Otoč sa k slnku – 20. Nech mého ohaře!

“Petrus, o tej básni si klamal mne alebo Žure s Oliverom?” pýtal sa Paľo Petra. Obaja chlapci po úspešnom konkurze stáli pred divadlom.

“Palino… samozrejme, že klamal som…,” začal Peter, ale Paľo ho zastavil.

“Stop! Petrus, stop! Nereaguj zbrklo, ako to zvykneš robiť. Premysli si dobre, veľmi dobre si premysli, čo mi povieš. Zapáľ si cigaretu, uvažuj. Od toho, čo mi odpovieš, záleží veľmi veľa. Od toho záleží, či my dvaja vlastne môžeme fungovať ďalej,” hovoril pomaly, ale dôrazne Paľo. Petra až mrazilo, keď počul nekompromisný tón jeho hlasu.

Na Petrovej odpovedi v tom okamihu naozaj záležalo veľa. Jeho odpoveď buď potvrdí, že 13-teho piatok ostane pre nich šťastný deň. Alebo sa piatok 13-teho stane nočnou morou ich vzťahu.

Peter pomaly fajčil, pod chvíľou sa pohľady chlapcov stretli. Peter sa pozeral placho, bezradne ako jeleň dohnaný na okraj priepasti, ktorý musí skočiť. Skočiť, ale kam. Paľo mal v očiach plamene vlčej svorky, ktorá jeleňa dohnala do bodu, kedy sa treba rozhodnúť. Dať sa roztrhať vlčími tesákmi, skočiť a dúfať, že to prežijem, alebo bojovať. Bojovať, ale ako? Predátor dával koristi čas. Peter dofajčil a cigaretu zahasil v betónovom kvetináči, v ktorom boli zasadené malé tuje.

“Palino, ja som klamal,” začal opatrne Peter.

“Ak nie si s odpoveďou na 100% ok, radšej šadap!” dal Petrovi ešte šancu na uvažovanie Paľo. Peter zvažoval hore dole. Klamať jemu, Paľovi? Nebola to ani pravda, že by mu klamal, básničku naozaj napísal len jemu. Bolo to vyznanie toho, čo k nemu cíti, čo preňho znamená. A či klamal tým dvom, Oliverovi a Žure? Áno, im klamal.

Nebola to báseň pre dievča. Žiadnej báseň nikdy nenapísal. Nemal dôvod. K žiadnej bytosti tak dlho a tak intenzívne necítil to, čo k pehavému sivookému Pavlovi. Palimu, Palinovi, Paľoškovi, Palčimu, Pavelkovi, Paľkovi, Palinkovi. Bože koľko krásnych zdrobnenín sa dá použiť pre toto meno. Ale ten milý citlivý chlapec bol teraz Palisko, ktorý striehol naňho vlčím pohľadom. Prečo to vyhrocuje? O čo mu ide?

Prežili krásny týždeň porozumenia, nádherného láskania. Pred chvíľou im tlieskali, keď na konkurze zahrali to, čo im je vlastné, čo k sebe cítia. Zahrali a ponúkli navonok to, čo sa medzi nimi deje. Že sa milujú. Že sú jeden do druhého zamilovaný do zbláznenia. Vlastne nehrali nič, len poodhalili oponu, aby odhalili, kto sú a aký je medzi nimi vzťah. Tieto myšlienky Petra spaľovali. Nie, nepotrebuje čas. Povie, ako to je a čo cíti.

“Klamal som Žure a Oliverovi. Tú báseň som napísal len a len pre teba, Palino. Ty si moja…”

“Mlč, Petrus mlč! Bál som sa, že to povieš. Daj mi cigaretu,” Peter bez slova podal Paľovi cigaretu. On si ju zapálil. “Vieš, Petrus, tvoje slová, tvoje krásne slová si polial benzínom a zapálil. Zbĺkli, zhoreli, zmenili sa na popol. Neostalo nič z tvojich vyznaní. Nič čomu by som mohol veriť, čoho sa chytiť, o čo sa oprieť,” hovoril pomaly a zlomene Paľo.

“Nerozumiem ti,” bezradne naňho pozeral Peter.

“A ja som porozumel až veľmi dobre,” pokračoval Paľo. “Zahrali sme im dialóg, dali im možnosť nazrieť pod pokrievku, pod ktorou sa varí, či presnejšie varil, náš krásny korenistý, ale sladký a opojný vzťah,” pozrel mu do modrých očí, v ktorých sa zrkadlila panika.

“Áno, Palino,” prisvedčil Peter.

“Sami oni nám dali tému prihriateho vzťahu, my sme im ju zahrali pravdivo tak, ako ju naozaj cítime,” dodával fakty Paľo.

“Áno,” prikývol.

“Áno, boli nadšení. A na malú nenápadnú otázku o pôvode básne si povedal, písal som ju pre jedno dievča,” kládol slovo za slovom Paľo.

“Presne ako vravíš,” dosvedčil.

“V tom momente si do nášho hrnca s našim opojným vzťahom nasypal blen, hadí jed, žlč,” obvinil ho Paľo.

“Pali…”

“Mlč. Zaprel si ma, v tom momente som bol luft, hovno, nič, fluidum, ku ktorému sa netreba priznať…,” narastal Paľov hnev.

“Nechcel som, aby vedeli, že my dvaja…,” snažil sa obhájiť Peter.

“Nemusel si povedať, že tú báseň si písal mne. Stačilo povedať, napísal som ju mojej láske, bytosti, ktorú ľúbim, napísal som ju, lebo po tom túžim, a ja by som sa rozlial šťastím, teraz by som ťa bozkával a stískal…, ale teraz by som reval od sklamania, zúril, kopal, nadával,” vyplávali Paľove city. “Mohol si povedať, že si klamal mňa, možno by som sa chvíľu hneval, ale to by rýchlo prešlo,” vysvetlil, že druhá možnosť by bola prijateľnejšia. “Ty si zahasil náš oheň, ty si s klamstvom vylial to, čo sa v nás rodilo. To krásne mesačné krehké stvorenie, ktoré sme pomenovali naša láska. Ty si preťal môj penis, ktorý nás vnútorne spája po celej dĺžke katanou,” pokračoval Paľo vo svojich pocitoch.

“Palino, ani nevieš, ako ma to všetko mrzí,” mal už slzy na krajíčku Peter.

“A ty vieš, ako to mrzí mňa, Petrus. Ty vieš, čo som k tebe cítil, čo všetko pre mňa znamenáš, ty nešťastník. Ty si mi otvoril oči, ty si mi povedal, kto som. Ty si ma trpezlivo krôčik po krôčiku učil abecedu lásky. Ty si budoval vo mne krásny vzťah. Postupne si sa stal mojim bohom, bytosťou, bez ktorej neviem dýchať…,” Paľo sa mu zadíval do oči. “Petrus, tak veľmi ťa chcem milovať a zrazu to nedokážem. Tak veľmi ťa chcem objať a ruky mám ako pribité. Tak rád by som ti odpustil, na všetko zabudol, ale nedá sa to. Chcel by som plakať, ale nemám slzy,” Paľo dofajčil. Cigaretu zahasil do toho istého kochlíka.

“Paľo, ja sa chcem opiť,” bezradne naň pozrel Peter. Paľo len mykol plecami. “Súhlasíš?” opýtal sa ho Peter.

“Skúsme,” chalani sa pohli k obchodu, kde minule kúpili vodku.

“Zoberiem vodku?” opýtal sa Peter.

“Najradšej vypálený blen,” precedil pomedzi zuby Paľo.

Peter vošiel do obchodu. Pýtal si nejaký horký destilát. Poradili mu Fernet stock a doporučili, nech si vezme aj tonic. Peter to kúpil a zobral aj igelitku, do ktorej to vložil. Vyšiel von, ale Paľo tam nebol. Bezradne sa pozeral okolo seba. Nikde ho nevidel.

Paľo stál na zastávke a čakal. Prišiel trolejbus, ktorý chodí na ich sídlisko, ale nenastúpil. Čakal. Po chvíli k nemu dobehol Peter.

“Tu si, už som si myslel, že si zdrhol,” vyčítal mu Peter.

“Nezdrhol!” sucho odvetil Paľo.

“Prečo si ma nečakal pred obchodom?” vyčítal mu Peter.

“Lebo som vedel, že sem prídeš,” precedil Paľo.

“Kurva, ty vždy všetko vieš,” zlostne si povedal pre seba Peter.

“Neviem, ale toto som vedel,” pozeral bokom Paľo.

“Poď!” chytil ho za ruku Peter a viedol ho cez mestský park do starého cintorína. Paľo kráčal ako poslušné dieťa.

“Pali a zajtra ako?”

“Čo ako?”

“No ideš s nami na východ, alebo…,” obával sa Peter správne, že Paľo za jeho starou mamou nepôjde.

“Petrus, alebo… teda nie,” povedal Paľo na jednom tóne.

“Stará mama sa na teba teší, sľúbil som jej to,” snažil sa ho obmäkčiť.

“Viem, aj ja som sa tešil,” priznal Paľo.

Prechádzali cintorínom, na zemi šuchotalo popadané lístie. Peter držal Paľa za ruku, ale nebolo to to idylické držanie rúk mileneckej dvojice. Paľo sa nechal ťahať. Bol zlomený, celkom bez života. Peter Paľa v takejto polohe ešte nikdy predtým nevidel. Prišli k lavičke. Peter si sadol. Paľo ostal stáť.

“Nestoj nado mnou ako zlé svedomie, sadni si,” stiahol ho Peter na lavičku. Paľo si sadol. Vyzul si jednu topánku a nohou v červenej pančuche začal rozhrabovať lístie. “Čo robíš?” hľadel naňho prekvapený Peter, práve otváral fernet.

“To, čo sa mi chce,” precedil sotva počuteľne Paľo.

“Daj si!” podal mu fľašu fernetu. Paľo si ju dal k ústam a začal hltavo piť. Pil, akoby to nebol destilát, ale nejaká limonáda.

“Neblázni!” odtrhol mu Peter fľašu od úst. Paľovi po ústach stekal pramienok fernetu. Peter neodolal a oblizol mu ho z brady. Paľo sa vôbec neodtiahol. Peter sa mu prisal na ústa v dlhom bozku, jazyk mu vnikol do Paľových úst. Všade cítil tú horčinu. Pod chvíľou mal dojem, že mu Paľo bozk opätuje, ale to bolo len zdanie. Keď Peter zistil, že bozkáva mŕtvolu, odtiahol sa. Teraz sa z fľaše napil aj Peter.

“Fuj, to je mrte horké!” zavrel fernet a otvoril tonik. Podal ho Paľovi. Paľo zavrtel hlavou. Nechcel spláchnuť tú horčinu v ústach, lebo tá presne vystihovala to, čo cítil na duši. Na zranenej duši s po dĺžke preťatým penisom ich vzťahu. Tak rád by vyplavil svoju trpkosť slzami, ale nedokázal zo slzných kanálikov vypudiť ani kvapku slanej tekutiny. Asi si musí kalich svojej horkosti vypiť do dna.

“Čo bude ďalej, Pali?” s obavou sa pýtal Peter.

“Buď ti dokážem odpustiť…, alebo…,” pozeral sa Paľo na svoju nohu bez topánky, ako rozhrabuje lístie. Začal si rozväzovať aj druhú topánku. Peter mu chytil tvár do dlaní a prinútil ho, aby sa naňho pozeral. Paľo sa nevzpieral, inokedy by sa mu ľahko vytrhol, ale teraz bol odovzdaný.

“Alebo?” snažil sa v jeho očiach prečítať odpoveď, ale nedarilo sa mu.

“Alebo je to koniec.”

Tie slová zneli hrozne, lebo ako ich Paľo vyslovil, ako sa mu pri tom trochu zúžili oči a napla koža s pehami na nose. Celá jeho reč tela, všetko to pôsobilo až desivo, presvedčivo a pravdivo. Peter v ústach pocítil chuť blenu a horčiny. Ale nebola to horčina fernetu, ale horčina a trpkosť, že skutočne sa ich vzťah ani nie po mesiaci dostal na toto hrozné miesto. Hrozil pád dole alebo sa opatrne vrátiť na najbližšie rázcestie a hľadať inú, správnu cestu. Chcel mu povedať: “Paľo, takéto jebnuté veci nevyslovuj nahlas, ani na ne nemysli!” Ale nedokázal to povedať.

Peter siahol po fľaši fernetu. Teraz si on doprial dva poriadne dúšky.

“Keď sa všetko pokazí, 
tak aj koniec dorazí.
A koniec na dvere zaklopal,
Petrus ma do riti nakopal.” 

Začal si pripito veršovať Paľo. Cynicky sa zasmial. Keď videl, ako Peter hltavo pije, vytrhol mu fľašu.

“Najprv ma oserieš, potom sa ožerieš?” začal Paľo hltavo piť. Dva dúšky vypil, ale dva si nechal v ústach a vrhol sa na Petra. Prisal sa mu k ústam a začal mu fernet striekať z úst do úst. Peter ho musel piť, lebo lepkavá horká tekutina by sa mu roztiekla po tvári a celý by bol zagebrený a zalepený. Paľo v nátlaku na Petra si kľakol na lavičku. Peter využil situáciu a zovrel mu penis. V nádeji, že sa mu Paľa podarí vzrušiť a dostať ho od chmúrnych myšlienok. Ale akokoľvek sa snažil, Paľov penis bol totálne podriadený Paľovej depresívnej nálade a vôbec nereagoval na vzruchy. Keď vylial aj poslednú kvapku fernetu do Petra, znova si sadol. Najprv si sadol na lavičku do tureckého sedu. Potom jednu nohu vyslobodil a chodidlom v červenej pančuche znova začal rozhrabovať lístie.

“Paľo, ty sa správaš celkom iracionálne!”

Nebola to výčitka, skôr skonštatovanie od Petra.

“Oh, Petrus!
Ja človek celkom racionálny.
Oh, Petrus!
Stal som sa chuj iracionálny.
Oh, Petrus!
Pri tebe som riadne skokotel.
Oh, Petrus!
Náš vzťah smrťou ochorel.”

Napriek opitosti Paľo spieval čisto, tie slová Petra mrazili. Peter sa postavil. Potreboval sa odľahčiť.

“Musím sa vyšťať!”

“Oh Petrus!
Od problému zase utekáš.
Oh Petrus!
lásku na vždy pochováš.” 

Petrovi znel v ušiach Paľov spev. Hľadal miesto, kde by sa mohol vymočiť. Keď sa vrátil, Paľo nesedel na lavičke, na zemi sa váľala pri nej len prázdna fľaša fernetu. Paľo vyzlečený len do červených pančucháčov tancoval v hromade suchého lístia. Zohýnal sa a suchá lístie, ktoré naberal do dlaní, vyhadzoval nad seba. Listy padali naňho. Bol to celkom pekný, poetický pohľad, chalan v červených pančucháčoch a povetrím lietajúce, žlté, červené a hnedé lístie. Padalo naňho ako depresie a rozčarovanie z toho, čo sa stalo.

Bolo by to možno až romantické, keby to nebol tanec beznádeje, zúfalstva a žiaľu. Ešte chvíľu trvala Paľova eufória, ale ako mu začal alkohol prenikať do krvi, Paľo začal strácať stabilitu. Začal sa potácať a padať. Peter sa ho snažil od začiatku spacifikovať, ale Paľo ho odháňal. Potom sa Petrovi podarilo chytiť ho, zobrať jeho nohavice a doviesť ho k lavičke.

Podarilo sa mu obliecť mu asi na piaty pokus nohavice. Potom ho začal obúvať.

“Chcem šťať!” zavelil Paľo. Peter ho rýchlo postavil a stiahol mu pančušky aj slipy. Chytil ten milovaný kus Paľovho tela a držal ho, kým sa Paľo vymočil. Oklepal mu penis a neodolal. Kľakol si a zobral ho do úst. Začal mu ho sať a penis začal reagovať. Paľo naňho hľadel pripitým pohľadom.

“Zavři oči, brouku, a…,” začal Paľo na Petra mluvit. Peter oči zavrel, myslel, že Paľa ovládol. Na to pocítil, ako dostal dlaňou po hlave.

“Nech mého ohaře, kurvo!” Peter prekvapene pozrel na Paľa, nerozumel, prečo zrazu začal hovoriť po česky. Čo sa stalo? Naozaj mu preplo?

“Doprovoďte mě na zámek, tam na mě čeká hrabě,” prikázal Paľo a zosunul sa na lavičku. Zavreli sa mu oči a zaspal.

“Palino,” vzdychol Peter. Keď Paľo bezvládne ležal, mohol mu poriadne obuť a zaviazať topánky. Zobral mobil a zavolal taxík. Zodvihol Paľa a viedol ho von z cintorína. Paľovi sa celkom darilo kráčať. Peter sa ho snažil oprášiť od lístia a prachu, ktoré na ňom ostalo. Prišli pred cintorín, keď práve prichádzal taxík. Petrovi sa podarilo posadiť Paľa do auta a on nastúpil z druhej strany. Na taxikárovu otázku, kam to bude, sa Paľo prebral.

“Rovně cestou na zámek, tam na mě čeká hrabě.” Peter mu nadiktoval Paľovu adresu.

“Mládenec z Čiech asi nezniesol Slovenskú pohostinnosť,” zavtipkoval taxikár.

“Tak nejako,” odbil ho Peter.

***

Doma Peter povyzliekal Paľa celkom donaha, lebo bol celý špinavý. Pod sprchu sa ho neodvážil zobrať. Vybral čisté pančucháče, natiahol mu ich. Znova sa mu pokúšal pohrať s penisom. Na to sa Paľo prebral. Pozrel na postavu pred sebou. Petrova tvár sa mu morfingom zmenila na tvár Moniky.

“Nech mě, krvavá Moniko!” protestoval Paľo, keď sa mu snažil pančušky natiahnuť na lono. Paľo sa postavil, ale vrazil do Petra a padol nazad na posteľ. “Co mě strkáš, ty krávo. Táhni kurvo!” pokračoval Paľo stále po česky. Peter sa mu snažil obliecť tričko, ale náhle sa Paľo prebral. Tričko mu ho vytrhol a sám si ho natiahol. “Ja chcem svojho Petrusa…,” zrazu sa vrátil do slovenčiny Paľo. Peter ho objal.

“Som pri tebe, Palino.” Paľo sa mu prisal na ústa, Peter pocítil tú obrovskú silu spaľujúceho citu. Počul, ako sa Paľo rozplakal. V tom momente sa spustili aj Petrovi slzy. Slzy šťastia aj úľavy, že opitý Paľo je v posteli. Bozk náhle zhasol. Peter ho uložil na vankúš a zakryl perinou.

“Petrus… Petrus…,” vyšepol ešte polobdiaci Paľo, na to sa už ozvalo hlboké dýchanie. Paľo zaspal. Peter mu uložil hlavu na vankúš, pohladkal ho po tvári a pobozkal ho na líca a samozrejme aj na pehatý nos. Upravil na ňom perinu.

Peter si sadol za stôl. Zobral si zo svojej tašky zošit, vytrhol dvojstránku. Začal na papier písať.

“Keď zraním svoju lásku.
Skladám si z tváre masku,
vyzliekam sa, nie donaha,
len do pančúch,
vtedy som najviac úprimný.
Prosím prijmi, čo ti chcem dať.
Ja nechcem sa ťa, láska, vzdať…”

Peter písal a dával pozor, či je Paľo v poriadku. Po chvíli sa ozvalo:

“Piť, chcem piť,” hovoril ledva počuteľne zo sna Paľo. Peter okamžite vyštartoval do kuchyne a napustil do pohára vodu. Doniesol ju Paľovi. Ten ju hltavo vypil a spal ďalej. Peter mu išiel pre ďalší pohár vody, keby bol znova smädný. Ako išiel s pohárom do izby, otvorili sa vchodové dvere. Domov prišla Paľova mama. Pozdravili sa. Peter jej na rovinu povedal, čo sa udialo. Že Paľo si spôsobil rýchlu “smrť” s fernetom. Skontrolovali Paľa. Ten spokojne spal. Mama otvorila okno, lebo izba bola plná alkoholických výparov. S Petrom odišli do kuchyne. Tam Peter porozprával celý príbeh od úspešného konkurzu cez otázku, koho vlastne Peter oklamal, až po cestu taxíkom domov. Petrovi to veľmi pomohlo, že sa mohol vyrozprávať.

“Mne je to tak ľúto, mama.”

Ani nevedel, ako mu vykĺzlo toto oslovenie. Paľovej mame to takmer vyrazilo dych. Prvý raz ju niekto iný, ako jej syn, oslovil mama. Do očí sa jej natlačili slzy.

“Poď sem, ty môj nepodarený syn,” objala si ho. To už aj Peter bučal ako malý chlapec.

“Myslíš, že mi Paľo odpustí?” pýtal sa cez plač.

“Odpustí, určite odpustí,” chcela veriť tomu aj ona. Postavila na kávu, bol to pre ňu šok a myslela si, že trochu kofeínu urobí aj Petrovi dobre.

“Vieš, Peťo, herectvo je o emócii. Vy dvaja máte veľmi vysoké EQ. Počas toho dialógu ste vyplavili svoje pocity. Vlastne vy ste si urobili coming out na verejnosti. Priznali ste sa, kto ste a čo k sebe cítite. Po takomto výleve citu je človek zraniteľný, precitlivený. Stačilo málo a to málo Paľa tak zranilo.”

“Myslíš, že za normálnych okolností…,” uvažoval Peter.

“By sa možno nad tým zasmial, alebo trochu urazil. Nie ste herci profesionáli, ktorí pracujú s emóciami bez toho, aby ich zraňovali, a ako si vravel, dialóg ste išli dvakrát. Emócia sa vo vás násobila,” vysvetľovala mu ďalej mama. “A na tú češtinu mám tiež vysvetlenie. Paľo si často hovorieval pri rôznych príležitostiach dialógy z filmov, ktoré ho zaujali. A dabing, hlavne na dobrých filmoch, býval často český, tak preto čeština,” podala mu informáciu, kde bol pôvod textov v jazyku, ktorým bežne nerozpráva.

“A v tej básničke si prečo použil hnedé oči?” 

“No v originály som mal napísané sivé, ale nechcel som, aby to vyzeralo pred nimi, že som ju písal Paľovi,” priznal Peter.

“Vidíš, aj to sa ho mohlo dotknúť,” hľadala príčinu mama.

“Peťo, chceš tu ostať spať? Mám zavolať Silvii?” opýtala sa Mária.

“Silvii, ako mojej mame?” prekvapene sa opýtal Peter.

“Áno,” prisvedčila.

“Vy ste si potykali?” bol prekvapený Peter.

“A je na tom niečo zlé? S tvojou mamou sme sa párkrát videli ako deti, zistili sme to, keď sme sa stretli,” usmiala sa.

“Vy ste sa stretli?” zisťoval Peter.

“Je na tom niečo zlé? Myslím, že ako mamy synov, ktorí majú partnerský vzťah, máme na to právo, či nie?” spýtavo naňho pozrela.

“A k čomu ste prišli?” bol zvedavý Peter.

“K tomu, že prežívate čosi určite krásne, ale aj náročné, mýlim sa?”

“Nie, nemýliš,” smutne pozrel do zeme.

“A prišli sme len k tomu, že musíme pri vás stáť, byť vám oporou, kým s vami zmietajú vášne,” objala si Mária, Paľova mama, Petra.

“Ďakujem ti, mama. Mária, nie je problém, že som ťa tak oslovil?” trochu Petra vystrašila jeho dôvernosť.

“Peťo, keď to tak cítiš…”

“Cítim,” prisvedčil Peter.

“Tak posteliem ti u Paľa na zemi alebo v obývačke?” opýtala sa ho.

“Myslím, že keď sa Paľo zobudí, bude lepšie, ak tu nebudem,” smutne povedal Peter.

***

Za oknom bola ešte tma. Paľo sedel za stolom a písal list.

“Milá pani Magda, stará mama môjho priateľa Petra.

Volám sa Pavel Hláska a som vnuk Martina Žuffu a jeho manželky Marty. Starého otca som poznal dosť krátko. Zomrel tesne pred mojimi 10-tymi narodeninami. Starú mamu som neskutočne miloval a opustila nás pred pol rokom. Tešil som sa na stretnutie s Vami, určite by ste mi o mojich starých rodičoch niečo zaujímavé porozprávali. Žiaľ, medzi mnou a Vašim vnukom začali škrípať kolieska. Myslím, že v situácii, keď to medzi nami nie je v pohode, nie je vhodné, aby som sa pred Vás postavil s Petrom. Určite by ste vycítili, že je medzi nami napätie. Vášho vnuka, Petrusa, tak ho volám, milá pani Magda, mám naozaj veľmi rád. Ešte k nikomu nikdy som v živote necítil takú náklonnosť. Myslím, že to môžem nazvať láskou. Ale práve teraz prežívam veľké sklamanie a verím, že sa mi podarí prekonať to a Petrusovi odpustiť. Verím, že sa ešte uvidíme. Zatiaľ Vám prajem veľa zdravia.

Pavel Hláska.”

Paľo si po sebe skontroloval list a opravil chyby. List vložil do obálky a zapečatil ho.

Až teraz sa Paľo začal starať o svoju hygienu. Išiel do kúpeľne. Ako prvé si vypláchol ústa a napil sa poriadne vody. Potom zhodil zo seba pančucháče, vyzliekol sa donaha a dôkladne sa vysprchoval. Po očiste sa vrátil do izby. Dal si slipy a modré pančucháče. Natiahol si tričko a išiel do kuchyne. Uvaril si kávu.

***

Pred Petrovým domom stál Paľo. Ozvala sa Petrova mama. Zvítal sa s ňou v chodbe.

“No čo vy dvaja, každý týždeň potrebujete konflikt?” vyčítala mu, ale napriek tomu ho objala.

“Silvia, ani si nevieš predstaviť, ako ma to mrzí, ale…,” priznával Paľo.

“No, ale ideš s nami?” ubezpečovala sa.

“Nie! Priniesol som len list pre pani Magdu,” povedal Paľo.

“A neurobíš to aspoň kvôli nej, Palino?” snažila sa ho obmäkčiť.

“Myslím, že mám herecký talent, ale toto by som nedal,” pochyboval o svojich schopnostiach tváriť sa, že je všetko v poriadku.

“Palino, cesta je dlhá, vyjasníte si to,” prehovárala ho ďalej.

“A keď nie, chceš, aby sa tvoja chorá mama pozerala na dvoch odutých, rozhádaných teplošov?”

“No nejdem ťa lámať. Ideš za Petrom?” Paľo prikývol.

Keď Paľo vošiel do izby, bola prázdna. Po chvíli sa otvorili dvere z kúpeľne, vyšiel nahý Peter. Oči mu zažiarili, keď videl Paľa.

“Palino, vedel som, že sa z toho vyspíš,” objal Paľa, pritlačil sa naňho a chcel ho pobozkať, ale Paľo sa obrátil, tak jeho smädné bozky dopadli na Paľove vlasy. Odvrátenou tvárou mu odpovedal.

“Nejdem nikam. Ďakujem ti, že si ma ožratého zachraňoval a dopravil domov,” sucho konštatoval Paľo.

“To si sa mi prišiel len poďakovať?” sklamane pozeral naňho Peter.

“Priniesol som ti list pre starú mamu.”

Chlapci si pozerali do očí. Ani jeden z nich nemal silu, aby prekonal tú nekonečnú polmetrovú vzdialenosť. Ani jeden nedokázal ustúpiť zo svojej pozície. To neskutočne trýznivé napätie a ticho prerušil Paľo.

“Šťastnú cestu, Petrus!” otočil sa a zavrel za sebou dvere.