Otoč sa k slnku – 32. Barani

Po mrzutosti s Ondrejovým náhlym odchodom sa 13 rovnako orientovaných chalanov naobedovalo. Polievka z bažanta im padla po silvestrovskej zábave ako skutočný liek. Potom prišli na rad steaky z daniela a pravé viedenské rezne s teľaciny. K tomu podávali zemiakový šalát. K steakom sa veľmi nehodil, ale nikomu to nevadilo. Po obede Bubu znova uvaril svoju skvelú kávu. Dali si aj z koláčov, ktoré ostali. Pitia bolo stále dostatok. Okrem Bubuho, ktorý mal šoférovať, si každý dal nejaký alkohol.

Paľo začal baliť odchádzajúcej partii z proviantu, ktorý poostával. Zabalil im aj zo skvelej Ondrovej klobásy. Peter ho napomenul.

“Nerozdaj všetku tvrdú klobásu, takú mám najradšej.” Paľo si ho k sebe privinul a pritlačil sa naňho.

“Neboj sa, ostane ti ich dosť a hlavne pre teba mám inú klobásu.” Ako sa naňho tlačil lonom, Peter jasne cítil, že to nie sú žiadne prázdne reči.

Keď sa rozlúčili s Bubum, Šanim a partiou, ktorá s nimi prišla, všetci si išli ľahnúť. Paľo sa s Petrom znova krásne pomilovali, lebo Paľova klobása bola naozaj tvrdá. Presne tak, ako má byť správne vyzretá klobása. Zaspali. Paľo sa prebudil na dym vnikajúci do izby. Okamžite vstal a zobudil aj Petra. Hneď zbuntošili aj ostatných chalanov. Preľakli sa, či sa nenaplnili slová Ondrovho otca. Nakoniec sa ukázalo, že niekto na komínovú klapku zavesil kutáč a uzavrel tak komín. Dym nemohol unikať cez komín, a tak si našiel cestu cez dvierka pece. Okamžite Mišo otvoril komín a poriadne vyvetrali celú chatu.

Večer dojedali, ostali rezne aj kapustnica. Znova posedeli, niečo popili, ale išli spať pred polnocou. Ráno sa naraňajkovali a rozlúčili sa s Erikovými kamarátmi. Peter ich odviezol na stanicu. Okamžite zbadal pred stanicou stáť Ondreja s veľkým batohom.

“Čo tu robíš, Ondro?” pýtal sa ho prekvapený Peter.

“Zdrhol som z domu, idem k Edovi do Bratislavy.” Edo objal Ondra a začali sa bozkávať.

Keď sa Peter vrátil a povedal im, kto na stanici čakal na Eda, Erik reagoval na to okamžite.

“To ako vážne? Ondro ide bývať k Edovi, no do…”

“Čo je, Eričko, asi sa chalani do seba zaľúbili, majú sa radi ako my dvaja!” snažil sa ho Mišo upokojiť.

“Veď práve!” vybuchol Erik.

“Čo veď práve?!” zarazil ho otázkou Paľo, jeho zrenice sa upierali na Erika, oči mu trochu prikryli viečka, napla sa koža s pehami na nose. Erik si uvedomil, že jeho reakcia na správu o Edovi a Ondrovi je viac ako neštandardná. Okamžite sa pokúsil o úsmev a snažil sa gestikulovať prirodzene, len jeho ruky v tom momente nevedeli, čo majú robiť. Z reči jeho tela videl Paľo jasne, že sa snaží zastrieť nešikovne dôvod svojho výbuchu.

“Veď práve, asi sa majú radi, no zaľúbili sa do seba, to sa stáva, no a čo.” Snažil sa pôsobiť na chalanov, že to je celkom normálne. Ako to hovoril, hlas mu dvakrát preskočil. Bolo jasné, že mu vôbec nie je ľahostajná táto nová láska. Keď si to Paľo spojil s tým, ako ich videl v Bratislave, pochopil, že Erikov výstup bola čistá žiarlivosť. Že chudáka Miša len podvádza a drží si ho len na vyplnenie času, keď je tu v meste.

Chalani sa pobalili, povymetali pece, naložili Dolfiho a vrátili sa do mesta. Túto cestu šoféroval Paľo. Pôvodne mal ísť Erik k Mišovi, ale náhle sa Erik rozhodol, že musí ísť domov. Vraj budú mať návštevu, s ktorou sa musí stretnúť. Paľo s Petrom sa zastavili u Lukiho, už mu bolo lepšie. Doniesli mu silvestrovskú kapustnicu, polievku z bažanta, koláče a aj pár tvrdej Ondrovej klobásy. Luki sa ich snažil zdržať, ale chalani sa ponáhľali. Chceli ešte ten deň vyraziť na Liptov k Paľovmu strýkovi, aby si v Demänovskej doline zalyžovali.

Večer dorazili na Liptov. Tešili sa, že zajtra pôjdu na svah. Začalo však husto snežiť a fúkal vietor. Cesta do doliny bola nezjazdná a zistili, že nepremávajú ani lanovky a vleky. Paľo sa rozhodol, že sa bude učiť texty do divadla, chcel, aby sa ich učil aj Peter, ale ten sa radšej išiel hrať s Matejom a Jakubom na počítači a potom s autodráhou. Keď sa počasie trochu umúdrilo, chcel sa ísť Paľo prejsť po dedine, že ju Petrovi ukáže.

Peter zaliezol do postele a chcel sa maznať. Začalo sa im obdivuhodne dariť robiť vždy presne opak, čo chcel ten druhý. Ak sa Paľo rozhodol doľava, tak Peter doprava. Ak dopredu, druhý dozadu. Našťastie na ďalší deň sa vyčasilo a išli na svah. Zobrali so sebou aj Jakuba s Matejom. Zo strany Jasnej boli na vleky a na lanovky neskutočné rady. Paľo navrhol, aby sa išli lyžovať ma južnú stranu, že tam bude menej ľudí. Peter dobre poznal zjazdovky zo strany Tálov, chcel ostať v Jasnej. Nakoniec Paľo s Jakubom išiel na južnú stranu. Peter s Matejom lyžovali na severnej.

Večer sa chcel Paľo ísť poflákať do Mikuláša, Peter chcel ostať s chlapcami na počítači. Ofučaný Paľo sa začal učiť znova texty. Keď si prišiel Peter ľahnúť, Paľo už spal. Ráno sa síce pomilovali, ale bol to bežný stereotyp. Nič mimoriadne vášnivé ani divoké, aby Peter neprivolal domácich v podozrení, že ho Paľo vraždí. Peter sa rozhodol, že ostane v posteli učiť sa texty, lebo má svalovicu. Nechal sa nahovoriť od Maťa, aby to zlyžovali po starej zjazdovke. Videli, ako sa tadiaľ vybrali skialpinisti. Ostával za nimi kúdol prašanu. To ich presvedčilo, aby sa tadiaľ spustili aj oni. Zlyžovať to zlyžovali, ale potom museli šliapať v klasických lyžiarkach bez kĺbu veľký kus.

Peter chcel, aby Paľo ostal s ním. Paľo chcel ísť na svah aj s bratrancami. Peter povedal, že mu nedá kľúče od Dolfiho.

“Nevadí, pôjdeme autobusom,” povedal Paľo. Na to Peter hodil po ňom kľúče.

“Si strašný súkromník a tvrdohlavec, tak keď sa budeš vracať, dones mi pizzu Quattro stagioni,” chcel Peter.

“Prídem a pôjdeme spolu na pizzu,” mal protinávrh Paľo.

“Nie, povedal som, že chcem pizzu sem!” trval na svojom Peter.

Keď sa Paľo vrátil, priniesol mu pizzu. Peter mu povedal, nech ju dá chlapcom. Bol oblečený a povedal, že sa rozhodol, že urobí, ako chcel on, a pôjdu na pizzu, ale šoférovať musí Paľo. On si už dal tri panáky slivovice s jeho strýkom. Paľovi sa už vôbec nikam nechcelo ísť, ale nakoniec sa osprchoval, obliekol a išli. Kým to stihol urobiť, Peter si so strýkom dal ďalšie panáky. Keď prišli na pizzu, mal už Peter vrtuľu. Takže ďalší večer – jeden čihy, druhý hota.

Nakoniec sa celá ich slávna lyžovačka skončila o deň skôr. Obaja mali toho už plné zuby, ako sa ich vnútorné súzvučenie rozhasilo. Neskočili si vyslovene do vlasov, ale bolo medzi nimi napätie. Darilo sa im ako tak nájsť spoločné vibrácie len v posteli, ale bolo to len o ukojení chtivosti a vystriekaní plných semenníkov. Nehovorili si tie krásne slová, ako jeden druhého miluje, aký je s ním šťastný.

Keď sa blížili k Ružomberku, Paľo, ktorý bol za volantom, povedal, že lepšie bude ísť cez Donovaly, Peter chcel ísť cez Žilinu. Dopravné správy ešte tak dokonale nemapovali situáciu na cestách. Keďže Paľo držal volant, vyhodil smerovku doľava. Cestou sa zastavili na Korytnici a nabrali výbornú minerálku. Pokračovali v ceste. Na vrchole sa začala kolóna. Ostali stáť a trvalo to asi hodinu.

Peter chcel, aby sa otočili, vrátili sa do Ružomberka a pokračovali na Žilinu. Paľo sa nakoniec nechal presvedčiť, otočil sa a začal sa vracať. Vtedy sa kolóna pohla. Rozhodol, že sa otočia, ale vrátili sa asi o kilometer nazad. Dosť trvalo, kým ich pustili zaradiť sa. Keď dorazili po nekonečne dlhej ceste domov, Paľo povedal, že chce spať doma. Ak Peter chce s ním stráviť noc, má ísť k nim. Ale domov chcel ísť aj Peter. Nakoniec každý spal doma sám. Asi si potrebovali oddýchnuť jeden od druhého. Asi sa vyhorená dutina v ich vzťahu zväčšila.

V nedeľu jeden aj druhý hľadeli na mobil, ale nezazvonil, neprišla ani smska. Paľo si poobede išiel ľahnúť, ale zaspať nedokázal. Nie, nemôžu byť takýto zaťatý barani. Však oni nie sú barani. Jeden je rak a druhý lev. Každý chce svoju dávku slobody a vie hájiť svoju pravdu a názor, ale aj tak sa vždy vedeli dohodnúť. Zobral do ruky mobil s tým, že Petrusovi napíše. V tom okamihu mu cinkla smska.

“Pali, prid alebo neprid o pol hodinu na nase miesto. Neodpisuj!!! Petrus” Paľo okamžite začal konať. Utekal do kúpeľne, hodil si rýchlu sprchu. Poprosil mamu, nech mu uvarí kávu. Rýchlo sa obliekol, kopol do seba kávu, potichu išiel do obývačky a nalial si veľkú vodku. Zrazu mal pocit, akoby išiel s Petrom na prvé rande.

Keď dorazil na miesto, Peter tam už bol. Aj napriek náhleniu meškal Paľo 5 minút.

“Už som si myslel, že neprídeš,” trochu sa pousmial Peter. Bol šťastný, že peháč prišiel. Paľo sa k nemu nahol a jemne ho pobozkal. “Ty si pil Pali?” prekvapene sa ho opýtal, lebo v jeho dychu cítil alkohol.

“Chcel si ísť niekam autom?” Peter pokrútil hlavou. Vytiahol fľašu vodky. Zasunul ju nazad do bundy.

“Čo sa to zas s nami deje, Palino?”

“Neviem, Petrus,” chytili sa za ruky a vykročili do lesa. Dlho kráčali mlčky. Cítili, že akékoľvek slová by boli len slová. Potrebovali vyplniť dutinu v ich vzťahu láskou, skutočnou láskou, nie slovami, ani sexom. Len čistým nefalšovaným citom, ktorý medzi nimi začal vznikať od momentu, keď sa ich ruky prvý raz náhodne dotkli v snahe zdvihnúť schválne zhodenú lyžičku. Dôvod bol, aby sa Peter presvedčil, že má Paľo na nohách pančucháče. Preskočila iskra a vznikol plamienok až plameň, ktorý zo stekajúceho vosku formoval ich vzťah.

Boli spolu tri mesiace a vosk nie je materiál, ktorý by uniesol takú stavbu vzťahu, ktorú si začali budovať oni dvaja. Dlho kráčali. Vnímali svoju prítomnosť. Vnímali, ako im cez držiace sa ruky prúdi energia z jedného do druhého. Peter zastal. Otvoril fľašu vodky. Najprv sa napil on, lebo Paľo mal náskok. Potom mu spýtavým pohľadom podal fľašu. Paľo sa napil. Z druhého vrecka bundy vybral Peter fľašu minerálky, otvoril ju a podal Paľovi, potom sa napil aj on. Peter objal Paľa, pobozkal ho. Modré oči sa vpíjali do sivých dúhoviek.

“Ty chruňo, vieš, ako ťa ľúbim?” začali Petrovi stekať po líci slzy. Paľo mu ich utrel prstami.

Pobozkal miesto na líci, kam stiekli slzy.

“Ja viem, ty chruňo, a myslíš, že ja teba nie?” už sa aj Paľovi kotúľali slzy po lícach. Dlho sa objímali a jemne bozkávali. Ich ruky nezablúdili nikam inam. Potrebovali, aby sa naviazali znova ich bytosti, prepojili ich duše.

Znova prešli kus cesty, keď sa zastavili, teraz si zapálili jednu cigaretu a podávali si ju po šluku. Pobozkali sa jemne na ústa a napili sa vodky. Nepotrebovali si nič hovoriť. Po lese chodili ešte dlho po zotmení. Postupne sa začali vracať. Paľo odprevadil Petra k utajenej bránke v plote. Chcel sa s ním rozlúčiť. Peter však nesúhlasil.

“Rozlúčime sa, kde sme sa stretli.” Išli na kraj ich lesíka. Peter vybral vodku. Bola v nej ešte viac než polovica. Napili sa. Chalani si sústredene hľadeli do očí. Potom sa prudko objali a dali si v ten deň prvú skutočne vášnivú pusu, kde sa navzájom ochutnávali jazykmi.

“Milujem ťa, Pavelko.”

“Aj ja ťa milujem, Petrus.”

Chytili sa pravými rukami, ktoré mali v lakťoch zohnuté. Dlane mali pred tvárami. Najprv Paľo pobozkal Petrovu ruku, potom Peter urobil to isté.

Dutina, ktorá vznikla, bola vyplnená pár kvapkami pevného betónu. Ešte bude potrebné dodať veľa pevného materiálu, aby stavba ich vzťahu nebola sfúknutá poryvom vetra. Rozvrátená záchvevom zeme ako domček z karát.

Na pódium vyšla postava chlapca. Postava z tieňa vystúpila do svetla reflektoru. Chlapec, ktorý vyzeral ako nahý, ale nebol nahý, lebo mal na sebe bledohnedé pančucháče a funkčné lyžiarske tričko s dlhými rukávmi. Na pódium vyšla aj druhá postava, mala na sebe biele pančucháče a tiež funkčné lyžiarske tričko. Držala v ruke ružu. Chcela sa dostať k prvému, ale narazila na sklenenú stenu. Vôbec nebolo vidieť, kde sa sklenená stena začínala a kde sa končila. Prvý sa dotkol rukou sklenenej steny. Druhý dal tiež na sklo svoju dlaň. Ruky boli vedľa seba. Vyzeralo to, že sa dotýkajú, ale boli oddelené deviatimi milimetrami neprestupného skla. Tváre chlapcov boli blízko seba. Ich teplý dych sa zrážal na studenom skle. Tužili sa dotknúť, ale nedokázali to.

Ráno vyšiel Paľo so školskou taškou z domu. Porozhliadol sa okolo seba, či neuvidí Petra. Nevidel ho. Vtom ho zbadal stáť pri Dolfim zaparkovanom pri chodníku. Dohodli sa predsa, že do školy autom nebudú chodiť. Netreba predsa zbytočne provokovať spolužiakov, ale aj profesorov.

Paľo vykročil k nemu. Peter sa naňho usmial a chytil ho za prsty na ruke.

“Dobré ráno, Pali.” Paľo však úsmev na tvári nemal, hneval sa. Peter zas porušil dohodu.

“Dobré ráno. Vraveli sme, že s Dolfim do školy nechodíme.” Paľo sa otočil na odchod. Peter chcel nastúpiť do auta. Potom sa rozhodol inak. Zobral školskú tašku. Zamkol auto a rozbehol sa za Paľom.

V škole sa od Miša dozvedeli, že po návrate zo Silvestra bol s Erikom do konca prázdnin len jeden deň. Musel ísť do Bratislavy kvôli privátu. Potom sa vrátil len na sobotu, ale vracal sa tam už v nedeľu ráno. Zo školy sa vracali domov spolu.

“Pali, ale zajtra pôjdeme do školy Dolfim,” povedal Peter. Paľo prikývol.

“Zajtra áno, ideme na skúšku.”

“Petrus, ale dnes spime ešte každý doma,” pozrel spýtavo na Petra.

“Tiež som ti to chcel navrhnúť, mali by sme si poupratovať myšlienky. A von pôjdeme?”

“Petrus, necítim sa celkom dobre, neviem, či som včera neprechladol,” ospravedlňoval sa Paľo.

“Určite si nemal pančucháče,” vyčítal mu naoko Peter, ale sa usmieval.

“No jasné, ja a nemať pančucháče,” reagoval s úsmevom Paľo. Zastali pri Dolfim.

“A máš ich aj teraz?” vyzvedal Peter.

“Necítil si ich, keď si ma celú matiku držal za koleno?”

“Zdanie niekedy klame. Ukáž.” Paľo pristúpil na hru, povytiahol si nohavicu skoro po koleno. Bolo vidieť bledomodré rebrovanie bavlnených pančucháčov.

“Aj hore!” chcel jasnejší dôkaz. Paľo si rozopol gombík nad nohavicami a trochu stiahol zips. Na Petra sa usmieval pančuškový lem a predný šev.

“Teraz ty!” povedal Paľo. Peter urobil to isté. Paľo sa k nemu nahol a pobozkal ho.

“Ľúbim ťa, Petrus,” pošepol mu.

“Aj ja teba, Pavelko.”

***

Ďalší deň čakal Paľo Petra na chodníku. O chvíľu pri ňom pribrzdil strieborný Golf a Paľo nasadol. V škole boli prvé dve hodiny. Po druhej hodine mali mať telocvik. Išli okolo telocvičného kabinetu, z ktorého vychádzal telocvikár.

“Dobre, že vás vidím, Peter. Chcem s vami po hodine hovoriť.”

“Pán profesor, mohli by sme to vybaviť teraz? My práve odchádzame, máme skúšku v divadle.”

“Veď práve to divadlo, už som to preberal aj s pánom riaditeľom. Vypadol nám inštruktor Kamil, ktorý s nami chodieval. Pán riaditeľ súhlasí, že by ste išli miesto neho vy. Ale máte aj to divadlo,” vysypal telocvikár, čo má na srdci.

“A kedy to má byť?” zaujímal sa Peter.

“Posledný januárový týždeň.”

“Zistím a zajtra vám dám vedieť. Pán profesor a máte tam ešte jedno voľné miesto?”

“Nie jedno, ale 5.” Peter pozrel s úsmevom na Paľa, čakal, že bude plný nadšenia ako on. Peháč len pokrútil hlavou.

V divadle si popriali nielen šťastný Nový rok, ale aj storočie a tisícročie. Začali nahadzovať načítané texty do priestoru. Prvý výstup preskočili, lebo tam bolo veľké tanečné číslo. Začali s druhým. To bol na scéne Albert – teda mladá divadelná hviezda Bystrický, Paľo aj Peter. Koniarik vysvetlil, s akým pocitom má Juraj prichádzať na scénu, ako sa má napiť vína, ktoré mu prinesieme, ako má list pokrčiť, vypiť víno a pohár zahodiť. Všetko bolo jasné, ale…

…ale Juraj chcel hrať s papierom, chcel mať reálny pohár, v ňom tekutinu. Koniarik trval na tom, nech to robí imaginárne. To mu predsa nemôže robiť problém. Nakoniec súhlasil. Chalanom povedal, že majú vidieť rozrušenie princa, mali by mať obavy, ako bude reagovať. Juraj vyšiel na scénu, robil to celkom bez náboja bez energie. Chalani dobehli za ním držiac imaginárny džbán a pohár, naliali mu. Vymenili si pri tom pohľad medzi sebou. Naozaj bolo cítiť, že majú o princa obavy.

“Stop, dobre, ale…,” ešte dôraznejšie pomenoval Koniarik Jurajovi pocity. “Chalani, tak ako ste išli, skúste dať ešte výraznejšie emóciu von, nech to vidí aj pani Kramličková v poslednom rade.”

“Áno, pán režisér, tu som!“ ozvala sa šepkárka, ktorá na ihliciach plietla sveter s okuliarmi prekliate nízko na nose.

“Nič, pani Kramličková, vyšívajte ďalej,” usmial sa Koniarik.

“Ja štrikujem, pán režisér, nevyšívam,” poopravila ho.

“Tak štrikujte. Ideme ešte raz,” tleskol rukami. Vyšli na scénu, ak Juraj pridal 5 deko, tak chalani každý celé kilo emócie. Naozaj bolo vidieť ich obavy. Koniarik pozrel na Olivera a obaja uznanlivo kývli hlavami vo význame, že dvaja gymnazisti bola dobrá kúpa. Paľo s obavami s imaginárnym pohárom pristúpil k nemu v ruke držiac pohár. Pred tým, ako mu ho podal, pozrel ešte raz na Petra. Paľo začal s textom.

“Prosím, princ, vaše víno!” Juraj zobral pohár, Paľo o krok ustúpil. Koniarik uznanlivo kývol hlavou, bol spokojný, že chalan sám od seba prináša nápady a napĺňa postavu drobnokresbou. Juraj sa napil, pohár hodil o zem a začal textovať. Chuťovo to bola kategória – nemastné neslané. Nechal ich, nech si povedia tri repliky, a znova to stopol.

“Juraj, dobre, ale…,” začal mu vyčítať, že jeho emócie sú slabé, minimálne, takmer žiadne.

“Paľo ťa celkom valcuje v prejave, prečo jemu verím a tebe verím guľový prd,” vyčítal mu.

“Každý amatér má tendenciu preháňať,” zdôvodňoval to Juraj. “Pán Koniarik, ja som zástanca civilného prejavu,” pokračovalo a poučovalo ho herecké šteňa.

“Zaujímavé, civilný sú oni dvaja, čo nám ukazuješ ty, je poddimenzovaný civilizmus. To si nechaj pre tie úžasné seriály, čo točíš v telke,” hundral režisér.

“Tam aspoň poddimenzovane neplatia,” ťahal druhé husle Juraj.

“Ak sa ti nepáči práca v divadle, daj výpoveď, a ešte jedna vec, poďte viac doprava, lebo kryjete Petra.”

“Môžem sa ja posunúť,” navrhol Peter.

“Ty si dobre, Peterko, tam bude stôl. Oni sa posunú.” Petra až heglo, keď počul Peterko od Koniarika. Peterko ho oslovoval len ON.

Išli ešte raz, konečne pridal aj Juraj, ale to, čo predvádzal, bolo len na povrchu, nič nešlo zvnútra. Nechal ich povedať celý text.

“Stop, dobre, ale celkom na hovno. Juraj, neverím ničomu. Paľo sa nemá na teba ako chytiť, aj keď sa snaží. Peterko, čo by si tam mohol robiť pri stole?”

“Môžem niečo odkladať alebo nalievať ďalší pohár.”

“A keby si si sadol? Aspoň využiješ riť, na čo je určená,” chcel byť veľmi vtipný Juraj. Uchechtol sa, ale nik z prítomných to nezobral ako vtip a už vôbec nie ako vydarený vtip.

“Ha, ha, ha, ale sme sa všetci doslova ujebali od smiechu. Čakám, že sa mladému kolegovi ospravedlníš, a neželám si tu žiadne prejavy homofóbie!” tvrdo vyletel Koniarik.

“Prepáč, Peter, nemyslel som to zle,” precedil Juraj pomedzi zuby.

Po dvoch hodinách skúšania chlapci zistili, že to nie je žiadne lízanie medu. Hneď cez pauzu išli za Oliverom a opýtali sa ho, ako vyzerajú skúšky posledný januárový týždeň.

“Nijako, vtedy ide pán režisér do Stockholmu na festival so svojou hrou, ktorú robil na Novej scéne,” oznámil im. Konečne sa pri téme lyžiarsky usmial aj Paľo. Po pauze dali ešte raz ten výstup, čo skúšali dve hodiny. Už to bolo lepšie, ale od želaného ešte dobre vzdialené. Hlavne Jurajov výkon. Začali nahadzovať ďalší výstup.

Zistili, že Koniarik nedusí len mladých, aj starý ostrieľaný harcovníci, ktorí mali odohraných aj desiatky sezón na doskách, ktoré znamenajú svet, dostávali od režiséra do tela a vôbec ich pripomienkami nešetril.

Z divadla sa zastavili v škole na obede. Rovno išli za telocvikárom a oznámili mu dobrú správu. Z obeda išli do tanečnej telocvične. Po viac ako dvojtýždňovom oddychu pociťovali poriadnu únavu. Pred Paľovým domom Peter zastal.

“Aj dnes spíme ešte každý doma?” opýtal sa Peter.

“Myslím, že áno Petrus, urobí nám to dobre, ale vyhoď ma pri lesíku.”

“Prečo tam?”

“Lebo ťa chcem vybozkávať, ty môj blonďavý, kučeravý modrooký čert,” pobozkal ho Paľo.

“Tak poďme na chvíľu k vám alebo k nám,” navrhol Peter miesto, kde budú mať celkom súkromie.

“To nie je dobrý nápad, Petrus, nezastavili by sme to, skončili by sme v posteli.”

“Máš pravdu. Ty pehavá rozumbrada,“ nahol sa k nemu Peter a pobozkal mu nos.

Zastali pri lesíku, vbehli dnu a bozkávali sa najmenej desať minút. Lúčilo sa im ťažko, ale vedeli, že jeden aj druhý potrebujú byť sami. Streda prebehla tak isto. Keď vo štvrtok zastal Golf na tom istom mieste, sedel za volantom Paľo. Pozrel prosebne svojimi sivými očami na Petra.

“Petrus, ja neviem, či to ďalej vydržím, nevyhoníme si aspoň?”

“Nie som proti,” chytil ho Peter za rozkrok. Cítil tam tvrdého Paľovho kohúta. Paľo len vzdychol.

“Ale sľúbme si, že v posteli neskončíme.”

“Pavelko, ja ti to sľubujem, ale ty ma nesmieš znásilniť,” usmial sa svojim čertovsko-anjelským výrazom. Bolo jasné, že by bol veľmi šťastný, ak by to Paľo urobil.

“Ak by som aj chcel, musíš sa brániť,” poučil ho nežne Paľo.

“Dobre, Pavelko, ty si mladší aj múdrejší, Petrus ťa poslúchne.”

Vstúpili do Petrovej izby. Stále bolo cítiť novotou voňajúcu posteľ. Stále jej vôňu nestačili prevalcovať svojimi samčími pachmi. Zhodili si bundy a začali sa objímať a bozkávať. Rukami si rozopínali nohavice a zmocňovali sa cez pančucháče kohútov, ktorých vôbec nebolo treba k niečomu stimulovať.

Paľo si kľakol a zobral Petrovho kohúta do ruky, druhou mu stlačil tie krásne asymetrické guľky. Stiahol mu predkožku, žaluď mal vlhký, zdvihol ho. Jazva, odkiaľ pil Kukulkán krv, bola krásne zahojená. Začal mu žaluď ochutnávať jazykom, obkrúžil ho, špičkou vnikol do dierky. Nič iné na svete Paľovi nechutilo viac ako Petrusov penis. Zovrel žaluď perami, dotkol sa ho zubami a postupne zobral tohto neskrotného divocha celého do úst. Chvíľu ho držal len tak, nech si zvykne na ten krásny pocit. Pomaličky ho začal sať a pohybovať s ním hore dole. Dlaňami zovrel Petrove polovičky v pančucháčoch. Prsty automaticky začali smerovať k dierke. Pocítil, ako ho Peter pleskol po rukách.

“Dierku nechaj na pokoji, ty chlipník, lebo sa neudržím!” Paľo poslúchol. Držal ho len za guľaté pevné sedacie svaly. “Hovno, nie sú určené na sedenie!” V tom sa ten chuj Juraj totálne mýli. Takéto riťky sú určené na to, aby ich človek držal v dlani, láskal ich, hladkal, jemne hrýzol. Zarazil medzi ne svojho vtáka a dostal sa do siedmeho neba. Peter svojimi rukami chytil Paľovu hlavu a synchronizoval pohyby. Začal prirážať a vzdychať. Znova sa do uší chlapcov dostávala hudba.

Znova to bolo niečo úžasné krásne, jedinečné. Chceli to predlžovať, ako sa len dalo, ale oddýchnutý Peter sa v zášklboch svojho tela dostal na vrchol rýchlo. Paľove ústa boli zaplavené dávkou jeho teplého semena.

Peter si kľakol k Paľovi, objal ho a začal ho vášnivo bozkávať. Chcel aj on ochutnať sám seba, kým sa Paľovho penisu zmocní ústami on. O chvíľu, ktorá bola pre oboch úžasná a akoby nová, mal Peter v ústach Paľovu genetickú informáciu. Objali sa a ešte chvíľu sa bozkávali. Potom sa obliekol aj Peter a išiel Paľa odprevadiť domov.

V piatok mali na sebe deravé džínsy a pod nimi červené pančucháče. Po divadle a aj tanci zaparkovali pri chodníku blízko Paľovho domu. Fajku si dopriali u Paľa. V divadle sa skúšalo aj v sobotu, preto bol pondelok voľný deň. V sobotu vošli autom na pozemok. Peter ho zaparkoval celkom na kraj, aby aj otec s mamou mohli tiež pohodlne parkovať. Aby auto dostal na kraj, musel Paľo pred tým vystúpiť.

Ako prišli do izby, začali sa nedočkavo a vášnivo vzájomne vyzliekať. Peter vyskočil Paľovi do náručia, nohami sa zakvačil za jeho boky a nechal sa odniesť do kúpeľne. Zoskočil z Paľa, keď mu povedal, že už ho nevládze držať. Teplá voda im stekala po telách. Umývali sa dlho a dôkladne, pritom rukami a jazykmi láskali svoje krásne mladé telá. Až keď zo sprchy prestávala tiecť teplá voda, pochopili, že sú už asi dokonale čistí. Podarilo sa im vypustiť teplú vodu z celého bojlera. Navzájom sa poutierali, ich penisy boli stoporené a pripravené na milovanie. Peter znova vyskočil Paľovi do náručia.

“Napichni ma už tu, Pavelko, prosím.” Po chvíli sa to pomocou Paľových rúk podarilo. Paľo ho odniesol do postele. Prvý raz sa milovali, že boli absolútne nahí. Menili neustále polohy, aby orgazmus, ktorý sa nezadržateľne blížil, oddialili. Boli náruživí, ale pritom jemní a pozorní jeden k druhému. Paľo dosiahol vrchol tak, že mal Peter nohy na jeho pleciach. Okamžite, ako Paľo zaplavil jeho vnútro teplým semenom, zobral Petrov penis do úst, aby si užil jeho dávku vášne. Chvíľu sa vydýchali, ale boli stále vzrušení. Peter začal prstami rozťahovať Paľovu dierku.

Chystal sa vybrať lubrikant, ale Paľo ho zastavil.

“Bez neho láska, dopraj aj mne trochu bolesti.” Zmocňovanie sa Paľa si užili dlhšie. Prvé číslo im ubralo trochu síl, tak nebolo nutné cestu na vrchol predlžovať. Zaspali tak, že Peter ostal v Paľovi zasunutý.

Na brehu mora stál celkom nahý Peter. Z vĺn vychádzal nahý Paľo. Peter mu podal ruku, objali sa, pobozkali a utekali k slnku. Bežali dlho, možno to bol únavný beh, ale oni vládali. Keď slnko zapadlo za obzor, zvalili sa do teplého piesku a začali sa milovať.