• black
Stylklasika
Datum publikace21. 4. 2023
Počet zobrazení673×
Hodnocení4.75
Počet komentářů8

Oliver kolenom nakopol najprv Paľa a potom Petra. Urobil aj symbolické:

“Tfuj, tfuj, tfuj…,” každého trikrát „popľul“. Zvyk divadelníkov, aby premiéra dopadla dobre. Peter trému zvládal celkom dobre, ale Paľo cítil v celom tele triašku. Niečo podobné, ako keď strieľal na svojho prvého srnca. Poľovnícka horúčka a tréma pred premiérou sú veľmi podobné. Intenzívne chvenie, vzrušenie, závan neistoty sa miesi s predtuchou a obavami, čo ak…, je tisíc vecí, ktoré by sa mohli na premiére aj prvom výstrele pokaziť.

Ibaže poľovnícka horúčka je tesne pred, počas výstrelu a doznieva minútu, dve. Prvá premiéra v profesionálnom divadle, vysnenom divadle, po boku človeka, ktorého milujem, je v osemnástich riadna pecka. Nespočet invariantných prvkov, ktoré ruka v ruke vytvoria nepredvídateľnú situáciu a niečo sa dobabre. Povestné mávnutie motýlích krídel v Amazónii môže v divadle krajského mesta spôsobiť pohromu. Možno to bola náhoda alebo sa stalo len to, čo sa malo stať.

Peter sledoval napätú Paľovu tvár. On si to uvedomil, pozrel do jeho modrých očí.

“Pokoj, Pali, ak by pes na kopci nesral…,” pošepol a chytil ho za ruku.

“…tak by ho roztrhlo,” povedali spolu. K tanečníkom aj hercom pripraveným na prvý výstup prišiel Oliver.

“Vážení, čakáme so začiatkom. Ešte nedorazil minister aj s talianskym veľvyslancom.”

“A už to tu je, na Lomničáku si prdol kamzík a my začneme pre snehové jazyky o pol hodiny neskôr,” lomcovala s Paľom nervozita.

“Pokoj, Hláska, lebo sa ti na čele robí vráska a ja nechcem, aby moja láska bola vráskavá…,” pošepol mu Peter.

“Sám si vráskavec…,” najradšej by ho objal. Nechcel však, aby si rozmazali líčenie.

“Si neuveriteľne sexy, keď si takto nervózny, Pali,” chytil ho za ruku.

“A ty si to užívaš…,” hundral peháč. Nebolo mu do reči.

“Každý okamih,” obdaril ho zmyselným úsmevom.

“Dokedy, Petrus?” zapochyboval Paľo.

“Odteraz, až navždy…, ver mi,” úprimne mu hľadel do očí.

“Ja ti to pripomeniem…,” stále nedokázal veriť Paľo, že by medzi nimi už nikdy nenastalo iskrenie. Nekonečné minúty sa vliekli. V Paľovi narastalo napätie a Peter si to vychutnával. Jeho chalanisko, ktorý má skoro vždy navrch, bol taký bezradný v neistote. Možno by sa to skončilo aj konfliktom, keby…

“Ministrovi aj veľvyslancovi vytvorili koridor, o chvíľu zasadne a ideme,” oznámil Oliver s mobilom na uchu. Bola to narážka na osobu ministra, ktorý v “89” na námestí žiadal dav, aby “vytvorili koridor”. Osoba veľvyslanca z Apeninského polostrova neprišla náhodne. Príbeh nového predstavenia mal korene v jeho vlasti. Talianska ambasáda sa na inscenácii aj finančne podieľala.

Ozvali sa prvé takty hudby. Tanečníci postupne vychádzali na scénu. Vzadu ostal už len Paľo s Petrom a Lukášom. O pár taktov vyrazil Lukáš, potom Peter. Paľo zostal sám. Hlavou mu leteli myšlienky o ňom a o Petrovi, vynárali sa ako sled obrazov. Paľo pocítil v tele chvenie. Ešte dva takty a mal by vyraziť on. Zrazu mal pocit, že jeho telo mu odmieta poslušnosť. Nie, on jednoducho na scénu nevyjde. Nedokáže to. Za všetko môže ten nešťastný kamzík, za všetko môžu ich dve ruky, ktoré sa dotkli pri dvíhaní lyžičky, za všetko môže ich prvý bozk, za všetko môže jeho päsť, ktorá pristala na Petrovom oku. Paľo mal pocit, že tam na mieste stojí desiatky minút a nikomu nechýba. Nerozumel tomu. Nechápal, to idú bez neho? Čo sa mu zdalo večnosťou, boli zlomky sekúnd. Precitol. Doznel takt, jeho takt, a Paľo vyrazil s presnosťou švajčiarskeho hodinového strojčeka.

Hudba a pohyb tanečníkov ho dostávali do otáčok. Tie dlhé hodiny v tanečnej prípravke mali svoj význam. Celá choreografia mala svoj význam. Všetci sa dostávali do varu, všetci sa dostávali do minulosti. Vnikali do doby príbehu, ktorá vôbec nebola jednoduchá. Vlastne, ktorá doba je jednoduchá?

Ako sa oni na javisku dostávali do histórie, presnejšie štylizovanej minulosti, s nimi sa do tlakového hrnca dostával aj divák. Úvodná choreografia bola odmenená potleskom.

A už išli prvé dialógy. Výstup, v ktorom Lukášovi preskakuje mutujúci hlas. Prvé zakvílenie pubertálneho hlasu bolo doprevádzané šumom. Diváci to brali ako malú chybička krásy. Druhé zapišťanie hlasu už bolo sprevádzané sporadickými smiechmi a tretí výtvor Lukášových hlasiviek, podobný ladeniu basovej gitary, prechádzal na husľové cis1. To prešlo do vibráta a vrátilo sa k basovému ladeniu. Spustil sa spontánny smiech. Napriek týmto komickým prvkom, dialóg plynul presne tak, ako mal. Peter hltal každé Paľovo slovo, každú hlásku, akoby to počul prvý raz. Vlastne on hltal celého Hlásku. Ten chalan, ten jeho chalan, bol tak presvedčivý, tak autentický, že mu veril. Veril mu ako postave aj ako človeku. To, čo prežíval na javisku, malo v jeho vnútri tie isté hodnoty, ako keby sa to dialo naozaj. Bol to skutočný Albert a bol to aj skutočný Paľo.

Lavína dialógov, scén, výstupov, hudobných čísel sa blížila k prvej piesni. Paľo začal na playback, ale ako zvukár počul v slúchadlách jeho plné nasadenie, v správnom momente prestriedal šable a vytiahol Paľov originál. Spev a pieseň boli odmenené potleskom. Kamzičí prd z Lomničáku posúval lavínu ďalej k prestávke. Potrebovali ju diváci, aj účinkujúci.

Paľo s Petrom utekali na toaletu a neboli jediní. Močové mechúre potrebovali vyprázdnenie. Na fajčiarni si dali cigaretu a obaja spolu vypili celú 1,5 litrovú Fatru. Pozerali na seba, vnímali jeden druhého. Na vyjadrenie svojich pocitov nepotrebovali žiadne slová. Obaja boli vo svojich postavách. Zároveň obaja boli v tom, čo začali pred 19-timi týždňami. Ich dynamický vzťah, ich láska dospela do bodu, kedy stáli jeden pri druhom. Cítili, že teraz je to medzi nimi to, po čom celý čas túžili. Na vyjadrenie pocitu už nepotrebovali slová. Pohľadom si hovorili celé súvetia. Ich vzťah už nebol len o testosteróne. Bol to cit na pevných základoch. Vnímali sa. Vedeli, že si môžu veriť. Asi akékoľvek slovo v tomto momente by vyznelo falošne, prázdne, plytko. Tak ho ani jeden z nich nemal potrebu povedať. Zahasili cigarety.

Ich oči sa stretli. Sivé dúhovky sa vpíjali do blankytne modrých očí. Chalani sa objali. Nič, len objatie bez bozku. Dotyk dvoch tiel, ktorých duše boli zviazané čímsi, čo bolo niekoľkonásobne komplikovanejšie ako gordický uzol.

Kamzík na Lomnickom štíte spal pod skalným previsom, viseli ľadové cencúle. Jeden cencúľ sa odlomil a padol dva metre od kamzíka. Ten zdvihol hlavu. Všade vôkol bolo ticho, len mrazivý vietor dobiedzal do ľadovej výzdoby. Kamzík cítil, že vôkol je bezpečie, a uložil si hlavu na chrbát a spal ďalej.

O 262 km na juhozápad mohla ďalej pokračovať lavína emócii, citu, piesní a tanca. Lavína, ktorá viedla našich chalanov úskaliami ich postáv. Pod chvíľou ich ovládal hnev, sklamanie a žiaľ, aby tak ako oni dvaja, tak aj ich postavy našli k sebe cestu a zovreli sa v objatí. Bola tu malá odlišnosť. Postavy sa objali ako priatelia, a oni dvaja ako partneri.

Ten poltón rozdielu divadelný divák nedokázal postrehnúť. Oko kamery by to odhalilo. Ale oni boli na doskách, ktoré znamenajú svet. Objatie malo presne tie požadované hodnoty slasti a dokonalosti, ako makovo-višňová štrúdľa pani Kudličkovej. Nasledovala Petrova pieseň a po chvíli aj Paľova záverečná. Diváci ich ovenčili potleskom.

Ani sa nenazdali a začala sa záverečná scéna, záverečná choreografia a vytúžená klaňačka. Po chvíli sa diváci postavili a tlieskali, ozvali sa aj výkriky “Bravo!”. Diváci si žiadali ešte niečo naviac, nejaký prídavok. Najprv zopakovali úvodnú choreografiu, diváci tlieskali do rytmu. Potom sa im Lukáš poďakoval s preskakujúcim hlasom, za čo bol odmenený smiechom a uviedol Paľa, ktorý naživo znova odspieval titulnú pieseň.

Ďalšia vlna aplauzu, ktorá sa znásobila, keď sa na scéne objavil aj sám veľký, a vlastne aj dosť malý a o to viac zavalitý, maestro Koniarik s bielym šálom. Objal Paľa, potom aj Petra. Stisnutie si vyslúžil aj Lukino. Podával ruky ostatným účinkujúcim. A veľká vlna potlesku pokračovala. Na scénu prišli ďalší tvorcovia. Kostýmová výtvarníčka Žura, scénograf, autor hudby, choreograf Dušan. Príval potlesku bol mohutný ako príval kvetov a darčekových taštičiek. A Paľo zrejme dostal aj kvety, ktoré boli určené pre Jura Bystrického. Nebol tam, tak ich dostal on.

Paľo bol zaplavený hormónmi šťastia. Áno, niečo takéto sa mu často snívalo, ale zväčša bol na scéne len on a Peter. Pozrel sa po svojej pravej ruke a videl, ako jeho blonďák plný šťastia pozerá naňho. To najväčšie ďakujem patrí najviac jemu. Jeho čertovi s výzorom anjela. Keď sa im oči stretli, ich orgány zraku na to reagovali vypustením sĺz. Sĺz šťastia. Dali si znova šancu. Niečo dosiahli a dosiahli to spolu. Obaja s náručiami plnými kvetov sa k sebe nahli a pobozkali sa. Ich sen sa stal skutočnosťou. Najväčší úspech patril v ich vnímaní tomu, že sú spolu. Že to ustáli.

Z ružice sprchy tiekla teplá voda a umývala pot z tiel, ktoré vydali zo seba veľký kus energie a emócie. Navzájom sa mydlili. Stačili im tieto dotyky a vedomie, že oni dvaja sú spolu a túžia, aby to tak ostalo. A dnes asi prvý raz to pochopili. Aby sa ich túžba skutočne dokázala naplniť, je dôležité aj dávať a nielen brať. Dali si šancu a prvý úspech sa dostavil. V realite sa naplnilo to, čo pred nedávnom bola len vízia preludu, vidiny, chiméry, sna, spoločného sna.

Chalani vo vyšívaných košeliach s roztrhanými texaskami, spod ktorých sa červenali ich neodmysliteľné pančucháče, prišli do priestorov foajé divadla. Tu už na nich čakal Koniarik aj s jeho excelenciou veľvyslancom a pánom ministrom kultúry. Technik podal réžovi mikrofón. Maestro, ako kázal protokol, pozdravil excelenciu a potom pána ministra. Poďakoval sa pozvaným hosťom, že boli úžasným publikom. Slová vďaky vyslovil spolutvorcom tohto nového divadelného kusu. Poďakoval sa súboru a mladým hereckým talentom, ktoré nesklamali ponúknutú dôveru. Požiadal Paľa, či by bol ochotný odspievať ešte lyrickú pieseň princa Alberta.

Paľo ostal zaskočený, nepočítal, že ešte bude spievať, ale odmietnuť sa nedalo. Koniarik mu podal mikrofón a Paľo sa započúval do hudby. Začal spievať. Pozeral sa po prítomných, ale pod chvíľou sa vždy pohľadom vrátil k svojmu blonďákovi, akoby mal obavy, či ho Petrus počúva. Samozrejme tie obavy boli viac ako zbytočné. Peter ho priam hltal očami, vedel, že teraz Paľo spieva preňho, len preňho. To pochopí len ten, kto to za zažil na vlastnej koži. Nie každý má to privilégium, aby pieseň bola venovaná len jemu. Vraj je to úžasný pocit, keď milovaná osoba spieva len pre vás a keď tá osoba spieva naozaj krásne. Paľo dospieval. Ozval sa potlesk.

Boli tam aj televízne štáby, ktoré si nenechali ujsť príležitosť ponúknuť divákom zábery z uvedenia nového titulu. Meno režiséra bolo zárukou zrodu nového diváckeho ťaháku. Optiky sa sústredili hlavne na známe tváre a o tie tam núdza nebola.

Už sa pripravoval minister, že povie aj on pár slov prítomným, ale kým sa rozkýval, mikrofón zobral do rúk Peter.

“Vaša excelencia, vážený pán minister, maestro Koniarik a milí hostia. Práve ste počuli úžasný hlas Paľa Hlásku, o ktorom budete ešte veľa počuť. Viem, čo hovorím. Tento chalan vstúpil do môjho života v septembri minulého roku.“ Väčšina kamier už bola vypnutá. Divákov predsa nebudú zaujímať výlevy adolescenta, ktorého vlastne nik ani nepozná. Peter pokračoval: “Skoro dva mesiace som ho ani nevnímal, že existuje. Koncom októbra som pocítil, že s týmto sivookým peháčom ma čosi spája. Za ten čas sa mu podarilo zo mňa vykresať celkom iného človeka. Jeho zásluhou som sa začal meniť zo vzdorovitého puberťáka na človeka, ktorý si začal uvedomovať, že v živote treba občas aj zabojovať. Že každý úspech, každý krok urobený vpred odo mňa chce, aby som sa začal správať zodpovedne a dospelo. Tento úžasne talentovaný chalan mi podal pomocnú ruku. Vďaka nemu som sa stal strojcom svojho života a svojho šťastia. Za to ti patrí, Pavelko, moje veľké ďakujem.” V Petrovej ruke sa objavila ruža a s bozkom ju podal Paľovi. Petrove slová zneli úprimne a všetkých prítomných dojali. Odmenili Petra potleskom. Mikrofón zobral do rúk Paľo.

“Vidíte, toto on robí stále. Je schopný každý deň ma šokovať niečím novým. Neverte mu, že ja som strojcom jeho zmeny, to práve on mne ukázal, kde sú skutočné hodnoty a prečo sa oplatí žiť. Keby sa nechcel zmeniť, tak sa nezmení. A o ňom, o Petrovi Svikruhovi, tiež budete určite veľa počuť!”

Nasledoval ďalší potlesk a konečne mal v rukách mikrofón pán minister. Na kamerách sa znova rozsvietili červené svetielka. Poďakoval sa talianskej ambasáde za spoluprácu. Vraj nemá obavy o budúcnosť slovenskej kultúry. Vidí, ako rastú talenty. Táto sebavedomá a sympatická dvojica mladých hercov je toho dôkazom. Komplimenty vzdal aj ostatným tvorcom a účinkujúcim a zvlášť režisérovi Koniarikovi.

Požiadal jeho excelenciu, aby sa ujala slova. Vtedy chalanom stuhol úsmev. Vo veľvyslancovom doprovode zbadali aj Dr. Struhára. Excelencia vyzdvihla prínos inscenácie ako formy zbližovania sa Talianska a Slovenska. Vraj bez kultúrneho prepojenia by ani tá najužšia hospodárska spolupráca nebola plnohodnotná. Maestra Koniarika nám vraj môže závidieť celá Európa. Povedal, že to, čo videl, prekračuje hranice nielen kraja, ale celého Slovenska. Takáto inscenácia by zožala slávu kdekoľvek v Taliansku.

Televízne štáby si začali odchytávať známe tváre a točiť s nimi rozhovory. V jednom momente bol Koniarik, naši chalani a aj minister mimo záujmu kamier. Minister, bývalý herec, nezaprel svoj zmysel pre humor. Chcel Petrovi vrátiť, ako mu spred ruky uchmatol mikrofón.

“Pán Slota by mal z vás radosť, keby vás videl v takýchto vyšívaných košieľkach,” uštedril minister nie najpríjemnejšiu poznámku na adresu ich svojského odevu s prvkami folklóru.

“On možno áno, ale my určite nie,” vymedzil sa Peter voči vulgárnemu politikovi, ktorý dával svoje národovecké vyhlásenia vždy, keď bol pod parou.

“A kto je váš hlavný pedagóg?” pýtal sa minister.

“Ako myslíte hlavný pedagóg, triedny profesor?” reagoval Paľo.

“Vy nie ste na VŠMU na herectve?” ostal zarazený minister.

“Milanko, oni sú gymnazisti,” upresnil Koniarik.

“Chlapci, tak to naozaj klobúk dole,” povedal minister.

“Ak by ste mali problém s prijatím, ozvite sa, jeden telefonát a budete na škole,” podal im ruku minister a išiel za ďalšími hosťami. Ani na okamih nezapochyboval, že si dajú prihlášku na herectvo.

Chalanov si odchytila Žura a gratulovala im. Samozrejme bola tu aj Helga so svojím neodmysliteľným Nikonom.

“Boli ste úžasní. To, čo si povedal Palinovi, bolo asi najkrajšie vyznanie lásky, aké som počula,” pobozkala ho. Paľovi pípla sms-ka. Pozrel sa do mobilu – “Pali, boli ste skvelí, rozbolela ma hlava. Ešte raz vďaka za pozvanie. Mišo.” Paľo pošepol Petrovi, že ich spolužiak odišiel. Peter reagoval, že nájdu určite inú príležitosť, ako ho zoznámiť s Marcelom. Nato mu pípla ďalšia správa:

“Priatelia, boli ste úžasný, necítim sa dobre. Ďakujem za pozvanie. Marcel.”

“Pozri,“ ukazoval mu Marcelovu a potom Mišovu správu.

“A čo?” nechápal blonďák.

“Ako cez kopirák,” veľavýznamne povedal Paľo.

“Myslíš, že to nie je náhoda?” nevidel v tom Peter nič mimoriadne.

“Máš dojem, že veci sa dejú náhodne alebo sa dejú tak, ako sa diať majú?” položil mu otázku Paľo. Zbadal, ako sa k nim blíži Dr. Struhár. Peter ho nevidel, zbadal na peháčovej tvári napätie. Podvedome sa otočil a právnik mu vrazil do dlane ruku. Gratuloval mu ku skvelému výkonu a sebavedomému prejavu.

“Naozaj si ma prekvapil, Peter. Pán Hláska, aj napriek vaším antipatiám k mojej osobe, prijmete moju gratuláciu?” prehnane roztiahol kútiky úst, aby vyzeral ten úsmev čo najúprimnejšie.

Opak bol pravdou. Paľo v tom cítil sliz.

“Slušnosť káže ponúknutú ruku prijať. Prepáčte, ale ja nemám jediný dôvod byť k vám slušný,” pokojne s kamennou tvárou mu pozeral do očí.

“Počul som, čo sa vám stalo,” snažil sa byť účastný. “Nebojte sa, kým sa budete ženiť, na bitku si ani nespomeniete.”

“Ďakujem, len žiaľ, váš pokus o žart bol na môj vkus málo vtipný, za to hodne trápny,” vyhral Paľo tento slovný duel. Chytil Petra za ruku. Otočili sa a zamierili do davu. Struhár sa za nimi pozeral. Evidentne cítil porážku od sopliaka, ktorý ešte nemal maturitu. V očiach mu blčala zlosť. Raz mu to dá vyžrať.

“Ahojte!” pozdravil ich Kamil. Tiež im blahoželal k predstaveniu. Pristavila sa novinárka s fotografom. Opýtala sa, či im môže položiť pár otázok k divadlu a aj so súkromného života.

“Záleží na tom, aké budú tie otázky,” povedal Paľo.

“Tak ja vás nechám,” lúčil sa Kamil.

“Ostaňte, prvá otázka by sa dotýkala práve aj vás. Ste jeden z podozrivých, kto mohol stáť za napadnutím pána Hlásku. Vidím, vy normálne spolu komunikujete. Ako je to možné?” zvedavo na nich pozerala.

“Vyšetrovanie polície nie je uzavreté a Kamil bol tiež napadnutý,” vôbec sa nepáčila Paľovi otázka.

“Vy nepodáte naňho trestné oznámenie?” pýtala sa ďalej.

“Ak mi dáte telefónne číslo, môžem vám poslať desať takých pseudo usvedčujúcich esemesiek,” hájil Kamila Hláska.

“To, čo sa deje je útok alebo vojna v gay komunite? Čo si o tom myslíte?” držala v ruke diktafón.

“Prosím vás, vypnite to! Na takéto otázky vám tu a teraz nie je nikto z nás ochotní odpovedať,” pokúsil sa ju odbiť Peter.

“A kedy a kde by ste mi boli k tejto téme povedať viac?”

“Nikde a nikdy, príjemný večer!” snažil sa tento nepríjemný rozhovor ukončiť Paľo.

“Ja mám otázky aj k predstaveniu, ako vás prijal súbor, keď zistil, že ste gayovia?”

“Moja milá, do tohto predstavenia sme boli obsadení na základe nášho herectva a nie našej sexuálnej orientácie,” Paľo bol poriadne nepríjemný.

“Pokiaľ vás zaujíma, či sme sa pre tieto postavy museli s niekým vyspať, nie, nemuseli, a pokiaľ vám išlo o to pokaziť nám večer, tak sa vám to takmer podarilo,” šplechol jej do tváre Peter.

“Chcete povedať, že vy dvaja si vzájomne stačíte?” bola ďalej neodbytná.

“Asi tak, zbohom!” odsekol Paľo.

“A vaša vzájomná nevera na lyžiarskom a bitka medzi vami dvoma…,” priklincovala ich novinárka.

“A toto máte kurva odkiaľ?!” prestal sa ovládať Peter.

“Správny novinár neprezrádza svoje zdroje. Aj keď je podľa vás kurva,” odsekla ona, ale stále mala navrch. Bola zvyknutá na takúto formu komunikácie.

“Správny novinár sa nehrabe v niekoho špinavej bielizni,” poučil ju Paľo.

“Správny novinár hľadá odpovede na otázky, ktoré zaujímajú jeho čitateľa. Kamil, vy ako vnímate útok na pána Hlásku a potom aj na vás?” otočila svoju pozornosť naňho.

“Je vás do toho riť Paľova, ako to vnímam ja! Obráťte sa na políciu!”

“Kamil, neponúkaj tu môjho chlapa ako žumpu!” už s náznakom úsmevu ho napomenul Peter.

“Sorry, Pali,” ospravedlňoval sa.

“Mňa zaujíma…,” chcela dodať otázku novinárka.

“Zbohom!” ozvalo sa súčasne s troch úst. A polícia tam aj skutočne bola. Sledovačka. Vyzerali ako novinárska dvojica. A to muž, či skôr chalan s kamerou a elegantná tridsiatnička. A boli tu aj ďalšie oči, ktoré sledovali dianie na oslave, a o nich nevedel naozaj nik. Tajné služby vedia byť naozaj nenápadné. A koho v skutočnosti sledovali, nevedel nik.

Chalani aj s Kamilom odkráčali k bohato prestretým bufetovým stolom, pečené prasiatko, pečený losos a sumec, šunky, syry, rôzne údeniny, pagáčiky, koláčiky, zelenina, ovocie, všetko lákavo upravené. Pri stole so zákuskami sa stretli aj s Borisom Thurzom. Jeho vraj pozval choreograf.

Skupina tanečníkov sa bavila v sólo hlúčiku, Lukáš sa viackrát snažil pripojiť k Paľovi a Petrovi, ale vždy ich okupoval niekto iný.

Pred polnocou boli nové herecké hviezdičky už v posteli. Spali u Paľa. Marcel medzi štyrmi očami poradil Petrovi, že Paľo občas stráca pevnú pôdu pod nohami, keď všetok spoločný čas trávia práve u nich v dome. Preto Peter vždy, keď peháč prejavil želanie, aby spali uňho, súhlasil. Chalani sa v posteli dlho núkali jeden druhému. Ich nežnosti a vynukovanie sa malo za následok, že Paľo nepomilovaný zaspal. O chvíľu sa zavreli aj viečka na blankytných dúhovkách.

Nad ránom sa Peter zobudil. V spacích bielych pančucháčoch išiel na toaletu. Potichu si priľahol ku svojmu chalanovi. Sledoval ho, ako spokojne spí. Očami objímal tú tvár, ktorá preňho znamenala tak veľa. Tvár, na ktorú by sa vedel pozerať celú večnosť. Tie krásne pery, ktoré lákajú k bozku. Nos ovenčený rubínmi pieh. Viečka prikrývajúce dúhovky vo farbe labradoritu. Pri pravom oku bolo vidieť jazvu. Dodávala krásnej tvári punc bojovníka. A Paľo je bojovník. Ale každý bojovník potrebuje svojho pobočníka, zbrojnoša, panoša. Alexander Veľký mal Hephaestiona, Achiles Patrokla. Keď oni dvaja budú kopia, ostrie bude Paľo a on tá pevná tyč z pevného tisu. Ak meč, Paľo bude ostrie a on rúčka s pletencom chrániacim ruku.

Peter si v danom momente nedokázal uvedomiť, aké bolo jeho rozhodnutie pre ich vzťah dôležité. Nie je možné, aby boli dvoje prvé husle. Paľo sa začal usmievať. Zdvihnuté kútiky na spiacej tvári spôsobili, že aj Petrove pery sa natiahli do úsmevu a odhalil svoje zuby. Viečka sa zdvihli a Petra ožiaril lesk dvoch magických labradoritov.

“Mne sa snívalo, že ma bozkávaš, Petrus, a ty sa na mňa len pozeráš,” objal ho a začali sa bozkávať. Ich telá sa náhle začali zaplavovať hormónmi, ktoré dvíhali ich kohúty, a žiadosť jedného po druhom sa stávala neovládateľnou. Paľo sa pokúsil otočiť si Petra, aby prstami mohol preniknúť k jeho polovičkám.

“Palino, večer si sa mi ty ponúkal, zabudol si?” vyčítal mu.

“Ráno múdrejšie večera,” Paľove prsty začali krúžiť okolo Petrovej ružice. Peter sa mu poddával.

“Ty sľubotechna,” neodpustil si poznámku.

“Tvoja smola, že si ponuku nevyužil,” oponoval mu.

“Však si zaspal, láska moja,” Peter začal vzdychať, lebo Paľove prsty prenikli dnu a začali mu dráždiť ten čarovný uzlík nervov.

“Petrus, neviem, kde mám lubrikoš,” smutne povedal Paľo.

“Kašli naň, poď,” posmeľoval ho Peter, lebo sa nevedel dočkať, kedy peháč doňho vnikne. Bolo to trochu bolestivé, ale o to intenzívnejšie to prinášalo vytúženú rozkoš. Po milovaní ešte obaja zaspali.

Peter pomohol zbaliť veci Paľovi, lebo zajtra ich čakala cesta do Talianska. Išli pre Dolfiho a odviezli všetky veci aj lyže k Petrovi. Mária im dala svoj veľký kufrisko. Paľo jej vyčítal, že idú na hory, nie na módnu prehliadku. Mali čo robiť, aby ho odniesli.

Silvia im oznámila, že dnes ešte ide do práce, tak ak chcú, nech si niečo navaria alebo sa idú niekam najesť. Chalanom sa variť nechcelo. Ani u Paľa nebol obed. Otec bol v službe a mama bola na obede u kolegyni. Rozhodli sa pre motorest neďaleko Mišovej chaty, kde varili skvelú držkovú aj kapustnicu, takisto robili úžasné domáce pirohy, šúľance a halušky.

Po obede sa vybrali do lesa, neďaleko Mišovej chaty. Auto museli nechať na rázcestí, kde cesta pokračovala do dediny. Stálo tam auto s trnavskou značkou. Cesta k chate nebola prepluhovaná. Kráčali pomaly lesom. Peter položil Paľovi otázku, ako si predstavuje ich budúcnosť.

“Petrus, beriem to všetko tak, ako to je, áno som gay, chcem prežiť svoj život po boku chlapa, teda po tvojom boku, ale stále sa mi do predstavy tlačí, že máme spolu rodinu. Pritom viem, že je to nezmysel,” smutne mu hľadel do očí. Odpoveď neprichádzala. “Ty to vidíš ako?”

“Ja sa, Pali, tiež vidím po tvojom boku a viem, že by bolo viac ako naivné myslieť si, že konflikty už medzi nami nenastanú. Určite budú a možno omnoho ťažšie, ale chcem, aby sme sa ich naučili zvládať.” Paľo si priložil prst na ústa. Počuli vrznutie dverí na chate. Von vychádzal Mišo a o chvíľu sa za ním objavil Marcel. Nádejný poľovníci a herci sa pričupili. Sledované osoby vošli do drevárne. O chvíľu sa vracali, každý v rukách nesúc náruč nakálaného dreva. Svikruhlásky na seba s úsmevom pozreli. Tak ich zámer sa asi podaril. Pochopili aj ich náhle “zdravotné” problémy po premiére.

Keď Mišo s Marcelom zavreli dvere na chate, chalani sa vrátili k autu. Rozhodli sa, že sa pôjdu previezť lesom, prejdú cez Ondrovu dedinu, a tak sa vrátia na hlavnú cestu. Cestou lesom ešte raz prerušili jazdu. Dopriali si prechádzku spríjemnenú objatiami a bozkami.

Pred Ondrejovým domom parkovalo auto a pri ňom stál Edo. Zastavili pri ňom. Edo im povedal, že priviezol Ondreja, aby si zobral z domu veci. Chystajú sa do Anglicka. Pol roka budú robiť a potom sa pokúsia získať štipendium na vysokú školu. Po chvíli vyšiel von Ondrej. Ostal prekvapený, keď tam okrem svojho chalana videl aj Paľa s Petrom.

“Edo, poď dnu, moji rodičia sa chcú s tebou rozprávať,” povedal Ondrej.

“Počkať, Ondro, predsa ty si bol… už nie Erik…,” nerozumel tomu Paľo.

“Erik chce každého,” trpko sa pousmial Edo.

“Ale okrem seba nemiluje nikoho,” skonštatoval Ondrej.

“Tvoj foter je s tým ok?” ostal prekvapený Peter. Ondro len zdvihol plecia, urobil nerozhodnú grimasu. Možno zarytý homofób, Ondrejov otec, začínal prijímať inakosť svojho syna. Niečo sa udeje okamžite a niečo chce čas. Železo treba kúť za horúca. Keď sa otec chce rozprávať s priateľom svojho syna, to znamená, že vyhňa je správne rozpálená.

Ondro objal Paľa a Petra. Rozlúčili sa aj s Edom a kládli im na srdce, aby dali vedieť, ako sa im na ostrovoch bude dariť.

Po návrate domov začali nakladať do volva veci na cestu. O piatej sa vybrali do divadla. Nevedeli, či budú hrať tak, ako včera, alebo príde Juraj Bystricky. Neboli veľmi nadšení, keď ho zbadali. Podľa toho, ako vyzeral, to nasvedčovalo, že dnes to dá. Hlavná postava Juraj a oni mali tých hlavných hostí pozvaných práve na dnes. Hoci hrali svoje menšie party, užili si naplno aj druhú premiéru. Juraj bol trochu stuhnutý, ale museli uznať, že sa snažil. Pri klaňačke Paľo odspieval ako prídavok titulnú pieseň naživo.

Pohostenie po premiére bolo podstatne skromnejšie ako deň predtým. Atmosféra bola aj menej škrobená. Záujem médií takmer nulový, ale sledovačka polície bola znova prítomná. Bola to iná dvojica, ktorá dokonale splynula. Neregistroval ich ani major Hláska, jednoducho ich nepoznal. Podarilo sa mu uvoľniť zo služby. Málo kedy prichádzali vyšetrovacie a pátracie oddelenia do priameho kontaktu so sledovačkou.

Šéf hospodárskej kriminálky nebol podrobne informovaný, ako prebieha vyšetrovanie napadnutia jeho syna. Bolo to proti zásadám polície, aby nebolo vyšetrovanie a pátranie marené. Aj tak vedel dosť. V kostiach skúsený policajt cítil, že to bude dlhé a možno neúspešné pátranie. Punc tomu presvedčeniu dával práve advokát Taraba, ktorý je špecialista na procedurálne chyby. Bol to mafiánsky advokát. Ako zázrakom prišiel pán primár.

Obaja otcovia však na oslave ostali len chvíľu a odobrali sa za svojimi povinnosťami. Navzájom sa pozdravili len kývnutím hlavy. Jedno podanie ruky v nemocnici stačilo. Major nechcel nadväzovať kontakt s osobou, ktorá je objektom jeho záujmu. Hlavne privatizačný projekt nemocnice a záhadné nákupy predražených zdravotníckych prístrojov a vybavenia.

Prvý odišiel primár. Na otázku Silvie, ako sa mu to páčilo, sa zmohol len na suché konštatovanie:

“No, snažili sa.” V skutočnosti mu Paľo aj Peter doslova vyrazili dych a uvedomil si, že asi to celkom skríži jeho plány, čo by mal jeho syn robiť v budúcnosti. Tváril sa, že sa musí vrátiť do nemocnice, lebo bude operovať. Major aspoň počkal, kým sa jeho syn prezliekol a prišiel medzi hostí. Objal ho. Bol naňho hrdý, objatie dostal aj Peter. Potom sa Major rozlúčil. Chcel sa vyhnúť otázkam Silvie, čo je nové ohľadne útoku na partnera jej syna.

Ako prvý dorazil k našej dvojici Šani rozkošný.

“Chaloškovia moji zlatí, vy ste boli na tom javištiatku takí chrumkavučkí, normiška hercoši profíci. Ja som pyšný, že vás poznám. Aj kvietočky som vám poslal a príďte ku mne do obchodu, mám po pičuľke dobré, nové parfumičky, pre naše mačiatka z doštičiek, ktoré znamenajú celý svetíček,” tie nové vône aj so špecifikujúcim superlatívom pošepol. Také výrazy sa v tejto spoločnosti jednoducho nepatria. Ale zo Šaniho úst to znelo prirodzene. Ladilo to s jeho outfitom. Tmavobordovým, skoro čiernym rúžom na ústach, čiernymi nechtami, zlatého saka, ružovej košele a bielych uzučkých nohavíc, ktoré končili vysoko nad zlatými topánkami a na nohách bolo vidieť čierne silonky so sexy štráfikom na zadnej časti. Takým, aké mali prvé silonky od firmy Dupont. Tie si podmanili celý svet.

“Šani, a po kokôtik dobré by sa nenašli?” pošepol s úsmevom Peter.

“Paliho chalanisko, kam ty chodíš na tieto hlášky?” chichotal sa Šani.

“Kukni na Hlásku a nevypustíš inú hlášku,” prezradil Šanimu a chytil Paľa za ruku.

“Ty pakolín…,” smial sa Paľo.

“Vy na to myslíte teraz náhodou alebo na to myslíte stále, kocúriky?” zatváril sa priam cudne Šani.

“Stále!” odpovedali mu naraz chalani.

“A nevedeli by ste do svojich predstávičiek pridať aj mňa?” ponúkal sa napoly vážne, napoly zo žartu Šani.

“Ako si povedal, Šani…,” usmieval sa Paľo.

“Nevedeli!” povedali unisono.

“Svikruhlásky, ja vám tak závidím, ale vám to aj prajem,” pokračoval Šani.

“Čo Šani?” opýtal sa Peter.

“Akí ste mladulinkí, krásnulilinkí, zamilovanučkí.”

“Prehovoril starec!” smial sa Peter.

“Smeješ sa Pufkolín, včera som si našiel šedivučký vlásoček. Fúúúj a tridsať mám až za… no to sa v slušnej spoločnosti nehovorí,” vzdychal Šaňo. Pristavil sa pri nich Bubu a odviedol Šaniho do útrob divadla.

Dvojicu si odchytil Oliver. Mal pre nich lákavú ponuku. Príbeh Janka a Jarka inscenovať v divadelnom štúdiu alebo na nezávislej scéne. Chce podať o grant na napísanie a naštudovanie. Garantom by bol Koniarik. Nechcel im to prezradiť skôr, nech sa sústredia na predstavenie. Peter krútil nosom. Nepáčil sa mu záver. Na Mikulášsky večierok to bolo fajn, ale divadlo by asi chcelo niečo viac.

“Peťo, môžeme scenár písať spolu a mne sa otvorené konce páčia, nech si aj divák niečo domyslí,” argumentoval Oliver.

“Petrus, nie je dôležité, či zomreli v jednom okamihu spolu v plynovej komore alebo…,” peháč bol prerušený.

“Môžem s tebou hovoriť medzi štyrmi očami?” pokúsila sa im do rozhovoru votrieť Zdenka v obtiahnutých tyrkysových šatách s červenými flitrami. Pôsobila vyzývavo.

“My dvaja sme dohovorili!” odbil ju Peter.

“Tak to sa teda veľmi mýliš!” urazene sa otočila na opätku a vrtiac bokmi odkráčala. Záver večera si užili už príjemnejšie. V spoločnosti kňaza Tomáša a jeho partnera Karola. Pridala sa k nim aj Alica a samozrejme najväčšia opora nádejných hercov – ich mamy. Po pohári šampanského už popíjali už len nealko. Ale bola to viac ako príjemná spoločnosť. Karol kurizoval všetkým trom ženám, ako keby tu nebol so svojím partnerom. Ale aj Tomášovi sa celkom darilo byť nezvyčajne vtipným.

***

Ráno pred siedmou už sedeli lyžiari so strážou v aute. Vyrazili smerom San Martino di Castrozza v talianskych Dolomitoch. Cesta im ubehla rýchlo, striedali sa štyria šoféri. Pred večerou už boli v hotely Regina. Majiteľka hotela, ktorá už bola štvrtou generáciou hoteliérov tohto rodinného podniku, ich privítala osobne. So Silviou sa objala, poznali sa. Hneď ich pozvala na pohár Prosecca. Potom chalani vyložili lyže a lyžiarky do lyžiarne. Pomohli poslíčkovi na zlato sa lesknúci vozík naložiť objemnú batožinu.

Chalani si začali dávať veci do izby. Pekná priestranná miestnosť s balkónom mala len jednu chybu. Postele boli zvlášť. V izbe sa zjavili mamy a nazreli do izby. Povedali chalanom, nech si prenesú veci do ich izby. P&P najprv nerozumeli prečo, ale poslúchli ich. Keď prišli do izby, ktorá bola určená pre ich mamy, pochopili dôvod zmeny. V izbe bola manželská posteľ.

“Nie, že jej pevnosť začnete overovať hneď teraz. Za trištvrte hodinu by sme mali ísť na večeru,” vystríhala ich Silvia.

“Takže saká, umelci!” znel jasný príkaz od Márie.

Skvelá talianska kuchyňa začala na ich chuťové bunky útok hrebenatkami ugrilovanými v plátku údenej slaninky s hráškovým krémom s rozmarínom. Nasledovala tradičná talianska pasta s hľuzovkou a kozím syrom a vrcholom boli teľacie medajlónky s grilovanou zeleninou. K tomu lahodné víno, ktoré im doporučila majiteľka hotela.

Manželská posteľ hravo zvládla zaťažkávaciu skúšku dvoch vášnivo sa milujúcich slovenských žrebcov. Ráno nasledoval rituál sprchovania a potom obliekania pančucháčov. Na raňajky prišli v kraťasoch s tričkami zladenými s farbou ich vrúbkovaného odevu na nohách. Dohodli sa, že ich Silvia pôjde odviezť k lanovke. Mamy si doobeda dajú ešte oddych a poobede pôjdu aj oni na svah. Na obed sa nemusia viazať. Vraj si majú dať niečo na svahu. Skipasy mali na celé stredisko, čo obnášalo takmer 45 km zjazdoviek.

Chalani sa lanovkou vyviezli na svah. Navzájom sa natreli opaľovacím krémom, lebo slnko tu bolo intenzívne. Dali si pusu.

“Pavelko, som rád, že si,” pošepol mu blonďák, v ktorého topásových očiach sa odrážali slnečné lúče.

“Petrus, som šťastný, že si pri mne,” pošepol mu Paľo. Odlesky slnka zažiarili na jeho labradoritoch. Zlátili jeho rubíny pieh. Ešte jeden bozk a svoje drahokamy prekryli lyžiarskymi okuliarmi s polarizovanými sivými fóliami. Otočený k slnku sa odpichli a začali na svahu naberať rýchlosť. Ich lyžiarske otočky sa navzájom križovali a pretínali.

 

Epilóg

Keby toto všetko bol film, na pozadí chalanov miznúcich na zasneženej pláni s kotúčom slnka na oblohe by sa zjavil prvý titulok.

“Akákoľvek podobnosť postáv, príbehov a udalostí v tomto filme nie je náhodná.”

Po ňom by nasledoval druhý titulok.

“Tvorcovia filmu ďakujú Ostrovním povídkam za zverejnenie tohto príbehu, na základe ktorého film vznikol.”

A už by nasledoval nekonečne dlhý rol titulkov s menami hercov, celého filmového a realizačného štábu, použitej hudby. Jednoducho všetko to, čo beží na plátne, keď diváci náhlivo odchádzajú z kina. Možno by sa ozval aj potlesk. Títo diváci však sedeli a hľadeli do samého konca, kým dozneli posledné tóny hudby, kým sa neobjavilo na plátne aj posledné meno a v dušiach nedoznieval príbeh lásky, ktorý sme spoznali v 3x13 príbehoch P&P. Poniektoré dvojice chalanov a mužov by sa pri odchode z kina možno držali aj za ruky. Ale celý môj epilóg skúste brať ako sci-fi. Ale snívať vraj treba, lebo ak nesnívate, nemá sa vám čo splniť. Mne v ušiach stále znie pieseň, ktorú otočkár spieval otočkárovi. Takže, možno niekedy, dovidenia.

Hodnocení
Příběh: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (21 hlasů)
Vzrušení: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (21 hlasů)
Originalita: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (21 hlasů)
Sloh: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (21 hlasů)
Celkem: 1 1 1 1 1 1 1 1 1 1 (26 hlasů)

Autoři povídky

Celé jméno-
Věk0

Život bez pančucháčov, je život s holými nohami.

Autor

Nezapomeň napsat komentář, a podpořit tak další publikaci autora!

Komentáře  

+9 #8 Otoč sa k slnku 39.Plní sa prvý senMarko 2023-04-25 22:18
Tak, príbeh P+P sa nateraz skončil. Priznám sa, nebola to úplne moja šálka kávy, ale postupom času sa mi títo dvaja chalani dostali pod kožu a celkom ma zaujímalo, ako to s nimi dopadne. Často ma "vytáčalo" to ich správanie a ich slovník, ale našli si tu svojich fanúšikov. Bolo to 39 dielov originálne poňatého písania i korekcii. ;-) :lol: Držím vám palce chalani. ;-)

P.S.: black, ďakujem krásne za prianie. :-)
Citovat
+7 #7 Odp.: Otoč sa k slnku – 39. Plní sa prvý senGD 2023-04-25 11:25
Blacku vidíš kam to vede, když začneš psát.💕 :lol:
Máš virtuálního, čti internetového, kamaráta s kterým si navázal solidní kontakt. Co je ovšem mnohem, mnohem důležitější tak si našel reálnou 👨‍❤️‍👨 tak si to užívejte vy reální P&P, opatrujte se i odpouštějte si vzájemně a někdy se nám vraťte aby jsme se dozvěděli jak se máte.
Citovat
+9 #6 Odp.: Otoč sa k slnku – 39. Plní sa prvý senblack 2023-04-25 09:45
Komentár sa mi nezmestil celý, tak pokračujem.
A to pre mňa najdôležitejšie, práve pre otočky sa mi podarilo stretnúť človeka, s ktorýcm otočky zažívam v mojom veku a na vlastnej koži. Práve táto skutočnosť je za dôvodom, že black potrebuje pauzu. V dvojici sa otáčam k slnku a mám sen, že raz sa znova stretneme v panoptiku života s krásnym názvom Ostrovní povídky. Sadám do člna, odrážam od brehu a kývam vám na rozlúčku. Možno sa s niekym stretnem aj v reálnom živote. Ten teraz potrebujem prežívať najviac. Trištvrte roka som život gaya prežíval tu, tak chcem si to vyskúšať na vlastnej koži. A nie je možné mať všetko. Váš black 8)
Citovat
+5 #5 Odp.: Otoč sa k slnku – 39. Plní sa prvý senblack 2023-04-25 09:43
Tohto som sa obával najviac, čo povedať nakoniec, tak odpoviem aspoň mojim verným komentátorom.
mishoples asi len toľko, že snívať treba, ale tie sny musia byť o tom čo ma má stretnúť, to čo ma už stretlo, asi nikdy nestretnem a ak sa otočkári vrátia, je ten sen viac ako reálny. Dobre vieš, že svoje sľuby som vždy splnil.
Yorjan z Teba si dovolím zacitovaťLáska vraj aj hory prenáša. A oni sa našli, a odteraz sú na to dvaja. Tak nech na to nikdy nezabudnú, pretože mať jeden druhého, držať jeden druhēho za ruku, a trebárs aj iba spolu mlčať a len vnímať vzájomnú blízkosť, to je to najkrajšie a najcennejšie na svete. A oni k tomuto poznaniu práve došli. Takže, Palino a Petrus, vezmite sa za ruky, otočte sa k Slnku a vykročte do života.
Áno chytili sa za ruky a kráčať budú spolu ďalej. Je len otázne, čo im osud nadelí. Pri Tebe chlape žasnem ako si sa zo strohých smajlíkov vypracoval na priam filozofické komentáre.
Kto, alebo čo je za tou Tvojou záhadnou zmenou? 8) Eradia si výnimka, ktorá potvrduje pravidlo. Môj text dokázal osloviť aj niekoho neskôr narodeného a dokonca aj ženu. Chcem veriť aj ja, že sa P&P po čase vrátia, ale ešte nič
nesľubujem.
GD Stýskat /cnieť/ za Tebou sa bude aj mne. Celkom sme sa vďaka otočkám skamošili, a to je to najcenejšie, čo môže človek získať, nových kamarátov a niekedy aj priateľov.
Tak isto ďakujem aj občasným komentátorom, a práve tí ktorí nemali problém vyjadriť sa kriticky, ma prinútili intenzívnejšie premýšľať. Práve vďaka otočkám, vznikol aj román Poranené vtáčatá, kde som podľa námetu nášho už stabilného člena OP mishoplesa napísal smutný a dojímavý príbeh o dvoch gayoch z minulého storočia, ktorý začal v čase, keď hviezdy boli červené.
Marko veľká vďaka patrí aj Tebe. Ako ty zvykneš hovoriť - "Maj krásny deň a hlavne ty maj krásny ten dnešný." 8)
Citovat
+10 #4 Odp.: Otoč sa k slnku – 39. Plní sa prvý senGD 2023-04-23 08:30
Tak to jsi mne blacku dostal a to hned dvakrát. Poprvé při čtení. Rozněžnil jsi mne až k slzám. Jediné pře(na) rušení tohoto stavu bylo v případě pí... Judra(bojím se ho) a v druhém pí novinářky.
Podruhé se ti to povedlo tím, že jsi to ukončil, obzvláště pak s ohledem na avizované plány, ale ty se holt mohou měnit.
Děkuji ti za tuhle dvojku a spešl za peháčka. Bude se stýskat.
Citovat
+11 #3 Odp.: Otoč sa k slnku – 39. Plní sa prvý senEradia 2023-04-22 21:51
Tý jo, to to uteklo. 😮 Tak teda pár slov ode mě na závěr.
Musím říct, že jsem sama sebe dost překvapila, že mě to tak zaujalo. Tvůj košatý styl psaní, který by mě kdekoliv jinde odradil, mě nakonec bavil. A to hodně. 😊 Bavil mě příběh, bavil mě Tvůj humor, bavily mě Tvoje slovní obraty a přirovnání.
Moc děkuji, že jsme s klukama mohli prožívat tenhle kousek jejich života a budu jen doufat, že toto je konec jen první části. 🙂
Citovat
+11 #2 Odp.: Otoč sa k slnku – 39. Plan sa prvý senYorjan 2023-04-22 10:11
Ako povedal Misho, nezostáva nič iné, ako držať chlapcom päste, aby im ich láska kvitla a silnela, aby sa im splnili sny a predsavzatia a nádeje, ktoré vkladajú jeden do druhého. Láska vraj aj hory prenáša. A oni sa našli, a odteraz sú na to dvaja. Tak nech na to nikdy nezabudnú, pretože mať jeden druhého, držať jeden druhēho za ruku, a trebárs aj iba spolu mlčať a len vnímať vzájomnú blízkosť, to je to najkrajšie a najcennejšie na svete. A oni k tomuto poznaniu práve došli. Takže, Palino a Petrus, vezmite sa za ruky, otočte sa k Slnku a vykročte do života.
A obrovská vďaka autorovi za úžasný kus roboty a investovanēho času. A za fantáziu a cit a láskavý humor. Bez toho by takýto príbeh nemohol vzniknúť. A to by bola škoda...
Citovat
+7 #1 Otoč sa k slnku 39.Plní sa prvý senmišo64 2023-04-21 21:59
:sad: :sad: Tak tejto chvíle som sa obával.Tiež som mal s Vami svoj sen.A nesplnil sa mi.Už viem prečo.To je život.39 týždňov som sa každý piatok tešil na Vás- kocúrikov a zrazu je tu koniec.Chalani budete mi veľmi chýbať. :sad: Mal som Vás oboch viac než rád.Viac než včera a menej než zajtra.Lenže zajtra už nebude.Čo zostáva.No iba Vám obom popriať úspechy v divadle,s mikrofonom a najviac v láske.Stretávajte vždy ľudí,ktorí Vám dajú svoje srdce a kus tej človečiny.Milujte sa a budťe šťastní.Ja idem pustiť nejakú slzu. :sad: :sad: :sad: Vivat Italia. ;-) :-) PS. Palinko Hláska! Počuť od Teba naživo zaspievanú pieseň ,,Child in time" od D.P. by bola pre mňa radosť.Peťko Svikruha! Počuť na živo recitovanie tvojej zaľúbenej básne pre Paľka by bola jedna obrovská radosť. A ak by som Vám obom mohol naživo podať ruku a objať Vás oboch,to by boli pre mňa ,,schody do neba" ..spoločne otočení k slnku...chalani dúfam, verím, sa po nejakom čase vrátite a splníte mi môj sen.Black patrí ti obrovská vďaka za všetku prácu a prosím poteš nás verných čitateľov a po nejakom čase nám vráť našich hrdinov...vlastne doteraz ani neviem v ktorom že krajskom meste kde jazdia trolejbusy okrem BA sa tento príbeh odohrával...
Citovat