Otoč sa k slnku – 10. Spoveď

“Ďakujem, bolo to skvelé,” poďakoval sa za obed Peter.

“Som rada, že ti chutilo. Aký máš program na poobedie?” opýtala sa mama Paľa.

“Prebehneme si ešte zajtrajšiu školu a potom pôjdem, veď vieš…,” žmurkol na mamu Paľo.

“Jasne, prepáč, nepatrí sa, aby rodičia spovedali adolescenta otázkami o jeho ľúbostnom živote, naviac pred cudzími ľuďmi,” ospravedlňovala sa mama. Peter jej vo vnútri oponoval – ale my si nie sme s Palinom cudzí, sme ľudia, ktorí majú k sebe tak blízko, že bližšie to ani nie je možné. Ja milujem vášho syna, pani Hlásková. Je to ten najúžasnejší chalan.

“Ale mami,” Paľo sa len trápne pousmial.

“Prepáč, a ty Peter, ty máš dievča?” pozrela na Petra skúmavo.

“Mám,” povedal Peter, pozrel na Paľa. Ten ho prebodával pohľadom. Jeho sivé oči iskrili. To čo povedal???!!!

“No nič, chlapci, ja pôjdem. Palino, spraceš riady, ja to večer umyjem, keď prídem,“ poprosila ho mama o pomoc.

“Jasné, mami!” Paľo začal odnášať zo stola. Mama odišla do svojej izby. Peter začal skladať taniere na seba, odniesol ich do kuchyne. Pocítil ranu do rebier, taniere, ktoré držal, zarachotili na kuchynskú linku.

“Aké máš ty dievča?!” cez zuby povedal Paľo.

“Bacha! Kuchyňa! Nech nespôsobíme ďalšiu smršť,” šeptom ho upozornil Peter.

“Smršť bude, keď mama odíde!” precedil Paľo.

“Umyme tie riady!” navrhol Peter.

“Utieraš!” vrazil mu utierku tak, že mu dal úder na solár. Peter sa od bolesti prehol, skoro mu vyrazil dych.

“Ty utieraš!” vrátil mu Peter utierku aj s úderom. Paľa to tiež zabolelo, ale rana nebola tak presná ako jeho. “Neviem, kde čo máte!” argumentoval Peter a presunul sa k dresu.

“Klamár!” zasyčal Paľo.

“Žiarlivec!” odsekol Peter a začal umývať prvý tanier. Keď bol umytý, podával ho Paľovi, dostal utierkou po hlave.

“Pokrytec!” precedil pomedzi zuby.

Do kuchyne vošla mama a videla, že to medzi chlapcami iskrí.

“To ste nemuseli, vy sa hádate?” Z chvály sa presunula do polohy arbitra.

“Nadávam mu, že dáva veľa jari na taniere!” rýchlo sa vynašiel Paľo.

“Zrazu aký ekológ, treba ich odmastiť. A prečo neumývaš ty?” divila sa mama, prečo nechá návštevu robiť špinavú mokrú robotu.

“Sám chcel!” povedal Paľo.

“To je v pohode,” usmial sa Peter. Mama zobrala pripravený obed zabalený v sklenenej dóze. Rozlúčila sa s chlapcami a odišla. Oni umyli a odložili posledné príbory. Keď Paľo počul, ako sa zavreli dvere, naznačil úder, Peter sa kryl, úder síce neprišiel, ale Paľo to využil, aby mu chytil a vykrútil ruku. Otočil si ho druhou rukou chrbtom k sebe, druhou si ho pridržiaval za druhé rameno a tlačil ho do svojej izby.

“Tak aké dievča, akú babu ty máš!” vybuchol naplno.

“Ty si moja baba, Pali!“ Paľo ho hodil na posteľ.

“Ak je niekto baba z nás dvoch, tak si to ty!” Paľo si rozopínal nohavice a vrhol sa na Petra.

“Ty môj žiarlivý samec!” páčila sa Petrovi táto hra, ktorá bola zavŕšená divokým milovaním.

Paľo sa urobil v Petrovi a potom jeho vysal ústami. Chlapci ostali chvíľu ležať na posteli. Nasledovala séria bozkov a nekonečne krásnych dotykov a hladkania. Na akýkoľvek spor už bolo zabudnuté.

“Dal by som si cigu,” povedal Peter. Chlapci len v pančucháčoch vyšli na balkón. Bol to celkom iný pohľad ako u Petra. Všade naokolo bolo vidieť pulzujúci život sídliska.

“Si šťastný, Petrus?” zahľadel sa Paľo na fajčiaceho Petra.

“Jak hovädo!” svojou odpoveďou akoby zaťal sekeru.

“Ty cynik!” sklamane pozeral ďalej do modrých očí. Tak rád by vnikol do jeho vnútra hlbšie. Peter ho chytil za ruku.

“Hláska, som ten najšťastnejší človek pod slnkom,” pritiahol si Paľa k sebe a pobozkal ho.

Obaja boli v tom okamihu neskutočne šťastní. Mali pred sebou ešte celé poobedie a potom večer, ktorý patril len im dvom. Ich dotykom, láskaniu, vnikaniu jedného do druhého. Vzájomne cítili, ako sa ponárali jeden do druhého, zvláštny paradox. Čím sa dostávali hlbšie, bola pred nimi čoraz väčšia hĺbka. Vyzeralo to, že ich vzájomné zbližovanie nepozná limity.

***

Sídliskom už pulzoval ranný ruch. Ľudia vychádzali z domov do práce. Niektorí sa ponáhľali na zastávky verejnej dopravy, iní štartovali vychladnuté motory svojich áut. Ďalší sa vracali z obchodu, aby na raňajky dali na stôl čerstvé pečivo. Pred jedným z panelákov postával blonďatý mladík. Spod jeho nohavíc bolo vidieť modrý rebrovaný úplet. To, že sú to pančucháče, by predpokladal málo kto. Z domu vyšla žena, ktorá to mala tiež namierené do práce.

“Dobré ráno, Peter! Čo ty tu?” oslovila čakajúceho mladíka.

“Dohodli sme sa s Palinom, že pôjdeme spolu do školy,” oznámil Peter, ktorý nebol 2x nadšený, že ho tu zbadala. Mal sa postaviť niekam ďalej, kde by nebol tak na rane.

“To sa načakáš, Paľo ešte nahý pobehuje po byte, akurát sa chystal pod sprchu,” skonštatovala mama, otvorila kabelku a čosi v nej hľadala.

Paľo vyšiel zo sprchy, okolo bedier si pridŕžal uterák. Pred zrkadlom ho spustil a obzrel si miesto na zadku, ktoré hralo všetkými farbami dúhy. Vošiel do izby a v tom pocítil, ako ho dve ruky uchopili za plecia a sotili ho na posteľ. Paľa priľahla postava. Paľo sa preľakol, ale keď sa mu podarilo otočiť, k tvári sa mu prisala blonďatá hlava a začala ho vášnivo bozkávať. Peter sa stihol už vyzliecť, tak bol len v pančucháčoch a tričku. Ako sa Paľo pretočil, bolo vidieť, že tých pár bozkov stihlo dokonale prebudiť jeho kohúta.

“Počkaj, ja nemám pančucháče!” uvedomil si Paľo, keď pochopil, že toto nemôže skončiť inak, ako ďalšou hrou až do konca.

“Kašli teraz na to, poď!” pritlačil sa na Paľovo nahé voňavé telo. Paľo pod jeho pančuškami cítil vzrušený penis. Stiahol mu pančušky na zadku a okamžite začal bez predohry doňho vnikať. Bola to rýchlovka, lebo za noc sa ich telá stihli zaplniť novou dávkou vášne. Tesne pred vyvrcholením sa Peter zo spojenia vymanil a zobral Paľovho kohúta do úst a vysal všetko ponúkané semeno. Paľo si doprial taký istý raňajkový dezert.

Keď sa trochu vydýchali, Peter potrel pohryzený Paľov zadok heparínom a prilepil naň igelit.

“Aj slipy!” podal ich Petrovi, ktorý sa chystal obliecť mu sivé pančucháče. Obrad obliekania bol rýchlejší, aj keď Peter nezanedbával bozky a hladkanie a samozrejme jazykom a jemným hryzením pošteklil Paľa na vnútornej strane stehien.

“Ako si sa dostal dnu?” konečne mohol dostať odpoveď.

“Tvoja mama mi dala kľúč,” usmial sa Peter.

“Kedy?” nechápal Paľo.

“Teraz ráno, čakal som na teba dole,” priznal Peter.

“Stretnúť sa máme až o pol hodiny,” pozrel na hodinky Paľo.

“Túžil som ťa vidieť čím skôr, Hláska. Vadí?” skúmal, či je všetko v poriadku.

“Čo si mame povedal, aby ti ho dala?” pokračoval Paľo.

“Že ak mi okamžite nevyfajčíš a nevytrtkáš moju riťku, tak mi explodujú moje vajcia, najprv to malé a po ňom aj to veľké!” smial sa Peter.

“Ty by si bol toho schopný!” dokončoval svoje obliekanie nohavíc a tielka s pulóvrom Paľo sám.

“Vravím, ona sama mi ho dala, aby som von nemrzol. Mala v kabelke náhradný,” priznal pravdu Peter.

***

Pred tabuľou stál Peter a odpovedal. Paľo sediaci pri Monike s úľubou pozeral na svojho ošetrovateľa. Bol dokonalá rapsódia v modrom. Modré oči, bledomodré tričko, sexy rozopnutá tmavomodrá mikina, dokonale sediace vyšúchané džíny, z ktorých vychádzali dole modré pančucháče v odtieni modrej, ktorá bola identická s najtmavšou modrou na nohaviciach. A nakoniec chodidlá z vrchu zahalené do rebrovaného úpletu. Zospodu na chodidle, na špičke a na päte bol úplet hladký. Tie krásne nohy, ktoré sa vedeli tak krásne preplietať s jeho nohami. Chodidlá mal nasunuté v sandáloch z modrých remienkov. Tie nohy, ktoré vyrastali z miesta, kde na jednej strane bola nenásytná dierka prijímajúca ochotne všetko, čo do nej pumpoval, krásny zadok a vpredu chrumkavý vták, ktorý sa vedel zmeniť od čerstvo vyúdenej, ešte mäkkej klobásky, cez všetky fázy sušenia, kedy mäsiarska lahôdka naberala na svojej dokonalej chuti, až po fázu, keď hladkanie tohto majstrovského gastronomického zázraku dokázalo zo seba vypudiť ten najopojnejší dresing. Dresing, ktorý bol schopný zachovať život druhu na planéte, ktorý dovádzal do šialenstva toho, kto dosiahol, že dresing vystrekol ako gejzír toho najušľachtilejšieho citu.

“Peter, ja žasnem, takúto odpoveď som od vás ešte nezažila,” rozplývala sa triedna profesorka. “Téma, z ktorej ste odpovedali, je aj maturitná téma, a bolo to vyčerpávajúce, prosto za jedna bez mihnutia oka. Ak by to bolo na maturite, tak ako trojkár by ste maturovali za dva.” Triedna bola šťastná, že syn primára, ktorý doteraz všetky známky dostával z milosti, predviedol excelentnú odpoveď. Mnohé trojky aj dvojky mali v skutočnosti bodovú hodnotu štyri aj viac. Žiadny z profesorov gymnázia si nechcel vytvoriť s pánom primárom niečím narušený vzťah. Žiadny si nebol istý, či práve on alebo niekto z jeho blízkych nebude niekedy potrebovať pomoc pána primára chirurgie. Žiadny nechcel riskovať, že ak by niekedy pred ním stál ako pacient, aby si ho pamätal ako pedagóga, ktorý dal jeho synovi sólovú štvorku, poprípade ho nechal prepadnúť.

“Peter, píšem vám dve jednotky, jedna je za odpoveď a druhá za iniciatívu, lebo ste učivo zvládli sám, samoštúdiom počas choroby,” rozplývala sa triedna.

“Pani profesorka, určite nie sám, to učivo so mnou preberal Hláska,” vďačne sa pozrel na svojho Paľa, ktorý stále niečo šepkal Monike a tá sa chichotala.

“Nebavte sa, Paľo!” napomenula ho triedna. “Píšem aj vám jednotku, keď ste Svikruhu takto pripravili, to znamená, že tému ovládate rovnako dobre,” štedro rozdávala triedna jednotky, ktoré sa míňali ako teplé rožky.

“Dobre, chce ešte niekto odpovedať?” opýtala sa a rozhliadla sa po triede, kde všetky hlavy boli sklopené, len Paľo zas niečo šepkal Monike a tá sa ďalej chichotala.

“Paľo, už vás napomínam 3x! Zbaľte si veci a sadnite si…,” porozhliadla sa po triede.

“K Svikruhovi!” padol jej pohľad na Petra sediaceho samého v poslednej lavici.

“Je koniec októbra a vy tu tokáte ako tetrov v máji!” trieda vybuchla do smiechu.

“Zmenu píšem aj do zasadacieho poriadku! Akékoľvek svojvoľné presádzanie sa, aj na iných hodinách, je neprípustné!” pritvrdila triedna.

Paľo s hraným smútkom opúšťal lavicu s Monikou. Hral celkom dokonale, ako nerád opúšťa miesto pri dievčati, kde sa mu tak “dobre tokalo”. Vliekol sa ako spomalený film. Jeho sklamaný pohľad bol presvedčivý. Keď sa posadil k Petrovi, s kamennou tvárou precedil: “Yes, podarilo sa!” Peter mu nenápadne zovrel jeho ruku vo svojej dlani. Prsty sa im začali prepletať. Po chvíli sa Peter zohol a pod ľavicou pobozkal Paľovu ruku. Paľova noha sa vyzula z papuče a hladkala Petrovu nohu, ktorej sa podarilo vymaniť z remienkov sandále. Pohľad chlapcov sa stretol. Oddaný, zaľúbený pohľad dvoch jedincov, ktorí patrili k sebe, ale to si ich nik v triede už nevšímal.

Zato v zborovni bola dvojica Svikruha + Hláska témou dňa. Skupinka profesorov sa hlučne bavila o nich. Z riaditeľne vyšiel riaditeľ a zaujímal sa, čo tak vášnivo riešia.

“Neuveríš, pán riaditeľ, študent Svikruha…,” pri mene bolo šéfovi školy okamžite jasné, o koho ide, a v čom je pravdepodobne celý problém.

“Tak to neriešte tu, ale dajte mu rovno nedostatočnú, nájdite odvahu a pre mňa za mňa ho nechajte aj prepadnúť!” zastával riaditeľ radikálne riešenie.

“Pán riaditeľ, pravý opak, Svikruha po skoro mesačnej chorobe dnes odpovedal z piatich predmetov a päťkrát to bola excelentná odpoveď,” oznámila triedna.

“To ako vážne?” neveril riaditeľ.

“Smrteľne vážne!” pripojila sa ďalšia profesorka.

“A doučoval ho ten nový, Hláska,” dodala ďalšia.

“Tak uvidíme, či to Svikruhovi vydrží,” nezaprel v sebe riaditeľ starého skeptika.

Naša skloňovaná dvojica sedela v parku na lavičke, Peter fajčil, Paľo si od neho potiahol.

“Ideme k nám alebo k vám?” opýtal sa Peter.

“Spomínal si viackrát, ako keby sa okolo nás dvoch diali neuveriteľné veci,” začal zo široka Paľo.

“Vravel,” prisvedčil.

“Až zázraky?” pokračoval Paľo.

“Dá sa povedať,” súhlasil opäť.

“Petrus, to čo sme zatiaľ spolu zažili, je krásne, slovami je to ťažké vyjadriť. Častokrát zažívame spolu aj zázraky…,” blížil sa Paľo k jadru. “Neviem ako ty, ale ja by som sa chcel za to poďakovať,” povedal Paľo.

“Komu?” prekvapene naňho pozrel Peter.

“Poď, uvidíš!” podal mu ruku a pomohol vstať. Chvíľu kráčali ruka v ruke, ale potom sa pustili. Obaja si uvedomovali, že nebolo ešte veľmi vhodné takto okato reprezentovať svoj vzťah, aj keď v parku boli sami.

V šere kostola, pri bočnom oltári, stála naša dvojica. Na barokovom obraze Ježiš vzkriesil Lazara.

“Všimni si tie pohľady,” šepkal Paľo Petrovi.

“To vyzerá, akoby spolu niečo mali,” uvedomil si Peter istú dávku erotiky v sakrálnom diele. Chlapci chvíľu skúmavo hľadeli na obraz. Pri hlavnom oltári stál mladý kaplán a sledoval dvojicu. Tá stála pri obraze poslednej večere. Tu oddaných a vzájomných pohľadov medzi apoštolmi bolo ešte viac.

“Pozri, tí dvaja sa držia za ruky ako my v škole,” pošepol mu Peter. “A títo dvaja sa tvária, akoby si spolu práve vrzli,” bol prekvapený Peter, koľko tu nachádzal erotických podtextov a odkazov. “To vyzerá, akoby to všetko maľovali gayovia,” šepkal ďalej Peter.

“Je to celkom možné, vy gayovia máte omnoho citlivejšie vnímanie,” prvý raz sa vymedzil Paľo, že on nie je gay.

“Prečo vy? Ty nie?” prekvapene sa pýtal Peter.

“Celý čas ma presviedčaš, že nie som teplý, že teplé je len moje správanie,” skonštatoval Paľo, ktorý ako keby túto Petrovu teóriu prijal.

Mladý kaplán si povedal, že to budú asi mladíci, ktorí majú záujem o výtvarné umenie, už chcel odísť do sakristie, keď si všimol, ako Paľo chytil za ruku Petra a sadli si do lavice blízko spovednice.

“Petrus, a skús sa poďakovať, ak si myslíš, že máš sa za čo,” Paľo zavrel oči. Ruky chlapcov, ktoré sa držali, boli opreté o pultík, kam sa kladú spevníky. Po chvíli Paľo svoju ruku pustil, obe ruky ohol v lakťoch opierajúc ich o lavicu. Spojil dlane ako k modlitbe a oprel o ne svoju hlavu. Peter sa sprvoti akosi nevedel ponoriť do svojich myšlienok, ale po chvíli aj on zavrel oči a svoje ruky spojil dlaňami v lone. Zrazu cítil oslobodzujúci pocit. Vnímal ticho kostola, ktoré prerušili pomalé kroky. K dvojici sa blížil kaplán. Peter pootvoril oči. Videl muža, ani nie tridsiatnika, v perfektne ušitom obleku s čiernou košeľou a bielym kolárikom na krku.

“Mladí muži, ak sa chcete Bohu vyspovedať, som vám k dispozícii,” povedal potichu. Peter ostal celkom zmätený, nevedel, čo má povedať. Paľo bol stále ponorený vo svojich myšlienkach. Peter doňho drgol. Paľo otvoril oči, videl pred sebou kňaza, ktorý v ňom v prvom okamihu vzbudil dôveru. “Ak chcete niečo zdeliť Bohu, prosím!” naznačil smerom k spovednici.

“Hneď sa vrátim,” polohlasom povedal Petrovi. Peter odprevadil pohľadom odchádzajúceho Paľa, ktorý kráčal povedľa kňaza. Akoby svätožiara ožarovala pruhy jeho sivých pančucháčov. Jeho chlapec s neznámym mužom vošiel každý do zvláštnej búdky, z ktorej sa dalo telefonovať priamo s všemohúcim. Tak rád by vedel a počul, čo mu bude Paľo hovoriť. Ale to, čo mu chcel práve Paľo povedať, bolo spovedné tajomstvo.

Zrazu Peter pocítil, ako sa mu oči samé od seba zatvorili a jeho vnútorný hlas začal rozprávať sám od seba. “Ďakujem ti…, Bože, za toho pehatého, sivookého chalana. Ďakujem ti za to, že som našiel pančuškára, s ktorým som zažil tak krásny sex. Ďakujem ti za človeka, s ktorým som sa ani jednu desatinu sekundy nenudil. Ďakujem ti za to, že je neskutočne bystrý, nápaditý, inteligentný a neskonale krásny. Ďakujem ti za jeho fantáziu, kreativitu, ale aj citlivosť a odhodlanosť. Prosím ťa o to, aby som aj ja dokázal byť preňho tým, čím je on pre mňa.”

V tom sa ozvali tóny organu. Bolo to len rozcvičenie prstov organistu, ktorý skúsil, či dokáže oživiť dômyselný mechanizmus dotykmi svojich končatín, aby priestor kostola naplnil čímsi nadpozemským. Tóny Bacha Petra nevyrušili, naopak spôsobili, že jeho ďakovanie bolo ešte hlbšie a úprimnejšie a prosby pokornejšie a úpenlivejšie. Prosil a ďakoval za seba, ale postupne začal ďakovať aj v mene Paľa. Prosby a ďakovanie sa začali rozširovať aj o sľuby. Vo svojom vnútri cítil niečo, čo by pokojne nazval duševnou sexuálnou rozkošou. Keď to všetko dokázal postupne odovzdávať Bohu, jeho duša sa stávala slobodnejšia.

Peter pocítil dotyk. Bol to Paľo.

“Petrus, chceš sa vyspovedať aj ty?” stál pri ňom sivooký pehatý tmavovlasý anjel. Peter sa bez zaváhania postavil, letmo pobozkal anjela a odišiel do spovednice.

Paľo sa posadil do lavice. Aj jeho dokázali tóny organu celkom ovládnuť. Spodné tóny píšťal rozochvievali celé jeho vnútro. Cítil sa, ako by bol celý ponorený v teplom hrejivom kúpeli. “Bože, daj mi odpoveď, či som taký, onaký, alebo obojaký. Prijmem to a nebudem vyjednávať. Ak som naozaj taký, aký túžim byť, taký, ako to zatiaľ cítim, daj múdrosť, silu aj zhovievavosť a tolerantnosť nášmu okoliu, aby nás bralo takých, aký sme. Aby nebránili našej láske. Aby nemali snahu meniť nás. Sám najlepšie vieš, že čo cítim k modrookému blonďákovi, je to to najčistejšie, čo sa vo mne zrodilo.” Zasneného Paľa vyrušil hlas Petra.

“Hotovo!” Paľo otvoril oči. Vedľa jeho anjela stál mladý kňaz.

“Ak sa chcete so mnou porozprávať, budem rád. Rozumiem vám veľmi dobre.” Slová kaplána boli viac ako presvedčivé. Pohľady chlapcov sa stretli. Nepotrebovali na to slová, aby sa vzájomne zhodli, že duchovný má ich dôveru a radi sa s ním porozprávajú.

Kňaz im naznačil, aby ho nasledovali, on vykročil prvý. Prešli okolo hlavného oltára do sakristie, odtiaľ do spojovacej chodby, a keď sa otvorili masívne drevené dvere, boli vo farskej záhrade s malým jazierkom, dokonale udržiavanou zeleňou a altánkom. Bola to oáza pokoja v strede mesta.

“Som Tomáš!” predstavil sa kňaz. Chlapci sa predstavili tiež a podali mu ruku. Usadili sa do altánku. “Tým, čím si prechádzate teraz vy dvaja, som si prešiel aj ja pred viac ako desiatimi, no skoro 15 rokmi. Dosť dlhý čas, aby som dokázal zhodnotiť s odstupom, čo sa vtedy dialo, ale zas nie tak dávno, aby som si už nepamätal podstatné veci, svoje pocity a podrobnosti, ktoré sa vtedy diali,” priznával Tomáš, kto je a prečo ho chlapci v kostole okamžite zaujali.

“Takže vy, ty, si gay Tomáš?” prekvapene naňho pozeral Peter.

“Ostaňme zatiaľ pri vykaní…, áno, som gay a štyri roky žijem vo vzťahu s mužom,” priznal Tomáš, hoci trval zatiaľ na vykaní.

“A duchovný zároveň?” prekvapilo to Paľa.

“Áno,” uistil ho Tomáš.

“To sa dá?” nevychádzal Paľo z údivu.

“Ako vidíš, dá. Boh sa nikde v Biblii nevymedzuje, že by Ježiša Krista poslal na zem len pre heterosexuálov. Práve ľudia na okraji, častokrát biedni, vytlačovaní, zločinci, ľudia morálne padlí, zlodeji, prostitútky, vrahovia boli tí, o ktorých prejavoval najväčší záujem. Boh s homosexuálmi nemá žiaden problém, ten problém má iba cirkev,” vysvetľoval im Tomáš.

“Prvú vec, ktorú ste urobili správne, je to, že ste svoj problém posunuli Bohu,” pokračoval.

“On urobí za nás comming out?” nerozumel Peter.

“Nie, Peter, to musíte urobiť každý z vás sám za seba. Za vás to nemôže urobiť nikto iný. Ale nastanú problémy, ktoré jedinec vyriešiť nemôže. Nedokážete ich vyriešiť ani ako dvojica, ale pozvali ste si na pomoc Boha. Nebojte sa, on vám riešenie ponúkne, alebo to aj za vás vyrieši.” Tomáš sa zahľadel na chlapcov, videl v nich seba samého.

“To znie ako ducharina,” nedokázal to ešte prijať Peter.

“Peter, sám ste vraveli o zázrakoch, aj tých dnešných 5 jednotiek nie je zázrak sám o sebe? Že sedíte s Paľom v jednej lavici? Že sa tu rozprávate s kňazom, ktorý je tiež gay? Hľadaj zázraky v bežnom živote. Keď budeš mať otvorené srdce, budeš ich vnímať, lebo oni sa dejú. Nečakaj, že Boh sa ti ozve v telefóne alebo začuješ hlas zo záhrobia. Boh sa ti prihovára ústami druhého človeka. Počúvaj Paľa a v jeho slovách možno nájdeš Boží hlas. Ja sám teraz riešim jeden problém a ďakujem Bohu, že sa mi prihovoril prostredníctvom vás dvoch.” Tomáš pozrel na hodinky. “Priatelia, ja sa budem musieť s vami rozlúčiť. Povinnosti. Ak by ste sa chceli znova porozprávať, nájdete ma tu, a tu je kontakt na mňa, aj na mobil,” ospravedlňoval sa Tomáš a podal navštívenku Petrovi. Ten okamžite vybral mobil a začal si číslo doň ukladať. Všetci traja sa postavili.

“Ty máš mobil? Nepochválil si sa,” reagoval na zázrak techniky v Petrových rukách Paľo.

“Mám, no a?” bral to ako samozrejmosť Peter, hoci vtedy to ešte samozrejmosť nebola. Tomáš podal ruku Paľovi.

“Tomáš, ja by som vás najradšej vybozkával,” ďakoval mu Paľo.

“Pavel, to by asi nebolo veľmi vhodné na tomto mieste, ale objatie neodmietnem,” obaja muži, či chlapec a muž sa objali.

“Odpovede prídu čoskoro,” pošepol mu Tomáš. Pustil Paľa. Peter stál nerozhodne, nevedel, či chce kňaza objať, tak vysunul pravicu, pritom pozrel na Paľa. Z jeho očí vyšiel príkaz, prosba, posmelenie. Ruky už boli uchopené na pozdrav, keď Peter pustil Tomášovu ruku a tiež ho objal. Nebolo to objatie formálne, ale úprimné. Tomáš ich nevyviedol von cez kostol, ale odomkol dvere v múre záhrady a chlapci stáli v úzkej stredovekej slepej uličke, z ktorej bol iba jeden východ na námestie.

“Ďakujem ti, Petrus, že si sem išiel so mnou,” Paľo objal Petra.

“Ďakujem ti, že si ma sem zobral,” vďačne ho stískal Peter a pritláčal si ho k hrudi. Rukami ho držal za jeho pevný chrbát. Chlapci si dopriali jeden vášnivý bozk a držiac sa za ruky vykročili smerom na námestie. Keď opúšťali súkromie stredovekej uličky a blížili sa na verejný priestor námestia, ich ruky sa pustili.

Pred parfumériou Alexander Veľký stál Šani Rozkošný a telefonoval.

“Pá pusa, maj sa,” lúčil sa Šani s telefonujúcim. Pohľad mu padol na našu dvojicu.

“Ale čo kocúriky, tak vy dvaja ste spolu?” okamžite pochopil Šani, že Peter a Paľo nie sú len takí náhodní kamaráti.

“Ahoj Šani!“ pozdravili ho.

“Kam ste sa vybrali kocúriky? Prezraďte, kde sú chrumkavé myšky alebo si idete niekam naháňať svoje chvostíky?” znova lietali hore dole pestované Šaniho ruky, dnes s fialovým lakom na nechty. Tou prehnanou gestikuláciou vytváral vlastne malé bábkové divadlo.

“Len tak…,” začal Paľo.

“… prejsť sa po meste,” dokončil vetu Peter.

“Kocúriky, poďte dnu, niečo úžasnučké vám ukážem,” volal ich Šani do predajne. Dvere okamžite zamkol a pretočil ceduľu s nápisom “Preberám tovar”. Kľúče nechal v zámku.

To, že zamkol chalanom nevadilo, boli predsa dvaja.