Romány

“Petrus, ako dlho si mi už nepovedal túto vetu. Viem, dnes cítiš ľútosť z toho, čo sa mi stalo. Ja som šťastný, že si pri mne, ale čo ak ťa o dva týždne zmlátim tak, ako zmlátili mňa. Čo ak ťa zo žiarlivosti zabijem.” “Ale Pali, nepreháňaj.” “Petrus, nepreháňam, je to tak a ty to vieš, a ak to neurobím ja, urobíš to ty,” povedal Paľo rozhodne. “Takže ty hovoríš koniec?” zamrazilo Petra. “Petrus, neviem, fakt neviem, ale mám strach.” Do izby vstúpil ošetrovateľ s invalidným vozíkom. “Pán Hláska, idete na CT-čko.”

“Elektrizuješ!” tvrdí, že na vine som ja. Znova sa pokúsime o dotyk. Puk, ďalší úder. “Je to suchý vzduch.” Ide do kúpeľne, pustí si na ruky vodu, vlhkými rukami si prejde po nohaviciach. “K tomu krepsilonky, sme ako malé elektrárne,” pobozká ma. Idem si aj ja zvlhčiť ruky. “Tak vieš, prečo má Pinokio nervy, keď ide okolo zápalkárne?” figliarsky sa usmieva.

Darmo jsem se vzpíral, darmo jsem se snažil odolávat, ten kluk už se mi dávno dostal pod kůži, už dávno zabral veškerý prostor v mém srdci, ale jak to cítil on? Cítil to alespoň podobně, nebo si jenom užíval, využíval příležitost? Jaká na to byla odpověď? Chtěl jsem ji znát? Nebo jen prostě urvat, co se dalo? To určitě ne, to by mne těšilo ještě méně. Jedno setkání, jeden člověk, necelý den, a můj život byl naruby. Měl jsem pocit, že můj mozek se snaží vyskočit někam do vesmíru, hlava jako by byla oddělená od těla, byl jsem mimo. Poprvé v životě jsem si nevěděl rady.

Paľo išiel za Alicou. “Pali, ak chceš, môžeme sa stretnúť aj po lyžiarskom.” “Alis, nie som proti, ale chcem ťa upozorniť, že my dvaja môžeme byť len kamoši,” povedal jej Paľo úprimne. “Veď si vravel, že nemáš dievča,” reagovala prekvapene. “To aj platí, ty si si nič nevšimla?” “A čo?” “Ja som vo vzťahu. Som gay, Alis,” pritisol ju k sebe. “S Petrom, však,” mala slzy na krajíčku, lebo k Paľovi cítila nesmiernu náklonnosť.

“Nekňourej, brouku, mne to už chytlo. Koukni jako šilhám rukama,” začne Andrej parodovať Fredyho v češtine. “Šilhá se očima vole, né?” zakosím aj ja do češtiny. “Možno máš pravdu, to je asi žmurkať,” uvedomuje si Andrej chybu. “Myslím, že žmurkať je mrkat, ale šilhat, to je…,” neviem si teraz ja spomenúť na správny slovenský výraz, ale priblížim obe zrenice k nosu a názorne mu to ukazujem. “Ahá, máš pravdu, to je škúliť,” napadne Andrejovi ten správny preklad.

„Nechceš fajku za päťdesiat?“ Koukám na kluka asi stejně starého jako já, stojícího ve dveřích nádražní haly směrem k stanovišti taxi. „Co prosím?“ „Či nechceš vyfajčiť za päťdesiat.“ „Ne, děkuji.“ „Potrebujem si zarobiť nejaké peniaze na vlak a tiež som dva dni nejedol.“ „Pojď, najíš se a řekneš mi, jak ses dostal do takové situace, že musíš dělat to, co jsi mi nabízel.“

“Už som si myslel, že neprídeš,” trochu sa pousmial Peter. Bol šťastný, že peháč prišiel. Paľo sa k nemu nahol a jemne ho pobozkal. “Ty si pil Pali?” prekvapene sa ho opýtal, lebo v jeho dychu cítil alkohol. “Chcel si ísť niekam autom?” Peter pokrútil hlavou. Vytiahol fľašu vodky. Zasunul ju nazad do bundy. “Čo sa to zas s nami deje, Palino?”

Cítim, ako sa jeho bradavky menia na kamienky. Neuveriteľné, aké sú obe naše telá na seba vnímavé. Ďalšie miesto, kde pociťujem elektrizovanie, je môj pupok. Andrej mi ho láska jazykom. Naše vianočné stromčeky už túžobne stoja a chceli by vypustiť svoj salónkový fondán vášne. My v objavovaní jeden druhého pokračujeme. Andrej si na mňa líha celým telom. Mám strach, že sa napichne na môj stožiar. Cítime, ako nás naše stromčeky otláčajú. Andrej mi vsunie svoj stromček medzi stehná a robí prírazy. Ja ho hladkám a hryziem do ucha tak, ako mi to robí aj on.

Seděli na posteli vedle Jakuba. Martin si klekl a sklonil hlavu do Lukášova klína. Jak celou dobu toužil po tomto okamžiku. Ten držel jednou rukou spícího Jakuba a druhá skončila v černi vlasů. Pak vyzvedl svého milovaného chlapce k sobě. Teď byl on tím klečícím a po dlouhé době odloučení si dopřával nebeské slasti. Oba si pak lehli z každé strany k Jakubovi. Zítra si budou moci vychutnat celou lásku, jak bývali zvyklí. Jejich ruce se spojily nad Jakubovou hlavou. Zítra, jak úžasné a krásné může být tak obyčejné a všední slůvko.

“Tvoj foter nosí pančucháče?” prekvapene pozrel na Petra. “Vidím ich na ňom prvý raz,” bol prekvapený aj Peter. “Asi by sme ho mali vyhoniť, nech mu to nesekne na mozog,” polohlasom zavtipkoval Peter. “Áno, áno…,” šepkal Stenly. Chalani prekvapene na seba pozreli.

Budím sa na to, ako Andrej protestuje. “Nie, nie, nechaj ma prosím! Nie, nerob to!” chvíľami prosí, chvíľami nadáva. “Andrej, Andrejko, čo je? Čo ti robím?” som preľaknutý, že som mu ublížil. Andrej pokračuje v prosbách, jeho hlas je zúfalý. Zúfalstvo chytá aj mňa. Zažínam svetlo. Andrejovi stekajú po lícach slzy. Stále opakuje.

Čeněk se zcela poddával Matějovu objetí. Vždyť je vše tak krásné cítit pronikání svého milence, poskytnout svůj nektar jeho chtivým ústům. Proč hledat něco víc? Ale stejně tak cítil, bude-li příležitost, nedokáže odolat až trýznivé touze po Johanovi. I Matěj vzpomínal na Simona. Uběhl půlrok, neobjevil se. Zato Hanka jeho Jáchym seznamoval neustále s novými způsoby lásky. Co taky jiného, vždyť byl k poskytování těchto služeb vychován. Rozhodně se oba dva nemuseli do ničeho nutit.

“Ty kokso! Si si neumyl ruky! Ja skapem,” jačal Paľo. “Čo mám robiť?” bol zdesený Peter, že zas svojmu miláčikovi spôsobil nechtiac bolesť. “Máte ľad? Ale nechyť ho do rúk!” Peter vybral z mrazničky ľad a zobral ho rukavicami na horúce veci. “Ako ti pomôžem, Palino?” chcel byť nápomocný Peter. “Dones lubrikant a frcgumu, ak máš, a aj chirurgické rukavice,” dával ďalšie inštrukcie. Medzi tým vyklepol ľad. Jednu kocku si priložil na žaluď, druhou krúžil okolo konečníka.