Otoč sa k slnku – 37. Najtajnejšie želanie

Paľo v civilnom oblečení stál s poručíkom Fabiánom pri okne, za ktorým bolo v rade nastúpených osem podozrivých. Paľo si ich pozorne prezeral. Okno bolo priehľadné iba z jednej strany, z druhej fungovalo ako zrkadlo. Všetci podozriví mali na tvárach škrabošky.

“Jednotka, štvorka, päťka,” povedal Paľo. Jednotka mala prst v dlahe, päťka rozrazené a prelepené ústa.

“Nikto viac?” opýtal sa Fabián. Paľo pokrútil hlavou.

“A ten štvrtý, čo dával pozor… nik?”

“Ten nemal škrabošku, ale šiltovku a tmavé okuliare.“ Fabián dal príkaz do identifikačnej miestnosti. Identifikovaných odviedli uniformovaní policajti. Piati zvyšní si zložili škrabošky a striedavo si dávali slnečné okuliare a šiltovku. Fabián ho upozornil, nech si ešte raz pozrie sedmičku. Paľo pripustil, že by to mohol byť ten štvrtý, ale nebol si na 100% istý. Fabián sa Paľovi poďakoval a kolegovi v uniforme povedal, že ho môže odviezť späť do nemocnice.

V nemocnici prišiel za ním znova neurológ a vyšetril ho. Paľo mu vravel, ako mal problémy s čítaním knihy aj občasné závraty. Neurológ to všetko bral ako dôsledok otrasu mozgu. Paľo sa ho opýtal, či by mohol zajtra ísť na skúšku do divadla. Neurológ zisťoval, čo by to malo obnášať. Tanec a akýkoľvek prudký pohyb mu dôrazne zakázal. Psychické rozrušenie nedoporučoval. Paľo mu povedal, že jeho postava je alternovaná, tak môže požiadať, aby v priestore robil kolega, on to bude len sledovať. S tým neurológ súhlasil.

Policajti nezaháľali, začali vypočúvať identifikovaných útočníkov. Dozvedeli sa, že celé napadnutie a zmlátenie Paľa bola objednávka, za ktorú mali dostať celkom pekne zaplatené. S objednávateľom sa ale ani jeden z nich nestretol. Bolo to sprostredkované. Keď už boli pri osobe sprostredkovateľa, dokvitol na políciu advokát Taraba. Bola to známa osoba, úspešný a drahý právnik, ktorého využívali hlavne mafiáni a osoby zaoberajúce sa biznisom mimo zákon.

Policajtom hneď bolo podozrivé, prečo takýchto bezvýznamných pešiakov zastupuje taká osobnosť. Nič na tom, vďaka Tarabovi sa k závažnejším informáciám už nedostali. Nevyťažili nič ani z Laca Vargu, o ktorom predpokladali, že práve on bol ten štvrtý. Síce sa na útoku priamo nepodieľal, asi on bol kontakt s objednávateľom. Ďalší dvaja robili tiež v SBS-ke a tretí pre nich kedysi robil. Teraz vypomáhal.

V Bratislave policajti navštívili Kamila. Na nástenke mal vycapenú fotku Paľa upravenú na masku upíra. Kamil sa priznal, že sa plánoval pomstiť Paľovi, ale s týmto útokom nič spoločné nemá. On chcel pomstu zrealizovať nie ako bitku. Chcel, aby aj Paľa, tak isto ako jeho, pretiahla banda nadržaných gayov. Kamil pôsobil na policajtov presvedčivo.

Navštívili aj Juraja Bystrického. Bol prekvapený a hlavne si neuvedomil, že keď pustil policajtov do prenajatej garsónky, že na stole má tri skladačky. Policajti ho mali v kliešťoch. Juraj sa priznal, že ich chcel dať zmlátiť oboch, ale až po premiére.

Policajti si uvedomili, že o Paľa, respektíve aj o jeho priateľa, bol naozaj veľký záujem. Viacerí mali motív dať im nakladačku alebo im nejako ublížiť. Predpokladali, že Kamil a Juraj sa po brutálnom útoku na Hlásku svojho úmyslu vzdajú.

Ondrejov otec sa zastavil na polícii. Bol stále hotový zo skrývanej synovej orientácie. Najväčšiu zlosť mal však na Eda, ktorý jeho syna zviedol a u ktorého aj býva v Bratislave. Neskrývanú zlosť mal aj na seba, že si to na synovi skôr nevšimol. Keby to vedel, tak by syna dal liečiť. Márne sa mu policajti snažili vysvetliť, že sexuálna orientácia nie je choroba, tobôž nie pohlavná choroba, ako ju nazval on.

K Struhárovi sa nedostali, lebo bol dlhodobo odcestovaný v zahraničí.

Boris ostal prekvapený, keď za ním prišli, a keď sa dozvedel, čo sa stalo synovi jeho psychologičky, ostal šokovaný. Policajti poznali Borisa, lebo riešili párkrát jeho násilné činy, ale aj ako úspešného ochrankára vplyvných ľudí. Isté obdobie pracoval aj pre Struhára, tak sa ho pýtali na jeho praktiky a spôsoby vybavovania si účtov. Boris priznal, že by to bolo celkom možné a upozornil ich na fakt, že ak by za tým bol aj Struhár, určite on zmlátenie neobjednával. Na to mal svojich ľudí. Boris im sľúbil, že sa pokúsi niečo dozvedieť, lebo so Struhárovými ľuďmi má celkom dobré vzťahy.

***

V divadle, keď prišiel Paľo na skúšku, boli všetci šokovaní. Niečo sa dozvedeli aj z novín, ale keď ho uvideli s prubanovou čiapočkou, polepenou, zaštopkanou tvárou a obviazanou rukou, brutalita útoku na nich doľahla plnou silou.

“To je hrozné, raz niekomu vadí Žid, potom Maďar, Moslim, potom že si gay!” zlostil sa Koniarik. Okamžite na to reagovala pani Kudličková.

“Pán režisér, a myslíte si, že hrozí niečo aj môjmu synovcovi, on je Maďar, po mame, švagrinej aj Žid, teda Moslim nie je a je Gejza.”

“Pani Kudličková, a ten váš Gejza, je aj gay, teda páčia sa mu chlapci?”

“Jaj myslíte, pán režisér, či je teplý, teda ako ten gay? Nie, to teda nie, on ledva skončil učňovku a nemá peniaze na to, aby bol ten gay, ako je to teraz v móde,” krútila záporne hlavou pani Kudličková. Akokoľvek bol režisér Koniarik nahnevaný, neubránil sa smiechu.

“Paľo, Peťo, vidíte, čo spôsobilo to, že vaši rodičia sú zazobaní a že žijete podľa módneho trendu,” zasmialo sa celé osadenstvo na skúške.

“Ďakujem, pani Kudličková, že ste nám pripomenuli múdrosť Chudoba cti netratí a aj že skôr prejde ťava uchom ihly, ako boháč vstúpi do Božieho kráľovstva,” s úsmevom povedal Koniarik.

“A chudobní gayovia nech sa obrátia na dúhový fond Európskej únie, dostanú 10-tisíc eur na podporu svojej orientácie,” so smiechom dodal Peter.

“No chlapci, ak mi to vybavíte, rád sa budem s vami kamarátiť,” povedal herec Acino so zmeneným nežným termohlasom. Nasledoval ďalší výbuch smiechu. Koniarik ich utíšil a začali skúšať. Paľo väčšinu skúšky presedel. Skúšal len jednoduché scény. Väčšinu robil na javisku Alberta Juraj.

Po skúške ich Juraj čakal pred východom zo šatní. Chcel s nimi hovoriť. Navrhli mu, nech idú spolu na pizzu. Juraj však nemal toľko času, tak zbehli do neďalekého bistra na kávu.

“Chalani, chcem vám povedať, že ste mi neskutočne liezli na nervy,” začal Juraj otvorene.

“Myslím, že tie pocity boli, Juraj, obojstranné,” uistil ho Peter.

“Priznám sa, že som mal v úmysle dať vás po premiére zmlátiť,” priznal sa.

“A čo ťa zrazu odradilo?” opýtal sa Paľo.

“Pohľad na teba. Uvedomil som si, že násilím nič nedosiahnem,” pozrel im obom do očí.

“A čo si chcel dosiahnuť?” nesklopil pohľad Peter.

“Veď práve to. Nič,” sklopil oči Juraj.

“Chalani, musím uznať, že ste dobrí, naozaj dobrí, skúsme uzavrieť prímerie,” o čo to išlo z Juraja pomalšie, o to to bolo úprimnejšie.

***

“Som Marcel Janák. Zrejme strávime spolu dosť času. Verím, že nájdeme riešenia, ktoré pomôžu vášmu vzťahu. Je pravdepodobné, že váš prípad, priebeh terapie, postupy aj výsledky použijem pri svojej výskumnej práci, ktorá je súčasťou mojej rigoróznej práce k obhájeniu doktorátu. Preto si naše rozhovory budem nahrávať. Súhlasíte?” predstavoval sa im mladý psychológ. Chalani prikývli.

“Na začiatok vám chcem navrhnúť, aby sme sa oslovovali krstnými menami. Súhlasíte? Som Marcel.”

“Peter.”

“Pavel.”

***

Obaja sa od psychológa vrátili do nemocnice. Petrov otec ich pozval do kancelárie.

“Chalani, rozmýšľal som, čo ďalej. Paľa by som si tu najradšej nechal, nebol to len ľahký otras mozgu. Viem, že potrebujete skúšať v divadle. Viem, že kým tu bude Paľo, tak teba domov nedostanem. Ale ani nemocnica nie je holubník alebo hodinový hotel. Nechcem riskovať, že po ďalšej noci budem musieť ďalšieho pacienta prekladať na psychiatriu. Navrhujem, aby Paľo podpísal reverz, ale každý deň sa mi prídete ukázať, Paľo,” posunul mu papiere na podpis. Bolo mu viac ako jasné, že Paľo ich podpíše.

***

Paľo stál pred tabuľou. Čítal príbeh o svojom starom otcovi, pilotovi poručíkovi Martinovi Žuffovi. Príbeh letca, ktorý utiekol počas 2. svetovej vojny do Veľkej Británie, kde lietal v RAF. Potom sa vrátil do Československa. Chvíľu bol v armáde, ale nastupujúci komunistický režim ho začal prenasledovať. Bol v uránových baniach v Jáchymove. Hovoril aj o jeho láske, pani Marte, Petrovej starej mame. Povedal aj o dojemnom stretnutí s ňou, keď ho na sklonku života, tesne pred smrťou, pokladala za Martina Žuffu a zomrela mu v náručí. Celá trieda bola dojatá.

Na to vystúpil Peter, miestami rozprával a miestami čítal z denníka Janka a Jarka. Smutný príbeh dvoch mladých homosexuálov dostával v triede aj tých najväčší cynikov do kolien.

“Zomreli pre svoju lásku. Vyleteli komínom ako spálený papier,” dokončil svoj referát o násilí, ktoré bolo páchané nacistickým Nemeckom na prenasledovaných skupinách ľudí. A ten najväčší šok triedu ešte len čakal. Peter zavolal Paľa k sebe. Peháč k nemu prišiel, sklopil hlavu, na ktorej mal stále prubanovú čiapočku. Potom hlavu zdvihol a pozrel sa do triedy.

“Tak, ako bol Janko a Jarko homosexuál, taký istý som ja a môj priateľ, váš spolužiak Palino. Možno ste to tušili, možno ste mali podozrenie…” Na to sa Monika chytila za ústa a vybehla s plačom z triedy.

“…alebo ste to nevedeli. Priznávame sa, áno sme homosexuáli, sme gayovia a sme pár.”

“Spolužiaci a spolužiačky, my dvaja vás prosíme, skúste nás brať, vnímať a tolerovať, ako to fungovalo doteraz. Naozaj sme takí istí ako vy, len s tým rozdielom, že sa nám páčia muži. Teda mne sa páči a som zamilovaný len do Petra.”

“A ja do Paľa. Nemusíte mať obavy, že teraz sú všetci chlapci v našej triede objektom našich túžob,” pozreli na seba. Postavil sa Fero, dá sa povedať prirodzený líder triedy a bývalý predseda. Pomaly pred nich predstúpil.

“Chalani, máte môj obdiv. Je to sila povedať to takto na rovinu. A jedna vec, po tomto, čo ste urobili, si vás vážim omnoho viac ako doteraz. Ste skvelí a aj ako si sa v učení zlepšil,” podal Petrovi ruku a objal ho. Takisto objal aj Paľa.

“Aj ja sa musím priznať, že patrím medzi nich. Teda nie do ich páru, ale tiež som gay,” postavil sa Mišo.

“Ja tiež,” ozvalo sa dievča s nakrátko ostrihanými vlasmi Edita. V triede nastalo objímanie a podávanie rúk. Ale nie všetci spolužiaci sa postavili a boli ochotní podať im ruku.

“Milí študenti, toto, čo ste práve urobili, je asi ten najsilnejší moment v mojej kariére pedagóga,” utierala si slzy triedna.

***

Z divadla išli na obed a potom rovno za Marcelom. Už sa nerozprával s nimi spoločne. Rozprával sa s každým medzi štyrmi očami. Marcel si rozhovory nahrával, ale robil si aj veľa poznámok na papier. Keď bol Peter v čakárni, dostal od Kamila sms-ku: “Boli za mnou policajti, kvoli Palovi. Viem, on urobil zo mna matrac. Chystal som pomstu. Nemusi sa bat. Chcem sa s vami – s nim stretnut. Do piatku som v BA.”

Peter mu odpísal: “Dohodnem – napisem.” 

Po terapii sa dohodli, že Peter napíše Kamilovi a navrhne stretnutie na sobotu poobede.

Týždeň im ubehol ako voda.

V piatok s Marcelom mali najprv každý sólový rozhovor. Potom si dali všetci traja cigaretu na balkóne a pokračovali spoločne.

“Peter, Paľo, obaja ste mimoriadne inteligentní a máte aj pomerne vysoké EQ. Vaše osobnosti sú výrazne štruktúrované. V mnohom veľmi podobne, ale určite nie identické. Tak isto máte obaja veľmi silné ego. A obaja cítite k sebe náklonnosť, ktorú nemám problém nazvať láskou. Zažívate spolu sex, ktorý hodnotíte obaja ako krásny. Ako pár ste v spoločnosti obľúbení. Tak isto ste dosiahli skvelé výsledky v škole. Darí sa vám v divadle. V žiadnom prípade sa spolu nenudíte. Máte veľké množstvo spoločných zážitkov. Takže suma sumárum, všetky predpoklady, aby bol medzi vami vytvorený pevný, stabilný a harmonický vzťah.” Chalani takmer súčasne prikývli a pozreli na seba.

“Vidím vaše spýtavé pohľady, prečo to tak nie je? Prečo po období pokoja a krásneho vzťahu zas výbuch? Čo si vy myslíte, prečo? Skúste to pomenovať. Peter,” vyzval ho Marcel.

“Myslím si, že naša láska asi nie je dostatočne hlboká. Asi tak. A Paľo chce, aby som sa správal podľa jeho vzorcov,” pozrel Peter trochu vyčítavo na Paľa.

“Všetko, Peter?” opýtal sa Marcel. Peter prikývol.

“Paľo, skúste vy,” dal mu slovo.

“Niekedy sa na seba pozrieme a nepotrebujeme na vyjadrenie myšlienok a pocitov žiadne slová. Občas máme rovnaké sny. A inokedy jeden hovorí a druhý koná tak, ako keby sme boli každý z inej planéty. Akoby sme nehovorili rovnakým jazykom. Ja hovorím po sečuánsky a Peter svahilsky. Peter rád prekračuje naše isté zvyklosti. Asi toľko.”

“Tak, málo lásky, správanie sa podľa vzorcov, porušenie zvyklostí. Každý hovoríme iným jazykom. Tak by sme to mohli zhrnúť?” pozrel na nich spýtavo, oni prikývli.

“Málo lásky, tak s tým vo vašom prípade nesúhlasím, to ostatné áno. Viete, v čom je vo vás najväčší rozdiel, v čom sa častokrát diametrálne odlišujete?” išiel Marcel k jadru problému.

“Viete v čom?” Chalani záporne zakrútili hlavami.

“V tom, ako hodnotíte a vnímate jednotlivé situácie. V tom ste veľmi rozdielni, niekedy až protichodní. Vráťme sa k vášmu poslednému krízovému momentu, lyžiarsky, posledný večer. Tanec so Zdenou a úder do oka. Paľo povedzte, ako ste to vnímali vy,” pozrel na Paľa.

“No… keď si tancoval na Angie, našu Angie, so Zdenou, tak som si povedal, pako…” Marcel ho zastaví.

“Pali, skúste to povedať slovami, akými ste to vraveli mne,” vyzval ho Marcel. Paľo sa zhlboka nadýchol. Chytil Petra za ruku. Pozeral mu do očí.

“Kokot jeden, práve si dojebal, čo si mohol. Osral si symbol nášho vzťahu. Osral si Angie, cez ktorú som ti ja vyznal lásku,” v jeho hlase nebol hnev. Bolo v ňom sklamanie a možno zatrpknutie.

“Peter, to že vás chytil za ruku a povedal vám to do očí, to neurobí človek, v ktorom by bolo málo lásky. Peťo, teraz vy.”

“Debil, nechápeš, že ide iba o fór. Však ju medzi kozy môžeme vytrtkať obaja!” Držali sa stále za ruky.

“Peter, použil Paľo niekedy vo vzťahu k vám tak expresívne výrazy ako pred chvíľou?”

“Nie, možno raz, ale tak nás nazval vlastne oboch,” priznal Peter.

“Čo sa musí stať, aby také slovo vyletelo z Paľových úst,” pokračoval Marcel.

“No musí byť strašne nahnevaný, sklamaný, možno podvedený,” pozeral Paľovi do očí.

“Aha, na jednej strane máme hnev, sklamanie, podvod ako neveru,” pomenoval to Marcel.

“Ako čítate vy Petrove slová?”

“No že nechápem žart, neprijímam zábavu, dobrodružstvo,” pozrel na Marcela.

“Tá istá situácia a diametrálne rozdielne hodnotenie. Čo by sa stalo, keby ste si tieto slová vtedy povedali nahlas?” Po chvíli ticha sa odvážil prehovoriť Paľo.

“No… možno by som Peťovi jednu nevrazil,” skonštatoval.

“Asi by som dotancoval Angie s Palinom a išli by sme na izbu alebo obaja za Zdenou.”

“Aha, ale vás ovládol afekt, konali ste skratovo. Ak sa chcete pobozkať, pokojne, ak chcete pauzu, povedzte,” Paľo sa nahol k Petrovi a pobozkal ho a pohladkal po tvári. Peter mu svoju tvár do dlane priam vložil. Marcel si odskočil na toaletu.

“Mám ťa rád, Petrus,” pošepol mu Paľo.

“Pavelko, tuším, že dnes ťa mám radšej ako včera,” vyznal mu svoj pocit. Keď sa Marcel vrátil, vybral nôž. Dal ho Petrovi do ruky a povedal mu, nech stlačí nôž v dlani, aby sa ostrie dotýkalo prstov. Potom to dal spraviť Paľovi.

“Tento nôž je ako vyhrotená situácia medzi vami. Pokiaľ ho len držíte, nič sa nestane, museli by ste na ostrie veľmi pritlačiť, ale keď nastane skrat a vy nožom potiahnete, tak…”

“Sa porežeme!” povedal Peter.

“Alebo si odrežeme prsty,” dodal peháč.

“Áno, trhnutie nožom je vlastne afektívny stav, v ktorom si vzájomne ubližujete. A to ublíženie je vždy horšie a fatálnejšie. Pokiaľ by ste sa dokázali ovládnuť a povedať, čo v danom okamihu cítite, viete predísť škodám, ktoré sa potom ťažko naprávajú a môžu vzniknúť také, ktoré sa už opraviť nebudú dať. Ako sa teraz cítite? Paľo.”

“Myslím si, že to chce čas, aby sme na tom zapracovali,” povedal.

“Teda máme šancu, že budeme fungovať ďalej?” mal optimistický pocit Peter.

“Áno chalani, veľmi dôležité pre vás dvoch – šanca a čas. Veľmi dobre ste postupovali po kríze po prvej lyžovačke, postupne ste sa zbližovali, len ste to nedotiahli. A ešte raz, v krízovom momente hovorte nahlas partnerovi, nie čo má robiť, ale vravte, ako sa cítite. Týmto ma zraňuješ, týmto ma podvádzaš… a odpoveď môže byť, je to len žart, ja to chápem ako dobrodružstvo.” Marcel uzavrel prvý týždeň terapie.

Dohodli sa na týždňovej pauze, počas ktorej bude on vyhodnocovať nahrávky, a chalani dostali obálky s otázkami, na ktoré majú písomne odpovedať, a tiež im povedal, aby si prešli kľúčové momenty svojho vzťahu, ako ich vidí jeden a ako druhý. Chalani sa mu poďakovali a s dobrým pocitom išli spať k Petrovi. Dlho do noci sa rozprávali, zbližovali sa ich duše cez slová. Zisťovali, ako celkom inak ponímal udalosti, ktoré spolu zažili, jeden a ako druhý. Učili sa na seba pozerať cez optiku svojho partnera. Tie slová a vzájomné spoznávanie do dutiny ich vzťahu po kvapkách vlialo ďalšiu tenkú, ale pevnú vrstvu. Po rozhovore sa prezliekli do ružových pančucháčov a dopriali si nežné, ale o to viac vášnivé milovanie. Výsledkom toho sexu bolo, že uvoľnili zo svojich tiel stres, vystriekali svoju vášeň a v objatí si spolu poplakali. Boli to slzy šťastia, slzy, ktoré otvárali ich novú cestu opätovného zblíženia.

V divadle sa zintenzívnili aj skúšky spevu. Paľovi to išlo lepšie. Ľutoval, že sa mu prestal venovať tak intenzívne ako pred tým. Ešte minulý rok chodil pravideľne na súkromné hodiny. Chcel si nájsť pedagóga aj tu, ale spoznal Petra. To, že dokázal odspievať Mikulášsky večierok, bol výsledok rutiny.

***

Po sobotnej skúške išli k Paľovi na obed. Bola držková polievka a bryndzové halušky. Pre Paľa mama pripravila halušky s kyslou kapustou, lebo on bryndzoše nemal rád. Po obede sa na chvíľu vystreli. Vášeň, ktorá bola v ich telách, odventilovali ústami a rozhodli sa, že na stretnutie s Kamilom pôjdu bez auta. Chceli si trochu užiť snehovú nádielku v meste. Už pred štvrtou sedeli v dohodnutej kaviarni. Dali si presso. Vypili ho a Kamil stále nechodil. Objednali si hruškovicu s džúsom. V tom zazvonil Paľovi mobil. Volal mu otec. Chcel vedieť, kde sú. Paľo mu to povedal. Otec mu oznámil, že Kamil, s ktorým sa mali stretnúť, bol podobne napadnutý ako on. Našťastie ho nezbili tak ako Paľa, lebo zasiahol do toho Boris Thurzo. Majú ostať, kde sú, príde za nimi poručík Fabián.

Chalanov táto správa dosť zaskočila. Nerozumeli, čo to má byť. V priebehu týždňa u nich v doteraz pokojnom krajskom meste napadnutý a zmlátený ďalší gay? O chvíľu sa v kaviarni objavil poručík Fabián. Chalani ho zasypali otázkami. On ich stopol a povedal, že najprv sa bude pýtať on. Zaujímal sa o to, kedy sa s Kamilom dohodli na stretnutí, komu všetkému o stretnutí hovorili. Ešte raz si nechal porozprávať, aký príbeh mal Kamil s Petrom, a chcel počuť aj podrobný priebeh halloweenskeho večierku. Robil si poznámky. Povedal im, že Kamil bol napadnutý celkom inou bitkárskou partiou, ktorá ho chcela naložiť do auta. Nepodarilo sa im to, lebo blízko bol Boris Thurzo, ktorý sa pustil do samostatného pátrania a získal od Struhárových ľudí isté informácie.

Kamil jedného útočníka spacifikoval a po ošetrení ho prevezú na políciu. Keď bol Kamil v nemocnici, dostal sms-ku. Tá znela: “Zaplať druhú polovicu splátky, lebo dopadneš ako PH, ktorého si dal zmlátiť!”

“Až po napadnutí?“ divili sa chalani, „to nedáva zmysel a nemá to ani primárnu logiku.“

“No veď práve, to je viac ako divné,“ konštatoval poručík.

Zaujímal sa, kam majú chalani teraz namierené, povedali mu, že sa chcú prejsť po zasneženom meste a peši sa vrátiť na sídlisko. Fabián to v tejto situácii nepovažoval za najrozumnejšie. Navrhol im, že ich odvezie domov. Chalani neboli dvakrát nadšení, lebo sa tešili na prechádzku. Dôležitú fázu ich vzťahu, chodenie, veľmi rýchlo vymenili za ležanie. Chceli sa rozprávať a na cestu mali pripravenú fľašku hruškovice, ale nakoniec poslúchli a nechali sa odviezť k Petrovi.

Chalani vystúpili, prešli cez pozemok a aj napriek varovaniu sa zadným vchodom vybrali do zasneženého lesa. Keď vošli medzi stromy, zazvonil Paľovi mobil. Volal mu nejaký novinár, chcel od neho vyjadrenie, čo si myslí o tom, že zbiť ho dal Kamil. Prečo si naňho objednal bitkárov? Čo mu spravil? Či ho bude žalovať? Vysypal naňho záplavu otázok. Paľo sa odmietol vyjadriť. Okamžite volal Fabiánovi, že o Kamilovi vedia novinári. Vedia aj o údajnej objednávke útoku. Fabián chcel vedieť, či má číslo na toho novinára alebo volal z utajeného čísla. Paľo mu číslo preposlal.

Chalani sa chytili za ruky a kráčali lesom. Dávali si otázky a odpovedali si na ne. Rozoberali fragmenty z ich vzájomného vzťahu, ale aj z obdobia, kým sa nepoznali. Pod chvíľou sa zastavili, aby sa spojili v objatí. Vymenili si pár horúcich bozkov a napili sa silnej, ale voňavej hruškovice.

Bola už tma, keď sa vracali domov k Petrovi. Hruškovica bola dopitá. Oni dvaja dobre premrznutí, ale na duši ich hrial dobrý pocit. Znova sa k sebe priblížili. Znova spoznali lepšie jeden druhého. Keď sa vyzúvali, Silvia im povedala, že o chvíľu bude hotový cibuľový a hruškový koláč s roquefortom.

“Mami, prídeme, len musíme rozmrznúť pod sprchou,” oznámil jej Peter.

“Tak tam nezamrznite!”

“Prosím?” nechápal Peter.

“Myslím, aby ste tam nezapustili korene, keď si budete mydliť chrbátiky,” vysvetlila, čo myslela svojou poznámkou.

“Neboj sa, mami, postarám sa o jeho korienok,” usmial sa Paľo.

V záplave bozkov sa povyzliekali a vošli pod sprchu. Paľo si dal igelitovú kúpaciu čiapku a igelitové vrecko na zašitú ruku. Navzájom sa zakorenili na chvíľu v svojich ústach, ale nebol to dlhý proces. Jeden po druhom túžili celý čas, čo boli na prechádzke.

Navzájom si obliekli pančucháče, Paľovi sivé a Petrovi modré. Dali si krátke džínsy a námornícke tričká. V kuchyni už rozvoniavali koláče. Boli skvelé. Silvia im uvarila aj pečený čaj a chcela im naliať hruškovicu, keď zistila, že vo fľaši ostala menej ako polovica, prísne sa na nich pozrela.

“To ste kedy stihli?” Peter sa priznal, že si odliali na prechádzku. Povedala, že už do čaju nedostanú, ale smutné oči ju obmäkčili a naliala im do čaju.

Najedení chalani sa vrátili do izby, ľahli si na posteľ a hladkali sa po svojich telách. Nohy v pančucháčoch sa im preplietli ako syrové nite na korbáčikoch, ktoré si zobrali so sebou.

“Pali, aké máš najtajnejšie želanie?”

“Aby sme žili v alžbetínskej dobe a ja by som hral Rómea a ty Júliu,” povedal mu a pobozkal ho.

“A ty, Petrus?” Peter ho objal okolo krku.

“Chcel by som mať s tebou raz deti.”

“Tak tomu sa hovorí naozaj totálna haluz,” usmial sa.

“Čo ty vieš, Pavelko, možno raz genetickí inžinieri vymyslia spôsob, ako sa to bude dať.”

“Alebo sa dám preoperovať na ženu,” zasmial sa Paľo.

“By som ťa zabil, to určite, aby ti ušmykli tvoj chrumkavý kokôtik,” desil sa tej predstavy Peter.

“A niečo reálne si čo želáš, Pali.”

“Aby nám dobre dopadla premiéra, začínam mať z toho mravce v bruchu. A ty, láska?”

Peter ho pobozkal.

“Aby sme sa najbližší rok vzájomne nezabili,” zovrel ho v objatí. Cítil, ako reaguje na dotyky ten jeho chrumkavý kokôtik. Začal sa nalievať krvou a bolo cítiť, ako napína jeho pančucháče s kraťasmi. Petrov chrumkáč na to začal tiež okamžite reagovať. Rukami si vnikli do nohavíc. Rýchlo si ich vyzliekli a v pančucháčoch začali svoju ďalšiu milostnú hru.