Otoč sa k slnku – 27. S tebou je krásny každý okamih

Peter u seba v posteli natieral Paľovi modriny na zadku, ktoré utŕžil pri povyšovaní za lovca jeleňov.

“Sú to sadisti tí Liptáci,” nadával na poľovníkov Peter. Na to, že tých rán bolo tridsať, mal len štyri modré pásy, to znamená, že 86,7% úderov bolo symbolických a 13,3% skutočných.

“Že práve ty, Petrus, hovoríš o sadistoch?” usmial sa Paľo.

“A nie? Také klobásy ti narobili!” hneval sa Peter.

“Ani jeden ma do nej neuhryzol ako piraňa a nepomýlil si ju s fľašou od šampusu,” šplechol mu Paľo.

“Tak ja, ktorý ťa ošetrujem, som sadista? To všetko som urobil z lásky! Ty nevďačník!“ pleskol Paľa po zadku nehľadiac, či rana dlaňou padla na modrinu a či nie. Dobre to pleslo a Paľa poriadne zaštípalo. To bol impulz pre Paľa, zovrel Petra a okamžite ho mal pod sebou. Nohy v zelených pančucháčoch sa začali v zápase preplietať, ich loná sa dotýkali a chlapci cítili, ako sa im navzájom dotýkajú ich nalievajúce sa kohúty. Paľo sa prisal na Petrove ústa a jazykom mu tvrdo vnikol dnu. Petrovo vzrušenie tiež narastalo. Po chvíľke zápasu Paľo stiahol Petrove pančucháče na zadku, pridvihol si ho, jeho nohy si dal na plecia a dosť surovo, len s minimálnou prípravou, začal doňho vnikať.

Peter cítil bolesť, ale vzrušenie a túžba, aby ho Paľov tvrdý kohút privádzal do stavu rozkoše, boli tak intenzívne, že mu okamžite v pravidelných prírazoch vychádzal v ústrety. Túžba bola tak silná, že ani jeden nepociťoval potrebu predlžovať cestu na vrchol. Paľovo telo sa naplo a v troch zášklboch naplnilo Petrovo vnútro dávkou teplého semena. Paľo sa okamžite po dvoch výdychoch zmocnil ústami Petrovho tvrdého penisu, dva-trikrát prešiel zovretými perami od žaluďa až ku koreňu, v dlani stískal asymetrické guľky a začal striekať aj blonďák. Paľo prehltol Petrovu vášeň. Jazykom mu ešte poláskal vädnúci penis a presunul sa k Petrovi.

“Ty moje zvieratko,” povedal mu nežne.

“Ty môj divoký kanec, s tebou je každý okamih krásny,” chlapci po náročnom víkende zaspali v posteli, hoci nebolo ešte ani 9 hodín.

Cez noc sa ešte dvakrát zobudili a dvakrát sa pomilovali.

***

Ráno v škole ich privítal usmiaty Mišo. Žiaril šťastím. Cez víkend s Erikom zažil prvýkrát sex. Pošepol im:

“Bolelo to, a dosť, ale bolo to krásne.” Mišo bol priam čítankový príklad toho, ako šťastie dokáže zmeniť výzor človeka. Zmena bola zreteľná už minulý týždeň, ale bol to len odvar z toho, ako bol rozkvitnutý teraz. Peter išiel napred. Paľo pošepol Mišovi:

“Chceš vidieť, ako ma pomiloval nežný Peter?” Mišo prikývol. V šatni už nik nebol, Paľo narýchlo rozopol nohavice, poodtiahol lem pančucháčov aj boxeriek a na Miša sa usmiali modré klobásy na jeho zadku. Mišo bol zdesený, aký je Peter zurvalec. Keď ho dobehli, Mišo mu dohováral, aby bol na Paľa trochu nežnejší. Paľo zahral smutné oči.

“To si mu nemal vravieť, zas ma zbije,” hral Paľo týraného milenca. Peter najprv nerozumel, o čom tí dvaja točia. Potom mu to došlo. Dal Paľovi dobre mierenú ranu do ramena a druhú do stehna.

“Vidíš ho sedláka, aký je násilník?” skutočne Paľa rany od Petra zaboleli, lebo sadli dobre. Nakoniec Peter sa to naučil práve od neho.

“Tak ja som sedlák? Tú prdel mu palicovali liptovskí sedláci, lebo picol jeleňa,” uviedol Peter všetko na pravú mieru.

“Páni, jeleňa, to si aký borec, Pali! A gulášik bude?” uznanlivo konštatoval Mišo a hneď sa pozval na hostinu.

“To by sme mohli spraviť, čo povieš?” pozrel Paľo na Petra.

“Teoreticky…,” celkom sa mu nápad pozdával.

***

Chalani zo školy išli rovno k Petrovi. Ako prvé zhodili nohavice aj mikiny a len v pančucháčoch a tričkách si nedočkavo padli do objatia. Paľo prevzal iniciatívu, zvalil Petra na posteľ, vášnivo mu jemne hrýzol do ušného lalôčika. Zrazu chytil Petrovu ruku a cvak…, dal mu putá, pričom druhé klepeto pripol na posteľ.

“Čo bude, Palino?” Roztúžene a v očakávaní divokého sexu sa mu už dvíhal kohútik. Paľo sa postavil a podal mu divadelnú hru.

“Láska, čítuškaj, až potom bude ostatné,” vecne mu povedal Paľo.

“A to si ma prečo spútal?” nerozumel Peter tomuto obmedzeniu slobody.

“Aby si čítal, láska moja. Lebo ako poznám môjho Petrusa, po prvom obraze by si mal v ústach môjho vtáka, po prvom dejstve by si mi vnikol do riťky a k záverečnému výstupu by sme mali za sebou tri čísla,” pobozkal ho. Vysvetlil mu, že prvé čítanie je veľmi dôležité a človek – umelec by mal čítať text tak, aby ho nič nerušilo ani nerozptyľovalo. Sám si ľahol vedľa neho s hrou. Asi po desiatich minútach sa Peter dožadoval, že chce ísť na záchod. Paľo argumentoval, že cikali, keď prišli zo školy, a na veľkú teraz nemá nárok. Petrovi neostalo nič iné, len poslušne čítať. Po hodine mali text zhltnutý. Paľo ho neodopol, ale začal mu hladkať polonabudeného kohútika cez pančucháče. Stiahol mu ich a zobral ho do úst. Peter vzdychal blahom. Potom mu ruku z pút pustil a vysadol naňho. Peter to dostal ako odmenu, že hru prečítal. Po milovaní zbehli pod sprchu, lebo išli k Žure zaniesť uniformy. Očakávali, že možno si s ňou zopakujú niečo, čo rozohrali v trojke minule. Cestou si rozprávali dojmy z prečítaného textu. Páčila sa im hlavná postava, princ Albert, ale bolo im jasné, že tú určite nedostanú. Ale aj ostatné menšie postavy, ktoré v hre boli, ich oslovovali.

Žura ich prijala milo, ale mala na návšteve fotografku Helgu. Tá jej prejavovala veľkú náklonnosť. Chlapci pochopili, že teraz ich prítomnosť nebola dvakrát žiadaná.  Poďakovali sa a vypadli.

Cestou nazad išli aj okolo parfumérie Alexandra Veľkého. Keď ich Šani zbadal na ulici, vybehol von a pripomenul im Mikulášsky program, vraj kapelu už majú, ale chcelo by to aj nejaké slovo. Chalani sa zatvárili, že na tom pracujú, vraj by mohli zarecitovať nejaké básničky.

“Kocúriky, básničky, ale fuj, to je tak pre baby, Sládkovič alebo ten Pali Stár,” zalamoval rukami Šani.

“Aký Pali Stár?” nepoznal takého básnika Paľo.

“Ježišííí, Mufino, no ten Pali Ország.”

“Jáj…, Hviezdoslav, nie?” krútil hlavou Paľo.

“My by sme dali naše, ktoré hovoria o láske medzi dvoma chalanmi,” vysvetľoval Peter.

“Vy píšete buzi poéziu? No bomba, to budú všetci na mäkko. Supiš chalani,” tešil sa Šani.

“A ešte by sme mohli ponúknuť taký humorný dialóg dvoch teplých elfov,” ponúkal Peter.

Paľo prekvapene naňho pozrel.

“Alebo prečítať niečo z denníka dvoch gayov, ktorých deportovali do koncentráku.”

“Chaloši, vy sa nezdáte, a to by ste dali len vy dvaja?” ostal prekvapený Šani, koľko toho majú pripraveného.

“Ozaj, spievať neviete niektorí?”

Paľo prikývol, že spieva a aj chodil do zboru a na spev. Šani sa potešil, lebo kapele práve odišiel spevák. Dal im číslo na nich.

Paľo aj Peter si uvedomili, že nápady majú, ale či to stihnú aj naskúšať. Však každý deň okrem pondelka chodia na tanečnú prípravku, škola, na zajtra majú ísť do hlavného mesta do divadla. Uvedomili si, že sa mali ozvať režisérovi, keď budú mať prečítaný text. Zavolali mu. Ozval sa odkazovač. Nechali mu správu, že text majú prečítaný. Podvečer im prišla smska od režiséra, že by sa mohli stretnúť v piatok poobede v divadle.

***

V škole na druhý deň odchytili Miša. Zasvätili ho do mikulášskeho programu. Ponúkli mu dialóg dvoch elfov. Mohol by do toho ísť s Erikom. Čakali, že Mišo sa bude vykrúcať. Opak bol pravdou. Súhlasil. Peter mu povedal, čo má vymyslené, a Mišovi sa to páčilo. Ústredný veršík bol – My sme elfovia – pár, to je náš najväčší dar.

Po škole ich čakal tréning v tanečnej telocvični. Od Dušana si znova vypočuli, nech sa netvária, akoby mali v zadku štupeľ od šampusu.

“Petrus, láskavo sa venuj len tancu, pripomienky choreografa nevnímaj!” upozornil ho Paľo. Peter sa naňho zazubil.

“Netvár sa ako koňadra!” pošepol mu Paľo.

“To je čo?” pýtal sa Peter a ďalej cvičil pri tyči základné baletné pozície.

“Vtáčik, sýkorka alebo lano na člne,” vysvetlil mu.

“Sám si vták aj špagát dokopy,” znova nasledovalo zazubenie. Paľo by mu najradšej zavrel ústa dlhým francuzákom, ale v tejto situácii to nebolo vôbec vhodné.

“Ste ohybní ako drevotrieskové brikety, ja chcem vŕbové prútie, snažte sa! A nedrdlite stále!” napomenul ich Dušan.

Dostali zabrať, ale už si zvykali na fyzickú náročnosť, ktorú tanec so sebou niesol. Cez pauzu išli spolu na záchod.

“Teraz sa zatvár ako koňadra!” povedal Paľo Petrovi. Peter urobil zubiacu sa grimasu a Paľo sa mu prisal nenásytne na ústa. Bol to taký vášnivý bozk, akoby ho bozkával prvý raz. Takmer nestihli pre bozk ani obligátnu pauzovú cigaretu.

Po tanečnej ich už čakala Silvia a odviezla ich domov. Chalani sa osprchovali, nemali čas na veľké prejavy lásky, nieto sex, a rovno sa nahodili do oblekov. Cestou sa zastavili pre Máriu, Paľovu mamu, a vyrazili smer hlavné mesto – Slovenské národné divadlo. Chalani cestu využili na učenie sa do školy. Navzájom sa kontrolovali, či správne hovoria učivo. Obe mamy boli spokojné, ako im to spolu ide a že zvládajú aj pri množstve aktivít školu.

V divadle dávali slovenskú klasiku – “Ženský zákon” v záhoráčtine. Niektorým hercom išlo toto samo o sebe značne komické nárečie skvele. Niektorí sa s tým trochu trápili, ale výsledok bol nad očakávanie dobrý. Bavili sa výborne.

Cez pauzu si chlapci strihli, kto bude šofér a kto si dá s mamami pohár šampanského. Šťastný bol Peter, lebo bublinky padli naňho, a šťastný bol aj Paľo, že znova bude šoférovať volvo dokonca aj cez obávané hlavné mesto.

“Prepáčte, nie ste vy dvaja náhodou Peter a Paľo?” oslovil ich asi päťdesiatnik so zvonivým hlasom a hodvábnym šálom okolo krku.

“Áno, sme,” odpovedali obaja ako jeden.

“Dobrý večer, som režisér Jozef Koniarik a budeme spolupracovať. Už sme spolu komunikovali cez mobil,” podal chlapcom ruky.

“Prepáčte, dámy, vy asi budete…,” správne predpokladal, že elegantné štyridsiatničky sú matky chlapcov. Opýtal sa ich, či by po predstavení mali pol hodinky čas, že by sa veľmi rád s ich synmi porozprával. Z pol hodinky bolo hodina a pol.

Strávili ju v príjemnej vinárničke neďaleko divadla. Režisér vyspovedal chlapcov, ako sa im prečítaná hra páčila. Ktorú postavu by si chceli zahrať. V čom vidia posolstvo tejto hry pre dnešného mladého diváka. Z ich odpovedí bol viac ako prekvapený. Chlapci mali na svoj vek naozaj vyzreté názory, a dokonca niektoré ich postrehy ho vyslovene zaujali. Mamy sedeli pri vedľajšom stole, popíjali ďalšie šampanské a počuli celý rozhovor, ale nechceli ich rušiť svojou prítomnosťou pri stole.

Silvia ich raz vyrušila, keď si od Petra vypýtala cigaretu, a pán režisér, hoci nefajčiar, jej galantne pripálil. Režisér sa ich pýtal, či na tanečnú prípravku chodí aj Juraj Bystrický, mladý herec z divadla. Ten by mal hrať hlavnú postavu – Alberta. Chlapci mu povedali, že okrem zboristov, ktorí sú stáli členovia tanečnej skupiny, tam chodia len oni dvaja. Réžo sa trochu naštval, bolo vidieť, že aj keď je milý, drieme v ňom poriadna dávka ekrazitu.

Pred odchodom si dal Paľo kávu, aby sa mu za volantom nezívalo. Odviezli Silviu domov a oni išli k Paľovi, kde plánovali spať s tým, že mame auto ráno odvezú. Keď chlapci spolu zaľahli do postele, boli natoľko unavení, že si stihli dať len pár bozkov a v objatí zaspali.

V poslednej dobe sa im nesnívali ich obľúbené sny s javiskom ani behy po morskom pobreží k slnku. Nesnívali sa im, lebo ten najkrajší sen práve prežívali.

***

Na malom pódiu v gay bare hralo jazzové kvarteto, syntetizátor, basa, saxík a husle. Zahrali úvodnú skladbu a na pódium vyšiel Paľo, mal na sebe deravé texasky, pod ktorými mal červené pančucháče, červené námornícke tričko a biele sako. Kapela prešla do hitu od Deep Purple Child in time. Paľo dal tento rockový hit na veľmi slušnej úrovni. Zožal potlesk.

“Milí priatelia a sympatizanti našej komunity, vítam vás na dnešnom Mikulášskom večierku. Na úvod vám zahrala rockový mix kapela Smaragd a potom moja maličkosť spolu s touto štvoricou skvelých hudobníkov pripomenula už pomaly zabudnutý hit sedemdesiatok Child in time od nesmrteľných Deep Purple,” znova sa ozval potlesk.

“Teraz vám ponúkneme pár veršov z pera môjho priateľa Petra Svikruhu a aj pár mojich veršíkov.” Na scénu k Paľovi prišiel Peter. Kapela stále robila hudobnú kulisu. Petra privítali potleskom. Peter, tak ako to bolo niekoľko raz v sne, podal Paľovi ružu a pobozkal ho. Peter mal na sebe biele deravé džínsy, cez ktoré ako inak presvitali červené pančucháče. Bol predsa piatok. Na červenom pásikovanom námorníckom tričku mal modré džínsové sako.

“Dovoľte, aby som vám predstavil tohto skromného mládenca, speváka, recitátora, básnika, herca, tanečníka a zároveň môjho milovaného priateľa, to je moja láska – Pavel Hláska.” Palino dostal zaslúžený aplauz a odišiel zo scény. Sólo prevzal saxofón a Peter začal recitovať nám známu báseň.

“Keď ja a ty,
sa dá povedať on a on.”

Ako končil Peter recitáciu, prišiel k nemu Paľo, podal mu ružu a rovno začal so svojimi veršami. Nedal šancu divákom na potlesk. Hudobnú kulisu prevzali husle. Na druhej strane oproti kapele bolo natiahnuté plátno, za ktorým sa rozsvietilo svetlo a v tieňohre nasledoval tanec chlapca s ružou. Záhadná silueta nebol nik iný ako smetiarik – tanečník Lukáš.

“Prijmi túto ružu, láska
Si moje šťastie,
si moja vráska.
Pre teba mi srdce praská. 

Si moje svetlo,
čo vedie ma z noci do dňa.
Si moje hrdlo,
ktorým vzduch vchádza do mňa. 

Si mojim dychom neustálym,
aj keď mám noci bezsenné
a v duchu svoj hnev spálim,
a šľahajú zo mňa plamene. 

Si vodou, do ktorej sa vnorím,
keď únavou padám.
S tebou sa sporím,
aj ruku do dlane ti vkladám. 

Beriem si nenásytne lásku,
ktorú mi stále dávaš.
Na očiach mám čiernu pásku.
Keď na odchod mi mávaš. 

Láska, tá záhadná bytosť,
má veru zvláštne zvyklosti.
Rada sa skryje za drzosť,
hlas sa mi chveje od zlosti.

Zahalí sa len tak z roztopaše
do rubášu krutosti.
Utekáme ako ovce z paše,
bojac sa vlčej podlosti. 

Otoč ma k slnku, láska.
A v ústrety mu so mnou bež.
Padá mi z tváre maska.
vravím ti pravdu, tak sa teš. 

Chcem, aby naše ruky
držali sa stále.
Bez teba sú to muky,
prijmi vyznanie toto malé. 

Z tvojich úst chcem stále piť,
láska s tebou chcem žiť.”

Paľo objal Petra, ale on okamžite nastúpil z ďalším textom. 

“Pohľad tvojich sivých očí,
a mne sa hlava točí.
Tieto slová dávam von
Srdce mi bije ako zvon.”

Na pozadí hrala basa a synťák. Po recitácii chalani zožali naozaj veľký aplauz. Po recitácii ostal Paľo na scéne a dal ďalší hit od Purplov – Smoke on the water.

Paľa vystriedal na scéne Peter.

“Priatelia, naše pozvanie prijala aj dvojica elfov zo severských lesov, menovite elf Erik a elf Mišo.”

Privítal kamošov v zelených tunikách a krátkych nohaviciach s červeno-bielymi pruhovanými pančucháčmi. Na hlavách mali červené špicaté čiapky. Začali spolu:

“My sme dostali veľký dar,
lebo sme elfovia, čo tvoria pár.”

Okamžite nasledoval smiech.

“Keď sme sa zrodili, elfice na sklade nemali,“ pokračoval Erik.

“Tak sme si my dvaja ruky podali,” dodal Mišo. Ďalej sa striedali po verši.

“A prezradíme vám tajomstvo veľké.
Keď sa elf s elfom pári,
tak sa v lese veľmi dobre darí.
Lebo elf pritom nikdy nevrieska,
vychádza z neho hudba nebeská.”

Znova výbuch smiechu. Ďalej v týchto intenciách popisovali sex elfov v lese. Potom prešli na to, že všetci asi čakajú na Mikuláša, ale ten tak skoro nepríde. Cestou totižto stretli neuveriteľne nadržaného čerta a anjela. Za plátnom sa zjavila ďalšia tieňohra čerta a anjela. Najprv znázorňovali orál, potom anál. Kapela začala hrať predohru k skladbe od Jethro Tull – Locomotive Breath. Na scénu prišiel k mikrofónu Paľo a odspieval aj túto pieseň. Ako začal spievať, čert s anjelom vyšli spoza plátna a začali tancovať erotický tanec na pódiu, potom zišli na parket. Lukáš v tanci znázorňoval čerta a anjela celkom nový chalan, Edo. Paľo s Petrom ho nepoznali, ale výzor mal skutočne anjelsky a tanečne bol minimálne tak dobrý ako Lukáš. Tanec zožal veľký potlesk.

Na scénu prišiel v prezlečení Peter. Mal na sebe sivé nohavice po kolená, pod nimi bledohnedé klasické pančucháče, ktoré mu na kolenách a nad členkami robili sexy harmoniky. Obuté mal celé čierne topánky. Najvýraznejšie bola jeho košeľa s vyšívaným golierom – stojáčikom a s vyšívanou náprsenkou. Výšivka bola ľudový vzor. Na sebe mal vestičku z takého istého materiálu ako boli nohavice.

“Priatelia, to nebol Ian Andrerson ani Jethro Tull, ale Paľo Hláska a kvarteto Smaragd a hlavne skvelí tanečníci, Lukáš a Edo,” nasledoval dlhý aplauz a klaňačka.

“Kým nám čert s anjelom privedú Mikuláša, na chvíľu by som znova trochu zabrúsil na vážnejšiu tému. Vďaka papieru, vďaka denníku, vám chcem predstaviť dvoch mladých ľudí, ktorí chodili po tejto krásnej, ale občas krutej zemi pred viac ako 50-timi rokmi. Volali sa Janko a Jarko.”

Peter otvoril denník, ale text vedel naspamäť.

“13. októbra 1939. Dnes som našiel tú nesmiernu odvahu a Jarkovi som vyjavil, idúc z kostola, kde sme lavice boli presúvať, moje tajomstvo,” pokračoval v Jankových slovách.

“Vraviac mu tieto slová citov svojich prenáramných, zaplavený obavami z výsmechu, Jarko chytil ruku moju a riekol mi.” Na scénu prišiel Paľo, oblečený podobne ako Peter, len jeho oblek bol bledohnedý, mal bledo sivé pančucháče a výšivka na krásnej košeli bola v teplejších farbách. Chytil Petra za ruku a zaľúbene naň pozrel.

“Janíčko, to isté ja cítim k tebe. Len nemal som kúska odvahy priznať ti túto svoju náklonnosť,” povedal Paľo.

“6. december 1939. Ako mohli ľudia tak krásnej časti tela, kde je koniec toho krásneho stvorenia, ktoré skrývame pred zrakmi a pohľadmi zvedavcov, dať tak nepekné, ba až mrzké meno, že žaluď. Jarko vraví, že…,” nastúpil Paľo.

“Janíčko, tá tvoja jahôdka na konci tvojho chvostíka, to je tá najsladšia ovocina pod slnkom. Hoc tento kúsok tvojho anjelského tela, tvarovaného láskou stvoriteľa, umom a talentom sochára všetkých sochárov, slniečko takmer nevidí, sladučké je ako med. Keď vkladám si ho do úst, to pre mňa je ako hostia z rúk toho najsvätejšieho. Je to ako boží prst, ktorý ťa požehná. Je to ako mana nebeská, keď do mňa vniká, do druhého miesta, kde končí to, čo prijali ústa,” pokračoval Peter.

“A Jarko má pravdu, vari to, čomu sa tak mrzko a ako tá najbrýzgavejšia nadávka hovorí. Ba bojím sa aj to slovo na papier napísať, že by nezhorel. Ten koniec našej lásky, vari nerobí a nespôsobuje radosť aj dievčatám a ženám? Vari by bez tohto prenádherného útvaru chlapčenského a mužského tela bol vari život na Zemi možný? Ak by to bol len diablov výmysel, vari by nám ho pán Boh za tie roky neodstránil. A verím, že sám pán Boh ho má určite božsky veľký a božsky krásny. Jarko tiež minule povedal,” pokračoval Paľo.

“Vari som si vyvolil ja, že páčiť sa mi budú mládenci. Že ja túžbou budem umierať, aby moju ruku druhá ruka chlapca držala? Že svoju hlávku najradšej skloním na plece Janka. To, že ja za svojím srdcom kráčam, je môj hriech najväčší? Však tieto sklony už starí Gréci, Rimania pociťovali. Že patríciovia a mnohí vysoko postavení občania, aj samí cisári okrem manželiek, konkubín a mileniek aj milencov pre seba mali. Aj veľkí umelci a dejatelia nášho sveta túto náklonnosť k mužom chovali. A zrazu hriech je to najväčší? Do role psancov, vyvrheľov nás ženú?!”

“Posledný zápis v denníku. 3. marec 1942. Vraj do zoznamov sme sa dostali a odvezení do Nemecka na roboty budeme. Pracovať vo fabrike, vari. Aj keď obavy ma sprvoti opanovali, až tak veľký strach nemám z tej cesty aj nášho prežívania tam, lebo vedno s Jarkom tam ideme a budeme hľadieť, aby sme za všetkých okolnosti vedno spolu ostali,” dokončí Paľo.

“Dostali sa do Nemecka na nútené práce. Neskôr, keď boli odhalení a usvedčení ako homosexuáli, boli deportovaní do koncentračného tábora.” Peter Berie do ruky papier, v druhej ruke má zapaľovač.

“Zhorela ako papier láska Janka a Jarka. Zhoreli aj oni dvaja, keď ich mŕtve telá hodili do táborového krematória. Zhoreli mnohí ako tento papier, keď osud nadelil im ten krutý ortieľ. Ale vďaka papieru, vďaka vzácnemu denníku Janko a Jarko ožívajú v našich srdciach. Janko, Jarko verte, my v spomienke vás vzkriesime.” Papier dohorel v popolníku. Kapela začala hrať predohru k skladbe od Led Zeppelin – Stairway to Heaven. Znova ju odspieval Paľo.

V tónoch emotívnej hudby doznel smutný osud dvojice. Diváci sa až po piesni zmohli na potlesk. Niektorí si ukradomky utierali slzu, ktorej sa neubránili. Kapela na pozadí začala hrať ragtime. Tancom doviedol čert s anjelom skutočne svojského Mikuláša. Bol to zamaskovaný Šani Rozkošný. Šani si utieral slzy. Bol dojatý z toho, čo počul, ale premohol sa.

Elfovia Mišo a Erik niesli dve veľké vrecia. Mikuláš zhodil svoj dlhý červený plášť, pod ktorým mal červeno biele námornícke tričko, červené stringy a na nich červené silonky, ktoré mali na stehnách čipky. Nohy mal v červených čižmičkách s bielou kožušinkou. Cez pančucháče presvitali na Šaniho zadku vytetované kvietky.

Šani začal z vriec vyberať mikulášske darčeky – prezervatívy, lubrikanty, lízatká v tvaroch rôznych penisov. Obdaroval každého.

Paľo s Petrom ešte v kostýmoch Janka a Jarka prišli ku stolu, kde sedela Žura, Helga, ktorá celý čas program fotila, a Oliver. Žura objala Petra a potom Paľa.

“Chalani, boli ste úžasní, s Jankom a Jarkom ste ma rozplakali,” znova ich objala.

“Úžasné, nikdy by som neveril, že v gay bare uvidím takýto program, naozaj skvelé,” podával im ruku Oliver a bez rozpakov chalanov objal.

“Pali, ty spievaš bravúrne,” ocenil jeho rockový spev.

“No, bolo by ešte na čom popracovať, keby bolo viac času…,” priznal svoje rezervy. Helga im podala ruku a trochu odmerane sa nechala pobozkať. Gratulácie sa hrnuli zo všetkých strán. Paľa s Petrom prišli pozdraviť aj elfovia Mišo s Erikom.

“Chaloši, vy ste umelci, akí tu ešte neboli, pre vás musím pripraviť zvláštny mikulášsky darček, zatiaľ tieto maličkosti,” podával im Šani mikulášske tašky. Dostali celú hrsť lubrikantov. Paľo si všimol v rohu miestnosti známu postavu. Doktor Struhár podával Lukášovi v čertovskom kostýme pohár s whiskey a nenápadne mu podal blister s liekmi.

Paľo vyštartoval ako blesk. Vytrhol Lukášovi pohár a aj blister s liekmi. Pohár vylial do kvetináča s umelými kvetmi.

“Luky, dohodli sme sa, že žiaden alkohol. A toto má byť čo?!” otrčil blister Struhárovi.

“Daj to sem, len som chcel, nech sa uvoľní!” chcel mu vytrhnúť lieky, ale Paľo bol pohotový.

“Nič vám nedám, pán Struhár, možno to bude niekoho zaujímať, čo za podporné prostriedky ponúkate neplnoletým!” šľahali z Paľových očí plamene.

“Pre teba, šuhajko, doktor Struhár!”

“Možno ste doktor, ale pre mňa ste hajzel a láskavo odtiaľto vypadnite! A neviem, kedy sme si potykali.”

“Čo sa deje?” prišiel Peter, ktorý videl ostrú výmenu názorov.

“Peťko, umravni toho svojho roztomilého priateľa, vyhráža sa mi políciou!” sťažoval sa mu.

“Políciu ste prvý spomenuli vy, ale možno dobrý nápad.”

“Pali!” snažil sa krotiť priateľa.

“Braňo!” zavolal Paľo na svalnatého vyhadzovača pri dverách. Ten hneď dobehol.

“Pánovi prišlo akosi nevoľno a celkom stratil orientáciu, zabudol, kde sú dvere,” vysvetlil mu Paľo.

“No poďme vážený,” chytili ho pevné Braňove ruky.

“Pusti ma, ty buzerant svalnatý, von trafím sám,” snažil sa dostať zo zovretia rúk.

“On fakt potrebuje čerstvý vzduch,” usmial sa Braňo a šikoval ho k východu.

“To si ešte pekne odskáčeš, mladý!” otočil sa smerom na Paľa.

Vrátili sa k stolu. Lukáš sa snažil obmäkčiť Paľa, že aspoň jedného panáka by mu mohol dovoliť. Paľo ho aj pozval, ale kládol mu na srdce, aby viac nepil, a pripomenul mu, že o desiatej mu volá taxík.

Paľo prišiel k stolu, kde sedeli so Žurou. Bolo tam niekoľko fliaš šampusu. Erik vyzvedal:

“Pali, a aký guľáš to bude zajtra?”

“Taký, aký ste ešte nejedli,” zatváril sa tajomne Paľo.

“A to je aký?” zaujímal sa Mišo.

“To bude špeciálny teplý guláš!”

“Každý guláš je teplý,” smial sa Erik.

“Toto bude teda teplý guláš na druhú,” prezradil Paľo.

“Tak sa spýtam inak. Z čoho bude ten teplý guláš na druhú?”

“Z jeleňa a aj medveďa a ešte jedna vec, čo doň nedám, to v ňom nenájdete,” otočil sa k Petrovi a objal ho.

“Petrus, milujem ťa, s tebou je krásny každý okamih.”

“Aj s tebou, Pavelko.”

“Už aby sme boli v posteli!” pošepol mu a zahryzol do ušného lalôčika.