Otoč sa k slnku – 26. Násilník

Paľo natankoval. Peter priniesol dve kávy v papierových pohárikoch. Chlapci odišli bokom a zapálili si cigaretu. Dali si pusu, len takú letmú a chytili sa za ruky. Zaľúbene na seba hľadeli.

“Ale koho to tu vidím, aké šťastie. Niečo ste mi dlžní mládenci.” Pozreli sa smerom k prichádzajúcemu. Bol to ten bulo a trotl, čo ich otravoval už minule a potom dostal pokutu. Chalani položili kávu na lavičku, odhodili cigarety a postavili sa do obrannej pozície, lebo tento raz to nevyzeralo len na verbálny útok. Muž sa k nim blížil.

“Mám u vás tisícku za pokutu a podľa toho, ako ochotne mi ju dáte, sa uvidí, či vám rozbijem držky totálne, alebo vás len prefackám,” tváril sa veľmi odhodlane.

“Ja som vám nohu na plyne nedržal,” skonštatoval Paľo.

“Nesnažte sa vyjednávať, navaľte, čo navaliť máte!” chcel urobiť ešte krok.

“Boris, čo ti majú navaliť moji synovia?” ozvala sa Mária. Jej slová násilníka priam elektrizovali. Otočil sa.

“Pani psychologička, vy? Pred týždňom celkom iná žena tvrdila, že sú to jej synovia,” nerozumel Boris, že už druhá žena ich vyhlasuje za svojich potomkov.

“To bola moja mama,” povedal Peter, spokojný, že násilník je spacifikovaný.

“Chlapci, ja sa idem s Borisom na chvíľu porozprávať,” povedala Mária. Chvíľa trvala rovných 45 minút, kým vyšli z kaviarne na pumpe. Boris pristúpil k chalanom, podal im ruku na znak zmierenia a dal im každému aj navštívenku s tým, že ak by v budúcnosti potrebovali ochrankára, je im k dispozícii. Ďakoval Márii a rozlúčili sa.

Konečne nasadli do auta a mohli pokračovať v ceste na Liptov. Vonku už bola tma.

“Boris Thurzo bol jedným z mojich prvých pacientov. Komplikovaný prípad. V detstve si zažil veľa zlých veci. Jeho mama bola typický prípad ženy obete násilia. Ona tú rolu obete vyhľadávala. Imponovali jej muži násilníci. Keď mal Boris sedem rokov, vydala sa za jedného muža. Ten samozrejme na nej tiež páchal násilie, o chvíľu sa k nej, ako obeť, pridal aj Boris,” hovorila Mária jeho príbeh.

“Hrozné,” skonštatoval Peter, ktorý bol teraz za volantom.

“Keď mal Boris 12 rokov, začal ho okrem týrania aj sexuálne zneužívať. Ako 17-ročný zmlátil Boris svojho otčima do bezvedomia. Vtedy sa mi dostal Boris do rúk,” spomínala na svoj prvý vážny prípad.

“Tak už je jasné, prečo neznáša gayov,” uvedomil si Paľo.

“Nie je to tak jednoduché. Nevedeli sme presne určiť, či je homo, hetero alebo bisexuál. Aj potom, keď otčim dostal zákaz priblíženia sa k matke a synovi, vyhľadával Boris sexuálne kontakty s jedným aj druhým pohlavím.”

“Prečo potom na nás tak reagoval?” nerozumel Peter.

“Lebo mu pred nedávnom utiekol mladík, s ktorým sa mu darilo vybudovať si dlhodobý, teda na Borisa dlhodobý, vzťah. Žili spolu skoro dva roky.“

“Smutné,” skonštatoval Paľo.

“To áno, Boris dlho nebol schopný vydržať v nejakom vzťahu. Keď mal nejaké dievča, túžil po chlapovi a naopak. Nebol schopný v nejakom vzťahu vydržať dlhšie ako dva týždne. To, že bol s niekým tak dlho, bol zázrak,” Mária dohovorila. Chvíľu ostalo ticho.

“Vraj vám v skutočnosti nechcel ublížiť. Chcel každému z vás dať poriadnu pusu, vraj to by vás dostalo do kolien.”

“Čo?” ostal šokovaný Peter.

“Tak to by bol skutočný dôvod, aby dostal nakladačku od nás!” čertil sa Paľo.

“Pokoj, Palino, proti Borisovi by ste nemali žiadnu šancu, on je trénovaný. A vieš, že tomu agresívnemu bozku verím viac ako tomu, že by vám vrazil? On sa musel odventilovať. Keď videl dvoch mladých, do seba zaľúbených chalanov, frustrácia a závisť ho nútila reagovať tak, ako reagoval.”

“Ďakujeme ti, mama, že si nás zachránila,” povedal Peter.

***

Keď dorazili na Liptov, išli do domu, kde býval Paľov strýko, brat jeho otca. Privítala ich teta, ktorá ich čakala s čerstvo uvareným gulášom z jeleniny. Neboli ešte veľmi hladní, ale najedli sa. Spolu s tetou boli doma aj jej dvaja synovia, Maťo a Jakub. Chlapcom z nohavíc vykúkali na chodidlách jasné pančucháče. Jakub, siedmak, mal bledohnedé a Martin, piatak, bledomodré. Ako sa najedli, išiel sa Peter s Paľom prezliecť. Stále zvedavý a urozprávaný Maťo išiel s nimi. Keď zbadal, že veľkí chalani majú na sebe tiež pančucháče, ostal viac ako prekvapený. Hneď zisťoval, či aj oni ich musia nosiť.

“Nie, my ich nosíme radi,” povedal mu Peter.

“Tak to ste v triede asi jediní, stredoškoláci a pančušky?” krútil Martin neveriacky hlavou.

“Bol by si prekvapený, polovička triedy,” trochu s dobrým úmyslom klamal Paľo.

“Ste prví dvaja chalani, ktorých poznám, čo radi nosia pančušky,” stále krútil hlavou.

“To by si bol prekvapený, čo my všetko máme radi,” s dávkou dvojzmyselnosti pozrel na Paľa Peter.

“Čo také?” bol zvedavý Maťo, čím ho prekvapia títo dvaja zo západného Slovenska.

“No my napríklad máme radi…,” pozrel na Paľa.

“Špenát a aj brokolicu,” nechcel Paľo riskovať, že mu povie, že majú radi svoje krásne telá, svoje tvrdé penisy, chrumkavé riťky, jazyky, ústa, vlastne milujú každý milimeter na svojich telách.

“No fuj, vy ste fakt nejaký divní!” zhnusene povedal Maťo. V tom počul, ako ho volá mama. Maťo odbehol a oni dvaja boli konečne sami dvaja.

“No poď sem, ty môj špenátik,” objal Peter Paľa. Pobozkal ho a ruka išla na predný šev pančucháčov.

“Čo je, dostal si chuť aj na brokolicu?” usmial sa Paľo. Peter sa naňho ešte viac natlačil. Ich túžbou zaplavené telá sa dotýkali.

“Petrus, neblázni, Maťo sem môže každú chvíľu vraziť,” krotil ho. Peter mu chytil tvár do dlaní. Pozeral mu do jeho sivých očí.

“Pavelko, chcem ťa, veľmi,” blčali mu modré oči. V tom sa otvorili dvere a stál v nich Maťo.

“Máte ísť dole na koláč! Čo robíte?”

“Padlo mi niečo do oka,” snažil sa zdôvodniť, prečo mu hľadí tak sústredene Peter do očí.

“Aha,” bral to ako možné vysvetlenie Maťo.

“Oblečieme sa a ideme,” povedal Peter.

“Chalani, poďte takto, len v pančuškách, lebo Kubo mi nebude veriť, že ich nosíte, keď mu to poviem,” prosíkal Maťo. Do kuchyne prišli všetci traja, aj Maťo, len v pančucháčoch. Kubo na nich vypliešťal oči.

***

Chalani prezlečení do zeleného poľovníckeho nasadli do auta a vyrazili smerom do doliny.

Ako sa vyviezli za dedinu, auto zastalo a začali sa bozkávať. Vášeň a túžba nahromadená za celý deň sa pýtala von. V aute to nebolo ono. Skúsili presadnúť na zadné sedadlá, ale ani tam nevedeli nájsť správnu polohu. Po chvíli stáli medzi stromami. Paľo sa opieral o strom a mal stiahnuté nohavice. Peter vnikol doňho odzadu. V šumení hory a žblnkote potoka sa strácali vzdychy chalanov. Splývali so zvukmi nízkotatranskej prírody, akoby boli jej prirodzenou súčasťou.

Nebolo treba veľa a Paľo cítil, ako Petrovo telo v zášklboch odovzdáva jeho vnútru tekutinu vášne. Paľo sa utrel do vreckovky a už bol jeho kohút v ústach blonďáka. Ani to netrvalo dlho a Peter pregĺgal Paľovo teplé semeno. Dopriali si potom ešte dlhý bozk, keď ich osvietilo auto schádzajúce z doliny.

***

Na chate sedela poľovnícka partia, popíjali, občas zahryzli do niečoho, čo bolo na stole. Otvorili sa dvere a vošiel Paľo s Petrom, každý s batohom na chrbte. Paľo sa zvítal so starými známymi, poznali ho tu od mala. Predstavil im Petra.

“Toto je dr. Struhár,” predstavil mu otec elegantného päťdesiatnika so striebornými okuliarmi na nose. Paľo mu podal ruku. Ruku podal aj Petrovi a zopakoval mu svoje meno, samozrejme aj s titulom, hoci ho povedal aj Paľov otec.

“Teší ma, dr. Struhár, som Peter Svikruha,” dodržal dekórum.

“Nie ste náhodou synom primára Svikruhu?” spozorneli oči doktora.

“Náhodou som,” povedal Peter. Doktor nalial dva čisté poháre whiskey Chivas Regall a podal ich chlapcom.

“O toto pitie tu nemá nikto záujem, len borovička alebo domáca,” povedal doktor. Pripili si. Otec zavolal Paľa, že chce niečo ešte zobrať z auta. Skutočný dôvod bol, že s ním chcel hovoriť medzi štyrmi očami.

“Viem, sľúbil som ti, že si môžeš streliť jelenicu alebo špicáka, ale kým tu bude Struhár, nemôžem ti dať pušku.”

“A on je lekár?” bol zvedavý Paľo.

“Nie, právnik, skupuje za lacný peniaz lesné pozemky, dostal sa aj do miestneho urbáru, tak ho museli prijať do poľovného združenia,” vysvetľoval mu.

“A prečo to robí?”

“Prečo, prečo, prečo? To ešte nikto nevie. Ale už takto získal niekoľko poľovných revírov, miestnych poľovníkov rozhádal a potom o revír pripravil. Sú za tým peniaze. Papierovo to má však všetko čisté.”

“Vy ste ho preverovali?” opýtal sa Paľo.

“My nie, ale Žilina a Bratislava. Ale nič som nepovedal. Niektorí chlapi sú tu z neho na nervy a niektorí ho žerú,” dodal otec.

“Dosť blbé, čo?” uvedomí si, že ani otec nie je v skupine, ktorej by Struhárova prítomnosť vyhovovala.

“Budete spať na manzarde, nie je celkom dokončená, ale budete tam mať pokoj, otvoril som prieduch, tak aj trochu tepla vám pôjde,” oznámil mu otec a zbehli do auta po spacáky.

Keď sa vrátili do vykúrenej hlavnej miestnosti v chate, Struhár hovoril vtip o poľovníkovi, ktorého na spoločnej poľovačke postrelili.

“Chirurg prišiel z operačky a hovorí im. Chlapi, určite by prežil, keby ste ho neboli vyvrhli.” Časť chlapov sa nad surovým vtipom pousmiala, dvaja a Peter vybuchli do hurónskeho smiechu.

“Dobré, čo?” bavil sa na svojom vtipe aj Struhár, pritom sledoval majora Hlásku. Peter si pritiahol Paľa.

“Poď si vypiť, ja už mám tle…, tre…, tretí,” trochu sa plietol Petrovi jazyk. Napriek tomu pohár dopil a postavil pred seba. Struhár mu zas prajne nalial, sebe len symbolicky.

“Aspoň niekto tu vie, čo je dobré pitie.” Vo fľaši bolo už len na dne.

“Poď von!” chytil Petra za ruku.

“Čo je?” nerozumel, prečo ho ťahá od stola, kde má nedopitý pohár a tak dobre sa mu sedí.

“Trochu čerstvého vzduchu ti urobí dobre!” postavil ho Paľo. Peter chytil balans. Zachytil ho a vyviedol von pred chatu.

“Dnes pochoval starú mamu. Nemali ste mu toľko nalievať,” vyčítal mu Paľov otec.

“To mi je ľúto a zdal sa taký veselý,” tváril sa účastne Struhár.

“Mne je ľúto, že ste ožrali mladého chlapca, takéto veci tu nerobíme, pán doktor!”

***

“Z pár pohárov whiskey si takto mimo?” nútil Paľo chodiť Petra okolo chaty.

“Aleee…, mne je doble, Palulinko moj, môj,” chcel ho objať, ale Paľo ho nútil pokračovať v chôdzi.

“Ty ma nelúúúbiš, Mufko,” opilecky sa ľutoval Peter. Daj si. Z vrecka vybral na dlaň dve ružovkasté tabletky.

“To je čo?” prekvapene hľadel na to, čo pravdepodobne Petra tak zbombovalo naozaj.

“To je taká potešula, daj si, aj ty budeš veselý,” Paľo mu vrazil do ruky a tabletky zleteli do trávy.

“Ti šibe? Po pohrebe starej mamy sa takto zhúliť! Odkiaľ to máš?” vyčítal mu Paľo.

“To mi dal, dal…,” Peter sa prehol a začal tyčkovať.

***

Peter ležal oblečený v nedokončenej manzarde na prični zo surových hobľovaných dosiek. Pod hlavou mal zrolovaný spacák. Otvorili sa dvere a vošiel Paľo nesúci dva hrnčeky čaju. Jeden položil na stolík, s druhým prišiel k Petrovi, pridvihol mu hlavu a priložil pohár k ústam. Peter trochu protestoval, ale nakoniec čaj do seba dostal. Paľo mu stiahol nohavice a mikinu. Jeden spacák rozložil na pričňu ako plachtu. Trochu sa naťahoval s Petrom, aby ho najprv dal bokom a potom dostal späť na rozložený spacák. Druhým spacákom ho prikryl. Sám sa tiež vyzliekol do pančucháčov a trička s dlhými rukávmi, zhasol svetlo a ľahol si k Petrovi.

“Daj mi svého ohaře do prdelky, Mufko,” už neznel jeho hlas tak zhulene ako pred tým, ale stále bol pod vplyvom tabletky a alkoholu.

“Mufko a hraj sa s mojím stavačom, lebo stále je taký nestavač, môj stavač…,” dopovedal a zaspal. Peter bol k Paľovi otočený chrbtom, on si ho objal, pobozkal na krk, prešiel rukou po tvári a ešte viac si ho pritiahol k sebe.

“Spi, ty môj hulič.”

Paľo vošiel ráno do kuchyne v chate, bol len v pančucháčoch a tričku s hrnčekmi od čaju. Chcel uvariť čerstvý čaj, keď si všimol papier s odkazom: “Paľo, ak sa zobudíte, tak medzi 8-9 by ste mohli zbehnúť s autom pod Javorovú. Mali by sme tam prísť, ak by bolo niečo strelené, nech nechodíme hore dole.  Otec.” Všimol si, že na sporáku bol veľký hrniec čaju. Ochutnal ho, bol dobrý a teplý, lebo v sporáku sa kúrilo. Nalial do šálok a išiel hore.

Peter spal, len noha v pančuche mu vytŕčala spod odkopnutého spacáku. Paľo sa napil čaju. Sadol si na pričňu a prstami prechádzal od končekov Petrových prstov, cez nárt na priehlavok, obkrúžil rukou okolo kotníka, pohladkal prstami výrazné kotníkové kosti, prechádzal cez lýtko až ku kolenu.

Kde by teraz bol, keby nestretol tohoto chalana. Čo by robil, keby sa ich ruky nedotkli, keď dvíhali zo zeme Petrom zámerne zhodenú lyžičku. Keby medzi nimi vtedy nepreskočila tá prvá iskra, vedel by, že je gay? Možno nie. Možno by okolo seba len prechádzali a vídali sa v škole a boli by si tak vzdialení.

Paľo pozeral na Petrovu nohu. Je krásne byť gay, keď máš pri sebe takého istého človeka. Keď ťa okolie berie a akceptuje váš vzťah. Keď máš pri sebe Petra, ktorý tak isto ako ty nosí pančucháče. Petra, ktorého môžeš len milovať alebo nenávidieť. Petra, ktorý sa stal súčasťou tvojho ja, tvojho bytia a vnímania sveta.

Paľo si ľahol k Petrovi. Ruka, ktorá láskala jeho nohu prešla na tvár. Nechcel ho zobudiť, len vnímať. Tento Peter, sme spolu už druhý mesiac. Čo bude o tri mesiace, o pol roka, o rok? Budú ešte spolu? Čo bude o rok, o dva, o tri, čo bude o desať rokov. Vydržia spolu? Chcel by poznať odpoveď. Vedel, že Peter, jeho Petrus, ho má rád, ale vydrží mu to? Peter sa pomrvil, Paľo zo zasnenia o budúcnosti a večnosti sa vrátil do reality.

Znova si uvedomil, že sú spolu, tak blízko pri sebe. Začal mu tvár zasypávať bozkami. Pritiahol si k sebe jeho telo. Nohy v pančucháčoch sa im pod spacákom preplietli. Peter sa začal preberať. Už s narastajúcim vedomím prijímal láskanie a Paľove bozky.

“Palino môj, prečo mi to robíš?” zašepkal.

“Čo Petrus?” trochu sa preľakol.

“Že ma takto krásne budíš.”

“Mám prestať?”

“Neopováž sa. Ja ťa mám zas radšej, ako som ťa mal včera, a včera som si myslel, že to, ako ťa milujem, je maximum. Pavelko, ty mi chceš roztrhnúť srdce tvojou láskou,” vzdychal Peter a vyznával mu svoje city.

“Mám ti roztrhnúť niečo iné?” provokoval ho Paľo.

“Áno, zmocni sa ma, surovo, ty roztúžený samec. Vnikni do mňa,” hecoval ho. Paľa dvakrát nebolo treba núkať. Otočil si Petra, stiahol mu pančucháče na zadku, rukou ho chytil za nalievajúceho sa kohútika, stlačil mu asymetrické guľky a začal do neho naozaj surovo vnikať. O chvíľu sa začal poľovníckou chatou rozliehať koncert Petrových vzdychov, výkrikov a kvílení.

***

“Ja ťa nenávidím, ty si surovec!” jačal Peter, keď ho Paľo nahého vtiahol do pol lýtok do potoka. Ľadová voda v nízkotatranskom potoku bola po rannom milovaní skutočne šok. Konečne ich penisy boli v inej ako v stoporenej polohe. Paľo začal na Petra špliechať vodu, ktorá mala len pár stupňov. Peter začal robiť to isté. Boli ako dva sokoly, dva orly, ktoré si vo vode čistia svoje zaprášené perie. Okolo nich boli obrovské lopúchy. Chalani kričali od bolesti, ktorú im spôsobovali tisíce ihličiek, ktorými ich bodala ľadová voda. Boli krásni. Boli roztúžení, boli súčasťou divej nespútanej prírody. Prírody jednej z nízkotatranských dolín, ktorá ešte nebola poznačená civilizáciou a záujmami developerov. Kto by ich sledoval, bol by unesený pohľadom na ich mladosť, vášeň a nespútanosť.

A sledoval ich. Kríž puškohľadu sa chvíľami presúval z jedného chlapca na druhého. Struhár ich sledoval s guľovnicou opretou na pni, mieriacou dole do doliny. Pri pohľade na tie dve mladé telá nasucho pregĺgal.

Ranné ticho a šum stromov preťal výstrel. Rana sa odrážala z kopca na kopec, aby sa ako ohlušujúci hrom vracala v ozvene, kde narážala do brál. Zrazu už nebolo jasné, odkiaľ výstrel padol, lebo ozvena v úzkej doline rotovala ako v pekelnom kotle. Na oblohe krúžil dravec a vydával svoje pískanie. Pasúci sa jeleň zdvihol hlavu. Veverica zastala na vetve jedle. Srnec pijúci vodu v zurčiacom potoku zdvihol hlavu.

Paľov otec s ďalekohľadom pátral, odkiaľ výstrel padol. Sedel pod vysokým smrekom v redšom podraste. V tom započul neďaleko seba šramot. Pritajil dych, zložil ďalekohľad z očí. Siahol po guľovnici s ďalekohľadom, pripravený strieľať. Kroky zvery sa blížili. Asi tridsať metrov od neho vyšiel na dlhý priesek jeleň. Otec si priložil pušku. V ďalekohľade videl statného jeleňa, ktorý sa blížil k najlepším rokom. Jeho parožie bolo pravidelné a mohutné. Na každej vetve po 5 výsad. Pravidelný desatorák. Jeho čas len mal prísť. Kríž ďalekohľadu sa dostal za jeleňovu ľavú lopatku. Chvíľu ho sledoval, potom pušku ticho zložil.

***

Paľo s Petrom sa opierali o oktáviu. Užívali si zvuky ranného ticha v doline. Potok zurčal, hora šumela v ľahkom vetríku. Kde tu sa ozval nejaký spevavec.

“Priznaj sa, však si ma chcel zabiť v tom potoku,” ovinul Peter ruku okolo Paľovho krku. Pobozkal ho na ušný lalôčik.

“Ty si myslíš, že ja som stál v teplej?” zľahka ho uhryzol do jeho ucha.

“Tváril si sa tak,” prešiel mu Peter na líce.

“Zdanie klame, mal som dojem, že stojím v žeravej pahrebe,” pery sa im spolu dotkli. Po krátkom bozku zobral Paľo Petra za ruku.

“Poď!” Vyšli hore prudkým svahom. Prišli na chodník. Po pár krokoch sa chodník dvíhal nad bralo, ktoré bolo nad cestou. Zrazu sa pred nimi objavil partizánsky bunker aj s malým okopom, kde bola strieľňa pre guľomet. Vedľa v svahu bola učupená zemľanka, bunker. Všetko bolo urobené z čerstvej guľatiny. Na zemľanke bola tabuľka “Rekonštrukcia partizánskeho bunkra k 50 výročiu SNP…” Vošli do zemľanky. Jej väčšiu časť zaberala pričňa zo žrďoviny. Pod malým okienkom bol stôl zo surových dosák a lavica. Na prvý pohľad to vyzeralo celkom romanticky.

“Myslíš, že sa tu cez vojnu skrývali aj gayovia?” opýtal sa ho zamyslený Peter, na ktorého toto miesto dosť emotívne zapôsobilo.

“Neviem, či vtedy, ale teraz áno,” pritiahol si ho Paľo a pobozkal ho. Peter mu bozk opätoval.

“Pokrstíme to tu?” vnikla Petrova ruka do Paľových nohavíc. Cítil cez pančucháče, ako je Paľov kohútik celkom scvrknutý.

“Malý Palino spinká?”

“Dozvuky na potok,” pošepol mu Paľo a pritiahol ho k sebe. Z cesty bolo počuť hlasy. Pri aute stáli poľovníci aj s Paľovým otcom. Pri nohách im ležal asi 40kg lanštiak /diviačik z predošlého – lanského roku/. Paľo s Petrom o chvíľu zbehli od bunkra na cestu. Poblahoželali úspešnému strelcovi. V kufri auta rozprestreli igelit. Strelec medzi tým pohotovo vyvrhol lanštiaka a naložili ho do auta. Paľo vyložil z kufra ďalší stočený spacák.

Dal kľúče od auta otcovi, nech sa aj s ostatnými poľovníkmi vyvezú k chate. Oni sa prejdu peši. Keď sa auto pohlo hore dolinou, Paľo pozrel na spacák a usmial sa na Petra. Ten pochopil. Vybehli hore svahom k bunkru. O chvíľu sa z bunkra ozývali známe vzdychy, Peter sa zmocňoval Paľa.

***

“Kde ste, čaká na vás jágerek,” vítal ich otec. Keď videl, ako Paľo odkladal spacák, pochopil, že ďalšie otázky sú zbytočné. Chlapci zjedli jágerek z mladého diviačika, len sa tak zaprášilo. Jeden z poľovníkov dostal smsku od Struhára, že sa veľmi ospravedlňuje, ale musel ráno rýchlo odísť, čo v prítomných vzbudilo dobrú náladu. A tá bola aj tak dobrá, lebo ranný lov, aj keď nepadol ani jeden jeleň, bol vďaka lanštiakovi úspešný a presne vedeli, kde ktoré kusy vychádzajú. Pohyb zvery ráno zmapovali. Pre Paľa to bol signál, že poobede bude mať šancu poľovať. Mohol si streliť jeleňa špicáka, laň alebo jelenča.

Prvý po obede, už po jednej, vyrazil Pod kopu Paľov otec a ešte jeden poľovník. Výstup im mal trvať dve hodiny. O pol tretej mali vyraziť ostatní, mali ísť tadiaľ, kadiaľ išla prvá dvojica, a postupne sa mali rozdeľovať, aby vyrušenú zver tlačili na prvých dvoch strelcov.

Paľovi nechal otec guľovnicu s nižšou rážou, winchester 270, on si zobral winchester 308. Na to, čo mohol Paľo uloviť, to bez problémov stačilo. Po hodine dosť náročného výstupu povedal posledný poľovník Paľovi, aby na najbližšom rozdvojení chodníka išli doprava smerom hore a asi po 500 metroch majú ostať pod rúbaňou. Tam by im mohlo niečo prísť. Ďalej, vyššie, už nemajú pokračovať. Popriali si lovu zdar a poľovník vošiel do riedkej starej hory.

Paľo s Petrom mlčky kráčali. Našľapovali opatrne, potichu. Dobre vedeli, ako sa majú pohybovať v lese. Prišli na rázcestie. Pozreli na seba, dali si pusu a pokračovali ďalej. Po asi sto metroch Paľo náhle zastal. Zdalo sa mu, že počul pohyb. Chlapci zaľahli na kraj chodníka, krytý vývratom. Mali dobrý výhľad na priesek, ktorý sa tiahol medzi mladšou a starou horou. Pohyb v lese sa stával zreteľnejší.

Na priesek vyšiel mladý jeleň, osmorák. Na okraji spomalil, to ho už videli chalani. Paľo ho sledoval ďalekohľadom. Podal ho Petrovi, ktorý bol za ním. Paľo si pripravil zbraň, lebo bolo možné, že za osmorákom pôjde ďalší kus. A naozaj, na priesek, pár metrov za ním, vyšiel šestorák. Oba jelene mali dobre založené parožie a boli to nádejné chovné kusy. Ich čas príde až o pár rokov. Jelene kráčali pokojne cez priesek. Boli asi v polovici, keď k nim doskočil špicák, ročný jeleň. Jednu výsadu mal celkom slušnú, vysoko nad ucho, ale druhá bola ledva do výšky druhého ucha. Neklamný znak, že tento mladučký jeleň je výradový.

Peter chcel povedať Paľovi, aby strieľal, keď sa z pušky ozvala rana. Paľo potiahol spúšť okamžite, ako zastal kríž za lopatkou. Jeleň ostal v ohni. Spravil salto dopredu. Postavil sa a po pár skokoch zmizol v starej hore. Prvé dva jelene po rane zastali a potom svižne odbehli do hory.

Paľo okamžite prebil a pozeral smerom, kam jeleň zmizol. Nevidel však žiaden pohyb. Po chvíli pušku zaistil.

“Gratulujem! Bola to rana na komoru,” objal ho Peter. Chlapci si zapálili cigaretu, tak ako hovoria poľovnícke zvyky. Strelený kus treba nechať zhasnúť. Spoločne ju fajčili. Keď si ju podávali, vždy si dopriali bozk. Po vyfajčení cigarety išli na miesto nástrelu. Našli tam dostatok farby /krvi/. Neklamný dôkaz, že jeleň dostal zásah. Išli po pofarbenej stope. Asi po 20 metroch sa farba strácala, bola len kde tu. Vošli do hory, už sa im hľadalo ťažšie. V tom sa ozvala v diaľke ďalšia rana.

“Možno otec, ako by to padlo Pod kopou,” povedal Paľo. Hľadali asi 10-15 minút, kde tu objavili farbu, ale zhasnutého jeleňa nevideli. Zrazu Peter zbadal niečo v zožltnutom malinčí. Ležal tam Paľov úlovok. Peter odlomil vetvičku čečiny. Rozlomil ju na polovicu, každú čečinu namočil do farby. Prvý zálomok vložil jeleňovi do papule – posledný hryz, úcta ulovenej zvery. Druhý položil na dýku, ktorú vytiahol z púzdra. Zálomok naň položil a podal ho Paľovi. Paľo zálomok zobral, vložil si ho za lem pletenej zelenej čiapky a dal si ju na hlavu.

“Lovu zdar, lovec jeleňov!” podal mu Peter ruku. Potom si ho pritiahol k sebe a dal mu vášnivý dlhý bozk. Z batoha chlapci vytiahli lano, priviazali ho za zadné behy jeleňa a stiahli ho na chodník. Pokiaľ chodník klesal, jeleňa ťahali bez problému, horšie to bolo po rovinke. Asi po pol hodine sa dostali na miesto, kde sa rozlúčili s posledným poľovníkom. On ich čakal na chodníku. Pogratuloval Paľovi k úlovku. Jeleňa potiahli ešte asi tristo metrov a potom za pustili rovno smerom dole. Jeleňa už ani tak nemuseli ťahať, skôr ho len pridržiavali, aby ich mŕtve telo nepodbehlo.

Keď jeleňa po dvoch hodinách dotiahli k chate, už bola tma. Paľo ho vyvrhol. O dve hodiny dorazil otec aj s poľovníkom, s ktorým išli Pod kopu. Prišli s konským povozom. Na voze bol nepravidelný šestnástorák, pravá vetva mala 8 a ľavá 7 výsad. Otcovho jeleňa dali na výrad k Paľovmu. Otec so synom si pogratulovali. Okolo jeleňov horeli štyri ohne. Každý úspešnému lovcovi potriasol rukou a Paľa čakalo slávnostné povýšenia za lovca jeleňov.

Paľo si musel ľahnúť na svojho uloveného jeleňa a od každého poľovníka, skúseného lovca jeleňov, dostal po 5 rán leskovicou po zadku. Spolu s otcom tu boli 6 jeleniari. Takže Paľov zadok musel prijať tridsať symbolických, skutočných, aj naozaj silných rán palicou. Peter trpel spolu so svojou láskou, ktorá prijímala údel povyšovania za lovca jeleňov.