” zatvárila sa akože prekvapene Zdena.

“Vy si nepamätáte, komu ste poslali žiadosť o zamestnanie?”

“To viete odkiaľ?”

“To nie je podstatné,” domov sa vrátil Peter. Zobral Zdenu k sebe do izby.

***

Na sídlisku Lukáš v pančucháčoch vysýpal do kontajnera smetný kôš. Okolo neho preletelo policajné auto so zapnutým majákom. Za ním záchranka.

***

Peter sedel so Zdenou na veľkej posteli. Už vo vzduchu nebolo cítiť jej vôňu novoty. Priestor bol plný Zdeninho výrazného sladkastého parfumu. Otvorili sa dvere. Vstúpila vydesená Silvia.

“Peter, Palina napadli. Stĺkli ho za ich domom. Práve ho v bezvedomí priviezli k otcovi na oddelenie.”